Účastníci konania
Odôvodnenie
Výrok

Účastníci konania

Vo veci C-320/12,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Højesteret (Dánsko) z 29. júna 2012 a doručený Súdnemu dvoru 2. júla 2012, ktorý súvisí s konaním:

Malaysia Dairy Industries Pte. Ltd

proti

Ankenævnet for Patenter og Varemærker,

SÚDNY DVOR (piata komora),

v zložení: predseda piatej komory T. von Danwitz, sudcovia A. Rosas, E. Juhász, D. Šváby a C. Vajda (spravodajca),

generálny advokát: M. Wathelet,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

– Malaysia Dairy Industries Pte. Ltd, v zastúpení: J. Glæsel, advokat,

– Kabushiki Kaisha Yakult Honsha, v zastúpení: C. L. Bardenfleth, advokat,

– dánska vláda, v zastúpení: V. Pasternak Jørgensen, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci R. Holdgaard, advokat,

– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. Palatiello, avvocato dello Stato,

– Európska komisia, v zastúpení: H. Støvlbæk a F. Bulst, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

Odôvodnenie

1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu pojmu „zlá viera“ v zmysle článku 4 ods. 4 písm. g) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/95/ES z 22. októbra 2008 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok (Ú. v. EÚ L 299, s. 25).

2. Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Malaysia Dairy Industries Pte. Ltd (ďalej len „Malaysia Dairy“) a Ankenævnet for Patenter og Varemærker (Odvolací výbor pre patenty a ochranné známky, ďalej len „odvolací výbor“) vo veci zákonnosti ním vydaného rozhodnutia, ktorým zrušil zápis plastovej fľašky ako ochrannej známky z dôvodu, že Malaysia Dairy v čase podania svojej prihlášky vedela o zahraničnej ochrannej známke Kabushiki Kaisha Yakult Honsha (ďalej len „Yakult“).

Právny rámec

Právo Únie

3. Prvá smernica Rady 89/104/EHS z 21. decembra 1988 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok (Ú. v. EÚ L 40, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 92) bola zrušená kodifikovaným znením smernice 2008/95, ktorá nadobudla účinnosť 28. novembra 2008.

4. Odôvodnenia 2, 4, 6 a 8 smernice 2008/95 stanovujú:

„(2) Právne predpisy v oblasti ochranných známok, ktoré boli uplatniteľné v členských štátoch pred nadobudnutím účinnosti smernice [89/104], obsahovali rozdiely, ktoré mohli brániť voľnému pohybu tovaru a voľnému pohybu služieb a ktoré mohli deformovať hospodársku súťaž v rámci spoločného trhu. Bolo preto potrebné na zabezpečenie fungovania vnútorného trhu aproximovať právne predpisy členských štátov.

…

(4) Nezdá sa, že by bolo potrebné urobiť aproximáciu právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok v plnom rozsahu. Postačí aproximácia obmedzená na tie ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré najvýraznejšie ovplyvňujú fungovanie vnútorného trhu.

…

(6) Okrem toho členské štáty by mali mať naďalej možnosť voľne určovať ustanovenia o postupe týkajúcom sa zápisu, zrušenia a vyhlásenia neplatnosti ochranných známok získaných zápisom. Môžu napríklad určovať formu zápisu ochranných známok a postupy vyhlásenia ich neplatnosti alebo rozhodovať o tom, či pri postupe registrácie, alebo pri postupe vyhlásenia neplatnosti, alebo pri oboch postupoch treba odvolať predchádzajúce práva, a ak umožnia pri postupe registrácie odvolanie sa na predchádzajúce práva, či majú zavedené konanie o námietkach, alebo prieskumové konanie ex officio , alebo oba postupy. Členské štáty by mali mať naďalej možnosť určovať dôsledky zrušenia ochrannej známky alebo jej vyhlásenia za neplatnú.

…

(8) Dosiahnutie cieľov, na ktoré je zameraná táto aproximácia právnych predpisov, si vyžaduje, aby boli podmienky dosiahnutia a udržania zapísanej ochrannej známky vo všetkých členských štátoch vo všeobecnosti zhodné. Na tento účel je potrebné uviesť zoznam príkladov označení, ktoré môžu tvoriť ochrannú známku, ak tieto označenia dokážu rozlíšiť tovary alebo služby jedného podniku od tovarov, alebo služieb iných podnikov. Mal by sa uviesť úplný zoznam dôvodov na zamietnutie alebo neplatnosť ochrannej známky vyplývajúce z vlastností samotnej ochrannej známky, napríklad ak ochranná známka nemá rozlišovaciu spôsobilosť, alebo z konfliktov medzi ochrannou známkou a skoršími právami, i keď niektoré z týchto dôvodov v zozname sú pre členské štáty nepovinné. Členské štáty by mali mať možnosť rozhodnúť sa, či ich ponechajú, alebo ich zavedú do svojho zoznamu zákonných dôvodov na zamietnutie alebo neplatnosť súvisiacich s podmienkami získania a udržania ochrannej známky, pre ktoré neexistuje ustanovenie o aproximácii a ktoré sa týkajú napríklad spôsobilosti ochrannej známky na zápis, obnovenie zápisu ochrannej známky alebo predpisov o poplatkoch, alebo ktoré sa týkajú prípadu nerešpektovania procesných predpisov.“

5. Pod názvom „Ďalšie dôvody zamietnutia alebo vyhlásenie neplatnosti týkajúce sa konfliktu so skoršími právami“ článok 4 ods. 4 písm. g) smernice 2008/95 stanovuje:

„Okrem toho, každý členský štát môže stanoviť, že ochranná známka nebude zapísaná, alebo ak už je zapísaná, môže byť vyhlásená za neplatnú v tom rozsahu, v akom:

…

g) ochranná známka môže spôsobiť zámenu so známkou, ktorá v deň podania prihlášky bola používaná v zahraničí a ktorá sa tam ešte stále používa, za predpokladu, že prihlasovateľ konal v deň podania prihlášky v zlej viere.“

6. Znenie článku 4 ods. 4 písm. g) smernice 2008/95 je zhodné so zodpovedajúcim ustanovením smernice 89/104. Odôvodnenia 2, 4, 6 a 8 smernice 2008/95 v podstate zodpovedajú prvému, tretiemu, piatemu a siedmemu odôvodneniu smernice 89/104.

Dánske právo

7. Článok 15 ods. 3 bod 3 zákona o ochranných známkach v znení konsolidovaného zákona č. 109 z 24. januára 2012 a v jeho aktuálnom znení zavedenom článkom 1 bodom 3 zákona č. 1201 z 27. decembra 1996 stanovuje:

„Ochranná známka je tiež vylúčená zo zápisu, ak:

…

3. je zhodná alebo sa len nepodstatne odlišuje od ochrannej známky, ktorá sa v čase podania prihlášky alebo prípadne v čase prednosti uvedenom na podporu prihlášky používala a stále sa používa pre tovary alebo služby toho istého alebo podobného druhu, ako sú tovary alebo služby, pre ktoré sa prihlasuje neskoršia ochranná známka, a v čase podania prihlášky prihlasovateľ vedel alebo mal vedieť o zahraničnej ochrannej známke.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

8. V roku 1965 Yakult získala zápis dizajnu pre plastovú fľašu na mliečne výrobky v Japonsku, ktorá bola následne zapísaná ako ochranná známka v Japonsku a vo viacerých ďalších krajinách vrátane členských štátov Európskej únie.

9. Malaysia Dairy vyrába a predáva od roku 1977 mliečny nápoj v plastovej fľaši. Na základe prihlášky podanej v roku 1980 získala Malaysia Dairy zápis svojej podobnej plastovej fľaše ako ochrannej známky, okrem iného v Malajzii.

10. V roku 1993 Malaysia Dairy a Yakult uzavreli dohodu, ktorá upravovala ich vzájomné práva a povinnosti týkajúce sa používania a zápisu ich fliaš vo viacerých krajinách.

11. Na základe prihlášky svojej plastovej fľaše podanej v roku 1995 získala Malaysia Dairy jej zápis ako trojrozmernej ochrannej známky v Dánsku.

12. Dňa 16. októbra 2000 Yakult podala námietku proti uvedenému zápisu, pričom tvrdila, že v zmysle článku 15 ods. 3 bodu 3 zákona o ochranných známkach Malaysia Dairy v čase podania prihlášky vedela alebo mala vedieť o skorších zhodných ochranných známkach v zahraničí, ktorých vlastníkom je Yakult. Rozhodnutím zo 14. júna 2005 Patent- og Varemærkestyrelsen (Dánsky úrad pre patenty a ochranné známky) zamietol námietku podanú Yakult, pričom tvrdil, že vzhľadom na to, že Malaysia Dairy je vlastníkom ochrannej známky zaregistrovanej v Malajzii, o ktorej zápis neskôr požiadala v Dánsku, nepostačuje v prejednávanom prípade na preukázanie jej zlej viery iba skutočnosť, že v čase podania svojej prihlášky vedela o ochrannej známke v zahraničí, ktorej vlastníčkou je Yakult.

13. Yakult napadla uvedené rozhodnutie pred odvolacím výborom, ktorý 16. októbra 2006 rozhodol o zrušení zápisu ochrannej známky Malaysia Dairy. Odvolací výbor sa predovšetkým domnieval, že článok 15 ods. 3 bod 3 zákona o ochranných známkach treba vykladať v tom zmysle, že skutočná alebo predpokladaná vedomosť o ochrannej známke používanej v zahraničí v zmysle tohto ustanovenia postačuje na konštatovanie zlej viery autora prihlášky ochrannej známky (ďalej len „prihlasovateľ“), ak mu bol povolený zápis požadovanej ochrannej známky o niečo skôr v inej krajine.

14. Malaysia Dairy podala žalobu proti rozhodnutiu odvolacieho výboru na Sø- og Handelsretten (námorný a obchodný súd), ktorý rozsudkom z 22. októbra 2009 potvrdil rozhodnutie odvolacieho výboru, pričom predovšetkým uviedol, že je nesporné, že Malaysia Dairy v čase podania svojej prihlášky v Dánsku mala vedomosť o skoršej ochrannej známke Yakult.

15. Malaysia Dairy podala 4. novembra 2009 proti tomuto rozsudku odvolanie na Højesteret.

16. Podľa vnútroštátneho súdu sa účastníci sporu vo veci samej nezhodujú v súvislosti s otázkou, či sa má pojem „zlá viera“ v zmysle článku 4 ods. 4 písm. g) smernice 2008/95 vykladať jednotne v práve Únie a či na konštatovanie zlej viery prihlasovateľa v zmysle tohto ustanovenia postačuje, že prihlasovateľ vedel alebo mal vedieť o zahraničnej ochrannej známke.

17. Za týchto okolností sa Højesteret rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Je pojem zlá viera uvedený v článku 4 ods. 4 písm. g) 2008/95/ES… pojmom, ktorého obsah možno spresniť v súlade s vnútroštátnym právom členských štátov, alebo je to pojem práva Únie, ktorý treba vykladať jednotne?

2. Ak je pojem zlá viera [uvedený] v článku 4 ods. 4 písm. g) smernice 2008/95 pojmom práva Únie, má sa tento pojem chápať v tom zmysle, že môže postačovať, aby prihlasovateľ v čase podania prihlášky vedel alebo mal vedieť o zahraničnej ochrannej známke, alebo existuje ďalšia požiadavka týkajúca sa subjektívneho postavenia prihlasovateľa na účely odmietnutia zápisu?

3. Môže sa členský štát rozhodnúť zaviesť osobitnú ochranu zahraničných ochranných známok, ktorá sa v súvislosti s požiadavkou zlej viery odlišuje od článku 4 ods. 4 písm. g) smernice 2008/95, a to napríklad tým, že stanoví osobitnú požiadavku, aby prihlasovateľ vedel alebo mal vedieť o zahraničnej ochrannej známke?“

O prejudiciálnych otázkach

18. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka smernice 2008/95. Zdá sa však, že niektoré skutkové okolnosti v konaní vo veci samej nastali pred dátumom účinnosti smernice 2008/95, teda pred 28. novembrom 2008.

19. Keďže článok 4 ods. 4 písm. g) smernice 89/104 je zhodný s príslušným ustanovením smernice 2008/95 a obsah relevantných odôvodnení týchto dvoch smerníc je v podstate rovnaký, odpoveď na prejudiciálne otázky by teda bola rovnaká, aj keby sa spor vo veci samej týkal smernice 89/104.

O prvej otázke

20. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je pojem „zlá viera“ v zmysle článku 4 ods. 4 písm. g) 2008/95 pojmom práva Únie, ktorý treba vykladať jednotne.

21. Vo svojich pripomienkach sa Malaysia Dairy, talianska vláda a Európska komisia domnievajú, že ide o autonómny pojem práva Únie, ktorý treba v rámci jednotlivých predpisov tohto práva, ktorých predmetom sú ochranné známky, vykladať jednotne.

22. Yakult a dánska vláda uvádzajú, že ide o pojem, ktorý nie je presne definovaný smernicou 2008/95, a členské štáty teda majú v zásade právo spresniť jeho obsah pri dodržaní cieľov tejto smernice a v súlade so zásadou primeranosti.

23. Treba predovšetkým pripomenúť, že smernica 2008/95 vo svojich článkoch 3 a 4 vypočítava absolútne alebo relatívne dôvody, na základe ktorých možno zamietnuť zápis ochrannej známky alebo, ak je zapísaná, možno ju vyhlásiť za neplatnú. Niektoré z týchto dôvodov sú uvedené nepovinne pre členské štáty, ktoré, ako bolo uvedené v odôvodnení 8 smernice 2008/95, „ich môžu ponechať, alebo zaviesť do svojho zoznamu predmetných zákonných dôvodov“.

24. Článok 4 ods. 4 písm. g) smernice 2008/95 obsahuje takýto nepovinný dôvod zamietnutia alebo vyhlásenia neplatnosti.

25. Podľa ustálenej judikatúry z požiadaviek jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom u rčiť jeho zmysel a pôsobnosť, si v zásade vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať kontext ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou (pozri najmä rozsudok z 22. septembra 2011, Budějovický Budvar, C-482/09, Zb. s. I-8701, bod 29).

26. Je zrejmé, že znenie článku 4 ods. 4 písm. g) smernice 2008/85 neobsahuje nijakú definíciu pojmu „zlá viera“, pričom tento pojem nie je vymedzený ani v ostatných článkoch tejto smernice. Navyše toto ustanovenie v súvislosti s týmto pojmom ani výslovne neodkazuje na právo členských štátov. Zmysel a pôsobnosť uvedeného pojmu sa teda musí určiť so zohľadnením kontextu dotknutého ustanovenia smernice 2008/95, ako aj ňou sledovaného cieľa.

27. Pokiaľ ide o predmet a cieľ smernice 2008/95, aj keď podľa odôvodnenia 4 tejto smernice sa nezdá, že by bolo v súčasnosti potrebné urobiť aproximáciu právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok v plnom rozsahu, pravdou zostáva, že táto smernica harmonizuje ústredné základné pravidlá v dotknutej oblasti, a to, ako vyplýva z rovnakého odôvodnenia, ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré najvýraznejšie ovplyvňujú fungovanie vnútorného trhu, a že toto odôvodnenie úplnú harmonizáciu týchto ustanovení nevylučuje (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júla 1998, Silhouette International Schmied, C-355/96, Zb. s. I-4799, bod 23, a Budějovický Budvar, už citovaný, bod 30).

28. Treba dodať, že nepovinná povaha ustanovenia smernice 2008/95 nemá žiadny vplyv na otázku, či treba zachovať jednotný výklad pojmov tohto ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. októbra 2003, Adidas-Salomon a Adidas Benelux, C-408/01, Zb. s. I-12537, body 18 až 21).

29. Vo svetle predchádzajúcich úvah treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 4 ods. 4 písm. g) smernice 2008/95 treba vykladať v tom zmysle, že pojem „zlá viera“ v zmysle tohto ustanovenia predstavuje autonómny pojem práva Únie, ktorý v Únii treba vykladať jednotne.

O druhej otázke

30. Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či v prípade kladnej odpovede na prvú otázku skutočná alebo predpokladaná vedomosť prihlasovateľa v čase podania prihlášky o existencii zahraničnej ochrannej známky, ktorú možno zameniť s prihlasovanou ochrannou známkou, postačuje na konštatovanie zlej viery tohto prihlasovateľa alebo či treba zohľadniť ďalšiu požiadavku týkajúcu sa subjektívneho postavenia prihlasovateľa.

31. Vo svojich pripomienkach Malaysia Dairy, talianska vláda a Komisia uvádzajú, že vo svetle judikatúry Súdneho dvora, ktorá vykladá tento pojem v kontexte nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke Spoločenstva (Ú. v. ES L 11, 1994, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 146), treba vykonať celkové posúdenie všetkých okolností prípadu, oprieť sa nie len o objektívnu vedomosť prihlasovateľa o zahraničnej ochrannej známke, ale aj o jeho subjektívny úmysel v čase podania jeho prihlášky.

32. Dánska vláda a Yakult tvrdia, že pojem zlej viery, ako ho Súdny dvor vyložil v kontexte nariadenia č. 40/94, sa nemôže preniesť do smernice 2008/95. Domnievajú sa, že pojem „zlá viera“ v zmysle článku 4 ods. 4 písm. g) smernice 2008/95 treba chápať v tom zmysle, že skutočnosť, že prihlasovateľ v čase podania svojej prihlášky vedel alebo mal vedieť o zahraničnej ochrannej známke, môže postačovať na konštatovanie zlej viery tohto prihlasovateľa. Domnievajú sa, že potreba predvídateľnosti práva a dobrá správa veci verejných hovoria v prospech takéhoto výkladu.

33. Podľa judikatúry Súdneho dvora systém ochranných známok Spoločenstva predstavuje samostatný systém tvorený súborom právnych noriem a sledujúci ciele, ktoré sú preň špecifické, pričom jeho uplatnenie je nezávislé od akéhokoľvek vnútroštátneho systému (pozri rozsudok Budějovický Budvar, už citovaný, bod 36 a citovanú judikatúru).

34. Treba konštatovať, že pojem „zlá viera“ sa nachádza v článku 51 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 40/94, podľa ktorého sa ochranná známka Spoločenstva vyhlási za neplatnú, „ak prihlasovateľ konal pri podávaní prihlášky ochrannej známky v zlej viere“. Toto ustanovenie sa zhodne prebralo do článku 52 ods. 1 písm. b) nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 78, s. 1), ktoré zrušilo a nahradilo nariadenie č. 40/94.

35. Nariadenie č. 207/2009, ktoré doplňuje právnu úpravu Únie v oblasti ochranných známok vytvorením režimu Spoločenstva pre ochranné známky, sleduje rovnaký cieľ ako smernica 2008/95, a síce vytvorenie a fungovanie vnútorného trhu. V súvislosti s potrebou harmonizovanej interakcie dvoch systémov ochranných známok, systému Spoločenstva a vnútroštátneho systému, treba pojem „zlá viera“ v zmysle článku 4 ods. 4 písm. g) smernice 2008/95 vykladať rovnako ako v kontexte nariadenia č. 207/2009. Takýto prístup zaručuje koherentné uplatnenie rôznych predpisov, ktorých predmetom sú ochranné známky v právnom poriadku Únie.

36. Z judikatúry, ktorá vykladá tento pojem v kontexte uvedeného nariadenia, vyplýva, že existencia zlej viery prihlasovateľa sa musí posudzovať celkovo, a to s prihliadnutím na všetky relevantné faktory prejednávaného prípadu, ktoré existujú v okamihu podania prihlášky, akými je okrem iného skutočnosť, že prihlasovateľ vedel alebo musel vedieť, že tretia osoba používa najmenej v jednom členskom štáte zhodné alebo podobné označenie pre zhodný alebo podobný výrobok. Okolnosť, keď prihlasovateľ vie alebo musí vedieť, že tretia osoba dlhodobo používa takéto označenie, však sama osebe nestačí na preukázanie existencie zlej viery prihlasovateľa. Preto na účely posúdenia neexistencie dobrej viery treba tiež zohľadniť úmysel uvedeného prihlasovateľa v okamihu podania prihlášky ochrannej známky, ktorý predstavuje subjektívnu okolnosť, ktorá sa musí určiť odkazom na objektívne okolnosti prejednávanej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júna 2009, Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli, C-529/07, Zb. s. I-4893, body 37 a 40 až 42).

37. Vo svetle vyššie uvedených úvah treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 4 ods. 4 písm. g) smernice 2008/95 treba vykladať v tom zmysle, že pri posudzovaní zlej viery prihlasovateľa v zmysle tohto ustanovenia treba vziať do úvahy všetky relevantné faktory týkajúce sa predmetného sporu, ktoré existujú v čase podania prihlášky. Skutočnosť, že prihlasovateľ v čase podania svojej prihlášky vie alebo má vedieť, že tretia osoba používa ochrannú známku v zahraničí, ktorú možno zameniť s prihlasovanou ochrannou známkou, sama osebe nepostačuje na preukázanie existencie zlej viery prihlasovateľa v zmysle uvedeného ustanovenia.

O tretej otázke

38. Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 4 ods. 4 písm. g) smernice 2008/95 treba vykladať v tom zmysle, že umožňuje členským štátom rozhodnúť o zavedení osobitnej ochrany zahraničných ochranných známok založenej na skutočnosti, že prihlasovateľ vedel alebo mal vedieť o zahraničnej ochrannej známke.

39. Malaysia Dairy, talianska vláda a Komisia uvádzajú, že miera úvahy, ktorou členské štáty disponujú v rámci uplatnenia dôvodov zamietnutia alebo vyhlásenia neplatnosti nepovinne uvedených v článku 4 ods. 4 písm. g) smernice 2008/95, sa obmedzuje na zachovanie alebo zavedenie predmetných zákonných dôvodov do svojho zoznamu a neumožňuje im pridať dodatočné dôvody.

40. Yakult a dánska vláda naopak tvrdia, že keďže vnútroštátne ustanovenia v oblasti spadajúcej pod článok 4 ods. 4 písm. g) smernice 2008/95 nemajú najpriamejší vplyv na vnútorný trh, toto ustanovenie nemožno považovať za také, ktoré prináša úplnú harmonizáciu.

41. Treba uviesť, že hoci dôvody uvedené v článku 4 ods. 4 smernice 2008/95 sú zákonodarcom Únie uvedené nepovinne, nič to nemení na tom, že miera úvahy ponechaná členskému štátu je obmedzená na prevzatie alebo neprevzatie takého dôvodu, tak ako ho osobitne vymedzil zákonodarca, do vnútroštátneho práva (pozri analogicky, pokiaľ ide o článok 5 ods. 2 smernice 89/104, rozsudok Adidas-Salomon a Adidas Benelux, už citovaný, body 18 až 20).

42. Smernica 2008/95 zakazuje členským štátom zaviesť iné dôvody zamietnutia alebo vyhlásenie neplatnosti, akými sú tie, ktoré sa nachádzajú v tejto smernici, čo je potvrdené jej odôvodnením 8, podľa ktorého dôvody zamietnutia alebo vyhlásenia neplatnosti týkajúce sa samotnej ochrannej známky, napríklad z konfliktov medzi ochrannou známkou a skoršími právami, by mali byť uvedené v úplnom zozname, i keď niektoré z týchto dôvodov v zozname sú pre členské štáty nepovinné, pričom ich členské štáty môžu ponechať alebo zaviesť do svojho zoznamu predmetných zákonných dôvodov.

43. Na tretiu otázku treba preto odpovedať tak, že článok 4 ods. 4 písm. g) smernice 2008/95 treba vykladať v tom zmysle, že členským štátom neumožňuje zaviesť osobitnú ochranu zahraničných ochranných známok odlišnú od tohto ustanovenia a založenú na skutočnosti, že prihlasovateľ vedel alebo mal vedieť o zahraničnej ochrannej známke.

O trovách

44. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Výrok

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

1. Článok 4 ods. 4 písm. g) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/95/ES z 22. októbra 2008 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok treba vykladať v tom zmysle, že pojem „zlá viera“ v zmysle tohto ustanovenia predstavuje autonómny pojem práva Únie, ktorý treba v Európskej únii vykladať jednotne.

2. Článok 4 ods. 4 písm. g) smernice 2008/95 treba vykladať v tom zmysle, že pri posudzovaní zlej viery autora prihlášky ochrannej známky v zmysle tohto ustanovenia treba vziať do úvahy všetky relevantné faktory týkajúce sa predmetného sporu, ktoré existujú v čase podania prihlášky. Skutočnosť, že autor tejto prihlášky v čase podania svojej prihlášky vie alebo má vedieť, že tretia osoba používa ochrannú známku v zahraničí, ktorú možno zameniť s prihlasovanou ochrannou známkou, sama osebe nepostačuje na preukázanie existencie zlej viery autora uvedenej prihlášky v zmysle uvedeného ustanovenia.

3. Článok 4 ods. 4 písm. g) smernice 2008/95 treba vykladať v tom zmysle, že členským štátom neumožňuje zaviesť osobitnú ochranu zahraničných ochranných známok odlišnú od tohto ustanovenia a založenú na skutočnosti, že autor prihlášky ochrannej známky vedel alebo mal vedieť o zahraničnej ochrannej známke.