–

HF, v zastúpení: S. Schomburg a M. Weber, Rechtsanwälte,

–

Generalstaatsanwaltschaft München, v zastúpení: F. Halabi, splnomocnený zástupca,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller, P. Busche, M. Hellmann a U. Kühne, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: L. Baumgart a M. Wasmeier, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach (Ú. v. ES L 239, 2000, s. 19; Mim. vyd. 19/002, s. 9), podpísaného v Schengene 19. júna 1990, ktorý nadobudol platnosť 26. marca 1995 (ďalej len „DVSD“) a bol zmenený nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 610/2013 z 26. júna 2013 (Ú. v. EÚ L 182, 2013, s. 1), ako aj článku 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci žiadosti o vydanie zaslanej orgánmi Spojených štátov amerických orgánom Spolkovej republiky Nemecko na účely trestného stíhania HF, srbského štátneho príslušníka.

3

DVSD bol uzatvorený na účely zabezpečenia uplatňovania dohody medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach, podpísanej v Schengene 14. júna 1985 (Ú. v. ES L 239, 2000, s. 13; Mim. vyd. 19/002).

4

Článok 20 DVSD, ktorý sa nachádza v kapitole 4 s názvom „Podmienky pre cestovanie cudzincov“ v jeho hlave II, stanovuje vo svojom prvom odseku:

„Cudzinci, ktorí nepodliehajú vízovej povinnosti, sa môžu voľne pohybovať na území zmluvných strán, najviac však 90 dní v rámci akéhokoľvek 180 ‑ dňového obdobia a pokiaľ spĺňajú podmienky vstupu uvedené v článku 5 ods. 1 písm. a), c), d) a e).“

5

Článok 54 DVSD nachádzajúci sa v kapitole 3 s názvom „Zákaz dvojitého trestu“ v hlave III, stanovuje:

„Osoba právoplatne odsúdená jednou zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý čin stíhaná inou zmluvnou stranou, a to za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný.“

6

DVSD bol do práva Únie začlenený protokolom, ktorým sa začleňuje Schengenské acquis do rámca Európskej únie a ktorý tvorí prílohu Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva Amsterdamskou zmluvou (Ú. v. ES C 340, 1997, s. 93), na základe „schengenského acquis“, tak ako je definované v prílohe tohto protokolu.

7

Článok 2 ods. 1 druhý pododsek tohto protokolu stanovuje:

„Rada [Európskej únie]… v súlade s príslušnými ustanoveniami zmlúv určí právny základ pre každé z ustanovení alebo rozhodnutí, ktoré predstavujú Schengenské acquis.“

8

Na základe tohto ustanovenia prijala Rada 20. mája 1999 rozhodnutie 1999/436/ES, ktorým sa v súlade s príslušnými ustanoveniami Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a Zmluvy o Európskej únii stanovuje právny základ pre všetky ustanovenia alebo rozhodnutia, ktoré tvoria Schengenské acquis (Ú. v. ES L 176, 1999, s. 17; Mim. vyd. 19/001, s. 152). Z článku 2 tohto rozhodnutia a z jeho prílohy A vyplýva, že Rada určila články 34 a 31 ZEÚ za právny základ článku 54 DVSD.

9

Článok 1 Dohody o extradícii medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi americkými z 25. júna 2003 (Ú. v. EÚ L 181, 2003, s. 27; Mim. vyd. 19/006, s. 161, ďalej len „dohoda medzi EÚ a USA“) stanovuje:

„Zmluvné strany sa v súlade s ustanoveniami tejto dohody zaväzujú ustanoviť zlepšenia spolupráce v súvislosti s platnými vzťahmi s ohľadom na extradíciu medzi členskými štátmi a Spojenými štátmi americkými, ktoré upravujú extradíciu páchateľov.“

10

Článok 3 dohody medzi EÚ a USA s názvom „Rozsah pôsobnosti tejto dohody v súvislosti s bilaterálnymi zmluvami o extradícii s členskými štátmi“ stanovuje podmienky a spôsoby, podľa ktorých ustanovenia nachádzajúce sa v článkoch 4 až 14 tejto dohody nahrádzajú alebo dopĺňajú ustanovenia bilaterálnych zmlúv o extradícii uzatvorených členskými štátmi so Spojenými štátmi americkými.

11

Článok 16 tejto dohody s názvom „Dočasné uplatňovanie“ stanovuje:

„1.   Táto dohoda sa vzťahuje na trestné činy spáchané pred aj po nadobudnutí jej platnosti.

2.   Táto dohoda sa vzťahuje na žiadosti o extradíciu podané po nadobudnutí jej platnosti. …“

12

Článok 17 tejto dohody s názvom „Nemožnosť odchýlenia sa“ stanovuje:

„1.   Táto dohoda sa uplatňuje bez dopadu na uplatnenie dôvodov pre odmietnutie dožiadaným štátom, s ohľadom na záležitosť, ktorá nie je upravená touto dohodou, ktoré je možné použiť podľa bilaterálnej zmluvy o extradícii platnej medzi členským štátom a Spojenými štátmi americkými.

2.   Ak ústavné zásady dožiadaného štátu alebo konečné súdne rozhodnutia záväzné pre dožiadaný štát môžu predstavovať prekážku pre splnenie jeho záväzku extradície a riešenie záležitosti nie je ustanovené v tejto dohode alebo v platnej bilaterálnej zmluve, uskutočnia sa medzi dožiadaným a žiadajúcim štátom konzultácie.“

13

Článok 6 ods. 1 prvý pododsek nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 9. marca 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) (Ú. v. EÚ L 77, 2016, s. 1), zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1240 z 12. septembra 2018, ktorým sa zriaďuje Európsky systém pre cestovné informácie a povolenia (ETIAS) a ktorým sa menia nariadenia (EÚ) č. 1077/2011, (EÚ) č. 515/2014, (EÚ) 2016/399, (EÚ) 2016/1624 a (EÚ) 2017/2226 (Ú. v. EÚ L 236, 2018, s. 1) (ďalej len „kódex schengenských hraníc“), stanovuje:

„Na plánovaný pobyt na území členských štátov, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180‑dňového obdobia, čo zahŕňa posúdenie obdobia 180 dní predchádzajúcich každému jednotlivému dňu pobytu, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky:

…“

14

Toto ustanovenie nahradilo článok 5 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) (Ú. v. EÚ L 105, 2006, s. 1), ktorý sám nahradil článok 5 ods. 1 DVSD. Článok 20 ods. 1 DVSD treba teda chápať tak, že teraz odkazuje na tento článok 6 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc.

15

Podľa článku 3 ods. 1 nariadenia 2018/1806:

„Od štátnych príslušníkov tretích krajín uvedených v zozname v prílohe I sa vyžaduje, aby mali víza pri prechode vonkajších hraníc členských štátov.“

16

Článok 4 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Štátni príslušníci tretích krajín uvedených v zozname v prílohe II sú oslobodení od povinnosti stanovenej v článku 3 ods. 1, ak pôjde o pobyty nepresahujúce spolu 90 dní v rámci akéhokoľvek 180‑dňového obdobia.“

17

Medzi tretími krajinami uvedenými v zozname tejto prílohy II sa nachádza Srbská republika.

18

Článok 1 Auslieferungsvertrag zwischen der Bundesrepublik Deutschland und den Vereinigten Staaten von Amerika (Dohoda o vydávaní osôb medzi Spolkovou republikou Nemecko a Spojenými štátmi americkými) z 20. júna 1978 (BGBl. 1980 II, s. 647, ďalej len „dohoda o vydávaní medzi Nemeckom a USA“) s názvom „Povinnosť vydania“ v odseku 1 stanovuje:

„Zmluvné strany sa zaväzujú vydávať si vzájomne, v súlade s ustanoveniami tejto dohody, osoby, ktoré sú stíhané za trestný čin spáchaný na území žiadajúceho štátu alebo na účely výkonu trestu alebo ochranného opatrenia a ktoré sa nachádzajú na území druhej zmluvnej strany.“

19

Článok 2 tejto dohody s názvom „Trestné činy, ktoré môžu viesť k vydaniu“, zmenený prostredníctvom Zusatzvertrag zum Auslieferungsvertrag zwischen der Bundesrepublik Deutschland und den Vereinigten Staaten von Amerika (dodatková dohoda k Dohode o vydávaní osôb medzi Spolkovou republikou Nemecko a Spojenými štátmi americkými) z 21. októbra 1986 (BGBl. 1988 II, s. 1087) stanovuje:

„(1)   Trestné činy, ktoré môžu viesť k vydaniu podľa tejto dohody sú trestné činy, ktoré sú trestné podľa práva oboch zmluvných strán. …

(2)   Vydanie sa povolí za trestný čin, ktorý môže viesť k vydaniu

…“

20

Článok 8 tejto dohody s názvom „Ne bis in idem“ stanovuje:

„Vydanie sa nepovolí, ak už príslušné orgány dožiadaného štátu právoplatne oslobodili alebo odsúdili stíhanú osobu za trestný čin, za ktorý sa žiada o vydanie.“

21

Podľa vnútroštátneho súdu dohoda o vydávaní medzi Nemeckom a USA bola zosúladená s dohodou medzi EÚ a USA prostredníctvom Zweiter Zusatzvertrag zum Auslieferungsvertrag zwischen der Bundesrepublik Deutschland und den Vereinigten Staaten von Amerika (druhá dodatková dohoda k Dohode o vydávaní osôb medzi Spolkovou republikou Nemecko a Spojenými štátmi americkými) z 18. apríla 2006 (BGBl. 2007 II, s. 1634, ďalej len „druhá dodatková dohoda“).

22

HF, srbský štátny príslušník, bol 20. januára 2022 predbežne zadržaný v Nemecku na základe červeného obežníka vydaného Medzinárodnou organizáciou kriminálnej polície (Interpol) na žiadosť orgánov Spojených štátov amerických, pričom tieto orgány žiadajú vydanie HF na účely trestného stíhania za trestné činy spáchané v období od septembra 2008 do decembra 2013. Tento červený obežník bol vydaný na základe zatýkacieho rozkazu, ktorý vydal 4. decembra 2018 United States District Court for the District of Columbia (Federálny súd Spojených štátov amerických pre dištrikt Columbia).

23

HF sa teda od 20. januára 2022 nachádza vo vydávacej väzbe v Nemecku na účely tohto vydávacieho konania.

24

Podľa opisu nachádzajúceho sa v rozhodnutí vnútroštátneho súdu trestné činy uvedené v žiadosti o vydanie pozostávajú zo spolčenia na účely účasti na kriminálne ovplyvnených korupčných organizáciách a spolčenia na účely spáchania bankového podvodu a podvodu prostredníctvom telekomunikačných zariadení, podľa Hlavy 18, U. S. Code, § 1962 d) a § 1349.

25

Listom z 25. januára 2022 zaslali orgány Spojených štátov amerických nemeckým orgánom zatýkací rozkaz zo 4. decembra 2018 spolu s obžalobou veľkej poroty v United States Court of Appeals for the District of Columbia (Federálny odvolací súd Spojených štátov amerických pre dištrikt Columbia) z toho istého dňa.

26

HF v momente svojho zadržania uviedol, že mal bydlisko v Slovinsku a predložil srbský cestovný pas vydaný 11. júla 2016 a platný do 11. júla 2026, slovinské povolenie na pobyt vydané 3. novembra 2017, ktorého platnosť uplynula 3. novembra 2019, ako aj kosovský preukaz totožnosti. Podľa rozhodnutia vnútroštátneho súdu slovinské orgány počas roku 2020 zamietli žiadosť HF o predĺženie tohto povolenia na pobyt.

27

Slovinské orgány na žiadosť Oberlandesgericht München (Vyšší krajinský súd Mníchov, Nemecko), vnútroštátneho súdu, ktorý má rozhodnúť o žiadosti o vydanie HF do Spojených štátov amerických, a Generalstaatsanwaltschaft München (Generálna prokuratúra Mníchov, Nemecko), poskytli nasledujúce informácie.

28

Po prvé HF bol rozsudkom Okrožno sodišče v Mariboru (Krajský súd Maribor, Slovinsko) zo 6. júla 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 19. októbra 2012, odsúdený na trest odňatia slobody v rozsahu jedného roka a troch mesiacov za trestný čin „útoku na informačný systém“ podľa článku 221 ods. IV, v spojení s odsekom II Kazenski zakonik (slovinský Trestný zákon), spáchaný v období od decembra 2009 do júna 2010.

29

Po druhé tento trest odňatia slobody bol nahradený trestom výkonu verejnoprospešných prác v rozsahu 480 hodín, ktoré HF vykonal v celom rozsahu do 25. júna 2015.

30

Po tretie Okrožno sodišče v Kopru (Krajský súd Koper, Slovinsko) rozhodnutím z 23. septembra 2020 odmietol žiadosť o vydanie HF, ktorú orgány Spojených štátov amerických zaslali slovinským orgánom na účely trestného stíhania, z dôvodu, že skutky spáchané pred júlom 2010 uvedené v tejto žiadosti boli predmetom rozsudku Okrožno sodišče v Mariboru (Krajský súd Maribor), citovaného v bode 28 tohto rozsudku. V súvislosti s ostatnými skutkami opísanými v tejto žiadosti o vydanie, ktoré boli spáchané po júni 2010, nejde o podozrenie zo spáchania trestného činu.

31

Napokon po štvrté toto rozhodnutie Okrožno sodišče v Kopru (Krajský súd Koper) bolo potvrdené rozhodnutím Višje sodišče v Kopru (Odvolací súd Koper, Slovinsko) z 8. októbra 2020 a stalo sa právoplatným.

32

Vnútroštátny súd na jednej strane tvrdí, že žiadosť o vydanie už skôr zaslaná slovinským orgánom a žiadosť o vydanie, o ktorú ide v prejednávanej veci, sa týkajú tých istých trestných činov a na druhej strane, že skutky, o ktorých rozhodol Okrožno sodišče v Mariboru (Krajský súd Maribor) vo svojom rozsudku citovanom v bode 28 tohto rozsudku, sú totožné so skutkami, ktoré sú uvedené v tejto druhej žiadosti o vydanie, v rozsahu, v akom sú v nej opísané trestné činy spáchané do júna 2010.

33

Podľa vnútroštátneho súdu tak prípustnosť žiadosti o vydanie v rozsahu, v akom sa týka skutkov spáchaných pred júlom 2010, závisí od otázky, či sa zásada ne bis in idem, tak ako je zakotvená v článku 54 DVSD, v spojení s článkom 50 Charty, uplatňuje na spor vo veci samej.

34

Tento súd uvádza, že rozsudok z 12. mája 2021, Bundesrepublik Deutschland (Červený obežník Interpolu) (C‑505/19, ďalej len „rozsudok Červený obežník Interpolu, EU:C:2021:376), neumožňuje rozhodnúť o tejto otázke vzhľadom na rozdiely medzi prejednávanou vecou a tou, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok.

35

Tento súd totiž po prvé uvádza, že HF nie je občanom Únie.

36

Po druhé predmetom sporu vo veci samej je formálna žiadosť o vydanie a nielen vydanie červeného obežníka Interpolu s cieľom predbežného zadržania na účely prípadného vydania.

37

Po tretie, ak by Spolková republika Nemecko mala odmietnuť vydať HF z dôvodu povinnosti rešpektovať zásadu ne bis in idem v zmysle článku 50 Charty, porušila by povinnosť vydania stanovenú v článku 1 ods. 1 dohody o vydávaní medzi Nemeckom a USA, keďže trestný čin prisudzovaný HF spĺňa podmienky stanovené v článku 2 ods. 1 a 2 tejto dohody.

38

Okolnosť, že HF už bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okrožno sodišče v Mariboru (Krajský súd Maribor) zo 6. júla 2012 za časť trestných činov, ktoré sú predmetom žiadosti o vydanie vo veci samej, teda za trestné činy spáchané do júna 2010, a že uložený trest bol už v celom rozsahu vykonaný, nepredstavuje prekážku vydania HF. Ako totiž jasne vyplýva z jeho znenia, článok 8 dohody o vydávaní medzi Nemeckom a USA zakazuje dožiadanému štátu povoliť vydanie z dôvodu zásady ne bis in idem iba v prípade, keď bola stíhaná osoba právoplatne odsúdená príslušnými orgánmi tohto štátu, teda v danom prípade Spolkovej republiky Nemecko. Tento článok nemožno vykladať tak, že sa vzťahuje aj na odsudzujúce rozsudky vynesené v iných členských štátoch.

39

Okrem toho Spolková republika Nemecko a Spojené štáty americké sa výslovne dohodli, v rámci rokovaní týkajúcich sa dohody o vydávaní medzi Nemeckom a USA, že rozhodnutia vynesené v tretích štátoch nie sú prekážkou vydania.

40

Napokon tento výklad článku 8 dohody o vydávaní medzi Nemeckom a USA vyplýva tiež zo skutočnosti, že druhá dodatková dohoda, ktorou bola dohoda o vydávaní medzi Nemeckom a USA zosúladená s dohodou medzi EÚ a USA, nestanovila osobitné ustanovenie o rozšírení zákazu dvojitého uloženia trestu na všetky členské štáty.

41

Vnútroštátny súd sa však pýta, či článok 50 Charty v spojení s článkom 54 DVSD neukladá Spolkovej republike Nemecko povinnosť odmietnuť vydanie HF za trestné činy, za ktoré ho už právoplatne odsúdil Okrožno sodišče v Mariboru (Krajský súd Maribor).

42

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti v prvom rade uvádza, že podmienky na uplatnenie zásady ne bis in idem zakotvenej v článku 50 Charty a v článku 54 DVSD sú vo veci samej splnené.

43

HF bol totiž v prvom rade právoplatne odsúdený súdom členského štátu a uložený trest bol v celom rozsahu vykonaný.

44

Ďalej uplatňovanie ustanovení uvedených v bode 42 tohto rozsudku nie je vyhradené len na občanov Únie.

45

Okrem toho podľa bodov 94 a 95 rozsudku Červený obežník Interpolu dočasné zadržanie niektorým z členských štátov osoby, ktorej sa týka červený obežník vydaný Interpolom na žiadosť tretieho štátu, predstavuje „trestné stíhanie“ v zmysle článku 54 DVSD. Na základe toho rozhodnutie o prípustnosti vydania, o aké ide vo veci samej, ktoré vedie k odovzdaniu dotknutej osoby žiadajúcemu tretiemu štátu na účely trestného stíhania, by sa malo tiež považovať za trestné stíhanie.

46

Napokon rozhodnutie o prípustnosti vydania štátneho príslušníka tretieho štátu do Spojených štátov amerických, vydané v členskom štáte, predstavuje vykonávanie práva Únie v zmysle článku 51 Charty. Toto rozhodnutie sa totiž v každom prípade týka dohody medzi EÚ a USA, pri uplatňovaní ktorej je potrebné prihliadať na základné práva zaručené Chartou. Okrem toho podľa vnútroštátneho súdu mal HF v čase svojho zadržania právo voľného pohybu podľa článku 20 ods. 1 DVSD v spojení s článkom 6 ods. 1 prvým pododsekom písm. b) Kódexu schengenských hraníc, ako aj s článkom 4 ods. 1 nariadenia 2018/1806, keďže ako srbský štátny príslušník bol oslobodený od vízovej povinnosti. V rámci uplatňovania článku 20 DVSD by tak malo byť prihliadané na uvedené základné práva.

47

Po druhé vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či článok 50 Charty v spojení s článkom 54 DVSD môže mať za následok, že štátny príslušník tretieho štátu nemôže byť vydaný do Spojených štátov amerických.

48

V tejto súvislosti uvádza, že Súdny dvor v rozsudku Červený obežník Interpolu odkázal na právo voľného pohybu v zmysle článku 21 ZFEÚ osoby, ktorej sa týkal červený obežník, a síce nemeckého štátneho príslušníka, predtým, než dospel k záveru, že na túto osobu sa vzťahovala zásada ne bis in idem, tak ako je zaručená v článku 54 DVSD, v kontexte zverejnenia červeného obežníka Interpolu sledujúceho predbežné zadržanie tejto osoby na účely jej prípadného vydania do tretieho štátu.

49

Na HF, ktorý je srbským štátnym príslušníkom, sa však nevzťahuje právo voľného pohybu v zmysle článku 21 ods. 1 ZFEÚ. Naproti tomu vzhľadom na to, že je oslobodený od vízovej povinnosti, má právo na voľný pohyb podľa článku 20 DVSD. Treba teda preskúmať, či právo na voľný pohyb v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia môže byť obmedzené za takých okolností, o aké ide vo veci samej.

50

Vnútroštátny súd sa v tejto súvislosti prikláňa skôr k názoru, že ustanovenie článku 54 DVSD v spojení s článkom 50 Charty nebráni vydaniu HF do Spojených štátov amerických vzhľadom na to, že tento súd je povinný rešpektovať povinnosť vydania stanovenú dohodou o vydávaní medzi Nemeckom a USA.

51

Vnútroštátny súd dospel k tomuto záveru na základe výkladu článku 351 prvého odseku ZFEÚ, podľa ktorého sa tento článok vzťahuje tiež na dohody, ktoré hoci boli uzatvorené po 1. januári 1958, sa týkajú oblasti, v ktorej Únia nadobudla právomoc až po uzatvorení týchto dohôd z dôvodu rozšírenia právomocí Únie, ktoré dotknutý členský štát pri uzatvorení týchto dohôd nemohol objektívne predvídať.

52

Dohoda o vydávaní medzi Nemeckom a USA vstúpila do platnosti 30. júla 1980, teda pred uzatvorením dohody zo 14. júna 1985 medzi vládami štátov Hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach a a fortiori pred uzatvorením DVSD 19. júna 1990 a protokolu z 2. októbra 1997, tvoriaceho prílohu Amsterdamskej zmluvy, ktorým sa začleňuje Schengenské acquis do rámca Únie. Spolková republika Nemecko tak nemohla pri uzatváraní dohody o vydávaní medzi Nemeckom a USA predvídať, že zásada ne bis in idem na európskej úrovni alebo súdna spolupráca v trestných veciach budú začlenené do oblastí právomoci Únie.

53

Navyše vzhľadom na to, že dohoda medzi EÚ a USA nestanovuje túto zásadu ne bis in idem na európskej úrovni, by sa z toho a contrario dalo vyvodiť, že bilaterálnu dohodu o vydávaní, ktorá sa obmedzuje na stanovenie vnútroštátneho zákazu dvojitého uloženia trestu, treba naďalej dodržiavať.

54

Za týchto podmienok Oberlandesgericht München (Vyšší krajinský súd Mníchov) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 54 [DVSD] v spojení s článkom 50 [Charty] vykladať v tom zmysle, že tieto právne predpisy bránia vydaniu príslušníka tretieho štátu, ktorý nie je občanom Únie v zmysle článku 20 ZFEÚ, orgánmi zmluvného štátu tohto dohovoru a členského štátu Európskej únie do tretieho štátu, ak iný členský štát Európskej únie už právoplatne odsúdil dotknutú osobu za tie isté skutky, na ktoré sa vzťahuje žiadosť o vydanie, a tento rozsudok bol vykonaný, a ak by rozhodnutie odmietnuť vydať túto osobu tretiemu štátu bolo možné len akceptovaním porušenia bilaterálnej zmluvy o vydávaní uzavretej s týmto tretím štátom?“

55

Vnútroštátny súd navrhol, aby bola vec prejednaná v naliehavom prejudiciálnom konaní upravenom v článku 23a prvom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a v článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

56

Vnútroštátny súd na podporu svojho návrhu uviedol skutočnosť, že HF sa od 20. januára 2022 nachádza vo vydávacej väzbe v Nemecku na účely vydávacieho konania, o ktoré ide vo veci samej, a že odpoveď na položenú otázku môže mať vplyv na túto vydávaciu väzbu.

57

V prvom rade treba uviesť, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka najmä výkladu článku 54 DVSD a že, ako vyplýva z článku 2 rozhodnutia 1999/436 a z jeho prílohy A, Rada určila články 34 a 31 ZEÚ za právny základ článku 54 DVSD.

58

Hoci bol článok 34 ZEÚ zrušený Lisabonskou zmluvou, ustanovenia článku 31 ZEÚ boli prevzaté do článkov 82, 83 a 85 ZFEÚ. Tieto posledné uvedené ustanovenia patria do tretej časti hlavy V ZFEÚ týkajúcej sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Tento prejudiciálny návrh preto môže byť predmetom naliehavého prejudiciálneho konania v súlade s článkom 23a prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článkom 107 ods. 1 rokovacieho poriadku.

59

V druhom rade pokiaľ ide o kritérium týkajúce sa naliehavosti, z ustálenej judikatúry vyplýva, že toto kritérium je splnené, ak osoba dotknutá v spore vo veci samej je ku dňu podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania pozbavená slobody a jej ponechanie vo väzbe závisí od vyriešenia sporu vo veci samej [rozsudok z 28. apríla 2022, C a CD (Právne prekážky výkonu rozhodnutia o odovzdaní), C‑804/21 PPU, EU:C:2022:307, bod 39, ako aj citovaná judikatúra].

60

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že HF je v súčasnosti predbežne zadržaný a že v závislosti na odpovedi danej na prejudiciálnu otázku by vnútroštátny súd mohol nariadiť prepustenie HF na slobodu.

61

Za týchto okolností druhá komora Súdneho dvora 15. júla 2022 na základe návrhu sudkyne spravodajkyne a po vypočutí generálneho advokáta vyhovela návrhu vnútroštátneho súdu na prejednanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania v naliehavom prejudiciálnom konaní.

62

Okrem toho na základe článku 113 ods. 2 rokovacieho poriadku rozhodla o postúpení veci Súdnemu dvoru na účely jej pridelenia veľkej komore.

63

Vnútroštátny súd sa svojou prejudiciálnou otázkou v podstate pýta, či sa článok 54 DVSD v spojení s článkom 50 Charty má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby orgány členského štátu vydali štátneho príslušníka tretieho štátu do iného tretieho štátu, ak bol tento štátny príslušník na jednej strane právoplatne odsúdený v inom členskom štáte za rovnaké skutky, ako sú tie, ktoré sú uvedené v žiadosti o vydanie, a odpykal si trest, ktorý mu bol uložený, a na druhej strane žiadosť o vydanie sa zakladá na bilaterálnej dohode o vydávaní, ktorá obmedzuje dosah zásady ne bis in idem na rozsudky vynesené v dožiadanom členskom štáte.

64

Na úvod treba pripomenúť, že zásada ne bis in idem predstavuje základnú zásadu práva Únie, ktorá je v súčasnosti zakotvená v článku 50 Charty (rozsudky z 22. marca 2022, bpost, C‑117/20, EU:C:2022:202, bod 22, ako aj z 22. marca 2022, Nordzucker a i., C‑151/20, EU:C:2022:203, bod 28).

65

Okrem toho táto zásada, zakotvená tiež v článku 54 DVSD, vyplýva z ústavných tradícií spoločných členským štátom. Tento posledný uvedený článok treba preto vykladať s prihliadnutím na článok 50 Charty, ktorého dodržanie podstatného obsahu zabezpečuje (pozri v tomto zmysle rozsudok Červený obežník Interpolu, bod 70 a citovanú judikatúru).

66

Vzhľadom na pochybnosti vyjadrené vnútroštátnym súdom a uvedené v bodoch 47 až 53 tohto rozsudku treba v prvom rade preskúmať výkladové prvky týkajúce sa článku 54 DVSD pred posúdením prípadného vplyvu dohody o vydávaní medzi Nemeckom a USA, ako aj článku 351 prvého odseku ZFEÚ na uplatňovanie tohto článku v spore vo veci samej.

67

V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora je pri výklade ustanovenia práva Únie nutné vziať do úvahy nielen jeho doslovné znenie, ale aj vzájomný kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudok Červený obežník Interpolu, bod 77 a citovaná judikatúra).

68

Ako vyplýva z jeho znenia, článok 54 DVSD bráni tomu, aby členský štát stíhal osobu za tie isté skutky, za ktoré už bola právoplatne odsúdená alebo oslobodená spod obžaloby iným členským štátom, pod podmienkou, že v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva, alebo podľa práva tohto posledného uvedeného štátu už nemôže byť vykonaný.

69

Vnútroštátny súd sa v prejednávanej veci konkrétne pýta Súdneho dvora na jednej strane na uplatňovanie tohto ustanovenia v prípade formálnej žiadosti o vydanie, a na druhej strane, či pojem „osoba“ uvedený v tomto ustanovení zahŕňa štátneho príslušníka tretieho štátu.

70

V tejto súvislosti sa treba po prvé domnievať, že pojem „stíhanie“ v zmysle článku 54 DVSD zahŕňa žiadosť o vydanie. Ako totiž v podstate konštatoval generálny advokát v bode 46 svojich návrhov, ak dočasné zadržanie osoby, na ktorú sa vzťahuje červený obežník Interpolu, ktorého účelom je umožniť prípadné vydanie tejto osoby do tretieho štátu, spadá pod tento pojem, platí to a fortiori v prípade výkonu žiadosti o vydanie, keďže toto vykonanie predstavuje opatrenie členského štátu, ktoré prispieva k účinnému výkonu trestného stíhania v dotknutom treťom štáte.

71

Po druhé pokiaľ ide o otázku, či pojem „osoba“ uvedený v článku 54 DVSD zahŕňa štátneho príslušníka tretieho štátu, treba uviesť, že tento článok zaručuje ochranu zásady ne bis in idem, pokiaľ „osoba“ bola právoplatne odsúdená alebo oslobodená spod obžaloby členským štátom.

72

Treba preto v prvom rade konštatovať, že znenie článku 54 DVSD nestanovuje podmienku týkajúcu sa skutočnosti, či daná osoba má občianstvo členského štátu.

73

Ďalej tento záver je podporený kontextom daného ustanovenia.

74

Článok 50 Charty, v spojení s ktorým treba vykladať článok 54 DVSD, totiž stanovuje, že „nikoho“ nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom v súlade so zákonom. Ani článok 50 Charty teda nezakladá vzťah s občianstvom Únie. Okrem toho, ako uviedol generálny advokát v bode 49 svojich návrhov, tento článok 50 sa nenachádza v hlave V Charty týkajúcej sa „občianstva“, ale v jej hlave VI týkajúcej sa „spravodlivosti“.

75

Napokon výklad článku 54 DVSD, podľa ktorého pojem „osoba“ uvedený v tomto ustanovení zahŕňa štátneho príslušníka tretieho štátu, je tiež podporený cieľmi, ktoré toto ustanovenie sleduje.

76

Na jednej strane totiž z judikatúry vyplýva, že zásada ne bis in idem uvedená v tomto článku má v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti zabrániť tomu, aby osoba, ktorá už bola právoplatne odsúdená alebo oslobodená spod obžaloby, bola stíhaná v dôsledku toho, že využila svoje právo voľného pohybu, za tie isté skutky na území viacerých členských štátov, čím sa má zaručiť právna istota prostredníctvom rešpektovania rozhodnutí verejných orgánov, ktoré nadobudli právoplatnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok Červený obežník Interpolu, bod 79).

77

Na druhej strane Súdny dvor rozhodol, že ako dôsledok zásady res iudicata má zásada ne bis in idem za cieľ zaručiť právnu istotu a spravodlivosť zabezpečením toho, že dotknutá osoba, ktorá bola stíhaná a prípadne odsúdená, bude mať istotu, že nebude znovu stíhaná za rovnaký čin (rozsudok z 22. marca 2022, Nordzucker a i., C‑151/20, EU:C:2022:203, bod 62). Článok 54 DVSD tak zabezpečuje občiansky pokoj osobám, ktoré boli právoplatne odsúdené alebo oslobodené spod obžaloby po tom, čo bolo začaté trestné stíhanie (rozsudok z 28. septembra 2006, Gasparini a i., C‑467/04, EU:C:2006:610, bod 27).

78

Z hľadiska cieľov sledovaných článkom 54 DVSD sa preto treba domnievať, že uplatňovanie tohto ustanovenia nemôže byť obmedzené len na občanov členského štátu, keďže cieľom tohto ustanovenia je v širšom zmysle zaručiť každej osobe, ktorá bola odsúdená a svoj trest už vykonala, alebo ktorá bola prípadne právoplatne oslobodená spod obžaloby v členskom štáte, aby sa mohla pohybovať vnútri schengenského priestoru bez obavy zo stíhania v inom členskom štáte pre ten istý čin (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 2016, Kossowski, C‑486/14, EU:C:2016:483, bod 45).

79

Treba ešte dodať, že na pojednávaní bola vznesená otázka, či legálnosť alebo nelegálnosť pobytu HF v čase jeho zadržania bola relevantná na účely určenia, či sa na neho vzťahuje alebo nevzťahuje článok 54 tohto dohovoru.

80

Tento prvok však nemá vplyv na uplatňovanie článku 54 DVSD. Aj keby totiž pobyt dotknutej osoby v čase jej zadržania nebol alebo prestal byť legálny, táto okolnosť by neviedla k jej vylúčeniu z požívania ochrany priznanej týmto článkom.

81

Je síce pravda, ako bolo uvedené v bode 76 tohto rozsudku, že zásada ne bis in idem uvedená v článku 54 DVSD má najmä zaručiť osobe, ktorá už bola právoplatne odsúdená alebo oslobodená spod obžaloby v jednom členskom štáte, aby sa mohla pohybovať vnútri schengenského priestoru bez obavy zo stíhania v inom členskom štáte za ten istý skutok.

82

Z tohto ustanovenia však vôbec nevyplýva, že uplatnenie tohto základného práva, ktoré je v ňom zakotvené, podlieha, pokiaľ ide o štátnych príslušníkov tretích štátov, dodržaniu podmienok týkajúcich sa legálnosti ich pobytu alebo požívania práva na voľný pohyb vnútri schengenského priestoru. Jediná požiadavka zavedená týmto ustanovením a uplatniteľná vo všetkých prípadoch je tá, aby bol právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby v členskom štáte, pričom v prípade odsúdenia musí byť trest už odpykaný, alebo sa musí práve odpykávať alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný.

83

Treba tiež zdôrazniť, že žiadne iné ustanovenie DVSD nepodriaďuje uplatňovanie jeho článku 54 podmienkam týkajúcim sa legálnosti pobytu dotknutej osoby alebo požívania práva voľného pohybu vnútri schengenského priestoru. Okrem toho, zatiaľ čo toto ustanovenie patrí do hlavy III DVSD s názvom „Polícia a bezpečnosť“, ustanovenia týkajúce sa podmienok pre cestovanie cudzincov sa nachádzajú v hlave II tohto dohovoru s názvom „Zrušenie kontrol na vnútorných hraniciach a pohyb osôb“.

84

Navyše, ako bolo pripomenuté v bodoch 76 a 77 tohto rozsudku, zásada ne bis in idem stanovená v článku 54 DVSD smeruje tiež k zabezpečeniu právnej istoty v rámci priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti prostredníctvom rešpektovania rozhodnutí verejných orgánov členských štátov, ktoré nadobudli právoplatnosť.

85

Ochrana každej osoby, ktorá bola právoplatne odsúdená alebo oslobodená spod obžaloby v jednom členskom štáte, proti novým stíhaniam za tie isté skutky v inom členskom štáte, nezávisle na jej štátnej príslušnosti a legálnosti jej pobytu, prispieva k realizácii tohto cieľa.

86

Vyplýva z toho, že v takej veci, o akú ide vo veci samej, sa má dotknutá osoba nezávisle na skutočnosti, či v čase svojho zadržania mala alebo nemala legálny pobyt, a teda na skutočnosti, či mala alebo nemala právo na voľný pohyb podľa článku 20 ods. 1 DVSD, považovať za osobu, na ktorú sa vzťahuje článok 54 DVSD.

87

Toto konštatovanie nie je spochybnené skutočnosťou, ako zdôrazňuje vnútroštátny súd, že Súdny dvor v rozsudku Červený obežník Interpolu opakovane odkázal na právo na voľný pohyb podľa článku 21 ZFEÚ.

88

Z tohto rozsudku, predovšetkým z jeho bodov 89 až 93 a 106, totiž vyplýva, že Súdny dvor v danom rozsudku podal výklad článku 54 DVSD len v spojení s článkom 50 Charty a nie s článkom 21 ZFEÚ. Okrem toho, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 52 svojich návrhov, odkazy na článok 21 ZFEÚ obsiahnuté v tomto rozsudku sa vysvetľujú okolnosťami veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, v ktorej sa nemecký štátny príslušník sťažoval z dôvodu, že vydanie červeného obežníka Interpolu, ktorý sa ho týkal, mu bránilo vo výkone jeho práva na voľný pohyb podľa tohto článku, keďže nemohol bez rizika zatknutia vycestovať do iného členského štátu než do Spolkovej republiky Nemecko.

89

Súdny dvor okrem toho v rozsudku z 27. mája 2014, Spasic (C‑129/14 PPU, EU:C:2014:586, body 61 až 63), nevzniesol výhradu k uplatniteľnosti článku 54 DVSD v spojení s článkom 3 ods. 2 ZEÚ na spor v danej veci, pričom tento spor sa týkal, podobne ako vo veci samej, srbského štátneho príslušníka, ktorý nepožíval právo voľného pohybu zaručené v článku 21 ZFEÚ.

90

Vyplýva z toho, že článok 54 DVSD v spojení s článkom 50 Charty bráni vydaniu štátneho príslušníka tretieho štátu orgánmi členského štátu do iného tretieho štátu, ak na jednej strane tento štátny príslušník bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby iným členským štátom za tie isté skutky, ktoré sú uvedené v žiadosti o vydanie, a na druhej strane, ak v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva alebo podľa práva tohto iného členského štátu už nemôže byť vykonaný.

91

Tento výklad článku 54 DVSD nemôžu spochybniť tvrdenia uvedené Generálnou prokuratúrou Mníchov a nemeckou vládou tak v ich písomných pripomienkach, ako aj na pojednávaní, podľa ktorých treba v prípade žiadosti o vydanie štátneho príslušníka tretieho štátu do iného tretieho štátu vykladať tento článok reštriktívne na účely zabezpečenia riadneho výkonu spravodlivosti a účinnosti trestných stíhaní. V tomto kontexte tieto dotknuté osoby vyjadrujú výhrady k otázke, či konanie, ktoré prebehlo pred slovinskými súdmi, prihliadlo na všetky relevantné skutočnosti pri rozhodovaní o skutkoch, ktorých sa dopustil HF počas obdobia posudzovaného týmito súdmi, predovšetkým na niektoré informácie, ktoré mali k dispozícii orgány Spojených štátov amerických.

92

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že tak zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, ako aj zásada vzájomného uznávania, ktorá sa samotná opiera o vzájomnú dôveru medzi členskými štátmi, majú v práve Únie zásadný význam vzhľadom na to, že umožňujú vytvorenie a zachovanie priestoru bez vnútorných hraníc (rozsudok z 15. októbra 2019, Dorobantu, C‑128/18, EU:C:2019:857, bod 46 a citovaná judikatúra).

93

Pokiaľ ide konkrétne o článok 54 DVSD, Súdny dvor rozhodol, že tento článok nevyhnutne znamená, že existuje vzájomná dôvera členských štátov v ich príslušné systémy trestného súdnictva, pričom každý z nich súhlasí s uplatnením trestného práva platného v iných členských štátoch, hoci by uplatnenie jeho vlastnej vnútroštátnej právnej úpravy viedlo k inému výsledku. Táto vzájomná dôvera vyžaduje, aby príslušné dotknuté orgány druhého členského štátu akceptovali právoplatné rozhodnutie vydané na území prvého členského štátu, ktoré im bolo oznámené (pozri v tomto zmysle rozsudok Červený obežník Interpolu, bod 80 a citovanú judikatúru).

94

Taký výklad článku 54 DVSD, aký odporúča Generálna prokuratúra Mníchov a nemecká vláda, vzhľadom na to, že by umožnil viaceré trestné stíhania proti tej istej osobe za tie isté skutky, ako sú tie, za ktoré už bola právoplatne odsúdená alebo oslobodená spod obžaloby v inom členskom štáte, by však vo vzťahoch medzi členskými štátmi spochybnil samotný základ priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti ako priestoru bez vnútorných hraníc a porušil by zásady vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí v trestných veciach, na ktorých je toto ustanovenie založené.

95

Vnútroštátny súd sa tiež snaží dozvedieť, či skutočnosť, že na jednej strane dohoda medzi EÚ a USA nestanovuje dôvod odmietnutia založený na zásade ne bis in idem a na druhej strane, že dohoda o vydávaní medzi Nemeckom a USA obmedzuje dosah zásady ne bis in idem na rozsudky vynesené v dožiadanom členskom štáte, môže mať vplyv na odpoveď na prejudiciálnu otázku.

96

V tejto súvislosti z článku 1 dohody medzi EÚ a USA vyplýva, že Únia a Spojené štáty americké sa v súlade s ustanoveniami tejto dohody zaväzujú ustanoviť zlepšenia spolupráce „v súvislosti s platnými vzťahmi s ohľadom na extradíciu medzi členskými štátmi a Spojenými štátmi americkými, ktoré upravujú extradíciu páchateľov“.

97

Okrem toho z jej článku 3 s názvom „Rozsah pôsobnosti tejto dohody v súvislosti s bilaterálnymi zmluvami o extradícii s členskými štátmi“ vyplýva, že ustanovenia dohody medzi EÚ a USA uvedené v jej článkoch 4 až 14 nahrádzajú alebo dopĺňajú, podľa podmienok a spôsobov stanovených v tomto článku 3, ustanovenia bilaterálnych zmlúv o extradícii uzatvorených medzi členskými štátmi a Spojenými štátmi americkými.

98

Dohoda medzi EÚ a USA sa preto uplatňuje na vzťahy existujúce medzi členskými štátmi a Spojenými štátmi americkými v oblasti extradície, teda na vzťahy upravené platnými bilaterálnymi dohodami o extradícii, akou je dohoda o vydávaní medzi Nemeckom a USA. Ako uvádza Európska komisia, táto dohoda tak poskytuje spoločný rámec uplatniteľný na vydávacie konania do Spojených štátov amerických, do ktorého sú zahrnuté existujúce bilaterálne dohody o extradícii.

99

Okrem toho článok 16 dohody medzi EÚ a USA v odseku 1 stanovuje, že táto dohoda sa vzťahuje na trestné činy spáchané pred aj po nadobudnutí jej platnosti, teda 1. februára 2010 a v jeho odseku 2, že sa vzťahuje na žiadosti o extradíciu podané po nadobudnutí jej platnosti.

100

V rozsahu, v akom táto dohoda priamo nestanovuje vydávacie konanie, ale opiera sa o vydávacie konania stanovené v platných bilaterálnych dohodách o extradícii, žiadosti o vydanie uvedené v jej článku 16 ods. 2 musia byť nevyhnutne podané na základe bilaterálnej dohody o extradícii medzi členským štátom a Spojenými štátmi americkými, akou je dohoda o vydávaní medzi Nemeckom a USA.

101

Vyplýva z toho, že dohoda medzi EÚ a USA sa uplatňuje na také konanie o vydávaní, o aké ide vo veci samej, keďže žiadosť o vydanie bola podaná na základe dohody o vydávaní medzi Nemeckom a USA po nadobudnutí platnosti tejto dohody (pozri analogicky rozsudok z 10. apríla 2018, Pisciotti, C‑191/16, EU:C:2018:222, bod 32).

102

Je síce pravda, že dohoda medzi EÚ a USA výslovne nestanovuje, že uplatniteľnosť zásady ne bis in idem umožňuje orgánom členských štátov odmietnuť vydanie požadované Spojenými štátmi americkými (rozsudok Červený obežník Interpolu, bod 97).

103

Článok 17 ods. 2 dohody medzi EÚ a USA sa však vzťahuje na situácie, v ktorých ústavné zásady dožiadaného štátu alebo záväzné právoplatné súdne rozhodnutia môžu predstavovať prekážku pre splnenie jeho záväzku extradície a keď riešenie záležitosti nie je ustanovené ani v dohode medzi EÚ a USA, ani v platnej bilaterálnej zmluve, a stanovuje, že v takýchto situáciách sa medzi dožiadaným a žiadajúcim štátom uskutočnia konzultácie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. apríla 2018, Pisciotti, C‑191/16, EU:C:2018:222, bod 40).

104

Tento článok 17 ods. 2 teda v zásade umožňuje, aby členský štát buď na základe pravidiel svojho ústavného práva alebo záväzných právoplatných súdnych rozhodnutí vyhradil osobám, o ktorých už bolo vynesené právoplatné rozhodnutie za ten istý trestný čin, za ktorý sa žiada o vydanie, osobitné postavenie tým, že zakáže ich vydanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. apríla 2018, Pisciotti, C‑191/16, EU:C:2018:222, bod 41). Predstavuje tým samostatný a subsidiárny právny základ na uplatňovanie zásady ne bis in idem v rámci žiadosti o vydanie adresovanej Spojenými štátmi americkými členskému štátu, pokiaľ uplatniteľná bilaterálna dohoda neumožňuje vyriešiť túto otázku.

105

Vnútroštátny súd však uvádza, že hoci článok 8 dohody o vydávaní medzi Nemeckom a USA stanovuje, že vydávanie sa nepovolí, ak príslušné orgány dožiadaného štátu už právoplatne oslobodili alebo odsúdili stíhanú osobu za trestný čin, za ktorý sa žiada o vydanie, nestanovuje túto možnosť v prípade právoplatného rozsudku vyneseného v inom štáte.

106

Právomoc členských štátov prijať pravidlá týkajúce sa vydávania však musí byť vykonávaná v súlade s právom Únie, do ktorého patrí článok 54 DVSD a článok 50 Charty, uplatniteľným v spore vo veci samej vzhľadom na konštatovania uvedené v bodoch 86 a 101 tohto rozsudku. Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že hoci v prípade neexistencie pravidiel práva Únie, ktorými sa riadi vydávanie do tretieho štátu, sú členské štáty oprávnené prijať takéto pravidlá, tieto členské štáty sú povinné vykonávať túto právomoc v súlade s právom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Červený obežník Interpolu, bod 100 a citovanú judikatúru).

107

Vnútroštátny súd však vo svojom rozhodnutí uvádza, že článok 8 dohody o vydávaní medzi Nemeckom a USA sa má vykladať tak, že vylučuje rozsudky vydané v iných členských štátoch.

108

Zásada prednosti ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, v prípade nemožnosti podať konformný výklad povinnosť zabezpečiť plný účinok požiadaviek tohto práva v spore, o ktorom rozhoduje, pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatní akúkoľvek vnútroštátnu právnu úpravu, hoci aj časovo následnú, ktorá je v rozpore s ustanovením práva Únie s priamym účinkom, a to bez toho, aby musel požiadať alebo vyčkať na predchádzajúce zrušenie tejto vnútroštátnej právnej úpravy zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. marca 2022, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld (Priamy účinok), C‑205/20, EU:C:2022:168, bod 37 a citovanú judikatúru].

109

Pokiaľ ide o zásadu ne bis in idem zakotvenú v článku 50 Charty, Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že toto ustanovenie má priamy účinok (rozsudky z 20. marca 2018, Garlsson Real Estate a i., C‑537/16, EU:C:2018:193, bod 68, ako aj z 24. októbra 2018, XC a i., C‑234/17, EU:C:2018:853, bod 38). Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 65 tohto rozsudku to platí aj pre článok 54 DVSD.

110

Ako vyžaduje judikatúra citovaná v bode 108 tohto rozsudku, prináleží teda vnútroštátnemu súdu, aby zabezpečil plný účinok článku 54 DVSD a článku 50 Charty v spore vo veci samej a z vlastnej iniciatívy neuplatnil akékoľvek ustanovenie dohody o vydávaní medzi Nemeckom a USA, ktoré je v rozpore so zásadou ne bis in idem zakotvenou v týchto článkoch, bez toho, aby musel počkať, kým Spolková republika Nemecko prerokuje prípadnú zmenu tejto dohody.

111

V tejto súvislosti nie je relevantné, ako uvádza vnútroštátny súd, že Spolková republika Nemecko a Spojené štáty sa v rámci rokovaní o tejto dohode o vydávaní, ku ktorým došlo v roku 1978, dohodli, že rozhodnutia vydané v tretích štátoch nebudú prekážkou vydávania. Bez toho, aby bolo dotknuté preskúmanie článku 351 ZFEÚ v bodoch 115 až 127 tohto rozsudku, tento záväzok nemôže mať prednosť pred povinnosťami vyplývajúcimi pre tento členský štát z ustanovení práva Únie citovaných v predchádzajúcom bode tohto rozsudku od okamihu ich vstupu do platnosti.

112

Treba dodať, že v prípade nemožnosti podať výklad relevantných ustanovení dohody o vydávaní medzi Nemeckom a USA, ktorý by bol v súlade s výkladom článku 54 DVSD a článku 50 Charty uvedeným v bode 90 tohto rozsudku, sa treba domnievať, že uvedená dohoda neumožňuje vyriešiť otázku o uplatňovaní zásady ne bis in idem, ktorá bola vznesená v spore vo veci samej, preto túto otázku treba vyriešiť na základe článku 17 ods. 2 dohody medzi EÚ a USA v spojení s uvedeným článkom 50.

113

Vzhľadom na konštatovanie uvedené v bode 104 tohto rozsudku a ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 67 a 68 svojich návrhov, na také súdne rozhodnutie, akým je rozsudok Okrožno sodišče v Mariboru (Krajský súd Maribor) zo 6. júla 2012, sa môže vzťahovať článok 17 ods. 2 dohody medzi EÚ a USA, keďže zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že záväzné konečné súdne rozhodnutie môže predstavovať prekážku pre splnenie záväzku extradície zo strany dožiadaného štátu v prípade, ak bilaterálna dohoda o extradícii uzatvorená medzi dotknutým členským štátom a Spojenými štátmi americkými neumožňuje vyriešiť otázku o uplatňovaní zásady ne bis in idem.

114

Vyplýva z toho, že skutočnosť, že dohoda o vydávaní medzi Nemecko a USA obmedzuje dosah zásady ne bis in idem na rozsudky vynesené v dožiadanom štáte, nemôže v spore, o aký ide veci samej, spochybniť uplatniteľnosť článku 54 DVSD vyplývajúcu z výkladu tohto ustanovenia podaného v bode 90 tohto rozsudku.

115

Treba ešte preskúmať, či tak ako uvádza vnútroštátny súd, článok 351 prvý odsek ZFEÚ možno vykladať v tom zmysle, že na dohodu o vydávaní medzi Nemeckom a USA nemajú vplyv ustanovenia práva Únie, na základe čoho by nemecké orgány mohli vyhovieť žiadosti o vydanie, o ktorú ide vo veci samej, bez porušenia práva Únie.

116

Podľa článku 351 prvého odseku ZFEÚ ustanovenia Zmlúv neovplyvnia práva a povinnosti vyplývajúce z dohôd uzavretých pred 1. januárom 1958 alebo pre pristupujúce štáty pred dňom ich prístupu medzi jedným alebo viacerými členskými štátmi na jednej strane a jedným alebo viacerými tretími krajinami na strane druhej.

117

Treba konštatovať, ako uznáva samotný vnútroštátny súd, že toto ustanovenie vzhľadom na jeho znenie nie je uplatniteľné na spor vo veci samej, keďže dohoda o vydávaní medzi Nemeckom a USA bola podpísaná 20. júna 1978 a vstúpila do platnosti 30. júla 1980, teda po 1. januári 1958.

118

Vnútroštátny súd sa však pýta, či toto ustanovenie nemá byť vykladané širším spôsobom tak, že sa vzťahuje aj na dohody uzatvorené členským štátom po 1. januári 1958, alebo po dátume jeho pristúpenia, ale pred dátumom, kedy Únia získala právomoc v oblasti, ktorej sa tieto dohody týkajú.

119

V tejto súvislosti treba konštatovať, že článok 351 prvý odsek ZFEÚ je pravidlom, ktoré môže, pokiaľ sú splnené podmienky jeho uplatnenia, umožniť odchýlky z uplatňovania práva Únie, vrátane primárneho práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, EU:C:2008:461, bod 301, ako aj citovanú judikatúru).

120

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že výnimky treba vykladať striktne, aby všeobecné pravidlá neboli zbavené svojho zmyslu (rozsudok z 26. februára 2015, Wucher Helicopter a Euro‑Aviation Versicherung, C‑6/14, EU:C:2015:122, bod 24, ako aj citovaná judikatúra).

121

Takýto striktný výklad sa osobitne vyžaduje v súvislosti s článkom 351 prvým odsekom ZFEÚ, keďže toto ustanovenie neumožňuje odchýliť sa od konkrétnej zásady, ale od uplatňovania akéhokoľvek ustanovenia Zmlúv.

122

Okrem toho tento striktný výklad sa vyžaduje aj vo vzťahu k povinnosti vyplývajúcej členským štátom podľa článku 351 druhým odsekom ZFEÚ podniknúť všetky vhodné opatrenia na odstránenie zistených nezlučiteľností existujúcich medzi dohodou a Zmluvami (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. marca 2009, Komisia/Rakúsko, C‑205/06, EU:C:2009:118, bod 45; z 3. marca 2009, Komisia/Švédsko, C‑249/06, EU:C:2009:119, bod 45, ako aj z 22. októbra 2020, Ferrari, C‑720/18 a C‑721/18, EU:C:2020:854, bod 67).

123

Navyše odkaz v článku 351 prvom odseku ZFEÚ na dátum 1. január 1958, alebo pre pristupujúce štáty na dátum ich pristúpenia, bol vložený Amsterdamskou zmluvou, ktorá vstúpila do platnosti 1. mája 1999. článok 234 Zmluvy o ES totiž až dovtedy používal formuláciu „pred nadobudnutím platnosti tejto zmluvy“.

124

Preto keď počas rokovania o Amsterdamskej zmluve členské štáty zmenili to, čo v súčasnosti tvorí článok 351 prvý odsek ZFEÚ, rozhodli sa stanoviť za relevantné dátumy 1. január 1958 alebo, pre pristupujúce štáty, dátum ich pristúpenia. Tento text nebol zmenený pri prijatí Zmluvy z Nice a Lisabonskej zmluvy.

125

Hoci členské štáty už pri uzatváraní týchto Zmlúv vedeli o tom, že právomoci Únie sa môžu v priebehu času podstatne vyvíjať, a to aj v oblastiach, ktoré boli predmetom dohôd, ktoré uzatvorili s tretími štátmi, nestanovili možnosť prihliadnuť na účely článku 351 prvého odseku ZFEÚ na dátum, kedy Únia získala právomoc v danej oblasti.

126

Vyplýva z toho, že toto derogačné ustanovenie treba vykladať v tom zmysle, že sa týka iba dohôd uzatvorených pred 1. januárom 1958, alebo v prípade pristupujúcich štátov, pred dátumom ich pristúpenia.

127

Na základe toho článok 351 prvý odsek ZFEÚ nie je uplatniteľný na dohodu o vydávaní medzi Nemeckom a USA.

128

Na účely poskytnutia čo možno najužitočnejšej odpovede vnútroštátnemu súdu treba ešte pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora kritérium relevantné na posúdenie existencie toho istého porušenia v zmysle článku 50 Charty je kritérium totožnosti skutkového stavu, chápané ako existencia súboru konkrétnych okolností, ktoré sú navzájom neoddeliteľne spojené a ktoré viedli k právoplatnému oslobodeniu alebo odsúdeniu dotknutej osoby. Tento článok tak zakazuje uložiť za tie isté skutky viacero sankcií trestnej povahy v rôznych konaniach vedených na tieto účely (rozsudok z 22. marca 2022, bpost, C‑117/20, EU:C:2022:202, bod 33 a citovaná judikatúra).

129

Na základe toho podmienka týkajúca sa existencie toho istého trestného činu vyžaduje, aby boli skutkové okolnosti totožné. Naproti tomu zásada ne bis in idem sa neuplatňuje, ak predmetný skutkový stav nie je totožný, ale len podobný (rozsudok z 22. marca 2022, bpost, C‑117/20, EU:C:2022:202, bod 36).

130

Totožnosť skutkových okolností sa totiž chápe ako súbor konkrétnych skutočností vyplývajúcich z udalostí, ktoré sú v podstate tie isté, keďže zahŕňajú toho istého pôvodcu a sú navzájom neoddeliteľne spojené v čase a priestore (rozsudok z 22. marca 2022, bpost, C‑117/20, EU:C:2022:202, bod 37).

131

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, na jednej strane z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že žiadosť o vydanie, o ktorú ide vo veci samej, sa týka trestných činov, ktoré mal HF spáchať medzi septembrom 2008 a decembrom 2013. Na druhej strane vnútroštátny súd zdôrazňuje, že skutky, za ktoré bol HF právoplatne odsúdený v Slovinsku, sú totožné so skutkami, ktorých sa týka žiadosť o vydanie, v rozsahu, v akom sú v tejto žiadosti opísané trestné činy spáchané do júna 2010. Uvádza teda, že odsudzujúci rozsudok vynesený slovinskými súdmi pokrýva iba časť skutkov, ktoré sú predmetom uvedenej žiadosti o vydanie.

132

Otázka položená v prejednávanej veci sa však zakladá na predpoklade, že skutky uvedené v žiadosti o vydanie sú tie isté ako skutky, za ktoré bola stíhaná osoba už právoplatne odsúdená súdmi iného členského štátu.

133

V tejto súvislosti prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý je jediný príslušný rozhodovať o skutkových okolnostiach, a nie Súdnemu dvoru určiť, či skutky, ktoré sú predmetom žiadosti o vydanie vo veci samej, sú tie isté ako skutky, o ktorých už právoplatne rozhodli slovinské súdy (pozri analogicky rozsudky z 28. septembra 2006, Gasparini a i., C‑467/04, EU:C:2006:610, bod 56, ako aj z 22. marca 2022, bpost, C‑117/20, EU:C:2022:202, bod 38). Súdny dvor však môže poskytnúť tomuto súdu usmernenia týkajúce sa výkladu práva Únie v rámci posúdenia totožnosti skutkov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. marca 2022, Nordzucker a i., C‑151/20, EU:C:2022:203, bod 42).

134

V tejto súvislosti treba vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 128 až 130 tohto rozsudku na jednej strane spresniť, že zásada ne bis in idem v zmysle článku 54 DVSD v spojení s článkom 50 Charty nemôže predstavovať prekážku vydania, pokiaľ ide o trestné činy údajne spáchané dotknutou osobou, ktorých skutkové okolnosti sa podľa posúdenia súdu dožiadaného členského štátu so zreteľom na spis, ktorý má k dispozícii, situujú mimo obdobia posudzovaného na účely odsúdenia súdmi iného členského štátu.

135

Na druhej strane zásada ne bis in idem sa nemôže vzťahovať na prípadné trestné činy uvedené v žiadosti o vydanie, ktoré, hoci boli spáchané v priebehu obdobia posudzovaného na účely tohto odsúdenia, sa týkali iných skutkových okolností, než sú tie, ktoré boli predmetom daného odsúdenia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2010, Mantello, C‑261/09, EU:C:2010:683, bod 50).

136

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 54 DVSD v spojení s článkom 50 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vydaniu štátneho príslušníka tretieho štátu do iného tretieho štátu orgánmi členského štátu, pokiaľ na jednej strane tento štátny príslušník bol právoplatne odsúdený v inom členskom štáte za tie isté skutky, ako sú tie, ktoré sú uvedené v žiadosti o vydanie, a odpykal si trest, ktorý mu bol uložený, a na druhej strane žiadosť o vydanie sa zakladá na bilaterálnej dohode o vydávaní osôb obmedzujúcej dosah zásady ne bis in idem na rozsudky vynesené v dožiadanom členskom štáte.

137

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach, podpísaného v Schengene 19. júna 1990, ktorý nadobudol platnosť 26. marca 1995 a bol zmenený nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 610/2013 z 26. júna 2013, v spojení s článkom 50 Charty základných práv Európskej únie,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni vydaniu štátneho príslušníka tretieho štátu do iného tretieho štátu orgánmi členského štátu, pokiaľ na jednej strane tento štátny príslušník bol právoplatne odsúdený v inom členskom štáte za tie isté skutky, ako sú tie, ktoré sú uvedené v žiadosti o vydanie, a odpykal si trest, ktorý mu bol uložený, a na druhej strane žiadosť o vydanie sa zakladá na bilaterálnej dohode o vydávaní osôb obmedzujúcej dosah zásady ne bis in idem na rozsudky vynesené v dožiadanom členskom štáte.