1

V období od 30. júna 2009 do 24. septembra 2010 ACTEMSA SA (ďalej len „osoba zodpovedná za zaplatenie cla“), spoločnosť usadená v Španielsku, doviezla do Európskej únie tovar pochádzajúci zo spracovania tuniaka, a to konzervované a mrazené chrbtové filety z tuniaka, deklarované ako pochádzajúce z Ekvádoru (ďalej len „sporné dovozy“).

1

Osoba zodpovedná za zaplatenie cla požiadala colné orgány o uplatnenie systému všeobecných colných preferencií (ďalej len „SVP“) na sporné dovozy, pričom na podporu svojich colných vyhlásení predložila osvedčenia o pôvode „formulár A“ vydané ekvádorskými orgánmi na základe formulára predloženého vývozcom, ktorý deklaroval, že tovar skutočne pochádzal z Ekvádoru a že podmienky na získanie osvedčení o pôvode boli splnené.

2

Na základe osvedčení o pôvode predložených osobou zodpovednou za zaplatenie cla španielske colné orgány priznali uplatnenie zvýhodneného sadzobného zaobchádzania na sporné dovozy.

3

Počas lehoty sporných dovozov uvedenej v bode 1 vyššie, t. j. konkrétne 21. mája 2010, Európska komisia uverejnila oznámenie dovozcom, nazvané „Dovoz tuniaka z Kolumbie a Salvádoru do [Únie]“ (Ú. v. EÚ C 132, 2010, s. 15, ďalej len „oznámenie“), ktorého relevantné časti na účely tejto veci, s cieľom určiť rozsah oznámenia, ako aj to, či sa týka sporných dovozov, stanovujú:

„… Komisia oznamuje hospodárskym subjektom … [Ú]nie, že existujú oprávnené pochybnosti týkajúce sa správneho uplatňovania preferenčného zaobchádzania a uplatniteľnosti dôkazov o pôvode predložených v rámci… [Ú]nie pre konzervované a mrazené chrbtové filety z tuniaka patriace pod podpoložku HS 1604 14 dovezené z Kolumbie a Salvádoru.

Z rôznych vyšetrovaní vyplýva, že značné množstvá konzervovaných a mrazených chrbtových filetov z tuniaka patriacich pod podpoložku HS 1604 14 majú vo vyhlásení uvedený pôvod v Kolumbii alebo Salvádore, na ktorý nemajú oprávnenie.

Navyše sa nedá vylúčiť, že zásielky sú dovážané z ďalších krajín, ktoré využívajú [SVP] bez splnenia požiadaviek o pôvode týkajúcich sa kumulácie pôvodu podľa [SVP] pravidiel.“

2

Od 14. do 30. septembra 2010 zamestnanci Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) a niektorých členských štátov viedli vyšetrovanie v Ekvádore s cieľom určiť pôvod surovín používaných pri výrobe výrobkov zo spracovaného tuniaka pochádzajúcich z tejto krajiny a vyvážaných do Únie s osvedčeniami o pôvode „formulár A“, ktoré vydala táto krajina na účely priznania preferenčného colného zaobchádzania.

4

Zo záverečnej správy OLAF‑u vyplýva, že ekvádorské úrady nesprávne vydali osvedčenia o pôvode „formulár A“ pre výrobky z tuniaka spracovaného v Ekvádore zo surovín vylovených salvádorskými a panamskými rybárskymi plavidlami, pretože pravidlá, podľa ktorých bolo možné sa domnievať, že tovar pochádzal z Ekvádoru, neboli dodržané.

5

OLAF dospel k záveru, že pokiaľ ide o surové ryby ulovené salvádorskými plavidlami, orgány tejto krajiny nepreukázali pôvod rýb v zmysle článkov 72a a 80 nariadenia Komisie (EHS) č. 2454/93 z 2. júla 1993, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (EHS) č. 2913/92, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva (Ú. v. ES L 253, 1993, s. 1; Mim. vyd. 02/006, s. 3), a pokiaľ ide o surové ryby ulovené panamskými plavidlami, že tieto osvedčenia o pôvode „formulár A“ boli vydané panamskými orgánmi, ale že pravidlo o pridanej hodnote stanovené v článku 70 nariadenia č. 2454/93 nebolo dodržané.

6

Keďže na sporné dovozy sa nemohlo vzťahovať preferenčné colné zaobchádzanie, španielske orgány začali v roku 2012 konanie o dodatočnom vyberaní dovozného cla a na dotknuté operácie uplatnili 24 % sadzbu podľa spoločného colného sadzobníka, takže výška požadovaného cla predstavovala 2094850,62 eura.

7

Viacerými listami, z ktorých posledný bol zo 7. februára 2013 osoba zodpovedná za zaplatenie cla predložila španielskym orgánom žiadosť o odpustenie dovozného cla podľa článku 236 v spojení s článkom 220 ods. 2 písm. b) nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92 z 12. októbra 1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva (Ú. v. ES L 302, 1992, s. 1; Mim. vyd. 02/004, s. 307, ďalej len „colný kódex“), alebo subsidiárne podľa článku 239 colného kódexu.

8

Listom z 18. apríla 2013 španielske orgány požiadali Komisiu, aby rozhodla, či išlo o dôvodné odpustenie dovozného cla podľa článku 236 v spojení s článkom 220 ods. 2 písm. b) colného kódexu a článkami 869 a 871 nariadenia č. 2454/93, alebo subsidiárne podľa článku 239 colného kódexu a článku 905 nariadenia č. 2454/93.

9

Listami z 8. mája a 17. septembra 2013 Komisia požiadala o ďalšie informácie, ktoré španielske orgány poskytli listami z 28. mája a 21. októbra 2013. Osoba zodpovedná za zaplatenie cla sa mohla dozvedieť o každej z týchto dvoch žiadostí o informácie a predložiť pripomienky k odpovedi, ktorú chceli španielske orgány zaslať.

10

Listom z 12. februára 2014 Komisia vyzvala v súlade s článkami 873 a 906a nariadenia č. 2454/93 osobu zodpovednú za zaplatenie cla, aby predložila svoje pripomienky k akejkoľvek právnej alebo skutkovej otázke, ktoré by podľa tejto osoby mohli viesť k zamietnutiu jej žiadosti. Osoba zodpovedná za zaplatenie cla odpovedala listom z 5. marca 2014, v ktorom uviedla, že by nemala niesť zodpovednosť za pochybenia ekvádorských úradov. Zdôraznila tiež svoju dobrú vieru, ako aj svoj nesúhlas s konštatovaniami Komisie týkajúcimi sa nevynaloženia náležitej starostlivosti s ohľadom na dovozy uskutočnené po 21. máji 2010.

11

V súlade s článkami 873 a 907 nariadenia č. 2454/93 sa 8. mája 2014 stretla skupina expertov zložená zo zástupcov členských štátov, aby preskúmala spis.

12

Komisia rozhodnutím C(2014) 3007 final z 15. mája 2014 rozhodla, že v osobitnom prípade je do určitej výšky odôvodnené odpustiť dovozné clo, ale jeho odpustenie nie je odôvodnené v prípade ďalšej sumy (REM 03/2013) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

13

Na základe posúdenia žiadosti založenej na článku 236 v spojení s článkom 220 ods. 2 písm. b) colného kódexu Komisia v bode 26 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že jednak ekvádorské colné orgány nesprávne uplatnili pravidlá týkajúce sa vydávania osvedčení o pôvode „formulár A“ a jednak, že skutočnosť, že v žiadosti o osvedčenia poskytla vyvážajúca spoločnosť nepresné vyhlásenia, nestačí na vylúčenie existencie chyby na strane ekvádorských orgánov. V dôsledku toho Komisia rozhodla, že musí overiť, či chybu nemohla za normálnych okolností zistiť osoba zodpovedná za zaplatenie cla s prihliadnutím na okolnosti prípadu, povahu chyby, odborné skúsenosti a náležitú starostlivosť tejto osoby.

14

Pokiaľ ide o povahu chyby, Komisia v odôvodnení 28 napadnutého rozhodnutia rozhodla, že opakovanie chyby vyplývajúcej z vydávania osvedčení o pôvode „formulár A“ ekvádorskými orgánmi počas dlhého obdobia nasvedčuje v prospech konania osoby zodpovednej za zaplatenie cla v dobrej viere a že nebolo možné určiť, či takúto chybu mohla táto osoba zistiť s ohľadom na dovozy uskutočnené pred 21. májom 2010.

15

V odôvodnení 29 napadnutého rozhodnutia Komisia dospela k záveru, že osoba zodpovedná za zaplatenie cla bola odborne veľmi skúsená, keďže pôsobila v oblasti dovozu a vývozu rybích výrobkov pochádzajúcich z Latinskej Ameriky, Afriky a krajín východnej Ázie.

16

Čo sa týka náležitej starostlivosti osoby zodpovednej za zaplatenie cla, Komisia rozlišovala v odôvodneniach 30 až 36 napadnutého rozhodnutia medzi dovozmi osoby zodpovednej za zaplatenie cla pred 21. májom 2010, t. j. dátumom, keď uverejnila oznámenie, a tými, ktoré boli uverejnené po tomto dátume. Komisia poukázala na oznámenie uvádzajúce, že sa „nedá vylúčiť, že zásielky sú dovážané z ďalších krajín, ktoré využívajú [SVP] bez splnenia požiadaviek o pôvode týkajúcich sa kumulácie pôvodu podľa [SVP] pravidiel“, na základe čoho dospela k záveru, že osoba zodpovedná za zaplatenie cla mala po 21. máji 2010 prijať všetky potrebné opatrenia na kontrolu dôkazov o pôvode, aby sa uistila, že pravidlá o preferenčnom zaobchádzaní, a predovšetkým pravidlá o regionálnej kumulácii, sa správne uplatňujú. Od uverejnenia oznámenia nemožno preto osobu zodpovednú za zaplatenie cla už považovať za konajúcu v dobrej viere. Pokiaľ teda ide o dovozy vykonávané pred uverejnením oznámenia, nie je žiadny dôvod na pochybnosti o dobrej viere osoby zodpovednej za zaplatenie cla ani o jej náležitej starostlivosti.

17

Komisia ďalej v odôvodneniach 39 až 48 napadnutého rozhodnutia preskúmala podmienky stanovené v článku 239 colného kódexu na priznanie odpustenia cla na dovozy uskutočnené po 21. máji 2010. Pokiaľ ide o prvú podmienku, Komisia dospela k záveru, že osoba zodpovedná za zaplatenie cla sa nenachádzala v osobitnom postavení v porovnaní s ostatnými hospodárskymi subjektmi vykonávajúcimi rovnakú hospodársku činnosť, v nadväznosti na to, ako pripomenula, že dôvera v platnosť osvedčení o pôvode, ktoré sa ukázali ako neplatné, neznamenala existenciu špeciálnej situácie. Komisia tiež spresnila, že druhá podmienka týkajúca sa náležitej starostlivosti, ktorá sa očakáva od skúseného subjektu, nebola splnená, a poukázala na úvahy týkajúce sa náležitej starostlivosti osoby zodpovednej za zaplatenie cla, ktoré preskúmala s ohľadom na uplatnenie článku 220 colného kódexu.

18

V dôsledku toho Komisia v napadnutom rozhodnutí dospela k záveru:

„Článok 1

Odpúšťa sa dovozné clo vo výške 999863,58 eura, o ktoré požiadalo Španielske kráľovstvo 18. apríla 2013, týkajúce sa dovozov uskutočnených v období od 1. januára 2009 do 20. mája 2010.

Článok 2

Neodpúšťa sa dovozné clo vo výške 1094987,04 eura, o ktoré požiadalo Španielske kráľovstvo 18. apríla 2013, týkajúce sa dovozov uskutočnených v období od 21. mája 2010 do 24. septembra 2010.“

3

Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 24. júla 2014 podalo Španielske kráľovstvo žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie. Komisia podala svoje vyjadrenie k žalobe 7. októbra 2014. Dňa 22. decembra 2014 Španielske kráľovstvo podalo repliku a 17. februára 2015 podala Komisia dupliku.

19

Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (piata komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania.

20

Prednesy a odpovede účastníkov konania na otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní 6. apríla 2016.

21

Španielske kráľovstvo navrhuje, aby Všeobecný súd:

4

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

5

Na podporu svojej žaloby uvádza Španielske kráľovstvo tri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 220 ods. 2 písm. b) piateho pododseku colného kódexu, druhý na porušení článku 239 colného kódexu a tretí, ktorý bol predložený subsidiárne, na porušení článku 220 ods. 2 písm. b) piateho pododseku colného kódexu, pokiaľ ide o pravidlo regionálnej kumulácie stanovené v nariadení č. 2454/93.

6

Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 220 ods. 2 písm. b) colného kódexu je dodatočné nevybratie dovozného cla vnútroštátnymi orgánmi podmienené trom kumulatívnym podmienkam (pozri analogicky rozsudok zo 14. novembra 2002, Ilumitrónica, C‑251/00, EU:C:2002:655, bod 37 a citovanú judikatúru).

22

V prvom rade je potrebné, aby clo nebolo vybraté v dôsledku chyby samotných príslušných orgánov. V druhom rade chyba, ktorej sa tieto orgány dopustili, musí byť takou chybou, ktorú osoba zodpovedná za zaplatenie cla konajúca v dobrej viere nemohla za normálnych okolností zistiť aj napriek svojim odborným skúsenostiam a náležitej starostlivosti, ktorú mala vynaložiť. Napokon táto osoba musí dodržať všetky ustanovenia vyplývajúce z platnej právnej úpravy týkajúce sa colného vyhlásenia (pozri analogicky rozsudok zo 14. novembra 2002, Ilumitrónica, C‑251/00, EU:C:2002:655, bod 38 a citovanú judikatúru).

23

Dodržanie týchto podmienok sa posudzuje z hľadiska cieľa článku 220 ods. 2 písm. b) colného kódexu, ktorým je chrániť legitímnu dôveru osoby zodpovednej za zaplatenie cla, pokiaľ ide o dôvodnosť všetkých skutočností, ktoré majú vplyv na rozhodnutie o vybratí alebo nevybratí cla (pozri analogicky rozsudok zo 14. novembra 2002, Ilumitrónica, C‑251/00, EU:C:2002:655, bod 39 a citovanú judikatúru).

24

V zmysle článku 220 ods. 2 písm. b) piateho pododseku colného kódexu osoba zodpovedná za zaplatenie cla sa nemôže odvolávať na dobrú vieru, ak Komisia vydala oznámenie dovozcom v Úradnom vestníku Európskej únie, v ktorom sa uvádzalo, že existujú odôvodnené pochybnosti týkajúce sa správneho používania preferenčného systému treťou prijímateľskou krajinou (pozri v tomto zmysle uznesenie z 1. októbra 2009, Agrar‑Invest‑Tatschl/Komisia, C‑552/08 P, EU:C:2009:605, body 56 a 57), a toto ustanovenie nestanovuje možnosť osoby zodpovednej za zaplatenie cla preukázať svoju dobrú vieru prijatím dodatočných opatrení s cieľom ubezpečiť sa o pôvodnosti a správnosti osvedčení na účely preferenčného režimu (rozsudok z 8. októbra 2008, Agrar‑Invest‑Tatschl/Komisia, T‑51/07, EU:T:2008:420, bod 42).

25

Práve vzhľadom na tieto úvahy treba preskúmať prvý žalobný dôvod.

26

V prvom rade Španielske kráľovstvo v podstate tvrdí, že ak má Komisia v úmysle odchýliť sa od postoja prijatého vnútroštátnymi orgánmi, musí na základe relevantných skutočností preukázať hrubú nedbanlivosť subjektu. Komisia len odkázala na požiadavku, podľa ktorej dovozcovia musia prijať všetky potrebné opatrenia na skontrolovanie dôkazov o pôvode uvedených v oznámení, no nepreukázala, v čom osoba zodpovedná za zaplatenie cla porušila svoju povinnosť náležitej starostlivosti alebo dobrej viery. Podľa Španielskeho kráľovstva uverejnenie oznámenia nebráni zodpovednej osobe odvolávať sa na svoju dobrú vieru, pretože toto oznámenie sa týka len dovozov z Kolumbie a Salvádoru a jeho účinky nemohli byť rozšírené na ostatné krajiny patriace do regionálnej skupiny II, akou je Ekvádor, medzi ktorými sa uplatňuje pravidlo regionálnej kumulácie (pozri tiež bod 48 nižšie).

27

Komisia sa domnieva, že argumentáciu Španielskeho kráľovstva treba odmietnuť. V podstate v prvom rade pripomína, že pokiaľ tovar, ktorému bolo priznané preferenčné colné zaobchádzanie, nemá uvádzaný pôvod, alebo nemožno jeho pôvod overiť, sú príslušné orgány povinné vykonať dodatočné zapísanie dovozného cla.

28

Podľa Komisie je prvá podmienka stanovená v článku 220 ods. 2 písm. b) colného kódexu, ktorá sa vyžaduje na účely dodatočného nevybratia cla, splnená, keďže ekvádorské úrady sa dopustili chyby, keď vydali osvedčenia o pôvode „formulár A“ bez ohľadu na nedodržanie pravidiel o regionálnej kumulácii.

29

Aj keď boli ďalšie dve podmienky stanovené týmto článkom splnené do 21. mája 2010, po tomto dátume už splnené neboli. Od daného dátumu osoba zodpovedná za zaplatenie cla sa už nemohla odvolávať v súlade s článku 220 ods. 2 písm. b) piateho pododseku colného kódexu na svoju dobrú vieru, keďže oznámenie sa má vzťahovať aj na Ekvádor a keďže nepreukázala vynaloženie náležitej starostlivosti na zabezpečenie splnenia podmienok týkajúcich sa preferenčného sadzobného zaobchádzania.

30

Komisia tvrdí, že v judikatúre Únie sa nerozhodla otázka, či článok 220 ods. 2 písm. b) piaty pododsek colného kódexu zavádza nevyvrátiteľnú domnienku. Komisia tvrdí, že za výnimočných okolností sa môže hospodársky subjekt odvolávať na dobrú vieru, ak najskôr preukáže, že sa uskutočnili dodatočné kontroly po uverejnení oznámenia dovozcom.

31

Okrem toho Komisia uvádza, že v prípade uverejnenia oznámenia dovozcom spočíva dôkazné bremeno dobrej viery a náležitej starostlivosti na zodpovednej osobe. V prejednávanej veci Španielske kráľovstvo nepredložilo nijaký dôkaz, že by osoba zodpovedná za zaplatenie cla prijala dodatočné opatrenia, aby sa po uverejnení oznámenia uistila o pôvode tovaru.

32

Komisia uvádza, že v oznámení sa spomína Kolumbia a Salvádor a s ohľadom na zvyšných deväť krajín z regionálnej skupiny II sa uvádza možnosť nezrovnalostí pre tovary patriace do tej istej podpoložky sadzobníka ako sporné dovozy. Takže oznámenie podľa nej odkazovalo na týchto deväť krajín bez toho, aby ich výslovne menovalo. Skúsený subjekt by podľa nej vyvodil z tohto oznámenia existenciu rizika pre všetky krajiny z regionálnej skupiny II s ohľadom na regionálnu kumuláciu. Komisia tiež pripomína, že v oznámení dovozcom môže oprávnene a všeobecne odkazovať na viacero krajín, ako to už dvakrát predtým urobila.

33

Toto oznámenie údajne upútalo pozornosť dovozcov na potrebu prijať opatrenia s ohľadom na dovoz pochádzajúci zo všetkých krajín skupiny II. Suroviny pochádzajúce z Kolumbie či Salvádoru totiž mohli byť vyvezené do inej krajiny skupiny II s cieľom byť použité pri spracovaní výrobkov pochádzajúcich zo spracovania tuniaka, aby boli napokon vyvezené do Únie. Uplatnením princípu regionálnej kumulácie sa mohli tieto výrobky považovať za pochádzajúce z Ekvádoru bez toho, aby bol pôvod surovín dovozcovi do Únie známy.

34

Komisia navyše tvrdí, že zo znenia článku 220 ods. 2 písm. b) colného kódexu ani z jej oznámení z 5. decembra 2000, ktorými sa v rámci referenčných colných úprav stanovujú podmienky informovania hospodárskych subjektov a správ členských štátov o prípadoch odôvodnených pochybností vzhľadom na pôvod tovaru (Ú. v. EÚ C 348, 2000, s. 4) a z 30. októbra 2012, ktorým sa v rámci referenčných colných úprav stanovujú podmienky informovania hospodárskych subjektov a správ členských štátov o prípadoch odôvodnených pochybností vzhľadom na pôvod tovaru (Ú. v. EÚ C 332, 2012, s. 1), na ktoré odkazuje Španielske kráľovstvo pred Všeobecným súdom, nevyplýva, že odôvodnené pochybnosti musia byť vyjadrené v súvislosti s krajinami alebo tovarom, ktoré spadajú do pôsobnosti oznámenia, pretože vyjadrenie pochybností vo vzťahu k niektorým krajinám znamená, že existujú nezrovnalosti v ďalších krajinách z tej istej regionálnej skupiny.

35

Pokiaľ ide o obdobie po uverejnení oznámenia, Komisia tvrdí, že osoba zodpovedná za zaplatenie cla mala prijať opatrenia, aby sa uistila o pôvode tovaru. Podľa jej názoru toto oznámenie vyzývalo túto osobu k tomu, aby s ohľadom na dovoz zo všetkých krajín regionálnej skupiny II posilnila preventívne opatrenia, pretože výrobky údajne s pôvodom z Ekvádoru mohli obsahovať suroviny z Kolumbie či Salvádoru s prípadne nesprávnym pôvodom. Keďže Komisia uverejnila len veľmi obmedzený počet oznámení dovozcom, osobu zodpovednú za zaplatenie cla, ktorá dováža tovar z krajiny patriacej do tej istej regionálnej skupiny ako tej, ktorá bola predmetom oznámenia, bez toho, aby toto oznámenie vzala do úvahy, nemožno považovať za osobu, ktorá vynaložila náležitú starostlivosť. V každom prípade osoba zodpovedná za zaplatenie cla neprijala potrebné opatrenia na zabezpečenie primeraného skontrolovania dôkazov o pôvode na uplatnenie preferenčného sadzobného zaobchádzania.

36

V duplike Komisia tvrdí, že hoci záverečná správa OLAF‑u stanovuje možnosť, že oznámenie bude zrušené alebo zmenené, ak Salvádor zmení svoje správanie, týka sa to len tejto krajiny, zatiaľ čo oznámenie zostane v platnosti s ohľadom na ostatné krajiny z regionálnej skupiny II. Podľa Komisie v prípade oznámení dovozcom, ktoré citovala, nedošlo k porušeniu právnej istoty a tieto oznámenia nepredstavujú ani výnimku zo všeobecného režimu. Pokiaľ ide o náležitú starostlivosť subjektu, Komisia dodáva, že keďže v oznámení boli vyjadrené pochybnosti o správnom uplatnení ustanovení o regionálnej kumulácii, v súlade s judikatúrou prináleží osobe zodpovednej za zaplatenie cla, aby sa informovala a hľadala všetky možné vysvetlenia, aby sa nedopustila porušení uvedených ustanovení, čo nespravila.

37

Napokon Komisia tvrdí, že aj keby na nej spočívalo preukázať nedostatok náležitej starostlivosti na strane osoby zodpovednej za zaplatenie cla, toto dôkazné bremeno uniesla, keď vysvetlila obsah oznámenia, poukázala na bohaté skúsenosti osoby zodpovednej za zaplatenie cla s dovozom uvedeného tovaru v tom zmysle, že táto osoba musela mať pochybnosti o správnom uplatňovaní pravidiel pôvodu, a zdôraznila neexistenciu dodatočných opatrení prijatých touto osobou po uverejnení oznámenia.

38

Podľa ustálenej judikatúry zásadu právnej istoty a zásadu ochrany legitímnej dôvery musia dodržiavať najmä inštitúcie Únie (pozri rozsudok z 9. júla 2015, Salomie a Oltean, C‑183/14, EU:C:2015:454, bod 30 a citovanú judikatúru). Z uvedeného najmä vyplýva, že právna úprava Únie totiž musí byť jasná a jej uplatnenie musí byť pre osoby podliehajúce súdnej právomoci predvídateľné, pričom táto požiadavka právnej istoty je mimoriadne záväzná, pokiaľ ide o právnu úpravu, ktorá môže mať finančné dôsledky, a to s cieľom umožniť dotknutým osobám presne sa oboznámiť s rozsahom povinností, ktoré im táto právna úprava ukladá (rozsudky z 15. decembra 1987, Írsko/Komisia, 325/85, EU:C:1987:546, bod 18, a z 9. júla 2015, Salomie a Oltean, C‑183/14, EU:C:2015:454, bod 31).

39

Navyše sa rozhodlo, že absolútne vylúčenie dobrej viery v prípade uverejnenia oznámenia dovozcom zabezpečuje vysokú mieru právnej istoty (rozsudok z 8. októbra 2008, Agrar‑Invest‑Tatschl/Komisia, T‑51/07, EU:T:2008:420, bod 43).

40

Zo znenia článku 220 ods. 2 písm. b) colného kódexu vyplýva, že uverejnenie oznámenie dovozcom v Úradnom vestníku Európskej únie, v ktorom sa uvádza, že existujú odôvodnené pochybnosti týkajúce sa správneho používania preferenčného systému prijímateľskou treťou krajinou, bráni dovozcom odvolávať sa od momentu tohto uverejnenia na svoju dobrú vieru, čím sa zabezpečuje veľmi vysoká úroveň právnej istoty a vedie to vnútroštátne orgány alebo Komisiu k zamietnutiu žiadosti o nevybratie dovozného cla.

41

V danom prípade bola v článku 2 napadnutého rozhodnutia zamietnutá žiadosť o nevybratie dovozného cla za obdobie od 21. mája 2010, dňa uverejnenia oznámenia.

42

Keďže Španielske kráľovstvo spochybňuje uplatňovanie oznámenia na sporné dovozy, ktoré pochádzajú z Ekvádoru a nepochádzajú z Kolumbie a Salvádoru, t. j. krajín uvedených v oznámení, pred prípadným odpovedaním na tvrdenia, podľa ktorých osoba zodpovedná za zaplatenie cla konala v dobrej viere, treba určiť rozsah oznámenia. V tejto súvislosti treba na úvod a s prihliadnutím na tvrdenia Komisie predložené pred Všeobecným súdom uviesť, že v súlade s článkom 72 ods. 3 písm b.) nariadenia č. 2454/93 sa na účely uplatňovania regionálnej kumulácie regionálna skupina II skladá z týchto krajín: Bolívia, Kolumbia, Kostarika, Ekvádor, Salvádor, Guatemala, Honduras, Nikaragua, Panama, Peru a Venezuela.

43

Po prvé treba uviesť, že oznámenie je určené hospodárskym subjektom, ktoré sú dovozcami do Únie výrobkov z tuniaka, t. j. obchodníci, z ktorých niektorí sú skúsení alebo veľmi skúsení.

44

Po druhé treba konštatovať, že v oznámení sa nespomína nič v súvislosti s Ekvádorom, a to tak v jeho názve, ako ani v samotnom jeho texte. Naopak, z prvého odseku tohto oznámenia jasne vyplýva, že sa vzťahuje na dovoz výrobkov z tuniaka do Únie, ktoré sú deklarované ako pochádzajúce z Kolumbie či Salvádoru.

45

Po tretie oznámenie poukazuje na „odôvodnené pochybnosti“ týkajúce sa správneho uplatňovania preferenčného režimu a uplatniteľnosti dôkazov o pôvode predložených v Únii, keďže z rôznych vyšetrovaní vyplynulo, že značné množstvá výrobkov z tuniaka boli deklarované ako pochádzajúce z Kolumbie alebo Salvádoru a že sa na ne nevzťahoval preferenčný režim.

46

Po štvrté podľa oznámenia sa nedá vylúčiť prípad, že zásielky sú dovážané z ďalších krajín, ktoré využívajú SVP bez splnenia požiadaviek o pôvode týkajúcich sa kumulácie pôvodu podľa SVP pravidiel. V tejto súvislosti treba uviesť, že žiadna ďalšia výslovná špecifikácia sa s ohľadom na daný SVP neuvádza.

47

Treba konštatovať, že posledné dve skutočnosti nie sú zrejmé, a to aj napriek tomu, že treba zohľadniť, že si ich študuje skúsený alebo veľmi skúsený obchodník. Nemožno z nich totiž jednak zistiť, prečo sa na dovoz deklarovaný ako dovoz s pôvodom z Kolumbie a Salvádoru nevzťahuje preferenčné zaobchádzanie, a jednak či výraz týkajúci sa dovozu pochádzajúceho z iných krajín sa týka tovaru deklarovaného ako taký pri jeho dovoze do Únie alebo ako tovar deklarovaný ako pochádzajúci z Kolumbie či Salvádoru, no v skutočnosti pochádzajúci z iných krajín využívajúcich SVP. Napokon ako správne tvrdí Španielske kráľovstvo, je možné si klásť otázku, či zmienkou o SVP sa oznámenie týka všetkých krajín využívajúcich taký režim alebo len tých, ktoré sú súčasťou tej istej regionálnej skupiny ako Kolumbia a Salvádor, a to regionálnej skupiny II.

48

S cieľom presne určiť zmysel a rozsah oznámenia je potrebné overiť ostatné jazykové verzie, ktoré môžu jasnejšie odhaliť obsah informácie poskytnutej dovozcom. Samotná skutočnosť, že je potrebné porovnať rôzne jazykové verzie oznámenia dovozcom s cieľom riadne porozumieť jeho rozsahu, predstavuje už sama osebe negatívnu indíciu, pokiaľ ide o jasnosť a presnosť uvedeného oznámenia. V zásade každá jazyková verzia by mala sama osebe totiž umožniť dotknutým subjektom dostatočne sa informovať o dôležitých otázkach a rizikách, na ktoré poukazuje Komisia, keďže nemožno od týchto subjektov požadovať, aby všeobecne vždy pristupovali k porovnávaniu textov, pokiaľ ide o význam oznámenia s ohľadom na jeho rôzne jazykové verzie.

49

V tejto veci, pokiaľ ide o druhý odsek oznámenia, ktorého zmysel a rozsah sa vo francúzskej verzii nejavia jednoznačné (pozri bod 53 vyššie), španielska verzia, ktorá je osobitne relevantná v tomto prípade z dôvodu dotknutých subjektov a krajín, je nasledujúca: „Diversas investigaciones han permitido constatar que cantidades importantes de atún en conserva y de lomos de atún congelados de la subpartida 1604 14 del SA se declaran como originarias de Colombia o El Salvador, sin cumplir las condiciones para ello.“ Z toho vyplýva, že dovozy deklarované ako pochádzajúce z Kolumbie alebo Salvádoru nespĺňajú požiadavky na to, aby boli deklarované ako pochádzajúce z jednej z týchto dvoch krajín. Z anglickej verzie vyplýva to isté: „From various investigations, it results that significant quantities of canned tuna and frozen tuna loins of HS subheading 1604 14 are declared as having origin of Colombia or El Salvador, for which they are not eligible.“

50

Z týchto jazykových verzií oznámenia vyplýva, že na dovoz výrobkov z tuniaka deklarovaných ako pochádzajúcich z Kolumbie či zo Salvádoru sa správne nemohol udeliť taký pôvod, čo poskytuje určité vysvetlenie pre odmietnutie preferenčného zaobchádzania, na čo francúzska verzia dostatočne nepoukazovala do tej miery, aby bolo možné pochopiť rozsah tohto oznámenia. Treba však konštatovať, že z ostatných jazykových verzií nevyplýva nič, pokiaľ ide o presný základ daného odmietnutia. Presný dôvod, pre ktorý nemožno dotknutým dovozom oprávnene priznať uvedený pôvod, nebol totiž uvedený.

51

Z prvých dvoch odsekov oznámenia treba len vyvodiť, že z dôvodu odôvodnených pochybností o použiteľnosti dôkazov o pôvode predložených v Únii, dovoz výrobkov z tuniaka deklarovaných ako pochádzajúcich z Kolumbie alebo Salvádoru sa považuje za nespôsobilý na priznanie preferenčného zaobchádzania z dôvodu, že z týchto dôkazov nevyplývalo, že v rámci uplatnenia SVP bolo možné dotknutým výrobkom priznať taký pôvod.

52

Inými slovami toto oznámenie informuje dovozcov o tom, že výrobky deklarované ako pochádzajúce z Kolumbie alebo Salvádoru sa nemôžu považovať za výrobky s takým pôvodom, že tento pôvod bol vyvodený zo skutočnosti, že tieto výrobky boli ulovené a spracovávané v týchto krajinách, alebo že bol vyvodený z toho, že boli považované za výrobky pochádzajúce z týchto krajín po tom, ako boli ulovené alebo spracované v inej krajine využívajúcej SVP. Ako sa už konštatovalo, v oznámení sa uvádza preferenčný režim SVP bez ďalšieho spresnenia, najmä pokiaľ ide o dotknutú skupinu krajín.

53

Hoci podľa jedného výkladu oznámenia možno dospieť k záveru, že tento odkaz smeruje v podstate na regionálnu skupinu II, ktorá zahŕňa obe dotknuté krajiny, a to najmä na základe odkazu na „kumuláciu pôvodu“, nič to nemení na skutočnosti, že vzhľadom na nepresné znenie oznámenia nemožno vylúčiť, že niektoré subjekty – a to aj veľmi skúsené – mohli dať tomuto oznámeniu taký výklad, že sa týka všetkých dovozov pochádzajúcich z akejkoľvek krajiny, ktorá je príjemcom SVP, ktoré nespĺňajú kritériá požadované podľa pravidiel pôvodu tohto SVP týkajúce sa kumulácie pôvodu, ale boli vyhlásené za pochádzajúce z Kolumbie a Salvádoru. Tento výklad je naďalej možný, pretože v oznámení sa len uvádza, jednak že sporný dovoz nespĺňa „požiada[vky] o pôvode týkajúc[e] sa kumulácie pôvodu podľa [SVP] pravidiel“ bez ďalšieho vysvetlenia, a jednak, že je potrebné vziať do úvahy, že tretí odsek oznámenia treba chápať s ohľadom na prvé dva odseky, z ktorých vyplýva, že problémy sa týkajú dovozu označeného ako pochádzajúceho z Kolumbie a Salvádoru.

54

V tomto ohľade vzhľadom na osobitnú dôležitosť oznámenia dovozcom v súlade s tým, čo sa konštatovalo v bodoch 44 a 45 vyššie, musí byť toto oznámenie dovozcom obzvlášť jasné, najmä pokiaľ ide o otázku, o ktoré krajiny ide. To platí tým skôr, ako priamo vyplýva zo znenia článku 220 ods. 2 písm. b) piateho odseku colného kódexu, že z takéhoto oznámenia musia vyplývať odôvodnené pochybnosti týkajúce sa správneho používania preferenčného systému „prijímateľskou krajinou“. Predmetné ustanovenie teda neodkazuje na „skupinu krajín“ ani na viaceré krajiny, ktoré by mali subjekty pomocou dedukcie určiť na základe všeobecných tvrdení Komisie o existencii prípadných ďalších rizík, ktoré nešpecifikovala. Okrem toho treba konštatovať, že Komisia mohla bez väčších ťažkostí spresniť rozsah oznámenia s ohľadom na jednotlivé krajiny, a to tým skôr – ako to sama pripúšťa –, že v minulosti uverejnila len veľmi malý počet oznámení dovozcom (pozri vyššie bod 41), čo je skutočnosť, z ktorej vyplýva, že nie je možné vziať do úvahy akúkoľvek potrebu administratívneho zjednodušenia, ktorá by nútila Komisiu v záujme rýchlosti k postupu určiť skupiny krajín.

55

Za týchto okolností, pokiaľ ide o tretí odsek oznámenia, je potrebné ešte osobitne skonštatovať, že jeho význam nie je dostatočne jasný na pochopenie presného rozsahu oznámenia, či už v jeho francúzskej verzii, ktorá je formulovaná veľmi všeobecne, alebo v niektorých iných relevantných jazykových verziách.

56

V španielskej verzii je uvedené: „Por otro lado, no se puede excluir que haya importaciones procedentes de otros países que se acojan al sistema de preferencias generalizadas (SPG) sin cumplir los requisitos fijados en las normas de origen del SPG relativas a la acumulación de origen.“ To znamená, že nemožno vylúčiť, že existujú dovozy z iných krajín, ktoré využívajú SVP, bez toho, aby boli splnené požadované podmienky týkajúce sa pravidiel pôvodu o kumulácii pôvodu. Aj taká formulácia je však naďalej mimoriadne široká a nepresná, pokiaľ ide o konkrétne dotknuté krajiny alebo presné podmienky, ktoré neboli splnené, t. j. pokiaľ ide o základ, z ktorého vyplývalo, že kumuláciu pôvodu nebolo možné priznať.

57

Pokiaľ ide o anglickú verziu, nevyplývajú z nej nijaké ďalšie podrobnosti: „Moreover, it cannot be excluded that consignments are imported from other countries benefitting from the generalized system of preferences (GSP) without fulfilling requirements of GSP rules of origin concerning cumulation of origin.“ Sporný dovoz môže byť ten, ktorý bol deklarovaný ako pochádzajúci z Kolumbie alebo Salvádoru, ale v skutočnosti pochádza z inej krajiny.

58

Z tohto dôvodu prvé tri odseky oznámenia, aj keď sú vykladané spoločne, neobsahujú dostatočné údaje na presné definovanie jeho rozsahu.

59

Ako už bolo uvedené, z prvých dvoch odsekov oznámenia treba len vyvodiť, že z dôvodu odôvodnených pochybností o použiteľnosti dôkazov o pôvode predložených v Únii, dovoz výrobkov z tuniaka deklarovaných ako pochádzajúcich z Kolumbie alebo Salvádoru sa považuje za nespôsobilý na priznanie preferenčného zaobchádzania, pretože z týchto dôkazov nevyplývalo, že v rámci SVP bolo možné dotknutým výrobkom priznať taký pôvod (pozri bod 57 vyššie). Nedodržanie pravidiel pôvodu bolo teda konštatované, pokiaľ ide o dovoz deklarovaný ako pochádzajúci z oboch krajín z regionálnej skupiny II na účely uplatnenia SVP.

60

Okrem toho tretí odsek oznámenia stanovuje, že sa „nedá vylúčiť“, že dovoz pochádzajúci z iných krajín, ktoré využívajú SVP, ale nespĺňajú požiadavky týkajúce sa požadovaných podmienok týkajúcich sa pravidiel pôvodu o kumulácii pôvodu, ako sa uvádza najmä v španielskej verzii. Na jednej strane, ako bolo už uvedené, hoci článok 220 ods. 2 písm. b) piaty odsek colného kódexu odkazuje presne na „prijímateľské krajiny“, tretí odsek oznámenia takú krajinu alebo také krajiny menovite neuvádza. Na druhej strane na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, v prípade chýbajúcich spresnení, pokiaľ ide o chybu, v dôsledku ktorej bolo nemožné splniť podmienky kumulácie pôvodu, nie je možné – prinajmenšom nie s dostatočnou istotou – dospieť k záveru, že každý hospodársky subjekt chápal, že oznámenie sa týkalo len krajín z regionálnej skupiny II, to znamená krajín z rovnakej skupiny ako Kolumbia a Salvádor.

61

Pokiaľ ide o tento druhý prípad, treba ešte uviesť, že Komisii prináležalo, ak bol jej zámer taký, aby znenie oznámenia formulovala tak, aby prinajmenšom presne vymedzila skupinu II SVP v tom zmysle, aby „prijímajúce krajiny“ boli bez akýchkoľvek pochybností identifikovateľné každým dotknutým subjektom. Tento údaj sa však v oznámení nenachádza a nemožno ho bezprostredne vyvodiť, ako bolo uvedené vyššie, iba z odkazu na „regionálnu kumuláciu“. Za týchto okolností nemožno vylúčiť, že niektorý subjekt môže chápať oznámenie tak, že obsahuje všeobecný odkaz na všetky situácie, ktoré môžu nastať v akomkoľvek režime SVP, a týka sa všetkých krokov, ktorými sa obchádzajú pravidlá týkajúce sa kumulácie pôvodu.

62

V dôsledku toho treba dospieť k záveru, že zo znenia oznámenia nemusel ani skúsený dovozca nevyhnutne pochopiť, že len na dotknuté dovozy výrobkov z tuniaka pochádzajúce z jednej krajiny z tej istej regionálnej skupiny ako Kolumbia a Salvádor, t. j. regionálnej skupiny II, sa ako jediné vzťahovali pochybnosti vyjadrené s ohľadom na dôkazy pôvodu. Nedostatočne jasná povaha oznámenia, ktoré obsahovalo len všeobecnú informáciu, podľa ktorej sa nedali vylúčiť nezrovnalosti v ďalších krajinách, neumožňovala vylúčiť pochybnosti o rozsahu jeho zemepisného uplatnenia.

63

Napokon skutočnosť, že prináleží subjektom, aby vykonali podrobné preskúmanie oznámenia tak, že sa ho pokúsia vykladať vo všetkých eventuálne možných významoch alebo že porovnajú rôzne jazykové verzie, je len ďalším nepriamym dôkazom toho, že znenie tohto oznámenia nemožno považovať za dostatočne presné na účely uplatňovania zásad stanovených judikatúrou uvedenou v bodoch 44 a 45 vyššie, t. j. s cieľom zabezpečiť právnu istotu a ochranu legitímnej dôvery subjektov. Navyše sama Komisia na pojednávaní pripustila, že by bolo presnejšie, keby menovite uviedla krajiny, ktorých sa toto oznámenie týka. Za týchto okolností hoci posledný odsek oznámenia odkazuje na skutočnosť, že subjektom Únie sa odporúča, aby prijali „všetky potrebné predbežné opatrenia“, ktoré sa vzťahujú na „predmetný tovar“, nemožno rozhodnúť, že toto ustanovenie bolo možné chápať na základe znenia oznámenia tak, že sa týka aj sporných dovozov pochádzajúcich z Ekvádoru.

64

Komisia sa v dôsledku toho dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď tvrdila, že oznámenie sa týka sporných dovozov pochádzajúcich z Ekvádoru, t. j. krajiny, ktorá je súčasťou regionálnej skupiny II na účely SVP, bez toho, aby mala na to vplyv skutočnosť, že táto krajina nie je v oznámení spomenutá. So zreteľom na posúdenie vyplývajúce z bodov 49 až 69 vyššie sa Komisia teda dopustila aj nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodla, že osoba zodpovedná za zaplatenie cla sa preto nemohla odvolávať na dobrú vieru.

65

Ostatné tvrdenia Komisie nemôžu tento záver vyvrátiť. Po prvé otázka jej praxe v iných oznámeniach dovozcom, ktoré tiež neuvádzali menovite predmetné krajiny, nie je totiž relevantná, a to ani vtedy, keby sa preukázala, keďže jednak podmienky vyplývajúce zo samotného znenia článku 220 ods. 2 písm. b) piateho pododseku colného kódexu sú jasné, a jednak otázka, či konkrétne oznámenie dovozcom spĺňa alebo nespĺňa podmienky stanovené právnymi predpismi, musí vyplývať z posúdenia ad hoc a nie z preskúmania z hľadiska údajnej predchádzajúcej praxe Komisie.

66

Po druhé v rozsahu, v akom sa Komisia odvoláva na účel tohto oznámenia, ktorým je jednak najmä umožniť členským štátom chrániť finančné záujmy Únie a jednak subjektom chrániť svoje hospodárske záujmy, treba konštatovať, že v dôsledku nepresnosti predmetného oznámenia nebolo možné uvedené ciele dosiahnuť. Hoci sa Komisia domnievala, že bolo potrebné konať takým spôsobom, aby sa neobchádzal účel oznámenia týkajúceho sa Kolumbie a Salvádoru, prináležalo jej formulovať toto oznámenie s ohľadom na dotknuté krajiny presnejšie, aby sa vylúčila akákoľvek možnosť podvodného premiestňovania obchodných tokov, pokiaľ ide o rybolov dotknutých výrobkov.

67

Po tretie, pokiaľ ide o viaceré odkazy na skutočnosť, že dotknuté subjekty sú v prejednávanej veci veľmi skúsenými obchodníkmi pôsobiacimi na rôznych zemepisných miestach vo svete, treba uviesť, že v tomto prípade nejde o okolnosť, z ktorej treba vyvodiť, že treba na nich preniesť zodpovednosť za nejasnú formuláciu oznámenia Komisiou, a to práve toho, ktoré im malo slúžiť ako sprievodca pri ich činnosti.

68

Z vyššie uvedeného vyplýva, že poukazovaním na oznámenie v napadnutom rozhodnutí Komisia nemohla tvrdiť, že osoba zodpovedná za zaplatenie cla sa nemôže odovolávať na svoju dobrú vieru pri uplatnení článku 220 ods. 2 písm. b) colného kódexu na účely nevybratia dovozného cla, pokiaľ ide o podmienky po 21. máji 2010.

69

Tak z napadnutého rozhodnutia, najmä z jeho odôvodnenia 30 a nasledujúcich odôvodnení, ako aj z odpovedí Komisie na otázky Všeobecného súdu na pojednávaní vyplýva, že Komisia na základe uplatnenia článku 220 ods. 2 písm. b) piateho pododseku a na základe toho, že sa domnievala, že oznámenie sa týkalo aj sporných dovozov pochádzajúcich z Ekvádoru, vylúčila konanie v dobrej viere osoby zodpovednej za zaplatenie cla, ako aj vynaloženie náležitej starostlivosti zo strany tejto osoby. Treba dodať, že ako vyplýva z odôvodnenia 28 napadnutého rozhodnutia a z jeho článku 1, Komisia sa domnievala, že osoba zodpovedná za zaplatenie cla nemohla zistiť pochybenie skôr, než bolo oznámenie prijaté. Navyše je medzi účastníkmi konania nesporné, že osoba zodpovedná za zaplatenie cla postupovala s rovnakou náležitou starostlivosťou pred a po oznámení z 21. mája 2010, pričom Komisia jej skôr vytýka, že nevykonala podrobnejšie hĺbkové kontroly v nadväznosti na uverejnenie oznámenia (pozri v tomto zmysle odôvodnenie 33 napadnutého rozhodnutia).

70

Ako sa už konštatovalo, keďže toto oznámenie nemožno vykladať ako týkajúce sa s dostatočnou presnosťou aj dovozov pochádzajúcich z Ekvádoru, nebolo možné od osoby zodpovednej za zaplatenie cla vyžadovať, aby zmenila svoj prístup v nadväznosti na uverejnenie daného oznámenia. Akýkoľvek iný prístup by znížil právnu istotu hospodárskych subjektov, keďže by boli nútené v prípade pochybností o rozsahu akéhokoľvek oznámenia dovozcom vždy z obozretnosti uplatniť dodatočné opatrenia na ochranu, a to aj na dovozy pochádzajúce z krajín, ktoré neboli jasne identifikované ako tie, na ktoré sa vzťahujú pochybnosti Komisie.

71

V dôsledku toho treba vyhovieť prvému žalobnému dôvodu Španielskeho kráľovstva, a teda zrušiť – bez toho aby bolo potrebné rozhodnúť o ostatných žalobných dôvodoch, – článok 2 napadnutého rozhodnutia, ktorým Komisia rozhodla o neodpustení dovozného cla vo výške 1094987,04 eura.

7

Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

72

Keďže Komisia nemala vo veci úspech, treba jej uložiť povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vynaložilo Španielske kráľovstvo v súlade s jeho návrhom.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)

rozhodol a vyhlásil: