–

SIA „A“, v zastúpení: A. Bitāns, advokāts,

–

C, v zastúpení: I. Grunte, advokāts,

–

D a E, v zastúpení: G. Madelis, jurists, a K. Salmgrieze, advokāte,

–

lotyšská vláda, v zastúpení: E. Bārdiņš, J. Davidoviča a K. Pommere, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení:: I. Rubene a N. Ruiz García, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 písm. b), článku 3 ods. 1, článku 4 ods. 2, článku 5 a článku 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288), článku 8a smernice 93/13, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 (Ú. v. EÚ L 304, 2011, s. 64), ako aj článku 17 ods. 1 a článku 24 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou s ručením obmedzeným podľa lotyšského práva SIA „A“, ktorej cieľom je zabezpečiť rozvoj športovcov v Lotyšsku, a C, D a E vo veci návrhu na platenie odmeny na základe plnenia zmluvy o službách na podporu športového rozvoja a pomoci v kariére.

3

Článok 17 Charty s názvom „Vlastnícke právo [Právo vlastniť majetok – neoficiálny preklad]“ v odseku 1 stanovuje:

„Každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Užívanie majetku môže byť upravené zákonom v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom.“

4

Článok 24 Charty, nazvaný „Práva dieťaťa“, v odseku 2 stanovuje:

„Pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa.“

5

Článok 51 Charty týkajúci sa jej pôsobnosti znie takto:

„1.   Ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.

2.   Táto charta nerozširuje rozsah pôsobnosti práva Únie nad rámec právomocí Únie, ani nezakladá žiadnu novú právomoc ani úlohu pre Úniu, ani nemení právomoci a úlohy vymedzené v zmluvách.“

6

Podľa desiateho, trinásteho a šestnásteho odôvodnenia smernice 93/13:

„Keďže účinnejšia ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť prijatím jednotných právnych pravidiel v záležitostiach nekalých podmienok; keďže tieto pravidlá by mali platiť na všetky zmluvy uzatvorené medzi predajcami alebo dodávateľmi a spotrebiteľmi; keďže medzi iným, zmluvy týkajúce sa zamestnania, zmluvy týkajúce sa nástupníckych práv, zmluvy týkajúce sa rodinného práva a zmluvy týkajúce sa dohôd o včlenení a organizácii spoločností alebo partnerstve sa musia vylúčiť z rozsahu platnosti tejto smernice;

…

keďže sa v zákonných alebo regulačných opatreniach členských štátov, ktoré priamo alebo nepriamo určujú podmienky spotrebiteľských zmlúv, nepredpokladá, že budú obsahovať nekalé podmienky; keďže sa z toho dôvodu nejaví potrebné zaoberať sa podmienkami odrážajúcimi povinné [kogentné – neoficiálny preklad] zákonné alebo regulačné opatrenia a zásady alebo ustanovenia medzinárodných dohovorov, ktorých zmluvnou stranou sú členské štáty alebo spoločenstvo; keďže v tomto ohľade znenie ,kogentné zákonné alebo regulačné opatrenia‘ uvedené v článku 1 ods. 2 zahŕňa pravidlá, ktoré podľa zákona platia medzi zmluvnými stranami za predpokladu, že neboli vytvorené žiadne iné dohody;

…

keďže hodnotenie nekalého charakteru podmienok podľa vybraných všeobecných kritérií najmä pri predaji alebo dodávkach verejného charakteru, ktoré zabezpečujú kolektívne služby, berúc do úvahy spoločnú zodpovednosť medzi užívateľmi, musí byť doplnené systémom celkového vyhodnotenia rôznych príslušných záujmov; keďže toto predstavuje požiadavku dôvery [dobrej viery – neoficiálny preklad]; keďže pri hodnotení dobrej viery sa musí brať ohľad najmä na stabilitu zmluvného postavenia strán bez ohľadu na to, či spotrebiteľ bol stimulovaný k súhlasu s podmienkami a či tovar alebo služby boli predávané na osobitnú objednávku spotrebiteľa; keďže požiadavka dobrej viery môže byť splnená predajcom alebo dodávateľom, keď s inou stranou, ktorej oprávnené záujmy brali do úvahy, zaobchádzajú čestne a rovnocenne.“

7

Článok 1 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa [týkajú – neoficiálny preklad] nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.“

8

Podľa článku 2 uvedenej smernice:

„Na účely tejto smernice:

9

Článok 3 ods. 1 a 2 tej istej smernice stanovuje:

„1.   Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá[,] sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery [dobrej viery – neoficiálny preklad] spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

2.   Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred [vopred vypracovaná – neoficiálny preklad] a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky [jej obsah – neoficiálny preklad], najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.

Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu.

Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.“

10

Článok 4 smernice 93/13 stanovuje:

„1.   Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť [nekalá povaha – neoficiálny preklad] zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená [ktoré sú predmetom zmluvy, – neoficiálny preklad] a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy[, ako aj – neoficiálny preklad] na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu [inej zmluvy – neoficiálny preklad], od ktorej závisí.

2.   Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné [sú formulované jasne a zrozumiteľne – neoficiálny preklad].“

11

Článok 5 tejto smernice stanovuje:

„V prípade zmlúv, v ktorých sú všetky alebo niektoré podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy tieto podmienky vypracované zrozumiteľne. Keď existuje pochybnosť o zmysle podmienky, prednosť má výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Toto pravidlo výkladu neplatí v súvislosti s postupmi stanovenými v článku 7 ods. 2“

12

Článok 6 ods. 1 uvedenej smernice znie takto:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

13

Článok 8 tej istej smernice uvádza:

„Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné [prísnejšie opatrenie zlučiteľné – neoficiálny preklad] so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“

14

Smernicou 2011/83 bola zmenená smernica 93/13 tak, že sa do nej vložil článok 8a. Tento článok v odseku 1 stanovuje:

„Keď členský štát prijme ustanovenia v súlade s článkom 8, informuje Komisiu o tejto skutočnosti, ako aj o akejkoľvek neskoršej zmene, predovšetkým ak uvedené ustanovenia:

15

Článok 5 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“) (Ú. v. EÚ L 149, 2005, s. 22), stanovuje:

„Obchodné praktiky, ktoré sú spôsobilé podstatne narušiť ekonomické správanie iba jasne identifikovateľnej skupiny spotrebiteľov, ktorí sú obzvlášť zraniteľní touto praktikou alebo základným produktom z dôvodu ich duševnej poruchy alebo fyzickej vady, veku alebo dôverčivosti spôsobom, ktorý môže obchodník rozumne predpokladať, sa posudzujú z pohľadu priemerného člena tejto skupiny. Tým nie sú dotknuté bežné a oprávnené reklamné praktiky, akými sú zveličujúce vyhlásenia alebo vyhlásenia, ktoré nie sú mienené doslovne.“

16

Podľa § 186 Civillikums (Občiansky zákonník) rodičia spoločne zastupujú svoje dieťa v jeho osobných a majetkových vzťahoch (spoločné zastúpenie).

17

Podľa § 223 tohto zákonníka:

„Otec a matka sú na základe svojho práva starostlivosti prirodzenými poručníkmi svojich maloletých detí.“

18

Ustanovenie § 293 uvedeného zákonníka stanovuje:

„Poručník môže vo veciach týkajúcich sa maloletej osoby a v jej záujme uzatvárať všetky typy zmlúv a prijímať a uskutočňovať platby. Všetky tieto úkony sú pre maloletú osobu záväzné pod podmienkou, že poručník konal v dobrej viere, zostal v medziach riadneho finančného hospodárenia a nezaväzuje maloletú osobu na dlhšie obdobie ako do dosiahnutia plnoletosti, pokiaľ neexistuje osobitná nevyhnutnosť.“

19

Podľa § 1408 toho istého zákonníka:

„Maloleté osoby nemajú spôsobilosť na právne úkony.“

20

Podľa § 1 Patērētāju tiesību aizsardzības likums (zákon o ochrane práv spotrebiteľov) z 1. apríla 1999 (Latvijas Vēstnesis, 1999, č. 104/105) v znení uplatňujúcom sa na skutkový stav vo veci samej, s názvom „Pojmy používané zákonom“:

„Na účely tohto zákona sa uplatňuje nasledujúce vymedzenie pojmov:

…

…“

21

Podľa § 6 tohto zákona, nazvaného „Nekalé zmluvné podmienky“:

„…

…

…“

22

Zákonom z 24. apríla 2014 (Latvijas Vēstnesis, 2014, č. 92) bol do § 6 zákona o ochrane spotrebiteľov vložený odsek 22, ktorý znie takto:

„Ustanovenia tohto článku sa neuplatňujú na zmluvné podmienky, ktoré definujú predmet zmluvy alebo ktoré sa týkajú primeranosti ceny a úhrady na jednej strane a tovaru alebo služby na druhej strane, pokiaľ sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne. …“

23

Spoločnosť A ponúka športovcom súbor služieb na podporu rozvoja ich odborných schopností a kariéry.

24

Dňa 14. januára 2009 A uzavrela s maloletým C vo veku 17 rokov, ktorý ešte nemal postavenie profesionálneho športovca a bol zastúpený jeho rodičmi D a E, zmluvu o poskytovaní služieb na podporu športového rozvoja a kariéry s cieľom zaručiť mu úspech v jeho kariére profesionálneho basketbalistu (ďalej len „zmluva zo 14. januára 2009“). Uvedená zmluva bola uzavretá na dobu pätnásť rokov, t. j. do 14. januára 2024.

25

Zmluva zo 14. januára 2009 stanovovala, že A ponúkne C celú škálu služieb vrátane vzdelávania a tréningu, športovej medicíny a podpory športovým psychológom, opatrení na podporu kariéry, uzatvárania zmlúv medzi športovcom a klubmi, marketingu, právnych služieb alebo účtovníctva. Ako protihodnotu sa podľa bodu 6.1 tejto zmluvy C zaviazal platiť spoločnosti A odmenu vo výške 10 % všetkých čistých príjmov, ktoré dostane počas doby trvania zmluvy, zvýšených o daň z pridanej hodnoty uplatňujúcu sa v Lotyšsku, pod podmienkou, že suma týchto príjmov bude aspoň 1500 eur mesačne.

26

Vzhľadom na to, že A sa domnievala, že odmena stanovená v zmluve zo 14. januára 2009 za služby poskytnuté C nebola vyplatená, podala 29. júna 2020 na lotyšské súdy žalobu, ktorou sa domáhala, aby bola žalovaným vo veci samej uložená povinnosť zaplatiť jej sumu 1663777,99 eura, zodpovedajúcu 10 % výšky príjmov C zo zmlúv uzavretých so športovými klubmi.

27

Prvostupňový súd a následne odvolací súd zamietli návrh spoločnosti A z dôvodu, že zmluva zo 14. januára 2009 nebola v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami týkajúcimi sa ochrany práv spotrebiteľov a že najmä podmienka ukladajúca C povinnosť platiť odmenu vo výške 10 % svojich príjmov počas celej doby trvania tejto zmluvy bola nekalá.

28

A podala kasačný opravný prostriedok na Augstākā tiesa (Senāts) (Najvyšší súd, Lotyšsko), ktorý je vnútroštátnym súdom podávajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania. Táto spoločnosť tvrdila, že vnútroštátne ustanovenia týkajúce sa ochrany práv spotrebiteľov nie sú v prejednávanej veci relevantné, pretože zmluva zo 14. januára 2009 patrí do kategórie „mladých nádejných“ športovcov, na ktorú sa tieto ustanovenia neuplatňujú. A tiež navrhla, aby bol na Súdny dvor podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania.

29

Vnútroštátny súd podávajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že hoci Súdny dvor už viackrát vyložil pojem „spotrebiteľ“, doteraz sa nezaoberal otázkou, či sa ustanovenia týkajúce sa ochrany práv spotrebiteľov vzťahujú na oblasť športu. Ak by to tak bolo, tento vnútroštátny súd zastáva názor, že okolnosť, že činnosť mladého športovca nadobudne po uzavretí predmetnej zmluvy o službách tak, ako je to v prejednávanej veci, charakter podnikania, je irelevantná a nemôže brániť dotknutej osobe dovolávať sa postavenia „spotrebiteľa“ v zmysle smernice 93/13.

30

Tento súd tiež uvádza rozdiely, ktoré existujú v judikatúre členských štátov a ktoré podľa jeho názoru odôvodňujú nevyhnutnosť položiť v tejto súvislosti prejudiciálne otázky.

31

Pritom Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko) podľa neho v rozsudku z 23. mája 2019 rozhodol, že basketbalista, ktorý ako budúci hráč uzavrel so športovou agentúrou zmluvu o poskytovaní služieb, podľa ktorej sa táto agentúra zaviazala v záujme tohto hráča viesť rokovania so športovými klubmi o zamestnaní dotknutej osoby, zatiaľ čo táto osoba sa zaviazala zaplatiť uvedenej agentúre sumu, ktorej výška závisela od zmlúv uzavretých v rámci tejto spolupráce, konala ako spotrebiteľ, a nie ako podnikateľ. Naproti tomu v rozsudku zo 7. novembra 2002 Oberlandesgericht München (Vyšší krajinský súd Mníchov, Nemecko), ktorý rozhodoval v spore medzi mladým tenistom a športovou agentúrou týkajúcom sa zmluvy o poskytovaní služieb podobnej tej, o ktorú ide vo veci samej, podľa neho neuplatnil na tento právny vzťah ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľov.

32

Vnútroštátny súd si tiež kladie ďalšie otázky, najmä či takú podmienku, o akú ide vo veci samej, možno považovať za formulovanú jasne a zrozumiteľne a či nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v zmysle článku 5 a článku 3 smernice 93/13.

33

Za týchto okolností Augstākā tiesa (Senāts) (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

34

A namieta neprípustnosť niektorých položených otázok.

35

Po prvé sú podľa nej tretia až piata otázka neprípustné, pretože vnútroštátny súd prostredníctvom nich v podstate nežiada Súdny dvor o výklad práva Únie, ale o jeho uplatnenie na konkrétny prípad, najmä určením, či zmluvná podmienka, o ktorú ide vo veci samej, patrí do pôsobnosti článku 4 ods. 2 smernice 93/13, a v prípade zápornej odpovede, či je v rozpore s článkom 5 a článkom 3 ods. 1 tejto smernice.

36

V druhom rade siedma otázka podľa nej nastoľuje problém čisto hypotetickej povahy, keďže v lotyšskom práve neexistuje právny základ na konštatovanie neprimeranej návratnosti investície.

37

Po tretie deviata a desiata otázka, ktoré sa týkajú uplatniteľnosti Charty na horizontálne vzťahy, sú podľa nej neprípustné po prvé preto, lebo sú príliš abstraktné a v podstate predstavujú žiadosť o poradné stanovisko, a po druhé preto, lebo Charta sa v prejednávanej veci neuplatňuje.

38

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry prináleží v rámci konania zavedeného článkom 267 ZFEÚ výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a musí prevziať zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na účely vyhlásenia svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. V dôsledku toho, ak sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť. Z toho vyplýva, že pri prejudiciálnej otázke týkajúcej sa práva Únie platí domnienka relevantnosti. Odmietnuť rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, ktorú položil vnútroštátny súd, môže Súdny dvor len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijaký vzťah s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o problém hypotetickej povahy, alebo tiež vtedy, keď Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové a právne podklady potrebné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené [rozsudok z 29. júna 2023, International Protection Appeals Tribunal a i. (Atentát v Pakistane), C‑756/21, EU:C:2023:523, body 35 a 36, ako aj citovaná judikatúra].

39

V prejednávanej veci však nie je zjavné, že by požadovaný výklad práva Únie nemal súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, alebo že by išlo o hypotetický problém. Okrem toho návrh na začatie prejudiciálneho konania opisuje dostatočne podrobne právny a skutkový rámec sporu vo veci samej, aby Súdny dvor mohol užitočne odpovedať na otázky, ktoré mu boli položené.

40

Konkrétne na jednej strane, pokiaľ ide o tretiu až piatu, deviatu a desiatu otázku, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd sa pýta na zmysel a obsah viacerých ustanovení smernice 93/13 prípadne v spojení s niektorými ustanoveniami Charty, aby určil, či môže pristúpiť k preskúmaniu nekalej povahy zmluvnej podmienky, o ktorú ide vo veci samej, na základe tejto smernice. Ako uviedol generálny advokát v bode 39 svojich návrhov, tento súd nežiada Súdny dvor, aby uplatnil tieto ustanovenia smernice 93/13 na skutkové okolnosti vo veci samej, ani to, aby nahradil posúdenie vnútroštátneho súdu svojím vlastným posúdením.

41

Na druhej strane, pokiaľ ide o údajne hypotetickú povahu siedmej otázky, ktorá podľa spoločnosti A vyplýva z toho, že v lotyšskom práve neexistuje možnosť konštatovať neprimeranosť návratnosti investície, stačí pripomenúť, že v rámci postupu upraveného v článku 267 ZFEÚ sú úlohy Súdneho dvora a vnútroštátneho súdu jasne oddelené a výklad vnútroštátnych právnych predpisov prináleží výhradne vnútroštátnemu súdu (rozsudok z 15. januára 2013, Križan a i., C‑416/10, EU:C:2013:8, bod 58, ako aj citovaná judikatúra). Výklad vnútroštátneho práva navrhnutý spoločnosťou A v súvislosti s nemožnosťou konštatovať neprimeranosť návratnosti investície však nemôže stačiť na vyvrátenie prezumpcie relevantnosti, pripomenutej v bode 38 tohto rozsudku.

42

Z toho vyplýva, že otázky položené vnútroštátnym súdom sú prípustné.

43

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 1 ods. 1 a článok 2 písm. b) smernice 93/13 majú vykladať v tom zmysle, že zmluva uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom vykonávajúcim činnosť v oblasti rozvoja športovcov na jednej strane a maloletým „nádejným“ športovcom zastúpeným jeho rodičmi, ktorý v čase uzavretia tejto zmluvy nebol zamestnaný v oblasti športu na druhej strane, patrí do pôsobnosti tejto smernice.

44

V tejto súvislosti treba najskôr uviesť, že pôsobnosť smernice 93/13 je vymedzená v jej článku 1 ods. 1 Podľa tohto vymedzenia je teda cieľom tejto smernice aproximovať právne predpisy členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Ide teda o všeobecnú smernicu o ochrane spotrebiteľa, ktorá sa má uplatňovať vo všetkých odvetviach hospodárskej činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júla 2017, Air Berlin, C‑290/16, EU:C:2017:523, bod 44).

45

Pokiaľ ide o pojmy „spotrebiteľ“ a „predajca alebo dodávateľ“ uvedené v článku 1 ods. 1 smernice 93/13, článok 2 písm. b) a c) tejto smernice ich definuje ako akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu, a akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tej istej smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva.

46

Smernica 93/13 teda definuje zmluvy, na ktoré sa vzťahuje, odkazom na určitú vlastnosť zmluvných strán, podľa toho či konajú alebo nekonajú s cieľom vzťahujúcim sa k ich obchodom, podnikaniu alebo povolaniu (rozsudok z 24. októbra 2024, Zabitoń, C‑347/23, EU:C:2024:919, bod 24 a citovaná judikatúra).

47

V dôsledku toho treba konštatovať, že smernica 93/13 sa uplatňuje v situácii, keď bola zmluva uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom vykonávajúcim činnosť v oblasti rozvoja športovcov na jednej strane a maloletým „nádejným“ športovcom zastúpeným jeho rodičmi, ktorý pri uzavretí tejto zmluvy nevykonávala dotknutú športovú činnosť v rámci podnikania alebo povolania, na druhej strane.

48

Tento záver nemožno vyvrátiť, ak sa tak ako vo veci samej spotrebiteľ po uzavretí tejto zmluvy stal profesionálnym športovcom.

49

Bolo totiž rozhodnuté, že postavenie osoby ako „spotrebiteľa“ sa musí posudzovať v čase uzavretia predmetnej zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société Générale, C‑698/18 a C‑699/18, EU:C:2020:537, bod 73, ako aj z 24. októbra 2024, Zabitoń, C‑347/23, EU:C:2024:919, bod 32).

50

V dôsledku toho maloletý, ktorý v deň uzavretia zmluvy o službách na podporu športového rozvoja a kariéry nevykonával dotknutú športovú činnosť ako podnikanie alebo povolanie, nestráca postavenie „spotrebiteľa“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13 z dôvodu, že počas plnenia tejto zmluvy sa stal profesionálnym športovcom.

51

V tejto súvislosti treba ešte dodať, že samotná skutočnosť, že tento spotrebiteľ sa považuje za „nádejného“ hráča v športovej disciplíne, v rámci ktorej sa neskôr stal profesionálnym hráčom, nemôže zmeniť postavenie, ktoré mal v deň uzavretia predmetnej zmluvy, rovnako ani okolnosť, že predmet tejto zmluvy súvisel s prípadnou budúcou profesionálnou kariérou tohto športovca.

52

Rovnako skutočnosť, že dotknutý spotrebiteľ mohol mať znalosti alebo potenciálne významné informácie v športovej disciplíne, v ktorej sa neskôr stal profesionálnym hráčom, je irelevantná, pokiaľ ide o jeho postavenie v deň uzavretia predmetnej zmluvy.

53

Podľa ustálenej judikatúry má totiž pojem „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13 objektívnu povahu a nezávisí od konkrétnych vedomostí, ktoré môže dotknutá osoba mať, alebo od informácií, ktoré táto osoba skutočne má k dispozícii (rozsudok z 3. septembra 2015, Costea, C‑110/14, EU:C:2015:538, bod 21).

54

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 1 ods. 1 a článok 2 písm. b) smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o službách na podporu rozvoja a kariéry športovca uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom vykonávajúcim činnosť v oblasti rozvoja športovcov na jednej strane a maloletým „nádejným“ športovcom zastúpeným jeho rodičmi, ktorý v čase uzavretia tejto zmluvy ešte nebol zamestnaný v oblasti športu, a teda mal postavenie spotrebiteľa, na druhej strane patrí do pôsobnosti tejto smernice.

55

Keďže druhá otázka bola položená len za predpokladu zápornej odpovede na prvú otázku, nie je na ňu potrebné odpovedať.

56

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 4 ods. 2 a článok 8 smernice 93/13 majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd môže vzhľadom na článok 3 tejto smernice posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky, ktorá stanovuje, že za poskytovanie služieb podpory rozvoja a kariéry v určitom športe, uvedených v zmluve, sa mladý športovec zaväzuje platiť odmenu vo výške 10 % príjmov, ktoré dostane počas pätnástich rokov nasledujúcich po uzavretí zmluvy.

57

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 4 ods. 2 smernice 93/13 stanovuje, že hodnotenie nekalej povahy sa nevzťahuje na podmienky týkajúce sa definície hlavného predmetu zmluvy ani na podmienky týkajúce sa primeranosti ceny a úhrady na jednej strane, ako aj tovaru alebo služieb dodávaných výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.

58

Podľa judikatúry Súdneho dvora podmienky uvedené v tomto článku 4 ods. 2, ktoré patria do oblasti upravenej smernicou 93/13, nepodliehajú posúdeniu ich nekalej povahy, pokiaľ sa príslušný vnútroštátny súd po preskúmaní každého jednotlivého prípadu domnieva, že boli predajcom alebo dodávateľom formulované jasne a zrozumiteľne. Cieľom tohto ustanovenia je teda len stanoviť spôsoby a rozsah vecného preskúmania zmluvných podmienok, ktoré neboli individuálne dohodnuté a ktoré opisujú základné plnenia zo zmlúv uzavretých medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. júna 2010, Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid, C‑484/08, EU:C:2010:309, body 32 a 34). Okrem toho z uvedeného ustanovenia vyplýva, že okolnosť, že podmienka nie je formulovaná jasne a zrozumiteľne, sama osebe nemôže mať za následok, že táto podmienka má nekalú povahu [rozsudok z 13. júla 2023, Banco Santander (Odkaz na oficiálny index), C‑265/22, EU:C:2023:578, bod 66 a citovaná judikatúra].

59

Ak je predmetom zmluvy tak, ako je to v spore vo veci samej, poskytovanie služieb podpory rozvoja a kariéry v určitom športe, uvedených v zmluve, potom podmienka, ktorá stanovuje, že za poskytovanie takýchto služieb sa mladý športovec, ktorý je zmluvnou stranou, zaväzuje platiť odmenu vo výške 10 % príjmov, ktoré dostane počas nasledujúcich pätnástich rokov po uzavretí uvedenej zmluvy, je, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 87 svojich návrhov, relevantná na účely určenia tak hlavného predmetu zmluvy, ako aj primeranosti ceny a odmeny na jednej strane a tovaru alebo služieb dodávaných ako protihodnotu na druhej strane, v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 93/13.

60

Z toho vyplýva, že uvedená podmienka patrí do pôsobnosti tohto článku 4 ods. 2 a že v dôsledku toho vnútroštátny súd v zásade môže pristúpiť k posúdeniu jej nekalej povahy len vtedy, ak dospeje k záveru, že nie je formulovaná jasne a zrozumiteľne.

61

V prejednávanej veci však vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, že v deň uzavretia zmluvy spornej vo veci samej, teda 14. januára 2009, Lotyšská republika ešte neprebrala do svojho právneho poriadku niektoré ustanovenia smernice 93/13, najmä jej článok 4 ods. 2, keďže prebratie tohto ustanovenia nadobudlo účinnosť až 1. júla 2014.

62

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 8 smernice 93/13 výslovne stanovuje možnosť členských štátov „prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“.

63

Súdny dvor z toho vyvodil, že členským štátom nemožno brániť, aby v celej oblasti spravovanej smernicou 93/13, do ktorej patria aj podmienky uvedené v článku 4 ods. 2, zachovali alebo prijali prísnejšie pravidlá, než sú pravidlá stanovené smernicou, pokiaľ smerujú k zabezpečeniu vyššej úrovne ochrany spotrebiteľov (rozsudok z 3. júna 2010, Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid, C‑484/08, EU:C:2010:309, body 35 a 40).

64

Ak to teda vnútroštátne právo umožňuje, vnútroštátny súd môže v rámci sporu týkajúceho sa zmluvy uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom posúdiť nekalú povahu podmienky, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá sa týka najmä hlavného predmetu tejto zmluvy, a to aj za predpokladu, že táto podmienka bola vopred formulovaná predajcom alebo dodávateľom jasne a zrozumiteľne.

65

Vnútroštátnemu súdu teda prislúcha overiť, či v deň uzavretia zmluvy zo 14. januára 2009 vnútroštátne právo umožňovalo posúdiť nekalú povahu podmienky patriacej do pôsobnosti článku 4 ods. 2 smernice 93/13, a to aj v prípadoch, keď táto podmienka bola formulovaná jasne a zrozumiteľne.

66

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na tretiu otázku odpovedať tak, článok 4 ods. 2 a článok 8 smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka, ktorá stanovuje, že za poskytovanie služieb podpory rozvoja a kariéry v určitom športe, uvedených v zmluve, sa mladý športovec zaväzuje platiť odmenu vo výške 10 % príjmov, ktoré dostane počas pätnástich rokov nasledujúcich po uzavretí zmluvy, patrí do pôsobnosti tohto ustanovenia. V dôsledku toho vnútroštátny súd v zásade môže vzhľadom na článok 3 tejto smernice posúdiť nekalú povahu takejto podmienky len vtedy, ak dospeje k záveru, že nie je formulovaná jasne a zrozumiteľne. Uvedené ustanovenia však nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje súdne preskúmanie nekalej povahy uvedenej podmienky aj vtedy, keď je formulovaná jasne a zrozumiteľne.

67

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 5 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka, ktorá bez ďalšieho spresnenia stanovuje, že ako protihodnotu za služby podpory športového rozvoja a kariéry sa športovec zaväzuje platiť poskytovateľovi odmenu vo výške 10 % príjmov, ktoré dostane počas pätnástich rokov po uzavretí tejto zmluvy, sa má považovať za formulovanú jasne a zrozumiteľne v zmysle tohto ustanovenia.

68

V tejto súvislosti článok 5 smernice 93/13 na jednej strane stanovuje, že v prípade zmlúv, v ktorých sú všetky alebo niektoré podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy tieto podmienky vypracované zrozumiteľne, a na druhej strane, že v prípade pochybností o zmysle podmienky musí mať prednosť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa.

69

Pokiaľ ide o požiadavku transparentnosti zmluvných podmienok, ako je stanovená v článku 4 ods. 2, ako aj v článku 5 smernice 93/13, Súdny dvor zdôraznil, že táto požiadavka nemôže byť obmedzená len na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska, ale že ju treba chápať extenzívne vzhľadom na znevýhodnené postavenie, v ktorom sa spotrebiteľ nachádza vo vzťahu k predajcovi alebo dodávateľovi, najmä pokiaľ ide o úroveň informovanosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2017, Andriciuc a i., C‑186/16, EU:C:2017:703, bod 44 a citovanú judikatúru).

70

Uvedená požiadavka transparentnosti teda vyžaduje nielen to, aby podmienka bola pre dotknutého spotrebiteľa zrozumiteľná z formálneho a gramatického hľadiska, ale aj to, aby zmluva transparentným spôsobom vysvetľovala konkrétne fungovanie mechanizmu, na ktorý odkazuje dotknutá podmienka, ako aj prípadne vzťah medzi týmto mechanizmom a mechanizmom stanoveným inými podmienkami tak, aby bol tento spotrebiteľ schopný na základe presných a zrozumiteľných kritérií posúdiť ekonomické dôsledky, ktoré z toho pre neho vyplývajú [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2023, D. V. (Odmena advokáta – Zásada hodinovej sadzby), C‑395/21, EU:C:2023:14, body 36 a 37, ako aj citovanú judikatúru].

71

Vnútroštátnemu súdu teda prislúcha, aby vzhľadom na všetky relevantné skutočnosti overil, či bola splnená táto požiadavka. Konkrétnejšie mu prislúcha, aby s prihliadnutím na okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy overil, či boli spotrebiteľovi oznámené všetky skutočnosti, ktoré môžu mať vplyv na obsah jeho záväzku a ktoré mu umožňujú vyhodnotiť si jeho finančné dôsledky [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2023, D. V. (Odmena advokáta – Zásada hodinovej sadzby), C‑395/21, EU:C:2023:14, bod 38 a citovanú judikatúru].

72

V tejto súvislosti Súdny dvor v rámci sporu týkajúceho sa podmienky zaplatenia odmeny advokáta rozhodol, že hoci od predajcu alebo dodávateľa nemožno požadovať, aby informoval spotrebiteľa o konečných finančných dôsledkoch jeho záväzku, ktoré závisia od budúcich udalostí, nepredvídateľných a nezávislých od vôle tohto predajcu alebo dodávateľa, nič to nemení na tom, že informácie, ktoré je povinný oznámiť pred uzavretím zmluvy, musia spotrebiteľovi umožniť prijať obozretné rozhodnutie s úplnou znalosťou veci, jednak o možnosti, že dôjde k takým udalostiam, a jednak o dôsledkoch, ku ktorým môžu tieto udalosti viesť v súvislosti s trvaním poskytovania predmetných právnych služieb [rozsudok z 12. januára 2023, D. V. (Odmena advokáta – Zásada hodinovej sadzby), C‑395/21, EU:C:2023:14, bod 43].

73

V prejednávanej veci vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby s prihliadnutím na osobitosti vlastné podmienke, o ktorú ide vo veci samej, a všetky relevantné skutočnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy zo 14. januára 2009 posúdil, či informácie oznámené predajcom alebo dodávateľom pred uzavretím tejto zmluvy umožnili spotrebiteľovi prijať svoje rozhodnutie obozretne a s úplnou znalosťou finančných dôsledkov, ktoré malo uzavretie uvedenej zmluvy [pozri analogicky rozsudok z 12. januára 2023, D. V. (Odmena advokáta – Zásada hodinovej sadzby), C‑395/21, EU:C:2023:14, bod 44].

74

Pokiaľ ide o charakteristiky podmienky, o akú ide vo veci samej, ktorá stanovuje výšku odmeny poskytovateľa služieb na základe pevného percentuálneho podielu budúcich príjmov druhej zmluvnej strany za určité obdobie, treba uviesť, že takéto ustanovenie možno samo osebe považovať za ustanovenie takej povahy, ktoré dotknutej osobe umožňuje vyhodnotiť ekonomické dôsledky, ktoré z toho pre ňu môžu vyplývať, len vtedy, ak presne opisuje dotknuté príjmy. Vnútroštátnemu súdu prislúcha overiť, či to, že v zmluve zo 14. januára 2009 bolo uvedené, že odmena poskytovateľa služieb sa vypočíta na základe pevného percentuálneho podielu zo všetkých čistých príjmov pochádzajúcich zo športových podujatí, reklamy, marketingu a médií súvisiacich s dotknutým športom, možno samo osebe považovať za spĺňajúce takýto stupeň presnosti. Je tiež nevyhnutné, aby povahu služieb poskytovaných ako protihodnota za stanovenú odmenu bolo možné rozumne pochopiť alebo vyvodiť zo zmluvy posudzovanej ako celok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2019, Kiss a CIB Bank, C‑621/17, EU:C:2019:820, bod 43).

75

V konečnom dôsledku prislúcha vnútroštátnemu súdu overiť, či v deň uzavretia zmluvy zo 14. januára 2009 mala dotknutá osoba, pokiaľ ide tak o povahu služieb poskytovaných predajcom alebo dodávateľom, ako aj o základ pre výpočet výšky odmeny, ktorá sa má zaplatiť ako protihodnota, k dispozícii všetky informácie nevyhnutné na to, aby si mohla vyhodnotiť ekonomické dôsledky svojho záväzku.

76

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 5 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka, ktorá sa obmedzuje na stanovenie, že ako protihodnotu za poskytovanie služieb podpory športového rozvoja a kariéry sa športovec zaviaže platiť poskytovateľovi odmenu vo výške 10 % príjmov, ktoré dostane počas pätnástich rokov nasledujúcich po uzavretí tejto zmluvy, bez toho, aby boli spotrebiteľovi pred uzavretím uvedenej zmluvy oznámené všetky informácie nevyhnutné na to, aby mohol posúdiť ekonomické dôsledky svojho záväzku, nie je formulovaná jasne a zrozumiteľne v zmysle tohto ustanovenia.

77

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka, ktorá stanovuje, že mladý športovec sa ako protihodnotu za poskytovanie služieb podpory športového rozvoja a kariéry zaväzuje zaplatiť odmenu vo výške 10 % príjmov, ktoré dostane počas pätnástich rokov od uzavretia tejto zmluvy, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa, v prípade, že táto podmienka nestanovuje súvislosť medzi hodnotou poskytnutých služieb a ich nákladmi pre spotrebiteľa.

78

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora právomoc Súdneho dvora zahŕňa výklad pojmov smernice 93/13, ako aj stanovenie kritérií, ktoré vnútroštátny súd môže alebo musí uplatniť pri preskúmaní zmluvnej podmienky z hľadiska ustanovení tejto smernice, pričom tomuto súdu vzhľadom na tieto kritériá prináleží vyjadriť sa ku konkrétnej kvalifikácii príslušnej zmluvnej podmienky podľa osobitných okolností daného prípadu. Z toho vyplýva, že Súdny dvor sa musí obmedziť na to, aby vnútroštátnemu súdu poskytol údaje, ktoré musí tento súd zohľadniť [rozsudok z 13. júla 2023, Banco Santander (Odkaz na oficiálny index), C‑265/22, EU:C:2023:578, bod 50].

79

Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dobrej viery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe tejto zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

80

V rámci posúdenia nekalej povahy zmluvnej podmienky, ktorá nebola individuálne dohodnutá, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd na základe článku 3 ods. 1 smernice 93/13, prináleží tomuto vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na všetky okolnosti danej veci posúdil v prvom rade možné nedodržanie požiadavky dobrej viery a v druhom rade existenciu prípadnej značnej nerovnováhy na úkor spotrebiteľa v zmysle tohto ustanovenia [rozsudok z 13. júla 2023, Banco Santander (Odkaz na oficiálny index), C‑265/22, EU:C:2023:578, bod 63].

81

Na účely spresnenia týchto pojmov treba na jednej strane pripomenúť, pokiaľ ide o otázku, za akých okolností dôjde k takejto nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery“, že vzhľadom na šestnáste odôvodnenie smernice 93/13 má vnútroštátny súd overiť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s takouto podmienkou po individuálnom dojednaní [rozsudok z 13. júla 2023, Banco Santander (Odkaz na oficiálny index), C‑265/22, EU:C:2023:578, bod 64].

82

Na druhej strane na účely určenia, či podmienka spôsobuje na úkor spotrebiteľa „značnú nerovnováhu“, pokiaľ ide o práva a povinnosti zmluvných strán vyplývajúce zo zmluvy, treba najmä zohľadniť právne predpisy uplatňované vo vnútroštátnom práve v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami tak, aby sa posúdilo, či a prípadne do akej miery je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce z tejto zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve [rozsudok z 13. júla 2023, Banco Santander (Odkaz na oficiálny index), C‑265/22, EU:C:2023:578, bod 65].

83

Len po vykonaní takejto porovnávacej analýzy bude môcť vnútroštátny súd posúdiť, či a prípadne do akej miery je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené vo vnútroštátnom práve v účinnom znení.

84

Ako pritom uviedol generálny advokát v bode 91 svojich návrhov, na účely posúdenia existencie značnej nerovnováhy možno zohľadniť aj iné skutočnosti, ako sú čestné a rovnocenné trhové postupy v deň uzavretia predmetnej zmluvy v oblasti odmeňovania v dotknutej oblasti športu alebo povinnosti, ktoré mohol primerane informovaný spotrebiteľ vzhľadom na tieto postupy očakávať.

85

Napokon podľa článku 4 ods. 1 smernice 93/13 je vnútroštátny súd povinný posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky s prihliadnutím na povahu tovaru alebo služieb, ktoré sú predmetom zmluvy, a s prihliadnutím na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe jej uzatvorenia, ako aj na všetky ostatné podmienky uvedenej zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júla 2024, Caixabank a i. (Kontrola transparentnosti v kolektívnej žalobe), C‑450/22, EU:C:2024:577, bod 29 a citovanú judikatúru].

86

Ako v prejednávanej veci uviedol generálny advokát v bode 95 svojich návrhov, vnútroštátny súd bude musieť zohľadniť rôzne okolnosti vlastné zmluve zo 14. januára 2009, ako napríklad skutočnosť, že táto zmluva už zo svojej podstaty obsahovala rizikový faktor pre A. Uvedená zmluva totiž stanovovala, že odmena dlžná spoločnosti A je splatná len pod podmienkou, že príjmy dosahujú výšku aspoň 1500 eur mesačne, že C mohol jednostranne vypovedať túto zmluvu bez zaplatenia náhrady najmä v prípade rozhodnutia nepokračovať vo svojej profesionálnej kariére, alebo tiež, že služby poskytované spoločnosťou A boli poskytnuté bez záruky, že C dosiahne očakávaný výsledok, teda to, že sa stane profesionálnym športovcom (pozri analogicky rozsudok zo 16. marca 2010, Olympique Lyonnais, C‑325/08, EU:C:2010:143, bod 42).

87

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na piatu otázku odpovedať tak, že článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka, ktorá stanovuje, že mladý športovec sa ako protihodnotu za poskytovanie služieb podpory športového rozvoja a kariéry zaväzuje zaplatiť odmenu vo výške 10 % príjmov, ktoré dostane počas pätnástich rokov od uzavretia tejto zmluvy, nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa len z toho dôvodu, že táto podmienka nestanovuje súvislosť medzi hodnotou poskytnutých služieb a ich nákladmi pre spotrebiteľa. Existencia takejto nerovnováhy sa totiž musí posúdiť najmä vzhľadom na pravidlá uplatňujúce sa vo vnútroštátnom práve v prípade chýbajúcej dohody medzi zmluvnými stranami, čestné a rovnocenné trhové postupy v deň uzavretia zmluvy v oblasti odmeňovania v dotknutej športovej oblasti, ako aj všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením uvedenej zmluvy, rovnako ako všetky ostatné podmienky tejto zmluvy alebo inej zmluvy, od ktorej závisí.

88

Svojou šiestou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátny súd, ktorý konštatoval nekalú povahu podmienky v zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice znížil sumu, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, na úroveň nákladov, ktoré poskytovateľ skutočne vynaložil v rámci plnenia tejto zmluvy.

89

Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 v tejto súvislosti stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

90

Toto ustanovenie predstavuje kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudok z 30. mája 2013, Asbeek Brusse a de Man Garabito, C‑488/11, EU:C:2013:341, bod 38).

91

Za uvedených okolností toto ustanovenie treba chápať tak, že ide o normu rovnocennú s vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku povahu noriem verejného poriadku (rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 54), v dôsledku čoho sa nekalá podmienka musí považovať za nikdy neexistujúcu.

92

Pokiaľ ide o možnosť vnútroštátneho súdu, ktorý konštatoval, že podmienka v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom má nekalú povahu, zmeniť obsah tejto podmienky namiesto toho, aby jednoducho vylúčil jej uplatnenie na spotrebiteľa, treba uviesť, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 nemožno chápať tak, že vnútroštátnemu súdu umožňuje využiť takúto možnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júna 2012, Banco Español de Crédito, C‑618/10, EU:C:2012:349, bod 71).

93

Keby teda vnútroštátny súd mohol meniť obsah nekalých podmienok, ktoré sú uvedené v takej zmluve, mohlo by sa tým ohroziť splnenie dlhodobého cieľa uvedeného v článku 7 smernice 93/13. Takáto právomoc by totiž mohla prispieť k odstráneniu odstrašujúceho účinku na predajcov alebo dodávateľov tým, že sa takéto nekalé podmienky voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnia, pretože predajcovia alebo dodávatelia by zostali v pokušení použiť tieto podmienky s vedomím, že aj keby boli vyhlásené za neplatné, vnútroštátny súd môže zmluvu upraviť v nevyhnutnom rozsahu tak, že bude chrániť záujem uvedených predajcov alebo dodávateľov (rozsudok z 26. marca 2019, Abanca Corporación Bancaria a Bankia, C‑70/17 a C‑179/17, EU:C:2019:250, bod 54).

94

Predmetnú zmluvu možno podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13 zachovať, pokiaľ je v súlade s vnútroštátnymi právnymi normami takéto trvanie zmluvy bez nekalých podmienok právne možné, čo je potrebné overiť na základe objektívneho prístupu (rozsudok z 3. októbra 2019, Dziubak, C‑260/18, EU:C:2019:819, bod 39).

95

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na šiestu otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátny súd, ktorý konštatoval nekalú povahu podmienky v zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice znížil sumu, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, na úroveň nákladov, ktoré poskytovateľ skutočne vynaložil v rámci plnenia tejto zmluvy.

96

Keďže siedma a ôsma otázka boli položené len za predpokladu zápornej odpovede na tretiu otázku, nie je na ne potrebné odpovedať.

97

Svojou deviatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 93/13 v spojení s článkom 17 ods. 1 a článkom 24 ods. 2 Charty vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak zmluvná podmienka stanovuje, že spotrebiteľ sa ako protihodnotu za poskytnutie služieb podpory športového rozvoja a kariéry zaväzuje zaplatiť odmenu vo výške 10 % príjmu, ktorý dostane počas pätnástich rokov nasledujúcich po uzavretí tejto zmluvy, potom okolnosť, že spotrebiteľ bol pri uzavretí uvedenej zmluvy maloletý a že táto zmluva bola uzavretá v mene maloletého jeho rodičmi, je relevantná na účely posúdenia nekalej povahy takejto podmienky.

98

Treba pripomenúť, že pôsobnosť Charty je, pokiaľ ide o na konanie členských štátov, vymedzený v jej článku 51 ods. 1, podľa ktorého ustanovenia Charty sú určené pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie.

99

V prejednávanej veci Súdny dvor v odpovedi na prvú otázku konštatoval uplatniteľnosť smernice 93/13 na zmluvu, o akú ide vo veci samej, v dôsledku čoho vnútroštátny právny rámec, do ktorého patrí spor vo veci samej, predstavuje vykonanie tejto smernice, a teda práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty.

100

V dôsledku toho je vnútroštátny súd povinný pri uplatňovaní smernice 93/13 dodržiavať základné práva zakotvené v Charte, medzi ktoré patria práva stanovené v jej článkoch 17 a 24, ktoré sa týkajú práva vlastniť majetok a práv dieťaťa.

101

Pokiaľ ide konkrétne o práva dieťaťa zaručené v článku 24 Charty, zahŕňajú najmä povinnosť zohľadniť pri všetkých činnostiach týkajúcich sa detí ako prvoradé hľadisko najlepší záujem dieťaťa.

102

V dôsledku toho platí, že hoci smernica 93/13 neodkazuje na maloletých spotrebiteľov, z článku 24 ods. 2 Charty, ako aj z článku 3 ods. 1 Medzinárodného dohovoru o právach dieťaťa, prijatého Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 20. novembra 1989, na ktorý výslovne odkazujú vysvetlivky k článku 24 Charty, vyplýva, že najlepší záujem dieťaťa sa musí zohľadniť nielen pri vecnom posúdení žiadostí týkajúcich sa detí, ale musí mať vplyv aj na rozhodovací proces vedúci k tomuto posúdeniu, a to prostredníctvom osobitných procesných záruk. Ako totiž uviedol Výbor Organizácie Spojených národov pre práva dieťaťa, výraz „najlepší záujem dieťaťa“ v zmysle tohto článku 3 ods. 1 odkazuje súčasne na hmotné právo, výkladovú zásadu a procesné pravidlo [rozsudok z 11. júna 2024, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Ženy stotožňujúce so základnou hodnotou rovnosti medzi pohlaviami), C‑646/21, EU:C:2024:487, bod 73].

103

Táto povinnosť zohľadniť najlepší záujem dieťaťa, ktorú má okrem iných aj vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, pritom nevylučuje zohľadniť okolnosť, že rodičia C, ktorí ho zastupovali pri uzavretí zmluvy zo 14. januára 2009, mali sami vedomosť o profesionálnom športovom prostredí, alebo skutočnosť, že C mal v deň, keď bola uzavretá táto zmluva, vek 17 rokov.

104

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na deviatu otázku odpovedať tak, že smernica 93/13 v spojení s článkom 17 ods. 1 a článkom 24 ods. 2 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak zmluvná podmienka stanovuje, že spotrebiteľ sa ako protihodnotu za poskytnutie služieb podpory športového rozvoja a kariéry zaväzuje zaplatiť odmenu vo výške 10 % príjmu, ktorý dostane počas pätnástich rokov nasledujúcich po uzavretí tejto zmluvy, potom okolnosť, že spotrebiteľ bol pri uzavretí uvedenej zmluvy maloletý a že táto zmluva bola uzavretá v mene maloletého jeho rodičmi, je relevantná na účely posúdenia nekalej povahy takejto podmienky.

105

Keďže desiata otázka bola položená len za predpokladu zápornej odpovede na prvú otázku, nie je na ňu potrebné odpovedať.

106

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto: