1.

Vzťahuje sa nariadenie (EHS) č. 1408/71 ( 2 ) na osobu, ktorá počas určitých období svojho pracovného života síce bývala v Holandsku, ale vykonávala zárobkovú činnosť v Nemecku v obmedzenom počte hodín za týždeň alebo za mesiac na základe zmlúv o výpomoci (tzv. „minijobs“)? Ak sa na túto osobu vzťahujú nemecké právne predpisy v oblasti sociálneho zabezpečenia, bráni uvedené nariadenie tomu, aby bola vylúčená z holandského zákonného systému starobného poistenia? Bráni toto nariadenie alebo pravidlá primárneho práva týkajúce sa voľného pohybu pracovníkov tomu, aby bola táto osoba na základe holandských právnych predpisov vylúčená z vnútroštátneho systému sociálneho zabezpečenia, teda z holandského systému, len preto, lebo sa na ňu vzťahujú nemecké právne predpisy v oblasti sociálneho zabezpečenia, aj keď nemá nárok na prídavky na deti alebo na dávky zo systému starobného poistenia ani v Nemecku?

2.

Prejednávaná vec teda poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť preskúmať stále chúlostivú otázku pracovníkov, ktorí buď z dôvodu výkonu svojho práva na voľný pohyb stratili zabezpečenie, ktoré im poskytoval štát ich bydliska, bez toho, aby získali zabezpečenie poskytované štátom výkonu práce, ktorého právne predpisy sa uplatňujú na situácie dočasného zamestnania len formálne, alebo ktorým sa zníži starobný dôchodok na sumu, ktorá je nižšia ako suma zodpovedajúca celej dobe, počas ktorej pracovali, keďže doby zárobkovej činnosti v členskom štáte ich bydliska sa nepripočítajú k dobám zárobkovej činnosti v štáte výkonu práce. ( 3 )

3.

Článok 1 nariadenia č. 1408/71 stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

…“

4.

Článok 2 ods. 1 uvedeného nariadenia nazvaný „Osoby, na ktoré sa nariadenie vzťahuje“, stanovuje:

„Toto nariadenie sa vzťahuje na zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činné osoby alebo študentov, na ktor[ých] sa vzťahuj[ú] alebo sa vzťahovali právne predpisy jedného alebo viacerých členských štátov a ktor[í] sú štátnymi príslušníkmi jedného z členských štátov, alebo ktor[í] sú osobami bez štátnej príslušnosti, alebo utečencami s bydliskom na území jedného z členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.“

5.

Článok 13 nariadenia č. 1408/71, ktorý je súčasťou jej hlavy II nazvanej „Určenie príslušnosti právnych predpisov“, stanovuje tieto všeobecné pravidlá:

„1.   Pokiaľ v článkoch 14c a 14f nie je ustanovené inak, osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s ustanoveniami tejto hlavy.

2.   Pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak:

…

6.

Podľa článku 17 tohto nariadenia nazvaného „Výnimky z článkov 13 až 16“:

„Dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme určitých kategórii osôb alebo určitých osôb.“

7.

V prílohe I bode I písm. E uvedeného nariadenia sa uvádza – pokiaľ ide o Nemecko –, kto sa má považovať za „zamestnanca“ alebo za „samostatne zárobkovo činnú osobu“ v zmysle článku 1 písm. a) bodu ii) tohto nariadenia. Toto ustanovenie znie takto:

„Ak inštitúcia príslušná pre poskytovanie rodinných dávok v súlade s hlavou III kapitoly 7 nariadenia je nemecká inštitúcia, potom v zmysle článku 1 písm. a) bodu ii) nariadenia:

8.

Článok 84 nariadenia č. 1408/71 nazvaný „Spolupráca medzi príslušnými orgánmi“ v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Príslušné orgány členských štátov sa vzájomne informujú o všetkom, čo sa týka:

2.   Na účely vykonávania tohto nariadenia poskytnú orgány a inštitúcie členských štátov svoje služby a budú konať tak, akoby vykonávali svoje vlastné právne predpisy. Správna pomoc poskytnutá uvedenými orgánmi a inštitúciami je zvyčajne bezplatná. Príslušné orgány členských štátov sa však môžu dohodnúť na náhrade určitých výdavkov.“

9.

Podľa § 2 zákona o všeobecnom starobnom poistení (Algemene Ouderdomswet, ďalej len „AOW“) je rezidentom v zmysle tohto zákona osoba, ktorá má bydlisko v Holandsku.

10.

Podľa § 3 ods. 1 AOW sa bydlisko osoby určí podľa okolností jednotlivého prípadu.

11.

Podľa § 6 ods. 1 písm. a) AOW je podľa ustanovení tohto zákona poistená osoba, ktorá ešte nedovŕšila dôchodkový vek a je rezidentom. Odsek 3 uvedeného paragrafu spresňuje, že odchylne od odsekov 1 a 2 možno okruh poistených osôb rozšíriť alebo obmedziť nariadením orgánu verejnej správy alebo na základe neho.

12.

Zákonom z 29. apríla 1998 (Stb. 1998, č. 267) sa do AOW so spätnou účinnosťou k 1. januáru 1989 doplnil § 6a, podľa ktorého:

„Odchylne od § 6 AOW a predpisov, ktoré z neho vychádzajú, sa prípadne

13.

Podľa § 13 ods. 1 písm. a) AOW sa sumy dôchodku znížia o 2 % za každý kalendárny rok, počas ktorého osoba s nárokom na dôchodok nebola poistená v období od dovŕšenia veku 15 rokov, ale pred dovŕšením veku 65 rokov.

14.

Odsek 2 písm. a) toho istého paragrafu stanovuje, že príplatok v hrubej výške sa zníži o 2 % za každý kalendárny rok, počas ktorého nebol manžel/nebola manželka osoby s nárokom na dôchodok poistený/poistená v období, odkedy osoba s nárokom na dôchodok dovŕšila vek 15 rokov, ale pred dovŕšením veku 65 rokov.

15.

Podľa § 45 ods. 1 prvej vety AOW v znení účinnom k 1. aprílu 1985 poistenci a bývalí poistenci majú v prípadoch, za podmienok a podľa sadzby stanovenej nariadením orgánu verejnej správy právo platiť príspevky za obdobia od dovŕšenia veku 15 rokov, ale pred dovŕšením veku 65 rokov, počas ktorých nie sú alebo neboli poistení.

16.

Podľa toho istého ustanovenia v znení účinnom k 1. januáru 1990 poistenci a bývalí poistenci môžu v prípadoch, za podmienok a podľa sadzby stanovenej nariadením orgánu verejnej správy alebo na základe neho uzatvoriť dobrovoľné poistenie za obdobia od dovŕšenia veku 15 rokov, ale pred dovŕšením veku 65 rokov, počas ktorých nie sú alebo neboli poistení.

17.

§ 2 a § 3 ods. 1 všeobecného zákona o prídavkoch na deti (Algemene Kinderbijslagwet, ďalej len „AKW“) majú rovnaký obsah ako § 2 a § 3 ods. 1 AOW.

18.

Podľa §6 ods. 1 písm. a) AKW je podľa ustanovení tohto zákona poistená osoba, ktorá je rezidentom.

19.

§ 6a písm. b) AKW stanovuje, že prípadne odchylne od § 6 AKW a predpisov, ktoré z neho vychádzajú, sa za nepoistenú považuje osoba, na ktorú sa na základe zmluvy alebo rozhodnutia medzinárodnej organizácie vzťahujú právne predpisy iného štátu.

20.

Počas obdobia posudzovaného v sporoch vo veci samej bolo na základe § 6 ods. 3 AOW a AKW prijatých viacero po sebe nasledujúcich nariadení, ktorými sa rozširuje a obmedzuje okruh osôb s povinnou účasťou na sociálnom poistení (Besluit uitbreiding en beperking kring verzekerden volksverzekeringen, ďalej len „BUB“). Na okolnosti posudzované v konaniach vo veci samej bolo teda uplatniteľné nariadenie z 19. októbra 1976 (Stb. 557, ďalej len „BUB 1976“), nariadenie z 3. mája 1989 (Stb. 164, ďalej len „BUB 1989“) a nariadenie z 24. decembra 1998 (Stb. 746, ďalej len „BUB 1999“).

21.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) BUB 1976 sa za poisteného v zmysle AOW nepovažuje okrem iného rezident, ktorý je v pracovnom pomere mimo Holandska a na základe tejto činnosti je poistený podľa právnych predpisov platných v štáte výkonu práce v súvislosti s dávkami pre prípad staroby a úmrtia, ako aj s prídavkami na deti.

22.

Po tom, čo BUB 1976 nahradilo BUB 1989, § 10 ods. 1 tohto posledného uvedeného nariadenia v znení uplatniteľnom od 1. júla 1989 do 1. januára 1992 stanovoval, že „v systéme sociálneho zabezpečenia nie je poistený rezident, ktorý vykonáva zárobkovú činnosť výlučne mimo Holandska“. V období od 1. januára 1992 do 1. januára 1997 toto ustanovenie BUB 1989 stanovovalo, že „v systéme sociálneho zabezpečenia nie je poistený rezident, ktorý počas súvislého obdobia v dĺžke najmenej tri mesiace vykonáva zárobkovú činnosť výlučne mimo Holandska“. Podľa znenia uplatniteľného od 1. januára 1997 do 1. januára 1999 § 10 ods. 1 BUB 1989 stanovoval, že „v systéme sociálneho zabezpečenia nie je poistený rezident, ktorý počas súvislého obdobia v dĺžke najmenej tri mesiace vykonáva zárobkovú činnosť výlučne mimo Holandska, s výnimkou prípadov, keď túto činnosť vykonáva na základe pracovného pomeru so zamestnávateľom, ktorý má sídlo alebo bydlisko v Holandsku“.

23.

K 1. januáru 1999 BUB 1989 nahradilo BUB 1999. § 12 tohto posledného uvedeného nariadenia stanovuje, že „v systéme sociálneho zabezpečenia nie je poistený ten, kto má bydlisko v Holandsku a počas súvislého obdobia v dĺžke najmenej tri mesiace vykonáva zárobkovú činnosť výlučne mimo Holandska, s výnimkou prípadov, keď túto činnosť vykonáva na základe pracovného pomeru so zamestnávateľom, ktorý má sídlo alebo bydlisko v Holandsku“.

24.

Tak BUB 1989, ako aj BUB 1999 obsahovalo pravidlo na zmiernenie tvrdosti právneho predpisu, a to v § 25, resp. v § 24, ktoré oprávňovalo Raad van bestuur van de Sociale verzekeringsbank (Správna rada Sociálnej poisťovne, ďalej len „SVB“) odchýliť sa v určitých prípadoch od ostatných ustanovení nariadenia s cieľom vyrovnať sa so značnou neprimeranosťou, ktorá môže vyplynúť z povinnej účasti na poistení alebo z vylúčenia z povinnej účasti podľa tohto nariadenia (BUB 1989), alebo neuplatniť ustanovenia tohto nariadenia alebo sa od nich odchýliť, pokiaľ ich uplatnenie vedie s ohľadom na význam rozšírenia a obmedzenia okruhu poistených osôb k značnej neprimeranosti, ktorá vyplýva výlučne z povinnej účasti na poistení alebo z vylúčenia z tejto povinnosti podľa tohto nariadenia (BUB 1999).

25.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že všetci žalobcovia v konaniach vo veci samej, pani Franzen a páni Giesen a van den Berg, sú holandskí štátni príslušníci a bývajú v Holandsku.

26.

Pani Franzen poberala v Holandsku prídavky na deti na základe AKW na svoju dcéru, ktorú vychovávala sama. V novembri 2002 oznámila SVB, že od 1. januára 2001 pracovala v Nemecku 20 hodín týždenne ako kaderníčka. Keďže príjmy, ktoré pani Franzen dosahovala z tejto činnosti, boli nízke, bola povinne poistená len v nemeckom zákonnom systéme úrazového poistenia, pričom nemala prístup k žiadnemu inému z nemeckých systémov sociálneho zabezpečenia.

27.

SVB jej rozhodnutím z 25. februára 2003 s účinnosťou od 1. októbra 2002 odňal nárok na prídavky na deti.

28.

Keďže jej príjmy zo závislej činnosti vykonávanej v Nemecku neboli dostatočné, pani Franzen dostávala od holandskej obce, v ktorej mala bydlisko, doplnkové dávky na základe všeobecného zákona o sociálnej pomoci (Algemene bijstandswet), ako aj zákona o práci a sociálnej pomoci (Wet Werk en Bijstand). Z pripomienok, ktoré SVB predložila Súdnemu dvoru, vyplýva, že tieto dávky predstavujú určitú formu sociálnej pomoci, na ktorú sa nariadenie č. 1408/71 podľa jeho článku 4 ods. 4 nevzťahuje.

29.

SVB vo svojich pripomienkach tiež spresňuje, že pani Franzen listom z 21. septembra 2003 na základe § 24 BUB 1999 požiadala o zrušenie svojho vylúčenia z účasti na sociálnom poistení. SVB rozhodnutím z 15. marca 2004 zamietla túto žiadosť z dôvodu, že pani Franzen nebola poistená na základe práva Únie ani na základe ustanovení holandského práva.

30.

Dňa 30. januára 2006 pani Franzen podala ďalšiu žiadosť o prídavky na deti, ktorej SVB vyhovela rozhodnutím z 27. marca 2006 s účinnosťou od prvého štvrťroka 2006. Listom z 5. júna 2007 bola v mene pani Franzenovej podaná žiadosť o priznanie nároku na prídavky na deti od štvrtého štvrťroka 2002.

31.

SVB rozhodnutím z 5. júla 2007 konštatovala, že od prvého štvrťroka 2006 pani Franzen už nemala nárok na prídavky na deti, ale rozhodla, že nebude vymáhať neoprávnene vyplatené sumy. Rozhodnutím zo 16. novembra 2007 bola námietka pani Franzenovej proti tomuto rozhodnutiu zamietnutá ako nedôvodná a jej žiadosť o nové priznanie prídavkov bola tiež zamietnutá.

32.

Dňa 6. februára 2008, kým ešte prebiehalo konanie o žalobe podanej proti rozhodnutiu z 5. júla 2007, SVB prijala nové rozhodnutie, ktorým zmenila odôvodnenie svojho rozhodnutia zo 16. novembra 2007, pričom uviedla, že žiadosti o prídavky na deti boli zamietnuté z dôvodu, že podľa článku 13 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 sa na pani Franzenovú uplatňovali výlučne nemecké právne predpisy, čím bolo vylúčené uplatnenie holandského sociálneho poistenia.

33.

Rechtbank Maastricht (Okresný súd v Maastrichte) rozsudkom z 5. augusta 2008 zamietol žaloby podané proti rozhodnutiam zo 16. novembra 2007 a 6. februára 2008 ako nedôvodné. Medzi účastníkmi konania vo veci samej pred vnútroštátnym súdom je sporné, či bola pani Franzen od 1. októbra 2002 poistená na základe AKW.

34.

Manželka pána Giesena pracovala v Nemecku najprv počas dvoch období v roku 1970 a potom ako „geringfügig Beschäftigte“ (osoba zárobkovo činná v malom rozsahu) počas obdobia od 19. mája 1988 do 12. mája 1993. Pracovala okrem iného ako predavačka v obchode s oblečením a vykonávala činnosť počas obmedzeného počtu hodín v mesiaci na základe zmluvy o výpomoci, v rámci ktorej chodila pracovať na žiadosť svojho zamestnávateľa, ale nemala povinnosť vyhovieť jeho žiadostiam.

35.

Pán Giesen podal 22. septembra 2006 žiadosť o starobný dôchodok a partnerský príplatok na základe AOW, ktorej SVB vyhovela rozhodnutím z 3. októbra 2007. Partnerský príplatok bol však znížený o 16 % z dôvodu, že manželka pána Giesena nebola počas obdobia, v ktorom pracovala v Nemecku, poistená na účely sociálneho poistenia. Pán Giesen podal proti tomuto rozhodnutiu námietku v rozsahu, v akom sa týkalo zníženia uvedeného príplatku. Rozhodnutím z 20. mája 2008 bola táto námietka zamietnutá ako nedôvodná.

36.

Rechtbank Roermond rozsudkom z 13. októbra 2008 zamietol žalobu podanú proti rozhodnutiu z 20. mája 2008 ako nedôvodnú. Uvedený súd dospel k záveru, že na manželku pána Giesena sa nevzťahovali holandské právne predpisy, keďže nebolo preukázané, že nepracovala v Nemecku dlhšie ako tri mesiace. Medzi účastníkmi konania pred vnútroštátnym súdom je sporné, či bola manželka pána Giesena počas obdobia od 19. mája 1988 do 31. decembra 1992 poistená podľa AOW.

37.

Pán van den Berg vykonával v Nemecku zárobkovú činnosť počas období od 25. júna do 24. júla 1972 a od 1. januára 1990 do 31. decembra 1994. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa neuvádza, aká bola povaha jeho zamestnania. Dňa 17. januára 2008 pán van den Berg požiadal o starobný dôchodok na základe AOW. SVB mu rozhodnutím z 1. augusta 2008 priznala nárok na tento dôchodok, ale znížila ho o 14 % z dôvodu, že pán van den Berg nebol poistený dlhšie ako sedem rokov. Rozhodnutím z 25. novembra 2008 bola jeho námietka proti uvedenému rozhodnutiu vyhlásená za čiastočne dôvodnú a zníženie sa stanovilo na 10 %.

38.

Rechtbank Maastricht rozsudkom z 19. októbra 2009 zamietol žalobu podanú proti rozhodnutiu z 25. novembra 2008 ako nedôvodnú. V konaní pred vnútroštátnym súdom je medzi pánom van den Bergom a SVB sporné, či bol pán van den Berg počas obdobia od 1. januára 1990 do 31. decembra 1994 poistený na základe AOW.

39.

Centrale Raad van Beroep (Najvyšší holandský sociálny súd), ktorý prejednáva odvolania podané žalobcami v konaniach vo veci samej, sa domnieva, že ich možno počas sporných období považovať za zamestnancov v zmysle článku 2 nariadenia č. 1408/71 v spojení s jeho článkom 1 písm. a) a že AOW a AKW spadajú do vecnej pôsobnosti tohto nariadenia.

40.

Vzniká však otázka, či sa počas sporných období na dotknuté osoby v konaniach vo veci samej na základe článku 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 vzťahovali nemecké právne predpisy a prípadne či vylučovací účinok tohto ustanovenia znamená, že holandské právne predpisy nemožno uplatniť. V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd odvoláva na rozsudok Kits van Heijningen (C‑2/89, EU:C:1990:183), ktorý sa týka zamestnania na kratší pracovný čas, a pýta sa, či sa táto judikatúra vzťahuje aj na zmluvu o výpomoci.

41.

Vnútroštátny súd konštatuje, že v rámci prejednávaných sporov je nesporné, že dotknuté osoby neboli z dôvodu činnosti, ktorú vykonávali, poistené na základe nemeckých právnych predpisov, z ktorých by vyplynul nárok na starobný dôchodok, resp. na prídavky na deti. Uvedený súd navyše poukazuje na to, že sa manželka pána Giesena počas obdobia od 1. júla 1989 do 31. decembra 1992 a pán van den Berg a pani Franzen počas sporných období, ktoré sa ich týkajú, musia považovať za nepoistené osoby na základe AOW a AKW vo vnútroštátnom práve. Na to, aby bolo možné posúdiť, či právo Únie bráni tomuto vylúčeniu, treba vziať do úvahy ustanovenia práva Únie týkajúce sa voľného pohybu pracovníkov (článok 45 ZFEÚ), ako aj občanov (články 20 ZFEÚ a 21 ZFEÚ).

42.

Za týchto podmienok vnútroštátny súd rozsudkom z 1. júla 2013, doručeným do kancelárie Súdneho dvora 4. júla 2013, rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

43.

Písomné pripomienky predložili SVB, holandská vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Európska komisia. Zástupcovia pani Franzenovej, Holandského kráľovstva, Spojeného kráľovstva a Komisie boli vypočutí na pojednávaní, ktoré sa konalo 25. júna 2014.

44.

Čo sa týka v prvom rade kontextu sporov vo veci samej, ide jednak o odmietnutie orgánov štátu bydliska, konkrétne SVB, priznať pani Franzenovej nárok na prídavky na deti a jednak o rozhodnutie tých istých orgánov znížiť partnerský príplatok vyplácaný pánovi Giesenovi a starobný dôchodok vyplácaný pánovi van den Bergovi z dôvodu, že z nariadenia č. 1408/71 vyplýva, že počas sporných období sa na osoby dotknuté v konaniach vo veci samej vzťahovali právne predpisy ich štátu výkonu práce, konkrétne nemecké právne predpisy. Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, totiž vyplýva, že počas týchto období boli tieto osoby v štáte výkonu práce poistené len na účely úrazového poistenia a v Holandsku (štát bydliska) ani v Nemecku (štát výkonu práce) nemali nárok na prídavky na deti, resp. na dávky vyplácané zo systému starobného poistenia.

45.

Ďalej treba poznamenať, že je nesporné, že predmetné dávky spĺňajú podmienky na to, aby sa považovali za „dávky v starobe“ v zmysle článku 4 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1408/71, resp. za „rodinné dávky“ v zmysle článku 4 ods. 1 písm. h) tohto nariadenia. Situácie posudzované v sporoch vo veci samej teda spadajú do pôsobnosti ratione materiae uvedeného nariadenia.

46.

Pokiaľ ide napokon o pôsobnosť ratione personae nariadenia č. 1408/71, táto je predmetom prvej otázky položenej vnútroštátnym súdom v prejednávanej veci. Táto otázka, na ktorú treba podľa môjho názoru odpovedať kladne, nevyvoláva osobitné ťažkosti, a teda ju preskúmam stručne.

47.

Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či sa má článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 vykladať v tom zmysle, že na rezidenta členského štátu, ktorý patrí do pôsobnosti tohto nariadenia a na základe zmluvy o výpomoci nevykonáva viac ako dva alebo tri dni mesačne činnosť v platenom zamestnaní na území iného členského štátu, sa vzťahujú právne predpisy štátu výkonu práce na základe článku 13 ods. 2 písm. a) uvedeného nariadenia, a ak áno, či sa tieto právne predpisy vzťahujú na uvedeného rezidenta len v dňoch výkonu práce, alebo aj v ostatných dňoch. ( 4 )

48.

Na účely zodpovedania tejto otázky najprv stručne pripomeniem osobnú pôsobnosť nariadenia č. 1408/71, na základe čoho dospejem k záveru, že osoby dotknuté v konaniach vo veci samej možno považovať za zamestnancov v zmysle článku 2 ods. 1 tohto nariadenia. Následne rozoberiem judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa uplatniteľnosti nariadenia č. 1408/71 v kontexte práce na kratší pracovný čas a potom preskúmam dôsledky, ktoré z ustanovení prílohy I bodu I písm. E uvedeného nariadenia vyplývajú pre konkrétny prípad pani Franzenovej.

49.

Osobná pôsobnosť nariadenia č. 1408/71 je vymedzená v jeho článku 2. Podľa odseku 1 tohto článku musia byť na to, aby sa na pracovníka vzťahovalo uvedené nariadenie, splnené tri kritériá. Po prvé musí ísť o zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnú osobu. ( 5 ) Tieto dva pojmy označujú každú osobu, ktorá je povinne alebo dobrovoľne poistená ( 6 ) v rámci jedného zo systémov sociálneho zabezpečenia spomenutých v článku 1 písm. a) bodoch i) a ii) tohto nariadenia, a to v súlade s podmienkami uvedených systémov. ( 7 ) Po druhé pracovník musí byť štátnym príslušníkom členského štátu. Treťou podmienkou je, že sa na neho vzťahujú alebo vzťahovali právne predpisy jedného alebo viacerých členských štátov.

50.

Súdny dvor uviedol, že určitá osoba má postavenie „zamestnanca“ v zmysle nariadenia č. 1408/71 vtedy, ak je poistená, hoci len pre prípad jednej poistnej udalosti, na základe povinného alebo dobrovoľného poistenia vo všeobecnom alebo osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia uvedenom v článku 1 písm. a) toho istého nariadenia, a to bez ohľadu na existenciu pracovného pomeru. ( 8 )

51.

V prejednávanej veci je nesporné, že dotknuté osoby v konaniach vo veci samej pracovali v Nemecku v určitých obdobiach, počas ktorých boli poistené v tomto členskom štáte. Vnútroštátny súd uvádza, že vykonávali zárobkovú činnosť v malom rozsahu ako „geringfügig Beschäftigte“ ( 9 ), čo znamená, že boli poistené aspoň na účely úrazového poistenia („Unfallversicherung“). Preto sa mi zdá celkom nepochybné, že dotknuté osoby v konaniach vo veci samej sa musia považovať za zamestnancov v zmysle článku 2 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71.

52.

Ako vyplýva zo všetkých písomných pripomienok predložených Súdnemu dvoru, na okolnosti prejednávanej veci je potrebné uplatniť judikatúru založenú na rozsudku Kits van Heijningen ( 10 ). V tomto rozsudku Súdny dvor podal výklad článku 13 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 v súvislosti s prácou na kratší pracovný čas, ktorý podľa môjho názoru treba analogicky uplatniť na vzťahy týkajúce sa výpomoci, o aké ide v prejednávanej veci.

53.

Súdny dvor rozhodol, že nič v znení článku 1 písm. a) alebo článku 2 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 neumožňuje vylúčiť z pôsobnosti tohto nariadenia určité kategórie osôb z dôvodu času, ktorý venujú výkonu svojej činnosti. V dôsledku toho treba určitú osobu považovať za osobu, ktorá patrí do pôsobnosti nariadenia č. 1408/71, ak spĺňa podmienky stanovené v článku 1 písm. a) tohto nariadenia v spojení s jeho článkom 2 ods. 1, bez ohľadu na čas, ktorý táto osoba venuje výkonu svojej činnosti. ( 11 ) Podľa Súdneho dvora článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 nestanovuje nijaké rozlišovanie podľa toho, či sa zárobková činnosť vykonáva na ustanovený pracovný čas alebo na kratší pracovný čas. Okrem toho cieľ, ktorý toto ustanovenie sleduje, by bol ohrozený, ak by sa konštatovalo, že uplatňovanie právnych predpisov členského štátu výkonu práce je obmedzené na obdobia, počas ktorých sa vykonáva činnosť, s vylúčením období, počas ktorých dotknutá osoba nevykonáva svoju činnosť. ( 12 )

54.

V tejto súvislosti považujem za jasné, že rozhodujúcou okolnosťou na určenie osobnej pôsobnosti nariadenia – ako to vyplýva z bodu 50 týchto návrhov – je okolnosť, či je dotknutá osoba poistená, hoci len pre prípad jednej poistnej udalosti, na základe povinného alebo dobrovoľného poistenia vo všeobecnom alebo osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia uvedenom v článku 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71. Existencia pracovného pomeru, druh pracovného pomeru, skutočnosť, či ide o zmluvu na kratší pracovný čas alebo o zmluvu o výpomoci, ako aj počet odpracovaných hodín sú teda irelevantné. ( 13 ) V prejednávanej veci je teda skutočnosť, že dotknuté osoby v konaniach vo veci samej vykonávali zárobkovú činnosť v malom rozsahu, ktorá neprekračuje určitú hranicu z hľadiska počtu hodín alebo výšky príjmu, napríklad ako „geringfügig Beschäftigte“ v nemeckom práve, irelevantná.

55.

Konštatujem teda, že pani Franzen a páni Giesen a van den Berg spĺňajú podmienky stanovené v článku 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71 v spojení s článkom 2 ods. 1 tohto nariadenia bez ohľadu na čas, ktorý počas sporných období venovali výkonu svojej činnosti. Preto patria do osobnej pôsobnosti tohto nariadenia a na základe článku 13 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia sa na nich vzťahujú právne predpisy štátu výkonu práce. Toto uplatnenie nemeckých právnych predpisov sa netýka len dní, počas ktorých vykonávali svoju činnosť, ale aj dní, počas ktorých ju nevykonávali. Tieto predpisy sa uplatňujú, pokiaľ je dotknutá osoba v štáte výkonu práce poistená aspoň pre prípad jednej poistnej udalosti. ( 14 )

56.

Pokiaľ ide konkrétne o pani Franzenovú, Komisia uvádza, že zmienka uvedená v prílohe I bode I písm. E nariadenia č. 1408/71 v súvislosti s Nemeckom mení osobnú pôsobnosť tohto nariadenia.

57.

Z bodov 49 až 51 týchto návrhov vyplýva, že pani Franzen patrí do osobnej pôsobnosti nariadenia č. 1408/71. Preto sa na základe článku 13 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia na pani Franzenovú vzťahujú nemecké právne predpisy. ( 15 ) Mohla by teda poberať rodinné dávky v Nemecku?

58.

V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ak je na priznanie rodinných dávok príslušná nemecká inštitúcia v zmysle kapitoly 7 hlavy III nariadenia č. 1408/71, pred definíciou uvedenou v článku 1 písm. a) tohto nariadenia má prednosť definícia uvedená v prílohe I bode I písm. E („Nemecko“) uvedeného nariadenia. ( 16 ) Len osoby, ktoré sú povinne poistené v rámci jedného zo systémov uvedených v prílohe I bode I písm. E nariadenia č. 1408/71, teda možno považovať za „zamestnancov“ alebo „samostatne zárobkovo činné osoby“ v zmysle článku 1 písm. a) bodu ii) tohto nariadenia. ( 17 ) Za zamestnanca v zmysle uvedeného ustanovenia tejto prílohy sa totiž považuje „akákoľvek osoba, ktorá je povinne poistená pre prípad nezamestnanosti, alebo každá osoba, ktorá z dôvodu takéhoto poistenia poberá peňažné dávky z nemocenského poistenia alebo porovnateľné dávky“. To nie je prípad pani Franzenovej. Na ňu sa vzťahuje „všeobecné pravidlo“ uvedené v článku 1 písm. a) bode i) nariadenia č. 1408/71, teda definícia zamestnanca v zmysle tohto nariadenia, pokiaľ ide o dávky, pre ktoré je poistená, pričom v prejednávanej veci ide o úrazové poistenie. Naopak nemožno ju považovať za zamestnanca na účely priznania nároku na nemecké rodinné dávky z dôvodu „osobitného pravidla“ uvedeného v prílohe I. Toto pravidlo je teda osobitným pravidlom vo vzťahu k všeobecnému režimu uvedenému v článku 1 písm. a) uvedeného nariadenia. Ustanovenia prílohy I v spojení s článkom 1 písm. a) bodom ii) nariadenia č. 1408/71 totiž spresňujú príčinnú súvislosť medzi druhom dávky, o ktorú pracovník žiada (rodinné dávky), a podmienkami, ktoré musí pracovník splniť na to, aby mu bol priznaný nárok na túto dávku. Normotvorca Únie teda chcel spresniť pojem zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v zmysle tohto nariadenia, ak sa na dotknutú osobu vzťahuje systém sociálneho zabezpečenia uplatniteľný na všetkých rezidentov, ako je to v prípade rodinných dávok v Nemecku. ( 18 ) Domnievam sa teda, že pani Franzenovú nemožno považovať počas sporných období za zamestnanca v zmysle prílohy I bodu I písm. E nariadenia č. 1408/71 z dôvodu, že nespĺňa podmienky na priznanie nároku na rodinné dávky v Nemecku stanovené v článku 1 písm. a) bode ii) nariadenia č. 1408/71 v spojení s prílohou I tohto nariadenia.

59.

Pokiaľ teda ide o priznanie nároku na rodinné dávky na základe nemeckých právnych predpisov, pojem zamestnanec treba chápať v tom zmysle, že sa týka len zamestnancov, ktorí spĺňajú definíciu vyplývajúcu z článku 1 písm. a) bodu ii) nariadenia č. 1408/71 v spojení s prílohou I bodom I písm. E tohto nariadenia.

60.

Zastávam názor, že článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 sa má vykladať v tom zmysle, že na rezidenta členského štátu, ktorý patrí do pôsobnosti tohto nariadenia a na základe zmluvy o výpomoci nevykonáva viac ako dva alebo tri dni mesačne činnosť v platenom zamestnaní na území iného členského štátu, sa vzťahujú právne predpisy štátu výkonu práce na základe článku 13 ods. 2 písm. a) uvedeného nariadenia. Toto uplatnenie právnych predpisov štátu výkonu práce sa netýka len dní, počas ktorých vykonáva svoju zárobkovú činnosť, ale aj dní, počas ktorých ju nevykonáva. Tieto predpisy sa uplatňujú, pokiaľ je dotknutá osoba v štáte výkonu práce poistená aspoň pre prípad jednej poistnej udalosti.

61.

Navrhujem preskúmať druhú a tretiu prejudiciálnu otázku spoločne. Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 v spojení s odsekom 1 toho istého článku bráni tomu, aby vnútroštátne právne predpisy za okolností prejednávanej veci vylučovali migrujúceho pracovníka, na ktorého sa vzťahujú právne predpisy štátu výkonu práce v oblasti sociálneho zabezpečenia, z jeho vnútroštátneho systému sociálneho zabezpečenia. Vnútroštátny súd sa tiež pýta, či pravidlá primárneho práva týkajúce sa voľného pohybu pracovníkov a/alebo európskeho občianstva bránia takému vylúčeniu, ak je migrujúci pracovník vylúčený zo svojho vnútroštátneho systému sociálneho zabezpečenia z dôvodu, že sa na neho vzťahujú právne predpisy štátu výkonu práce v oblasti sociálneho zabezpečenia, aj keď tento pracovník nemá nárok na prídavky na deti alebo na dávky zo systému starobného poistenia ani v štáte výkonu práce. Vnútroštátny súd sa navyše pýta, či má na odpoveď na predchádzajúcu otázku vplyv skutočnosť, že pracovník mal možnosť uzatvoriť dobrovoľné poistenie alebo požiadať príslušný orgán, aby uzatvoril dohodu v zmysle článku 17 nariadenia č. 1408/71.

62.

Domnievam sa, že na poskytnutie užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu je potrebné zaoberať sa najprv základmi mechanizmu koordinácie vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia zavedeného nariadením č. 1408/71.

63.

Po prvé pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora spočíva systém vytvorený nariadením č. 1408/71 len na koordinácii vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a jeho cieľom nie je ich harmonizácia. ( 19 ) Keďže systémy sociálneho zabezpečenia členských štátov sa vyznačujú svojou teritorialitou, ( 20 ) ich koordinácia je založená najmä na kolíznych normách podobných tým, ktoré existujú v medzinárodnom práve súkromnom. Cieľom tejto koordinácie je určenie právnych predpisov uplatniteľných na zamestnancov alebo na samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré využili svoje právo na voľný pohyb za rôznych okolností, ( 21 ) pričom sú zachované rozdiely medzi systémami sociálneho zabezpečenia jednotlivých členských štátov, a teda aj rozdiely v právach osôb, ktoré v týchto štátoch pracujú. ( 22 ) Táto koordinácia sa teda nedotýka právomoci členských štátov v tejto oblasti za predpokladu, že postupujú v súlade s právom Únie, najmä v súlade s účelom koordinačných nariadení a s ustanoveniami Zmluvy týkajúcimi sa voľného pohybu osôb. ( 23 )

64.

Cieľom tohto mechanizmu koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia, ktorý bol zavedený už na začiatku európskej integrácie, ( 24 ) je teda uľahčiť mobilitu osôb v rámci Európskej únie a pritom rešpektovať v plnej miere osobitosti vnútroštátnych právnych predpisov upravujúcich sociálne zabezpečenie a neznevýhodňovať osoby, ktoré využívajú svoje právo na voľný pohyb. ( 25 )

65.

Súdny dvor totiž už vo svojich prvých rozsudkoch pripomenul, že nariadenia prijaté na vykonanie článku 48 ZFEÚ sa majú vykladať „vo svetle cieľa tohto článku, ktorým je prispieť k vytvoreniu čo možno najväčšej slobody pohybu migrujúcich pracovníkov“. ( 26 ) Súdny dvor uviedol, že články 45 ZFEÚ až 48 ZFEÚ tvoria základ, rámec a obmedzenia nariadení týkajúcich sa sociálneho zabezpečenia. ( 27 ) Súdny dvor teda rozhoduje o koordinácii vnútroštátnych systémov vo svetle článkov 45 ZFEÚ a 48 ZFEÚ.

66.

Po druhé kolízie uplatniteľných vnútroštátnych právnych predpisov vyplývajú zo spojenia výkonu voľného pohybu osôb a existencie vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia. Tieto kolízie právnych poriadkov, či už ide o pozitívne kolízie v prípade hromadenia právnych poriadkov uplatniteľných na danú situáciu, alebo o negatívne kolízie v prípade neexistencie právneho poriadku, ktorý sa má uplatniť, ( 28 ) sú prekážkami slobody voľného pohybu na území Únie.

67.

Po tretie na nápravu týchto pozitívnych alebo negatívnych kolízií uplatniteľných právnych predpisov ustanovenia hlavy II nariadenia č. 1408/71 (ktorej súčasťou je článok 13), ktoré predstavujú úplný a jednotný systém kolíznych noriem, ( 29 ) smerujú k tomu, aby sa na dotknuté osoby vzťahoval systém sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je totiž cieľom týchto ustanovení nielen vyhnúť sa súčasnému uplatňovaniu viacerých vnútroštátnych právnych úprav a komplikáciám, ktoré z toho môžu vyplynúť, ( 30 ) ale aj zabrániť tomu, aby osoby, ktoré patria do pôsobnosti nariadenia č. 1408/71, boli zbavené ochrany v oblasti sociálneho zabezpečenia v prípade, že by neexistovala právna úprava, ktorá by sa na ne vzťahovala. ( 31 )

68.

V tejto súvislosti článok 13 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 zakotvuje zásadu, že na určitú situáciu sa uplatní len jedna právna úprava, ( 32 ) čo sa prejavuje najmä uhrádzaním príspevkov len do jedného systému sociálneho zabezpečenia. Konkrétne článok 13 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia jasne stanovuje, že – pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak – „na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu“ (lex loci laboris). ( 33 )

69.

Pokiaľ sa teda neuplatnia výnimky uvedené v nariadení č. 1408/71 ( 34 ), tento systém riešenia kolízie vnútroštátnych právnych úprav sociálneho zabezpečenia, ktorý je založený na zásade uplatnenia jednej právnej úpravy, je kogentný a podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora má za následok, že „členské štáty nie sú oprávnené určiť rozsah uplatňovania svojich vlastných právnych predpisov alebo právnych predpisov iného členského štátu, keďže sú povinné rešpektovať platné ustanovenia práva [Únie]“. ( 35 )

70.

Druhú a tretiu otázku položenú vnútroštátnym súdom spoločne preskúmam vo svetle týchto úvah.

71.

Ako vyplýva z bodov 67 a 68 týchto návrhov, podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora ustanovenia hlavy II nariadenia č. 1408/71, ktoré určujú právne predpisy uplatniteľné na pracovníkov, ktorí sa pohybujú v rámci Únie, stanovujú, že na týchto pracovníkov sa vzťahuje systém sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu, ( 36 ) s cieľom vyhnúť sa hromadeniu uplatniteľných vnútroštátnych právnych úprav a komplikáciám, ktoré z toho môžu vyplynúť. ( 37 ) Normy určujúce uplatniteľné právne predpisy preto majú vylučovací účinok, čo znamená, že – pokiaľ sa neuplatnia výnimky stanovené v nariadení č. 1408/71 ( 38 ) – nikdy nemožno uplatniť iné právne predpisy, než aké určujú kolízne normy. ( 39 )

72.

Rozsudky, ktoré boli nedávno vydané vo veciach týkajúcich sa vyplácania rodinných dávok, však nasvedčujú tomu, že v judikatúre Súdneho dvora sa zásada uplatnenia jednej právnej úpravy už neuplatňuje tak striktne. ( 40 )

73.

Komisia vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že toto zmiernenie však nemožno vykladať v tom zmysle, že aj na zamestnanca, ktorý sa pohybuje v rámci Únie a na ktorého sa vzťahujú právne predpisy štátu výkonu práce v oblasti sociálneho zabezpečenia, treba uplatniť zákon o starobnom poistení štátu bydliska na základe vnútroštátnych právnych predpisov tohto posledného uvedeného štátu.

74.

S týmto stanoviskom súhlasím. Odlišný výklad by vo všeobecnosti znamenal, že poistené osoby by museli platiť príspevky príslušným orgánom dvoch alebo viacerých členských štátov, čo nie je v súlade s cieľom nariadenia č. 1408/71, tak ako bol zdôraznený v bode 68 týchto návrhov. V tejto súvislosti sa v deviatom odôvodnení tohto nariadenia uvádza, že situácie, keď osoba podlieha právnym predpisom dvoch členských štátov súčasne, ako výnimka zo všeobecného pravidla, majú byť čo najviac obmedzené v počte aj v rozsahu.

75.

V každom prípade sa domnievam, že v záujme jednoznačnosti a na poskytnutie užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu je potrebné preskúmať túto nedávnu judikatúru Súdneho dvora, ktorá v určitých prípadoch podľa všetkého dovoľuje súčasné uplatnenie právnych predpisov dvoch členských štátov.

76.

Možno vykladať uvedené rozsudky v tom zmysle, že sa majú uplatniť na prejednávaný prípad? SVB a Komisia vo svojich písomných pripomienkach vyjadrili názor, že treba odlíšiť judikatúru vyplývajúcu z rozsudkov Ten Holder ( 43 ) a Luijten ( 44 ) od judikatúry stanovenej v rozsudkoch Bosmann ( 45 ) a Hudzinski a Wawrzyniak ( 46 ). Ako vyplýva z bodu 71 týchto návrhov, v prvých dvoch uvedených rozsudkoch Súdny dvor potvrdil zásadu uplatnenia jednej právnej úpravy na základe ustanovení hlavy II nariadenia č. 1408/71. Naproti tomu v posledných dvoch uvedených rozsudkoch Súdny dvor rozhodol, že jeho výklad článku 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 nevylučuje, aby „členský štát, ktorý nie je príslušný a ktorý neviaže nárok na rodinnú dávku na podmienky zamestnania alebo poistenia, mohol priznať takúto dávku osobe s bydliskom na jeho území, pokiaľ možnosť takéhoto priznania skutočne vyplýva z jeho právnej úpravy“. ( 47 )

77.

Tak ako SVB a Komisia zastávam názor, že tieto posledné uvedené rozsudky nemožno vykladať v tom zmysle, že ich treba uplatniť na prejednávaný prípad. Pripomínam, že pani Bosmann poberala nemecké prídavky na deti len preto, lebo bývala v Nemecku, a pán Hudzinski ich poberal z dôvodu nemeckého ustanovenia, podľa ktorého má nárok na prídavky na deti tiež každý, kto nemá na území Nemecka trvalý pobyt ani sa tu obvykle nezdržiava, ale má neobmedzenú daňovú povinnosť k dani z príjmov alebo sa s ním zaobchádza, ako keby ju mal. Na rozdiel od situácie v prejednávanej veci nemecké právne predpisy priznávali dotknutým osobám osobitný nárok na základe vnútroštátneho práva, ktorý bol založený buď na bydlisku, alebo na daňovej povinnosti k dani z príjmov, pričom tieto právne predpisy výslovne nestanovovali, že tento nárok nemajú osoby, na ktoré sa na základe práva Únie vzťahujú právne predpisy iného členského štátu, akým je členský štát bydliska.

78.

Vo veciach posudzovaných v konaniach vo veci samej § 6a písm. b) AOW a § 6a AKW vylučujú z pôsobnosti týchto právnych predpisov osoby, na ktoré sa na základe nariadenia č. 1408/71 vzťahujú právne predpisy iného členského štátu. Na pani Franzenovú, na manželku pána Giesena a na pána van den Berga sa teda vzťahujú nemecké právne predpisy, a preto tieto osoby v zásade nemôžu počas sporných období poberať prídavok na dieťa na základe AKW, resp. dávku vyplácanú zo systému starobného poistenia na základe AOW.

79.

Domnievam sa však, že na prispôsobenie odpovedí na prejudiciálne otázky, ktoré navrhujem, okolnostiam posudzovaným v konaniach vo veci samej je potrebné, aby som svoju argumentáciu rozdelil na dve časti.

80.

V prvom rade je potrebné určiť, aké vnútroštátne právne predpisy sú na základe hlavy II nariadenia č. 1408/71 uplatniteľné na okolnosti posudzované v konaniach vo veci samej. V tejto súvislosti z mojej analýzy druhej otázky vyplýva, že na základe článku 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 v spojení s článkom 13 ods. 1 tohto nariadenia sú právnymi predpismi uplatniteľnými na situácie pani Franzenovej, manželky pána Giesena a pána van den Berga nemecké právne predpisy.

81.

V druhom rade po určení uplatniteľných právnych predpisov je potrebné preskúmať dôsledky uplatnenia právnych predpisov štátu výkonu práce na konkrétne okolnosti posudzované v konaniach vo veci samej z hľadiska ustanovení nariadenia č. 1408/71, ako aj základných slobôd.

82.

Pokiaľ ide o okolnosti vecí posudzovaných v konaniach vo veci samej, pripomínam, že na pani Franzenovú, na manželku pána Giesena a na pána van den Berga sa na základe nariadenia č. 1408/71 vzťahujú právne predpisy štátu výkonu práce v oblasti sociálneho zabezpečenia. Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že tieto osoby boli počas sporných období povinne poistené len v nemeckom systéme úrazového poistenia bez toho, aby mali prístup ku ktorejkoľvek inej časti nemeckého systému sociálneho zabezpečenia, v dôsledku čoho stratili možnosť byť poistené na základe holandských právnych predpisov v systéme sociálneho zabezpečenia členského štátu svojho bydliska. Z toho teda vyplýva, že dotknuté osoby v konaniach vo veci samej stratili sociálne zabezpečenie, ktoré im poskytoval štát ich bydliska, bez toho, aby získali sociálne zabezpečenie v štáte výkonu práce. Preto sa na ne v skutočnosti z dôvodu obmedzeného počtu ich odpracovaných hodín a ich nízkeho príjmu nevzťahuje systém sociálneho zabezpečenia štátu výkonu práce, ale ani systém sociálneho zabezpečenia štátu ich bydliska, keďže sa na ne vzťahovali právne predpisy iného členského štátu. V dôsledku toho pani Franzen stratila nárok na prídavky na deti, zatiaľ čo starobný dôchodok pána van den Berga a partnerský príplatok pána Giesena boli znížené na sumy, ktoré sú nižšie ako sumy zodpovedajúce celej dobe, počas ktorej pracovali, keďže doby zárobkovej činnosti v členskom štáte ich bydliska sa nepripočítali k dobám zárobkovej činnosti v štáte výkonu práce.

83.

Ako totiž Komisia správne tvrdí, je zjavné, že dotknuté osoby v konaniach vo veci samej sa tým, že využili svoje právo na voľný pohyb, ocitli v nepriaznivejšej situácii ako pracovník, ktorý celý život pracoval len v jednom členskom štáte, lebo takto prišli o časť svojich nárokov na dôchodok. Ak by zostali v Holandsku a vykonávali tam tú istú činnosť, nestratili by svoje nároky.

84.

Je tento nepriaznivý dôsledok v súlade s ustanoveniami nariadenia č. 1408/71 vykladanými z hľadiska pravidiel primárneho práva týkajúcich sa voľného pohybu pracovníkov?

85.

Ako tvrdí SVB, ako aj holandská vláda a vláda Spojeného kráľovstva, Súdny dvor viackrát rozhodol, že členské štáty zostávajú príslušné na to, aby vo svojich právnych predpisoch určili podmienky poskytovania dávok sociálneho zabezpečenia pri dodržiavaní práva Únie. ( 48 ) Súdny dvor tiež rozhodol, že v oblasti sociálneho zabezpečenia právo Únie a najmä jej primárne právo nemôže zabezpečiť poistencovi, že premiestnenie sa do iného členského štátu nebude mať vplyv na druh alebo výšku dávok, na ktoré mohol mať nárok vo svojom štáte pôvodu. ( 49 ) Uplatnenie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá by bola menej výhodná z hľadiska dávok sociálneho zabezpečenia v dôsledku zmeny členského štátu bydliska, prípadne na základe ustanovení nariadenia č. 1408/71, môže byť teda v zásade v súlade s požiadavkami primárneho práva Únie v oblasti voľného pohybu osôb. ( 50 ) Skutočnosť, že využívanie voľného pohybu môže mať v tejto oblasti iný než neutrálny účinok, a to zvýhodnenie alebo znevýhodnenie v závislosti od konkrétneho prípadu, priamo vyplýva zo zachovania existujúcich rozdielov medzi právnymi úpravami členských štátov. ( 51 )

86.

Nič to však nemení na to, že podľa dlhodobo ustálenej judikatúry Súdneho dvora takýto súlad existuje len vtedy, keď okrem iného predmetná vnútroštátna právna úprava neznevýhodňuje dotknutého pracovníka vo vzťahu k pracovníkom, ktorí vykonávajú celú svoju činnosť v členskom štáte, kde sa uplatňuje. ( 52 ) Súdny dvor tiež konštatoval, že cieľ článkov 45 ZFEÚ a 48 ZFEÚ by nebol dosiahnutý, ak by migrujúci pracovníci mali v dôsledku výkonu svojho práva na voľný pohyb stratiť výhody sociálneho zabezpečenia, ktoré im zabezpečuje právna úprava jedného členského štátu. ( 53 ) Pokiaľ ide o ustanovenia hlavy II nariadenia č. 1408/71, Súdny dvor poukázal na to, že ich cieľom je zabrániť tomu, aby osoby, ktoré patria do pôsobnosti tohto nariadenia, boli zbavené ochrany v oblasti sociálneho zabezpečenia v dôsledku chýbajúcej právnej úpravy, ktorá by sa na ne uplatnila. ( 54 )

87.

Okolnosti posudzované v konaniach vo veci samej sa vyznačujú najmä touto chýbajúcou právnou úpravou uplatniteľnou v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktorá by umožnila pani Franzenovej poberať rodinné dávky a pánom van den Bergovi a Giesenovi poberať dávky starobného poistenia. Hoci je nepochybné, že na základe článku 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 sú právnymi predpismi formálne uplatniteľnými na okolnosti konaní vo veci samej nemecké právne predpisy, výsledok ich uplatňovania podľa môjho názoru nie je v súlade ani s nariadením č. 1408/71, ktorého cieľom je uľahčiť voľný pohyb osôb v rámci Únie, ani s článkami 45 ZFEÚ a 48 ZFEÚ, na ktorých je toto nariadenie založené. Dotknutým osobám v konaniach vo veci samej totiž nejde o to, či výkon ich práva na voľný pohyb bol viac či menej výhodný, ale o úplnú neexistenciu ochrany poskytovanej systémom sociálneho zabezpečenia počas sporných období, čo je podľa môjho názoru v rozpore nielen s nariadením č. 1408/71, ale aj s článkami 45 ZFEÚ a 48 ZFEÚ.

88.

Kladiem si teda otázku, do akej miery by bolo možné – pri dodržaní koordinačného mechanizmu zavedeného nariadením č. 1408/71 a konkrétnejšie zásady uplatnenia jednej právnej úpravy – vyriešiť poľutovaniahodnú a zároveň neprijateľnú situáciu, v ktorej sa dotknuté osoby v konaniach vo veci samej nachádzajú z dôvodu výkonu svojho základného práva na slobodu pohybu.

89.

V tejto súvislosti sa domnievam, že v riešení navrhnutom Súdnemu dvoru treba vziať do úvahy výšku dávok vyplývajúcich z právnych predpisov štátu výkonu práce v prípadoch, keď tieto právne predpisy – tak ako za okolností posudzovaných v konaniach vo veci samej – vylučujú pracovníkov z ochrany poskytovanej základnými časťami systému sociálneho zabezpečenia. Toto zohľadnenie úrovne ochrany na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov v prípade, ak táto ochrana takmer neexistuje, ako je to v prípade výpomoci alebo práce malého rozsahu, sleduje logiku sociálneho pokroku podporovaného Zmluvou a vyjadreného v prvom odôvodnení nariadenia č. 1408/71, podľa ktorého „ustanovenia o koordinácii vnútroštátnych právnych predpisov sociálneho zabezpečenia patria do rámca voľného pohybu pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členských štátov, a musia sa podieľať na zlepšovaní ich životnej úrovne a podmienok zamestnanosti“.

90.

Podľa môjho názoru teda treba dočasne pozastaviť uplatňovanie právnych predpisov štátu výkonu práce, ak je ich uplatňovanie spôsobené zmluvami o krátkodobej výpomoci alebo o práci malého rozsahu, a uplatniť právne predpisy štátu bydliska. Toto pozastavenie by malo byť obmedzené na obdobie, počas ktorého podľa právnych predpisov štátu výkonu práce trvá vylúčenie uvedených kategórií pracovníkov z iných základných častí systému sociálneho zabezpečenia, než je úrazové poistenie. ( 55 )

91.

Prijatie takého opatrenia na pozastavenie uplatňovania práva štátu výkonu práce vyplýva podľa môjho názoru z výkladu článku 13 ods. 1 a ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 vo svetle článkov 45 ZFEÚ a 48 ZFEÚ a umožňuje zabrániť tomu, aby sa so zamestnancom, ktorý využil svoje právo na voľný pohyb a pracoval vo viacerých členských štátoch, bez objektívneho zdôvodnenia zaobchádzalo menej priaznivo ako so zamestnancom, ktorý celý život pracoval len v jednom členskom štáte. Taký výklad nariadenia č. 1408/71 by tiež umožnil vziať do úvahy nové formy práce a profesijné dráhy občanov Únie, najmä situácie dočasného zamestnania, o aké ide v prípade zmlúv o výpomoci alebo práci malého rozsahu. ( 56 )

92.

Skutočnosť, že pracovník mal možnosť uzatvoriť dobrovoľné poistenie ( 57 ) alebo požiadať príslušný orgán, aby uzatvoril dohodu v zmysle článku 17 nariadenia č. 1408/71, podľa môjho názoru nemá vplyv na navrhovanú odpoveď.

93.

Pripomínam však, že na základe článku 17 nariadenia č. 1408/71 príslušné orgány dotknutých členských štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 tohto nariadenia v záujme určitých kategórii osôb alebo určitých osôb. Takúto dohodu, pokiaľ ide o zamestnancov, ktorí majú uzavretú zmluvu o krátkodobej výpomoci alebo o práci malého rozsahu, mohli uzavrieť príslušné orgány dotknutých členských štátov s cieľom vyhnúť sa nežiaducim situáciám, akými sú situácie, o ktoré ide v konaniach vo veci samej.

94.

Článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 v spojení s odsekom 1 toho istého článku sa má vo svetle článkov 45 ZFEÚ a 48 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby vnútroštátne právne predpisy za takých okolností, o aké ide v konaniach vo veci samej, vylúčili migrujúceho pracovníka z jeho vnútroštátneho systému sociálneho zabezpečenia z dôvodu, že sa na neho vzťahujú právne predpisy štátu výkonu práce v oblasti sociálneho zabezpečenia. V prípade, ak by tento pracovník nemal v štáte výkonu práce nárok na prídavky na deti alebo na dávky vyplácané zo systému starobného poistenia vzhľadom na to, že sociálna ochrana poskytovaná právnymi predpismi štátu výkonu práce takmer neexistuje, sa však uplatňovanie týchto právnych predpisov musí dočasne pozastaviť, ak bolo spôsobené zmluvami o krátkodobej výpomoci alebo o práci malého rozsahu, a namiesto nich sa musia uplatniť právne predpisy štátu bydliska. Toto dočasné pozastavenie sa uplatňuje len v období, počas ktorého podľa právnych predpisov štátu výkonu práce trvá vylúčenie uvedených kategórií pracovníkov z iných častí systému sociálneho zabezpečenia, než je úrazové poistenie, a uplatňuje sa len na tieto iné časti. Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby s ohľadom na okolnosti vecí posudzovaných v konaniach vo veci samej prešetril príslušné skutočnosti.

95.

Skutočnosť, že pracovník mal možnosť uzatvoriť dobrovoľné poistenie alebo požiadať príslušný orgán, aby uzatvoril dohodu v zmysle článku 17 nariadenia č. 1408/71, je v tejto súvislosti irelevantná.

96.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Centrale Raad van Beroep, takto: