1. 

V tomto prejudiciálnom konaní podal vnútroštátny súd Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu článku 4 prvej smernice Rady 89/104/EHS z 21. decembra 1988 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok ( 2 ).

2. 

Táto otázka bola položená v rámci konania o žalobe podanej majiteľom zapísanej španielskej ochrannej známky proti používateľovi skoršej nezapísanej ochrannej známky, ktorá sa zhoduje s prvou uvedenou ochrannou známkou a používa sa na označenie rovnakých služieb, pričom žalobca sa domáhal určenia, že žalovaný porušuje práva zo zapísanej ochrannej známky, a teda nariadenia zastavenia konaní spôsobujúcich toto porušenie, ako aj údajnú škodu.

3.

Parížsky dohovor na ochranu priemyselného vlastníctva ( 3 ) (ďalej len „Parížsky dohovor“) podpísaný v Paríži 20. marca 1883 jedenástimi štátmi bol prvým významným multilaterálnym dohovorom prijatým v tejto oblasti a v súčasnosti je dohovorom s najvyšším počtom zmluvných štátov (171 zmluvných štátov ( 4 ) vrátane všetkých členských štátov Spoločenstva). Podľa jeho článku 1 ods. 1 krajiny, na ktoré sa vzťahuje tento dohovor, tvoria úniu, ktorá má svoje vlastné orgány ( 5 ) a ktorej cieľom je ochrana priemyselného vlastníctva ( 6 ).

4.

Článok 6 bis, začlenený do znenia dohovoru revíznou konferenciou v Haagu v roku 1925 ( 7 ), stanovuje vo svojom odseku 1 toto: „Únijné krajiny sa zaväzujú buď z úradnej povinnosti, ak to zákonodarstvo krajiny dovoľuje, alebo na žiadosť záujemcu, že odmietnu alebo zrušia zápis a zakážu používanie továrenskej alebo obchodnej známky, ktorá je reprodukciou, napodobením alebo prekladom, ktorý môže vyvolať zámenu so známkou, o ktorej podľa posudku príslušného úradu krajiny zápisu alebo používania je tam všeobecne známe, že je už známkou osoby oprávnenej používať výhody tohto dohovoru a používanou pre rovnaké alebo podobné výrobky. Rovnako tomu je, ak je podstatná časť známky reprodukciou takej známky všeobecne známej alebo napodobením, ktoré môže spôsobiť zámenu s ňou“.

5.

Článok 16 ods. 1 a 2 Dohody o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (TRIPS) Svetovej obchodnej organizácie ( 8 ) stanovuje:

„1.   Majiteľ zaregistrovanej ochrannej známky bude mať výlučné právo zabrániť všetkým tretím stranám, ktoré nemajú súhlas majiteľa, používať pri obchodnej činnosti rovnaké alebo podobné označenie pre tovary alebo služby, ktoré sú rovnaké alebo podobné tým, pre ktoré je ochranná známka registrovaná, a kde by takéto používanie malo za následok pravdepodobnosť zámeny…

2.   Článok 6 bis Parížskeho dohovoru (1967) sa použije mutatis mutandis na služby. Pri určovaní, či je ochranná známka všeobecne známa, bude člen zohľadňovať, či je ochranná známka známa v príslušnom okruhu verejnosti vrátane znalostí príslušného člena, ktoré získal ako dôsledok propagácie tejto ochrannej známky“.

6.

S cieľom „spresniť, zjednotiť a doplniť“ medzinárodné ustanovenia týkajúce sa ochrany všeobecne známych ochranných známok uvedených v citovaných článkoch 6 bis Parížskeho dohovoru a 16 TRIPS sformuloval Stály výbor pre právo ochranných známok, priemyselných vzorov a modelov a zemepisných označení výrobkov Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) ( 9 ) na zasadaní v Ženeve 8. až 12. júna 1999 rezolúciu ( 10 ), aby sa prijali spoločné odporúčania o ustanoveniach týkajúcich sa ochrany všeobecne známych ochranných známok. Tieto odporúčania boli prijaté na spoločnom zasadaní zhromaždenia Parížskej únie a zhromaždenia WIPO 20. až 29. septembra 1999.

7.

Článok 2 týchto odporúčaní uvádza faktory, ktoré sa majú zohľadniť pri posúdení, či je ochranná známka všeobecne známa v členskom štáte Parížskej únie alebo WIPO:

„1.   [Faktory, ktoré treba zohľadniť]

2.   [Príslušný segment verejnosti]

3.   [Faktory, ktoré sa nebudú vyžadovať]

8.

V súlade s cieľom uvedeným vo svojich odôvodneniach je zámerom smernice 89/104 aproximácia právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok obmedzená na tie ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré najvýraznejšie ovplyvňujú fungovanie vnútorného trhu, ktoré môžu brániť voľnému pohybu tovaru a voľnému pohybu služieb alebo ktoré môžu deformovať hospodársku súťaž (pozri prvé a tretie odôvodnenie).

9.

V tejto súvislosti smernica najprv podriaďuje nadobudnutie a zachovanie práv z ochranných známok tým istým podmienkam vo všetkých členských štátoch tým, že vymedzuje označenia, ktoré môžu tvoriť ochrannú známku (článok 2), stanovuje vyčerpávajúcim spôsobom dôvody zamietnutia zápisu a dôvody neplatnosti súvisiace s ochrannou známkou alebo s kolíziou so skoršími právami (články 3 a 4) a dôvody na výmaz (článok 12).

10.

Na účely tohto konania je relevantný najmä článok 4 smernice nazvaný „Ďalšie dôvody zamietnutia alebo vyhlásenie neplatnosti týkajúce sa konfliktu so skoršími právami“, ktorého odsek 1 stanovuje:

„Ochranná známka nebude zapísaná do registra a ak už bola zapísaná, musí byť vyhlásená za neplatnú:

11.

Odsek 2 písm. d) tohto článku znie:

„‚Skoršími ochrannými známkami‘ v zmysle odseku 1 sú:

…

12.

Odsek 4 písm. b) tohto článku stanovuje:

„Každý členský štát môže ďalej stanoviť, že ochranná známka nebude zapísaná, alebo, ak už je zapísaná, môže byť vymazaná, ak a v tom rozsahu, v akom:

…

13.

Smernica 89/104 okrem toho obsahuje ustanovenia zamerané na to, aby sa zapísaným ochranným známkam zaručila tá istá právna ochrana vo všetkých vnútroštátnych právnych úpravách bez toho, aby to malo vplyv na možnosť členských štátov poskytnúť rozsiahlejšiu ochranu tým ochranným známkam, ktoré majú dobré meno (pozri deviate odôvodnenie).

14.

Článok 6 nazvaný „Obmedzenie účinku ochrannej známky“ stanovuje v odseku 2:

„Ochranná známka neoprávňuje majiteľa zakázať tretím stranám používať v obchodnom styku skoršie právo, ktoré sa vzťahuje len na istú oblasť, ak je toto právo uznané právnymi predpismi príslušného členského štátu a je využívané len na území, pre ktoré je uznané“.

15.

Na záver treba pripomenúť, že dvanáste odôvodnenie smernice uvádza požiadavku, aby úprava, ktorú smernica stanovuje, bola úplne zosúladená s ustanoveniami Parížskeho dohovoru, ktorého zmluvnými stranami sú všetky členského štáty.

16.

Článok 6 ods. 1 a 2 zákona č. 17 zo 7. decembra 2001 (o ochranných známkach) stanovuje:

„1.   Ochranná známka nebude zapísaná do registra:

2.   ‚Skoršími ochrannými známkami‘ v zmysle odseku 1 sú:

17.

Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, ako vyplývajú z rozhodnutia o začatí prejudiciálneho konania, možno zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

18.

Žalobca vo veci samej pán Nieto Nuño je majiteľom španielskej slovnej ochrannej známky FINCAS TARRAGONA zapísanej pre služby zodpovedajúce tomuto opisu: „nehnuteľné veci: správa nehnuteľností a nehnuteľností v spoluvlastníctve, prenájom a predaj nehnuteľností, právne poradenstvo a propagácia nehnuteľností“ a patriace do triedy 36 zmysle Niceskej dohody ( 15 ).

19.

Pán Leonci Monlleó Franquet je majiteľom realitnej kancelárie so sídlom v Tarragone, ktorá od svojho vzniku v roku 1978 ponúka služby v rôznych oblastiach realitnej činnosti, predaja a správy nehnuteľností, pričom používa rozlišovacie označenie FINCAS TARRAGONA v kastílčine alebo FINQUES TARRAGONA v katalánčine ( 16 ).

20.

Pán Monlleó Franquet, proti ktorému bola podaná žaloba na vnútroštátny súd smerujúca k tomu, aby prestal používať označenie FINCAS TARRAGONA (alebo FINQUES TARRAGONA) z dôvodu, že toto používanie porušuje práva z ochrannej známky žalobcu, podal vzájomný návrh, ktorým sa domáhal výmazu zápisu žalobcu, zákazu používania zapísaného označenia žalobcu, ako aj náhrady škody.

21.

Žalovaný založil svoj návrh na výmaz ochrannej známky žalobcu na dvoch dôvodoch. V prvom sa na účely dosiahnutia ochrany upravenej v článku 6 ods. 2 zákona o ochranných známkach, ktorým sa do španielskeho práva prebral článok 4 smernice 89/104, uvádza seniorita ochrannej známky používanej žalovaným, ako aj jej povaha všeobecne známej ochrannej známky v zmysle už citovaného článku 6 bis Parížskeho dohovoru. V druhom sa navrhuje uplatnenie článku 51 ods. 1 písm. b) zákona o ochranných známkach, podľa ktorého možno zápis ochrannej známky vyhlásiť za neplatný a vymazať ho z registra, ak prihlasovateľ konal nedobromyseľne v čase podania prihlášky ochrannej známky.

22.

Z rozhodnutia o začatí prejudiciálneho konania vyplýva, že v konaní vo veci samej sa zistilo, že rozlišovacie označenie požadované žalovaným sa používalo na území ohraničenom mestom Tarragona a jeho okolím. Z tohto rozhodnutia, ako sa zdá, okrem toho vyplýva, že predmetné označenie nadobudlo v rámci zemepisného územia, kde sa používalo, dobré meno vďaka tomuto používaniu.

23.

Vnútroštátny súd na účely vyriešenia sporu považoval za potrebné položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku, ktorá súvisí s prvým dôvodom vyhlásenia neplatnosti uvedeným žalovaným a ktorá sa týka výkladu článku 4 smernice 89/104:

„Vzťahuje sa pojem ochrannej známky ‚všeobecne známej‘ v členskom štáte, uvedený v článku 4 písm. d) prvej smernice 89/104/EHS, výlučne na stupeň známosti a zavedenia v členskom štáte Európskej únie alebo na podstatnej časti územia štátu, alebo sa všeobecná známosť ochrannej známky môže viazať na územie, ktoré sa nezhoduje s územím štátu, ale s územím autonómnej oblasti, regiónu, kraja alebo mesta, podľa toho, aký tovar alebo službu chráni ochranná známka a kto sú jej skutoční adresáti, teda podľa toho, na akom trhu ochranná známka pôsobí?“

24.

Žalovaný vo veci samej, francúzska a talianska vláda a Komisia predložili Súdnemu dvoru podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora svoje písomné pripomienky.

25.

Vnútroštátny súd vychádza z predpokladu, že rozlišovacie označenie, z ktorého vychádza konanie o vyhlásenie neplatnosti začaté žalovaným prostredníctvom vzájomného návrhu, patrí do kategórie ochranných známok uvedených v článku 4 ods. 2 písm. d) smernice 89/104. Má pritom pochybnosti o výklade výrazu „ochranná známka ‚všeobecne známa‘ v členskom štáte v zmysle článku 6 bis Parížskeho dohovoru“ uvedenom v tomto ustanovení, najmä čo sa týka podmienok týkajúcich sa geografického rozsahu všeobecnej známosti ochrannej známky. Vnútroštátny súd poznamenáva, že španielska judikatúra uprednostňuje výklad, podľa ktorého sa má na účely uplatňovania ustanovenia zákona o ochranných známkach, ktorým sa prebral článok 4 ods. 2 písm. d) smernice 89/104, všeobecná známosť ochrannej známky nevyhnutne preukázať vo vzťahu k územiu štátu alebo podstatnej časti tohto územia, zatiaľ čo odporúčania prijaté WIPO uprednostňujú flexibilnejší a ucelenejší prístup, ktorý všeobecnú známosť nespája ani tak s územím, ako s trhom výrobkov alebo služieb označených ochrannou známkou.

26.

Žalovaný vo veci samej poznamenáva, že vyžadovať, aby sa všeobecná známosť ochrannej známky vzťahovala na celé územie členského štátu alebo jeho podstatnú časť, by viedlo k diskriminácii podnikov, ktoré vykonávajú svoju činnosť v rámci obmedzeného územia. Okrem toho uvádza, že na účely vyriešenia sporu vo veci samej má Súdny dvor rozhodnúť o položenej prejudiciálnej otázke vzhľadom na okolnosť, že v prejednávanej veci sa zapísaná ochranná známka používa na rovnakom území ako skoršia ochranná známka a že kolízia medzi spornými ochrannými známkami môže nastať čisto na lokálnej úrovni ohraničenej územím jednej španielskej provincie.

27.

Francúzska a talianska vláda, ako aj Komisia veľmi podobnými tvrdeniami naopak navrhujú Súdnemu dvoru, aby odpovedal na otázku položenú vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že pojem „všeobecne známa ochranná známka“ uvedený v článku 4 ods. 2 písm. d) smernice 89/104 odkazuje na stupeň oboznámenia sa s ochrannou známkou na území členského štátu (francúzska vláda) alebo jeho podstatnej časti (talianska vláda a Komisia).

28.

Článok 4 ods. 2 písm. d) smernice 89/104 odkazuje, ako sa uvádza vyššie, na článok 6 bis Parížskeho dohovoru. Z tohto odkazu však nevyplýva iba prebratie pojmu všeobecná známosť ochrannej známky vypracovaného na medzinárodnej úrovni do právnej úpravy Spoločenstva — ktorý navyše článok 6 bis Parížskeho dohovoru nijako nevymedzuje — ale tiež odkaz na vymedzenú kategóriu právnych situácií, ktorým ustanovenie dohovoru, a teda aj smernica, zaručuje ochranu. Inými slovami, odkaz uvedený v citovanom ustanovení smernice sa podľa mňa má chápať tak, že odkazuje na vecnú pôsobnosť medzinárodného pravidla, ktorá zodpovedá pravidlu Spoločenstva, ktoré naň odkazuje.

29.

Treba teda najprv preskúmať tento článok dohovoru.

30.

Článok 6 bis Parížskeho dohovoru predstavuje výnimku zo zásady teritoriality — z ktorej vychádza systém ochrany dohovoru —, podľa ktorej právo z ochrannej známky získané v určitom právnom poriadku v nadväznosti na splnenie požadovaných formálnych náležitostí je chránené iba v rámci tohto poriadku ( 17 ). Účelom sporného ustanovenia je umožniť majiteľovi zapísanej ochrannej známky alebo ochrannej známky používanej v únijnej krajine brániť jej zápisu alebo požadovať vyhlásenie neplatnosti už vykonaného zápisu, ako aj jej používaniu v inej únijnej krajine, v ktorej táto ochranná známka nadobudla dobré meno, aj keď nebola zapísaná. Vychádza z myšlienky, že právo z ochrannej známky môže vzniknúť, a teda musí byť chránené pod vplyvom samotného dobrého mena nadobudnutého v rámci určitého vnútroštátneho právneho poriadku. Konečným zámerom je odradiť nečestné postupy vyvolané dobrým menom ochrannej známky tým, že sa vylúči, aby si ju mohli privlastniť tretie osoby prostredníctvom jej zápisu alebo používania v štáte, kde ešte nie je chránená, a tým zabrániť prístupu majiteľa na dotknutý trh alebo priviesť ho k tomu, aby zaplatil za prevod práv k ochrannej známke.

31.

Súčasné znenie článku 6 bis v spojení s článkom 1 ods. 2 dohovoru, výlučne odkazuje na obchodné ochranné známky a nie na ochranné známky v službách. Okrem toho, aj keď používanie ochrannej známky v štáte, kde sa žiada jej ochrana, nie je výslovne upravené ako podmienka uplatnenia, predmetné ustanovenie nevyžaduje, aby únijné krajiny chránili všeobecné známe ochranné známky, ktoré sa nepoužívajú v uvedenom štáte ( 18 ). Na záver toto ustanovenie nepredstavuje výnimku zo zásady osobitosti (alebo relatívneho účinku) ani pravidlo, ktorého účelom je chrániť ochrannú známku proti prípadnému oslabeniu: pôsobnosť ochrany, ktorú zaručuje, sa obmedzuje na prípady kolízie medzi ochrannými známkami vo vzťahu k zhodným alebo podobným výrobkom a jej uplatnenie podlieha existencii pravdepodobnosti zámeny ( 19 ).

32.

Článok 6 bis Parížskeho dohovoru vymedzuje teda minimálny obsah medzinárodnej ochrany priznanej všeobecne známym ochranným známkam.

33.

Ako už bolo uvedené, toto ustanovenie sa uplatňuje na zapísané ochranné známky alebo ochranné známky používané v niektorej únijnej krajine — alebo v každom prípade na ochranné známky, ktorých majitelia sú chránení ustanoveniami dohovoru — ktorých všeobecná známosť presahuje hranice štátu pôvodu z dôvodu jej používania, ktoré sa uskutočnilo v iných únijných krajinách, napríklad prostredníctvom obchodovania s výrobkami označenými ochrannou známkou alebo prostredníctvom reklamných kampaní.

34.

Možno si však položiť otázku, či možno článok 6 bis a všeobecnejšie ustanovenia dohovoru, ktoré okrem zásady rovnosti zaobchádzania ( 20 ) upravujú minimálnu ochranu výrobkov priemyselného vlastníctva, na ktoré sa dohovor vzťahuje, tiež uplatniť na čisto vnútorné situácie, keď je ochrana únijnou krajinou poskytnutá vlastnému štátnemu príslušníkovi ( 21 ), ako sa zdá, že to je v prípade sporu vo veci samej.

35.

V doktríne odpoveď na túto otázku závisí od povahy a účelu, ktoré sa priznajú Parížskemu dohovoru. Podľa niektorých je cieľom Parížskeho dohovoru uskutočniť minimálnu harmonizáciu právnych úprav členských štátov Únie vo sfére svojej vecnej pôsobnosti, a stanovuje teda jednotné právne predpisy uplatniteľné nezávisle od štátnej príslušnosti osôb, ktoré sa domáhajú ochrany. Podľa iných ide naopak o medzinárodný dohovor, ktorý upravuje výlučne zaobchádzanie s cudzincami, pričom im zaručuje minimálnu ochranu nad rámec zásady rovnosti zaobchádzania.

36.

Podľa prvého výkladu únijné krajiny musia na základe svojich medzinárodných zmluvných záväzkov upraviť svoju vnútornú právnu úpravu tak, aby sa ustanovenia dohovoru vymedzujúce minimálnu úroveň ochrany uplatňovali aj na ich vlastných štátnych príslušníkov.

37.

Podľa druhého výkladu sú naopak únijné krajiny povinné priznať tzv. „únijné zaobchádzanie“ iba štátnym príslušníkom iných únijných krajín alebo tretích krajín, ak nastanú situácie upravené v článku 3 dohovoru. Z hľadiska tohto výkladu slúži dohovor iba na spustenie harmonizácie právnych úprav v rámci Únie tým, že vyzýva krajiny, ktoré sú jej súčasťou, ale bez toho, aby ich k tomu nútil, aby rozšírili na svojich štátnych príslušníkov pôsobnosť práv, ktoré požívajú cudzinci ex iure conventionis, preto, aby sa predišlo diskriminácii týchto štátnych príslušníkov.

38.

Nepovažujem za vhodné, aby sa súd Spoločenstva, čo i len implicitne, vyjadril k vyššie uvedenej otázke, keďže ide v podstate o určenie rozsahu povinností vyplývajúcich členským štátom z medzinárodného dohovoru, ktorého zmluvnou stranou nie je Spoločenstvo, a to napriek tomu, že pôsobnosť ustanovenia sekundárneho práva Spoločenstva závisí v konečnom dôsledku od výberu jedného z týchto dvoch výkladov z dôvodu odkazu na medzinárodné pravidlo, ktoré toto ustanovenie obsahuje. Prináleží totiž každému členskému štátu, aby v prípade, že dohovor neobsahuje jasnú úpravu v tomto smere, určil, či a na akom základe — v súlade s povinnosťou vyplývajúcou z dohovoru alebo na základe voľby zákonodarcu zameranej na predchádzanie dominovým diskrimináciám ( 22 ) — prizná „únijné zaobchádzanie“, a teda osobitnú ochranu upravenú v 6 bis dohovoru svojim vlastným štátnym príslušníkom.

39.

Nezdá sa mi, že sa dá tvrdiť nezávisle od pôsobnosti, ktorú možno priznať článku 6 bis Parížskeho dohovoru, že členským štátom na základe práva Spoločenstva prináleží povinnosť chrániť všeobecne známe ochranné známky v zmysle tohto ustanovenia aj v čisto vnútorných situáciách, keďže úprava nezapísaných ochranných známok, t. j. kategórií, do ktorých patria predmetné známky, do dnešného dňa nebola harmonizovaná.

40.

Okrem toho sa mi zdá, že vzhľadom na ciele a systém smernice 89/104 nie je odpoveď na otázku uvedenú v bode 34 vyššie ani úplne nevyhnutná na účely zodpovedania otázky položenej vnútroštátnym súdom.

41.

V tejto súvislosti treba najprv pripomenúť, že článok 6 bis Parížskeho dohovoru, a to prinajmenšom v rámci širokej pôsobnosti, ktorú mu priznáva článok 16 dohody TRIPS, sa uplatňuje buď vtedy, keď sa ochranná známka stala všeobecne známou v nadväznosti na jej používanie na území štátu, kde sa požaduje ochrana ( 23 ), buď vtedy, keď sa všeobecná známosť získala bez používania v striktnom zmysle slova prostredníctvom reklamných kampaní na území štátu ochrany alebo mimo jeho územia (tzv. „pill-over advertisement“), alebo jednoducho ako dôsledok všeobecnej známosti ochrannej známky získanej v cudzine ( 24 ).

42.

V prvom prípade ide o ochrannú známku používanú na území štátu, ale nezapísanú v tomto štáte.

43.

Na také ochranné známky (nazývané faktické ochranné známky) sa vzťahuje osobitné ustanovenie smernice 89/104, t. j. článok 4 ods. 4 písm. b), podľa ktorého môže každý členský štát stanoviť, že existencia práv k nezapísanej ochrannej známke predstavuje dôvod na vylúčenie zápisu neskoršej ochrannej známky alebo na vyhlásenie neplatnosti tohto zápisu, ak právny poriadok tohto štátu priznáva výlučné práva jej majiteľovi.

44.

V systéme smernice môže teda ochranná známka nezapísaná v členskom štáte, ktorá je však v ňom používaná, predstavovať prekážku zápisu alebo môže mať schopnosť vyvolať neplatnosť takéhoto zápisu, a to zároveň ako všeobecne známa ochranná známka v zmysle článku 6 bis Parížskeho dohovoru v súlade s článkom 4 ods. 2 písm. d), ak sú splnené podmienky jeho uplatnenia ( 25 ), a ako nezapísaná ochranná známka v zmysle článku 4 ods. 4 písm. b), ak právna úprava členského štátu priznáva výlučné práva tejto kategórii ochranných známok.

45.

Podľa znenia článku 4 ods. 4 písm. b) smernice 89/104 a v súlade s jej štvrtým odôvodnením, na základe ktorého táto smernica „nezbavuje členské štáty práva naďalej chrániť ochranné známky získané používaním“, môže každý členský štát nielen priznať ochranu nezapísaným ochranným známkam, a tým uznať používanie označenia ako skutočnosť vyvolávajúcu vznik výlučného práva, ale aj vymedziť hranice, rozsah a podmienky tejto ochrany.

46.

Ochrana môže napríklad podliehať podmienke, že ochranná známka bude mať určitý stupeň všeobecnej známosti alebo že jej používanie sa týka určitého geografického rozsahu, alebo aj vypustiť akékoľvek podmienky spojené s minimálnou úrovňou oboznámenia verejnosti s označením alebo územného rozsahu jej používania.

47.

Vyplýva z toho, že v zásade aj skoršia nezapísaná ochranná známka, ktorá v dôsledku svojho používania získala všeobecnú známosť v členskom štáte na čisto lokálnej úrovni, môže predstavovať platnú prekážku zápisu neskoršej ochrannej známky alebo dôvod jeho neplatnosti, ak to stanovuje právna úprava tohto členského štátu ( 26 ).

48.

Za týchto okolností sa mi zdá, že možno vyvodiť záver, že ak súdy členského štátu vykladajú vnútroštátne ustanovenie preberajúce článok 4 ods. 2 písm. d) smernice 89/104 v tom zmysle, že skoršia ochranná známka používaná na území tohto štátu môže predstavovať platnú prekážku zápisu neskoršej ochrannej známky alebo môže predstavovať dôvod jeho neplatnosti aj vtedy, keď uvedená skoršia ochranná známka nie je všeobecne známa na celom území tohto štátu alebo jeho podstatnej časti, ale iba v obmedzenejšom geografickom rámci, tento výklad nie je nezlučiteľný so systémom a cieľmi smernice, a to vzhľadom na mieru voľnej úvahy členských štátov, ktorou disponujú pri stanovovaní obsahu ochrany poskytovanej faktickým ochranným známkam vo svojich jednotlivých právnych poriadkoch ( 27 ).

49.

Nezdá sa mi, že odkaz v článku 4 ods. 2 písm. d) smernice na článok 6 bis Parížskeho dohovoru môže ovplyvniť záver uvedený vyššie, keďže toto ustanovenie — za predpokladu, že sa má vykladať tak, že sa vzťahuje iba na ochranné známky všeobecne známe na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni — sa obmedzuje, ako je to uvedené vyššie, na stanovenie minimálnej úrovne ochrany ( 28 ).

50.

Nedomnievam sa, že tento záver možno spochybniť obmedzením sa na tvrdenie, že by bránil jednotnému výkladu a uplatňovaniu dôvodov zamietnutia zápisu ochrannej známky alebo jeho neplatnosti, keďže samotná smernica povoľuje tento výsledok, pretože umožňuje členským vymedziť sféru ochrany, ktorú priznajú nezapísaným ochranným známkam v prípade kolízie s prihlasovanými alebo zapísanými ochrannými známkami. Zdá sa mi naopak, že vylúčenie výkladu a priori prostredníctvom prijatia jednotného výkladu na úrovni Spoločenstva vo vnútroštátnom rámci, ktorý umožní uplatnenie dôvodu zamietnutia a dôvodu neplatnosti uvedených v predmetnom ustanovení tiež na faktické ochranné známky ( 29 ) všeobecne známe na nepodstatnej časti vnútroštátneho územia, by nakoniec viedlo k tomu, že by sa riadne nezohľadnili obmedzenia legislatívnej harmonizácie zavedenej smernicou 89/104.

51.

Z vyššie uvedeného podľa mňa vyplýva, že vo svetle systému a cieľov sledovaných smernicou 89/104, jej článku 4 ods. 2 písm. d) neodporuje, ak sa pri výklade a uplatnení vnútroštátneho ustanovenia preberajúceho tento článok považuje ochranná známka používaná v tomto členskom štáte, ktorej všeobecná známosť nepokrýva celé územie tohto štátu alebo jeho podstatnú časť, ale iba obmedzenejší geografický rámec, za všeobecne známu ochrannú známku v tomto členskom štáte v zmysle článku 6 bis Parížskeho dohovoru.

52.

Vo svetle vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Juzgado Mercantil 3 de Barcelona, takto:

Článok 4 ods. 2 písm. d) prvej smernice Rady 89/104/EHS z 21. decembra 1988 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok sa má vykladať v tom zmysle, že mu neodporuje, ak sa dôvod zamietnutia zápisu ochrannej známky a dôvod jej neplatnosti, ktoré upravuje, uplatnia aj vtedy, keď sporná skoršia ochranná známka používaná, ale nezapísaná v členskom štáte, je všeobecne známa nie na celom území tohto štátu alebo jeho podstatnej časti, ale iba v obmedzenejšom geografickom rámci.