Demokratický deficit

„Demokratický deficit“ je výraz používaný na označenie situácie, v ktorej inštitúcie a ich postupy rozhodovania môžu vykazovať nedostatočnú demokratickosť a povinnosť zodpovedať sa. V prípade Európskej únie (EÚ) poukazuje na vnímanú nedostatočnú prístupnosť alebo nedostatočné zastúpenie bežných občanov vo vzťahu k inštitúciám EÚ v tom zmysle, akoby právomoci týchto inštitúcií a vnímaná neschopnosť občanov ovplyvniť rozhodnutia týchto inštitúcií vzájomne nekorelovali.

Otázka demokratickej legitímnosti bola citlivou témou vo všetkých fázach procesu európskej integrácie. Riešila sa v Maastrichtskej a Amsterdamskej zmluve aj v zmluve z Nice, ktorými sa postupne prenieslo viac právomocí na priamo volený Európsky parlament a rozšírili sa oblasti, v ktorých má spoločné rozhodovacie právomoci s Radou Európskej únie. Z poradného zhromaždenia sa tak Parlament transformoval na spoluzákonodarný orgán.

Niekoľko zmien zavedených Lisabonskou zmluvou, ktorá sa uplatňuje od 1. decembra 2009, malo za cieľ riešiť obavy týkajúce sa demokratického deficitu v EÚ. Zmluvou sa posilnili právomoci Parlamentu v nasledujúcich troch oblastiach.

• Finančná. Parlament zohráva kľúčovú úlohu pri schvaľovaní všetkých kategórií výdavkov ročného rozpočtu EÚ.
• Legislatívna. Spolurozhodovací postup sa stal riadnym legislatívnym postupom a uplatňuje sa takmer na všetky oblasti, v ktorých Rada rozhoduje kvalifikovanou väčšinou.
• Nominácia. Parlament volí predsedu Európskej komisie, kandidáta navrhuje Európska rada a zohľadňuje pritom výsledkov volieb do Parlamentu. Skôr než Európska rada Komisiu vymenuje, musí Komisia ako celok získať súhlas Parlamentu.

S ohľadom na zásadu subsidiarity sa Lisabonskou zmluvou zaviedli aj spôsoby na povzbudenie vnútroštátnych parlamentov zapojiť sa do formulovania politiky EÚ, keď dostali príležitosť skúmať legislatívne návrhy Komisie (postup je známy ako mechanizmus kontroly subsidiarity).

Lisabonskou zmluvou sa tiež vytvára právo na iniciatívuobčanov, ktorou môžu občania vyzvať Komisiu, aby navrhla právne predpisy v každej oblasti, kde má právomoc konať. Na začatie európskej iniciatívy občanov je potrebné vytvoriť skupinu organizátorov pozostávajúcu najmenej zo siedmich občanov EÚ zo siedmich rôznych členských štátov EÚ. Keď iniciatíva dosiahne 1 milión podpisov a predpísané minimálne prahové hodnoty v siedmich členských štátoch, Komisia rozhodne, aké opatrenia prijme.

Rozhodovacie postupy inštitúcií sú niekedy predmetom kritiky z dôvodu nedostatočnej transparentnosti, najmä v kontexte trojstranných rokovaní Rady, Komisie a Parlamentu. Inštitúcie v súčasnosti zverejňujú záverečné kompromisné znenie, ktoré sa prijíma ako výsledok rokovaní medzi inštitúciami. Navyše sa zdokonalili formálne rokovacie poriadky súvisiace s rokovacím postupom.

Členovia Rady sa schádzajú na verejných rokovaniach, ak diskutujú alebo hlasujú o návrhoch na legislatívne akty. Prvé prerokovania dôležitých nelegislatívnych návrhov sú takisto verejné a Rada pravidelne organizuje verejné diskusie o kľúčových otázkach ovplyvňujúcich záujmy EÚ a jej občanov.

Konferencia o budúcnosti Európy, ktoré bola formálne ukončená 9. mája 2022 (Deň Európy), predstavovala miestnu iniciatívu zdola, ktorá občanom umožnila vyjadriť sa k tomu, čo očakávajú od EÚ, a poskytla im väčší priestor pri formovaní budúcnosti EÚ. Konferencia predstavovala spoločný projekt Parlamentu, Rady a Komisie, keďže tam vystupovali ako rovnocenní partneri spolu s členskými štátmi. Kľúčovým prvkom konferencie bolo vytvorenie občianskych panelov na úrovni EÚ a v niekoľkých členských štátoch, ktoré organizovali diskusie a podujatia s cieľom predložiť do plenárneho zasadnutia konferencie odporúčania pre inštitúcie EÚ. Závery konferencie sa prezentujú vo forme správy, ktorou sa predkladá 49 návrhov týkajúcich sa budúcnosti Európy a ktoré zahŕňajú viacero tém vrátane európskej demokracie. Inštitúcie EÚ poskytli spätnú väzbu týkajúcu sa týchto návrhov na podujatí spätnej väzby na jeseň 2022.