–

SCP Attal et Associés, v zastúpení: T. Ronzeau, avocat,

–

francúzska vláda, v zastúpení: B. Fodda, M. Guiresse a T. Lechevallier, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Ferrand, M. Mataija a G. von Rintelen, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 63 ods. 1 ZFEÚ a článku 65 ods. 1 písm. a) a b) ZFEÚ.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi BC a kanceláriou SCP Attal et Associés vo veci osvedčenia o overení nákladov tejto kancelárie.

3

Článok 10 convention entre la France et la Belgique tendant à éviter les doubles impositions et à régler certaines autres questions en matière d'impôts sur les successions et de droits d’enregistrement (Dohovor medzi Francúzskom a Belgickom o zamedzení dvojitého zdanenia a o úprave niektorých iných otázok týkajúcich sa daní z dedičstva a registračných poplatkov), ktorý bol podpísaný v Bruseli 20. januára 1959 (ďalej len „francúzsko‑belgický dohovor“), stanovuje:

„Bez ohľadu na ustanovenia predchádzajúcich článkov:

4

Článok 750 ter code général des impôts (Všeobecný daňový zákonník) v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej (ďalej len „Všeobecný daňový zákonník“) stanovuje:

„Dani z bezodplatného prevodu podliehajú:

5

Článok 800 Všeobecného daňového zákonníka znie takto:

„I. – Dedičia, odkazovníci alebo obdarovaní, ich poručníci alebo opatrovníci sú povinní podať podrobné priznanie.

…“

6

Služby poskytované najmä notárom a podliehajúce regulovanej sadzbe sú uvedené v tabuľke 5 pripojenej k článku R444‑3 1°, ktorá sa nachádza v prílohe 4‑7 Obchodného zákonníka. Riadok 8 tejto tabuľky sa týka „priznania k dedičstvu“.

7

Sadzba stanovená za toto priznanie je stanovená v článku A444‑63 Obchodného zákonníka, ktorý stanovuje, že funkčný požitok prijatý notárom sa vypočíta pomerne k celkovej hrubej hodnote dedičstva podľa sadzobníka založeného na štyroch častiach vymeriavacieho základu.

8

BC, francúzska štátna príslušníčka s bydliskom vo Francúzsku, je po smrti svojej sestry, ktorá mala francúzsku štátnu príslušnosť a bývala v Belgicku, jedinou dedičkou hnuteľného a nehnuteľného majetku nachádzajúceho sa vo Francúzsku a tiež v Belgicku.

9

Dedičské konanie bolo začaté notárom so sídlom v Belgicku. V súlade s belgickým právom tento notár vyhotovil okrem aktu o dedičstve aj priznanie k dedičstvu týkajúce sa celého majetku nachádzajúceho sa vo Francúzsku a Belgicku. Ako protihodnotu za toto priznanie mu BC vyplatila funkčný požitok vypočítaný z takto vypočítanej hrubej hodnoty dedičstva.

10

BC splnomocnila notársku kanceláriu SCP Attal et Associés, keďže bola povinná využiť služby notára so sídlom vo Francúzsku na účely podania priznania k dedičstvu podľa článku 800 Všeobecného daňového zákonníka na účely výpočtu dane z dedičstva. Ako protihodnotu za vypracovanie tohto priznania, ktoré musí zahŕňať majetok nachádzajúci sa tak vo Francúzsku, ako aj v zahraničí, zaplatila BC kancelárii SCP Attal et Associés preddavok vypočítaný na základe odhadovanej celkovej hrubej hodnoty dedičstva.

11

Následne BC zaplatila daň z dedičstva vo Francúzsku vypočítanú iba z hnuteľného a nehnuteľného majetku nachádzajúceho sa vo Francúzsku. Okrem toho zaplatila daň z dedičstva v Belgicku vypočítanú zo všetkého nehnuteľného a hnuteľného majetku nachádzajúceho sa vo Francúzsku a v Belgicku, ale zníženú o daň zaplatenú vo Francúzsku v súlade s článkom 10 písm. b) francúzsko‑belgického dohovoru. BC tak nepodliehala dvojitému zdaneniu majetku, ktorý je predmetom dedičstva.

12

SCP Attal et Associés sa obrátila na tajomníka Tribunal judiciaire de Paris (súd v Paríži, Francúzsko) s cieľom získať osvedčenie o overení nákladov, aby sa okrem iného vypočítal funkčný požitok za vypracovanie priznania k dedičstvu.

13

BC napadla osvedčenie o overení nákladov vydané týmto tajomníkom na Tribunal judiciaire de Paris (súd v Paríži), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Žiada vnútroštátny súd, aby vydal nové osvedčenie tak, aby sa funkčný požitok dlžný kancelárii SCP Attal et Associés na základe priznania k dedičstvu vypočítal len na základe časti hrubej hodnoty majetku nachádzajúceho sa vo Francúzsku, a nie na základe celej priznanej hrubej hodnoty majetku, a aby jej bol vrátený rozdiel, ktorý už bol zaplatený formou preddavku.

14

Vzhľadom na to, že dedičstvo BC spôsobuje pohyby kapitálu osobnej povahy týkajúce sa dvoch členských štátov, v tomto prípade Francúzskej republiky a Belgického kráľovstva, a vzhľadom na skutočnosť, že BC bola podľa francúzskeho práva povinná využiť služby notára so sídlom vo Francúzsku na účely podania priznania k dedičstvu v tomto poslednom uvedenom členskom štáte, sa vnútroštátny súd pýta, či okolnosť, že podľa tohto práva sa funkčný požitok tohto notára musí rovnako ako funkčný požitok belgického notára vypočítať na základe celkovej hrubej hodnoty dedičstva, predstavuje obmedzenie pohybu kapitálu, ktoré je zakázané článkom 63 ods. 1 ZFEÚ, keďže hodnota dedičstva, ktoré BC prijala, sa zníži.

15

V prípade kladnej odpovede sa vnútroštátny súd tiež pýta, či sa v takejto situácii uplatňujú niektoré výnimky stanovené v článku 65 ods. 1 písm. a) a b) ZFEÚ.

16

Za týchto podmienok Tribunal judiciaire de Paris (súd v Paríži) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

17

Dňa 24. októbra 2024 Súdny dvor zaslal vnútroštátnemu súdu žiadosť o informácie týkajúcu sa právneho rámca sporu vo veci samej. Dňa 20. decembra 2024 vnútroštátny súd na túto žiadosť odpovedal.

18

Francúzska vláda sa domnieva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný. Vnútroštátny súd totiž v tomto návrhu v rozpore s článkom 94 písm. b) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora neuviedol vnútroštátne ustanovenia, ktoré stanovujú povinnosť obrátiť sa na notára s cieľom vypracovať priznanie k dedičstvu, keďže žiadne z ustanovení uvedených vnútroštátnym súdom v uvedenom návrhu neukladá dedičke, akou je BC, povinnosť využiť služby notára na účely vypracovania takého priznania. Keďže prejudiciálne otázky sú založené na tejto údajnej povinnosti, ktorá podľa francúzskej vlády nevyplýva z vnútroštátneho práva v situácii, o akú ide vo veci samej, sa táto vláda v podstate domnieva, že požadovaný výklad práva Únie nezodpovedá objektívnej potrebe vyriešiť spor vo veci samej, ale má všeobecnú alebo hypotetickú povahu.

19

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že prislúcha výlučne vnútroštátnym súdom, ktoré veci prejednávajú a ktoré musia prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdili potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor teda môže odmietnuť rozhodovať o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad právnej normy Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudky z 13. júla 2000, Idéal tourisme,C‑36/99, EU:C:2000:405, bod 20, a zo 6. marca 2025, Anikovi,C‑395/23, EU:C:2025:142, bod 31, ako aj citovaná judikatúra).

20

Podľa ustálenej judikatúry, ktorá sa odráža v článku 94 písm. b) rokovacieho poriadku, nevyhnutnosť dospieť k výkladu práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, najmä vyžaduje, aby vnútroštátny súd vymedzil právny rámec, do ktorého patria otázky, ktoré položil (rozsudky z 26. januára 1993, Telemarsicabruzzo a i., C‑320/90 až C‑322/90, EU:C:1993:26, bod 6, ako aj zo 6. marca 2025, Anikovi,C‑395/23, EU:C:2025:142, bod 32 a citovaná judikatúra).

21

V prejednávanej veci vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že podľa vnútroštátneho práva a vzhľadom na okolnosti dedenia, o ktoré ide vo veci samej, je dedička, akou je BC, povinná využiť služby notára so sídlom vo Francúzsku na účely podania priznania k dedičstvu v tomto členskom štáte. V odpovedi na žiadosť Súdneho dvora o informácie uvedenú v bode 17 tohto rozsudku spresnil, že hoci táto povinnosť nie je stanovená osobitným predpisom vo francúzskom práve, v takejto situácii sa uplatňuje.

22

Za týchto podmienok treba konštatovať, že návrh na začatie prejudiciálneho konania spĺňa požiadavku, podľa ktorej na základe článku 94 písm. b) rokovacieho poriadku treba vymedziť právny rámec, do ktorého patria prejudiciálne otázky.

23

Okrem toho, keďže vnútroštátny súd vo svojej odpovedi na žiadosť Súdneho dvora o informácie potvrdil správnosť predpokladu, na ktorom sú založené prejudiciálne otázky, a to, že osoba v situácii BC je povinná využiť služby notára vo Francúzsku na účely vypracovania priznania k dedičstvu, nie je zjavné, že by požadovaný výklad práva Únie nemal nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej alebo že by nastolený problém mal hypotetickú povahu v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 19 tohto rozsudku.

24

Hoci sa výklad vnútroštátneho práva podaný francúzskou vládou v súvislosti s povinnosťou obrátiť sa na notára odlišuje od výkladu, ktorý podal vnútroštátny súd, tiež treba pripomenúť, že Súdnemu dvoru neprináleží, aby v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ rozhodoval o výklade vnútroštátneho práva a posudzoval, či je výklad, ktorý podáva vnútroštátny súd, správny, keďže v rámci tohto konania založeného na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom patrí akékoľvek posúdenie skutkového stavu a vnútroštátneho práva výlučne do právomoci vnútroštátneho súdu (rozsudok z 11. januára 2024, Nárokuj,C‑755/22, EU:C:2024:10, bod 23 a citovaná judikatúra).

25

Z toho vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.

26

Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či sa má článok 63 ods. 1 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sa funkčné požitky notára, ktorého služby je dedič povinný za určitých okolností využiť na účely vypracovania priznania k dedičstvu upraveného vnútroštátnym právom, vypočítajú z celkovej hrubej hodnoty dedičstva obsahujúceho majetok nachádzajúci sa v tomto členskom štáte a v inom členskom štáte, a nielen z hrubej hodnoty len toho majetku, ktorý sa nachádza v prvom členskom štáte, bez toho, aby sa zohľadnili funkčné požitky zaplatené dedičom ako protiplnenie za priznanie k dedičstvu vypracované notárom v druhom členskom štáte, ktoré sa tiež vypočítavajú z celkovej hrubej hodnoty dedičstva.

27

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry hoci priame dane nepochybne patria do právomoci členských štátov, tieto členské štáty musia napriek tomu pri jej výkone dodržiavať právo Únie, a najmä základné slobody zaručené Zmluvou o FEÚ [rozsudok z 12. októbra 2023, BA (Dedičstvá – Sociálna politika bývania v Únii), C‑670/21, EU:C:2023:763, bod 36 a citovaná judikatúra].

28

Podľa článku 63 ods. 1 ZFEÚ sú vo všeobecnosti zakázané všetky obmedzenia pohybu kapitálu medzi členskými štátmi navzájom a členskými štátmi a tretími krajinami.

29

Z judikatúry vyplýva, že na daňové zaobchádzanie s dedičstvami, pri ktorých prechádza majetok poručiteľa na jednu alebo niekoľko osôb, t. j. prechádza vlastnícke právo k rozličným veciam, právam, z ktorých pozostáva dedičstvo, na dedičov, sa vzťahujú ustanovenia Zmluvy o FEÚ týkajúce sa pohybu kapitálu, najmä článku 63 ZFEÚ, s výnimkou prípadov, keď podstatné okolnosti dedičstva sú obmedzené na jediný členský štát [pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. februára 2006, van Hilten‑van der Heijden, C‑513/03, EU:C:2006:131, bod 41; z 21. decembra 2021, Finanzamt V (Dedičstvá – Čiastočné zníženie základu dane a odpočítanie povinných podielov), C‑394/20, EU:C:2021:1044, bod 29, ako aj z 12. októbra 2023, BA (Dedičstvá – Sociálna politika bývania v Únii), C‑670/21, EU:C:2023:763, bod 38].

30

V prejednávanej veci sa v návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že v spore vo veci samej sa francúzska právna úprava týkajúca sa funkčných požitkov notárov v oblasti priznania k dedičstvu uplatňuje v situácii, keď osoba, ktorá mala v čase svojej smrti bydlisko v Belgicku, zanechala osobe s bydliskom vo Francúzsku ako dedičstvo majetok nachádzajúci sa v týchto dvoch členských štátoch, ktorý v každom z nich podliehal dani z dedičstva. Za týchto podmienok nemožno takúto situáciu považovať za výlučne vnútroštátnu situáciu (pozri analogicky rozsudok zo 17. januára 2008, Jäger,C‑256/06, EU:C:2008:20, bod 26).

31

Cezhraničný charakter tejto situácie nemôže byť spochybnený skutočnosťou, že funkčné požitky notára povereného vypracovaním priznania k dedičstvu stanoveného vnútroštátnym právom vo Francúzsku nie sú samy osebe súčasťou majetku, ktorého sa týka dedičstvo, a nevedú k cezhraničnému pohybu kapitálu, keďže tento notár je odmeňovaný nezávisle a oddelene od notára so sídlom v Belgicku.

32

Z ustanovení článku 750 ter v spojení s článkom 800 Všeobecného daňového zákonníka totiž vyplýva, že priznanie k dedičstvu vypracované notárom vo Francúzsku v situácii, o akú ide vo veci samej, zahŕňa hnuteľné a nehnuteľné veci nachádzajúce sa tak vo Francúzsku, ako aj v zahraničí, pričom funkčné požitky notára musia byť v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou vypočítané z celkovej hrubej hodnoty dedičstva. Okrem toho v prípade cezhraničného dedenia zahŕňajúceho majetok nachádzajúci sa vo Francúzsku a v Belgicku článok 10 písm. a) francúzsko‑belgického dohovoru stanovuje, že každý z dotknutých štátov si zachováva právo vypočítať daň z majetku, ktorý je vyhradený na jeho zdanenie, podľa priemernej sadzby, ktorá by sa uplatnila, ak by sa zohľadnil celý majetok, ktorý mu jeho vnútroštátne právne predpisy dovoľujú zdaniť.

33

Úkon notára vo Francúzsku na účely vypracovania priznania k dedičstvu teda predstavuje nevyhnutnú etapu na to, aby francúzska daňová správa mohla vypočítať daň z dedičstva, takže spôsoby výpočtu funkčných požitkov tohto notára, ako aj skutočnosť, že dedič, akým je BC, platí notárske poplatky v každom z členských štátov, v ktorých sa nachádza majetok, ktorý je predmetom dedičstva, sú neoddeliteľne spojené s týmto dedičstvom a s jeho cezhraničným charakterom.

34

Pre úplnosť treba uviesť, že nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (Ú. v. EÚ L 201, 2012, s. 107) nie je v tejto súvislosti relevantné, keďže podľa jeho článku 1 ods. 1 sa neuplatňuje na daňové veci.

35

V dôsledku toho sa na takúto situáciu, o akú ide vo veci samej, vzťahuje pohyb kapitálu v zmysle článku 63 ods. 1 ZFEÚ.

36

Za týchto podmienok treba preskúmať, či taká vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, obmedzuje pohyb kapitálu v zmysle článku 63 ods. 1 ZFEÚ, a ak áno, či je toto obmedzenie odôvodnené.

37

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pojem „obmedzenie“ v zmysle tohto ustanovenia zahŕňa štátne opatrenia, ktoré majú diskriminačnú povahu, keďže priamo alebo nepriamo zavádzajú rozdielne zaobchádzanie medzi vnútroštátnymi pohybmi kapitálu a cezhraničnými pohybmi kapitálu, nezodpovedajúce objektívnemu rozdielu medzi situáciami, a ktoré sú preto spôsobilé odradiť fyzické alebo právnické osoby z iných členských štátov alebo tretích krajín od uskutočnenia cezhraničného pohybu kapitálu (rozsudok z 30. apríla 2025, Finanzamt für Großbetriebe,C‑602/23, EU:C:2025:290, bod 45).

38

Súdny dvor totiž v oblasti dane z dedičstva rozhodol, že právna úprava, ktorá zavádza takéto rozdielne zaobchádzanie a ktorá vedie k tomu, že dedenie medzi nerezidentmi alebo zahŕňajúce pozostalosť v inom členskom štáte podlieha vyššiemu daňovému zaťaženiu než dedenie medzi rezidentmi alebo týkajúce sa pozostalosti, ktorá sa nachádza výlučne v členskom štáte zdanenia, a z tohto dôvodu má za následok zníženie hodnoty dedičstva, obmedzuje voľný pohyb kapitálu v rozpore s článkom 63 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júna 2016, Feilen,C‑123/15, EU:C:2016:496, bod 19 a citovanú judikatúru).

39

Z judikatúry vyplýva, že aj vnútroštátna právna úprava, ktorá sa bez rozdielu uplatňuje na vnútroštátne a na cezhraničné situácie, môže predstavovať obmedzenie voľného pohybu kapitálu, keďže môže v skutočnosti znevýhodňovať cezhraničné situácie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. apríla 2025, Finanzamt für Großbetriebe,C‑602/23, EU:C:2025:290, bod 47 a citovanú judikatúru).

40

Treba tiež pripomenúť, že v prípade neexistencie harmonizácie na úrovni Únie nevýhody, ktoré môžu vyplývať z paralelného výkonu daňových právomocí rôznych členských štátov, nepredstavujú obmedzenia slobôd pohybu, pokiaľ takýto výkon nie je diskriminačný. Súdny dvor tak najmä spresnil, že článok 63 ods. 1 ZFEÚ sa neuplatní na opatrenia, ktorých jediným účinkom je spôsobenie dodatočných nákladov na predmetný pohyb kapitálu a ktoré rovnakým spôsobom zasahujú do pohybu kapitálu medzi členskými štátmi a do pohybu kapitálu v rámci jedného členského štátu (pozri analogicky rozsudky z 8. septembra 2005, Mobistar a Belgacom Mobile, C‑544/03 a C‑545/03, EU:C:2005:518, bod 31, ako aj z 22. septembra 2022, Admiral Gaming Network a i., C‑475/20 až C‑482/20, EU:C:2022:714, bod 43 a citovanú judikatúru).

41

V prejednávanej veci francúzska právna úprava týkajúca sa funkčných požitkov notárov v oblasti priznania k dedičstvu nezavádza žiadne rozdielne zaobchádzanie medzi čisto vnútroštátnymi situáciami a cezhraničnými situáciami, pričom tieto požitky sa vypočítavajú vo všetkých prípadoch na základe celkovej hrubej hodnoty dedičstva bez ohľadu na miesto, kde sa dotknutý majetok nachádza.

42

Okrem toho, ako bolo uvedené v bode 31 tohto rozsudku, samotné funkčné požitky notárov nie sú súčasťou majetku patriaceho do dedičstva, ale predstavujú odmenu, ktorá sa v zásade považuje za spravodlivú a primeranú za službu poskytnutú notárom na účely vypracovania priznania k dedičstvu so zreteľom na celkovú hrubú hodnotu dedičstva.

43

Je pravda, že dedič, akým je BC, môže v prípade cezhraničného dedenia, ktoré zahŕňa majetok nachádzajúci sa vo Francúzsku a zároveň v Belgicku, znášať väčšie bremeno, než aké by znášal v prípade čisto vnútroštátneho dedenia, pretože musí zaplatiť aj funkčné požitky notára so sídlom v Belgicku na účely vypracovania takéhoto priznania v tomto poslednom uvedenom členskom štáte.

44

Vzhľadom na to treba pripomenúť, ako je uvedené v bode 32 tohto rozsudku, že funkčné požitky notára, ktorého služby je dedič povinný využiť vo Francúzsku, sa vypočítajú na základe celkovej hrubej hodnoty dedičstva z dôvodu, že podľa francúzskeho daňového práva musí priznanie k dedičstvu vypracované týmto notárom zaznamenávať tento majetok, aby daňová správa mohla vypočítať daň z dedičstva, a to podľa článku 10 písm. a) francúzsko‑belgického dohovoru.

45

V dôsledku toho funkčné požitky, ktoré musí dedič, akým je BC, zaplatiť notárovi so sídlom vo Francúzsku popri funkčných požitkoch, ktoré musí zaplatiť notárovi so sídlom v Belgicku, treba na základe judikatúry pripomenutej v bode 40 tohto rozsudku považovať za nevýhody vo forme dodatočných nákladov, ktoré vyplývajú z paralelného výkonu daňových právomocí Francúzskej republiky a Belgického kráľovstva. Ako totiž vyplýva z bodov 41 a 42 tohto rozsudku, tento výkon nie je diskriminačný a tieto dodatočné náklady rovnakým spôsobom ovplyvňujú pohyb kapitálu medzi týmito dvoma členskými štátmi a pohyb kapitálu v rámci Francúzskej republiky.

46

Za týchto podmienok nemožno na vnútroštátnu právnu úpravu dotknutú vo veci samej prihliadať ako na stanovujúcu obmedzenie voľného pohybu kapitálu, ktoré zakazuje článok 63 ods. 1 ZFEÚ.

47

Vzhľadom na všetky predchádzajúce dôvody treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že článok 63 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sa funkčné požitky notára, ktorého služby je dedič povinný za určitých okolností využiť na účely vypracovania priznania k dedičstvu upraveného vnútroštátnym právom, vypočítajú z celkovej hrubej hodnoty dedičstva obsahujúceho majetok nachádzajúci sa v tomto členskom štáte a v inom členskom štáte, a nielen z hrubej hodnoty len toho majetku, ktorý sa nachádza v prvom členskom štáte, bez toho, aby sa zohľadnili funkčné požitky zaplatené dedičom ako protiplnenie za priznanie k dedičstvu vypracované notárom v druhom členskom štáte, ktoré sa tiež vypočítavajú z celkovej hrubej hodnoty dedičstva.

48

Vzhľadom na odpoveď na prvú a druhú otázku nie je potrebné odpovedať na tretiu a štvrtú otázku.

49

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 63 ods. 1 ZFEÚ

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sa funkčné požitky notára, ktorého služby je dedič povinný za určitých okolností využiť na účely vypracovania priznania k dedičstvu upraveného vnútroštátnym právom, vypočítajú z celkovej hrubej hodnoty dedičstva obsahujúceho majetok nachádzajúci sa v tomto členskom štáte a v inom členskom štáte, a nielen z hrubej hodnoty len toho majetku, ktorý sa nachádza v prvom členskom štáte, bez toho, aby sa zohľadnili funkčné požitky zaplatené dedičom ako protiplnenie za priznanie k dedičstvu vypracované notárom v druhom členskom štáte, ktoré sa tiež vypočítavajú z celkovej hrubej hodnoty dedičstva.