21.3.2017   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 88/22

1.

sa týmto stanoviskom z vlastnej iniciatívy vyjadruje k týmto iniciatívam Komisie: i) oznámenie Komisie o pojme štátna pomoc uvedenom v článku 107 ods. 1 ZFEÚ (1); ii) konzultácie k návrhu rozšírenia všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách (2), podľa ktorého by určitá investičná pomoc prístavom a letiskám mala byť vyňatá z predchádzajúcej kontroly oprávnenosti poskytnutia štátnej pomoci, ktorú vykonáva Komisia; iii) preskúmanie súboru predpisov o štátnej pomoci, tzv. Almuniovho balíka, ktoré plánuje Komisia, ako aj nová právna úprava nariadenia o zásade de minimis v oblasti pomoci pri službách všeobecného hospodárskeho záujmu, ktorého platnosť sa končí;

2.

potvrdzuje, že európske pravidlá poskytovania štátnej pomoci pri službách všeobecného hospodárskeho záujmu nesmú byť obmedzené len na zásady hospodárskej súťaže, ale musia v plnej miere zohľadniť aj širokú diskrečnú právomoc, ktorá je na základe zmlúv priznaná členským štátom, pokiaľ ide o definovanie služieb všeobecného hospodárskeho záujmu, ako aj zásady miestnej a regionálnej samosprávy, hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti, ako aj neutrality vo vzťahu k systému vlastníckych vzťahov v členských štátoch (článok 3 ZEÚ, články 14, 106 a 345 ZFEÚ a Protokol č. 26). Služby všeobecného hospodárskeho záujmu musia odrážať rozdiely potrieb, preferencií používateľov a verejného obstarávania, ktoré môžu vyplývať z rôznych zemepisných polôh, sociálnych alebo kultúrnych situácií a demokratických procesov v členských štátoch. Výbor pripomína, že preskúmanie oprávnenosti pomoci možno vykonať, keď má celoštátny, regionálny alebo miestny predpis alebo financovanie služieb všeobecného hospodárskeho záujmu cezhraničné účinky alebo účinky významné pre vnútorný trh;

3.

zdôrazňuje vynikajúcu úlohu služieb všeobecného hospodárskeho záujmu pre rast a zamestnanosť, ako aj skutočnosť, že služby všeobecného hospodárskeho záujmu sú často predpokladom ďalších verejných a súkromných investícií. Služby všeobecného hospodárskeho záujmu sa musia preto posudzovať aj so zreteľom na európsky investičný program. V tejto súvislosti treba poukázať na Ročný prieskum rastu na rok 2016 Európskej komisie, podľa ktorého „je dôležité, aby členské štáty všeobecnejšie podporovali sociálne investície vrátane zdravotnej starostlivosti, starostlivosti o deti, podpory bývania a rehabilitačných služieb v záujme posilnenia súčasných a budúcich schopností ľudí, pokiaľ ide o ich zapojenie do pracovného trhu a prispôsobenie požiadavkám pracovnému trhu. […] Sociálne investície časom ponúkajú hospodárske a sociálne prínosy v zmysle vyhliadok na získanie zamestnania, príjmov z pracovnej činnosti a produktivity práce, predchádzania chudobe a posilnenia sociálnej súdržnosti […]“;

4.

preto požaduje, aby sa ďalej uvažovalo o tom, ako možno služby všeobecného hospodárskeho záujmu podporiť z európskych prostriedkov v súlade s pravidlami o štátnej pomoci. Napr. by sa malo ďalej zjednodušiť uplatňovanie predpisov o štátnej pomoci, napríklad zavedením predpokladu zlučiteľnosti financovania prostredníctvom štátnej pomoci viazaného na jednoduché pravidlá, ako je súlad s povolenými operačnými programami. Rozdielne posudzovanie priamo spravovaných fondov EÚ, ako je EFSI či Horizont 2020, a EŠIF v oblasti štátnej pomoci nie je oprávnené, zvyšuje administratívne zaťaženie a bráni súčinnosti medzi fondmi, o ktorú sa usiluje aj samotná Európska komisia;

5.

vyjadruje poľutovanie nad tým, že Komisia sa naďalej zdráha uplatňovať pri službách všeobecného hospodárskeho záujmu ako právny základ ustanovení o štátnej pomoci pre služby všeobecného hospodárskeho záujmu článok 14 ZFEÚ, ktorý by zabezpečil riadny legislatívny postup, a tým aj väčšiu právnu istotu a demokratickú legitimitu;

6.

konštatuje, že európske právne predpisy o štátnej pomoci pri službách všeobecného hospodárskeho záujmu sú v dôsledku zložitého obsahu, rozličného výkladu pojmov a dlhoročných úprav príliš podrobné a neprehľadné. Administratívna záťaž pre verejné orgány poskytujúce pomoc, úrady a podniky sa musí ešte viac znížiť a zdroje Komisie by sa mali sústrediť na uplatňovanie pravidiel štátnej pomoci v prípadoch s najväčším vplyvom na vnútorný trh. Ďalej zdôrazňuje, že zložité pravidlá môžu viesť aj k tomu, že nie sú dostatočne známe, a v dôsledku toho sa nevyužívajú možnosti uľahčenia pri službách všeobecného hospodárskeho záujmu. Preto vyzýva Európsku komisiu, aby obmedzila množstvo predpisov sekundárnej legislatívy a právne nezáväzných dokumentov v oblasti štátnej pomoci (nariadenia, oznámenia, usmernenia atď.) a podľa možnosti ich zlúčila;

7.

opakuje, že zásadne odmieta, aby Európska komisia do kontroly oprávnenosti pri financovaní služieb všeobecného hospodárskeho záujmu začlenila ďalšie faktory týkajúce sa kvality a účinnosti. Aspekty kvality a účinnosti, ktoré ešte viac obmedzujú možnosti miestnych a regionálnych poskytovateľov pomoci konať podľa vlastného uváženia, v zásade nespadajú do právomoci Komisie stanovenej v Zmluve o fungovaní Európskej únie v kapitole o hospodárskej súťaži. Rozhodnutia o kvalite a účinnosti musia byť ponechané v zodpovednosti miestnych a regionálnych orgánov (3);

8.

zdôrazňuje, že obchodné dohody EÚ nezahŕňajú právo EÚ, jej členských štátov a ich regionálnych orgánov samostatne si regulovať, zabezpečovať či podporovať služby. Očakáva, že záruky, ktoré Európska komisia poskytla v súvislosti s rokovaniami o dohode TTIP, platia aj pre všetky ostatné rokovania o obchodných dohodách, a to, že obchodné dohody neobmedzujú možnosti štátov prijať alebo zachovať právne predpisy na zabezpečenie vysokej kvality služieb a na ochranu významných cieľov verejného záujmu, ako je ochrana zdravia a životného prostredia alebo bezpečnosť obyvateľstva, že nie je predpísaná žiadna privatizácia služieb, že verejný sektor môže rozšíriť rozsah služieb, ktoré poskytuje verejnosti, a že je možné poskytovať verejné služby v oblastiach, v ktorých predtým pôsobili súkromní poskytovatelia služieb (4);

9.

v súvislosti s prepojením služieb všeobecného hospodárskeho záujmu s verejnými investíciami pripomína svoju obavu, že v účtovných normách nového európskeho systému národných a regionálnych účtov (ESA 2010) Eurostatu, ktorý platí od septembra 2014, sa nerozlišuje medzi verejnými výdavkami a verejnými investíciami. Okrem toho v niektorých členských štátoch transpozícia týchto noriem do národných právnych predpisov znamená, že miestne a regionálne samosprávy sú nútené uplatňovať stropy pre maximálnu výšku verejných investícií na rok a obyvateľa. Tieto stropy navyše obmedzujú aj miestne a regionálne samosprávy, ktoré majú k dispozícii rezervy, s ktorými by mohli začať rozsiahle investičné projekty v oblasti služieb všeobecného hospodárskeho záujmu. Nalieha preto na Európsku komisiu, aby predložila správu o uplatňovaní normy ESA 2010 (5);

10.

poukazuje na to, že označiť istú činnosť za službu všeobecného hospodárskeho záujmu prináleží na základe rastúcich kultúrnych a politických štruktúr a vzhľadom na potrebu neustáleho vývoja týchto činností členským štátom a miestne a regionálne samosprávy môžu úplne samostatne rozhodovať, ktoré služby považujú za služby všeobecného hospodárskeho záujmu;

11.

víta skutočnosť, že Komisia 19. mája 2016, teda dva roky po konzultáciách v 1. polroku 2014 k vymedzeniu pojmu štátnej pomoci podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ, uverejnila svoje oznámenie, v ktorom vysvetľuje rozsah pôsobnosti právnych predpisov EÚ v oblasti štátnej pomoci. Uznáva zámer Komisie sústrediť svoje zdroje na presadenie predpisov o štátnej pomoci tam, kde majú najväčší vplyv na vnútorný trh. Zároveň však konštatuje, že oznámenie sa obmedzuje na vymedzenie pojmu štátnej pomoci v oblastiach, v ktorých už vyniesol rozsudok Súdny dvor Európskej únie. Preto predkladá na diskusiu, či toto východisko nie je príliš reštriktívne a v rozpore s dynamickým vývojom v oblasti verejných investícií napr. v súvislosti s daňovými otázkami a rozvojom nových sociálnych služieb;

12.

vyjadruje spokojnosť s tým, že v oznámení sa potvrdilo zúženie pojmu „ovplyvňovania obchodu v rámci“ EÚ. Vzhľadom na rozhodnutia v konkrétnych prípadoch z 29. 4. 2015 (7) a na základe požiadavky v pôvodnom návrhu stanoviska VR by teda finančné prostriedky vyčlenené pre miestnu infraštruktúru alebo miestne služby, ktoré by sa sotva mohli využívať v iných členských štátoch a majú nanajvýš okrajový vplyv na cezhraničné investície, už nemali spadať pod právne predpisy EÚ v oblasti pomoci (8);

13.

berie na vedomie názor Komisie, že verejné investície do stavebníctva alebo modernizácie infraštruktúry nie sú štátnou pomocou, ak príslušná infraštruktúra nie je v bezprostrednom konkurenčnom vzťahu k inej infraštruktúre rovnakého druhu. Nesúhlasí však s paušálnym názorom Komisie, že to spravidla platí pri cestnej a železničnej infraštruktúre, vnútrozemských vodných cestách a vodovodných a kanalizačných sieťach, ale nie v oblasti energie, širokopásmového internetu, letísk alebo prístavov;

14.

vyjadruje potešenie nad objasnením, že na verejnú finančnú pomoc pre určité kultúrne aktivity, ktoré nie sú komerčnej povahy, ale sú sprístupňované bezplatne alebo za poplatok až do výšky 50 % nákladov sa tieto právne predpisy o pomoci nevzťahujú. To by značne zmiernilo náročnosť kontroly komunálnymi a regionálnymi orgánmi, hoci by naďalej zostalo potrebné preskúmať jednotlivé prípady, a viedlo k väčšej právnej istote, pokiaľ ide o posudzovanie verejnej podpory kultúry;

15.

očakáva preto ujasnenie Európskej komisie, že v prípade miestnych služieb nehrozí ovplyvnenie obchodu, a ďalej očakáva, že sťažovateľ a/alebo Komisia dokáže, že obchod v rámci Spoločenstva je alebo môže byť ovplyvnený;

16.

očakáva, že miestne a regionálne verejné orgány budú môcť v budúcnosti s väčšou právnou istotou rozhodovať, kedy môžu poskytnúť pomoc v súlade s pravidlami o štátnej pomoci;

17.

v súvislosti s Akčným plánom v oblasti DPH k jednotnému európskemu priestoru DPH, ktorý bol predstavený v apríli 2016 a ktorému sa venuje vo svojom samostatnom stanovisku, sa vyjadruje proti obmedzeniu oslobodenia činností služieb všeobecného hospodárskeho záujmu od DPH;

18.

poukazuje na užitočnosť praktickej príručky o aktuálnom všeobecnom nariadení o skupinových výnimkách (9), v ktorej sú zhrnuté otázky štátnych orgánov a odpovede Európskej komisie, avšak konštatuje, že tieto odpovede niekedy úplne neobjasňujú pochybnosti členských štátov pri výklade;

19.

víta iniciatívu Komisie v podobe prvej konzultácie o opätovnom prepracovaní všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách (10), ktorá je otvorená do 30. mája 2016 a ktorej cieľom je oslobodiť štátnu pomoc pre infraštruktúru prístavov a letísk od oznamovacej povinnosti, keďže administratívna záťaž verejných orgánov a konečných príjemcov by sa znížila o to viac, o čo by bol väčší rozsah pôsobnosti všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách;

20.

konštatuje však, že v prípade prístavov chýba akýkoľvek predchádzajúci právny základ týkajúci sa kritérií zlučiteľnosti pre investičnú pomoc, ktorý by bol umožnil Komisii rozvinúť kazuistiku na základe väčšej právnej istoty, a preto vyzýva Komisiu, aby ďalej rozpracovala otázku existencie alebo neexistencie štátnej pomoci, a to jednak z hľadiska druhov investícií, jednak veľkosti prístavov, a aby zohľadnila osobitosti štruktúry prístavov v rôznych členských štátoch, aj vzhľadom na ich verejnú úlohu;

21.

konštatuje, že v oblasti vnútrozemských prístavov viaceré opatrenia prijaté členskými štátmi nemusia predstavovať štátnu pomoc, pretože príjemca nevykonáva hospodársku činnosť alebo opatrenia nemajú vplyv na obchod medzi členskými štátmi. Za určitých okolností to môže platiť o opatreniach pomoci pre vnútrozemské prístavné infraštruktúry, ktoré majú čisto miestnu povahu alebo v súvislosti s infraštruktúrou vnútrozemských prístavov, ktoré nenarúšajú hospodársku súťaž vzhľadom na to, že nemajú priamy prístup k moru a neumožňujú obchod ani komunikáciu s inými členskými štátmi prostredníctvom vnútrozemských vodných ciest;

22.

žiada, aby sa do všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách zahrnula aj výnimka pre prevádzkovú pomoc pre prístavy alebo sa aspoň stanovili určité kategórie prístavov, súbežne s tým, čo sa požaduje pre niektoré letiská (pozri bod 28 tohto dokumentu);

23.

vyjadruje znepokojenie nad skutočnosťou, že ak bude problematika prístavnej infraštruktúry zahrnutá do všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách, každá verejná intervencia, ktorá spadá pod definíciu štátnej pomoci a na ktorú sa nemôže uplatniť výnimka, bude podliehať veľmi komplexnému posúdeniu s neistým výsledkom, vzhľadom na prípadné priame schválenie na základe zmluvy, a žiada preto Komisiu, aby navrhla prijatie špecifických usmernení pre takúto pomoc, ak presahuje prah výnimky;

24.

podporuje pri posudzovaní investičnej pomoci pre regionálne letiská výslovne prístup Komisie, že „nie je vhodné stanoviť strop vymedzujúci notifikačnú povinnosť ako výšku pomoci, keďže vplyv opatrenia pomoci na hospodársku súťaž závisí hlavne od veľkosti letiska, nie od veľkosti investície“;

25.

od Európskej komisie očakáva, že pri vymedzení pojmov týkajúcich sa pomoci pre regionálne letiská zabezpečí harmonizáciu s existujúcimi právnymi predpismi EÚ;

26.

potvrdzuje svoj skorší postoj, že Komisia by sa mala sústrediť na veľké letiská a že opatrenia pomoci pre malé letiská s priemerným rozsahom prepravy menej ako 300 000 cestujúcich za rok by nemali podliehať rozsahu pôsobnosti predpisov o štátnej pomoci, lebo nemôžu významne ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, keďže tieto letiská nie sú zo štrukturálneho hľadiska schopné pokryť kapitálové a prevádzkové náklady (11) a keďže štátna pomoc je určená na verejnú podporu rozvoja bezpečnej a hospodársky únosnej infraštruktúry leteckej dopravy v regiónoch so slabými spojeniami (12). Takéto ustanovenie by malo prirodzene sprevádzať výrazné zvýšenie prahovej hodnoty pre výnimky pre pomoc letiskám pokladaným za službu všeobecného hospodárskeho záujmu (v súčasnosti stanovenej na 200 000 cestujúcich ročne), čím by sa prinavrátila na úroveň platnú pred prijatím tzv. Almuniovho balíka o službách všeobecného hospodárskeho záujmu, t. j. na jeden milión cestujúcich ročne; Predpokladom takéhoto opatrenia by však malo byť, že sa primerané spojenie nedá zabezpečiť žiadnym iným spôsobom;

27.

pochybuje, že malé letiská vedia samé pokryť minimálny podiel 25 % investičnej pomoci. V tejto súvislosti žiada Komisiu, aby zohľadnila, že táto pomoc spravidla nie je zameraná na zvýšenie kapacity, ale väčšinou sa týka potrieb v oblasti infraštruktúry;

28.

žiada, aby sa do všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách začlenilo aj oslobodenie prevádzkovej pomoci pre letiská, keďže usmernenia Európskej komisie o leteckej doprave pre prevádzkovú pomoc (usmernenia z roku 2014, bod 112 a nasl.) obsahujú jasné podmienky, napr. s ohľadom na výpočet počiatočnej medzery vo financovaní, ktoré možno splniť aj v rámci oslobodenia;

29.

považuje za potrebné prispôsobiť súčasné ustanovenia týkajúce sa prístavov a letísk situácii najodľahlejších regiónov, a to pokiaľ ide o investičnú alebo prevádzkovú pomoc, vzhľadom na značné nedostatky v dostupnosti týchto regiónov a ich úplnú závislosť od leteckej a námornej dopravy, ktoré sú v týchto izolovaných oblastiach jedinou použiteľnou dopravnou alternatívou;

30.

odporúča, aby sa v prípade investičnej a prevádzkovej pomoci pre kultúru a zachovanie kultúrneho dedičstva prahové hodnoty navrhnuté pre revidované všeobecné nariadenie o skupinových výnimkách zvýšili o 100 %, nielen o 50 % (respektíve ako navrhla Európska komisia: zo 100 na 150 miliónov EUR na projekt a z 50 na 75 miliónov EUR na podnik a rok) a žiada väčšie zosúladenie pravidiel a ustanovení všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách so znením oznámenia o pojme štátnej pomoci, pretože v oznámení boli zavedené niektoré základné vysvetlenia, uvítané členskými štátmi, ktoré však nemajú rovnakú záväznú povahu priamo uplatniteľného nariadenia ako napr. všeobecné nariadenie o skupinových výnimkách;

31.

pokiaľ ide o investičnú a prevádzkovú pomoc na kultúru a zachovanie kultúrneho dedičstva, v súlade so zvýšením prahovej hodnoty požadovaným v predchádzajúcom bode rovnako žiada zvýšiť z 1 na 2 milióny EUR hranicu, po ktorú je možné uplatňovať metódu výpočtu podpory podľa článku 53 ods. 8 nariadenia (EÚ) č. 651/2014, t. j. uplatňovať pomoc až do výšky 80 % oprávnených nákladov na projekt [alternatívne k metóde uvedenej v článku 53 ods. 6 a 7 nariadenia (EÚ) č. 651/2014];

32.

vyzýva Komisiu, aby v revidovanom všeobecnom nariadení o skupinových výnimkách objasnila status štátnej investičnej pomoci na opatrenia v oblasti infraštruktúry. Na základe rozhodnutia vo veci Propapier/Eisenhüttenstadt z 1. októbra 2014 (13) by sa pri všeobecných opatreniach v oblasti infraštruktúry malo vždy posúdiť, či pozitívne účinky pomoci na regionálny rozvoj neprevažujú nad negatívnym vplyvom na súťaž;

33.

očakáva, že k športovej infraštruktúre a multifunkčným infraštruktúram na trávenie voľného času sa bude pristupovať v prepracovanom nariadení o skupinových výnimkách rovnako v tom zmysle, že bude povolená prevádzková pomoc pre multifunkčné infraštruktúry na trávenie voľného času vo výške až do 2 miliónov EUR na infraštruktúru ročne;

34.

podporuje dynamické rozšírenie koncepcie služieb všeobecného hospodárskeho záujmu. Nové sociálne služby, napríklad sociálne služby súvisiace s prvým prijatím a integráciou utečencov a migrantov alebo digitálna infraštruktúra v regiónoch, v ktorých možno konštatovať zlyhanie trhu, napríklad v regiónoch, ktoré musia riešiť výzvy v spojitosti s demografickými zmenami, by sa mohli považovať za súčasť služieb všeobecného hospodárskeho záujmu vzhľadom na potrebu zabezpečiť ich univerzálne poskytovanie verejnosti. Pravidelne treba zodpovedajúco posudzovať aj budúce nové trendy, a keď je to potrebné, treba ich na úrovni členských štátov tiež považovať za služby všeobecného hospodárskeho záujmu;

35.

kritizuje, že Komisia sa v aktuálnom oznámení o službách všeobecného hospodárskeho záujmu pokúšala rozšíriť svoje možnosti voľne konať v otázke, čo možno definovať ako službu všeobecného hospodárskeho záujmu, s odvolaním na „bežné trhové podmienky“ (14). To je v rozpore so zásadami miestnej a regionálnej samosprávy a v praxi je to pre verejné orgány aj ťažko dokázateľná podmienka;

36.

poukazuje na to, že štvrtým kritériom v rozsudku Altmark sa len vytvoril stimul pre členské štáty, aby používali predpisy o verejnom obstarávaní namiesto zvolenia prístupu založeného na službách všeobecného hospodárskeho záujmu. V skutočnosti sa miestne a regionálne orgány pri druhej alternatíve štvrtého kritéria podľa rozsudku Altmark, t. j. kritéria priemerného, dobre riadeného a primerane vybaveného podniku, stretávajú s ťažkosťami, lebo nemajú referenčné kritérium v prípadoch, keď v danom sektore nepôsobí žiadny súkromný podnik. Preto vyzýva Komisiu, aby na účely splnenia štvrtého kritéria rozsudku vo veci Altmark vypracovala podrobné usmernenie o tom, čo je priemerný, dobre riadený a primerane vybavený podnik, a to aj prostredníctvom štúdií trhu, ktoré dokážu stanoviť určité štandardné náklady, aby verejné orgány mohli ľahšie oslobodiť určité poskytovanie služieb všeobecného hospodárskeho záujmu od kontroly oprávnenosti pomoci;

37.

považuje preskúmanie definície primeraného zisku zo služby všeobecného hospodárskeho záujmu za veľmi dôležité, najmä aby sa napríklad aj prostredníctvom stimulov alebo zvýšením percentuálneho podielu uznateľného primeraného zisku zohľadnila skutočnosť, že zisky sa často opätovne investujú do služieb všeobecného hospodárskeho záujmu;

38.

opätovne žiada o zvýšenie prahových hodnôt pre zásadu de minimis v oblasti štátnej pomoci pri službách všeobecného hospodárskeho záujmu. Prahové hodnoty na preskúmanie prípustnosti pomoci pri službách všeobecného hospodárskeho záujmu by mali predstavovať jeden milión EUR na jeden prípad za obdobie troch daňových období. Predpokladá sa, že pod touto prahovou hodnotou nespĺňajú všetky kritériá platné pre štátnu pomoc, lebo vzhľadom na často len miestne využitie služby všeobecného hospodárskeho záujmu nedochádza k narušeniu obchodu, ani hospodárskej súťaže, ktoré by ohrozilo vnútorný trh;

39.

domnieva sa, že limit na oslobodenie od oznamovacej povinnosti podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ pre náhradu pre podniky poverené poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu vo výške najviac 15 miliónov EUR za rok by mal byť zvýšený na pôvodný limit vo výške 30 miliónov EUR, ktorý platil už pred rokom 2011;

40.

podporuje predĺženie bežnej platnosti poverení na viac ako desať rokov, aby sa lepšie zohľadnili náklady na poverenie a odpis investícií subjektov poverených poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu;

41.

ďalej obhajuje rozšírenie vymedzenia sociálneho bývania stanoveného v rozhodnutí Komisie z 20. decembra 2011. Na zabezpečenie väčšieho manévrovacieho priestoru pre členské štáty, pokiaľ ide o poskytovanie, prideľovanie, financovanie a organizovanie sociálneho bývania a demokratickú slobodu rozhodovania, malo by sa odstrániť obmedzenie sociálneho bývania na „znevýhodnené osoby alebo sociálne slabšie skupiny“. Na právo na dostupné a primerané bývanie by sa mal klásť väčší dôraz, lebo neschopnosťou trhu s bývaním zvládnuť celý dopyt po bývaní nie sú postihnutí len ľudia, ktorí nemajú vôbec žiadny prístup k bývaniu, ale aj obyvatelia neprimeraných zdravotne nevhodných alebo preplnených bytov, ako aj ľudia, ktorí väčšinu svojho príjmu vynaložia na platenie nájmu alebo mesačnú splátku svojho úveru;

42.

žiada o rozvoj kontaktných kapacít medzi Európskou komisiou a členskými štátmi na zlepšenie znalostí o poskytovaní pomoci pri službách všeobecného hospodárskeho záujmu. Európska komisia musí viesť dialóg aj priamo s miestnymi a regionálnymi samosprávami a poskytovať podporu;

43.

naliehavo žiada všetky členské štáty, aby spoločne s Európskou komisiou vytvorili vhodné komunikačné a koordinačné postupy a vypracovali usmernenia pre územné samosprávy s cieľom uľahčiť zložité kontroly oprávnenosti poskytovania pomoci pri službách všeobecného hospodárskeho záujmu. Od členských štátov ďalej očakáva, že do vypracovania štátnych správ o vykonávaní Almuniovho balíka zapoja miestne a regionálne samosprávy a ich združenia na zabezpečenie realistického súpisu konkrétnych ťažkostí a výziev súvisiacich so službami všeobecného hospodárskeho záujmu;

44.

v záujme vytvorenia právnej istoty pre miestne a regionálne samosprávy požaduje stanovenie premlčacej lehoty pre sťažovateľov v trvaní piatich rokov od začiatku vyplácania náhrady alebo investície. Doteraz platná lehota na začatie postupu, ktorý vyústi do rozhodnutia vymáhať vrátenie pomoci Komisiou v trvaní desiatich rokov odo dňa poskytnutia protiprávnej pomoci prijímateľovi, ktorá fakticky funguje ako premlčacia lehota pre sťažnosti týkajúce sa štátnej pomoci, je príliš dlhá. Miestne a regionálne samosprávy, ako aj podporované podniky potrebujú väčšiu právnu istotu. Premlčacia lehota desiatich rokov, ku ktorým treba pripočítať čas potrebný na postup, takže môže dôjsť k prípadom, keď treba vymáhať štátnu pomoc poskytnutú aj pred 20 alebo 25 rokmi, je neprimeraná a nespĺňa základné požiadavky jednak miestnych a regionálnych samospráv, jednak podnikov, ktoré si často nemôžu dovoliť právne poradenstvo. Navyše marí jeden z účelov vrátenia štátnej pomoci: obnovu pôvodného konkurenčného prostredia;

45.

považuje za potrebné, aby sťažnosť mohol predložiť len subjekt, ktorý môže byť aj priamo hospodársky dotknutý. Okruh subjektov, ktoré doteraz mohli podať sťažnosť, t. j. „akýkoľvek členský štát a akákoľvek osoba, podnikateľ alebo združenie podnikateľov, ktorých záujmy možno ovplyvniť poskytnutím pomoci, najmä príjemca pomoci, konkurujúci si podnikatelia a obchodné združenia“ podľa článku 20 v spojení s článkom 1 písm. h) vykonávacieho nariadenia, je stále príliš široký.