1.

Predmetom prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal de commerce de Verviers (Obchodný súd vo Verviers, Belgicko), je predovšetkým výklad osobitnej normy právomoci v zmluvných veciach stanovenej v článku 5 bode 1 písm. a) a b) nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 2 ), zvyčajne nazývaného „nariadenie Brusel I“.

2.

Tento návrh bol podaný v rámci konania o žalobe podanej spoločnosťou Corman‑Collins SA (ďalej len „Corman-Collins“) so sídlom v Belgicku proti spoločnosti La Maison du Whisky SA (ďalej len „La Maison du Whisky“) so sídlom vo Francúzsku na základe toho, že žalovaná ukončila zmluvu o výhradnom predaji tovaru, ktorou boli podľa žalobkyne tieto dve spoločnosti viazané.

3.

Francúzska spoločnosť spochybňuje právomoc belgických súdov na rozhodovanie o tomto spore, ako aj samotnú existenciu zmluvy tejto povahy medzi ňou a žalobkyňou. Svoju námietku nedostatku právomoci zakladá na článku 2 nariadenia č. 44/2001, ktorý stanovuje, že žalovaný s bydliskom v členskom štáte ( 3 ) sa musí v zásade žalovať na súdoch tohto štátu. Z tohto dôvodu sa vnútroštátny súd po prvé pýta na prípadnú nezlučiteľnosť normy belgického medzinárodného práva súkromného, ktorá stanovuje právomoc belgických súdov, pokiaľ je žalobcom výhradný predajca so sídlom v Belgicku, ktorý sa odvoláva na ukončenie zmluvy o výhradnom predaji spôsobujúcej účinky v tuzemsku, s právom Únie.

4.

Po druhé – a v tom spočíva zásadný význam prejednávanej veci – Súdny dvor má v podstate rozhodnúť, či sa má zmluva o výhradnom predaji, na základe ktorej jeden účastník nakupuje tovar od druhého účastníka v jednom členskom štáte, aby ich ďalej predával na území iného členského štátu, považovať za „predaj tovaru“, alebo za „poskytnutie služieb“ v zmysle článku 5 bodu 1 písm. b) nariadenia č. 44/2001, pričom táto otázka vyvolala rozdielne stanoviská tak v právnej náuke, ako aj v judikatúre rôznych členských štátov. ( 4 ) Ak by tento zmluvný typ nebolo možné označiť ani jedným z týchto pojmov, v súlade s poradím uplatnenia stanoveným v písmene c) bodu 1 by sa naň mohla vzťahovať norma právomoci stanovená v písmene a) toho istého bodu.

5.

Vnútroštátny súd napokon poslednou prejudiciálnou otázkou, ktorej znenie možno úplne pochopiť len vzhľadom na odôvodnenie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, žiada Súdny dvor, aby – v prípade, ak by sa na takú žalobu, o akú ide v konaní vo veci samej, vzťahovalo písmeno a) a nie písmeno b) článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, – určil, či „plnenie, ktoré je predmetom žaloby“ v zmysle tohto ustanovenia je plnenie predávajúceho – poskytovateľa oprávnenia na predaj – alebo plnenie kupujúceho – výhradného predajcu.

6.

Článok 2 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, ktorý je súčasťou oddielu 1 kapitoly II uvedeného nariadenia týkajúcej sa noriem právomoci nazvaného „Všeobecné ustanovenia“, stanovuje zásadu, že „ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu“.

7.

Podľa článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, ktorý je súčasťou jeho oddielu 2 kapitoly II nazvaného „Osobitná právomoc“:

„osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte:

8.

Podľa odôvodnenia 7 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) ( 5 )„vecná pôsobnosť a ustanovenia tohto nariadenia by mali byť zlučiteľné s nariadením [č. 44/2001]“.

9.

Článok 4 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Pokiaľ nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu v súlade s článkom 3 a bez toho, aby boli dotknuté články 5 až 8, právo, ktorým sa spravuje zmluva, sa určuje takto:

…

…“

10.

Zákon z 27. júla 1961 o jednostrannom ukončení zmlúv o výhradnom predaji na dobu neurčitú (loi du 27 juillet 1961 relative à la résiliation unilatérale des concessions de vente exclusive à durée indéterminée) ( 6 ) (ďalej len „belgický zákon z 27. júla 1961“) vo svojom článku 1 ods. 2 vymedzuje „výhradný predaj“ ako „každú zmluvu, na základe ktorej poskytovateľ oprávnenia na predaj vyhradí jednému alebo viacerým výhradným predajcom právo predávať vo svojom mene a na svoj účet výrobky, ktoré poskytovateľ oprávnenia na predaj vyrába alebo distribuuje“.

11.

Podľa článku 4 tohto zákona:

„Poškodený výhradný predajca môže pri ukončení výhradného predaja spôsobujúceho účinky na celom území Belgicka alebo na jeho časti v každom prípade žalovať poskytovateľa oprávnenia na predaj v Belgicku, a to buď na súde v obvode svojho bydliska, alebo na súde, v obvode ktorého má bydlisko alebo sídlo poskytovateľ oprávnenia na predaj.

V prípade, ak sa spor predloží belgickému súdu, tento súd uplatní výlučne belgické právo.“

12.

Spoločnosť Corman‑Collins so sídlom v Belgicku a spoločnosť La Maison du Whisky so sídlom vo Francúzsku udržiavali približne desať rokov obchodné vzťahy, v rámci ktorých prvá uvádzaná spoločnosť kupovala od druhej spoločnosti whisky rôznych značiek, ktoré odoberala v skladoch francúzskej spoločnosti, aby ich ďalej predávala na území Belgicka.

13.

Počas celého tohto obdobia Corman‑Collins používala označenie „Maison du Whisky Belgique“ a internetovú stránku s názvom www.whisky.be bez toho, aby to vyvolalo reakciu zo strany La Maison du Whisky. Kontaktné údaje spoločnosti Corman‑Collins boli navyše spomenuté v časopise Whisky Magazine, ktorej vydavateľom bola dcérska spoločnosť spoločnosti La Maison du Whisky.

14.

V decembri 2010 posledná uvedená spoločnosť zakázala spoločnosti Corman‑Collins používať uvedené označenie a zrušila uvedenú stránku. Vo februári 2011 ju informovala, že od 1. apríla a 1. septembra 2011 zverí výhradnú distribúciu dvoch značiek svojich výrobkov inej belgickej spoločnosti, prostredníctvom ktorej mala Corman‑Collins v budúcnosti zadávať objednávky.

15.

Dňa 9. marca 2011 Corman‑Collins podala proti spoločnosti La Maison du Whisky žalobu na Tribunal de commerce de Verviers, ktorou sa domáhala, aby súd uvedenej spoločnosti na základe belgického zákona z 27. júla 1961 uložil povinnosť zaplatiť odstupné a doplnkové odškodné.

16.

La Maison du Whisky spochybnila miestnu príslušnosť konajúceho súdu z dôvodu, že na základe článku 2 nariadenia č. 44/2001 majú právomoc francúzske súdy. Corman‑Collins reagovala na túto námietku tak, že poukázala na článok 4 uvedeného belgického zákona.

17.

Okrem toho medzi účastníkmi konania bolo sporné, ako treba kvalifikovať ich obchodné vzťahy, pričom bolo preukázané, že nikdy písomne neuzavreli rámcovú zmluvu, ktorá by vymedzovala podmienky týchto vzťahov. Cormann‑Collins tvrdila, že ide o zmluvu o výhradnom predaji v zmysle uvedeného belgického zákona, zatiaľ čo La Maison du Whisky tvrdila, že ide len o kúpne zmluvy uzatvárané na základe týždenných objednávok podľa želaní spoločnosti Corman‑Collins.

18.

Tribunal de commerce de Verviers vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania výslovne uvádza, že Corman‑Collins a La Maison du Whisky „boli viazané ústnou zmluvou“ a že „podľa… belgického zákona z 27. júla 1961 možno právny vzťah medzi účastníčkami konania chápať ako zmluvu o výhradnom predaji, keďže žalobkyňa bola oprávnená ďalej predávať na území Belgicka výrobky zakúpené od žalovanej“.

19.

Naproti tomu, tento súd vyjadruje pochybnosti o tom, či môže založiť svoju právomoc na norme stanovenej v článku 4 belgického zákona z 27. júla 1961 vzhľadom na prednosť práva Únie a na ustanovenia nariadenia č. 44/2001, ktoré je podľa jeho názoru uplatniteľné tak z hľadiska územnej, ako aj vecnej pôsobnosti. Poukazuje na to, že podľa článku 2 uvedeného nariadenia by mali mať právomoc francúzske súdy, ale že tiež možno uplatniť článok 5 bod 1 toho istého nariadenia. V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora ( 7 ) pýta, či zmluvu o výhradnom predaji treba považovať za zmluvu o predaji tovaru a/alebo zmluvu o poskytnutí služieb v zmysle článku 5 bodu 1 písm. b) nariadenia č. 44/2001. Dodáva, že len v prípade, ak by taký zmluvný typ nebolo možné označiť ani jedným z týchto pojmov, by bolo potrebné určiť, aké je sporné plnenie, ktoré je predmetom žaloby v spore vo veci samej, pričom táto problematika sa implicitne týka článku 5 bodu 1 písm. a) tohto nariadenia.

20.

Za týchto okolností Tribunal de commerce de Verviers rozhodnutím doručeným 6. januára 2012 rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

21.

Písomné pripomienky predložili Corman‑Collins a La Maison du Whisky, Belgické kráľovstvo a Švajčiarska konfederácia, ako aj Európska komisia.

22.

Na pojednávaní konanom 31. januára 2013 boli zastúpené Corman‑Collins, La Maison du Whisky, belgická vláda a Komisia.

23.

Vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou v podstate pýta, či takú vnútroštátnu normu právomoci, aká je uvedená v článku 4 belgického zákona z 27. júla 1961, možno uplatniť vo vzťahu k žalovanému, ktorý má bydlisko v inom členskom štáte, napriek ustanoveniam nariadenia č. 44/2001.

24.

Je potrebné určiť, či by na základe uvedeného vnútroštátneho ustanovenia mohla byť daná právomoc belgických súdov v prípade, ak výhradný predajca, ktorý má bydlisko na území Belgicka, žaluje poskytovateľa oprávnenia na predaj z dôvodu ukončenia ich zmluvy o výhradnom predaji, pokiaľ účinky predmetnej zmluvy nastávajú na celom alebo na časti tohto územia, nezávisle od miesta bydliska alebo sídla žalovaného.

25.

V prejednávanom prípade Corman‑Collins tvrdí, že na základe tohto ustanovenia môže žalovať spoločnosť La Maison du Whisky na belgickom súde, hoci sídlo tejto spoločnosti sa nachádza na území Francúzska.

26.

Všetky subjekty, ktoré predložili pripomienky, s výnimkou spoločnosti Corman‑Collins zhodne navrhujú, aby Súdny dvor odpovedal tak, že za týchto okolností je vylúčené uplatnenie takej normy právomoci založenej na lex fori, keďže tieto okolnosti patria do územnej pôsobnosti nariadenia č. 44/2001.

27.

S týmto stanoviskom súhlasím. Nariadenie č. 44/2001 má totiž najmä ( 8 ) jednotne vymedziť právomoc vo všetkých sporoch s cudzím prvkom, ktorých predmet patrí do oblasti upravenej týmto nariadením. ( 9 ) Z odôvodnenia 8 uvedeného nariadenia jednoznačne vyplýva, že ak má žalovaný bydlisko na území jedného z členských štátov viazaných týmto nariadením, spoločné normy právomoci stanovené týmto nariadením sa musia v zásade uplatniť a uprednostniť pred normami právomoci platnými v týchto rôznych štátoch.

28.

Z týchto zjednotených noriem vyplýva, že ak má žalovaný, proti ktorému smeruje zamýšľaná žaloba, bydlisko v niektorom členskom štáte, ako je to v spore vo veci samej, žalobca je podľa všeobecnej normy právomoci stanovenej článkom 2 nariadenia č. 44/2001 v zásade povinný podať túto žalobu na súde tohto štátu.

29.

Z článku 3 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 vyplýva, že jedinými výnimkami z tejto zásady, ktoré sú prípustné, sú výnimky stanovené ustanoveniami oddielov 2 až 7 kapitoly II uvedeného nariadenia týkajúcej sa právomoci. Pokiaľ ide konkrétne o taký zmluvný vzťah, aký je predmetom sporu vo veci samej, uplatní sa osobitná norma právomoci stanovená v článku 5 bode 1 tohto nariadenia ako alternatíva k norme právomoci obsiahnutej v článku 2 nariadenia, ( 10 ) a nie normy právomoci vyplývajúce z práva členských štátov.

30.

Odsek 2 tohto článku 3 potvrdzuje názor, že zámerom normotvorcu Únie bolo vylúčiť uplatňovanie vnútroštátnych noriem právomoci v situáciách, ktoré patria do pôsobnosti nariadenia č. 44/2001 ( 11 ), keďže sa v ňom výslovne uvádza, že takéto normy sa neuplatnia proti žalovanému s bydliskom v niektorom členskom štáte.

31.

V dôsledku toho je podľa môjho názoru potrebné odpovedať na prvú otázku tak, že ak má žalovaný bydlisko na území iného členského štátu, ako je členský štát, v ktorom má sídlo konajúci súd, ustanovenia nariadenia č. 44/2001 vylučujú takú vnútroštátnu normu právomoci, aká je stanovená v článku 4 belgického zákona z 27. júla 1961.

32.

Zdá sa mi, že druhá a tretia otázka nebola položená jasne, keďže vnútroštátny súd si zrejme pomýlil rôzne skutočnosti zakladajúce právomoc uvedené v článku 5 bode 1 nariadenia č. 44/2001 a celkom nezohľadnil ich vzájomný vzťah. ( 12 )

33.

Týmito otázkami sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa na účely určenia súdu príslušného pre rozhodnutie o žalobe založenej na zmluve o výhradnom predaji má uplatniť písmeno a) alebo písmeno b) článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001.

34.

Vzhľadom na prepojenosť týchto dvoch otázok sa domnievam, že na poskytnutie užitočnej odpovede na ne je potrebné preskúmať ich spoločne a najmä – vzhľadom na hierarchiu stanovenú písmenom c) uvedeného článku 5 bodu 1 – obrátiť ich poradie tak, že sa budem zaoberať najprv treťou otázkou týkajúcou sa písmena b) tohto ustanovenia a potom druhou otázkou týkajúcou sa písmena a) toho istého ustanovenia. ( 13 )

35.

Na úvod pripomínam, že na účely výkladu nariadenia č. 44/2001 je relevantná judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa Dohovoru z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 14 ) (ďalej len „Bruselský dohovor“), pokiaľ je možné považovať ustanovenia týchto právnych predpisov za rovnocenné, pričom uvedené nariadenie vo vzťahoch medzi členskými štátmi nahradilo tento dohovor. ( 15 )

36.

Súdny dvor už jednak poukázal na to, že existuje presná zhoda medzi znením článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 a znením článku 5 bodu 1 prvej vety Bruselského dohovoru, a jednak poukázal na to, že kontinuita vo výklade týchto právnych predpisov bola nielen výslovným želaním normotvorcu Spoločenstva, ( 16 ) ale tiež zodpovedá zásade právnej istoty, z čoho vyplýva, že týmto ustanoveniam sa musí priznať rovnaký význam. ( 17 )

37.

Naproti tomu, pokiaľ ide o článok 5 bod 1 písm. b) nariadenia č. 44/2001, usmernenia vyplývajúce z rozsudkov, ktorými sa vyložil Bruselský dohovor, sú menej priame, keďže normy právomoci obsiahnuté v uvedenom písmene b) sú nové. Súdny dvor totiž poukázal na osobitosť tohto ustanovenia tak vzhľadom na prípravné práce uvedeného nariadenia, ako aj vzhľadom na štruktúru jeho článku 5 bodu 1 ( 18 ) a vyvodil z toho, že „normotvorca Spoločenstva v rámci nariadenia č. 44/2001 zamýšľal zachovať pre všetky iné zmluvy ako tie, ktoré sa týkajú kúpy tovaru a poskytovania služieb, zásady vypracované Súdnym dvorom v kontexte Bruselského dohovoru“ ( 19 ).

38.

Dodávam, že zámerom normotvorcu podľa môjho názoru bolo, aby sa písmeno b) vykladalo extenzívne vo vzťahu k písmenu a) z dôvodu cieľa spočívajúceho v zjednodušení nariadenia č. 44/2001 v porovnaní s ustanoveniami, ktoré boli obsiahnuté v Bruselskom dohovore. Z prípravných prác tohto nariadenia ( 20 ), ako aj zo správy profesora Pocara týkajúcej sa dohovoru nazývaného „Lugano II“ ( 21 ), ktorého ustanovenia boli upravené v rovnakom zmysle, vyplýva, že osobitné pravidlá uvedené v písmene b) boli vytvorené s cieľom zabrániť ťažkostiam s uplatňovaním pravidla uvedeného v písmene a), ktoré vyplývajú z judikatúry založenej na rozsudkoch Industrie Tessili Italiana Como a De Bloos. ( 22 ) Súdny dvor si však v už citovanom rozsudku Falco Privatstiftung a Rabitsch ( 23 ) podľa všetkého zvolil pomerne reštriktívny prístup k písmenu b).

39.

Treba mať na zreteli ďalšie pravidlo výkladu nariadenia č. 44/2001, konkrétne pravidlo súvisiace s potrebou vykladať pojmy, ktoré sú v ňom uvedené, najmä tie, ktoré sa týkajú noriem právomoci, ktoré toto nariadenie stanovuje, samostatne, predovšetkým s odvolaním sa na systém a ciele uvedeného nariadenia, aby bolo zabezpečené jeho jednotné uplatňovanie vo všetkých členských štátoch. ( 24 ) To znamená, že sa jednak v zásade nemá uplatňovať právo členských štátov a najmä právo konajúceho súdu ( 25 ) a jednak nemožno neopodstatnene prirovnávať uvedené pojmy k pojmom použitým v iných normách práva Únie. ( 26 )

40.

Tento prístup je v rámci prejednávanej veci ešte dôležitejší vzhľadom na to, že pojem „zmluva o výhradnom predaji“, ktorý vnútroštátny súd používa vo svojich prejudiciálnych otázkach, ( 27 ) nie je pojmom, ktorý by bol vymedzený v práve Únie ( 28 ), a v práve členských štátov môže označovať rôzne situácie za predpokladu, že všetky členské štáty upravujú tento zmluvný typ. ( 29 ) Okrem toho poznamenávam, že v už citovanej vo veci De Bloos, ktorá sa už týkala určenia súdu, ktorý má právomoc rozhodnúť o žalobe o náhradu škody pre ukončenie zmluvy o výhradnom predaji bez dodržania výpovednej doby, ktorá sa týkala belgického účastníka a francúzskeho účastníka, Súdny dvor ani generálny advokát nevymedzil tento pojem, a to či už vzhľadom na dotknuté vnútroštátne právne poriadky, alebo všeobecným a abstraktným spôsobom.

41.

Vzhľadom na rozmanitosť zmlúv o výhradnom predaji je ľahšie vymedziť ich negatívne ( 30 ) ako pozitívne. Možno však určiť niektoré náležitosti, ktoré spravidla súvisia s týmto zmluvným typom ( 31 ), a to že cieľom výhradného predaja je ďalší predaj predmetných výrobkov na území, ktorého sa týka oprávnenie na predaj; že výhradného predajcu si vyberá poskytovateľ oprávnenia na predaj; že výhradný predajca je oprávnený aspoň ďalej predávať výrobky poskytovateľa oprávnenia na predaj, alebo má dokonca výhradné právo; že zmluvný vzťah je trvalý; že môže existovať exkluzivita dodávok a/alebo zásobovania v prospech poskytovateľa oprávnenia na predaj; že výhradný predajca môže mať povinnosť kúpy alebo ďalšieho predaja a že účastníci zmluvy sa môžu rozhodnúť, že budú spoločne zavádzať nástroje na podporu predaja. ( 32 )

42.

Dodávam, že hoci La Maison du Whisky spochybňuje kvalifikáciu sporného právneho vzťahu ako zmluvy o výhradnom predaji vzhľadom na belgické právo, ktorú uvádza vnútroštátny súd, a hoci táto kvalifikácia môže byť vzhľadom na listiny založené v spise sporná, Súdny dvor podľa ustálenej judikatúry nemôže sám posúdiť alebo kvalifikovať skutkový stav alebo s ním súvisiace vnútroštátne predpisy. ( 33 )

43.

Na druhú a tretiu otázku položenú vnútroštátnym súdom treba odpovedať z hľadiska všetkých týchto úvah.

44.

Výklad článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 na účely odpovede na tieto otázky si podľa môjho názoru vyžaduje preskúmať – pri dodržaní poradia vymedzeného znením tohto ustanovenia –, či cezhraničná zmluva o výhradnom predaji patrí buď do kategórie predaja tovaru v zmysle písmena b) prvej zarážky uvedeného bodu 1, alebo do kategórie poskytovania služieb v zmysle písmena b) druhej zarážky uvedeného bodu 1, alebo ak nepatrí ani do jednej z týchto kategórií, či patrí medzi iné zmluvné typy, ktoré upravuje písmeno a) toho istého bodu 1. Hneď na úvod uvádzam, že sa domnievam, že je potrebné zvoliť si druhú z týchto troch možností, a to z dôvodov, ktoré uvediem ďalej.

45.

La Maison du Whisky tvrdí, že na predmetný zmluvný vzťah sa uplatňuje článok 5 bod 1 písm. b) prvá zarážka nariadenia č. 44/2001. Pripomína, že na účely odlíšenia zmlúv o predaji tovaru od zmlúv o poskytovaní služieb je potrebné vychádzať zo záväzku charakteristického pre tieto zmluvy, ( 34 ) a tvrdí, že zmluva o výhradnom predaji sa vyznačuje záväzkom poskytovateľa oprávnenia na predaj dodávať výhradnému predajcovi výrobky, ktoré sú predmetom výhradného predaja, pričom tento záväzok zodpovedá právu výhradného predajcu predávať tieto výrobky na určitom území. La Maison du Whisky z toho vyvodzuje, že zmluva o výhradnom predaji sa môže týkať len predaja tovaru, v dôsledku čoho sa má podľa jej názoru definitívne vylúčiť kvalifikácia zmluvy ako zmluvy o poskytnutí služieb. Takýto prístup je v súlade s prístupom, ktorý zaujal Corte suprema di cassazione (Taliansko), ( 35 ) pričom vychádzal predovšetkým z Dohovoru Organizácie spojených národov podpísaného vo Viedni 11. apríla 1980 ( 36 ), na rozdiel od stanoviska, ktoré zaujali iné vnútroštátne súdy. ( 37 )

46.

Keďže na účely kvalifikácie zmluvy pre potreby uplatnenia článku 5 bodu 1 písm. b) nariadenia č. 44/2001 Súdny dvor skutočne použil kritérium založené na skúmaní záväzku, ktorým sa táto zmluva vyznačuje, ( 38 ) na to, aby sa na zmluvu o výhradnom predaji vzťahovala prvá zarážka uvedeného písmena b), by transakcia spočívajúca v predaji musela tvoriť samotnú podstatu tejto zmluvy.

47.

Podľa môjho názoru to však nie je tak, a to jednak vzhľadom na vyššie uvedené úvahy týkajúce sa náležitostí, ktoré spravidla tvoria zmluvu o výhradnom predaji, a jednak vzhľadom na skutočnosť, že by sa tým nezohľadnila osobitosť súvisiaca s obvyklou existenciou rámcovej zmluvy o výhradnom predaji, ktorá sa odlišuje od následných kúpnych zmlúv, v tomto druhu obchodných vzťahov. ( 39 )

48.

Zdôrazňujem, že dôkaz o uzavretí takej rámcovej zmluvy nemôže byť založený len na existencii stabilného vzťahu, ktorý sa prejavuje v postupne realizovaných predajoch, bez písomných alebo ústnych dohôd. Okrem toho rámcová zmluva uzavretá medzi výrobcom a veľkoobchodníkom alebo veľkoobchodníkom a maloobchodníkom sa nemusí považovať za výhradný predaj. ( 40 )

49.

Preto sa domnievam, že ak je preukázané, že účastníci skutočne uzavreli zmluvu o výhradnom predaji, súd, ktorý rozhoduje spor týkajúci sa takého zmluvného vzťahu, nemôže založiť svoju právomoc na kritériu väzby súvisiacom s miestom dodania predávaného tovaru na základe článku 5 bodu 1 písm. b) prvej zarážky nariadenia č. 44/2001.

50.

Komisia podporuje uplatniteľnosť článku 5 bodu 1 písm. b) druhej zarážky nariadenia č. 44/2001 na predmetný zmluvný vzťah. Stotožňujem sa s týmto stanoviskom za predpokladu, že v prejednávanom prípade skutočne ide o zmluvu o výhradnom predaji, a nie iba o stabilné kúpno‑predajné vzťahy. K tomuto zásadnému rozdielu sa ešte vrátim.

51.

Súdny dvor v už citovanom rozsudku Falco Privatstiftung a Rabitsch zdôraznil potrebu samostatného výkladu pojmu „poskytnutie služieb“ v zmysle tohto ustanovenia a rozhodol, že „pojem služby zahŕňa prinajmenšom to, že strana, ktorá ich poskytuje, [jednak] vykonáva určitú činnosť [a jednak ju vykonáva] za odmenu“. ( 41 )

52.

Podľa mojich vedomostí prejednávaná vec bola pre Súdny dvor prvou príležitosťou uplatniť aplikačné kritériá, ktoré takto stanovil, a prípadne spresniť ich význam. ( 42 )

53.

Zastávam názor, že v záujme koherentnosti judikatúry je potrebné rešpektovať prvky definície, ktorú Súdny dvor podal v uvedenom rozsudku, avšak bez uplatnenia príliš reštriktívneho prístupu k predmetnému pojmu ( 43 ), a to najmä vzhľadom na ciele prijatia tohto ustanovenia. Keďže totiž cieľom tvorcov nariadenia č. 44/2001 bolo zjednodušiť normy právomoci týkajúce sa zmluvných vecí ( 44 ), treba zachovať potrebný účinok osobitných ustanovení článku 5 bodu 1 písm. b), ktoré majú zabrániť použitiu zložitého mechanizmu vyplývajúcemu z uplatnenia všeobecnejšej normy uvedenej v článku 5 bodu 1 písm. a) uvedeného nariadenia.

54.

Pokiaľ ide o prvé kritérium stanovené Súdnym dvorom vo vyššie uvedenej formulácii, toto kritérium si vyžaduje uskutočnenie pozitívnych úkonov, a nie iba zdržanie sa určitého konania. ( 45 ) V tejto súvislosti sa domnievam, že zmluva o výhradnom predaji spĺňa túto požiadavku ( 46 ) vzhľadom na podstatné plnenie, ktoré poskytuje výhradný predajca poskytovateľovi oprávnenia na predaj, konkrétne zabezpečenie distribúcie výrobkov tohto poskytovateľa tak, aby poskytovateľ oprávnenia na predaj nemusel vytvoriť vlastnú distribučnú sieť na území, ktorého sa týka výhradný predaj, alebo sa spoliehať na ďalší predaj zabezpečovaný nezávislými subjektmi. Zdôrazňujem, že výhradný predajca v rámci svojich privilegovaných vzťahov s poskytovateľom oprávnenia na predaj poskytuje pridanú hodnotu v porovnaní s činnosťami subjektu, ktorý vykonáva len ďalší predaj, keďže vďaka skladovým zásobám vo všeobecnosti ponúka kontinuitu zásobovania výrobkami poskytovateľa oprávnenia na predaj, zabezpečuje servis po predaji, ak je tento tovar určený na trvalé používanie, a/alebo môže podporovať propagáciu uvedených výrobkov prostredníctvom špeciálnych ponúk. ( 47 )

55.

Pokiaľ ide o druhé kritérium súvisiace s „odmenou“, ktorá sa musí poskytovať za takú činnosť, domnievam sa, že ju nemožno chápať reštriktívne, čo by mohlo znamenať vyplácanie peňažnej odmeny, keďže taký prístup by popieral existenciu služieb, ktoré sa poskytujú bez odplaty peňažnej povahy a v prípade ktorých nemožno spochybniť, že patria pod pojem „poskytnutie služieb“ v zmysle článku 5 bodu 1 písm. b) druhej zarážky nariadenia č. 44/2001. ( 48 )

56.

Pokiaľ ide konkrétne o zmluvy o výhradnom predaji, zastávam názor, že ekonomická odplata, ktorú získava výhradný predajca za svoju vyššie uvedenú činnosť, vyplýva najmä z charakteristickej výhody, ktorú mu poskytuje poskytovateľ oprávnenia na predaj, konkrétne územnej exkluzivity alebo aspoň záruky, že na určitom území bude môcť ďalej predávať výrobky poskytovateľa oprávnenia na predaj len obmedzený počet výhradných predajcov. Okrem toho poskytovateľ oprávnenia na predaj vo všeobecnosti priznáva výhradnému predajcovi výhodnejšie postavenie ako subjektom, ktoré vykonávajú len ďalší predaj, tým, že mu poskytuje výhodnejšie platobné podmienky a/alebo dodanie know‑how prostredníctvom školení. Takáto selektívnosť a takéto ďalšie výhody majú pre výhradného predajcu ekonomickú hodnotu, ktorá ho môže motivovať k tomu, aby sa zaviazal k privilegovaným vzťahom s poskytovateľom oprávnenia na predaj a venoval sa podpore predaja jeho výrobkov.

57.

V dôsledku toho možno podľa môjho názoru zmluvu o výhradnom predaji označiť za zmluvu o „poskytnutí služieb“ na účely uplatnenia normy právomoci stanovenej článkom 5 bodom 1 písm. b) druhou zarážkou uvedeného nariadenia.

58.

Toto stanovisko potvrdzujú ustanovenia nariadenia Rím I, ktoré treba čo najviac zohľadniť pri výklade nariadenia č. 44/2001, ( 49 ) pričom však Súdny dvor nie je povinný zohľadniť ho mechanicky. ( 50 ) Pripomínam, že odôvodnenie 17 nariadenia Rím I označuje „zmluvy o distribúcii“, medzi ktoré patria zmluvy o výhradnom predaji, za „zmluvy o službách“ a vyžaduje, aby sa v prípade nariadenia č. 44/2001 použil rovnaký výklad. Netvrdil by som, že – tak ako tvrdí Komisia – normotvorca Spoločenstva sa tým rozhodol pre všeobecné stotožnenie zmlúv o distribúcii so zmluvami o poskytovaní služieb, keďže hoci sa v tomto odôvodnení uvádza, že zmluvy o distribúcii sú zmluvami o službách, v jeho závere je uvedené, že ide o osobitné zmluvy o službách, pre ktoré sú v článku 4 nariadenia Rím I stanovené osobitné pravidlá. ( 51 ) Súhlasím však s tým, aby Súdny dvor výslovne vzal do úvahy prístup, ktorý zaujal normotvorca v nariadení Rím I, a prijal systém výkladu, ktorý zaručí súlad medzi týmto nariadením a nariadením č. 44/2001, tak, ako to urobil v rozsudku Koelzsch. ( 52 )

59.

Konkrétne prináleží vnútroštátnemu súdu, aby preskúmal, či v spore, ktorý rozhoduje, dochádza k výmene plnení rovnocennej poskytovaniu služieb, teda k takej výmene, ktorá prekračuje štádium samotných obchodných vzťahov stabilnej povahy, s cieľom potvrdiť, že článok 5 bod 1 písm. b) druhá zarážka nariadenia č. 44/2001 je skutočne ustanovením, ktoré sa má uplatniť v prejednávanom prípade.

60.

Trvalý vzťah dodávok medzi výrobcom alebo veľkoobchodníkom a maloobchodníkom totiž podľa môjho názoru možno prirovnať k jednoduchej zmluve o predaji tovaru, a teda sa naň vzťahuje osobitná norma právomoci stanovená v článku 5 bode 1 písm. b) prvej zarážke uvedeného nariadenia, a to aj keď je tento obchodný vzťah de facto výhradný alebo dlhodobo stabilný. Naproti tomu, ak má údajný kupujúci – výhradný predajca – jednoznačne osobitné zmluvné záväzky ( 53 ) a ak sú tieto záväzky založené na ekonomickej protihodnote, ktorú mu musí poskytnúť predávajúci – poskytovateľ oprávnenia na predaj ( 54 ) –, možno sa domnievať, že taký vzťah výhradného predaja zodpovedá poskytovaniu služieb v zmysle článku 5 bodu 1 písm. b) druhej zarážky nariadenia č. 44/2001.

61.

Pripomínam, že dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania, že tieto okolnosti, ktoré sú rozhodujúce na založenie právomoci, v prejednávanom spore skutočne existujú, na konajúcom súde nesie účastník, ktorý sa odvoláva na existenciu zmluvy o výhradnom predaji, čo znamená poskytovanie služieb, ktoré možno odlíšiť od jednoduchej kúpnej zmluvy. Dodávam, že takáto kvalifikácia musí byť založená na konkrétnej analýze zmluvného vzťahu, a nie na definícii tohto zmluvného typu, ktorú môže obsahovať lex fori.

62.

Ak sa náležite predloží požadovaný dôkaz a tým sa preukáže kvalifikácia poskytovania služieb, súd, ktorý rozhoduje spor týkajúci sa zmluvy o výhradnom predaji, môže založiť svoju právomoc na kritériu väzby súvisiacom s miestom, kde sa služby poskytli alebo mali poskytnúť, na základe druhej zarážky uvedeného písmena b).

63.

Zo znenia druhej otázky, ktorú z vyššie uvedených dôvodov preskúmam po tretej otázke, vyplýva, že vnútroštátny súd chce vedieť, či zmluva o výhradnom predaji, na základe ktorej jeden účastník nakupuje tovar od druhého účastníka, aby ho ďalej predával na území iného členského štátu, patrí do pôsobnosti článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001.

64.

Corman-Collins a belgická vláda odpovedajú kladne, pričom vychádzajú z predpokladu, ktorý veľmi slabo podložili, že zmluvy o výhradnom predaji nie sú ani zmluvami o predaji tovaru, ani zmluvami o poskytovaní služieb, alebo aspoň – podľa belgickej vlády – nepatria „len“ do jednej z týchto dvoch kategórií zmlúv uvedených v článku 5 bode 1 písm. b) citovaného nariadenia. Toto stanovisko zaujala judikatúra niektorých členských štátov a obhajuje ho časť právnej náuky. ( 55 )

65.

Na podporu tohto názoru bolo uvedených viacero argumentov. Jedným z nich je, že len doslovný výklad pojmov môže viesť k zjednoteniu noriem právomoci v rámci Únie. Druhým je, že kvalifikácia nemôže viesť k výberu príliš zjednodušeného prístupu, ktorý by nezohľadňoval viaceré formy, ktoré môže mať zmluva o výhradnom predaji, a nebral by do úvahy osobitosti, ktoré môže mať táto zmluva v práve rôznych členských štátov. Tieto argumenty však nepovažujem za presvedčivé, pričom poznamenávam, že po prvé väčšina obchodných zmluvných vzťahov je rozmanitá a je ťažké kvalifikovať ich spôsobom, ktorý by umožnil zjednotenie pojmov, a po druhé pri výklade pojmov obsiahnutých v nariadení č. 44/2001, a teda pri rozhodovaní, na ktoré druhy sporov sa toto nariadenie vzťahuje, nemožno použiť výlučne porovnávací prístup, keďže Súdny dvor opakovane rozhodol, že treba vychádzať zo samostatnej definície týchto pojmov.

66.

Ja sa naopak domnievam, že zmluvu o výhradnom predaji treba z vyššie uvedených dôvodov považovať za zmluvu o poskytnutí služieb v zmysle článku 5 bodu 1 písm. b) nariadenia č. 44/2001.

67.

Z článku 5 bodu 1 písm. c) uvedeného nariadenia pritom vyplýva, že norma právomoci uvedená v písmene a) tohto ustanovenia sa má uplatniť len ako alternatíva v prípade neuplatnenia noriem právomoci uvedených v písmene b) citovaného ustanovenia. Za týchto podmienok podľa môjho názoru už nie je potrebné bližšie skúmať uplatnenie prvej z týchto dvoch skupín noriem v prejednávanej veci.

68.

Subsidiárne však uvediem niekoľko usmernení na výklad článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 v rámci odpovede na štvrtú prejudiciálnu otázku, ktorá – hoci jej znenie to výslovne neuvádza – sa v skutočnosti týka výkladu tohto ustanovenia.

69.

Pokiaľ ide o druhú a tretiu prejudiciálnu otázku, navrhujem teda, aby Súdny dvor odpovedal tak, že článok 5 bod 1 písm. b) druhá zarážka nariadenia č. 44/2001 je ustanovením tohto nariadenia, ktoré je uplatniteľné na účely určenia súdu, ktorý má právomoc rozhodnúť o žalobe založenej na cezhraničnej zmluve o výhradnom predaji, čo si vyžaduje osobitné zmluvné záväzky týkajúce sa distribúcie tovaru, ktorý predáva poskytovateľ oprávnenia na predaj, výhradným predajcom, pričom taký zmluvný typ zodpovedá poskytovaniu služieb v zmysle uvedeného ustanovenia.

70.

Štvrtá prejudiciálna otázka je sformulovaná takto:

„V prípade zápornej odpovede na predchádzajúce dve otázky, je v prípade ukončenia zmluvy o výhradnom predaji sporným plnením plnenie predávajúceho – poskytovateľa oprávnenia na predaj –, alebo plnenie kupujúceho – výhradného predajcu?“

71.

Táto formulácia je prinajmenšom nejasná vzhľadom na ustanovenia, o výklad ktorých sa žiada. ( 56 ) Napriek tejto nejednoznačnosti sa domnievam, že Súdny dvor môže poskytnúť relevantnú odpoveď na štvrtú otázku, ktorá mu bola položená, vzhľadom na jej výslovné odôvodnenie, ktoré je obsiahnuté v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Vnútroštátny súd totiž uvádza, že „len v prípade, že zmluva o výhradnom predaji nebude kvalifikovaná ako zmluva o predaji tovaru ani ako zmluva o poskytovaní služieb, bude potrebné určiť sporné plnenie, ktoré je v prejednávanom prípade predmetom podanej žaloby“. ( 57 ) Z týchto úvah vyplýva, že otázka obsahuje chybu v písaní, keďže súd chcel poukázať na prípad, keď by nebolo možné uplatniť nie písmeno a) ani písmeno b) článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, ale v skutočnosti prvú ani druhú zarážku uvedeného písmena b). ( 58 )

72.

Keďže Súdny dvor má k dispozícii dostatok informácií na tento účel, otázku možno preformulovať ( 59 ) v tom zmysle, že vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či v prípade, ak by sa – na rozdiel od mnou navrhovanej odpovede – článok 5 bod 1 písm. b) nariadenia č. 44/2001 nevzťahoval na spor vo veci samej, „plnenie, ktoré je predmetom žaloby,“ v zmysle písmena a) toho istého článku 5 bodu 1 bolo plnenie predávajúceho – poskytovateľa oprávnenia na predaj –, alebo plnenie kupujúceho – výhradného predajcu.

73.

V tejto súvislosti Corman‑Collins tvrdí, že vzhľadom na to, že plnením poskytovateľa oprávnenia na predaj je umožniť výhradnému predajcovi vykonávať jeho právo výhradného predaja na určitom území, žaloba o náhradu škody sa má podať na súde so sídlom na tomto území. ( 60 )

74.

Rovnako ako Komisia sa domnievam, že odpoveď na túto otázku treba hľadať v judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa výkladu článku 5 bodu 1 prvej vety Bruselského dohovoru. Pripomínam totiž, že znenie článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 je úplne zhodné so znením tohto ustanovenia citovaného dohovoru a že sa už rozhodlo, že prvému z týchto ustanovení sa musí v dôsledku toho priznať rovnaký význam ako druhému z nich. ( 61 )

75.

Z bohatej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 5 bodu 1 Bruselského dohovoru, z ktorej teda treba naďalej vychádzať, vyplýva napriek ťažkostiam s jeho uplatňovaním, na ktoré sa poukázalo, ( 62 ) súbor kritérií umožňujúcich určiť súd, ktorý má právomoc v zmluvných veciach, ktoré sú relevantné, najmä pokiaľ ide o plnenie, ktoré sa má na tento účel vziať do úvahy, a určenie miesta zmluvného plnenia.

76.

Jednou z týchto zásad stanovených judikatúrou je, že pojem „plnenie, ktoré je predmetom žaloby,“ ktorý je uvedený v článku 5 bode 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001, zodpovedá záväzku, ktorý vyplýva z predmetnej zmluvy ( 63 ) a ktorého nesplnenie namieta žalobca s cieľom odôvodniť svoju žalobu. ( 64 ) Súdny dvor už konkrétne rozhodol, že v prípade, ak je žalobcom výhradný predajca, ktorý si uplatňuje nárok na náhradu škody alebo sa domáha zániku zmluvy zavineného druhým účastníkom, uvedený pojem označuje záväzok poskytovateľa oprávnenia na predaj, ktorý zodpovedá zmluvnému právu, na ktorom sú tieto nároky založené. ( 65 ) Prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje spor vo veci samej, a nie Súdnemu dvoru, aby vymedzil presný obsah tohto záväzku.

77.

Okrem toho, hoci vnútroštátny súd nekladie takúto otázku, považujem za potrebné – s cieľom poskytnúť mu úplnú odpoveď – pripomenúť mu, že určenie miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby, bolo tiež predmetom viacerých rozsudkov Súdneho dvora. Z nich vyplýva, že miesto sporného zmluvného plnenia v zmysle článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 sa má určiť podľa práva, ktorým sa riadi predmetný záväzok podľa kolíznych noriem platných v členskom štáte, v ktorom sídli konajúci súd. ( 66 )

78.

Napokon – ako zdôrazňuje Komisia – Súdny dvor spresnil, že ak sa preukáže, že žaloba žalobcu nie je založená na jednom, ale na viacerých záväzkoch vyplývajúcich z tej istej zmluvy a že miesto plnenia všetkých záväzkov podľa rozhodného práva nie je rovnaké, vnútroštátny súd sa musí pri rozhodovaní o vlastnej právomoci riadiť zásadou, že vedľajšia vec nasleduje hlavnú. ( 67 ) V prípade, ak sú uvedené záväzky rovnocenné v tom zmysle, že žiadny z nich nie je hlavný vo vzťahu k ostatným, Súdny dvor rozhodol, že konajúci súd má právomoc rozhodnúť len o časti žaloby týkajúcej sa záväzkov, ktorých miesto plnenia sa nachádza v tuzemsku, a nie tých, ktoré sa majú vykonať v inom členskom štáte. ( 68 ) Prináleží vnútroštátnemu súdu určiť, či v spore, o ktorom rozhoduje, ide o taký prípad.

79.

Na záver v prípade, ak Súdny dvor určí, že článok 5 bod 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 je normou právomoci, ktorá sa uplatňuje na taký prípad, o aký ide v konaní vo veci samej, by podľa môjho názoru bolo potrebné odpovedať na preformulovanú štvrtú prejudiciálnu otázku tak, že „plnenie, ktoré je predmetom žaloby,“ v zmysle uvedeného ustanovenia je zmluvný záväzok poskytovateľa oprávnenia na predaj, ktorého nesplnenie namieta výhradný predajca s cieľom odôvodniť svoju žalobu.

80.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Tribunal de commerce de Verviers, takto: