1.

Súdny dvor mal už viacero príležitostí zaoberať sa zásadou „krajiny pôvodu“ zavedenou článkom 3 smernice 2000/31/ES ( 2 ). Podľa tejto zásady sa na služby informačnej spoločnosti v zásade a so zreteľom na požiadavky patriace do koordinovanej oblasti v zmysle článku 2 písm. h) tejto smernice, vzťahuje právny režim členského štátu, v ktorom je poskytovateľ týchto služieb usadený (členský štát pôvodu). V súlade s článkom 3 ods. 2 uvedenej smernice, s výhradou výnimiek stanovených v jej článku 3 ods. 4, iný členský štát, v ktorom sa nachádzajú zákazníci, pre ktorých sú určené služby informačnej spoločnosti (členský štát určenia) nesmie obmedziť voľný pohyb týchto služieb.

2.

Základom mechanizmu ustanoveného v článku 3 smernice 2000/31 je teda pojem koordinovanej oblasti. Prejednávaná vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť vymedziť obrysy tohto pojmu v kontexte online uvádzania výrobkov, ktoré nespĺňajú požiadavky stanovené členským štátom určenia, na trh prostredníctvom služby informačnej spoločnosti z iného členského štátu. V tejto súvislosti spočíva osobitosť prejednávanej veci v skutočnosti, že tieto požiadavky uvádzajú do praxe možnosť, ktorú právo Únie priznáva členským štátom v oblasti uvádzania dotknutých výrobkov na trh na ich území.

3.

Článok 1 smernice 2000/31 s názvom „Cieľ a rozsah“ uvádza:

„1.   Táto smernica sa snaží prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu zabezpečením voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi.

2.   Táto smernica harmonizuje, v rozsahu potrebnom na dosiahnutie cieľa uvedeného v odseku 1, určité vnútroštátne ustanovenia o službách informačnej spoločnosti týkajúce sa vnútorného trhu, sídla poskytovateľov služieb, komerčných oznámení, elektronických zmlúv, zodpovednosti sprostredkovateľov, spravovacích poriadkov, mimosúdneho riešenia sporov a spolupráce medzi členskými štátmi.

3.   Táto smernica dopĺňa právo spoločenstva uplatniteľné na služby informačnej spoločnosti bez toho, aby bola dotknutá najmä úroveň ochrany zdravia obyvateľstva a záujmov spotrebiteľa, ktoré sú ustanovené v aktoch spoločenstva a vo vnútroštátnych právnych predpisoch, ktorá ich vykonáva, pokiaľ to neobmedzuje slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti.

4.   Táto smernica neustanovuje dodatočné pravidlá medzinárodného práva súkromného, ani sa nezaoberá súdnou právomocou.

…“

4.

Článok 2 tejto smernice s názvom „Definície“ uvádza:

„Na účely tejto smernice majú nasledujúce výrazy uvedený význam:

…

5.

Článok 3 uvedenej smernice s názvom „Vnútorný trh“ znie takto:

„1.   Každý členský štát zabezpečí, aby služby informačnej spoločnosti poskytované poskytovateľom služieb, ktorý má sídlo na jeho území, boli v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami, ktoré sa uplatňujú v príslušnom členskom štáte a ktoré spadajú do koordinovanej oblasti.

2.   Členské štáty nemôžu z dôvodov spadajúcich do koordinovanej oblasti obmedziť slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu.

…“

6.

Podľa článku 6 tej istej smernice, ktorá je uvedená v oddiele venovanom komerčnej komunikácii, s názvom „Informácie, ktoré musia byť poskytnuté“:

„Okrem ostatných požiadaviek na informácie, ktoré sú ustanovené v práve spoločenstva, musia členské štáty zabezpečiť, aby komerčná komunikácia, ktoré tvorí súčasť alebo predstavuje službu informačnej spoločnosti spĺňala minimálne tieto podmienky:

…“

7.

Článok 3 smernice 2005/29/CE ( 3 ) s názvom „Rozsah pôsobnosti“ v odseku 4 uvádza:

„V prípadoch rozporu medzi ustanoveniami tejto smernice a inými právnymi predpismi Spoločenstva upravujúcimi osobitné aspekty nekalých obchodných praktík majú prednosť a na tieto osobitné aspekty sa použijú iné právne predpisy Spoločenstva.“

8.

Článok 11 tejto smernice s názvom „Vynútiteľnosť“ v odseku 1 prvom pododseku stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia existenciu vhodných a účinných prostriedkov na boj proti nekalým obchodným praktikám s cieľom vynútiť súlad s ustanoveniami tejto smernice v záujme spotrebiteľov.“

9.

Článok 8 ods. 1 smernice 75/324/EHS ( 4 ) uvádza, že „musia byť na každom aerosólovom rozprašovači alebo tam, kde nie je možné ich umiestniť na aerosólový rozprašovač vzhľadom na jeho malý rozmer (najväčší obsah 150 ml alebo menej), na štítku k nemu pripevnenom uvedené viditeľnými, čitateľnými a neodstrániteľnými písmenami… údaje [uvedené v tejto smernici]“.

10.

Podľa článku 8 ods. 2 tejto smernice „členské štáty môžu podmieniť uvádzanie aerosólových rozprašovačov na trh na svojom území použitím ich národného jazyka či jazykov pre text na označení“.

11.

Článok 19 nariadenia (ES) č. 1223/2009 ( 5 ) s názvom „Označovanie“ v odseku 1 uvádza, že „kozmetické výrobky sa sprístupňujú na trh len vtedy, ak majú na vnútornom a vonkajšom obale nezmazateľným, ľahko čitateľným a viditeľným písmom uvedené… údaje [uvedené údaje uvedené v tomto nariadení]“. Konkrétne, také údaje musia obsahovať „príslušné upozornenia, ktoré treba dodržať pri používaní, a minimálne tie upozornenia, ktoré sú uvedené v prílohách III až VI, a akékoľvek špecifické bezpečnostné informácie o kozmetických výrobkoch určených na profesionálne použitie“.

12.

Článok 19 ods. 5 tohto nariadenia spresňuje, že „jazyk, v ktorom sa uvádzajú informácie [požadované týmto nariadením] sa určí podľa právnych predpisov členských štátov, v ktorých je výrobok sprístupnený konečnému užívateľovi“.

13.

Lagen (2002:562) om elektronisk handel och andra informationssamhällets tjänster [zákon (2002:562) o elektronickom obchode a iných službách informačnej spoločnosti, ďalej len „zákon o elektronickom obchode“], ktorým sa preberá smernica 2000/31, v § 3 uvádza:

„Poskytovateľ, ktorý je usadený v štáte [Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP)] inom ako Švédsko, má právo poskytovať služby informačnej spoločnosti príjemcom vo Švédsku bez ohľadu na švédske pravidlá v koordinovanej oblasti.

Súd alebo iný orgán však môže zo zákona [za podmienok zodpovedajúcich podmienkam uvedeným v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31] prijať opatrenie obmedzujúce voľný pohyb takej služby….“

14.

Podľa § 5 tohto zákona sa v rámci koordinovanej oblasti švédske právo uplatňuje na služby informačnej spoločnosti poskytované poskytovateľmi služieb, ktorí sú usadení vo Švédsku, aj keď sú tieto služby určené, úplne alebo čiastočne, pre príjemcov usadených v inom štáte EHP.

15.

Marknadsföringslagen (2008:486) [zákon (2008:486) o obchodných praktikách, ďalej len „zákon o obchodných praktikách“], ktorým sa preberá smernica 2005/29, sa v súlade s jeho § 2 uplatňuje najmä vtedy, keď podnikateľ propaguje predaj výrobkov v rámci svojej hospodárskej činnosti.

16.

Podľa § 3 tohto zákona pojem „obchodná praktika“ zahŕňa reklamu a akékoľvek iné opatrenie určené v rámci hospodárskej činnosti podnikateľa na podporu predaja výrobkov a prístupu k nim, vrátane akéhokoľvek konania alebo opomenutia, alebo akéhokoľvek iného opatrenia alebo správania podnikateľa pred, počas alebo po predaji alebo dodaní tovaru spotrebiteľom alebo podnikateľom.

17.

Podľa § 5 uvedeného zákona „každá obchodná praktika musí byť v súlade s poctivými obchodnými praktikami“.

18.

Ustanovenie § 6 toho istého zákona znie takto:

„Každá obchodná praktika, ktorá je v rozpore s poctivými obchodnými praktikami v zmysle § 5, sa považuje za nekalú, ak mení alebo môže zmeniť schopnosť adresáta prijať informované rozhodnutie o obchodnej transakcii.“

19.

Ustanovenie § 8 zákona o obchodných praktikách uvádza:

„Každá klamlivá obchodná praktika v zmysle § 9, 10 alebo 12 až 17 sa považuje za nekalú, ak mení alebo môže zmeniť schopnosť adresáta prijať informované rozhodnutie o obchodnej transakcii. Klamlivé obchodné praktiky uvedené v bodoch 1 až 23 prílohy I [k smernici 2005/29] sa vždy považujú za nekalé.“

20.

V § 10 tohto zákona sa stanovuje:

„Obchodné praktiky podnikateľa nesmú zahŕňať používanie nepresných informácií alebo klamlivé informácie o jeho činnosti alebo činnostiach iného podnikateľa.

Prvý odsek vyššie sa týka osobitne informácií týkajúcich sa:

…

(2)   pôvodu, použitia a rizík výrobku, ako sú účinky na zdravie a životné prostredie,

…

(4)   ceny výrobku, položky výpočtu ceny, existencie osobitného cenového zvýhodnenia a osobitných zvýhodnených platobných podmienok,

(5)   kvalifikácie, postavenia na trhu, záväzkov, ochranných známok, obchodných názvov, rozlišovacích označení a iných práva dotknutého podnikateľa alebo iných podnikateľov,

(6)   odmien a výhod priznaných podnikateľom,

…

Podnikateľ nemôže opomenúť ani podstatné informácie pri reklame svojej obchodnej činnosti alebo obchodnej činnosti inej osoby. Za klamlivé opomenutie sa považuje aj poskytnutie podstatných informácií nejasným, nezrozumiteľným, nejednoznačným alebo nevhodným spôsobom.“

21.

V § 23 uvedeného zákona sa stanovuje, že podnikateľovi, ktorého obchodné praktiky sú nekalé, môže byť zakázané pokračovať v takomto marketingu v iných podobných opatreniach.

22.

Förordning (2013:413) om kosmetiska produkter [nariadenie (2013:413) o kozmetických výrobkoch, ďalej len „nariadenie o kozmetických výrobkoch“] v § 4 prvom odseku stanovuje, že ak je kozmetický výrobok sprístupnený konečnému užívateľovi na švédskom trhu, údaje, ktoré sú požadované okrem iného v článku 19 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1223/2009, musia byť uvedené vo švédskom jazyku.

23.

Podľa § 3 myndigheten för samhällsskydd och beredskaps föreskrifter om aerosolbehållare (MSBFS 2018:1) [pravidlá Úradu civilnej ochrany týkajúce sa aerosólových rozprašovačov (MSBFS 2018:1)] musia aerosólové rozprašovače uvedené na trh spĺňať požiadavky vyplývajúce z týchto pravidiel a ich prílohy.

24.

V § 4 týchto pravidiel sa stanovuje, že bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie nariadenia (ES) č. 1272/2008 ( 6 ), musí byť na každom aerosólovom rozprašovači čitateľne a nezmazateľne uvedené vo švédskom jazyku meno a adresa alebo ochranná známka osoby, ktorá uvádza aerosólový rozprašovač na trh, označenie „3“ (prevrátené písmeno epsilon), údaje umožňujúce identifikáciu výrobnej šarže, údaje uvedené v bode 2.2 prílohy, ako aj nominálny objem obsahu.

25.

Parfümerie Akzente je nemecká spoločnosť, ktorá prostredníctvom svojho internetového sídla parfumdreams.se propaguje a predáva výrobky na starostlivosť o vlasy a iné kozmetické výrobky určené na švédsky trh a pre švédskych zákazníkov.

26.

Spoločnosť KTF poskytuje služby pre profesijné združenie podnikov, ktoré dovážajú, vyrábajú a uvádzajú na trh kozmetické a hygienické výrobky.

27.

Vo februári 2022 podala KFT žalobu proti spoločnosti Parfümerie Akzente na Patent‑ och marknadsdomstolen (Súd pre duševné vlastníctvo a obchodnoprávne veci, Švédsko), v ktorej navrhovala, aby boli uvedenej spoločnosti pod hrozbou finančnej sankcie zakázané nekalé praktiky, ktoré spočívajú po prvé v používaní určitých konkrétnych marketingových tvrdení v rámci uvádzania na trh kozmetických výrobkov a výrobkov starostlivosti o vlasy, po druhé v uvádzaní na trh určitých kozmetických výrobkov obsiahnutých v aerosólových rozprašovačoch, ktoré nie sú označené vo švédskom jazyku v rozpore so švédskou právnou úpravou preberajúcou smernicu 75/324, a po tretie v uvádzaní na trh určitých kozmetických výrobkov neoznačených vo švédskom jazyku, a to najmä v rozpore s článkom 19 ods. 1 písm. d) a prílohou III k nariadeniu č. 1223/2009.

28.

Pred týmto súdom KTF tvrdila, že napadnuté marketingové praktiky predstavujú nekalú praktiku, a preto musia byť zakázané.

29.

KTF uviedla, že marketing a predaj predmetných výrobkov sa týkali švédskeho trhu a že marketing mal účinok vo Švédsku. Podľa spoločnosti KTF sú švédske ustanovenia, ktorými sa preberá smernica 2000/31, založená na zásade krajiny pôvodu, subsidiárne voči švédskym ustanoveniam, ktorými sa preberá smernica 2005/29, a tak „zásada dotknutej krajiny“, ktorá sa všeobecne uplatňuje v práve upravujúcom obchodné praktiky, má prednosť pred zásadou krajiny pôvodu.

30.

V každom prípade smernica 2005/29 uskutočnila úplnú harmonizáciu, a tak švédske pravidlá upravujúce obchodné praktiky nemožno považovať za prísnejšie ako obdobné nemecké právne predpisy.

31.

Bez toho, aby Parfümerie Akzente priznala, že porušila švédske právne predpisy o obchodných praktikách, uznala, že marketing a predaj predmetných výrobkov boli skutočne zamerané na Švédsko a že neoznačila svoje výrobky vo švédčine, hoci mali byť označené spôsobom, ktorý uvádza KTF. Parfümerie Akzente sa však domnieva, že smernica 2000/31 bráni tomu, aby sa na poskytovateľa služby informačnej spoločnosti vzťahovali prísnejšie pravidlá než pravidlá členského štátu, v ktorom je usadený. Zásada krajiny pôvodu by v prejednávanej veci mala znamenať uplatnenie nemeckého práva o obchodných praktikách, aj keď je toto právo menej prísne ako švédske právo.

32.

Rozsudkom z 24. septembra 2021 prvostupňový súd vyhovel žalobe spoločnosti KTF. Dospel k záveru, že predmetný marketing predstavuje nekalú praktiku, a v dôsledku toho, na základe švédskych pravidiel upravujúcich obchodné praktiky, zakázal spoločnosti Parfümerie Akzente jej používanie.

33.

Prvostupňový súd najprv preskúmal uplatniteľnosť švédskeho práva týkajúceho sa obchodných praktík na predmetné marketingové tvrdenia uverejnené na internetovom sídle spoločnosti Parfümerie Akzente. Uviedol, že Parfümerie Akzente je poskytovateľom služieb usadeným v Nemecku a že online predaj dotknutých výrobkov predstavuje službu informačnej spoločnosti. Tento súd sa tiež domnieva, že predmetné marketingové tvrdenia sa vzťahujú na túto službu a že požiadavky, ktorým podliehajú, patria do koordinovanej oblasti, v zmysle smernice 2000/31. Uvedený súd sa teda domnieva, že Parfümerie Akzente má právo poskytovať svoje služby informačnej spoločnosti príjemcom vo Švédsku bez toho, aby jej v tom bránili švédske pravidlá patriace do koordinovanej oblasti.

34.

V druhom rade sa súd prvej inštancie zaoberal smernicou 2005/29. Uviedol, že táto smernica uskutočňuje úplnú harmonizáciu, a tak jej ustanovenia musia mať rovnaký zmysel a pôsobnosť v celej Únii. Okrem toho, keďže Parfümerie Akzente neuviedla, že by švédske právo v oblasti obchodných praktík bolo prísnejšie ako nemecké právo a sporné marketingové tvrdenia mali účinok vo Švédsku, nič nebránilo uplatneniu švédskych pravidiel upravujúcich obchodné praktiky.

35.

Pokiaľ ide naopak o uvádzanie nesprávne označených výrobkov na trh, prvostupňový súd nepristúpil k podobnému preskúmaniu uplatniteľnosti švédskych pravidiel.

36.

Parfümerie Akzente podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Svea Hovrätt, Patent‑ och marknadsöverdomstolen (Odvolací súd pre región Svea rozhodujúci ako odvolací súd pre duševné vlastníctvo a obchodnoprávne veci, Švédsko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

37.

Na tomto súde KTF spresnila, že Parfümerie Akzente podnikla viacero opatrení na uvedenie nesprávne označených výrobkov na trh, a to ich marketing na svojom internetovom sídle, ako aj ich predaj a dodávku. V prejednávanej veci je predmetom žaloby spoločnosti KTF možnosť namietať proti napadnutým obchodným praktikám s odvolaním sa na právo upravujúce obchodné praktiky.

38.

V priebehu konania pred vnútroštátnym súdom boli položené otázky týkajúce sa jednak prebratia smernice 2000/31 vo Švédsku a jej zlučiteľnosti s právom Únie, ako aj rozsahu koordinovanej oblasti.

39.

Za týchto podmienok Svea Hovrätt, Patent‑ och marknadsöverdomstolen (Odvolací súd pre región Svea rozhodujúci ako odvolací súd pre duševné vlastníctvo a obchodnoprávne veci) rozhodnutím z 13. februára 2023, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru 15. februára 2023, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

40.

Písomné pripomienky predložili účastníci sporu vo veci samej, talianska a švédska vláda, ako aj Európska komisia. KTF, švédska a francúzska vláda, ako aj Komisia boli zastúpené na pojednávaní, ktoré sa konalo 13. marca 2024.

41.

Na úvod poznamenávam, že prejudiciálne otázky predpokladajú, že uvádzanie predmetných výrobkov na trh spoločnosťou Parfümerie Akzente na jej internetovom sídle predstavuje „službu informačnej spoločnosti“ v zmysle smernice 2000/31, a teda že túto spoločnosť treba považovať za poskytovateľa takýchto služieb. Keďže sa táto kvalifikácia zdá byť odôvodnená vo svetle tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania a dotknuté osoby ju nespochybňujú, vychádzam z predpokladu, že služba poskytovaná spoločnosťou Parfümerie Akzente spadá vo všeobecnosti pod pojem „služby informačnej spoločnosti“.

42.

Na úvod ďalej konštatujem, že vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru štyri prejudiciálne otázky týkajúce sa dvoch aspektov, ktoré sú neoddeliteľne spojené s právnou úpravou marketingu a online predaja výrobkov v Únii.

43.

Prvá prejudiciálna otázka sa totiž týka miery voľnej úvahy, ktorou disponuje členský štát určenia, aby na poskytovateľa usadeného v inom členskom štáte uplatnil svoje vlastné ustanovenia, ktoré patria do koordinovanej oblasti v zmysle článku 2 písm. h) smernice 2000/31, zatiaľ čo druhá až štvrtá otázka sa týkajú obrysov tejto oblasti. Za týchto podmienok považujem za vhodné začať analýzu prejudiciálnych otázok preskúmaním otázok zameraných na pojem koordinovanej oblasti, teda preskúmaním druhej, tretej a štvrtej otázky.

44.

V spore vo veci samej KTF vytýka spoločnosti Parfümerie Akzente, že na jednej strane použila určité reklamné tvrdenia v rámci uvádzania dotknutých výrobkov na trh, a na druhej strane uvádzala na trh určité výrobky, ktoré neboli označené v súlade so švédskymi pravidlami. Hoci návrh na začatie prejudiciálneho konania neuvádza podrobnosti o týchto marketingových tvrdeniach, zdá sa, že išlo o tvrdenia všeobecnej povahy. ( 7 ) Druhá až štvrtá prejudiciálna otázka nie sú položené z hľadiska predmetných marketingových tvrdení. Súvisia naopak s pochybnosťami, ktoré má vnútroštátny súd, pokiaľ ide o uvádzanie údajne nesprávne označených výrobkov na trh.

45.

Presnejšie, svojou druhou až štvrtou otázkou, ktoré navrhujem preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 písm. h) smernice 2000/31 vykladať v tom zmysle, že koordinovaná oblasť v zmysle tohto ustanovenia zahŕňa zákaz marketingu a online predaja výrobku, ktorý je údajne označený v rozpore s požiadavkami uplatniteľnými na výrobok ako taký v členskom štáte, na ktorého území sa nachádzajú spotrebitelia, ktorým sú určené tieto opatrenia online uvádzania na trh a ktoré tento členský štát stanovil v súlade s článkom 8 ods. 2 smernice 75/324 a článkom 19 ods. 5 nariadenia č. 1223/2009.

46.

Je pravda, že formulácia druhej prejudiciálnej otázky môže naznačovať, že vnútroštátny súd sa pýta, či marketing a online predaj patria do koordinovanej oblasti aj vtedy, keď sa týkajú výrobku údajne označeného v rozpore s požiadavkami uplatniteľnými na výrobok ako taký.

47.

V tejto súvislosti poznamenávam, že koordinovaná oblasť technicky nezahŕňa činnosti vykonávané online, ale požiadavky uplatniteľné na takéto činnosti. Ako totiž vyplýva z článku 2 písm. h) smernice 2000/31, táto oblasť zahŕňa požiadavky uplatniteľné na poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti a na takéto služby.

48.

Za týchto podmienok a na zopakovanie zrejmého, „koordinovaná oblasť“ v zmysle článku 2 písm. h) smernice 2000/31 zahŕňa najmä požiadavky týkajúce sa „vykonávani[a] činnosti služby informačnej spoločnosti, ako napríklad požiadavky týkajúce sa správania poskytovateľa služieb, požiadavky týkajúce sa kvality alebo obsahu služby, vrátane tých, ktoré sa uplatňujú na reklamu a zmluvy alebo požiadavky týkajúce sa zodpovednosti poskytovateľa služieb“. Toto ustanovenie naopak vylučuje z tejto koordinovanej oblasti najmä „požiadavky, ktoré sa uplatňujú na tovar ako taký, požiadavky, ktoré sa uplatňujú na dodávku tovaru, požiadavky, ktoré sa uplatňujú na služby, ktoré sa neposkytujú elektronicky“.

49.

Povrchné preskúmanie prejudiciálnych otázok by tak viedlo k takej odpovedi, že požiadavky týkajúce sa reklamy a online predaja dotknutých výrobkov patria do koordinovanej oblasti, zatiaľ čo požiadavky týkajúce sa týchto výrobkov ako takých a ich dodania sú z tejto oblasti vylúčené. S vedomím toho, že tento záver je intuitívne zrejmý, vnútroštátny súd napriek tomu vyzýva Súdny dvor, aby tento záver preskúmal vzhľadom na osobitnú povahu prejednávanej veci.

50.

V návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vnútroštátny súd vysvetľuje, že druhá otázka sa týka toho, „či koordinovaná oblasť v zmysle smernice 2000/31 zahŕňa požiadavky týkajúce sa marketingu a online predaja výrobku, ktorý údajne nespĺňa požiadavky uplatniteľné na výrobok ako taký“. Ako však vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, tretia prejudiciálna otázka je položená pre prípad, že by podľa odpovede na druhú otázku „koordinovaná oblasť zahŕňala požiadavky uplatniteľné na marketing a online predaj“, a tak by bolo „zákonné propagovať a predávať výrobok spotrebiteľovi online“.

51.

Napriek tomu „požiadavky vzťahujúce sa na marketing a online predaj“, o ktorých uplatniteľnosť na poskytovateľa služieb informačnej spoločnosti ide v tejto veci, nie sú v návrhu na začatie prejudiciálneho konania jasne vymedzené. Treba teda určiť, ako vnútroštátny súd chápe tieto požiadavky.

52.

Nič v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nenaznačuje, že by sa výhrada adresovaná spoločnosti Parfümerie Akzente obmedzovala na skutočnosť, že táto posledná uvedená neuviedla na svojom internetovom sídle všetky informácie a údaje, ktoré by podľa smernice 75/324 a nariadenia č. 1223/2009 mali byť obvykle uvedené na etikete výrobku.

53.

Vzhľadom na už uvedené a s cieľom poskytnúť užitočný výklad preskúmam, či smernica 75/324 a nariadenie č. 1223/2009 vyžadujú, aby sa nimi upravené informácie a údaje používali aj v rámci marketingu a online predaja predmetných výrobkov. Hoci totiž táto otázka nevzniká v prípade tradičného predaja, keďže spotrebiteľ má vo všeobecnosti prístup k výrobku, ktorý kupuje, v rámci činnosti online je to inak.

54.

V prvom rade článok 8 ods. 2 smernice 75/324 umožňuje členským štátom podmieniť u aerosólových rozprašovačov „uvádzanie… na trh na svojom území“ použitím národného jazyka na vyhotovenie označenia výrobku.

55.

V tejto súvislosti zo znenia článku 8 ods. 1 smernice 75/324 vyplýva, že toto ustanovenie sa týka informácií a údajov, ktoré musia byť uvedené na výrobku, alebo prípadne na etikete, ktorá je k nemu pripojená. Okrem toho je cieľom tejto smernice harmonizácia predpisov týkajúcich sa technických vlastností aerosólových rozprašovačov, aby sa uľahčil obchod v rámci Únie ( 8 ) a aby, ako možno vyvodiť z obsahu údajov požadovaných v článku 8 v spojení s bodom 2.2 prílohy k uvedenej smernici, ( 9 ) zaistiť bezpečnosť používateľov dotknutých výrobkov. Nič naopak nenasvedčuje tomu, že by sa tieto informácie a údaje vyžadovali na to, aby sa spotrebiteľovi umožnilo informované rozhodnutie, keďže marketingový aspekt uvádzania aerosólových rozprašovačov na trh nie je touto smernicou upravený.

56.

Podľa môjho názoru teda smernica 75/324 nevyžaduje, aby sa požadované údaje používali aj pri obchodných praktikách týkajúcich sa marketingu a online predaja aerosólových rozprašovačov.

57.

V druhom rade, podľa článku 19 ods. 1 a 5 nariadenia č. 1223/2009, „jazyk, v ktorom sa uvádzajú [určité] informácie [požadované týmto nariadením na to, aby bolo možné kozmetický výrobok uviesť na trh] sa určí podľa právnych predpisov členských štátov, v ktorých je výrobok sprístupnený konečnému užívateľovi“.

58.

V tejto súvislosti je pojem „sprístupnenie na trhu“ definovaný v článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1223/2009 ako „každá dodávka kozmetického výrobku určeného na distribúciu, spotrebu alebo používanie na trh Spoločenstva v priebehu obchodnej činnosti, či už odplatná alebo bezodplatná“ ( 10 ).

59.

Je pravda, že tento pojem je dostatočne široký na to, aby sa vzťahoval aj na obchodné praktiky súvisiace s predajom takýchto výrobkov. ( 11 ) Normotvorca Únie však nemal v úmysle podrobne a úplne upraviť v nariadení č. 1223/2009 formulovanie informácií požadovaných v kontexte online uvádzania kozmetických výrobkov na trh.

60.

Nariadenie č. 1223/2009 totiž vyčerpávajúcim spôsobom harmonizuje platné pravidlá Európskej únie v snahe zabezpečiť fungovanie vnútorného trhu s kozmetickými výrobkami a zároveň zaistiť vysokú úroveň ochrany ľudského zdravia. ( 12 ) V tejto súvislosti informácie požadované v článku 19 ods. 5 tohto nariadenia musia byť vyhotovené v jazyku určenom členským štátom, v ktorom je výrobok dodávaný konečnému používateľovi, to znamená spotrebiteľovi alebo podnikateľovi, ktorý kozmetický výrobok používa. ( 13 ) Cieľom informácií a údajov je tak len zaistiť bezpečnosť kozmetických výrobkov pri ich používaní. Naopak, nie sú potrebné na to, aby spotrebiteľovi umožnili vybrať si výrobok so znalosťou veci. Konečným spotrebiteľom totiž nie je nevyhnutne ten, kto kúpil kozmetické výrobky. ( 14 )

61.

V tomto slede myšlienok nemožno požiadavky na označovanie stanovené v článku 19 nariadenia č. 1223/2009 zamieňať s požiadavkami na tvrdenia týkajúce sa kozmetických výrobkov uvedenými v článku 20 tohto nariadenia, ( 15 ) keďže tieto sa uplatňujú na každú textovú komunikáciu súvisiacu s týmito výrobkami ( 16 ) vrátane tej, ktorá umožňuje spotrebiteľovi informovaný výber výrobku. ( 17 )

62.

Cieľom požiadaviek na označovanie, ktoré sú stanovené v smernici 75/324 a nariadení č. 1223/2009, je teda ochrana používateľov dotknutých výrobkov a ako také plnia svoju funkciu v kontexte používania takýchto výrobkov. Tieto požiadavky sa teda par excellence týkajú bezpečnosti predmetných výrobkov. Naproti tomu informácie a údaje vyžadované týmito dvoma aktmi práva Únie sa netýkajú marketingu týchto výrobkov a nemajú za cieľ umožniť spotrebiteľovi prijať rozhodnutie o kúpe určitého výrobku so znalosťou veci. Preto sa nemusia nevyhnutne používať v rámci marketingu a online predaja dotknutých výrobkov.

63.

Keďže som odmietol výklad, podľa ktorého sa údaje a informácie vyžadované smernicou 75/324 a nariadením č. 1223/2009 musia používať aj v rámci marketingu a online predaja, je potrebné chápať odkaz vnútroštátneho súdu na „požiadavky týkajúce sa marketingu a online predaja výrobku, ktorý údajne nespĺňa požiadavky uplatniteľné na výrobok ako taký“ v tom zmysle, že tento súd má pochybnosti o možnosti zakázať spoločnosti Parfümerie Akzente marketing a online predaj výrobkov, ktoré nie sú označené vo švédskom jazyku.

64.

Súd prvého stupňa totiž na jednej strane vyhovel návrhom spoločnosti KTF, ktorých cieľom bolo zakázať uvádzanie na trh údajne nesprávne označených výrobkov, ktoré podľa tejto spoločnosti nemôžu byť zákonne predmetom marketingu alebo predávané konečným používateľom vo Švédsku. Na druhej strane Parfümerie Akzente uznala, že uskutočňovala marketing a predaj dotknutých výrobkov, že tieto výrobky mali byť označené spôsobom uvádzaným zo strany spoločnosti KTF a že ich označenie nebolo vo švédskom jazyku. Parfümerie Akzente svojím opravným prostriedkom podaným na vnútroštátny súd zrejme spochybňuje uplatniteľnosť švédskych pravidiel, najmä pokiaľ ide o marketing a online predaj uvedených výrobkov v tomto členskom štáte.

65.

Požiadavky uplatniteľné na marketing a online predaj, na ktoré poukazuje vnútroštátny súd, sa tak obmedzujú na zákaz propagovať a predávať výrobky označené v rozpore s pravidlami v oblasti bezpečnosti uplatniteľnými na výrobky uvedené na trh na švédskom území alebo dodávané konečným spotrebiteľom vo Švédsku.

66.

Článok 8 ods. 2 smernice 75/324 umožňuje členskému štátu uvedenia na trh požadovať, aby celé označenie aerosólového rozprašovača bolo napísané v národnom jazyku alebo jazykoch tohto členského štátu. Rovnako informácie uvedené v článku 19 ods. 5 nariadenia č. 1223/2009 musia byť prístupné v jazyku určenom členským štátom, v ktorom sa kozmetický výrobok sprístupňuje konečnému užívateľovi.

67.

Článok 4 smernice 75/324 a článok 9 nariadenia č. 1223/2009 takmer zhodnými výrazmi stanovujú, že členské štáty nemôžu z dôvodov týkajúcich sa požiadaviek obsiahnutých v týchto aktoch práva Únie odmietnuť, zakázať alebo obmedziť uvedenie na trh na svojom území výrobku, ktorý spĺňa požiadavky týchto aktov. V prejednávanej veci ide naopak o výrobky, ktoré nedodržiavajú jazykový režim určený Švédskym kráľovstvom v súlade s článkom 8 ods. 2 tejto smernice a článkom 19 ods. 5 tohto nariadenia. Vzniká otázka, či tento členský štát môže zakázať marketing a online predaj takýchto výrobkov spotrebiteľom v uvedenom členskom štáte.

68.

Takýto zákaz marketingu a online predaja členským štátom určenia by a priori narážal na mechanizmus zavedený článkom 3 smernice 2000/31. Podľa článku 1 ods. 3 sa totiž táto smernica uplatňuje na služby informačnej spoločnosti bez toho, aby bola dotknutá najmä úroveň ochrany zdravia obyvateľstva a záujmov spotrebiteľa, ktoré sú ustanovené v aktoch spoločenstva a vo vnútroštátnych právnych predpisoch, ktoré ich vykonávajú, pokiaľ to neobmedzuje slobodu poskytovania takýchto služieb spoločnosti. Mechanizmus upravený v článku 3 uvedenej smernice má teda prednosť pred ochrannými pravidlami, ktoré obmedzujú pohyb online služieb.

69.

Na základe toho je voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti rámcovo vymedzený článkom 3 ods. 2 smernice 2000/31. Podľa tohto členské štáty nemôžu z dôvodov spadajúcich do koordinovanej oblasti obmedziť slobodu poskytovania takých služieb z iného členského štátu. Predmetný zákaz sa týka marketingu a online predaja výrobkov, ktoré nie sú v súlade s požiadavkami týkajúcimi sa tovaru ako takého. Tento zákaz sa par excellence týka dôvodov, ktoré nepatria do koordinovanej oblasti a ktorých cieľom je zabezpečiť účinnosť týchto požiadaviek.

70.

V nadväznosti na toto odôvodnenie, ako to vyplýva z článku 2 písm. h) bodu i) smernice 2000/31, koordinovaná oblasť zahŕňa požiadavky, ktoré musia poskytovatelia služby informačnej spoločnosti dodržiavať, aby bol výkon činnosti v oblasti tejto služby z hľadiska dotknutého členského štátu v súlade s právom. Nezákonnosť predmetného uvádzania na trh sa netýka spôsobu uvádzania na trh alebo osobitného aspektu tohto uvádzania na trh, ale vyplýva priamo a výlučne z toho, že výrobky uvádzané na trh nedodržiavajú bezpečnostné pravidlá uplatniteľné na výrobky podľa právnych predpisov členského štátu určenia.

71.

Okrem toho výklad, podľa ktorého zákaz online uvádzania na trh výrobkov, ktoré nie sú v súlade s pravidlami v oblasti bezpečnosti výrobkov, nepatrí ani do tejto oblasti, je podporený najmä poznatkami vyvodenými z rozsudku Ker‑Optika ( 18 ), v ktorom Súdny dvor preskúmal uvádzanie kontaktných šošoviek na trh prostredníctvom internetu z hľadiska smernice 2000/31.

72.

V tomto rozsudku totiž Súdny dvor uviedol, že v rámci takéhoto uvádzania na trh možno rozlišovať viacero skutočností, konkrétne, okrem iných, po prvé predaj vo vlastnom zmysle slova, ktorý sa vyznačuje ponukou uzavretia zmluvy online a uzavretím zmluvy elektronickou cestou, po druhé dodanie predaného výrobku a po tretie, a nie nevyhnutne, udalosť predchádzajúca predaju alebo dodávke, ako je porada klienta s lekárom. ( 19 )

73.

Po tom, čo Súdny dvor zaviedol toto rozlíšenie, dospel na jednej strane k záveru, že koordinovaná oblasť sa vzťahuje na vnútroštátne ustanovenia, ktoré zakazujú najmä online ponuku a uzavretie zmluvy elektronickou cestou. ( 20 ) Na druhej strane Súdny dvor bezvýhradne rozhodol, že „podľa samotného znenia článku 2 písm. h) bodu ii) smernice 2000/31 sa koordinovaná oblasť nevzťahuje na požiadavky uplatňujúce sa na dodávku tovaru, v súvislosti s ktorým bola zmluva uzavretá elektronickou cestou“ a že v dôsledku toho vnútroštátne pravidlá týkajúce sa podmienok, za ktorých možno tovar predaný cez internet doručovať na území členského štátu, nepatria do pôsobnosti uvedenej smernice. ( 21 ) Súdny dvor ďalej dospel k názoru, že keďže vnútroštátna právna úprava, ktorá zakazuje „uvádzanie kontaktných šošoviek na trh, sa týka spôsobu predaja vyznačujúceho sa dodávaním takýchto kontaktných šošoviek do miesta bydliska spotrebiteľa“, túto právnu úpravu treba preskúmať nie z hľadiska uvedenej smernice, ale z hľadiska ZFEÚ. ( 22 )

74.

Na jednej strane teda zákaz online uvádzania na trh výrobkov, ktoré nie sú v súlade s požiadavkami uplatniteľnými na tovar ako taký, nemožno považovať za taký zákaz, ktorý by patril do koordinovanej oblasti. Na druhej strane článok 3 ods. 2 smernice 2000/31 nebráni členskému štátu určenia zakázať marketing a online predaj takých výrobkov.

75.

Za týchto podmienok zostáva preskúmať, či, ako to predpokladá tretia prejudiciálna otázka, ako ju formuloval vnútroštátny súd, tento záver nespochybňujú poznatky vyplývajúce z rozsudku A (Reklama a online predaj liekov) ( 23 ), keďže z tohto rozsudku vyplýva, že niektoré činnosti, ktoré sú neoddeliteľné a doplnkové k online činnostiam, patria do koordinovanej oblasti.

76.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že v prípade online predaja, pri ktorom sú predaje poskytovateľa v celom rozsahu určené spotrebiteľom v inom členskom štáte, v ktorom tento poskytovateľ nie je usadený, je dodanie tovaru nevyhnutne súčasťou služby, a teda môže predstavovať jej neoddeliteľný a doplnkový prvok. V takom prípade je totiž dodanie výrobku ako takého podstatnou podmienkou online predaja. Tento smer uvažovania, inšpirovaný rozsudkom A (Reklama a online predaj liekov), by viedol k záveru, že požiadavky týkajúce sa dodávky alebo výrobku ako takého patria, podobne ako požiadavky týkajúce sa online činnosti, do koordinovanej oblasti. V praxi by teda Parfümerie Akzente bola oprávnená dodávať spotrebiteľom vo Švédsku kozmetické výrobky označené v súlade so zákonom členského štátu, v ktorom je usadená.

77.

Toto tvrdenie ma nepresvedčilo. Stotožnenie sa s logikou, na ktorej je založená tretia otázka, by totiž viedlo k záveru, že z hľadiska smernice 2000/31 predstavuje dodanie každého výrobku predávaného online tiež nevyhnutný a neoddeliteľný prvok služby informačnej spoločnosti.

78.

Ani poznatky vyvodené z rozsudku A (Reklama a online predaj liekov) nesvedčia v prospech uvedeného odôvodnenia. V tomto rozsudku mal totiž Súdny dvor určiť, či reklamná kampaň uskutočňovaná viacerými kanálmi, ktorá sa uskutočňuje tak prostredníctvom elektronických, ako aj hmotných nosičov, patrí v celom rozsahu do koordinovanej oblasti.

79.

V tejto súvislosti dospel Súdny dvor predovšetkým k záveru, že „cieľom takejto reklamy ako celku je nezávisle od postupu, ktorým sa v konkrétnom prípade uskutočňuje, prilákať na internetové sídlo [predmetného poskytovateľa služieb informačnej spoločnosti] potenciálnych spotrebiteľov a podporiť online predaj jej výrobkov“ ( 24 ), z čoho vyplýva celý jej hospodársky zmysel. ( 25 ) Súdny dvor potom uviedol, že by bolo neprirodzené považovať časť reklamy vykonávanej online za súčasť koordinovanej oblasti, a zároveň vylúčiť z tejto oblasti časť reklamy uskutočňovanej prostredníctvom hmotných nosičov. ( 26 ) Napokon poukázal na znenie článku 2 písm. h) bodu i) smernice 2000/31, ktorý uvádza, že konkrétne požiadavky s oblasti reklamy patria do koordinovanej oblasti. ( 27 )

80.

Vzhľadom na tieto úvahy Súdny dvor rozhodol, že predmetná reklamná činnosť predstavuje doplnkový a neoddeliteľný prvok služby online predaja, a preto v celom rozsahu patrí do „koordinovanej oblasti“ v zmysle smernice 2000/31. ( 28 )

81.

Túto judikatúru však nemožno uplatniť na prejednávanú vec.

82.

V prvom rade totiž označovanie výrobkov nie je doplnkové v zmysle rozsudku A (Reklama a online predaj liekov) k ich marketingu a online predaju, pretože neslúži na propagáciu týchto výrobkov u spotrebiteľov, ale na to, aby sa im umožnilo disponovať informáciami o používaní výrobku a spôsobe jeho používania a aby sa tak zabezpečil cieľ spočívajúci v zabezpečení vysokej úrovne ochrany ľudského zdravia. ( 29 )

83.

V druhom rade, zatiaľ čo článok 2 písm. h) bod i) smernice 2000/31 ponecháva určitý manévrovací priestor na vyvodenie záveru, že požiadavky týkajúce sa reklamnej činnosti patria do koordinovanej oblasti, článok 2 písm. h) bod ii) tejto smernice z tejto oblasti v konečnom dôsledku vylučuje požiadavky uplatniteľné na tovar ako taký. Tento výklad je podporený odôvodnením 21 uvedenej smernice, ktoré uvádza, že koordinovaná oblasť sa netýka právnych požiadaviek členských štátov, ktoré sa týkajú priamo tovaru, najmä bezpečnostných noriem a povinností označovať tovar.

84.

V treťom rade, ako som poznamenal, ( 30 ) výklad, podľa ktorého povinnosti v oblasti označovania sú vylúčené z koordinovanej oblasti napriek ich vzťahu k online činnosti, je potvrdený poznatkami vyvodenými z rozsudku Ker‑Optika ( 31 ). Je pravda, že v tomto rozsudku sa Súdny dvor zameral na požiadavky uplatniteľné na dodávku tovaru predávaného online, zatiaľ čo táto vec sa týka požiadaviek uplatniteľných na tovar ako taký. Smernica 2000/31 však tieto dva typy požiadaviek posudzuje rovnako

85.

V tomto ohľade je však možné identifikovať vlastnosť požiadaviek vzťahujúcich sa na tovar ako taký, ktorá ich z hľadiska ich prepojenia s marketingom a online predajom odlišuje od požiadaviek vzťahujúcich sa na dodanie. V rámci marketingu a predaja cez internet sa totiž priamo neobjavuje žiadny prvok dodania, zatiaľ čo niektoré prvky označovania možno reprodukovať v rámci online uvádzania dotknutých výrobkov na trh. Argumentácia talianskej a francúzskej vlády odráža takúto vlastnosť požiadaviek na označovanie.

86.

Ako som však už poznamenal, nič nenaznačuje, že by sa výhrada adresovaná spoločnosti Parfümerie Akzente obmedzovala na skutočnosť, že táto spoločnosť neuviedla na svojom internetovom sídle všetky informácie a údaje, ktoré by podľa smernice 75/324 a nariadenia č. 1223/2009 mali byť obvykle uvedené na etikete výrobku. ( 32 ) V každom prípade informácie požadované týmito dvoma aktmi práva Únie nemusia byť nevyhnutne použité v rámci marketingu a online predaja dotknutých výrobkov. ( 33 )

87.

Napokon vo štvrtom rade, výklad, podľa ktorého sú požiadavky týkajúce sa tovaru ako takého vylúčené z koordinovanej oblasti napriek ich súvislosti s činnosťou vykonávanou online (čo znamená, že poskytovateľ služby informačnej spoločnosti sa nemôže odvolávať na zásadu krajiny pôvodu tak, aby nebol viazaný týmito požiadavkami), nemôže byť spochybnený okolnosťou, že švédsky spotrebiteľ sa môže, bez poznania takýchto požiadaviek platných v jeho členskom štáte, dostaviť do iného členského štátu a kúpiť tam výrobky označené v jazyku, ktorému nerozumie. Takýto veľmi špecifický prípad nezodpovedá predpokladu predaja výrobkov vo Švédsku poskytovateľom usadeným v inom členskom štáte. ( 34 ) Preto okolnosť, že v rámci Únie sa spotrebiteľ môže pohybovať, aby si zaobstaral výrobok, ktorý spĺňa miestne požiadavky, nespochybňuje individuálne uplatnenie v rámci Únie požiadaviek stanovených dotknutými členskými štátmi a uplatniteľných na výrobky ako také, čím sa vytvára regulačná mozaika. Podľa logiky mechanizmu zavedeného článkom 3 smernice 2000/31 totiž každý členský štát môže stanoviť takéto požiadavky na svojom území.

88.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy treba na druhú, tretiu a štvrtú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že článok 2 písm. h) smernice 2000/31 sa má vykladať v tom zmysle, že koordinovaná oblasť v zmysle tohto ustanovenia sa nevzťahuje na zákaz marketingu a online predaja výrobku označeného v rozpore s požiadavkami uplatniteľnými na výrobok ako taký v členskom štáte, na ktorého území sa nachádzajú spotrebitelia, ktorým sú určené tieto opatrenia na online uvádzanie na trh a ktoré tento členský štát stanovil v súlade s článkom 8 ods. 2 smernice 75/324 a článkom 19 ods. 5 nariadenia č. 1223/2009.

89.

Pre úplnosť poznamenávam, že hoci tento zákaz nepatrí do koordinovanej oblasti v zmysle smernice 2000/31, musí byť v súlade s ostatnými relevantnými ustanoveniami práva Únie. Otázky vnútroštátneho súdu sa však obmedzujú na to, či uvedený zákaz patrí do koordinovanej oblasti. Nie je teda potrebné skúmať súlad tohto zákazu s právom Únie.

90.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 3 ods. 2 smernice 2000/31 bráni tomu, aby členský štát pri preberaní tohto ustanovenia do vnútroštátneho práva zaviedol zásadu, podľa ktorej sa, s výhradou výnimiek stanovených v článku 3 ods. 4 tejto smernice, vnútroštátne pravidlá patriace do koordinovanej oblasti v zmysle článku 2 písm. h) uvedenej smernice neuplatňujú ani na poskytovateľa služieb informačnej spoločnosti usadeného v inom členskom štáte, ani na službu, ktorú poskytuje.

91.

Zdá sa, že táto otázka je položená pre prípad, že by Súdny dvor odpovedal na druhú, tretiu a štvrtú prejudiciálnu otázku v tom zmysle, že zákaz marketingu a online predaja údajne nesprávne označených výrobkov patrí do koordinovanej oblasti.

92.

V tejto súvislosti, ako vyplýva z mojej analýzy týchto troch otázok, ani požiadavky v oblasti označovania výrobkov, o ktoré ide v konaní vo veci samej, ani zákaz marketingu a online predaja výrobku, ktorý je označený v rozpore s týmito požiadavkami, nepatria do koordinovanej oblasti v zmysle smernice 2000/31. Moja odpoveď na uvedené otázky by teda mala postačovať na odstránenie pochybností vnútroštátneho súdu. Na prvú prejudiciálnu otázku teda nie je potrebné odpovedať.

93.

Pre úplnosť treba uviesť, že túto otázku možno chápať v tom zmysle, že nemá svoj pôvod v návrhoch spoločnosti KTF týkajúcich sa uvádzania údajne nesprávne označených výrobkov na trh, ale v jej záveroch, podľa ktorých Parfümerie Akzente použila určité všeobecné marketingové tvrdenia na svojom internetovom sídle. ( 35 )

94.

V tejto súvislosti poukazujem na to, že prvostupňový súd podrobne nepreskúmal, či sa švédske pravidlá v oblasti nekalých obchodných praktík uplatňujú na uvádzanie výrobkov, ktoré boli údajne nesprávne označené, na trh. Tento súd sa však pýtal, či sa tieto pravidlá uplatňujú na všeobecné marketingové tvrdenia, a v podstate sa domnieval, že to tak je. ( 36 )

95.

Za týchto okolností nemožno vylúčiť, že vnútroštátny súd sa domnieva, že švédske ustanovenie preberajúce článok 3 ods. 2 smernice 2000/31 bráni uplatneniu švédskych pravidiel v oblasti nekalých obchodných praktík na tieto marketingové tvrdenia, a z tohto dôvodu sa pýta na zlučiteľnosť tohto transpozičného ustanovenia s právom Únie.

96.

Aj za predpokladu, že by význam prvej otázky, ktorý som práve uviedol, zodpovedal pochybnostiam vnútroštátneho súdu, však takáto otázka z návrhu na začatie prejudiciálneho konania jasne nevyplýva a v každom prípade zostáva do veľkej miery hypotetická a abstraktná.

97.

Hoci sa totiž prejudiciálna otázka týka článku 3 ods. 2 smernice 2000/31, vnútroštátny súd neoznačuje žiadne prípadné obmedzenie voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti, ktoré sa toto ustanovenie práva Únie snaží zaručiť.

98.

V tomto kontexte sa podľa tohto výkladu prvej otázky konanie vo veci samej týka otázky, či na to, aby poskytovateľ služby informačnej spoločnosti z iného členského štátu mohol byť sankcionovaný, je potrebné, aby sa na túto službu uplatňovali pravidlá v oblasti nekalých obchodných praktík stanovené členským štátom určenia. Článok 3 ods. 2 smernice 2000/31 však určuje skôr prípady, v ktorých sa pravidlá tohto prvého členského štátu nemôžu na takúto službu uplatniť.

99.

Vnútroštátny súd napokon naznačuje, že hoci švédske pravidlá nie sú uplatniteľné, správanie predstavujúce nekalú obchodnú praktiku nemožno sankcionovať v konaní pred švédskymi súdmi. Tieto súdy by totiž nemohli uplatniť ani pravidlá týkajúce sa nekalých obchodných praktík členského štátu pôvodu. ( 37 ) Vnútroštátny súd však nekladie otázku týkajúcu sa územnej pôsobnosti smernice 2005/29 a ustanovení, ktorými sa preberá táto smernica, a v dôsledku toho neposkytuje Súdnemu dvoru príležitosť zaoberať sa predpokladom, ktorý by mohol vyvolať pochybnosti, ktoré by mali byť odstránené, aby tento súd mohol rozhodnúť o spore, ktorý mu bol predložený na rozhodnutie.

100.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Svea Hovrätt, Patent‑ och marknadsöverdomstolen (Odvolací súd pre región Svea rozhodujúci ako odvolací súd pre duševné vlastníctvo a obchodnoprávne veci, Švédsko), takto:

Článok 2 písm. h) smernice 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode)

sa má vykladať v tom zmysle, že:

koordinovaná oblasť v zmysle tohto ustanovenia sa nevzťahuje na zákaz marketingu a online predaja výrobku označeného v rozpore s požiadavkami uplatniteľnými na výrobok ako taký v členskom štáte, na ktorého území sa nachádzajú spotrebitelia, ktorým sú určené tieto opatrenia na online uvádzanie na trh a ktoré tento členský štát stanovil v súlade s článkom 8 ods. 2 smernice 75/324/EHS Rady z 20. mája 1975 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa aerosólových rozprašovačov a článkom 19 ods. 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1223/2009 z 30. novembra 2009 o kozmetických výrobkoch.