ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 9. decembra 2003 (*)

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Výklad vnútroštátneho zákona judikatúrou a správnou praxou, ktoré odporujú právu Spoločenstva – Podmienky vrátenia bezdôvodného obohatenia“

Vo veci C‑129/00,

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: E. Traversa, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci P. Biavati, avvocato, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalobkyňa,

proti

Talianskej republike, v zastúpení: I. M. Braguglia, splnomocnený zástupca, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovanej,

ktorej predmetom je určiť, že zachovávajúc v účinnosti článok 29 ods. 2 zákona č. 428 z 29. decembra 1990 s názvom „Disposizioni per l’adempimento di obblighi derivanti dall’appartenenza dell’Italia alle Comunità europee (legge comunitaria per il 1990)“ [Ustanovenia s cieľom uplatnenia povinností vyplývajúcich z členstva Talianska v Európskych spoločenstvách (komunitárny zákon na rok 1990)] (riadna príloha GURI č. 10 z 12. januára 1991, s. 5), tak ako je vykladaný a uplatňovaný správnymi orgánmi a súdmi, ktorý pripúšťa režim dôkazu o prenesení sumy daní vybratých v rozpore s predpismi Spoločenstva na tretie osoby a ktorý robí výkon práva na vrátenie uvedených daní v praxi nemožným, alebo ho pre platiteľa daní prinajmenšom nadmerne sťažuje, si Talianska republika nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo Zmluvy ES,

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr P. Jann, C. W. A. Timmermans, C. Gulmann, J. N. Cunha Rodrigues a A. Rosas, sudcovia D. A. O. Edward, A. La Pergola, J.‑P. Puissochet (spravodajca), R. Schintgen, F. Macken, N. Colneric a S. von Bahr,

generálny advokát: L. A. Geelhoed,

tajomník: L. Hewlett, hlavná referentka,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí prednesov účastníkov konania na pojednávaní 2. apríla 2003,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 3. júna 2003,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrhom doručeným do kancelárie Súdneho dvora 4. apríla 2000 podala Komisia Európskych spoločenstiev v súlade s článkom 226 ES žalobu, v ktorej sa domáhala určenia, že zachovaním účinnosti článku 29 ods. 2 zákona č. 428 z 29. decembra 1990 s názvom „Disposizioni per l’adempimento di obblighi derivanti dall’appartenenza dell’Italia alle Comunità europee (legge comunitaria per il 1990)“ [Ustanovenia s cieľom uplatnenia povinností vyplývajúcich z členstva Talianska v Európskych spoločenstvách (komunitárny zákon na rok 1990)] (riadna príloha GURI č. 10 z 12. januára 1991, s. 5, ďalej len „zákon č. 428/1990“), tak ako je vykladaný a uplatňovaný správnymi orgánmi a súdmi, ktorý pripúšťa režim dôkazu o prenesení sumy daní vybratých v rozpore s predpismi Spoločenstva na tretie osoby a ktorý robí výkon práva na vrátenie uvedených daní v praxi nemožným, alebo ho pre platiteľa daní prinajmenšom nadmerne sťažuje, si Talianska republika nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo Zmluvy ES.

 Vnútroštátne právo

2        Zákon č. 428/1990 do daňovej právnej úpravy zaviedol osobitné predpisy v oblasti „vrátenia daní zaplatených v rozpore s právom Spoločenstva“. Článok 29 ods. 2 uvedeného zákona v tejto súvislosti stanovuje:

„Dovozné clá, výrobné dane, spotrebné dane, daňová prirážka na cukor a štátom stanovené dane vybraté podľa vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú nezlučiteľné s právnou úpravou Spoločenstva, sa vrátia, pokiaľ im zodpovedajúce bremeno nebolo prenesené na iné subjekty.“

3        Predtým bola táto otázka upravená článkom 19 prvým odsekom zákonného dekrétu č. 688 z 30. septembra 1982 (GURI č. 270 z 30. septembra 1982, s. 7072), zmeneného na zákon zákonom č. 873 z 27. novembra 1982 (GURI č. 328 z 29. novembra 1982, s. 8599, ďalej len „zákonný dekrét č. 688/1982“). Tento zákonný dekrét stanovoval:

„Každý, kto nedôvodne zaplatil dovozné clo, výrobnú daň, spotrebnú daň alebo štátom stanovené dane... má právo na vrátenie zaplatených súm, ak písomne preukáže, že im zodpovedajúce bremeno nebolo akýmkoľvek spôsobom prenesené na iné osoby, s výnimkou prípadu vecného omylu.“

 Okolnosti predchádzajúce sporu

4        Článku 19 zákonného dekrétu č. 688/1982 sa týkali dva rozsudky Súdneho dvora. Prvý (rozsudok z 9. novembra 1983, San Giorgio, 199/82, Zb. s. 3595) bol vyhlásený v konaní o prejudiciálnej otázke a druhý (rozsudok z 24. marca 1988, Komisia/Taliansko, 104/86, Zb. s. 1799) v rámci žaloby o nesplnenie povinnosti, ktorú podala Komisia proti Talianskej republike.

5        V poslednom citovanom rozsudku Súdny dvor rozhodol:

„6      … v prípade neexistencie právnej úpravy Spoločenstva týkajúcej sa vrátenia neprávom vybratých vnútroštátnych daní je vecou každého členského štátu, aby zabezpečil vrátenie týchto daní v súlade s ustanoveniami vnútroštátneho práva. Okrem toho právo Spoločenstva nevyžaduje priznať vrátenie neprávom vybratých daní za podmienok, ktoré by viedli k bezdôvodnému obohateniu oprávnených osôb; nevylučuje takto, aby bola zohľadnená skutočnosť, že bremeno týchto daní mohlo byť prenesené na iné podnikateľské subjekty alebo na spotrebiteľov.

7      Nakoniec je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor už v rozsudku [San Giorgio], ktorý bol vyhlásený v súvislosti s článkom 19 predmetného zákonného dekrétu, rozhodol, že všetky spôsoby dokazovania, ktoré majú taký účinok, že v praxi znemožňujú alebo neprimerane sťažujú vrátenie dane vybratej v rozpore s právom Spoločenstva, sú v rozpore s právom Spoločenstva a že je to tak najmä pri domnienkach alebo dôkazných pravidlách, ktoré smerujú k preneseniu dôkazného bremena o tom, že nedôvodne zaplatené dane neboli prenesené na iné subjekty, na platiteľa dane alebo smerujú k iným obmedzeniam, pokiaľ ide o formu dôkazov, ktoré majú byť predložené, ako vylúčenie akéhokoľvek iného spôsobu dôkazu než listinný dôkaz.

...

11      … Sporné ustanovenie talianskej právnej úpravy ukladá podnikateľským subjektom dôkazné bremeno o zápornej skutočnosti, keďže iba voči tvrdeniam správnych orgánov musia preukázať, že nedošlo k preneseniu nedôvodne zaplateného daňového bremena na iné subjekty, a to len prostredníctvom listinných dôkazov. Takéto ustanovenie je v rozpore s predpismi práva Spoločenstva, tak ako vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora.“

6        Samotný článok 29 ods. 2 zákona č. 428/1990 bol následne dôvodom prejudiciálnych otázok, na ktoré Súdny dvor odpovedal v rozsudku z 9. februára 1999, Dilexport (C‑343/96, Zb. s. I‑579). Vnútroštátny súd uvádzal, že toto ustanovenie je talianskymi súdnymi orgánmi uplatňované v tom zmysle, že pri odporovaní vráteniu nedôvodne zaplateného cla alebo daní môžu správne orgány vychádzať z domnienky, že tieto clá a dane sú obvykle prenesené na tretie osoby.

7        Súdny dvor rozhodol takto:

„52      Pokiaľ, ako sa domnieva vnútroštátny súd, existuje domnienka prenesenia neprávom vymáhaných alebo nedôvodne vybratých ciel a daní na tretie osoby a ak je žiadateľovi uložené vyvrátiť túto domnienku kvôli získaniu vrátenia dane, treba konštatovať, že predmetné ustanovenia odporujú právu Spoločenstva.

53      Pokiaľ naopak, ako to uvádza talianska vláda, správnym orgánom prislúcha všetkými dôkaznými prostriedkami všeobecne pripúšťanými vnútroštátnym právom preukázať, že daň bola prenesená na iné osoby, treba naopak konštatovať, že predmetné ustanovenia neodporujú právu Spoločenstva.

54      Je teda potrebné odpovedať... že právo Spoločenstva bráni tomu, aby členský štát podriadil vrátenie ciel a daní odporujúcich právu Spoločenstva podmienke, akou je neprenesenie týchto ciel alebo daní na tretie osoby, o splnení ktorej prislúcha predložiť dôkaz žiadateľovi.“

 Konanie pred podaním žaloby

8        Komisia v podstate zastáva názor, rovnako ako vnútroštátny súd vo veci, ktorej sa týkal už citovaný rozsudok Dilexport, že ustanovenia článku 29 ods. 2 zákona č. 428/1990 tak, ako sú vykladané a uplatňované talianskymi správnymi orgánmi a súdmi, vedú k rovnakému výsledku ako ustanovenia niekdajšieho článku 19 zákonného dekrétu č. 688/1982.

9        Komisia po tom, čo umožnila Talianskej republike, aby predložila svoje pripomienky, 17. septembra 1997 vydala odôvodnené stanovisko, ktorým bol uvedený členský štát vyzvaný na dosiahnutie súladu s jeho povinnosťami vyplývajúcimi zo Zmluvy v lehote dvoch mesiacov. Keďže odpoveď talianskych orgánov obsiahnutá v liste z 25. novembra 1997 Komisiu neuspokojila, Komisia sa rozhodla podať túto žalobu.

 Argumentácia účastníkov konania

10      Komisia uvádza, že v rozsudku zo 14. januára 1997, Comateb a i. (C‑192/95 až C‑218/95, Zb. s. I‑165, bod 25), Súdny dvor pripomenul, že v oblasti nepriamych daní nemôže byť pripustená domnienka, podľa ktorej platiteľ dane preniesol daň zaplatenú na vstupe do reťazca predajov, ukladajúc mu preukázať opak, pokiaľ chce získať vrátenie takejto dane.

11      Komisia vysvetľuje, že judikatúra Corte suprema di cassazione (Taliansko) vedie k nastoleniu takejto domnienky na ujmu platiteľa dane, ktorý požaduje vrátenie daní nezlučiteľných s právom Spoločenstva, uvádzaných v článku 29 ods. 2 zákona č. 428/1990. Odôvodnenia rozhodnutí, ktoré v tejto oblasti vyhlásil uvedený súdny orgán, sa odlišujú, ale v podstate vychádzajú z analýzy, podľa ktorej obchodné spoločnosti prenášajú nepriame dane na svojich zákazníkov, s výnimkou mimoriadnych okolností. Najvyčerpávajúcejšie odôvodnenie, ktoré uviedol Corte suprema di cassazione, keď dospel k tomuto záveru, konkrétne vo svojom rozsudku z 28. marca 1996, č. 2844, vychádzalo z týchto úvah:

–        dovozca nie je súkromnou osobou, ale obchodnou alebo priemyselnou spoločnosťou,

–        podnik, ktorý je riadne riadený, nezodpovedá situáciám deficitu alebo nesolventnosti, ktoré by umožnili predpokladať predaje pod cenu nákladov,

–        nedôvodné vyrubenie cla vykonali všetky talianske colnice, čo nemohlo nevytvoriť atmosféru dôvery v jeho zákonnosť,

–        nedôvodné vyrubenie cla bolo uplatňované počas dlhého obdobia a bez toho, aby bolo napádané.

12      Podľa názoru Komisie Corte suprema di cassazione sa tiež opiera o predpoklad, že obchodné podniky obvykle prenášajú nepriame dane na tretie osoby, aby konštatoval, že žiadosti formulované zo strany správnych orgánov s cieľom získať predloženie účtovných dokladov predmetných podnikov alebo ich preskúmanie, nemajú čisto prešetrovaciu povahu, čo by ich robilo nezákonnými, ale predstavujú platný prostriedok na umožnenie predloženia dôkazu, že došlo k takémuto preneseniu.

13      Navyše Corte suprema di cassazione na základe článku 116 talianskeho občianskeho súdneho poriadku rozhodol, že nepredloženie účtovných dokladov v nadväznosti na takúto žiadosť v spojení s domnienkou, podľa ktorej sú dane obvykle prenesené, zakladá dôkaz o tom, že išlo o takýto prípad. Komisia uvádza, že rovnaké riešenie sa uplatňuje, aj keď podnik, ktorý nepredložil tieto doklady, uvedie, že tieto doklady neboli zachované z dôvodu uplynutia desaťročnej lehoty povinnej archivácie stanovenej talianskym občianskym zákonníkom. Vzhľadom na viacročné obdobia, ktoré môžu uplynúť medzi žiadosťou o predloženie účtovných dokladov a súdnym rozhodnutím v tejto otázke, povinnosť archivovania týchto dokladov nad rámec zákonnej archivačnej lehoty je pre podniky neprimeraná, najmä z dôvodu vysokých nákladov a skladovacích problémov, ktoré so sebou prináša. Predstavuje tak dodatočnú prekážku účinnému vráteniu daní odporujúcich právu Spoločenstva.

14      Komisia uvádza, že mnohé všeobecné súdy postupujú podľa týchto zásad, rovnako ako určití znalci ustanovení v súdnych konaniach na preskúmanie účtovných dokladov platiteľov daní a na určenie, či platitelia daní preniesli alebo nepreniesli predmetné dane. V tejto súvislosti uvádza príklady.

15      Tento prístup de facto zavádza domnienku prenesenia daní odporujúcich právu Spoločenstva, ktoré požadujú platitelia daní, na tretie osoby, čo je domnienka, ktorú platiteľom daní prislúcha vyvrátiť, predložiac dôkaz opaku, čo je v rozpore s tým, ako Súdny dvor rozhodol v bode 52 už citovaného rozsudku Dilexport.

16      Komisia dodáva, že odôvodnenie v danom prípade je nelogické, pretože vychádza z predpokladu, podľa ktorého podniky obvykle prenášajú nepriame dane, aby bola nastolená domnienka, ktorá má presne taký istý obsah ako tento predpoklad. Údaje používané v tomto odôvodnení, ktoré sa týkajú vlastností podniku a neexistencie nesolventnosti žiadateľa, ako aj všeobecného a dlhotrvajúceho uplatňovania napádaného vyrubovania cla, vôbec nie sú relevantné. Týmto spôsobom podnikateľ, ktorý neprenáša dane na tretie osoby, môže jednoducho dosahovať nižší zisk, no nebude nevyhnutne v úpadku. Vyvodzovať záver o prenesení daní z neexistencie nesolventnosti je svojvoľné.

17      Komisia uvádza, že ani talianske správne orgány nerešpektujú zásady uplatniteľné na vrátenie daní odporujúcich právu Spoločenstva. Obežníky ministra financií č. 21/2/VII z 11. marca 1994 a č. 480/VIII z 12. apríla 1995 v podstate uvádzajú, že prenesenie daní na tretie osoby, ak tieto dane neboli zaúčtované od roku ich vyplatenia ako preddavky štátnej pokladnici na nesplatnú daň, je preukázané ako pohľadávky aktív bilancie podniku, ktorý žiada o ich vrátenie. Neexistencia takého zaúčtovania preukazuje, že podnik považoval predmetné dane za obvyklé náklady a nevyhnutne ich preniesol. Komisia zastáva názor, že tento prístup vedie k tomu, že podnikom sa stanoví neprimeraná povinnosť, najmä pokiaľ ide o roky predchádzajúce konštatovaniu nesúladu týchto daní s právom Spoločenstva.

18      Komisia poznamenáva, že hoci niektorí platitelia daní dosiahnu úspech vo veci pred všeobecným súdom, podľa nej za cenu dlhého a nákladného procesu, táto okolnosť nepostačuje na prijatie záveru o rešpektovaní zásady efektivity, podľa ktorej vnútroštátne procesné požiadavky uplatňované na žaloby založené na právach, ktoré osoby podliehajúce súdnej právomoci vyvodzujú z práva Spoločenstva, nemôžu robiť výkon týchto práv v praxi nemožným alebo nadmerne sťaženým. Navyše žaloby, v ktorých mali niektorí platitelia daní úspech a ktoré im podľa talianskej vlády umožnili získať v rokoch 1992 až 2000 vrátenie 120 miliárd ITL, okrem úrokov a príslušenstva, sú bezvýznamné v porovnaní so sumami, ktoré sú v tejto oblasti predmetom sporov. Komisia uvádza, že zásada efektivity by bola rešpektovaná, iba ak by prípady zamietnutia žalôb o vrátenie boli výnimočné, a dodáva, že výkon práv založených na Zmluve nemôže byť sťažovaný všeobecnými opatreniami odôvodňovanými domnienkou zneužívania práva.

19      Talianska vláda Komisii vytýka, že sa zaoberá špekuláciami a prehliada skutočné údaje. Charakterizovať porušenie zásady efektivity by mohlo iba skutočné konštatovanie, že platitelia daní, ktorí zaplatili dane odporujúce právu Spoločenstva, nevedia dosiahnuť ich vrátenie alebo ich vedia dosiahnuť len s veľkými ťažkosťami. V tejto súvislosti okrem výšky vrátených súm uvedenej v predchádzajúcom bode talianska vláda uvádza 17 rozsudkov alebo rozhodnutí rôznych všeobecných súdov, ktorými bolo vyhovené vo veci platiteľom daní a ktoré nadobudli účinok právoplatne rozhodnutej veci.

20      Pokiaľ ide o prípadné opatrenie na zabezpečenie vedenia konania Súdneho dvora smerujúce k percentuálnej kvantifikácii úspešných žiadostí o vrátenie v pomere k celkovému počtu podaných žiadostí, talianska vláda uvádza, že uplatnenie takéhoto opatrenia by zodpovedalo preneseniu dôkazného bremena o Komisiou namietanom nesplnení povinnosti na Súdny dvor a že to malo byť preukázané po ukončení štádia konania pred podaním žaloby.

21      Subsidiárne talianska vláda analyzuje, v ich zásadách, podmienky vykonania práva na vrátenie bezdôvodného obohatenia kritizované Komisiou a po prvé zdôrazňuje, že Komisia pripúšťa, že znenie článku 29 ods. 2 zákona č. 428/1990 je samo osebe zlučiteľné s právom Spoločenstva. Podľa nej toto znenie ukladá správnym orgánom, aby preukázali, že platiteľ dane preniesol daň na tretie osoby, a tým sa vyhnú povinnosti vrátiť sumu dane.

22      Po druhé talianska vláda pripomína, že v bode 25 už citovaného rozsudku Comateb a i. Súdny dvor rozhodol, že „skutočné čiastočné alebo úplné prenesenie [nepriamej dane] závisí od viacerých faktorov, ktoré sprevádzajú každú obchodnú transakciu a odlišujú ju od iných prípadov, ktoré patria do iného kontextu“, a že „v dôsledku toho otázka prenesenia alebo neprenesenia nepriamej dane v každom prípade predstavuje skutkovú otázku, ktorá patrí do právomoci vnútroštátneho súdu, ktorý je pri posúdení dôkazov nezávislý“. Talianska vláda uvádza, že vo svojich návrhoch vo veci, ktorej sa týkal už citovaný rozsudok Dilexport, generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer dodal, že vnútroštátny súd môže použiť všetky vnútroštátnym právom povolené dôkazné prostriedky, aby zistil skutkový stav. Uvedená vláda tvrdí, že Corte suprema di cassazione nie je všeobecným súdom, ale obmedzuje sa na stanovenie určitých všeobecných zásad vykonávania dôkazu, v závislosti od procesných okolností, ktoré sa môžu podstatne meniť z prípadu na prípad. Samozrejme, všeobecný súd môže stanoviť deduktívne mechanizmy ako dôkazný prostriedok. Súdne rozhodnutia v prospech platiteľov daní predložené v tomto konaní konštatujú iba to, že správne orgány nepreukázali prenesenie daní.

23      Pokiaľ ide o správny orgán, ktorý znáša toto dôkazné bremeno, je legitímne, aby si vyžiadal prístup k účtovníctvu žiadateľa, pretože iba toto vyšetrovacie opatrenie mu umožňuje predložiť tento dôkaz a v dôsledku toho vôbec nemá prešetrovaciu povahu. Ak žiadateľ nepredloží svoje účtovníctvo spontánne, je normálne, že ak svoje požiadavky uplatňuje súdne, správny orgán žiada o toto predloženie rovnakou cestou. Taký je význam oboch obežníkov ministra uvedených v bode 17 tohto rozsudku a kritizovaných Komisiou. Talianska vláda spresňuje, že súd považuje nepredloženie účtovníctva ako tvrdenie v prospech správneho orgánu, iba ak návrh na predloženie týchto dokladov bol podaný pred uplynutím zákonnej archivačnej lehoty. V takom prípade, hoci sa súd vyslovuje k tomuto návrhu až po uplynutí lehoty, povinnosť spolupráce v konaní ukladá platiteľovi dane povinnosť archivovať svoje účtovníctvo a predložiť ho v nadväznosti na rozhodnutie súdu o pripustení tohto návrhu (rozsudok Corte suprema di cassazione z 18. novembra 1994, č. 9797).

24      Talianska vláda dodáva, že aj keď sú niekedy na získanie vrátenia daní potrebné dlhé konania, nepríjemnosti spojené s touto dĺžkou sú kompenzované priznaním úroku z omeškania z dlžných súm.

 Posúdenie Súdnym dvorom

25      Ako pripomína ustálená judikatúra, v prípade neexistencie právnej úpravy Spoločenstva týkajúcej sa vrátenia neprávom vybratých vnútroštátnych daní je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu, aby určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré subjekty podliehajúce súdnej právomoci vyvodzujú z práva Spoločenstva, za predpokladu, že takéto podmienky jednak nie sú menej výhodné ako podmienky vzťahujúce sa na obdobné vnútroštátne žaloby (zásada ekvivalencie) a jednak nevedú k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom Spoločenstva (zásada efektivity) (pozri najmä rozsudky zo 16. decembra 1976, Rewe, 33/76, Zb. s. 1989, bod 5, a z 24. septembra 2002, Grundig Italiana, C‑255/00, Zb. s. I‑8003, bod 33).

26      Pokiaľ ide o článok 29 ods. 2 zákona č. 428/1990, ako je pripomenuté v bode 7 tohto rozsudku a vzhľadom na rozdiely vo výklade tohto ustanovenia, už citovaný rozsudok Dilexport, vyhlásený v kontexte prejudiciálneho konania, v ktorom prislúcha rozhodnúť vo veci vnútroštátnemu súdu, uviedol, že pokiaľ existovala domnienka prenesenia neprávom vymáhaných alebo nedôvodne vybratých ciel a daní na tretie osoby a ak bolo žiadateľovi uložené vyvrátiť túto domnienku kvôli získaniu vrátenia dane, bolo treba konštatovať, že predmetné ustanovenia odporujú právu Spoločenstva.

27      V rámci tejto žaloby o nesplnenie povinnosti naopak prislúcha samotnému Súdnemu dvoru, aby rozhodol, či vzhľadom na skutočnosti uvádzané Komisiou uplatňovanie článku 29 ods. 2 zákona č. 428/1990 talianskymi orgánmi skutočne vedie k zavedeniu takej domnienky alebo či iným spôsobom vedie k tomu, že výkon práva na vrátenie týchto daní robí v praxi nemožným alebo nadmerne sťaženým, v prípade čoho treba konštatovať nesplnenie povinnosti Talianskej republiky.

28      Výhrada predložená Komisiou na podporu jej žaloby predstavuje tri aspekty. Po prvé mnohé talianske súdne orgány, najmä Corte suprema di cassazione, sústavne považujú prenesenie daní na tretie osoby za preukázané iba na základe tej skutočnosti, že žiadateľ je obchodným podnikom, pripájajúc k tomu niekedy dôvody, že podnik nie je v úpadku a že daň bola vyberaná roky na celom štátnom území bez výhrad. Po druhé správne orgány systematicky žiadajú o predloženie účtovných dokladov žiadateľa. Súdy, ktoré v prípade námietky žiadateľa o tom rozhodujú, vyhovujú tejto žiadosti, uvádzajúc rovnaký typ dôvodov ako dôvody uvedené vyššie, a nepredloženie uvedených dokladov vykladajú na ujmu žiadateľa, hoci zákonná lehota archivácie týchto dokladov uplynula. Po tretie správne orgány zastávajú názor, že nezaúčtovanie sumy predmetných daní od roku ich vyplatenia ako preddavkov štátnej pokladnici na nesplatnú daň, zapísaných ako pohľadávky aktív bilancie podniku, ktorý žiada o ich vrátenie, preukazuje, že uvedené dane boli prenesené na tretie osoby.

29      Nesplnenie povinnosti členského štátu môže byť podľa článku 226 ES v zásade konštatované bez ohľadu na orgán tohto členského štátu, ktorého konanie alebo nečinnosť zakladá nesplnenie povinnosti, aj keď ide o ústavne nezávislú inštitúciu (rozsudok z 5. mája 1970, Komisia/Belgicko, 77/69, Zb. s. 237, bod 15).

30      Rozsah vnútroštátnych zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení sa má posudzovať so zohľadnením ich výkladu vnútroštátnymi súdmi (pozri najmä rozsudok z 8. júna 1994, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑382/92, Zb. s. I‑2435, bod 36).

31      V prejednávanej veci je sporný článok 29 ods. 2 zákona č. 428/1990, ktorý stanovuje, že clá a dane vybraté podľa vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú nezlučiteľné s právnou úpravou Spoločenstva, sa vrátia, pokiaľ im zodpovedajúce bremeno nebolo prenesené na iné subjekty. Takéto ustanovenie je samo osebe vo vzťahu k právu Spoločenstva neutrálne, pokiaľ ide o dôkazné bremeno, že daň bola prenesená na iné osoby, ako aj pokiaľ ide o dôkazné prostriedky prípustné na tento účel. Jeho rozsah musí byť určený so zohľadnením výkladu, aký mu dávajú vnútroštátne súdy.

32      V tejto súvislosti nemožno zohľadňovať izolované súdne rozhodnutia alebo také rozhodnutia, ktoré sú v odlišnom kontexte judikatúry výrazne v menšine, alebo výklad, ktorý najvyšší vnútroštátny súd odmietol. To sa nevzťahuje na súdny výklad vo významnom prípade, ktorý najvyšší súd nezamietol, alebo dokonca potvrdil.

33      Pokiaľ je vnútroštátna právna úprava predmetom rozličných súdnych výkladov, ktoré by bolo možné zohľadniť, z ktorých jedny vedú k uplatneniu uvedenej právnej úpravy v súlade s právom Spoločenstva, iné vedú k uplatneniu v rozpore s týmto právom, treba konštatovať, že táto právna úprava nie je prinajmenšom dostatočne jasná na zabezpečenie jej uplatňovania v súlade s právom Spoločenstva.

34      V prejednávanej veci talianska vláda nepopiera, že určitý počet rozsudkov Corte suprema di cassazione vedie na základe deduktívneho odôvodnenia k záveru, že s výnimkou dôkazu opaku obchodné podniky, ktoré sa nachádzajú v normálnej situácii, prenášajú nepriamu daň na výstup obchodného reťazca, najmä ak sa táto daň vyberá na celom štátnom území počas značnej doby a bez výhrad. Talianska vláda sa v skutočnosti obmedzuje na tvrdenie, že mnohí sudcovia všeobecných súdov sa neuspokojujú s takýmto odôvodnením na to, aby takéto prenesenie považovali za preukázané, a predkladá príklady platiteľov daní, ktorí získali vrátenie daní odporujúcich právu Spoločenstva, keď správne orgány v týchto prípadoch nepreukázali súdu rozhodujúcemu vo veci, že platitelia daní uvedené dane preniesli.

35      Samotné odôvodnenie, ktorého sa Corte suprema di cassazione pridržiava v uvádzaných rozsudkoch, vychádza z predpokladu, ktorý je iba domnienkou, že nepriame dane podnikateľské subjekty v zásade preniesli na výstup obchodného reťazca, ak na to mali príležitosť. Ostatné skutočnosti, ktoré sa prípadne berú do úvahy, a to komerčná povaha činnosti platiteľa dane a skutočnosť, že jeho finančná situácia sa nezhoršila, ako aj vyberanie predmetnej dane na celom štátnom území počas značnej doby a bez výhrad, umožňujú prijať záver, že podnik vykonávajúci svoju činnosť v takomto kontexte skutočne preniesol predmetné dane, iba vychádzajúc z predpokladu, podľa ktorého takto postupuje každý podnikateľský subjekt, s výnimkou mimoriadnych okolností, ako je neexistencia jednej alebo druhej z uvedených skutočností. Napriek tomu, ako Súdny dvor už rozhodol (pozri rozsudky San Giorgio, už citovaný, body 14 a 15; z 25. februára 1988, Bianco a Girard, 331/85, 376/85 a 378/85, Zb. s. I‑1099, bod 17; Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 7, a Comateb a i., už citovaný, bod 25), a z ekonomických dôvodov, ktoré pripomenul generálny advokát v bodoch 73 až 80 svojich návrhov, takýto predpoklad nie je za určitých okolností preukázaný a predstavuje iba domnienku, ktorá v kontexte skúmania žiadostí o vrátenie nepriamych daní odporujúcich právu Spoločenstva nemôže byť prípustná.

36      Pokiaľ ide o požiadavku predloženia účtovných dokladov podniku, ktorý žiada o vrátenie daní odporujúcich právu Spoločenstva, položenú ako podmienku predchádzajúcu akémukoľvek vráteniu, treba zohľadniť nižšie uvedené úvahy.

37      Takáto požiadavka, týkajúca sa rokov, za ktoré sa požaduje vrátenie, a formulovaná počas obdobia, v priebehu ktorého musia byť predmetné účtovné doklady povinne archivované, sama osebe nemôže byť považovaná za prenesenie dôkazného bremena na ujmu platiteľov dane, ktorí musia preukázať, že dane neboli prenesené na tretie osoby. Tieto doklady v skutočnosti prinášajú neutrálne skutkové údaje, na základe ktorých sa správne orgány môžu usilovať preukázať, že dane boli prenesené na iné subjekty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. októbra 2003, Weber’s Wine World a i., C‑147/01, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 115). Za týchto podmienok, s výnimkou mimoriadnych okolností, na ktoré by sa žiadateľ mohol odvolávať, nepredloženie účtovných dokladov, keď sú požadované správnymi orgánmi, môžu správne orgány alebo súd považovať za skutočnosť, ktorú treba zohľadniť pri preukázaní, že dane boli prenesené na tretie osoby. Tento údaj však sám osebe nemôže postačovať na osvojenie si predpokladu, že uvedené dane boli prenesené na tretie osoby, a o to viac ani na zaťaženie žiadateľa bremenom vyvrátenia takejto domnienky predložením dôkazu opaku (pozri v tomto zmysle rozsudok Weber’s Wine World a i., už citovaný, bod 116).

38      V každom prípade v situácii, keby správne orgány požadovali predloženie týchto dokladov po uplynutí zákonnej lehoty ich archivácie a platiteľ dane by ich nepredložil, vyvodenie záveru, že platiteľ dane preniesol predmetné dane na tretie osoby, alebo vyvodenie rovnakého záveru s výhradou preukázania opaku platiteľom dane by viedlo k založeniu domnienky na ujmu platiteľa dane, v dôsledku čoho by bol výkon práva na vrátenie daní odporujúcich právu Spoločenstva nadmerne sťažený.

39      Pokiaľ ide o okolnosť, že správne orgány považujú prenesenie dane na tretie osoby za preukázané, pokiaľ výška tejto dane nebola zaúčtovaná od roku jej vyplatenia ako preddavky štátnej pokladnici na nesplatnú daň, zapísané ako pohľadávky aktív bilancie podniku, ktorý žiada o ich vrátenie, treba konštatovať nižšie uvedené.

40      Toto odôvodnenie vedie k založeniu nedôvodnej domnienky na ujmu žiadateľa. Vzhľadom na okolnosti, za akých dochádza k podaniu žiadosti o vrátenie dane, v skutočnosti previesť sumu tejto dane na aktíva bilancie od roku jej zaplatenia predpokladá, že platiteľ dane sa domnieva, že bude schopný s vysokou šancou na úspech okamžite napadnúť jej zaplatenie, hoci článok 29 ods. 1 zákona č. 428/1990 stanovuje viacročnú lehotu na podanie tejto žiadosti. Okrem toho platiteľ dane môže, hoci napáda zaplatenie dane, považovať svoje šance na úspech za nedostatočne isté na to, aby prebral riziko zaúčtovať zodpovedajúcu sumu na aktíva. V tejto súvislosti, vzhľadom na ťažkosti s dosiahnutím vyhovenia žiadosti o vrátenie za podmienok uvedených v tejto veci, takéto zaúčtovanie by dokonca mohlo odporovať zásadám riadneho účtovníctva. Navyše považovať prenesenie dane na tretie osoby za preukázané z dôvodu, že jej suma nebola zapísaná ako pohľadávka aktív, už aj tak vychádza z predpokladu, že nepriame dane sú obvykle prenesené v predajnom reťazci na výstup, čo je predpoklad, ktorý bol v rámci skúmania prvého aspektu kritizovaného Komisiou vyhlásený za odporujúci právu Spoločenstva.

41      Vzhľadom na vyššie uvedené treba konštatovať, že nepozmeniac článok 29 ods. 2 zákona č. 428/1990, ktorý je vykladaný a uplatňovaný správnymi orgánmi a významnou časťou súdov vrátane Corte suprema di cassazione tak, že robí výkon práva na vrátenie daní vybratých v rozpore s predpismi Spoločenstva pre platiteľa dane nadmerne sťaženým, si Talianska republika nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo Zmluvy ES.

 O trovách

42      Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať Taliansku republiku na náhradu trov konania a Talianska republika nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov

SÚDNY DVOR

rozhodol a vyhlásil:

1.      Nepozmeniac článok 29 ods. 2 zákona č. 428 z 29. decembra 1990 s názvom „Disposizioni per l’adempimento di obblighi derivanti dall’appartenenza dell’Italia alle Comunità europee (legge comunitaria per il 1990) [Ustanovenia s cieľom uplatnenia povinností vyplývajúcich z členstva Talianska v Európskych spoločenstvách (komunitárny zákon na rok 1990)], ktorý je vykladaný a uplatňovaný správnymi orgánmi a významnou časťou súdov vrátane Corte suprema di cassazione tak, že robí výkon práva na vrátenie daní vybratých v rozpore s predpismi Spoločenstva pre platiteľa dane nadmerne sťaženým, si Talianska republika nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo Zmluvy ES.

2.      Talianska republika je povinná nahradiť trovy konania.

Skouris

Jann

Timmermans

Gulmann

Cunha Rodrigues

Rosas

Edward

La Pergola

Puissochet

Schintgen

Macken

Colneric

von Bahr

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 9. decembra 2003.

Tajomník

Predseda

R. Grass

V. Skouris

---

* Jazyk konania: taliančina.