52008DC0756

[pic] | KOMISIA EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV |

Brusel, 18.11.2008

KOM(2008) 756 v konečnom znení

SPRÁVA KOMISIE

týkajúca sa uplatňovania smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 98/27/ES o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov

OBSAH

1. Úvod 3

2. Transpozícia smernice 3

3. Uplatňovanie smernice 5

4. Zistené problémy 6

5. Vplyv nariadenia CPC 8

6. Závery 9

PRÍLOHA 10

1. ÚVOD

1. Článok 6 ods. 1 smernice 98/27/ES o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov[1] (ďalej len "smernica") ustanovuje vypracovanie správy o jej uplatňovaní. Zverejnenie tejto správy bolo pôvodne naplánované najneskôr na 1. júla 2003, ale bolo odložené s cieľom umožniť zahrnutie informácií o uplatňovaní smernice v štátoch, ktoré vstúpili do Európskej únie 1. mája 2004 a 1. januára 2007.

2. Na účely vypracovania tejto správy Európska komisia zaslala dotazník o uplatňovaní smernice v roku 2003/2004, na ktorý odpovedalo 25 oslovených členských štátov. Nový dotazník bol v roku 2007 zaslaný 27 členským štátom s cieľom aktualizovať pred tým získané informácie. Paralelne Európska komisia v roku 2005 a 2007 tiež oslovila členov Európskej poradnej skupiny spotrebiteľov (ECCG) v súvislosti s uplatňovaním smernice. Štyri národné združenia spotrebiteľov odpovedali na pôvodnú konzultáciu a jedno európske združenie a osem národných na druhú konzultáciu. V roku 2006 Európska komisia zaslala listy členským štátom (s výnimkou Bulharska a Rumunska) s cieľom objasniť niektoré body v ich národnej legislatíve týkajúcej sa transpozície smernice.

3. V roku 2006 Európska komisia zverejnila štúdiu, ktorú vypracovala Katholieke Universiteit Leuven v Belgicku o nápravných opatreniach pre spotrebiteľov[2] a, v roku 2007, Kopendium spotrebiteľského práva[3], ktoré obsahuje časti smernice. Rakúske predsedníctvo nedávno zorganizovalo konferenciu o súdnych príkazoch a kolektívnych nápravných opatreniach vo februári 2006 vo Viedni.

2. TRANSPOZÍCIA SMERNICE

4. Každý členský štát zmenil a doplnil svoje vnútroštátne právne predpisy vo väčšom alebo menšom rozsahu s cieľom zaviesť ustanovenia smernice o súdnych príkazoch. Rozsah pôsobnosti konania o súdnom príkaze sa časom rozšíril.

Konanie o súdnom príkaze v každom členskom štáte

5. Jedným veľmi dôležitým výsledkom smernice je nesporne zavedenie konania o súdnom príkaze v každom členskom štáte, ktorého cieľom je chrániť kolektívne záujmy spotrebiteľov. Toto konanie je v súčasnosti jediným konaním špecificky zameraným na ochranu spotrebiteľov, ktoré existuje vo všetkých členských štátoch. Umožňuje zastavovať nezákonné praktiky v kolektívnom záujme spotrebiteľov, bez ohľadu na to, či bola spôsobená nejaká škoda. Konanie o súdnom príkaze, ktoré zavádza smernica neposkytuje ustanovenia o náhrade škody pre spotrebiteľov, ktorí utrpeli škodu z dôvodu nezákonných praktík.

6. Podľa článku 2 každé vnútroštátne konanie obsahuje, okrem niektorých výnimiek, núdzové konanie, možnosť zverejnenia rozhodnutia alebo vyhlásenia o náprave a úhradu čiastky na zaručenie vykonania rozhodnutia. Dve tretiny členských štátov zvolili občianske alebo obchodné súdne konanie, zatiaľ čo len niektoré (napríklad Maďarsko, Malta, Poľsko a Rumunsko) zvolili prevažne správny prístup. Niektoré členské štáty aj napriek tomu, že zvoli súdny prístup, poverili správne orgány, aby rozhodovali o niektorých porušeniach (napríklad Rakúsko pre činnosti v oblasti televízneho vysielania a Fínsko pre reklamu na lieky na ľudské použitie a pre balíky cestovných služieb). Nakoniec niektoré členské štáty poverili špecifické súdy ako príslušné vo veciach špecifických praktík (napríklad súdy v Hágu a Varšave sú výlučne príslušné v súvislosti s nekalými zmluvnými podmienkami).

7. Článok 3 smernice vymedzuje oprávnené orgány, ktoré môžu začať konanie v širokom zmysle slova. Rozlišuje medzi dvoma neuzavretými kategóriami orgánov a necháva voľbu členským štátom, aby stanovili kritériá na stanovenie, ktoré organizácie sú zodpovedné za ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov. V praxi myšlienka oprávneného orgánu zahŕňa konkrétne združenia spotrebiteľov, verejné orgány, ktoré sú špecificky zodpovedné za ochranu spotrebiteľa, lekárske agentúry, orgány civilného letectva, združenia užívateľov, rodinné organizácie, odbory, poľnohospodárske komory a obchodné a priemyselné komory. Všetky členské štáty v súlade s článkom 4 oznámili Európskej komisii oprávnené orgány, ktoré sú oprávnené žiadať o súdny príkaz v inom členskom štáte[4]. Zoznam v Úradnom vestníku umožňuje uvedeným orgánom dokázať svoju právnu spôsobilosť pred súdmi alebo správnymi orgánmi iných členských štátov.

8. Nakoniec článok smernice umožňuje členským štátom zaviesť alebo nezaviesť povinné predchádzajúce konzultácie medzi stranou, ktorá sa usiluje o súdny príkaz, a odporcom. Tretina členských štátov (Írsko, Taliansko, Cyprus, Litva, Malta, Holandsko, Rumunsko, Švédsko a Spojené kráľovstvo) tento postup zriadili. V Rumunsku a Spojenom kráľovstve sa nezávislé verejné orgány, ktoré sú tiež oprávnenými orgánmi v zmysle smernice, musia zúčastniť na tomto postupe predchádzajúcej konzultácie. Z členských štátov, ktoré si nevybrali tento konzultačný postup navrhovaný v článku 5 smernice, niektoré podporujú vyjednávania pred prijatím akýchkoľvek krokov[5]. Väčšina členských štátov však nechce, aby boli konzultácie podľa článku 5 povinné. Jedna európska spotrebiteľská organizácia dokonca uviedla, že postup predchádzajúcej konzultácie môže zbytočne predĺžiť konanie o súdnom príkaze. Komisia nemá dostatočné dôkazy alebo predchádzajúce skúsenosti v tejto oblasti, aby mohla zmeniť a doplniť smernicu s cieľom zovšeobecniť postup predbežnej konzultácie podľa článku 6 ods. 2.

Rozšírenie rozsahu platnosti

9. Rozsah platnosti úkonov na vydanie súdneho príkazu je vymedzený v článku 1 s odkazom na smernice uvedené v prílohe k nariadeniu, ako to členské štáty transponovali do svojich vnútroštátnych právnych poriadkov. Príloha k smernici pôvodne uvádzala 9 smerníc, ale v súčasnosti obsahuje 13[6]. Smernice 1999/44/ES o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar, 2000/31/ES o elektronickom obchode, 2002/65/ES poskytovaní finančných služieb spotrebiteľom na diaľku, 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách a 2006/123/ES o službách už boli týmto spôsobom pridané do prílohy, pretože nadobudli účinnosť. Príloha k smernici v súčasnosti obsahuje veľkú časť právnych predpisov Spoločenstva na ochranu spotrebiteľa. Väčšina oslovených členských štátov prejavila spokojnosť s rozsahom smernice, aj keď Portugalsko a Belgicko pochybujú o vhodnosti úplného zoznamu a navrhujú, aby bol tento zoznam zrušený, čím by sa rozsah rozšíril na akékoľvek kolektívne záujmy spotrebiteľov.

10. Článok 7 smernice tiež ustanovuje možnosť pre členské štáty rozšíriť rozsah uplatňovania na národnej úrovni. Napríklad v Holandsku a Poľsku je možné požiadať o súdny príkaz proti praktike, ktorá poškodzuje verejný záujem spotrebiteľov. Portugalsko a Taliansko rozšírili rozsah tak, aby sa vzťahoval na akékoľvek praktiky, ktoré poškodzujú bezpečnosť výrobkov. V Nemecku a Rakúsku je možné požiadať o vydanie súdneho príkazu proti akejkoľvek antikonkurenčnej praktike, ktorá poškodzuje kolektívne záujmy spotrebiteľov.

11. Niektoré členské štáty, najmä Nemecko, Slovinsko a Švédsko rozšírili rozsah súdnych príkazov na vnútroštátnej úrovni tak, že sa vzťahujú aj na obchodné praktiky (ako napríklad klamlivá reklama), ktoré sú škodlivé pre kolektívne záujmy spoločností. Väčšina konzultovaných členských štátov však nesúhlasí s rozširovaním rozsahu smernice s cieľom zahrnúť kolektívne záujmy spoločností tvrdiac, že právne predpisy Spoločenstva uvedené v prílohe sú určené najmä na ochranu spotrebiteľov a že by nebolo žiaduce miešať záujmy spotrebiteľov so záujmami malých a stredných spoločností, aj keď záujmy týchto spoločností si tiež môžu vyžadovať ochranu.

12. Na základe vyššie uvedeného sa Komisia nedomnieva, že by bolo odôvodnené zmeniť a doplniť rozsah smernice podľa možnosti uvedenej v článku 6 ods. 2. Komisia nepovažuje predovšetkým za vhodné rozšíriť rozsah smernice tak, aby sa vzťahoval na kolektívne záujmy spoločností. Avšak vždy keď to bude oprávnené, Komisia bude naďalej navrhovať pridanie nových právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa Spoločenstva do prílohy.

3. UPLATňOVANIE SMERNICE

13. Využitie smernice na cezhraničné porušenia je neuspokojivé. Podľa informácií Komisie len Úrad pre spravodlivý obchod Spojeného kráľovstva (OFT, verejný orgán zodpovedný za ochranu spotrebiteľa) použil tento mechanizmus. OFT podal žalobu proti spoločnosti DUCHESNE v Belgicku. Belgická spoločnosť zasielala spotrebiteľom v Spojenom kráľovstve nevyžiadané predajné katalógy s tým, že vyhrali cenu. Aby spotrebitelia mohli cenu získať, museli si objednať výrobok z katalógu. Spotrebitelia si objednali položku z katalógu, ale nedostali sľúbenú cenu. OFT preto zažaloval predmetnú spoločnosť v Belgicku na základe skutočnosti, že informácie poskytnuté spotrebiteľom v Spojenom kráľovstve boli klamlivé a podnecovali ich ku kúpe výrobkov z katalógu. Belgický súd prvého stupňa vydal súdny príkaz proti tejto praktike. Toto rozhodnutie bolo odvolaním potvrdené.

14. Podobne na základe 300 sťažností od spotrebiteľov zo Spojeného kráľovstva OFT podal žalobu proti spoločnosti Best Sales B.V. pred holandskými súdmi. Skutková podstata tohto prípadu bola veľmi podobná prípadu opísanému vyššie. Holandská spoločnosť posielala nevyžiadanú poštu spotrebiteľom v Spojenom kráľovstve, prostredníctvom ktorej v nich vyvolávala dojem, že vyhrali hodnotnú cenu, a aby rýchlejšie získali túto cenu, museli si objednať výrobky do domácnosti z katalógu, ktorý bol súčasťou zásielky. Holandské súdy v rozhodnutí z 9. júla 2008 považovali túto praktiku za zavádzajúcu a prikázali Holandskej spoločnosti prestať so zasielaním takýchto zásielok.

15. OFT tiež uviedol, že smernica bola užitočná ako spôsob vytvárania tlaku na spoločnosti iných členských štátov, aby prestali s niektorými obchodnými praktikami. Približne desať prípadov bolo vyriešených pomocou vyjednávania. Belgicko tiež zdôraznilo odstrašujúci účinok súdnych príkazov.

16. Aj keď súdne príkazy sa stále používajú len výnimočne v prípade cezhraničných porušení, niektoré členské štáty a združenia spotrebiteľov zapojené do konzultácie uviedli, že združenia spotrebiteľov celkom úspešne využívajú súdne príkazy v prípade vnútroštátnych porušení[7], často na zastavenie zavádzajúcej reklamy alebo na zrušenie nekalých zmluvných podmienok.

4. ZISTENÉ PROBLÉMY

17. Medzi hlavné dôvody, ktoré uviedli obidva členské štáty a zainteresované strany na vysvetlenie malého počtu súdnych príkazov požadovaných v inom členskom štáte patria náklady na podanie žaloby, komplexnosť a zdĺhavosť konania a obmedzený rozsah konania o súdnom príkaze.

Náklady

18. Tri štvrtiny oslovených spotrebiteľských združení uviedli náklady na podanie žaloby ako jednu z hlavných prekážok, najmä v prípade porušenia v inom členskom štáte. Niektoré členské štáty tiež zdôraznili ťažkosti oprávnených orgánov podať žaloby tohto typu z dôvodu príslušného finančného rizika. Združenia spotrebiteľov uviedli, že najväčšie ťažkosti spôsobujú správne náklady na prípravu veci, súdne poplatky a poplatky právneho zástupcu. V prípade podania žaloby v inom členskom štáte je potrebné tiež počítať s nákladmi na preklad a tiež s vyššou neistotou súvisiacou s právnymi poplatkami v druhom členskom štáte (napríklad poplatky za predvolanie alebo poplatky spojené s oznámením rozhodnutia). Združenia tiež spomenuli riziko zdvojených poplatkov pre právnych zástupcov a odborných poradcov.

19. Finančné riziko je ešte vyššie v prípade podania žaloby v členskom štáte, v ktorom strana, ktorá spor prehrá, znáša všetky náklady na konanie a najmä uhrádza náklady úspešnej protistrane (najmä niektoré alebo všetky právne náklady). Táto zásada existuje vo väčšine členských štátov. Preto je strana, ktorá začala konanie o vydanie súdneho príkazu v prípade prehratia sporu povinná znášať nielen svoje náklady, ale aj náklady druhej strany. Niektoré oslovené združenia spotrebiteľov uviedli, že neboli schopné zniesť takého náklady na začatie konania alebo podstúpiť príslušné finančné riziko. Iné uviedli, že konajú len v prípade, ak je riziko zanedbateľné a sú si isté pozitívnym výsledkom súdneho sporu, čím sa podstatne znižuje počet začatých konaní. V mnohých členských štátoch však združenia spotrebiteľov úspešne začínajú konania pre vnútroštátne porušenia.

20. Niektoré členské štáty mierne uvoľnili zásadu, podľa ktorej neúspešná strana v spore znáša všetky príslušné náklady alebo sa rozhodli pre prístup, ktorý je priaznivejší pre oprávnené orgány. Napríklad vo viacerých členských štátoch majú súdy istý stupeň voľnosti rozhodovania[8] a môžu napríklad rozhodnúť, že neúspešná strana nemusí uhradiť úspešnej strane náklady na právne zastupovanie. V Maďarsku združenia spotrebiteľov nemusia platiť súdne poplatky. Tieto vnútroštátne opatrenia však často zostávajú skôr ad hoc a príslušné finančné riziko je dostatočne vysoké, aby odrádzalo oprávnené orgány na podanie žaloby.

Zložitosť a dĺžka konania

21. Zložitosť a dĺžka konania sú často spomínané ako prekážky pre cezhraničné opatrenia. Zložitosť vyplýva najmä z rôznych konaní o súdnych príkazoch v iných členských štátoch, ktoré sa riadia vnútroštátnymi súdnymi alebo správnymi konaniami. Neistoty týkajúce sa rozhodného práva zosilňujú túto vnímanú zložitosť.

22. Aj keď smernica harmonizuje niektoré aspekty týkajúce sa začiatku konania o súdnom príkaze v členských štátoch, necháva im istý priestor. Smernica im umožňuje vybrať súdne alebo správne konanie o súdnom príkaze a či je potrebné alebo nie ustanoviť konzultačný postup ako povinný a zabezpečiť príslušné opatrenia. Smernica tiež členským štátom umožňuje prijať a zachovať na národnej úrovni ustanovenia, ktoré poskytujú oprávneným orgánom alebo akejkoľvek inej strane oprávnenie prijať opatrenia širšieho rozsahu. Analýza transpozície smernice v predchádzajúcej časti dokazuje široký rozsah možností, ktoré členské štáty využili. Okrem toho, keďže smernica nerieši mnohé aspekty konania o súdnom príkaze, ako napríklad doba premlčania alebo procesné lehoty a poplatky, umožňuje vyriešiť tieto podrobnosti v národných občianskych, obchodných alebo správnych procesných právach, ktoré sa môžu medzi štátmi líšiť.

23. Kombinácia týchto faktorov vedie k existencii konaní o súdnom príkaze na ochranu spoločných záujmov spotrebiteľov, ktoré sa medzi členskými štátmi vo veľkej miere odlišujú. V niektorých členských štátoch, ako napríklad Holandsko alebo Fínsko, dokonca existujú rôzne druhy konaní v závislosti od predmetnej právnej oblasti. Kvôli týmto rozdielom je pre oprávnené orgány, ktoré chcú začať konanie v inom členskom štáte, ťažké získať prehľad, pretože sa často stretávajú s konaniami, ktoré sú veľmi odlišné od konaní, ktoré poznajú vo svojej domovskej krajine. Oprávnené orgány sa musia zoznámiť s novým konaním vždy, keď začínajú konanie v novom členskom štáte.

24. Nakoniec oslovené združenia a členské štáty zdôraznili súčasné nejasnosti týkajúce sa uplatniteľného práva. Je potrebné predmetné porušenie posudzovať podľa práva členského štátu, z ktorého pochádza alebo členského štátu, ktorom má účinok? Smernica (článok 2 ods. 2) nie je v tejto veci jednoznačná, ale táto otázka je veľmi dôležitá, pretože niektoré smernice uvedené v prílohe obsahujú ustanovenie, na základe ktorého členské štáty môžu prijať a ponechať v platnosti zákony, ktoré siahajú ďalej ako si to vyžaduje smernica v súvislosti s ochranou spotrebiteľov. Otázka rozhodného práva je dôležitá vo všetkých prípadoch, v ktorých existuje výber medzi dvoma súbormi legislatívy poskytujúcimi rôzny stupeň ochrany. Vo vyššie uvedenom prípade, ktorý začal OFT v Belgicku, sa touto otázkou zaoberal súd prvého stupňa a tiež odvolací súd a súd prvého stupňa uplatnil britské právo, zatiaľ čo odvolací súd rozhodol, že rozhodným právom je belgické právo. V budúcnosti sa môže otázka stanovenia rozhodného práva zjednodušiť prostredníctvom uplatnenia článku 6 nariadenia (ES) č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky[9] prijatého 7. júla a ktoré nadobudne účinnosť 11. januára 2009 ("Nariadenie Rím II").

Obmedzený vplyv rozsudkov

25. Nakoniec oslovené združenia a členské štáty zdôraznili niekedy obmedzený vplyv týchto súdnych príkazov. Vo väčšine členských štátov má rozsudok o žiadosti o vydanie súdneho príkazu nízky vplyv. Tento rozsudok je záväzný len v samotnej veci a pre predmetné strany, t.j. oprávnený orgán, ktorý konanie začal, a spoločnosť, ktorá je adresátom súdneho príkazu. V praxi to znamená, že ak spoločnosť spôsobí porušenie, ktoré je rovnaké ako porušenie, pre ktoré bola iná spoločnosť už odsúdená, je potrebné začať konanie na vydanie nového súdneho príkazu na účely zastavenia nového porušenia. Taktiež zrušenie nekalých podmienok zmluvy navrhnutých spoločnosťou nebráni tej istej spoločnosti, aby naďalej používala nekalé podmienky v podobnej zmluve.

26. V niektorých členských štátoch sa táto zásada však uplatňuje flexibilnejšie, najmä pokiaľ ide o nekalé zmluvné podmienky. Napríklad v Poľsku, keď súd vo Varšave rozhodne, že ustanovenie v zmluve je nekalé, rozsudok má efekt erga omnes . Rozsudok je zverejnený a uplatňuje sa na rovnaké ustanovenie v akejkoľvek zmluve ponúkanej spotrebiteľom. Ak v Maďarsku súd rozhodne, že ustanovenie v zmluve medzi spoločnosťou a spotrebiteľom je nekalé, môže vyhlásiť toto ustanovenie za neplatné vo všetkých zmluvách uzatvorených príslušnou spoločnosťou. V Rakúsku nemôže spoločnosť použiť ustanovenie, ktoré bolo vyhlásené za nekalé v zmluve medzi spoločnosťou a spotrebiteľom, v iných zmluvách. V Nemecku a Slovinsku môžu spotrebitelia použiť rozsudok, ktorým sa ustanovenie prehlasuje za nekalé s cieľom odstrániť uplatňovanie rovnakého ustanovenia.

27. Súdne príkazy sú tiež obmedzené z hľadiska vnútroštátneho rozsahu rozsudku, ako to zdôraznilo Spojené kráľovstvo a Belgicko. Nečestné spoločnosti, ktoré úmyselne porušujú zákony a boli odsúdené v niektorých členských štátoch, majú tendenciu sťahovať sa do iného členského štátu, v ktorom je potrebné dosiahnuť vydanie nového súdneho príkazu na zastavenie predmetnej nezákonnej činnosti. Okrem toho vnútroštátny charakter rozhodnutia znamená, že ak je spoločnosť odsúdená za nezákonnú prax na úkor spotrebiteľov v danom členskom štáte, môže naďalej pokračovať v rovnakom konaní voči spotrebiteľom v inom členskom štáte, pokiaľ oprávnený orgán nepodá žiadosť o vydanie súdneho príkazu v príslušnom členskom štáte.

5. VPLYV NA NARIADENIE CPC

28. Nariadenie (ES) č. 2006/2004 o spolupráci medzi národnými orgánmi zodpovednými za vynucovanie právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa („nariadenie CPC“)[10] zriaďuje sieť verejných orgánov poverených ochranou spotrebiteľa a do istej miery harmonizuje právomoci v oblasti vyšetrovania a uplatňovania týchto orgánov. Okrem toho vďaka mechanizmu vzájomnej pomoci vytvoreného týmto nariadením môže členský verejný orgán na žiadosť verejného orgánu v inom členskom štáte požiadať o vydanie súdneho príkazu vo svojej vlastnej jurisdikcii s cieľom zastaviť nezákonné praktiky proti spotrebiteľom z členského štátu orgánu, ktorý žiadosť podal.

29. Niektoré oslovené členské štáty zdôraznili, že nariadenie CPC by malo uľahčiť súdnym príkazom zastaviť porušenia v rámci Spoločenstva, pretože mechanizmy vzájomnej pomoci vytvorené týmto nariadením umožňujú okrem iného verejným orgánom so špecifickou odbornou špecializáciu žiadať o vydanie súdnych príkazov. Nariadenie tým rieši jednu z hlavných prekážok, ktorá bola zdôraznená pri zavádzaní smernice: ťažkosti, ktorým čelí vnútroštátny orgán v prípade, že priamo žiada o vydanie súdneho príkazu v inom členskom štáte.

30. Vyššie uvedené členské štáty zdôrazňujú, že by bolo vhodné zosúladiť rozsah smernice s rozsahom nariadenia CPC. V skutočnosti príloha k nariadeniu odkazuje na smernicu 98/6/ES[11] o ochrane spotrebiteľa pri označovaní cien výrobkov a na nariadenie 261/2004/ES[12] o právach cestujúcich v leteckej doprave, ktoré nie sú uvedené v prílohe k smernici. Príloha k nariadeniu však neodkazuje na smernicu 2006/123/ES o službách, ktorá je zahrnutá v prílohe k smernici. Zosúladenie prílohy k smernici a prílohy k nariadeniu CPC, ako to navrhujú niektoré členské štáty, by si vyžadovalo paralelnú zmenu a doplnenie smernice a nariadenia.

6. ZÁVER

31. Hlavným prínosom smernice bolo zavedenie štáte konania o súdnych príkazoch v každom členskom, ktorého cieľom je ochrana kolektívnych záujmov spotrebiteľov. Toto konanie čiastočne úspešne využívajú združenia spotrebiteľov pre vnútroštátne porušenia.

32. Avšak mechanizmus vytvorený smernicou umožňujúci oprávneným orgánom jedného členského štátu konať v inom členskom štáte nebol zjavne tak úspešný, ako sa predpokladalo. Hlavnou prekážkou, ktorá vysvetľuje tak nízky počet žiadostí o vydanie súdnych príkazov na zastavenie porušení v rámci Spoločenstva, je nedostatok zdrojov z hľadiska finančných rizík, ktoré znáša akýkoľvek príslušný oprávnený orgán, ale tiež z hľadiska odborných znalostí, ktoré sú potrebné na zvládnutie odlišných konaní v rôznych členských štátoch.

33. Nariadenie CPC predstavuje čiastočnú odpoveď na ťažkosti vyplývajúce zo zavádzania smernice a jeho uplatňovanie by malo podstatne zlepšiť boj proti porušeniam v rámci Spoločenstva. Prijatie nariadenia Rím II by malo tiež mať istý vplyv. Komisia sa domnieva, že by bolo vhodnejšie počkať si na podrobnejšiu spätnú väzbu o uplatňovaní nariadenia CPC a Rím II skôr ako budú prijaté závery o tom, ako postupovať so smernicou.

34. Preto sa Komisia domnieva, že teraz nie je vhodný čas na navrhovanie zmien a doplnení alebo na zrušenie smernice, ale naopak Komisia bude naďalej skúmať uplatňovanie Smernice. Komisia sa predovšetkým domnieva, že neexistuje žiaden dôvod rozšíriť jej rozsah s cieľom zahrnúť kolektívne záujmy podnikov alebo zovšeobecniť požiadavku predchádzajúcej konzultácie.

PRÍLOHA

ZOZNAM SMERNÍC UVEDENÝCH V PRÍLOHE K SMERNICI 98/27/EC

- Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu (Ú. v. EÚ L 149, 11.6.2005, s. 22).

- Smernica Rady 85/577/EHS z 20. decembra 1985 o ochrane spotrebiteľa pred zmluvami uzavretými mimo podnikateľských priestorov (Ú. v. ES L 372, 31.12.1985, s. 31).

- Smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o prispôsobení právnych a správnych predpisov členských štátov o spotrebiteľskom úvere (Ú. v. ES L 42, 12.2.1987, s. 48), naposledy zmenená a doplnená smernicou 98/7/ES (Ú. v. ES L 101, 1.4.1998, s. 17).

- Smernica Rady 89/552/EHS z 3. októbra 1989 o koordinácii niektorých právnych a správnych predpisov členských štátov týkajúcich sa činností v oblasti televízneho vysielania: článok 10 až 21 (Ú. v. ES L 298, 17.10.1989, s. 23, naposledy zmenená a doplnená smernicou 97/36/ES (Ú. v. ES L 202, 30.7.1997, s. 60).

- Smernica Rady 90/314/EHS z 13. júna 1990 o organizovanom cestovaní, dovolenkových pobytoch a zájazdoch (Ú. v. ES L 158, 23.6.1990, s. 59).

- Smernica Rady 92/28/EHS z 31. marca 1992 o reklame liekov pre ľudí (Ú. v. ES L 113, 30.4.1992, s. 13).

- Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 21.4.1993, s. 29).

- Smernica 94/47/ES Európskeho parlamentu a Rady z 26. októbra 1994 o ochrane kupujúcich v súvislosti so zmluvami o nadobudnutí časovo oddelených práv na užívanie nehnuteľností (Ú. v. ES L 280, 29.10.1994, s. 83).

- Smernica 97/7/ES Európskeho parlamentu a Rady z 20. mája 1997 o ochrane spotrebiteľa pri zmluvách na diaľku (Ú. v. ES L 144, 4.6.1997, s. 19).

- Smernica 1999/44/ES Európskeho parlamentu a Rady z 25. mája 1999 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar (Ú. v. ES L 171, 7.7.1999, s. 12).

- Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/31/ES z 8. júna 2000 o určitých aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode) (Ú. v. L 178, 17.7.2000, s. 1).

- Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/65/ES z 23. septembra 2002 o poskytovaní finančných služieb spotrebiteľom na diaľku a o zmene a doplnení smernice Rady 90/619/EHS a smerníc 97/7/ES a 98/27/ES. (Ú. v. ES L 271, 9.10.2002, p. 16).

- Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/EC z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu (Ú. v. EÚ L 376, 27.12.2006, s. 36).

[1] Ú.v. ES, L 166, 11.6.98, p. 51.

[2] http://ec.europa.eu/consumers/redress/reports_studies/comparative_report_en.pdf

[3] http://ec.europa.eu/consumers/rights/docs/consumer_law_compendium_comparative_analysis_en_final.pdf

[4] Posledná aktualizácia tohto zoznamu bola uverejnená 8. marca 2008. Ú.v. EÚ C 63, 8.3.2008.

[5] napr. Dánsko, Nemecko, Rakúsko, Slovensko a Fínsko.

[6] Viď prílohu.

[7] napr. Bulharsko, Česká republika, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Lotyšsko, Rakúsko, Švédsko, Slovensko a Spojené kráľovstvo.

[8] napr. Luxembursko, Portugalsko, Švédsko, Spojené kráľovstvo.

[9] Ú.v. EÚ L 199, 31.7.2007. p.40.

[10] Ú.v. EÚ, L 364, 9.12.2004, s.1.

[11] Ú.v. ES L 80, 18.3.1998, s.27.

[12] Ú.v. EÚ L 81, 19.3.2004, s.80.