1.Závery a odporúčania

1.1EHSV víta iniciatívu španielskeho predsedníctva, ktoré si stanovilo cieľ do roku 2030 ukončiť v Európe stigmatizáciu a diskrimináciu v súvislosti s HIV. Táto problematika sa príliš dlho zanedbávala, hoci dostupné údaje jednoznačne poukazujú na pretrvávanie jej škodlivých dôsledkov v rôznych častiach sveta, v osobitných sociálnych kontextoch a v kľúčových skupinách obyvateľstva. EHSV preto súhlasí s názorom španielskeho predsedníctva, že ukončenie stigmatizácie a diskriminácie v súvislosti s HIV by sa malo považovať za jednu z politických priorít programu EÚ.

1.2EHSV sa stotožňuje s potrebou vyhlásenia európskych inštitúcií na vysokej úrovni, ktoré by sa predložilo Európskemu parlamentu 1. decembra 2023, a zaväzuje sa ho podporiť a podieľať sa na ňom všetkými možnými spôsobmi a na všetkých možných úrovniach a fórach.

1.3EHSV sa domnieva, že na prekonanie stigmatizácie, diskriminácie a klamlivých stereotypov je nevyhnutné podporovať osvetové, vzdelávacie a informačné opatrenia, najmä na školách, do ktorých by sa zapojila organizovaná občianska spoločnosť, mládežnícke a študentské organizácie.

1.4Na oslovenie širšieho okruhu populácie s cieľom zrýchliť pokrok smerom k ukončeniu epidémie AIDS do roku 2030 je potrebné identifikovať a odstrániť prekážky preexpozičnej profylaxie (PrEP) v záujme lepšieho prístupu k liekom a pokročiť v zavádzaní PrEP. Preventívne zásahy, napríklad preexpozičná a postexpozičná profylaxia alebo liečba ako prevencia, môžu mať významný vplyv na kontrolu HIV a iných sexuálne prenosných infekcií.

1.5Ľudia s HIV musia mať rovnaké príležitosti na prístup k práci a profesijný rast vo svete práce. Mali by mať takisto možnosť využívať osobitné opatrenia, ako je pružný pracovný čas alebo viac dní voľna na návštevu lekára so zaručenou dôvernosťou.

1.6EHSV zdôrazňuje, že je dôležité prijať osobitné opatrenia pre kľúčové skupiny obyvateľstva: na účinné riešenie epidémie HIV je potrebné, aby sa k týmto skupinám obyvateľstva dostali cielené informácie a preventívne programy vykonávané na úrovni inštitúcií a aby s nimi mohli aktívne nadviazať kontakt osobitné služby, napríklad prostredníctvom mimovládnych združení komunitného typu.

1.7Vzhľadom na skutočnosť, že na Ukrajine je druhá najväčšia epidémia AIDS v regióne východnej Európy a strednej Ázie, EHSV zdôrazňuje, že je dôležité, aby hostiteľské krajiny zabezpečili pre ukrajinských utečencov bez ohľadu na ich pobytový status kontinuitu a bezplatné testovanie a liečbu HIV, čím sa zlepšia ich šance na testovanie. Keďže väčšinu utečencov tvoria ženy a deti, rozšírené testovanie v nemocniciach, v rámci primárnej zdravotnej starostlivosti a v prostredí komunít môže byť tým najvhodnejším prostredím pre ukrajinských utečencov.

1.8Antiretrovírusová liečba (ART) môže pri zlepšovaní zdravia ľudí žijúcich s HIV zohrávať dvojakú úlohu a účinne zabraňovať prenosu HIV, pretože je veľmi účinná pri potláčaní vírusovej záťaže HIV.

1.9Včasná diagnostika infekcie HIV, včasné začatie liečby a sústavná (kontinuálna) starostlivosť sú základnými kameňmi kontroly šírenia infekcie. Keďže viaceré krajiny už tento cieľ dosiahli, EHSV žiada, aby do roku všetky krajiny 2030 dosiahli nový ambicióznejší cieľ – zvýšiť úroveň pokrytia testovaním, liečbou a virologickou supresiou až na 95 %.

1.10Kontinuálna starostlivosť aj kontinuálna prevencia môžu synergicky predstavovať komplexnú reakciu v boji proti epidémii HIV, a preto by sa mali rozvíjať a realizovať.

1.11EHSV žiada nové a inovatívne stratégie na zlepšenie včasnej diagnostiky, aby sa väčší počet osôb dozvedel o svojej infekcii, a to prostredníctvom rozšírenia diverzifikovaných a používateľsky prívetivých prístupov k širšej dostupnosti testovania na HIV, ako je rýchle testovanie, komunitné testovanie a samotestovanie, a integrovaného prístupu k testovaniu na HIV a hepatitídu typu B a C.

1.12Komunity zohrávajú v reakcii na HIV dôležitú úlohu, podporujú zodpovednosť, sú hnacou silou aktivizmu v oblasti prevencie, realizujú rôzne činnosti a prispievajú inováciami, ktoré sú kľúčové pre udržateľný pokrok.

1.13V záujme udržania a urýchlenia pokroku pri dosahovaní týchto cieľov EHSV vyzýva na ďalšie úsilie pri navrhovaní a realizácii nových programov na rozšírenie poznatkov o stave pozitivity na HIV a pokrytí liečbou, aby sa znížilo šírenie vírusu, a tým aj prenos HIV, a aby sa obmedzili dôvody diskriminácie, pokiaľ ide napríklad o prístup k zamestnaniu alebo finančným službám.

2.HIV v Európe

2.1Prenos HIV stále patrí medzi veľké problémy v oblasti verejného zdravia, keďže sa na celom svete týka viac ako 36 miliónov ľudí, z toho 2,3 milióna ľudí v európskom regióne WHO, najmä v jeho východnej časti. V roku 2021 bolo v európskom regióne diagnostikovaných takmer 107 000 ľudí s HIV, z toho približne 17 000 v EÚ/EHP. Trend v počte diagnostikovaných prípadov HIV má od roku 2012 klesajúcu tendenciu; výraznejší pokles počtu diagnostikovaných prípadov HIV bol zaznamenaný v rokoch 2020 a 2021 (–24 %), pravdepodobne v dôsledku vplyvu pandémie COVID-19 na využívanie služieb zdravotnej starostlivosti alebo v dôsledku zníženia prenosu vplyvom opatrení v oblasti verejného zdravia zavedených počas pandémie COVID-19.

2.2HIV v Európe neúmerne postihuje skupiny obyvateľstva, ktoré sú sociálne marginalizované, a ľudí, ktorých správanie je spoločensky stigmatizované, napríklad: osoby užívajúce vnútrožilové drogy a ich sexuálni partneri, muži, ktorí majú sex s mužmi, transrodové osoby, osoby poskytujúce sexuálne služby, väzni a migranti.

2.3Z údajov vyplývajú odlišné epidemické vzorce a trendy v jednotlivých krajinách európskeho regiónu WHO: hlavným spôsobom prenosu je v EÚ/EHP a západnej časti regiónu sexuálny prenos medzi mužmi, zatiaľ čo vo východnej časti regiónu bol hlásený hlavne heterosexuálny prenos a prenos pri vnútrožilovom užívaní drog.

2.4Vo väčšine krajín v regióne zostáva problémom neskorá diagnostika HIV: viac ako 50 % prípadov bolo diagnostikovaných, až keď bol počet buniek CD4 nižší ako 350/mmc.

3.Kontinuálna starostlivosť o ukrajinských utečencov v súvislosti s HIV

3.1Od začiatku vojny 24. februára 2022 bolo viac ako 13,5 milióna ľudí vnútorne vysídlených alebo nútených utiecť do susedných krajín ako utečenci. Patrili medzi nich aj ľudia žijúci s HIV (odhaduje sa, že ide o 10 000 – 30 000 ľudí) a kľúčové skupiny obyvateľstva.

3.2Ukrajina je krajinou s druhou najrozsiahlejšou epidémiou AIDS v regióne východnej Európy a strednej Ázie. Počet nových prípadov HIV vzrástol zo 14 240 v roku 2016 na 16 270 v roku 2019 a v roku 2020 mierne klesol na 15 660, pravdepodobne v dôsledku krízy spôsobenej pandémiou COVID-19. V údajoch získaných v rámci dohľadu sa uvádza 9 000 –10 000 prípadov prenesených heterosexuálnym stykom a približne 5 000 prípadov prenesených vnútrožilovým užívaním drog.

3.3Pred začiatkom vojny krajina dosiahla výrazný pokrok v oblasti boja proti AIDS: starostlivosť a liečba HIV sa v celej krajine poskytovala bezplatne na štátnych klinikách zameraných na HIV a čoraz viac ľudí žijúcich s HIV dostávalo antiretrovírusovú liečbu (ART). V roku 2021 sa odhadovalo, že z 240 000 ľudí žijúcich s HIV (0,6 % ukrajinskej populácie) bolo viac ako 150 000 ľudí na ART (62 %) a u 94 % liečených osôb bol vírus potlačený.

3.4Agentúry OSN a partneri v teréne, napríklad núdzový fond UNAIDS, v úzkej spolupráci s miestnymi orgánmi oslovujú ľudí v núdzi a pomáhajú im. Nedávno poskytli humanitárnu pomoc ťažko postihnutým územiam v krajine, ktoré sa až teraz stali prístupnými. Základom účinnej reakcie na HIV na Ukrajine počas vojny bolo a naďalej je spojenie vlády, občianskej spoločnosti a medzinárodných organizácií.

3.5Program UNAIDS bude naďalej podporovať prevenciu, testovanie, liečbu, starostlivosť a podporu pre ľudí na Ukrajine postihnutých vojnou a ľudí vysídlených v dôsledku konfliktu.

3.6V dokumente Európskeho centra pre prevenciu a kontrolu chorôb (ECDC) 1 uverejnenom v júli 2022 sa uvádzajú kľúčové faktory, ktoré majú slúžiť ako podklad pre rozhodovanie a praktickú realizáciu služieb s cieľom zachovať štandardy kvality starostlivosti o ukrajinských utečencov s HIV, najmä význam toho, aby hostiteľské krajiny zabezpečili kontinuitu a bezplatné testovanie a liečbu HIV pre ukrajinských utečencov bez ohľadu na ich pobytový status, čím sa zlepšia ich šance na testovanie, pretože obmedzený prístup k ART vedie k zvýšenému riziku ochorenia, úmrtia, vzniku rezistentných kmeňov a potenciálneho ďalšieho prenosu. Keďže väčšinu utečencov tvoria ženy a deti, rozšírené testovanie v nemocniciach, v rámci primárnej zdravotnej starostlivosti a v prostredí komunít môže byť tým najvhodnejším prostredím pre ukrajinských utečencov.

4.HIV vo svete

4.1Na celom svete panuje silný konsenzus, že v súčasnosti existujú nástroje na ukončenie epidémie AIDS. Za posledné dve desaťročia sa v rôznych prostrediach vykonáva čoraz viac štúdií, ktoré preukázali, že antiretrovírusová liečba (ART) môže zohrávať dvojakú úlohu pri zlepšovaní zdravia ľudí žijúcich s HIV a účinne zabraňovať prenosu HIV (liečba ako prevencia), pretože dokáže s vysokou účinnosťou potláčať vírusovú záťaž HIV (pod úroveň 200 kópií/ml).

4.2V posledných rokoch sa všeobecne rozšírila stratégia, v rámci ktorej sa za základ kontroly šírenia infekcie považuje včasná diagnostika infekcie HIV, včasné začatie liečby a sústavná (kontinuálna starostlivosť). V roku 2014 sa v rámci UNAIDS zaviedol cieľ 90 – 90 – 90 (90 % diagnostikovaných osôb s HIV, 90 % z nich v procese liečby a 90 % z liečených osôb s potlačenou virémiou). Ak sa tieto cieľové hodnoty dosiahnu, 73 % všetkých ľudí žijúcich s HIV bude mať potlačenú vírusovú záťaž a ľudia s potlačenou vírusovou záťažou nemôžu prenášať HIV.

4.3Existujú dôkazy, že na konci roka 2020 už tento cieľ dosiahlo niekoľko krajín s rôznou geografickou polohou, príjmovou a epidemiologickou situáciou. Podľa odborníkov tieto výsledky môžu naznačovať, že do roku 2030 by sa mohol dosiahnuť nový ambicióznejší cieľ pre všetky krajiny, a to zvýšiť úroveň pokrytia v oblasti testovania, liečby a virologickej supresie až na 95 %. V záujme udržania a urýchlenia pokroku pri dosahovaní týchto cieľov v reakcii na epidémiu HIV je potrebné ďalšie úsilie pri navrhovaní a realizácii nových programov na rozšírenie poznatkov o stave pozitivity na HIV a o pokrytí liečbou (univerzálny prístup k testovaniu a liečbe), aby sa znížilo šírenie vírusu, a tým aj prenos HIV. Takéto nové programy by sa nemali zameriavať výlučne na štandardné opatrenia, ktoré sa majú uplatňovať, ale mali by sa vykonávať aj v súlade s potrebami a osobitnými požiadavkami ľudí žijúcich s HIV.

4.4V poslednom čase sa čoraz častejšie navrhuje prístup podobný kontinuálnej starostlivosti o HIV pozitívne osoby, tzv. kontinuálna prevencia HIV zameraná na populáciu ohrozenú infekciou HIV, aby sa zabezpečila ochrana osôb pred infekciou vírusom HIV. Základom kontinuálnej prevencie HIV je testovanie na HIV, po ktorom sa osoby neinfikované HIV spoja so službami prevencie, udržia sa v nich ich a dodržiavajú ich režim, pričom sa im poskytuje priebežné poradenstvo na znižovanie rizika a dôsledne používajú kondómy, aby predišli nakazeniu a prenosu HIV. Zotrvanie v službách prevencie je dôležité aj na zabezpečenie opakovaného testovania na HIV a včasnej diagnostiky infekcie HIV, ak by k nej došlo. Novoinfikované osoby je nutné okamžite napojiť na starostlivosť a liečbu HIV a ďalšie metódy prevencie vrátane testovania partnerov, používania kondómov a antiretrovírusových liekov na prevenciu. Z viacerých štúdií vyplynulo, že na úrovni populácie môže kontinuálna starostlivosť aj prevencia synergicky predstavovať komplexnú reakciu v rámci boja proti epidémii HIV.

4.5Sú potrebné nové a inovatívne stratégie na zlepšenie včasnej diagnostiky, aby sa väčší počet osôb dozvedel o svojej infekcii, a to prostredníctvom rozšírenia diverzifikovaných a používateľsky prívetivých prístupov k širšej dostupnosti testovania na HIV, ako je rýchle testovanie, komunitné testovanie a samotestovanie, a integrovaného prístupu k testovaniu na HIV a hepatitídu typu B a C.

4.6WHO odporúča komplexný balík služieb zdravotnej starostlivosti na prevenciu HIV s osobitným zameraním na kľúčové skupiny obyvateľstva. Osobitný význam má integrácia služieb prevencie HIV so službami v oblasti sexuálneho a reprodukčného zdravia, duševného zdravia, prevencie sexuálne a rodovo motivovaného násilia a súvisiacej starostlivosti, liečby drogovej závislosti, prevencie a starostlivosti pri hepatitíde typu C, kontroly tuberkulózy, zdravia väzňov, neprenosných ochorení a služieb právnej a sociálnej podpory.

4.7Dostupnosť rôznych možností prístupu k testu na HIV môže rôznym skupinám obyvateľstva ohrozeným infekciou HIV poskytnúť príležitosť na včasnú diagnostiku.

4.8UNAIDS odporúča pri prevencii HIV zaujať prístup tzv. kombinovanej prevencie. Keďže žiadna stratégia prevencie nie je sama osebe dostatočná na zastavenie šírenia choroby, tento prístup si vyžaduje biomedicínske, behaviorálne a štrukturálne intervencie, ktoré sú osobitne vybrané a prispôsobené miestnym potrebám, ako ich sformulovali zasiahnuté komunity. Na to, aby boli úspešné, musia byť koordinované, účinné, konzistentné a inšpirované spoločným záväzkom k spoločným cieľom.

5.Reakcia komunity na HIV

5.1UNAIDS má historicky dobre zdokumentovanú úlohu, ktorú zohrávajú komunity ľudí žijúcich s HIV, marginalizovaných a zraniteľných skupín, žien a mladých ľudí pri poskytovaní služieb v oblasti HIV, pri výskume a vývoji liekov, pri zastupovaní záujmov týchto ľudí, pri sociálnej a politickej zodpovednosti, pri mobilizácii zdrojov a pri ochrane sociálnych a ľudských práv, a uvedomuje si túto úlohu 2 . Uplynulé tri desaťročia ukázali, že komunity ľudí žijúcich s HIV a osôb v podobnej situácii zohrávajú kľúčovú úlohu pri udržiavaní angažovanosti a presadzovaní spravodlivosti v oblasti zdravia a financovania zdravotníctva a pri zabezpečovaní uznávania a dodržiavania ľudských práv všetkých ľudí. Kvalitná a účinná integrácia systémov zdravotnej starostlivosti a všeobecnej zdravotnej starostlivosti sa dá navrhnúť, realizovať a udržiavať efektívnejšie, keď sú komunity ľudí žijúcich s HIV a osôb v podobnej situácii v centre jej pozornosti. Vedenie a zapojenie týchto komunít priamo prispieva k zlepšovaniu výsledkov v oblasti prístupu k liečbe HIV, prevencii, podpore a starostlivosti na celom svete.

5.2Komunity zohrávajú dôležitú úlohu v reakcii na HIV, podporujú zodpovednosť, sú hnacou silou aktivizmu v oblasti prevencie, realizujú rôzne činnosti a prispievajú inováciami, ktoré sú kľúčové pre udržateľný pokrok. Z hľadiska prístupu k marginalizovaným skupinám obyvateľstva a skupinám obyvateľstva, ktoré nemajú dostatočný prístup k službám, najmä v prostrediach, kde je rozšírená stigmatizácia a diskriminácia, sú platformy poskytovania služieb komunitného typu často účinnejšie ako formálne platformy založené na zdravotníckych zariadeniach. Organizácie komunitného typu majú dobrú pozíciu na to, aby dokázali identifikovať medzery v službách, obmedzenia, ktoré brzdia poskytovanie a využívanie služieb, a taktiež príležitosti na to uznať služby ako súčasť základných práv jednotlivca a zabezpečiť, aby boli viac zamerané na ľudí, praktickejšie a účinnejšie.

5.3Komunity (chápané ako skupiny mimovládnych združení a organizácií, ktoré sa denne podieľajú na boji proti AIDS a na obhajobe práv ľudí s HIV) zohrávajú kľúčovú úlohu pri vyjadrovaní názoru najzraniteľnejších a najrizikovejších skupín obyvateľstva a poskytujú účinné riešenia na zastavenie epidémie HIV/AIDS. Platí to až do takej miery, že v roku 2019 im Svetová zdravotnícka organizácia (UNAIDS) venovala Svetový deň AIDS (1. december) s heslom „Komunity prinášajú skutočnú zmenu“.

5.4Zvážiť by sa malo aj zabezpečenie neustáleho monitorovania a posudzovania vplyvu rôznych politík v oblasti zdravia a legislatívnych rámcov prijatých v každom členskom štáte zapojením nezávislých a nestranných aktérov, a to aj s cieľom ukázať najlepšie postupy, ktoré sa majú vymieňať a navrhovať na európskej úrovni.

5.5Aj s vedomím a cieľom chcieť „normalizovať“ HIV pozitívny stav sa odporúča, aby sa rešpektovalo súkromie každého jednotlivca tak pri kontakte so zdravotníckymi zariadeniami pre prístup k službám, ako aj v oblastiach súvisiacich s aktivitami každodenného života (škola, práca atď.). Preto musia byť pravidlá vo všetkých členských štátoch zamerané na zaručenie ochrany základných práv a slobôd, ako aj prirodzenej dôstojnosti osoby s HIV.

5.6Na prekonanie stigmatizácie, diskriminácie a klamlivých stereotypov by sa mali podporovať osvetové, vzdelávacie a informačné opatrenia, najmä na školách, do ktorých by sa zapojila organizovaná občianska spoločnosť, ako sú miestne združenia a komunity, mládežnícke a študentské organizácie.

6.Preexpozičná profylaxia (PrEP) ako prevencia infekcie HIV

6.1Preexpozičná profylaxia (PrEP) je biomedicínsky prístup k prevencii HIV, ktorý zahŕňa užívanie perorálnych antiretrovírusových liekov osobami s vysokým rizikom nákazy HIV. Účinnosť PrEP, ak sa užíva podľa predpisu, je dobre zdokumentovaná. Je základným prvkom tzv. kombinovanej prevencie potrebnej na dosiahnutie cieľa udržateľného rozvoja, ktorým je ukončenie epidémie AIDS do roku 2030, a jej používanie sa odporúča vo vnútroštátnych i v medzinárodných usmerneniach. Podľa stanoviska ECDC by krajiny EÚ mali zvážiť začlenenie PrEP do svojich existujúcich programov prevencie HIV pre kľúčové skupiny obyvateľstva a osoby najviac ohrozené infekciou HIV.

6.2Vo viacerých štúdiách sa opisuje pomalé zavádzanie PrEP v klinických podmienkach a suboptimálna kontinuita starostlivosti. Zabezpečenie zotrvania v programe PrEP bolo spojené s najväčším vplyvom na výskyt HIV, ale mnohí užívatelia PrEP prerušili v priebehu prvého roka po začatí užívania a zistilo sa, že v liečbe pokračovala menej ako polovica z nich. Dôvody ukončenia PrEP sú rôzne: zmena sexuálneho správania v určitých obdobiach života, nežiaduce účinky lieku, ale aj vnímanie rizika ako nízkeho, obavy, že PrEP nie je dostatočnou ochranou, prežívanie stigmy, narušenia denného režimu a užívanie návykových látok, náklady pri nedostatočnom poistnom krytí a finančnej podpore a časté návštevy lekára.

6.3Dostupnosť PrEP v Európe je rozdielna, zložitá a premenlivá. Geografické rozdelenie poskytovania PrEP vykazuje v rámci Európy a strednej Ázie značnú rôznorodosť. Na oslovenie širšieho okruhu populácie s cieľom zrýchliť pokrok smerom k ukončeniu epidémie AIDS do roku 2030 je potrebné identifikovať a odstrániť prekážky preexpozičnej profylaxie (PrEP) v záujme lepšieho prístupu k liekom a pokročiť v zavádzaní PrEP.

6.4Preventívne zásahy, napríklad preexpozičná a postexpozičná profylaxia alebo liečba ako prevencia, môžu mať významný vplyv na kontrolu HIV a iných sexuálne prenosných infekcií.

7.Kľúčové skupiny obyvateľstva

7.1Napriek vynikajúcim výsledkom pri obmedzovaní nákazy HIV v rôznych častiach sveta (s výrazným znížením počtu úmrtí na AIDS) v posledných desaťročiach nie je komplexná škála kombinovaných opatrení na prevenciu HIV ani zďaleka univerzálne dostupná. Tam, kde nie je k dispozícii liečba AIDS, sa infekcia HIV naďalej neúmerne šíri a ľudia naďalej umierajú.

7.2Infekcia HIV sa stále šíri v populáciách, ktoré z rôznych dôvodov nemajú prístup k preventívnym opatreniam alebo v ktorých po nakazení nie je možnosť využívať v súčasnosti dostupnú antiretrovírusovú liečbu. Tieto skupiny obyvateľstva, ktoré sú náchylnejšie na HIV, ako sú drogovo závislé osoby, osoby poskytujúce sexuálne služby, gejovia a muži, ktorí majú pohlavný styk s mužmi (MSM), väzni, transrodové osoby, migranti a ich partneri, sa označujú ako tzv. kľúčové skupiny obyvateľstva, vyznačujú sa vyššou mierou chorobnosti a úmrtnosti a horším prístupom k službám zdravotnej starostlivosti v porovnaní s celkovou populáciou a zohrávajú kľúčovú úlohu pri šírení epidémie. Kombinované služby prevencie HIV sa však dokázali dostať k len menej ako polovici ľudí z týchto skupín, čo dokazuje, že tieto skupiny obyvateľstva sú stále marginalizované a zaostávajú, pokiaľ ide o najnovší pokrok v boji proti AIDS.

7.3Zraniteľnosť týchto podskupín obyvateľstva môže závisieť od špecifických praktík týchto skupín, ako aj od ťažkostí v prístupe k službám súvisiacim s HIV v dôsledku chudoby a podmienok spôsobených marginalizáciou a izoláciou, ktorou trpia v rôznych sociálnych kontextoch z rôznych dôvodov, ako sú kultúrne, náboženské a dokonca aj právne dôvody.

7.4S cieľom ľahšie osloviť každú kľúčovú skupinu obyvateľstva vrátane tých, ktoré žijú v okrajových oblastiach, by sa malo rozšíriť a posilniť využívanie jednotiek na uliciach, ako aj poskytovanie základných služieb, ako sú rýchle testy. Mobilné jednotky budú môcť fungovať aj ako prvé kontaktné miesto pre poskytovanie účinnejšej a trvalejšej starostlivosti o jednotlivca v primeranejších územných lokalitách pre ľudí žijúcich v okrajových alebo ťažko dostupných oblastiach.

7.5V niektorých situáciách sú v porovnaní s mužmi ešte väčšmi znevýhodnené ženy, lebo sú väčšmi ekonomicky znevýhodnené, nie vždy majú možnosť dohodnúť sa na pohlavnom styku a jeho priebehu a často sú obeťami násilia 3 . V iných prípadoch bráni voľnému prístupu k potrebným službám diskriminácia spojená s určitými praktikami, ako aj predsudky, netolerancia alebo dokonca trestné zákony kriminalizujúce homosexualitu. Veľmi často sa takisto stretávame s prekrývaním rôznych faktorov, ktoré zvyšujú zraniteľnosť.

7.6Ľudia s HIV musia mať rovnaké príležitosti na prístup k práci a profesijný rast vo svete práce. Mali by mať takisto možnosť využívať osobitné opatrenia, ako je pružný pracovný čas alebo viac dní voľna na návštevu lekára so zaručenou dôvernosťou. V niektorých krajinách platia zákazy, ktoré bránia ľuďom nakazeným vírusom HIV pracovať v určitých zamestnaniach, napríklad v polícii, colných službách alebo zariadeniach na zaistenie 4 . Ľudia postihnutí HIV sa stále stretávajú s ťažkosťami a vyššími sadzbami pri podávaní žiadostí o poistenie, hypotéky a úvery napriek tomu, že v niektorých členských štátoch boli prijaté opatrenia, ktoré uľahčujú prístup a obmedzujú zvyšovanie sadzieb pre ľudí s vážnymi zdravotnými problémami. EHSV požaduje, aby sa v podmienkach odrážali zlepšenia dosiahnuté v oblasti liečby, zdravia a strednej dĺžky života. Na zlepšenie prístupu k takýmto finančným službám by sa preto mali využívať anonymizované štatistické dôkazy dostupné prostredníctvom európskeho priestoru pre zdravotné údaje.

7.7Epidemiologická núdzová situácia spôsobená COVID-19 hlboko zasiahla systémy zdravotníctva po celom svete, čo ešte väčšmi prehĺbilo existujúce nerovnosti a sťažilo dosiahnutie cieľov WHO, najmä v krajinách s obmedzenými zdrojmi. Podobne sa predpokladá, že prerušenie preventívnych opatrení viedlo k nevyhnutnému zvýšeniu počtu prípadov HIV, ktorým sa prakticky zvrátil všetok pokrok dosiahnutý v predchádzajúcich rokoch.

7.8V Európe sú kľúčovými skupinami obyvateľstva najviac postihnutými HIV drogovo závislé osoby, MSM, a migranti. Prevalencia sa geograficky líši v závislosti od príslušných krajín. Na účinné riešenie epidémie HIV je potrebné, aby sa k týmto skupinám obyvateľstva dostali cielené informácie a preventívne programy vykonávané na úrovni inštitúcií a aby s nimi mohli aktívne nadviazať kontakt osobitné služby, napríklad prostredníctvom mimovládnych združení komunitného typu.

7.9Zdravotná starostlivosť je neodňateľné právo každého jednotlivca 5 . V súlade s odporúčaniami Medzinárodnej klasifikácie musí byť pre všetkých ľudí žijúcich s HIV bez diskriminácie a bez obmedzení zabezpečený bezplatný a garantovaný prístup k lekárskej starostlivosti a k minimálnej spoločnej norme kvalitných služieb na zabezpečenie dobrých životných podmienok ľudí postihnutých HIV, ako je to v prípade akejkoľvek inej choroby. Dodržiavanie zásad rovnosti a účinnosti sa musí starostlivo monitorovať a kontrolovať.

8.Drogovo závislé osoby

8.1Závislosť od vnútrožilového užívania drog bola vždy spojená s prenosom HIV v dôsledku výmeny infikovaného materiálu používaného na užívanie drog. Aj iné ako vnútrožilové užívanie drog však môže byť spojené s nebezpečnými sexuálnymi praktikami, a teda s potenciálnym rizikom nákazy a prenosu HIV, ako aj iných sexuálne prenosných infekcií. Najmä užívanie stimulantov, ako je kokaín, krak a metamfetamín, sa často spája s rizikovými sexuálnymi praktikami. Pohlavný prenos HIV medzi drogovo závislými by sa preto nemal podceňovať.

8.2Viac ako 80 % prípadov infekcie HIV vo východnej Európe v roku 2018 sa týkalo drogovo závislých osôb, väčšinou veľmi mladých a prevažne žien. Mladé ženy sú postihnuté väčšmi ako muži, a to aj v dôsledku prostitúcie, ktorá je úzko spojená s užívaním drog. Lokálne epidémie HIV boli zdokumentované aj medzi marginalizovanými skupinami injekčných užívateľov drog v západnej Európe.

8.3Medzi väzňami sa v porovnaní s celkovou populáciou vyskytuje vyššia miera užívania drog a škodlivejšie modely konzumácie vrátane parenterálnej konzumácie, vplyvom čoho sú drogovo závislé osoby vo väzení obzvlášť zraniteľné.

8.4Drogovo závislé osoby majú slabý prístup k testovaniu a je u nich vyššia pravdepodobnosť neskorého stanovenia diagnózy. Aj v Taliansku tvorili drogovo závislé osoby testované na HIV nízke percento všetkých miestnych používateľov služieb v oblasti závislostí, pričom v prípade chýbajúcich príznakov súvisiacich s HIV bola tendencia ponúkať testovanie nízka.

8.5Prístup užívateľov drog k liečbe je nesporne veľmi nízky, hoci sa v jednotlivých krajinách líši. Celkovo sa odhaduje, že len 8 % drogovo závislých osôb sa lieči antiretrovírusovou liečbou a že zo všetkých liečených osôb je len 20 % drogovo závislých. V porovnaní s osobami s HIV v celkovej populácii je u drogovo závislých osôb takisto menšia pravdepodobnosť, že dosiahnu virologickú supresiu. Je to spôsobené tým, že drogovo závislé osoby vykazujú nižšiu mieru dodržiavania liečby a často s liečbou úplne prestanú. To vedie k vyššiemu riziku úmrtia na AIDS v populácii HIV pozitívnych drogovo závislých osôb.

8.6Ak chceme dosiahnuť cieľ zabezpečiť všeobecný prístup k liečbe HIV v Európe aj mimo nej, sú potrebné programy zamerané na účinnejšie oslovenie drogovo závislých osôb.

9.Muži, ktorí majú pohlavný styk s mužmi (MSM)

9.1Celkovo je u MSM, teda mužov, ktorí majú pohlavný styk s mužmi, riziko nákazy HIV 27-krát vyššie ako v celkovej populácii 6 . Niektoré biologické faktory uľahčujú nákazu vírusom HIV. Väčšina MSM sa nakazí HIV prostredníctvom nechráneného análneho sexu, ktorý predstavuje v porovnaní s inými sexuálnymi praktikami najrizikovejší spôsob nákazy HIV. V tejto skupine obyvateľstva môže k vysokému výskytu HIV prispievať aj veľký počet sexuálnych partnerov a rozšírené užívanie rekreačných látok vrátane vnútrožilových drog (ktoré často zahŕňa pohlavný styk, tzv. chemsex).

9.2Zvyšujúca sa dostupnosť antiretrovírusovej liečby, ktorá viedla k výraznému poklesu celkového šírenia HIV, nedosahuje medzi MSM rovnaký účinok. Naopak, v mnohých západných krajinách došlo v posledných rokoch k zvýšeniu prevalencie HIV v tejto populácii 7 a postupne sa zvyšuje aj podiel prípadov, ktoré možno pripísať prenosu medzi MSM.

9.3Kondómy pomáhajú predchádzať prenosu HIV a iných sexuálne prenosných infekcií, ale ich používanie nie je také rozšírené vplyvom rôznych prekážok v oblasti kultúry, vzdelania a ponuky, ktoré odrážajú odlišnosť sociálnych kontextov a služieb zdravotnej starostlivosti.

9.4V mnohých krajinách a za mnohých individuálnych okolností existujú rôzne prekážky v prístupe k nástrojom prevencie spôsobené stigmatizáciou, homofóbiou a diskrimináciou, ktoré sťažujú prístup k službám zdravotnej starostlivosti a náležitým informáciám. Existuje mnoho prípadov, keď trestné zákony kriminalizujú osoby, ktoré majú pohlavný styk s osobami rovnakého pohlavia, a nútia ich odísť do ilegality a skrývať svoju sexuálnu orientáciu alebo, čo je ešte horšie, svoju totožnosť. Dokonca aj tam, kde zákony nie sú otvorene diskriminačné, stigmatizácia a strach odrádzajú ľudí od využívania služieb v oblasti HIV, takže nepoznajú dostupné nástroje na prevenciu infekcie HIV.

9.5Stigmatizácia má vplyv aj na prístup k testovaniu a diagnostike. Mnohí MSM uvádzajú, že sa obávajú odsúdenia zo strany zdravotníckych pracovníkov a testovanie odkladajú, čo často vedie k neskorému stanoveniu diagnózy. Keďže nevedia o svojom infekčnom stave, nemajú prístup k antiretrovírusovým liekom, ktoré by okrem účinkov na zdravie dotknutých osôb znížili aj riziko prenosu infekcie na ich sexuálnych partnerov.

9.6Mnohí muži uvádzajú, že by sa radšej nechali testovať mimo tradičných zdravotníckych zariadení. Programy testovania komunitného typu (prostredníctvom mimovládnych združení) by preto v mnohých prípadoch mohli byť veľmi dobrým spôsobom podpory prevencie a zabezpečenia prístupu k testovaniu pre osoby, ktoré sú najviac ohrozené a medzi ktorými je miera infekcie vyššia.

9.7Na zabezpečenie dosiahnutia cieľa 90-90-90 aj v rámci populácie MSM je nevyhnutná spolupráca medzi komunitami a inštitúciami.

10.Migranti

10.1Odhaduje sa, že na celom svete žije približne 231 miliónov migrantov. Migrácia spôsobuje, že ľudia sa v dôsledku sociálno-ekonomických a politických faktorov dostávajú do mimoriadne zraniteľných situácií voči infekcii HIV a v niektorých krajinách bola dokonca označená za najrizikovejší faktor HIV. Migranti sa denne stretávajú s prekážkami, ktoré im sťažujú prístup k zdravotným a sociálnym službám. Zraniteľnosť migrantov voči HIV veľmi zvyšuje najmä sociálne vylúčenie.

10.2Viac ako tretina nových diagnóz HIV v EÚ sa týka migrantov 8 . Hoci tento počet klesá, polovica migrantov s diagnózou HIV pochádza z vysoko endemických krajín (napríklad zo subsaharskej Afriky), čo poukazuje na to, že infekcia pochádza z kontinentu ich pôvodu. Stále pribúdajú dôkazy o tom, že značná časť infekcií sa prenáša po migrácii už v hostiteľskej krajine 9 . Okrem toho by sa nemala podceňovať ani možnosť nákazy počas dočasných návštev v krajinách pôvodu.

10.3Významný podiel cudzincov s HIV tvoria ženy. Zatiaľ čo podiel žien na novodiagnostikovaných prípadoch HIV medzi občanmi EÚ je 16 %, medzi cudzinkami – najmä africkými ženami – tento počet stúpa až na 40 %.

10.4Zo správy Európskeho centra pre prevenciu a kontrolu chorôb (ECDC) uverejnenej v roku 2017 (zameranej výlučne na problematiku migrantov s HIV) vyplynulo, že cudzinci v Európe majú problém s prístupom k preventívnym službám a testovaniu na HIV. Ako hlavné prekážky sa uvádzajú stigmatizácia a diskriminácia, najmä voči ľuďom z krajín s vysokým výskytom infekcie (vrátane stigmatizácie a diskriminácie zo strany zdravotníckych pracovníkov). V dôsledku toho sa cudzinci s HIV dozvedia o svojej diagnóze neskôr ako európski občania, keď sú už prítomné príznaky imunitnej nedostatočnosti. Po stanovení diagnózy majú cudzinci problémy aj s prístupom k liečbe, najmä tí, ktorí nemajú legálne povolenie na pobyt. Pätnásť krajín im neposkytuje správnu antiretrovírusovú liečbu, čím takisto neplnia záväzky prijaté v roku 2004 v Dublinskom dohovore v oblasti boja proti diskriminácii a porušovaniu práv najslabších a najzraniteľnejších skupín obyvateľstva, ktoré boli vždy menej chránené.

V Bruseli 14. júna 2023

Oliver RÖPKE
predseda Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru

_____________

(1)    Európske centrum pre prevenciu a kontrolu chorôb, Operational considerations for the provision of the HIV continuum of care for refugees from Ukraine in the EU/EEA, 5. júla 2022, Štokholm: ECDC; 2022.

(2)    V roku 2016 podpísali svetoví lídri politickú deklaráciu OSN o ukončení AIDS, v ktorej uznali zásadnú úlohu komunít pri presadzovaní záujmov dotknutých osôb, pri účasti na koordinácii reakcie na AIDS a pri poskytovaní súvisiacich služieb. Okrem toho uznali, že komunitné opatrenia na boj proti HIV je potrebné rozšíriť, a zaviazali sa, že do roku 2030 sa bude aspoň 30 % služieb poskytovať komunitným spôsobom.

(3)    Hoci EÚ v roku 2017 podpísala Istanbulský dohovor, niektoré členské štáty ho ešte neratifikovali.

(4)    Platné nariadenia často pochádzajú ešte z prvých rokov epidémie HIV, keď sa o prenose vedelo menej a neexistovala žiadna liečba.

(5)    Ako sa uvádza v článku 25 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a v článku 35 Charty základných práv Európskej únie.

(6)    Hoci riziko nákazy HIV je u MSM celosvetovo vyššie, miera nákazy sa v jednotlivých geografických oblastiach líši: v Severnej Amerike a západnej Európe predstavujú MSM 50 % všetkých novohlásených prípadov HIV, v Latinskej Amerike 47 % prípadov, vo východnej Európe, Ázii, na Blízkom východe a v severnej Afrike približne 20 % prípadov a v Afrike 12 % prípadov.

(7)    V západnej Európe sa počet HIV pozitívnych osôb v populácii MSM v rokoch 2010 až 2014 zvýšil takmer o 20 %. Medzi mužmi v Taliansku je väčšina nových diagnóz HIV stanovená v populácii MSM.

(8)    Podiel migrantov medzi novodiagnostikovanými prípadmi HIV sa v jednotlivých krajinách líši a pohybuje sa od 70 % v Luxembursku a Švédsku po 5 % v niektorých východných krajinách, ako je Poľsko, Litva a Rumunsko. Vo viac ako 10 krajinách ide o vyše 50 %.

(9)    Odhady infekcie HIV po migrácii sa pohybujú od minimálne 2 % medzi migrantmi zo subsaharskej Afriky do Švajčiarska až po 62 % medzi MSM tmavej pleti z Karibiku migrujúcimi do Spojeného kráľovstva.