1.

Bránia články 49 a 54 ZFEÚ, v zmysle výkladu [Súdneho dvora] vo veci SCA Holding (C-39/13; C-40/13; C-41/13), vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré bránia niektorým spoločnostiam využívať výhodnejší režim odpočítateľnosti úrokových nákladov v rámci spoločného zdaňovania len z toho dôvodu, že materská spoločnosť má sídlo v inom členskom štáte, a preto nemá prístup k spoločnému zdaňovaniu uvedenému vyššie, pričom tieto spoločnosti by mali prospech z režimu priaznivejšej odpočítateľnosti uvedeného vyššie, ak by ich materská spoločnosť mala sídlo v Taliansku alebo ak by podiely uvedených spoločností patrili stálej prevádzkarni materskej spoločnosti, ktorá nie je rezidentom?

2.

Bránia články 49 a 54 ZFEÚ, v zmysle výkladu Súdneho dvora vo veci SCA Holding (C-39/13; C-40/13; C-41/13), vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré umožňujú vertikálnu daňovú integráciu len medzi materskou spoločnosťou, ktorá je rezidentom, a jej dcérskymi spoločnosťami, ktoré sú rezidentmi, a horizontálnu daňovú integráciu medzi dcérskymi spoločnosťami spoločnosti, ktorá nie je rezidentom, ale vylučuje daňovú integráciu medzi dcérskymi spoločnosťami a materskou spoločnosťou, ktorá nie je rezidentom?

3.

Bránia články 49 a 54 ZFEÚ, v zmysle výkladu Súdneho dvora vo veci SCA Holding (C-39/13; C-40/13; C-41/13) a vzhľadom na zásady efektivity a ekvivalencie uvedené v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo 14. mája 2020, B a i., C-749/18, vnútroštátnym právnym predpisom, v ktorých sa stanovuje, že neuplatnenie možnosti spoločného zdaňovania v čase, keď to nebolo povolené, môže následne znemožniť prístup k účinkom (restoračným, prostredníctvom vrátenia daní) správneho uplatňovania práva Únie, a teda k neuplatňovaniu vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sú s ním v rozpore?