Vec T‑142/03

Fost Plus VZW

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

„Žaloba o neplatnosť – Žaloba podaná právnickou osobou – Akt, ktorý sa jej osobne týka – Rozhodnutie 2003/82/ES – Ciele zhodnocovania a recyklácie materiálov a odpadov z obalov – Smernica 94/62/ES – Neprípustnosť“

Uznesenie Súdu prvého stupňa (tretia komora) zo 16. februára 2005 

Abstrakt uznesenia

1.     Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú – Rozhodnutie, ktoré potvrdzuje prekročenie cieľov zhodnocovania a recyklácie uvedených v článku 6 ods. 1 písm. a) a b) smernice 94/62 členským štátom – Žaloba podniku nakladajúceho s odpadmi z obalov z domácností – Neprípustnosť

(Článok 230 ods. 4 ES; smernica Parlamentu a Rady 94/62)

2.     Európske spoločenstvá – Súdne preskúmanie zákonnosti aktov inštitúcií – Všeobecne platné akty – Povinnosť členských štátov stanoviť ucelený systém právnych prostriedkov umožňujúci zabezpečiť dodržiavanie práva na účinnú súdnu ochranu – Podanie žaloby o neplatnosť na súd Spoločenstva v prípade neprekonateľnej prekážky na úrovni vnútroštátnych procesných predpisov – Vylúčenie

(Článok 230 štvrtý odsek ES)

3.     Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú – Výklad contra legem podmienky nevyhnutnosti byť osobne dotknutý – Neprípustnosť

(Článok 230 štvrtý odsek ES)

1.     Podnik nakladajúci s odpadmi z obalov z domácností, ktorý predtým získal súhlas vnútroštátnych orgánov, nie je osobne dotknutý rozhodnutím Komisie, ktorým sa potvrdzuje prekročenie cieľov zhodnocovania a recyklácie uvedených v článku 6 ods. 1 písm. a) a b) smernice 94/62 o obaloch a odpadoch z obalov členským štátom, ktoré sa vzťahujú na všetky obalové materiály a odpady z obalov.

Po prvé, sporné rozhodnutie sa totiž týka žalobcu len z dôvodu jeho objektívneho postavenia hospodárskeho subjektu činného v odvetví obalov, rovnako ako každého iného hospodárskeho subjektu nachádzajúceho sa súčasne alebo potenciálne v rovnakej situácii.

Po druhé, podiel žalobcu na významnej časti trhu s obalmi z domácností, skutočnosť, že jeho hlavnou činnosťou je zber a zhodnocovanie odpadov z obalov z domácností, a okolnosť, že preto sú výška a pravdepodobnosť prípadnej pokuty oveľa vyššie ako pre ostatné subjekty, nepreukazujú, že žalobca je osobne dotknutý napadnutým rozhodnutím. Hospodárske dôsledky, o ktorých žalobca tvrdí, že ho z dôvodu sporného ustanovenia postihli, hoci boli autorovi aktu známe, totiž samy osebe nepostačujú na jeho individualizovanie vo vzťahu k všeobecne záväznému právnemu predpisu.

Po tretie, skutočnosť, že Komisia založila svoje rozhodnutie na existencii individuálnych povinností žalobcu a údajoch, ktoré sa ho týkajú, postačí na individualizovanie len pod podmienkou, že zohľadnenie jeho situácie vyplýva z príslušnej právnej úpravy. To by bol prípad, keby bola Komisia na jednej strane povinná na základe osobitných ustanovení zohľadniť dôsledky aktu, ktorý má v úmysle prijať, na situáciu určitých jednotlivcov tak, aby táto okolnosť mohla týchto jednotlivcov individualizovať, a na druhej strane, ak príslušné ustanovenia stanovujú právo dotknutej osoby na účasť na konaní pred podaním žaloby.

Po štvrté, okrem výslovného ustanovenia v danom odvetví, ani proces vypracovania všeobecne záväzných aktov, ani všeobecne záväzné akty samy osebe ako všeobecne záväzné opatrenia, nevyžadujú na základe všeobecných zásad práva Spoločenstva účasť dotknutých osôb, pretože ich záujmy sú zastúpené politickými orgánmi splnomocnenými na prijatie týchto aktov. Preto žalobca nemôže vyvodiť zo zásady správneho úradného postupu procesné právo zahŕňajúce právo na podanie žaloby o neplatnosť.

(pozri body 51, 52, 55, 61, 70, 71)

2.     Hoci prináleží členským štátom stanoviť ucelený systém právnych prostriedkov a konaní umožňujúci zabezpečiť dodržiavanie práva na účinnú súdnu ochranu, nie je možný výklad pravidiel prípustnosti uvedených v článku 230 ES, podľa ktorého sa má žaloba o neplatnosť vyhlásiť za prípustnú, ak sa po konkrétnom skúmaní vnútroštátnych procesných pravidiel súdom Spoločenstva preukáže, že tieto jednotlivca neoprávňujú na podanie právneho prostriedku, ktorý by mu umožnil spochybniť platnosť namietaného aktu Spoločenstva. Priama žaloba o neplatnosť, predložená súdu Spoločenstva, nie je možná, ani keby bolo možné po konkrétnom skúmaní vnútroštátnych procesných pravidiel týmto súdom preukázať, že tieto jednotlivca neoprávňujú na podanie žaloby, ktorou by mohol spochybniť platnosť namietaného aktu Spoločenstva. Taký režim by totiž v každom konkrétnom prípade od súdu Spoločenstva požadoval, aby skúmal a vyložil vnútroštátne procesné právo, čím by prekročil svoju právomoc v rámci kontroly zákonnosti aktov Spoločenstva.

(pozri bod 76)

3.     Ak je pravda, že podmienku osobného záujmu požadovanú článkom 230 štvrtým odsekom ES treba vykladať vo svetle zásady účinnej súdnej ochrany berúc do úvahy rôzne okolnosti, ktoré by mohli žalobcu individualizovať, taký výklad by nemohol viesť k vyvráteniu predmetnej podmienky výslovne stanovenej Zmluvou bez prekročenia právomocí priznaných touto Zmluvou súdom Spoločenstva.

(pozri bod 77)

UZNESENIE SÚDU PRVÉHO STUPŇA (tretia komora)

zo 16. februára 2005 (*)

„Žaloba o neplatnosť – Žaloba podaná právnickou osobou – Akt, ktorý sa jej osobne týka – Rozhodnutie 2003/82/ES – Ciele zhodnocovania a recyklácie materiálov a odpadov z obalov – Smernica 94/62/ES – Neprípustnosť“

Vo veci T‑142/03,

Fost Plus VZW, so sídlom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: P. Wytinck a H. Viaene, advokáti,

žalobca,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: M. van Beek a M. Konstantidinis, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovanej,

ktorej predmetom je zrušenie článku 1 rozhodnutia Komisie 2003/82/ES z 29. januára 2003 o potvrdení opatrenia, ktoré Belgicko ohlásilo v súlade s článkom 6 ods. 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 94/62/ES o obaloch a odpadoch z obalov (Ú. v. ES L 31, s. 32),

SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (tretia komora),

v zložení pri porade: predseda komory J. Azizi, sudcovia M. Jaeger a F. Dehousse,

tajomník: H. Jung,

vydal toto

Uznesenie

 Právny rámec a skutkový stav sporu

1       Cieľom smernice Európskeho parlamentu a Rady 94/62/ES z 20. decembra 1994 o obaloch a odpadoch z obalov (Ú. v. ES L 365, s. 10; Mim. vyd. 13/013, s. 349) je zharmonizovať vnútroštátne opatrenia týkajúce sa hospodárenia s obalmi a s odpadmi z obalov, aby sa na jednej strane zabránilo ich vplyvu na životné prostredie alebo sa takýto vplyv znížil, a to vysokou úrovňou ochrany životného prostredia, a aby sa na druhej strane zabezpečil funkčný vnútorný trh, aby sa odstránili prekážky v obchodovaní a narušenie a obmedzenie hospodárskej súťaže v Spoločenstve (článok 1).

2       Na tento účel článok 6 ods. 1 smernice 94/62 stanovuje:

„… členské štáty [prijmú – neoficiálny preklad] potrebné opatrenia na dosiahnutie nasledovných cieľov na celom svojom území;

a)      do piatich rokov odo dňa, kedy táto smernica musí byť zavedená [prebratá – neoficiálny preklad] do vnútroštátnych právnych predpisov, sa bude zhodnocovať najmenej 50 % a najviac 65 % celkovej hmotnosti odpadov z obalov;

b)      v rámci tohto všeobecného cieľa, v tom istom časovom limite, sa bude recyklovať najmenej 25 % a najviac 45 % celkovej hmotnosti obalových materiálov obsiahnutých v odpade z obalov a to pre každý materiál minimálne 15 % jeho hmotnosti;

…“

3       Táto smernica zároveň členským štátom umožňuje ísť nad rámec týchto cieľov. Jej článok 6 ods. 6 v tomto zmysle uvádza:

„Členské štáty, ktoré majú alebo budú mať vytýčené programy, ktoré prekračujú ciele stanovené v odseku 1 písm. a) a b) a ktoré majú zodpovedajúce kapacity na recykláciu a zhodnocovanie, môžu realizovať svoje ciele v záujme vysokej úrovne ochrany životného prostredia za podmienok, že ich opatrenia nespôsobia narušenie vnútorného obchodu [vnútorného trhu – neoficiálny preklad] a nebudú brániť prispôsobeniu ostatných členských štátov smernici. Členské štáty informujú o tomto Komisiu. Komisia potvrdí tieto opatrenia po tom, ako v spolupráci s členskými štátmi overí, že sú v zhode s horeuvedenými podmienkami a neobsahujú svojvoľnú diskrimináciu alebo skryté obmedzovanie obchodu medzi členskými štátmi.“

4       Nakoniec článok 16 ods. 1 a článok 21 smernice 94/62 stanovujú pre členské štáty povinnosť ohlásiť opatrenia, ktoré chcú prijať na dosiahnutie súladu s touto smernicou, a zriadiť výbor zložený zo zástupcov členských štátov, ktorému predsedá zástupca Komisie a ktorý sa vyjadruje k návrhom opatrení predloženým Komisiou.

5       V belgickom federálnom systéme patrí stanovovanie cieľov zhodnocovania a recyklácie obalového materiálu a odpadov z obalov stanovených v článku 6 smernice 94/62 do výlučnej právomoci Flámskeho regiónu, Valónskeho regiónu a Regiónu hlavného mesta Brusel.

6       Aby sa zabezpečilo súvislé a jednotné prebratie a vykonanie smernice 94/62, 30. mája 1996 uzavreli tieto tri belgické regióny dohodu o spolupráci v oblasti prevencie a hospodárenia s obalmi z odpadov (ďalej len „dohoda o spolupráci“). Každý z uvedených troch regiónov túto dohodu schválil príslušným legislatívnym aktom, a to dekrétom Valónskeho regiónu zo 16. januára 1997, dekrétom Flámskeho regiónu z 21. januára 1997 a výnosom Regiónu hlavného mesta Brusel z 24. januára 1997.

7       Dohoda o spolupráci stanovuje povinnosť pre hospodárske subjekty – subjekty zodpovedné za plnenie obalov a užívatelia obalov vrátane dovozcov, ak sa plnenie vykonáva mimo Belgicka – odobrať späť a recyklovať alebo zhodnotiť obalový materiál, ktorý obsahuje odpady z obalov uvedených na trh (článok 6), a to (majú vykonať) buď sami, alebo prostredníctvom tretích osôb (článok 7 ods. 1). Táto dohoda tiež stanovuje zriadenie Commission interrégionale de l’emballage (Medziregionálna komisia pre obaly), ktorá schvaľuje zariadenia, ktoré sa zaviažu plniť podmienky dohody o spolupráci namiesto podnikov uvádzajúcich na trh balené výrobky (hlava V dohody o spolupráci).

8       Článok 3 ods. 2 dohody o spolupráci stanovuje minimálne ciele v oblasti recyklácie a zhodnocovania odpadov z obalov vyjadrené percentom ich váhy. Hospodárske subjekty musia tieto percentá dosiahnuť vo všetkých troch regiónoch tak v prípade domácich, ako aj priemyselných odpadov z obalov. Vo všeobecnosti sú vyššie než percentá, ktoré stanovuje smernica 94/62.

9       Článok 30 ods. 2 dohody o spolupráci stanovuje, že ak subjekt zodpovedný za obaly alebo schválené zariadenie nedosiahne v určených lehotách stanovené percentá recyklácie a zhodnocovania, môžu mu členovia kancelárie Commission interrégionale de l’emballage uložiť správnu pokutu vo výške 20 000 belgických frankov (BEF) (500 eur) za každú tonu nezhodnotených, alebo vo výške 30 000 BEF (750 eur) za každú tonu nerecyklovaných odpadov z obalov.

10     Článok 25 ods. 1 bod 3 dohody o spolupráci stanovuje, že rozhodovací orgán Commission interrégionale de l’emballage „prizná, pozastaví a odníme zariadeniu súhlas, alebo kedykoľvek po vypočutí zástupcov schváleného zariadenia zmení z dôvodov všeobecného záujmu podmienky vykonávania činnosti obsiahnuté v súhlase“.

11     Dohodu o spolupráci, ktorú belgické orgány ohlásili Komisii v súlade s článkom 6 ods. 6 smernice 94/62 13. júla 1996, potvrdila Komisia 15. septembra 1999 (rozhodnutie 1999/652/ES o potvrdení opatrení, ktoré Belgicko ohlásilo v súlade s článkom 6 ods. 6 smernice 94/62 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 257, s. 20).

12     Dňa 1. augusta 2001 oznámili belgické orgány Komisii návrh zmeny dohody o spolupráci (ďalej len „zmena dohody o spolupráci“).

13     Cieľom tohto návrhu bolo zvýšiť pre obdobie rokov 2000 až 2003 percentá recyklácie a zhodnocovania stanovené článkom 3 dohody o spolupráci.

14     Vo svetle informácií, ktoré Belgicko poskytlo, a výsledkov porád s ďalšími členskými štátmi prostredníctvom hovorcu výboru zriadeného podľa článku 21 smernice 94/62 došla Komisia v rozhodnutí 2003/82/ES z 29. januára 2003 o potvrdení opatrenia, ktoré Belgicko ohlásilo v súlade s článkom 6 ods. 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 94/62/ES o obaloch a odpadoch z obalov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 31, s. 32, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), k záveru, že ohlásené opatrenie sa malo potvrdiť, keďže:

–       boli k dispozícii príslušné kapacity recyklácie a zhodnocovania materiálov zbieraných v súlade s cieľmi stanovenými Belgickým kráľovstvom,

–       opatrenie nespôsobovalo narušenie vnútorného trhu,

–       opatrenie nebránilo prispôsobeniu ostatných členských štátov smernici,

–       opatrenie nebolo nástrojom svojvoľnej diskriminácie,

–       opatrenie nebolo skrytým obmedzovaním obchodu medzi členskými štátmi (bod III napadnutého rozhodnutia).

15     Komisia však uviedla, že boli zaznamenané znaky nasýtenia trhu so zbieranými sklenenými črepmi. Preto vyzvala Belgické kráľovstvo, aby pozorne sledovalo trh skla a ubezpečilo sa, že úroveň zberu v Belgicku nepresiahne kapacity trhu.

16     Žalobca je neziskovým združením podľa belgického práva, schváleným v súlade s dohodou o spolupráci, na základe rozhodnutia Commission interrégionale de l’emballage S‑C‑99/31116 z 23. decembra týkajúceho sa schválenia neziskového združenia FOST Plus ako subjektu pre zber odpadov z obalov (Moniteur belge z 27. marca 1999, s. 10048, ďalej len „rozhodnutie o súhlase“), pre zber, recykláciu a zhodnocovanie odpadov z domácností. Pre svojich členov vykonáva povinnosť spätného odberu uloženú subjektom zodpovedným za obaly z odpadov z domácností a na tieto účely prijíma všetky opatrenia na dosiahnutie percenta zhodnocovania uložené dohodou o spolupráci.

 Konanie a žalobné návrhy účastníkov konania

17     Žalobca podal túto žalobu návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 28. apríla 2003.

18     Samostatným podaním podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 10. júla 2003 vzniesla žalovaná námietku neprípustnosti na základe článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa. Žalobca podal k tejto námietke neprípustnosti svoje pripomienky 6. októbra 2003. Súd prvého stupňa vyzval účastníkov konania, aby predložili určité dokumenty a zodpovedali na otázky týkajúce sa námietky neprípustnosti vznesenej žalovanou. Účastníci konania tieto dokumenty predložili a na uvedené otázky odpovedali v stanovených lehotách.

19     Žalobca navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–       zrušil článok 1 napadnutého rozhodnutia,

–       zaviazal žalovanú na náhradu trov konania.

20     Žalovaná navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–       zamietol žalobu ako neprípustnú,

–       zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

 Právny stav

21     Ak podľa článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku niektorý účastník konania o to požiada, Súd prvého stupňa môže rozhodnúť o neprípustnosti pred prejednaním veci samej. V súlade s odsekom 3 toho istého článku sa námietka neprípustnosti ďalej prejednáva v rámci ústnej časti konania, ak Súd prvého stupňa nerozhodne inak. Súd prvého stupňa usudzuje, že sa s touto vecou oboznámil na základe preskúmania spisového materiálu, predložených dokumentov, ako aj odpovedí účastníkov konania na otázky, ktoré im boli položené, dostatočne na to, aby rozhodol o návrhu žalovanej bez toho, aby bolo potrebné otvoriť ústnu časť konania.

 Tvrdenia účastníkov konania

22     Žalovaná tvrdí, že žaloba je neprípustná z toho dôvodu, že žalobcu sa napadnuté rozhodnutie osobne nedotýka.

23     Žalobca sa domnieva, že žaloba je prípustná jednak preto, že sa považuje za priamo a osobne dotknutého napadnutým rozhodnutím (rozsudky Súdneho dvora zo 14. decembra 1962, Confédération nationale des producteurs de fruits et légumes a i./Rada, 16/62 a 17/62, Zb. s. 901, a z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb. s. 197) a jednak, a subsidiárne, že proti napadnutému rozhodnutiu nedisponuje inými účinnými právnymi prostriedkami.

24     Pokiaľ ide otázku, či sa ho napadnuté rozhodnutie priamo dotýka, žalobca tvrdí, že niet žiadnych pochýb, že zámerom belgických orgánov je revidovanú dohodu o spolupráci, ktorú Komisia schválila, uplatňovať. Tento zámer belgických orgánov je pre žalobcu zjavný z uplatňovania prvej dohody o spolupráci schválenej rozhodnutím 1999/652 a z uskutočnenia prípravných prác napadnutého rozhodnutia a zásadných dohôd, ktoré na tento účel uzavreli Valónsky región a Flámsky región.

25     Pokiaľ ide o otázku, či sa ho napadnuté rozhodnutie osobne dotýka, sa žalobca v podstate opiera o päť dôvodov potvrdzujúcich určité vlastnosti, ktoré sú preňho osobitné, a situáciu skutkového stavu, ktorá je preňho vzhľadom na každú inú osobu charakteristická.

26     Po prvé, žalobca tvrdí, že je jediným zariadením, ktoré získalo súhlas na zber, recykláciu a nakladanie s odpadmi z obalov z domácností v mene iných subjektov zodpovedných za obaly. Z tohto súhlasu mu ďalej vyplývajú, a to len jemu a nie iným prípadným subjektom zodpovedným za obaly, jednak rôzne povinnosti, medzi ktoré patrí vedenie účtovníctva v súvislosti s nákladmi a zberom a používanie postupov verejného obstarávania, a jednak podmienky pristúpenia členov, povinného poistenia a vytvorenia záruk. Žalobca sa preto domnieva, že tento súhlas a osobitné podmienky, ktoré s ním súvisia, potvrdzujú jeho osobitné postavenie proti iným prípadným subjektom zodpovedným za obaly.

27     Žalobca v tejto súvislosti pripomína, že aj za predpokladu, že napadnuté rozhodnutie je všeobecne záväzné, a vzťahuje sa tak aj na iné prípadné subjekty zodpovedné za obaly, táto skutočnosť nevylučuje, že pokiaľ sa týka jeho, môže mať iný dopad (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. septembra 2002, Pfizer Animal Health/Rada, T‑13/99, Zb. s. II‑3305, bod 84 a citovaná judikatúra).

28     Po druhé, žalobca tvrdí, že de facto je jediným podnikom, ktorý bude povinný zaplatiť pokuty v prípade nedodržania nových predpisov prijatých Belgickým kráľovstvom po prijatí napadnutého rozhodnutia.

29     V tejto súvislosti pripomína, že na základe článku 30 ods. 2 dohody o spolupráci mu možno v lehotách stanovených dohodou o spolupráci uložiť správnu pokutu vo výške 20 000 BEF (500 eur) alebo 30 000 BEF (750 eur) za každú tonu nezhodnotených alebo nerecyklovaných odpadov z obalov v lehotách stanovených dohodou o spolupráci.

30     Keďže podľa žalobcu dostupné kapacity zhodnocovania v Belgicku neumožňujú dosiahnuť nové percentá uložené zákonodarcom a keďže jeho podiel na trhu odpadov z domácností je 93 %, domnieva sa, že pre príslušné orgány je oveľa jednoduchšie vymáhať od neho podstatnú časť pokút, ktoré môžu uložiť, než vyšetrovať podniky, ktoré sa snažia splniť podmienky zhodnocovania a recyklácie na základe ich vlastnej iniciatívy. Preto sa žalobca domnieva, že de facto je jediným podnikom, ktorému bude uložená pokuta, čo ho samo osebe dostatočne individualizuje.

31     Žalobca navyše tvrdí, že na rozdiel od prípadných podnikov, ktoré samy prevezmú zodpovednosť za hospodárenie s odpadmi z obalov a pre ktoré je táto činnosť len doplňujúcej povahy, je zhodnocovanie odpadov z obalov jeho hlavnou činnosťou. Preto žalobca zastáva názor, že hospodársky a finančný dopad, ktorý bude musieť znášať na základe napadnutého rozhodnutia, bude oveľa významnejší preňho než pre akýkoľvek iný subjekt zodpovedný za obaly z domácností. Táto osobitná hospodárska a finančná situácia ho odlišuje tiež od prípadných iných subjektov zodpovedných za odpady z obalov z domácností a je prvkom, ktorý judikatúra zohľadňuje, najmä v rozsudkoch Súdneho dvora z 23. apríla 1986, Les Verts/Európsky parlament (294/83, Zb. s. 1339), a z 18. mája 1994, Codorniu/Rada (C‑309/89, Zb. s. 1853).

32     Po tretie, žalobca sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté tak, že boli vzaté do úvahy jeho povinnosti a údaje, ktoré sa ho týkajú, čo ho osobitne individualizuje.

33     Žalobca v tejto súvislosti podčiarkuje, že jedným z podstatných a určujúcich dôvodov vedúcich k napadnutému rozhodnutiu je organizovanie verejných výberových konaní pre recykláciu skla [hlava II písm. b) napadnutého rozhodnutia]. Pritom tieto verejné výberové konania uskutočňuje a je povinný uskutočňovať len on sám, ako to vyplýva z odpovede belgických orgánov na otázky Komisie v rámci postupu prijímania napadnutého rozhodnutia. Žalobca sa navyše domnieva, že hoci už existujú aj iné subjekty zodpovedné za odpady z obalov z domácností, ide o jednotlivcov alebo podniky, ktoré, keďže sa na ne nevzťahuje definícia „obstarávateľa“ v zmysle európskych smerníc v oblasti verejného obstarávania, nemusia také výberové konanie organizovať, s výnimkou ak im táto povinnosť vyplýva z iného titulu, ako je tomu v prípade žalobcu na základe súhlasu.

34     Žalobca sa tiež domnieva, že bol osobitne dotknutý pri prijímaní napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti sa odvoláva na výňatky z viacerých dokumentov, z ktorých vyplýva, že jednotliví belgickí zákonodarcovia brali do úvahy len jeho, pokiaľ išlo o odpady z obalov z domácností. Navyše z analýzy všetkých dokumentov spisu Komisie, ku ktorým mal žalobca prístup, podľa neho vyplýva, že Komisia zozbierala len údaje, ktoré sa týkali jeho.

35     Po štvrté, žalobca sa domnieva, že keďže si Komisia bola vedomá jeho osobitného postavenia, mala ho prizvať k postupu prijímania napadnutého rozhodnutia. Žalobca zastáva názor, že ak Komisia koná na základe článku 6 ods. 6 smernice 94/62, nemôže sa spoľahnúť výlučne na skutočnosti oznámené členskými štátmi. Aby mohla Komisia určiť, či informácia, o ktorú sa opiera, je vierohodná, bola povinná si vo všeobecnom rámci zásady správneho úradného postupu – hoci táto nie je v smernici 94/62 výslovne uvedená – za určitých okolností aspoň vyžiadať stanovisko hlavných dotknutých podnikov. V tomto prípade žalobca uvádza, že Komisia to neurobila, keďže informácie, ktoré zozbierala, pochádzali výlučne od neho, čo podľa neho preukazuje, že je pre Komisiu skutočne špecifickým podnikom a že sa ho postup osobne dotýka.

36     Navyše z prvej strany a osobitne prvej poznámky pod čiarou v odpovedi Belgického kráľovstva na list Komisie z 15. mája 2002 vyplýva, že určité údaje týkajúce sa odpadov z obalov z domácností, ktoré Belgické kráľovstvo poskytlo na podporu ohlásenia návrhu revidovanej dohody, pochádzali od žalobcu.

37     Podľa žalobcu si tak Komisia bola vedomá, že z hľadiska poskytovania jej informácií zásadného významu je „kľúčovým aktérom“, no napriek tomu sa s ním neporadila. Preto sa žalobca domnieva, že mu treba poskytnúť možnosť podať žalobu.

38     Nakoniec, po piate, sa žalobca tiež domnieva, že je napadnutým rozhodnutím osobne dotknutý z dôvodu svojej sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu podanej Komisii 10. júna 2003. V tejto sťažnosti žalobca tvrdí, že sa členské štáty a Komisia dopustili viacerých omylov, ktoré toto rozhodnutie najmä uviedli do rozporu so smernicou 94/62.

39     Pokiaľ ide o nedostatok účinnej žaloby, žalobca sa domnieva, že existencia účinného právneho prostriedku musí byť hodnotiacim kritériom pre uplatnenie článku 230 štvrtého odseku ES a že v tomto prípade takým účinným právnym prostriedkom nedisponoval.

40     Na podporu nevyhnutnosti vziať do úvahy existenciu účinného právneho prostriedku sa žalobca odvoláva na rozsudok Súdu prvého stupňa z 3. mája 2002, Jégo‑Quéré/Komisia (T‑177/01, Zb. s. II‑2365), a čuduje sa dôvodu zamietnutia zo strany Súdneho dvora v jeho rozsudku z 25. júla 2002, Unión de Pequeños Agricultores/Rada (C‑50/00 P, Zb. s. I‑6677), vzhľadom na radikálne zmeny judikatúry Súdneho dvora uskutočnené v minulosti (rozsudky Súdneho dvora zo 17. októbra 1990, HAG GF, C‑10/89, Zb. s. I‑3711, a z 24. novembra 1993, Keck a Mithouard, C‑267/91 a C‑268/91, Zb. s. I‑6097). Dovoláva sa tiež návrhu Zmluvy o Ústave pre Európu, ktorá podľa neho potvrdzuje vôľu európskych politických vodcov rozšíriť pôsobnosť terajšieho článku 230 štvrtého odseku ES a ktorá je pre Súd prvého stupňa usmernením pri výklade článku 230 štvrtého odseku ES.

41     Nedostatok účinnej žaloby v tomto prípade vyplýva podľa žalobcu zo skutočnosti, že podľa belgického právneho systému môžu byť legislatívne akty regiónov schvaľujúce dohodu o spolupráci len predmetom žaloby pred belgickým arbitrážnym súdom, a teda len na základe porušenia zásady rovnosti, predpisov týkajúcich sa rozdelenia právomocí a ustanovení hlavy II belgickej ústavy.

42     Preto sa žalobca domnieva, že v belgickom právnom poriadku nedisponuje právnym prostriedkom, na základe ktorého by bolo možné dosiahnuť zrušenie prípadného porušenia európskeho práva legislatívnymi aktmi regiónov preberajúcich dohodu o spolupráci alebo napadnutým rozhodnutím. Platnosť napadnutého nariadenia teda možno spochybniť len tak, že žalobca bude predvolaný na súd následne po tom, čo spochybní pokutu sankcionujúcu porušenie regionálnych legislatívnych ustanovení ukladajúcich nové sadzby zhodnocovania odpadov z obalov. Navyše len belgický Cour de cassation, v tomto prípade najvyšší súd, je povinný položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku. To by znamenalo uplynutie aspoň piatich rokov, počas ktorých by žalobca zostal vystavený tejto pokute a právnej neistote, pokiaľ ide o platnosť sadzieb zhodnocovania. Žalobca sa preto domnieva, že táto situácia je nezlučiteľná s požiadavkou na účinnú súdnu ochranu.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

43     Na základe článku 230 štvrtého odseku ES „každá fyzická alebo právnická osoba môže… podať žalobu proti rozhodnutiu, ktoré je jej určené, alebo proti rozhodnutiu, ktoré sa jej osobne týka, hoci je vydané formou nariadenia alebo rozhodnutia určeného inej osobe“.

44     Žalobca sa snaží dosiahnuť zrušenie článku 1 napadnutého rozhodnutia, ktorým sa potvrdzuje opatrenie ohlásené Belgickým kráľovstvom, ktorého cieľom je zaviesť pravidlá recyklácie a zhodnocovania odpadov z obalov idúcich nad rámec cieľov uvedených v článku 6 ods. 1 písm. a) a b) smernice 94/62.

45     Smernica 94/62, ktorej cieľom je harmonizovať vnútroštátne opatrenia týkajúce sa hospodárenia s obalmi a s odpadmi z obalov, sa obracia všeobecne na členské štáty v súvislosti s prijímaním, všeobecne záväzných aktov týkajúcich sa všetkých dotknutých hospodárskych subjektov, prostredníctvom svojich príslušných orgánov. Vo svojom článku 6 ods. 1 písm. a) a b) členským štátom ukladá, aby sa zhodnotilo najmenej 50 % až najviac 65 % celkovej hmotnosti odpadov z obalov pred 30. júnom 2001, a aby v rámci tohto všeobecného cieľa a v tej istej lehote recyklovali najmenej 25 % a najviac 45 % celkovej hmotnosti obalových materiálov obsiahnutých v odpade z obalov, a to u každého z materiálov minimálne 15 % jeho hmotnosti. Táto smernica tak prostredníctvom všeobecných a objektívnych podmienok upravuje všeobecný režim v oblasti zhodnocovania obalov a odpadov z obalov.

46     Na základe článku 6 ods. 6 tejto smernice môže Komisia potvrdiť sledovanie vyššieho stupňa ochrany životného prostredia zo strany členského štátu za podmienky, že opatrenia prijaté členským štátom na tento účel nespôsobia narušenie vnútorného trhu, nebránia prispôsobovaniu sa ostatných členských štátov smernici, neobsahujú svojvoľnú diskrimináciu a nie sú skrytým obmedzovaním obchodu medzi členskými štátmi.

47     Tieto odchýlky zo všeobecného režimu, ktoré tvoria rozhodnutia o udelení potvrdenia prijaté Komisiou na základe článku 6 ods. 6 smernice 94/62, prispievajú k všeobecnej povahe smernice tým, že sa v abstraktných pojmoch odvolávajú na kategórie neurčitých osôb a uplatňujú sa na objektívne definované situácie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 15. júna 1993, Abertal a i./Komisia, C‑213/91, Zb. s. I‑3177, bod 19; uznesenie Súdu prvého stupňa z 11. júla 2000, Fédération nationale d’agriculture biologique des régions de France a i./Rada, T‑268/99, Zb. s. II‑2893, body 37 a 38, potvrdené uznesením Súdneho dvora z 10. mája 2001, Fédération nationale d’agriculture biologique des régions de France a i./Rada, C‑345/00 P, Zb. s. I‑3811; uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa z 28. novembra 2003, Schmoldt a i./Komisia, T‑264/03 R, zatiaľ neuverejnené v Zbierke, bod 64). Preto treba napadnuté rozhodnutie považovať za všeobecne záväzný akt.

48     Treba však preskúmať, či aj napriek všeobecne záväznej povahe napadnutého rozhodnutia možno žalobcu považovať za priamo a osobne dotknutého napadnutým rozhodnutím. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že všeobecne záväzná povaha ustanovenia nevylučuje, že sa môže priamo a osobne dotýkať určitých dotknutých hospodárskych subjektov (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 16. mája 1991, Extramet Industrie/Rada, C‑358/89, Zb. s. I‑2501, body 13 a 14; Codorniu/Rada, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 19; z 22. novembra 2001, Antillean Rice Mills/Rada, C‑451/98, Zb. s. I‑8949, bod 46; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. decembra 2001, Emesa Sugar/Rada, T‑43/98, Zb. s. II‑3519, bod 47).

49     Pokiaľ ide o otázku, či je žalobca osobne dotknutý v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES, treba pripomenúť, že podľa judikatúry stále opakovanej od rozsudku Plaumann/Komisia, už citovaného v bode 23 vyššie, môže fyzická alebo právnická osoba tvrdiť, že sa jej osobne dotýka akt, ktorý jej nie je adresovaný, iba ak ju predmetný akt postihuje z dôvodu určitých vlastností, ktoré sú pre ňu osobité, alebo z dôvodu situácie, ktorá ju charakterizuje vo vzťahu ku každej inej osobe, a na základe tejto skutočnosti ju individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorá je jeho adresátom (rozsudok Súdneho dvora z 1. apríla 2004, Komisia/Jégo-Quéré, C‑263/02 P, Zb. s. I‑3425, bod 45).

50     Žalobca v tejto súvislosti na prvom mieste tvrdí, že je jediným subjektom schváleným pre zhodnocovanie odpadov z obalov z domácností a že na základe tohto súhlasu je jediným subjektom, na ktorý sa vzťahujú rôzne povinnosti.

51     Táto okolnosť však nemôže individualizovať žalobcu v zmysle citovanej judikatúry v bode 49 vyššie. Totiž tým, že napadnuté rozhodnutie potvrdzuje prekročenie cieľov zhodnocovania a recyklácie uvedených v článku 6 ods. 1 písm. a) a b) smernice 94/62 Belgickým kráľovstvom, ktoré sa vzťahujú na všetky obalové materiály a odpady z obalov, toto rozhodnutie nemá osobitným spôsobom vplyv na podniky nakladajúce s odpadmi z obalov z domácností, ktoré predtým získali súhlas belgických orgánov.

52     Napadnuté rozhodnutie sa týka žalobcu len z dôvodu jeho objektívneho postavenia hospodárskeho subjektu činného v odvetví obalov, rovnako ako každého iného hospodárskeho subjektu nachádzajúceho sa súčasne alebo potenciálne v rovnakej situácii (pozri v tomto zmysle rozsudok Abertal a i./Komisia, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 20, a uznesenie Súdu prvého stupňa zo 6. mája 2003, DOW AgroSciences/Európsky parlament a Rada, T‑45/02, Zb. s. II‑1973, bod 43).

53     Na druhom mieste sa žalobca v podstate domnieva, že bude de facto jediným podnikom, ktorý bude na základe napadnutého rozhodnutia povinný zaplatiť významnú pokutu.

54     V tejto súvislosti si treba predovšetkým všimnúť, že článok 30 ods. 2 dohody o spolupráci stanovuje len možnosť uložiť správnu pokutu a že táto sa uplatní na všetky subjekty zodpovedné za obaly alebo schválené subjekty, ktoré nedosiahnu uložené percentá v stanovených lehotách. Pokuta stanovená v článku 30 ods. 2 dohody o spolupráci sa teda neuplatní výlučne na žalobcu, čo napokon žalobca nepriamo pripúšťa, keď tvrdí, že „dopad uloženej pokuty [naňho] je úplne iný ako dopad na iný prípadný subjekt zodpovedný za odpady z obalov“.

55     Ďalej, podiel žalobcu na významnej časti trhu s obalmi z domácností, skutočnosť, že jeho hlavnou činnosťou je zber a zhodnocovanie odpadov z obalov z domácností, a okolnosť, že preto sú výška a pravdepodobnosť prípadnej pokuty oveľa vyššie ako pre ostatné subjekty, nepreukazujú, že žalobca je osobne dotknutý napadnutým rozhodnutím. Podľa judikatúry totiž hospodárske dôsledky, o ktorých žalobca tvrdí, že ho z dôvodu sporného ustanovenia postihli, hoci boli autorovi aktu známe, samy osebe nepostačujú na jeho individualizovanie vo vzťahu k všeobecne záväznému právnemu predpisu [pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 12. októbra 2000, Federación de Cofradías de Pescadores de Guipúzcoa a i./Rada, C‑300/00 P(R), Zb. s. I‑8797, body 39 a 41]. Judikatúra okrem toho uvádza, že skutočnosť, že konkrétne účinky všeobecne záväzného aktu môžu byť odlišné pre rôzne právne subjekty, na ktoré sa vzťahuje, ich nemôže charakterizovať vo vzťahu ku všetkým ostatným dotknutým subjektom, keďže tento akt sa uplatní na základe objektívne určenej situácie (pozri v tomto zmysle uznesenia Súdneho dvora z 8. decembra 1997, Sveriges Betodlares a Henrikson/Komisia, C‑409/96 P, Zb. s. I‑7531, bod 37, a Súdu prvého stupňa z 8. decembra 1998, Sadam Zuccherifici a i./Rada, T‑39/98, Zb. s. II‑4207, bod 22, potvrdené rozhodnutím Súdneho dvora z 31. mája 2001, Sadam Zuccherifici a i./Rada, C‑41/99 P, Zb. s. I‑4239). Pritom, ako bolo zdôraznené v bode 47 vyššie, napadnuté rozhodnutie je všeobecne záväzným aktom, pokiaľ sa týka vo všeobecných pojmoch neurčitých kategórií osôb a uplatní sa na objektívne definované situácie.

56     Pokiaľ ide ďalej o odvolanie na rozsudky Skupina zelených/Európsky parlament, už citovaný v bode 31 vyššie, a Codorniu/Rada, už citovaný v bode 31 vyššie, v zmysle, že sa Súdny dvor mal pri hodnotení, či boli žalobcovia osobne dotknutí, pridŕžať hospodárskeho a finančného kritéria, treba podčiarknuť odlišný kontext tohto prípadu vo vzťahu k prípadom v uvedených rozsudkoch.

57     V tom zmysle na rozdiel od rozsudku Codorniu/Rada, už citovaného v bode 31 vyššie, v ktorom všeobecne záväzné ustanovenie bránilo žalujúcej spoločnosti používať svoju už dávno zapísanú a používanú ochrannú známku, súhlas udelený žalobcovi v tomto prípade mu dáva len povolenie, umožňujúce mu plniť namiesto objektov zodpovedných za obaly z domácnosti ich povinnosti zhodnocovania odpadov z obalov stanovené legislatívnymi aktmi regiónov (článok 1 bod 22 dohody o spolupráci). Toto povolenie, udelené len na obdobie piatich rokov počínajúc 1. januárom 1999 (článok 10 ods. 4 dohody o spolupráci a článok 24 rozhodnutia o súhlase) a patriace do rámca povinností uložených jednak žalobcovi a jednak iným subjektom zodpovedným za obaly, okrem toho nepriznáva nárok na uplatnenie špecifickej sadzby zhodnocovania. Článok 25 ods. 1 bod 3 dohody o spolupráci totiž uvádza, že rozhodujúci orgán v rámci Commission interrégionale d’emballage môže z dôvodu všeobecného záujmu kedykoľvek zmeniť podmienky vykonávania činnosti uvedené v súhlase. Preto sa postavenie žalobcu líši od postavenia žalobcu v konaní, ktoré viedlo k vydaniu rozsudku Codorniu/Rada, už citovaného v bode 31 vyššie, a žalobca sa teda na túto judikatúru odvolávať nemôže.

58     Skutkové okolnosti tohto prípadu sa tiež líšia od tých, z ktorých vychádzal rozsudok Skupina zelených/Európsky parlament, už citovaný v bode 31 vyššie. Okrem zásadného rozdielu v kontexte súvisiacom s dotknutými účastníkmi konania a inštitúciami Súd prvého stupňa zdôrazňuje neexistenciu nesúladu medzi situáciou žalobcu a situáciou iných subjektov zodpovedných za obaly vzhľadom na napadnuté rozhodnutie. Pokiaľ ide o vec Skupina zelených, niektoré politické zoskupenia sa zúčastnili prijímania rozhodnutia Európskeho parlamentu týkajúceho sa súčasne zaobchádzania, ktoré im bolo vyhradené, ako aj zaobchádzania priznaného konkurenčným zoskupeniam, ktoré v Parlamente zastúpené neboli. Hypoteticky boli identifikovateľné, a teda osobne dotknuté, a mali preto proti nezastúpeným konkurenčným politickým zoskupeniam požívať prospech z väčšej súdnej ochrany (rozsudok Skupina zelených/Európsky parlament, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 36). Na druhej strane v tomto prípade sa iné subjekty zodpovedné za obaly, rovnako ako žalobca (pozri bod 63 a nasl. nižšie), nezúčastnili na prijímaní rozhodnutia, ktoré sa týkalo súčasne zaobchádzania, ktoré bolo vyhradené im, ako aj zaobchádzania so žalobcom. Preto iné subjekty zodpovedné za obaly nepožívajú v tomto prípade väčšiu súdnu ochranu než žalobca. Preto tento rozsudok nemožno použiť na podporu tvrdenia žalobcu, že sa ho napadnuté rozhodnutie osobne dotýka.

59     Na treťom mieste sa žalobca na podporu toho, že je osobne dotknutý, dovoláva skutočnosti, že Komisia založila napadnuté rozhodnutie na existencii verejných výberových konaní, ktoré uskutočňuje len žalobca, a údajov týkajúcich sa odpadov z domácností pochádzajúcich od žalobcu a týkajúcich sa len jeho.

60     Súd prvého stupňa v tejto súvislosti predovšetkým uvádza, že v napadnutom rozhodnutí Komisia skutočne vzala na účely určenia príslušnej povahy ohlásených opatrení do úvahy existenciu verejných výberových konaní [kapitola II písm. a) a b) napadnutého rozhodnutia] a že na základe rozhodnutia o súhlase je žalobca povinný prideľovať zákazky recyklovania na základe výberových konaní (články 8 až 11 rozhodnutia o súhlase). Ďalej sa zdá, že Komisia vzala do úvahy údaje žalobcu pri prijímaní napadnutého rozhodnutia.

61     Podľa judikatúry však skutočnosť, že Komisia založila svoje rozhodnutie na existencii individuálnych povinností žalobcu a údajoch, ktoré sa ho týkajú, postačí na individualizovanie len za podmienky, že fakt, že sa vezme do úvahy jeho situácia, vyplýva z príslušnej právnej úpravy. To by bol prípad, keby bola Komisia na jednej strane povinná na základe osobitných ustanovení zohľadniť dôsledky aktu, ktorý má v úmysle prijať, na situáciu určitých jednotlivcov tak, aby táto okolnosť mohla týchto jednotlivcov individualizovať (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 17. januára 1985, Piraiki-Patraiki a i./Komisia, 11/82, Zb. s. 207, body 21 a 28 až 31; z 26. júna 1990, Sofrimport/Komisia, C‑152/88, Zb. s. I‑2477, bod 11; z 11. februára 1999, Antillean Rice Mills a i./Komisia, C‑390/95 P, Zb. s. I -769, body 25 až 28; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. septembra 1995, Antillean Rice Mills a i./Komisia, T‑480/93 a T‑483/93, Zb. s. II‑2305, bod 67, a zo 17. januára 2002, Rica Foods/Komisia, T‑47/00, Zb. s. II‑113, bod 41). Na druhej strane by to tak bolo aj v prípade, ak príslušné ustanovenia stanovujú právo dotknutej osoby na účasť na konaní pred podaním žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. septembra 2000, Büchel/Rada a Komisia, T‑74/97 a T‑75/97, Zb. s. II‑3067, bod 58).

62     Pokiaľ ide o existenciu osobitnej situácie, ktorá sa má vziať do úvahy pri prijímaní napadnutého rozhodnutia, Súd prvého stupňa uvádza, že článok 6 ods. 6 smernice 94/62 na jednej strane ukladá členským štátom, ktoré chcú zabezpečiť úroveň ochrany životného prostredia vyššiu než tú, ktorú stanovuje odsek 1 písm. a) a b) tejto smernice, informovať Komisiu a na druhej strane ukladá Komisii tieto opatrenia potvrdiť po tom, ako v spolupráci s členskými štátmi overí, že členské štáty na tieto účely disponujú príslušnou kapacitou recyklácie a zhodnocovania a že tieto opatrenia nespôsobia narušenie vnútorného trhu, nebránia prispôsobeniu ostatných členských štátov smernici a nie sú ani prostriedkami svojvoľnej diskriminácie, ani skrytého obmedzovanie obchodu medzi členskými štátmi.

63     Táto povinnosť overenia Komisiou obsahuje len zohľadnenie všetkých údajov týkajúcich sa recyklácie a zhodnocovania odpadov z obalov na štátnej a medzištátnej úrovni, a nie zohľadnenie osobitnej situácie podniku činného v odvetví recyklácie a zhodnocovania odpadov z obalov z domácností. Článok 6 ods. 6 smernice 94/62 navyše výslovne stanovuje, že toto overovanie sa uskutočňuje v spolupráci s členskými štátmi. To znamená, že Komisii neprináleží radiť sa priamo s hospodárskymi subjektmi, teda osobitne s určitými hospodárskymi subjektmi.

64     Treba teda konštatovať, že článok 6 ods. 6 smernice 94/62 neukladá Komisii povinnosť vziať pri schvaľovaní opatrení odchyľujúcich sa od cieľov stanovených v článku 6 ods. 1 písm. a) a b) tejto smernice do úvahy osobitnú situáciu jednotlivých podnikov, akým je aj žalobca.

65     Navyše ani články 16 a 21 smernice 94/62, ktoré stanovujú postup oznámenia a intervenciu výboru, prostredníctvom ktorých sa uskutočňuje spolupráca medzi Komisiou a členskými štátmi, ani iné ustanovenia smernice 94/62 Komisii takú povinnosť neukladajú. Preto sa žalobca nemôže oprieť o tvrdenie, že Komisia bola pri prijímaní napadnutého rozhodnutia povinná vziať do úvahy jeho osobitnú situáciu.

66     Pokiaľ ide o existenciu práva na účasť na postupe, z predchádzajúcich úvah vyplýva, že žiadne procesné pravidlo týkajúce sa účasti dotknutých podnikov na správnom postupe stanovené nebolo. Žalobca to mimochodom uznáva, keď sa domnieva, že aj keď smernica výslovne povinnosť poradenia sa nestanovuje, tá by mala vyplývať z povinnosti správneho úradného postupu.

67     Navyše každopádne žalobca nepreukazuje, že sa de facto na postupe pred Komisiou priamo zúčastnil. Z toho vyplýva, že aj keď také právo existovalo, či už na základe povinnosti správneho úradného postupu alebo osobitnom ustanovení ako napríklad v oblasti antidumpingu, žalobca sa oň nemôže oprieť, ak ho uskutočnil (rozsudok Súdneho dvora z 20. marca 1985, Timex/Rada a Komisia, 264/82, Zb. s. 849, body 13 až 16, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. júla 1996, Sinochem Heilongjiang/Rada, T‑161/94, Zb. s. II‑695, bod 47).

68     Preto skutočnosť, že Komisia vzala do úvahy v rámci prijímania napadnutého rozhodnutia informácie a povinností týkajúce sa žalobcu, nemôže žalobcu individualizovať.

69     Na štvrtom mieste sa žalobca domnieva, že keďže bol zdrojom informácií poskytnutých Komisii a keďže je táto na základe zásady správneho úradného postupu povinná preveriť informácie poskytnuté členskými štátmi v rámci postupu stanoveného v článku 6 ods. 6 smernice 94/62, mala ho Komisia, aby určila vierohodnosť informácií poskytnutých členskými štátmi, požiadať o jeho stanovisko. Preto sa žalobca považuje, na tomto základe, tiež za osobne dotknutého napadnutým rozhodnutím.

70     Okrem nedostatku práva žalobcu na účasť na postupe v tomto prípade (pozri bod 66 vyššie) je v tejto súvislosti vhodné pripomenúť, že podľa judikatúry okrem výslovného ustanovenia v danom odvetví ani proces vypracovania všeobecne záväzných aktov, ani všeobecne záväzné akty samy osebe ako všeobecne záväzné opatrenia nevyžadujú na základe všeobecných zásad práva Spoločenstva účasť dotknutých osôb, pretože ich záujmy sú zastúpené politickými orgánmi splnomocnenými na prijatie týchto aktov [pozri v tomto zmysle uznesenia Súdu prvého stupňa z 30. septembra 1997, Federolio/Komisia, T‑122/96, s. II‑1559, bod 75; z 15. septembra 1998, Molkerei Großbraunshain a Bene Nahrungsmittel/Komisia, T‑109/97, Zb. s. II‑3533, bod 60, potvrdené uznesením Súdneho dvora z 26. októbra 2000, Molkerei Großbraunshain a Bene Nahrungsmittel/Komisia, C‑447/98 P, Zb. s. I‑9097, a z 9. novembra 1999, CSR Pampryl/Komisia, T‑114/99, Zb. s. II‑3331, bod 50].

71     V tomto prípade je napadnutý akt všeobecne záväzným aktom (pozri bod 47 vyššie) a povinnosť správneho úradného postupu, ktorej sa žalobca dovoláva, je všeobecnou zásadou práva. Pritom podľa už citovanej judikatúry táto zásada nevyžaduje účasť dotknutých osôb na príprave takého aktu. Preto, pokiaľ tak zákonodarca nestanovil výslovne, žalobca nemôže vyvodiť zo zásady správneho úradného postupu procesné právo zahŕňajúce právo na podanie žaloby o neplatnosť.

72     Nakoniec, na piatom mieste, žalobca tvrdí, že podanie sťažnosti je skutočnosťou, ktorá potvrdzuje, že je osobne dotknutý. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti pripomína, že táto sťažnosť bola podaná 10. júna 2003, t. j. viac než štyri mesiace po prijatí napadnutého rozhodnutia a tiež mimo prípadnej lehoty na podanie žaloby podľa článku 230 piateho odseku ES. Ďalej, logicky podľa tohto tvrdenia, sa takáto sťažnosť musí posúdiť v jej pravom zmysle, keďže s týmto súdnym konaním nijako nesúvisí. Totiž okrem skutočnosti, že táto sťažnosť nemohla zasiahnuť do prijímania napadnutého rozhodnutia, podanie sťažnosti Komisii po prijatí rozhodnutia nijako neovplyvní postavenie sťažovateľa vo vzťahu k článku 230 štvrtému odseku ES v rámci žaloby o neplatnosť tohto rozhodnutia. Pritom pokiaľ neexistuje akékoľvek ustanovenie upravujúce takú sťažnosť v rámci konania pred podaním žaloby, podmienky prípustnosti podľa článku 230 štvrtého odseku ES sa posúdia nezávisle od každej sťažnosti podanej žalobcom Komisii po prijatí napadnutého aktu. Preto toto tvrdenie stratilo úplne svoju relevantnosť.

73     Z predchádzajúceho vyplýva, že žalobcu nemožno považovať za osobne dotknutého v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.

74     Treba však ešte preskúmať, či, ako to tvrdí žalobca, nemožno takýto záver v tomto prípade spochybniť vzhľadom na požiadavku účinnej súdnej ochrany.

75     Súd prvého stupňa v tejto súvislosti pripomína, že ako už Súdny dvor uviedol vo svojich rozsudkoch Unión de Pequeños Agricultores/Rada, už citovanom v bode 40 vyššie (bod 40), a Komisia/Jégo-Quéré, už citovanom v bode 49 vyššie (bod 30), Zmluva o ES zaviedla svojimi článkami 230 a 241 na jednej strane a svojím článkom 234 na druhej strane ucelený systém právnych prostriedkov a konaní určených na zabezpečenie kontroly zákonnosti aktov inštitúcií, zverujúc ho súdu Spoločenstva (pozri v tomto zmysle tiež rozsudok Skupina zelených/Európsky parlament, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 23). V rámci tohto systému fyzické a právnické osoby, ktoré nemôžu z dôvodu podmienok prípustnosti uvedených v článku 230 štvrtom odseku ES priamo napadnúť všeobecne záväzné akty Spoločenstva, majú v závislosti od konkrétneho prípadu možnosť odvolávať sa na neplatnosť takých aktov buď incidenčne na základe článku 241 ES pred súdom Spoločenstva alebo pred vnútroštátnymi súdmi a primať ich, keďže nie sú samy príslušné na konštatovanie neplatnosti uvedených aktov (rozsudok Súdneho dvora z 22. októbra 1987, Foto-Frost, 314/85, Zb. s. 4199, bod 20), k položeniu prejudiciálnych otázok v danej súvislosti Súdnemu dvoru.

76     Okrem toho, že podľa Súdneho dvora prináleží členským štátom stanoviť ucelený systém právnych prostriedkov a konaní umožňujúci zabezpečiť dodržiavanie práva na účinnú súdnu ochranu (rozsudky Unión de Pequeños Agricultores/Rada, už citovaný v bode 40 vyššie, bod 41, a Komisia/Jégo-Quéré, už citovaný v bode 49 vyššie, bod 31), Súdny dvor tiež rozhodol, že nie je možný výklad pravidiel prípustnosti uvedených v článku 230 ES, podľa ktorého sa má žaloba o neplatnosť vyhlásiť za prípustnú, ak sa po konkrétnom skúmaní vnútroštátnych procesných pravidiel súdom Spoločenstva preukáže, že tieto jednotlivca neoprávňujú na podanie právneho prostriedku, ktorý by mu umožnil spochybniť platnosť namietaného aktu Spoločenstva. Priama žaloba o neplatnosť, predložená súdu Spoločenstva, nie je možná, ani keby bolo možné po konkrétnom skúmaní vnútroštátnych procesných pravidiel týmto súdom preukázať, že tieto jednotlivca neoprávňujú na podanie žaloby, ktorou by mohol spochybniť platnosť namietaného aktu Spoločenstva (uznesenie Súdneho dvora z 12. decembra 2003, Bactria/Komisia, C‑258/02 P, Zb. s. I‑15105, bod 58). Taký režim by totiž v každom konkrétnom prípade od súdu Spoločenstva požadoval, aby skúmal a vyložil vnútroštátne procesné právo, čím by prekročil svoju právomoc v rámci kontroly zákonnosti aktov Spoločenstva (rozsudky Unión de Pequeños Agricultores/Rada, už citovaný v bode 40 vyššie, bod 43, a Komisia/Jégo‑Quéré, už citovaný v bode 49 vyššie, body 33 a 34).

77     Nakoniec, Súdny dvor každopádne jasne uviedol (rozsudky Unión de Pequeños Agricultores/Rada, už citovaný v bode 40 vyššie, bod 44, a Komisia/Jégo-Quéré, už citovaný v bode 49 vyššie, bod 36), že pokiaľ ide o podmienku osobného záujmu požadovanú článkom 230 štvrtým odsekom ES, ak je pravda, že túto treba vykladať vo svetle zásady účinnej súdnej ochrany (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 15. mája 1986, Johnston, 222/84, Zb. s. 1651, bod 18) berúc do úvahy rôzne okolnosti, ktoré by mohli žalobcu individualizovať, taký výklad by nemohol viesť k vyvráteniu predmetnej podmienky výslovne stanovenej Zmluvou bez prekročenia právomocí priznaných touto Zmluvou súdom Spoločenstva.

78     Okrem toho, ak skutočne existuje iný systém kontroly zákonnosti všeobecne záväzných aktov Spoločenstva ako ten, ktorý zaviedla pôvodná Zmluva a ktorý sa nikdy vo svojich zásadách nezmenil, podľa Súdneho dvora členským štátom podľa článku 48 EÚ v prípade potreby náleží v súčasnosti platný systém zmeniť (rozsudok Unión de Pequeños Agricultores/Rada, už citovaný v bode 40 vyššie, bod 45).

79     Žalobca sa čuduje zamietnutiu zo strany Súdneho dvora z takého dôvodu vzhľadom na radikálne zmeny judikatúry Súdneho dvora v minulosti. Okrem toho sa domnieva, že návrh zmluvy o Ústave pre Európu obsahuje usmernenie pre výklad článku 230 štvrtého odseku ES.

80     Pokiaľ ide o existenciu radikálnych zmien v judikatúre Súdneho dvora uskutočnených v minulosti v určitých oblastiach, postačí konštatovať, že v tomto prípade k takej zmene nedošlo a že na základe článku 225 ES a Štatútu Súdneho dvora nie je Súd prvého stupňa príslušný vysloviť sa k dôvodnosti rozhodnutia Súdneho dvora.

81     Pokiaľ ide o návrh zmluvy o Ústave pre Európu, treba uviesť, že táto zmluva ešte nenadobudla účinnosť. Preto Súd prvého stupňa nemôže byť ňou, resp. vôľou európskych politických vodcov, ktorá je v tejto zmluve obsiahnutá, viazaný.

82     Preto žalobca nemôže vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora úspešne tvrdiť, že mu bol odopretý právny prostriedok, ak sa musí žaloba o neplatnosť vyhlásiť za neprípustnú.

83     Požiadavka účinnej súdnej ochrany teda z hľadiska tejto judikatúry Súdneho dvora nemôže v tomto prípade spochybniť záver, že žalobca nie je osobne dotknutý v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES. Keďže žalobca nesplnil ani jednu z podmienok prípustnosti článku 230 štvrtého odseku ES, treba túto žalobu zamietnuť ako neprípustnú.

 O trovách konania

84     Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (tretia komora)

nariadil:

1.      Žaloba sa zamieta ako neprípustná.

2.      Žalobca znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania žalovanej.

V Luxemburgu 16. februára 2005

Tajomník

Predseda komory

H. Jung

J. Azizi

---

* Jazyk konania: holandčina.