1

Svojím odvolaním sa Westfälische Drahtindustrie GmbH (ďalej len „WDI“), Westfälische Drahtindustrie Verwaltungsgesellschaft mbH & Co. KG a Pampus Industriebeteiligungen GmbH & Co. KG domáhajú zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 23. novembra 2022, Westfälische Drahtindustrie a i./Komisia (T‑275/20, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2022:723), ktorým uvedený súd zamietol ich žalobu, ktorou predovšetkým navrhovali po prvé zrušenie listu Európskej komisie z 2. marca 2020 (ďalej len „sporný akt“), ktorým ich posledná uvedená vyzvala na zaplatenie sumy 12236931,69 eura, ktorá podľa nej zodpovedá neuhradenému zostatku pokuty, ktorá im bola uložená 30. septembra 2010, po druhé určenie, že pokuta bola v plnej výške zaplatená 17. októbra 2019 uhradením sumy 18149636,24 eura, a po tretie, aby bola Komisii uložená povinnosť zaplatiť spoločnosti WDI sumu 1633085,17 eura spolu s úrokmi od tohto posledného uvedeného dátumu z dôvodu bezdôvodného obohatenia tejto inštitúcie, ako aj subsidiárne, aby bola Komisii uložená povinnosť zaplatiť im sumu 12236931,69 eura, ktorú Komisia požaduje od spoločnosti WDI, a sumu zodpovedajúcu preplatku, ktorú dostala táto inštitúcia vo výške 1633085,17 eura spolu s úrokmi od 17. októbra 2019 až do úplného vrátenia dlžnej sumy.

2

Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) v článku 23 ods. 2 stanovuje:

„Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti:

…“

3

Článok 31 tohto nariadenia stanovuje:

„Súdny dvor má neobmedzenú súdnu právomoc na preskúmanie rozhodnutí, v ktorých Komisia stanovila pokutu alebo pravidelné penále. Môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo pravidelné penále.“

4

Bod 35 usmernení k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES) č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2) (ďalej len „usmernenia z roku 2006“), nazvaný „Platobná schopnosť“, stanovuje:

„Za výnimočných okolností môže Komisia na návrh prihliadnuť na platobnú neschopnosť podniku v osobitnom sociálnom a ekonomickom kontexte. Na zníženie pokuty nebude Komisii stačiť samotné zistenie o nepriaznivej alebo stratovej finančnej situácii podniku. Zníženie môže byť povolené len na základe objektívnych dôkazov, preukazujúcich, že uloženie pokuty podľa podmienok stanovených v týchto usmerneniach, by nenapraviteľne ohrozilo ekonomickú životaschopnosť dotknutého podniku a viedlo by ku strate hodnoty jeho majetku.“

5

Okolnosti predchádzajúce sporu sú uvedené v bodoch 2 až 26 napadnutého rozsudku a možno ich zhrnúť takto.

6

Rozhodnutie K(2010) 4387 v konečnom znení z 30. júna 2010 týkajúce sa konania podľa článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/38.344 – Predpínacia oceľ), zmenené rozhodnutím K(2010) 6676 v konečnom znení z 30. septembra 2010 (ďalej len „sporné rozhodnutie“), Komisia uložila viacerým podnikom, vrátane odvolateliek, ktoré sú dodávateľkami predpínacej ocele, sankcie za ich účasť na karteli na trhu s predpínacou oceľou. Komisia uložila pokutu vo výške 46550000 eur spoločnosti WDI, zatiaľ čo Westfälische Drahtindustrie Verwaltungsgesellschaft a Pampus Industriebeteiligungen boli zaviazané spoločne a nerozdielne na zaplatenie súm 38855000 eur a 15485000 eur.

7

V súlade so sporným rozhodnutím sa platba pokuty mala uskutočniť v lehote troch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia. Po uplynutí tejto lehoty automaticky vznikli úroky vypočítané vo výške sadzby, ktorú uplatňuje Európska centrálna banka (ECB) na svoje hlavné refinančné operácie zvýšenej o 3,5 percentuálneho bodu. Sporné rozhodnutie tiež stanovilo, že v prípade, ak sankcionovaný podnik podá žalobu, môže splniť záväzok uhradiť pokutu ku dňu splatnosti buď poskytnutím bankovej záruky, alebo vykonaním predbežnej platby pokuty.

8

Žalobkyne po tom, čo podali žalobu, ktorou sa domáhali nielen zrušenia sporného rozhodnutia, ale aj zníženie uloženej pokuty, podali návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa v podstate domáhali odkladu vykonateľnosti tohto rozhodnutia až do vyhlásenia rozsudku v tejto veci.

9

Uznesením z 13. apríla 2011,Westfälische Drahtindustrie a i./Komisia (T‑393/10 R, EU:T:2011:178), predseda Všeobecného súdu čiastočne vyhovel návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nariadením odkladu povinnosti žalobkýň zriadiť bankovú záruku v prospech Komisie, aby sa zamedzilo okamžitému vymáhaniu pokuty, pod podmienkou, že predbežne zaplatia tejto inštitúcii jednak sumu 2000000 eur a jednak mesačné splátky vo výške 300000 eur až do vyhlásenia rozsudku, ktorým sa rozhodne o žalobe o neplatnosť.

10

Všeobecný súd rozsudkom z 15. júla 2015, Westfälische Drahtindustrie a i./Komisia (T‑393/10, ďalej len „rozsudok z 15. júla 2015, EU:T:2015:515), zrušil sporné rozhodnutie v časti, v ktorej bola žalobkyniam uložená pokuta. Následne uložil žalobkyniam zaplatiť pokutu v rovnakej výške, ako bola stanovená v spornom rozhodnutí. Pri hľadaní tohto riešenia Všeobecný súd najprv konštatoval, že Komisia nesprávne posúdila platobnú schopnosť žalobkýň. Následne v rámci svojej neobmedzenej súdnej právomoci Všeobecný súd rozhodol, že z rôznych skutočností, medzi ktoré patrí najmä reštrukturalizácia, ktorú žalobkyne sami uskutočnili po dátume prijatia tohto rozhodnutia, vyplýva, že žalobkyne neboli oprávnené požadovať zníženie pokuty z dôvodu ich platobnej neschopnosti.

11

Žalobkyne podali proti rozsudku z 15. júla 2015 odvolanie, ktorým spochybnili najmä to, že Všeobecný súd v rámci výkonu svojej neobmedzenej súdnej právomoci zohľadnil ich platobnú schopnosť, ktorá existovala v roku 2015, a nie v roku 2010. Toto odvolanie bolo zamietnuté uznesením zo 7. júla 2016, Westfälische Drahtindustrie a Pampus Industriebeteiligungen/Komisia (C‑523/15 P, EU:C:2016:541).

12

Po vyhlásení rozsudku z 15. júla 2015 sa objavili rozdielne názory medzi Komisiou a zástupcami žalobkýň v súvislosti s dátumom, od ktorého by mali plynúť úroky z pokuty. Zatiaľ čo žalobkyne sa domnievali, že pokuta bola vymáhateľná až odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku, Komisia zastávala názor, že nárok na úroky vznikol odo dňa stanoveného v spornom rozhodnutí.

13

V tejto súvislosti po zamietnutí ich odvolania žalobkyne navrhli, aby Všeobecný súd vyložil rozsudok z 15. júla 2015 v tom zmysle, že nárok na úroky z pokuty uloženej v tomto rozsudku vznikne od jeho vyhlásenia. Subsidiárne Všeobecnému súdu navrhli, aby opravil alebo doplnil tento rozsudok tak, že spresní, od ktorého dátumu začnú úroky plynúť.

14

Uznesením zo 17. mája 2018, Westfälische Drahtindustrie a i./Komisia (T‑393/10 INTP, EU:T:2018:293), Všeobecný súd vyhlásil tieto návrhy za neprípustné. Pokiaľ ide o návrh na výklad, Všeobecný súd pripomenul, že takýto návrh je prípustný iba vtedy, ak sa týka otázky, o ktorej sa rozhodlo v rozsudku, ktorý sa má vykladať. Otázka, odkedy sa majú platiť úroky z omeškania z odloženej platby pokút uložených odvolateľkám, však nebola v rozsudku z 15. júla 2015 riešená. Podľa Všeobecného súdu sa žalobkyne svojím návrhom domáhali poskytnutia stanoviska k dôsledkom rozsudku z 15. júla 2015, na čo sa návrh na výklad podaný na základe článku 168 ods. 1 jeho rokovacieho poriadku nevzťahuje. Pokiaľ ide o ďalšie dva návrhy, tieto sa považovali za oneskorené. Nakoniec Všeobecný súd rozhodol, že vzhľadom na lehoty stanovené na tento účel v článku 164 ods. 2 a článku 165 ods. 2 jeho rokovacieho poriadku treba subsidiárne podané návrhy na opravu alebo doplnenie rozsudku z 15. júla 2015 považovať za oneskorené.

15

Na základe uznesenia z 13. apríla 2011, Westfälische Drahtindustrie a i./Komisia (T‑393/10 R, EU:T:2011:178), WDI predbežne zaplatila Komisii v období od 29. júna 2011 do 16. júna 2015 celkovú sumu vo výške 16400000 eur.

16

Dňa 16. októbra 2019 WDI informovala Komisiu jednak o tom, že už zaplatila sumu 31700000 eur, a jednak že má v úmysle zaplatiť zostatok dlžnej pokuty vo forme istiny a úrokov, ktorú vyčíslila na 18149636,24 eura. Na účely tohto výpočtu WDI zohľadnila úroky, na ktoré vznikol nárok od 15. októbra 2015, teda tri mesiace po vyhlásení rozsudku z 15. júla 2015, a uplatnila úrokovú sadzbu 3,48 %.

17

Dňa 17. októbra 2019 WDI uhradila uvedenú sumu vo výške 18149636,24 eura na bankový účet Komisie, čím celková suma platieb uskutočnených od 29. júna 2011 v rámci úhrady pokuty dosiahla 49849636,24 eura.

18

Sporným aktom Komisia vyslovila nesúhlas so stanoviskom, ktoré WDI vyjadrila vo svojom liste zo 16. októbra 2019. Komisia uviedla, že v súlade s kritériami stanovenými v rozsudku zo 14. júla 1995, CB/Komisia (T‑275/94, EU:T:1995:141), úroky vypočítané vo výške 4,5 % nezačali plynúť od rozsudku z 15. júla 2015, ale od dátumu stanoveného v spornom rozhodnutí, teda od 4. januára 2011. Komisia v dôsledku toho vyzvala WDI, aby jej zaplatila sumu vo výške 12236931,69 eura zodpovedajúcu neuhradenému zostatku k 31. marcu 2020.

19

Žalobkyne sa žalobou podanou do kancelárie Všeobecného súdu 11. mája 2020 domáhali, predovšetkým po prvé zrušenia sporného aktu, po druhé určenia, že Komisia mala započítať platby, ktoré WDI uskutočnila v období od 29. júna 2011 do 16. júna 2015 (16400000 eur), spolu s úrokmi z tejto čiastky za toto obdobie (1420610 eur), teda v celkovej výške 17820610 eur, na pokutu, o ktorej Všeobecný súd rozhodol v rámci výkonu svojej neobmedzenej súdnej právomoci v rozsudku z 15. júla 2015, a to s účinnosťou od tohto dátumu, a že táto pokuta bola zaplatená v celom rozsahu platbou vykonanou spoločnosťou WDI 17. októbra 2019 vo výške 18149636,24 eura, a po tretie uloženia povinnosti Komisii zaplatiť spoločnosti WDI sumu 1633085,17 eura spolu s úrokmi od 17. októbra 2019 až do úplného vrátenia dlžnej sumy. Subsidiárne sa žalobkyne domáhali, aby bola Európskej únii, zastúpenej Komisiou, uložená jednak povinnosť zaplatiť im náhradu škody vo výške sumy požadovanej v spornom akte, teda 12236931,69 eura, a jednak zaplatiť WDI sumu vo výške 1633085,17 eura spolu s úrokmi od 17. októbra 2019 až do úplného vrátenia dlžnej sumy.

20

V napadnutom rozsudku Všeobecný súd v rámci posúdenia dôvodnosti návrhov žalobkýň uvedených v bode 19 tohto rozsudku najprv preskúmal návrh žalobkýň na náhradu škody založený na viacerých porušeniach článku 266 prvého odseku ZFEÚ. V tejto súvislosti Všeobecný súd usúdil, že všetky namietané porušenia vychádzajú z predpokladu, že pokuta uložená sporným rozhodnutím nebola Všeobecným súdom v rozsudku z 15. júla 2015„zachovaná“ alebo „potvrdená“, ale bola zrušená a nahradená novou pokutou, ktorú žalobkyne označili ako „súdnu pokutu“.

21

Po tom, čo Všeobecný súd vyhlásil návrh na náhradu škody za prípustný, pripomenul v bode 98 napadnutého rozsudku, že v súlade s judikatúrou, ktorá vychádza z jeho rozsudku zo 14. júla 1995, CB/Komisia (T‑275/94, EU:T:1995:141), pokuta, ktorú stanoví súd Únie pri výkone svojej neobmedzenej súdnej právomoci, nepredstavuje novú pokutu, ktorá je z právneho hľadiska odlišná od pokuty uloženej Komisiou. Samotná okolnosť, že Všeobecný súd nakoniec považoval za vhodné zachovať vo svojom rozsudku z 15. júla 2015 rovnakú výšku pokuty, ako je výška určená v spornom rozhodnutí, nebráni uplatneniu tejto judikatúry na prejednávanú vec.

22

Toto posúdenie nespochybňujú ani tvrdenia žalobkýň založené najmä na skutočnosti, že Všeobecný súd zrušil pôvodne uloženú pokutu pred stanovením novej výšky pokuty na základe skutočností, ktoré nastali po spornom rozhodnutí, a že predseda Všeobecného súdu nariadil uznesením z 13. apríla 2011, Westfälische Drahtindustrie a i./Komisia (T‑393/10 R, EU:T:2011:178), odklad povinnosti zriadiť bankovú záruku.

23

Všeobecný súd okrem toho zdôraznil, že v prípade, keď súd Únie pri výkone svojej neobmedzenej súdnej právomoci potvrdí časť pokuty alebo celú pokutu, povinnosť zaplatiť úroky z omeškania ab initio nepredstavuje sankciu dopĺňajúcu pokutu pôvodne uloženú Komisiou.

24

Vzhľadom na tieto úvahy Všeobecný súd dospel k záveru, že nedošlo k dostatočne závažnému porušeniu povinností Komisie podľa článku 266 ZFEÚ, a zamietol návrh na náhradu škody žalobkýň. Vzhľadom na skutočnosť, že ostatné žalobné návrhy uvádzané žalobkyňami boli v podstate tiež založené na predpoklade porušenia tohto ustanovenia Komisiou, Všeobecný súd zamietol žalobu v celom rozsahu bez toho, aby skúmal námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou proti návrhu na zrušenie sporného aktu.

25

Odvolateľky navrhujú, aby Súdny dvor:

26

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

27

Na podporu svojho odvolania odvolateľky uvádzajú tri odvolacie dôvody.

28

Odvolateľky vo svojom prvom odvolacom dôvode tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nerešpektoval rozsudok z 15. júla 2015, ako aj tým, že napadnutý rozsudok vo vzťahu k tomuto rozsudku nesprávne a rozporuplne odôvodnil. Druhý odvolací dôvod je založený na údajnom porušení článku 266 ZFEÚ z dôvodu nerešpektovania právneho pravidla, ktoré vyplýva z kombinácie zrušujúceho účinku rozsudku z 15. júla 2015 a substitučnej právnej povahy rozhodnutia prijatého v tomto rozsudku.

29

Vzhľadom na to z písomných vyjadrení odvolateliek vyplýva, že týmito dvoma odvolacími dôvodmi odvolateľky v podstate tvrdia, že výkon neobmedzenej súdnej právomoci Všeobecného súdu v rámci rozsudku z 15. júla 2015 ho viedol ku stanoveniu pokuty, ktorú treba označiť za novú a právne odlišnú od pokuty, ktorú im uložila Komisia sporným rozhodnutím. Konkrétne, hoci odvolateľky formulujú svoj prvý odvolací dôvod tak, že sa čiastočne zakladá na rozporuplnosti a nesprávnosti odôvodnenia, z výkladu jednotlivých tvrdení uvedených na podporu tohto dôvodu vyplýva, že týmto dôvodom v skutočnosti zamýšľajú napadnúť nie dostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku, ale skôr právne dôsledky, ktoré Všeobecný súd vyvodil z toho, že v rozsudku z 15. júla 2015 uplatnil svoju neobmedzenú súdnu právomoc. Preto je vhodné zaoberať sa týmito dvoma dôvodmi spoločne a preskúmať najskôr opodstatnenosť tohto predpokladu.

30

Odvolateľky tvrdia, že rozsudkom z 15. júla 2015 Všeobecný súd na jednej strane zrušil s účinkami ex tunc pokutu uloženú Komisiou, čo viedlo k vzniku pohľadávky v ich prospech, zodpovedajúcej sume, ktorú predbežne zaplatili v rámci výkonu uznesenia o nariadení predbežného opatrenia navýšenej o úroky a na druhej strane stanovil novú, samostatnú pokutu s účinnosťou odo dňa vyhlásenia rozsudku z 15. júla 2015, ktorú označili ako „súdnu pokutu“ na rozdiel od „zrušenej pokuty“ uloženej Komisiou v roku 2010.

31

Na tento účel poukazujú najmä na skutočnosť, že Všeobecný súd vo výroku rozsudku z 15. júla 2015 zrušil článok 2 bod 8 sporného rozhodnutia v celom rozsahu, v dôsledku čoho bola pokuta uložená Komisiou na základe účinku zrušenia vyplývajúceho z tohto rozsudku úplne zrušená so spätnou účinnosťou.

32

Okrem toho vzhľadom na závažnosť chýb, ktoré Všeobecný súd konštatoval v uvedenom rozsudku, a vzhľadom na to, že sa nezdalo možné spätne stanoviť výšku zníženej pokuty z dôvodu nesprávnej povahy posúdenia platobnej schopnosti, ktoré bolo vykonané v spornom rozhodnutí, Všeobecný súd sa odchýlil od svojej predchádzajúcej súdnej praxe. Namiesto toho, aby priamo stanovil, ako v iných rozsudkoch, výšku zrušenej pokuty v zníženej výške so spätnou účinnosťou, rozhodol sa v rámci výkonu svojej neobmedzenej súdnej právomoci skombinovať zrušenie tohto rozhodnutia s výrokom, ktorým bola odvolateľkám uložená sankcia. Takáto kombinácia umožnila Všeobecnému súdu v prvom rade zrušiť uvedené rozhodnutie v celom rozsahu a v druhom rade nahradiť ho vlastným posúdením.

33

Rovnako je zrejmé, že Všeobecný súd sa v rozsudku z 15. júla 2015 považoval za oprávnený zohľadniť platby, ktoré odvolateľky už vykonali za obdobie takmer piatich rokov, a zlepšenie ich platobnej schopnosti ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku.

34

V dôsledku toho je odôvodnenie napadnutého rozsudku rozporuplné, keďže nezohľadňuje novú a odlišnú povahu pokuty uloženej v rozsudku z 15. júla 2015. Konkrétne v bode 99 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že sporné rozhodnutie sa z dôvodu substitučného účinku rozsudku z 15. júla 2015 považuje naďalej za rozhodnutie, ktoré vyplýva z posúdenia uvedeného v tomto rozsudku. Podľa odvolateliek však mal Všeobecný súd určiť rozsah tohto náhradného účinku vyplývajúceho z výkonu jeho neobmedzenej súdnej právomoci vzhľadom na výrok a odôvodnenie rozsudku, z ktorého takýto účinok vyplýva. V prejednávanej veci dvojitý účinok zrušenia sporného rozhodnutia a uloženia pokuty odvolateľkám v každom prípade znamenal, že bola prijatá nová pokuta, právne odlišná od pokuty, ktorá im bola pôvodne uložená. Okrem toho z hľadiska znenia by uvedený náhradný účinok nevyhnutne znamenal prinajmenšom zmenu pôvodnej pokuty, a teda v podstate prijatie novej, právne odlišnej pokuty.

35

Napokon z výroku rozsudku z 15. júla 2015 a z celkového posúdenia, ktoré v ňom Všeobecný súd vykonal, vyplýva, že sporné rozhodnutie bolo ako celok zmenené. Nahradzujúci účinok sa týkal tak odôvodnenia, ako aj nadhodnotenej výšky pokuty. To znamená zmenu, ktorá si vyžaduje jasné rozlíšenie medzi pôvodnou pokutou, ktorá bola zrušená, a súdnou pokutou, ktorá ju nahrádza, ako aj súvisiace právne dôsledky.

36

Komisia tvrdí, že prvý a druhý odvolací dôvod sú nedôvodné.

37

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že systém súdneho preskúmania rozhodnutí Komisie týkajúcich sa postupov podľa článku 101 a 102 ZFEÚ pozostáva z preskúmavaní zákonnosti aktov inštitúcií, ktoré stanovuje článok 263 ZFEÚ a ktoré môže byť doplnené na základe článku 261 ZFEÚ a na základe návrhu žalobcov tak, že Všeobecný súd uplatní svoju neobmedzenú súdnu právomoc, pokiaľ ide o sankcie uložené v tejto oblasti Komisiou (rozsudok z 25. júla 2018, Orange Polska/Komisia, C‑123/16 P, EU:C:2018:590, bod 104 a citovaná judikatúra).

38

Rozsah preskúmania zákonnosti stanovený v článku 263 ZFEÚ sa vzťahuje na všetky časti rozhodnutia Komisie týkajúce sa konaní o uplatnení článkov 101 a 102 ZFEÚ, ktorých hĺbkové právne aj vecné preskúmanie vykonáva Všeobecný súd s ohľadom na dôvody predložené žalobcom a s ohľadom na všetky skutočnosti, ktoré tento žalobca predloží. V rámci tohto preskúmania súdy Únie však v nijakom prípade nemôžu nahradiť odôvodnenie autora dotknutého aktu svojím vlastným odôvodnením (rozsudok z 25. júla 2018, Orange Polska/Komisia, C‑123/16 P, EU:C:2018:590, bod 105 a citovaná judikatúra).

39

Pokiaľ súd Únie vykonáva neobmedzenú súdnu právomoc stanovenú v článku 261 ZFEÚ a článku 31 nariadenia č. 1/2003, je oprávnený, aby nad rámec samotného preskúmania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisiou, teda autora aktu, v ktorom bola táto suma pôvodne stanovená, svojím posúdením na účely stanovenia výšky uvedenej sankcie. V dôsledku toho súd Únie môže v rámci vykonania tejto právomoci zmeniť napadnutý akt, a to aj bez toho, aby ho zrušil, s prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti s cieľom zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu (rozsudok z 25. júla 2018, Orange Polska/Komisia, C‑123/16 P, EU:C:2018:590, bod 106 a citovaná judikatúra).

40

Z judikatúry Súdneho dvora teda vyplýva, že neobmedzená právomoc, ktorou disponuje Všeobecný súd na základe článku 31 nariadenia č. 1/2003, ktorá mu umožňuje zrušiť, znížiť alebo zvýšiť pokutu uloženú Komisiou, sa týka a je obmedzená výškou pokuty pôvodne uloženej Komisiou (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júna 2022, Sony Optiarc a Sony Optiarc America/Komisia, C‑698/19 P, EU:C:2022:480, bod 92).

41

Okrem toho na rozdiel od toho, čo vyplýva z článku 23 nariadenia č. 1/2003, ktorý Komisii priznáva právomoc ukladať pokuty za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, článok 31 tohto nariadenia priznáva Všeobecnému súdu neobmedzenú právomoc, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť jeho právomoci rozhodovať o žalobách proti rozhodnutiam, ktorými Komisia uložila takúto pokutu. Účelom tohto posledného uvedeného článku teda nie je splnomocniť Všeobecný súd na uloženie novej pokuty, ktorá je právne odlišná od pokuty stanovenej Komisiou, ale dopĺňa súdne preskúmanie tým, že umožňuje Všeobecnému súdu zmeniť výšku pôvodne uloženej pokuty.

42

Preto treba zdôrazniť, ako to urobil Všeobecný súd v bode 99 napadnutého rozsudku, že ak súd Únie nahrádza posúdenie Komisie vlastným posúdením, nahrádza v rámci rozhodnutia Komisie sumu pôvodne stanovenú v tomto rozhodnutí sumou vyplývajúcou z jeho vlastného posúdenia. Rozhodnutie Komisie sa má z dôvodu nahrádzajúceho účinku rozsudku vyhláseného súdom Únie vždy považovať za rozhodnutie vyplývajúce z posúdenia súdu Únie.

43

V prejednávanej veci Všeobecný súd v rozsudku z 15. júla 2015 najprv rozhodol, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia platobnej schopnosti odvolateliek v zmysle bodu 35 usmernení z roku 2006. Následne v rámci výkonu svojej neobmedzenej súdnej právomoci, ako to požadovali odvolateľky, keďže žiadali Všeobecný súd nielen o zrušenie sporného rozhodnutia, ale aj o zníženie uloženej pokuty, Všeobecný súd totiž na základe dôkazov predložených účastníkmi konania v súvislosti s finančnou situáciou odvolateliek, tak ako sa vyvinula po prijatí sporného rozhodnutia, rozhodol, že odvolateľky neodôvodnene namietali, že im malo byť priznané zníženie uvedenej pokuty z dôvodu ich platobnej neschopnosti, a to z dôvodov obdobných tým, ktoré sú uvedené v bode 35 usmernení z roku 2006.

44

Keďže Všeobecný súd v rozsudku z 15. júla 2015 takto uplatnil svoju neobmedzenú súdnu právomoc, správne sa preto v bode 98 napadnutého rozsudku odvolal na svoj rozsudok zo 14. júla 1995, CB/Komisia (T‑275/94, EU:T:1995:141, body 58 a 60), z ktorého vyplýva, že súd Únie nemá právomoc v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci nahradiť pokutu uloženú Komisiou novou pokutou, ktorá je od nej právne odlišná, a že z neho v bode 102 napadnutého rozsudku vyvodil, že v prejednávanej veci, keďže pokuta zrušená rozsudkom Všeobecného súdu z 15. júla 2015 nebola nová, bola splatná od 4. januára 2011.

45

V tejto súvislosti treba konštatovať, že ani spôsob, akým Všeobecný súd stanovil výšku pokuty, ani povaha skutočností, ktoré zohľadnil, keď v rozsudku z 15. júla 2015 nahradil posúdenie Komisie svojím vlastným posúdením, nemôžu viesť k záveru, že takto upravená pokuta predstavuje novú pokutu, ktorá je právne odlišná od pokuty uloženej Komisiou v spornom rozhodnutí.

46

Je pravda, že Všeobecný súd v bode 2 výroku rozsudku z 15. júla 2015 zrušil článok 2 bod 8 sporného rozhodnutia, ktorým bola odvolateľkám uložená pokuta, a v bodoch 4 až 6 tohto výroku stanovil jednotlivé sumy predstavujúce zrušenú pokutu, ktoré zodpovedali sumám pokuty uloženej v spornom rozhodnutí. Ako však generálny advokát zdôraznil v bode 55 svojich návrhov, túto okolnosť nemožno chápať tak, že vyjadruje úmysel Všeobecného súdu uložiť novú pokutu, ktorá je právne odlišná od pokuty stanovenej Komisiou.

47

Ak súd Únie v rámci výkonu svojej neobmedzenej súdnej právomoci nahradí posúdenie Komisie pri určovaní výšky pokuty vlastným posúdením a uloží novú výšku pokuty, toto nahradenie má nevyhnutne za následok zrušenie pôvodnej výšky pokuty stanovenej Komisiou bez ohľadu na to, či je toto zrušenie výslovne uvedené v rozsudku.

48

V dôsledku toho, aj keby bolo určite vhodnejšie, aby Všeobecný súd v čo najväčšej miere dodržiaval jednotnú redakčnú prax, nič to nemení na tom, že nemožno vyvodiť žiadne osobitné právne dôsledky z toho, že Všeobecný súd sa na základe výkonu svojej neobmedzenej súdnej právomoci rozhodol vo výroku uviesť nie to, že nová výška pokuty bola nahradená alebo totožná s predtým stanovenou výškou, ale predovšetkým to, že výška pokuty uložená Komisiou bola zrušená a že odvolateľkám bola uložená pokuta v rovnakej výške.

49

Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na nesprávnosť predpokladu, z ktorého vychádzajú prvý a druhý odvolací dôvod, treba tieto odvolacie dôvody zamietnuť ako nedôvodné bez toho, aby bolo potrebné podrobnejšie preskúmať jednotlivé námietky predložené odvolateľkami v rámci uvedených dôvodov.

50

Tretím odvolacím dôvodom odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že porušil ich právo na spravodlivý proces.

51

Podľa odvolateliek Všeobecný súd zamietol všetky žalobné dôvody, ktoré mu boli predložené, na základe jediného dôvodu, a to že pokuta vyplývajúca z rozsudku z 15. júla 2015 nie je „novou“ pokutou.

52

Odvolateľky uznávajú, že medzi týmito odvolacími dôvodmi existuje súvislosť, pričom tvrdia, že táto okolnosť nemala byť dostatočná na to, aby Všeobecný súd takto zamietol všetky uvedené žalobné dôvody. Na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany mal Všeobecný súd podrobiť všetky uvádzané žalobné dôvody individuálnemu a dôkladnému preskúmaniu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nevyplýva, že by Všeobecný súd takéto preskúmanie vykonal.

53

Komisia tvrdí, že tretí odvolací dôvod nemá právny základ.

54

V bodoch 129 a 130 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že druhý až štvrtý žalobný dôvod, ktoré mu boli predložené, vychádzali z predpokladu uvedeného v prvom žalobnom dôvode, že pokuta uložená Komisiou bola zrušená a nahradená „súdnou pokutou“. Vzhľadom na to, že tento predpoklad bol v rámci preskúmania prvého žalobného dôvodu vyvrátený, Všeobecný súd zamietol druhý až štvrtý žalobný dôvod ako nedôvodné bez toho, aby preskúmal argumenty na ich podporu.

55

Všeobecný súd pritom nijakým spôsobom neporušil právo na spravodlivý proces alebo v rozsahu, v akom odvolateľky zamýšľali podať takúto námietku, nedostatočne odôvodnil záver, ku ktorému dospel.

56

Tak ako v tomto odvolaní, všetky tvrdenia odvolateliek týkajúce sa druhého až piateho žalobného dôvodu pred Všeobecným súdom vychádzali z predpokladu, že pokuta uložená Komisiou mala byť zrušená a nahradená „súdnou pokutou“. Keďže tento predpoklad bol nesprávny, čo sa potvrdilo aj v rámci preskúmania prvého a druhého odvolacieho dôvodu uvedeného v tomto odvolaní, nebolo potrebné, aby Všeobecný súd uvádzal ďalšie dôvody na zamietnutie druhého až štvrtého odvolacieho dôvodu, ktoré mu boli predložené.

57

Treba navyše pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora povinnosť odôvodnenia rozsudkov, ktorú má Všeobecný súd podľa článku 36 a článku 53 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, mu neukladá povinnosť vypracovať také odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom a jednotlivo rozoberalo všetky tvrdenia účastníkov sporu. Odôvodnenie teda môže byť implicitné, ak umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, z ktorých Všeobecný súd vychádzal, a Súdnemu dvoru poskytne dostatok podkladov potrebných na uskutočnenie preskúmania v rámci odvolania (rozsudok zo 7. marca 2024, Nevinnomysskiy Azot a NAK Azot/Komisia, C‑725/22 P, EU:C:2024:217, bod 131, ako aj citovaná judikatúra)

58

Argumentáciou zhrnutou v bode 52 tohto rozsudku však odvolateľky nepreukázali a ani netvrdili, že nemohli poznať odôvodnenie napadnutého rozsudku. Naopak z tejto argumentácie vyplýva, že odôvodnenie napadnutého rozsudku umožnilo odvolateľkám poznať dôvody, z ktorých Všeobecný súd vychádzal. Zároveň poskytuje Súdnemu dvoru dostatočné informácie na vykonanie jeho posúdenia v rámci preskúmania tohto odvolania.

59

V dôsledku toho treba zamietnuť tretí odvolací dôvod ako nedôvodný.

60

Vzhľadom na to, že žiadnemu z odvolacích dôvodov, ktoré odvolateľky uviedli na podporu ich odvolania, nemožno vyhovieť, treba toto odvolanie zamietnuť v celom rozsahu.

61

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania.

62

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na odvolacie konanie na základe jeho článku 184 ods. 1 Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

63

Keďže odvolateľky nemali úspech vo svojich dôvodoch a Komisia navrhla, aby im bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto: