1.

Patrí do pôsobnosti smernice 2014/42 (1), najmä jej článku 4, a rámcového rozhodnutia 2005/212 (2), najmä jeho článku 2, vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej vnútroštátny orgán rozhoduje o konfiškácii príjmov z trestnej činnosti v samostatnom konaní týkajúcom sa nezákonne získaného majetku, ktoré sa oddelí od hlavného trestného konania, a to pred tým, ako sa rozhodne, že došlo k spáchaniu trestného činu a že ho spáchala určitá osoba, a ktorá tiež stanovuje, že konfiškácia sa vykoná na základe materiálov vybratých zo spisu v trestnej veci?

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, má sa vychádzať z toho, že pojem „príkaz na konfiškáciu“ v zmysle smernice 2014/42, najmä jej článku 8 ods. 6 druhej vety, zahŕňa nielen súdne rozhodnutia, ktorými sa konštatuje, že majetok bol získaný nezákonne, a nariaďuje sa jeho konfiškácia, ale aj rozhodnutia, ktorými sa končí konanie týkajúce sa nezákonne získaného majetku?

3.

V prípade zápornej odpovede na druhú otázku, je právna úprava, ktorá nestanovuje, že osoby, ktoré majú určitú súvislosť s majetkom, majú právo podať opravný prostriedok proti príkazom na konfiškáciu, v súlade s článkom 47 Charty a s článkom 8 ods. 6 druhou vetou smernice 2014/42?

4.

Má sa zásada prednosti práva Únie vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby Ústavný súd členského štátu, ktorý prejednáva návrh na určenie protiústavnosti podaný proti vnútroštátnej právnej úprave, ktorá bola vyhlásená za nezlučiteľnú s právom Únie, rozhodol, že sa uplatní zásada právnej istoty a že právne účinky tejto právnej úpravy budú zachované až do okamihu stanoveného v rozhodnutí tohto súdu ako okamih, v ktorom sporné ustanovenie prestane byť účinné?