1.

Do akej miery je v súlade s článkom 20 ZFEÚ právna úprava štátneho občianstva členského štátu, ktorá stanovuje, že štátni príslušníci tohto štátu strácajú svoje štátne občianstvo, ak dobrovoľne nadobudnú cudzie štátne občianstvo, pokiaľ pred týmto nadobudnutím nepožiadali o povolenie ponechať si svoje štátne občianstvo a toto povolenie nezískali?

2.

To je v podstate právny problém, ktorý vzniká v predmetných veciach a ktorý je predmetom dvoch prejudiciálnych otázok položených Verwaltungsgericht Düsseldorf (Správny súd Düsseldorf, Nemecko) v sporoch týkajúcich sa straty nemeckého štátneho občianstva.

3.

V prejednávanej veci je Súdny dvor opätovne vyzvaný, aby rozhodol o otázke, či je vnútroštátny systém odnímania štátneho občianstva v súlade s právom Únie. Tieto veci totiž nadväzujú na judikatúru vyplývajúcu z rozsudkov Rottmann ( 2 ), Tjebbes a i. ( 3 ), Wiener Landesregierung (Odvolanie prísľubu udelenia štátneho občianstva) ( 4 ) a Udlændinge‑ og Integrationsministeriet (Strata dánskeho štátneho občianstva) ( 5 ).

4.

V článku 20 ods. 1 ZFEÚ sa zavádza občianstvo Únie a uvádza sa, že občanom Únie je „každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu“.

5.

Staatsangehörigkeitsgesetz (zákon o štátnom občianstve) ( 6 ) (ďalej len „StAG“), ktorý je účinný od 1. januára 2000 a je uplatniteľný na spory vo veci samej, v článku 25 stanovuje:

„1.   Nemecký štátny občan stráca svoje štátne občianstvo nadobudnutím štátneho občianstva iného štátu, ak k tomuto nadobudnutiu dôjde na jeho žiadosť alebo na žiadosť zákonného zástupcu, avšak zastúpený stratí svoje štátne občianstvo len v prípade, ak sú splnené podmienky, za ktorých by bolo možné požiadať o prepustenie zo štátneho zväzku podľa § 19. K strate podľa prvej vety nedôjde, ak nemecký štátny občan nadobudne štátne občianstvo iného členského štátu Európskej únie, Švajčiarska alebo štátu, s ktorým Spolková republika Nemecko uzavrela medzinárodnú zmluvu podľa § 12 ods. 3.

2.   Štátne občianstvo nestratí ten, kto pred nadobudnutím štátneho občianstva iného štátu na základe svojej žiadosti dostal písomné povolenie príslušného orgánu na zachovanie svojho štátneho občianstva. … Pri rozhodovaní o žiadosti podľa prvej vety sa musia zvážiť verejné a súkromné záujmy. V prípade žiadateľa, ktorý má obvyklý pobyt v zahraničí, treba najmä zohľadniť, či tento žiadateľ môže hodnoverne preukázať pretrvávajúce väzby na Nemecko.“

6.

Skutkové okolnosti sporov vo veciach samých, ako vyplývajú z rozhodnutí o začatí prejudiciálneho konania, možno zhrnúť takto.

7.

Žalobca vo veci samej C‑684/22, S. Ö., narodený v Turecku v roku 1966, vstúpil na nemecké územie v roku 1990. Je ženatý a je otcom troch detí. Žalobca nadobudol 10. mája 1999 nemecké štátne občianstvo naturalizáciou a 13. septembra 1999 bol prepustený zo štátneho zväzku Tureckej republiky.

8.

Dňa 25. mája 2018 S. Ö. v rámci žiadosti o vydanie cestovného dokladu pre svojho syna uviedol, že 12. novembra 1999 opätovne nadobudol turecké štátne občianstvo. V tejto súvislosti predložil potvrdenie tureckého ministerstva vnútra z 27. februára 2019 a výpis z registra osobného stavu zo 6. novembra 2018, na základe čoho 13. septembra 1999 požiadal o opätovné udelenie tureckého štátneho občianstva, ktoré opäť nadobudol rozhodnutím Rady ministrov z 12. novembra 1999.

9.

Keďže nemecké orgány vyjadrili vážne pochybnosti o tom, či syn S. Ö. má nemecké štátne občianstvo, S. Ö. požiadal 25. apríla 2019 naturalizačný orgán mesta S. o vydanie dokladu o štátnom občianstve, aby mohol dokladovať, že má naďalej nemecké štátne občianstvo. Následne sa presťahoval na miesto, ktoré patrí do územnej pôsobnosti mesta Duisburg (Nemecko).

10.

Žalobcovia vo veci samej C‑685/22, manželia M. Ö. a N. Ö., narodení v roku 1959, resp. 1970, vstúpili na nemecké územie v roku 1974. Nemecké občianstvo nadobudli naturalizáciou 27. augusta 1999 a 2. septembra 1999 boli prepustení zo štátneho zväzku Tureckej republiky.

11.

Dňa 1. septembra 2005, počas pohovoru s orgánmi mesta Wuppertal (Nemecko) oznámili, že 24. novembra 2000 opäť nadobudli turecké štátne občianstvo. V tejto súvislosti predložili potvrdenie generálneho konzulátu Tureckej republiky v E. z 31. augusta 2005, podľa ktorého 2. septembra 1999 požiadali o opätovné udelenie tureckého štátneho občianstva, ktoré opäť nadobudli rozhodnutím Rady ministrov z 24. novembra 2000. Žalobcovia listom z 1. decembra 2016 predložili mestu Wuppertal výpis z registra osobného stavu Tureckej republiky, podľa ktorého k opätovnému nadobudnutiu tureckého štátneho občianstva došlo už na základe rozhodnutia Rady ministrov z 1. novembra 1999.

12.

V auguste 2020 mesto Wuppertal informovalo M. Ö. a N. Ö., že keďže existuje dostatočná pravdepodobnosť, že došlo k manipulácii s údajom o dátume na výpise z tureckého registra osobného stavu, tento výpis nemôže mať žiadnu dôkaznú hodnotu nad rámec dôkazu len o tej skutočnosti, že došlo k opätovnému nadobudnutiu tureckého štátneho občianstva.

13.

Žalobcovia vo veci samej C‑686/22, manželia M. S. a S. S., narodení v roku 1965, resp. 1971, vstúpili na nemecké územie v roku 1981, resp. v roku 1989. Nemecké štátne občianstvo nadobudli 10. júna 1999 naturalizáciou a následne boli prepustení zo štátneho zväzku Tureckej republiky.

14.

Súčasne s podaním žiadosti o prepustenie zo štátneho zväzku Tureckej republiky, ktoré bolo potrebné na získanie nemeckého štátneho občianstva naturalizáciou, M. S. a S. S. požiadali turecké orgány o opätovné nadobudnutie tureckého štátneho občianstva, len čo im bude udelené nemecké štátne občianstvo. Ku vtedy platnej nemeckej právnej úprave boli poučení v tom zmysle, že môžu získať späť turecké občianstvo bez straty nemeckého štátneho občianstva. V tejto súvislosti predložili výpis z registra osobného stavu Tureckej republiky, podľa ktorého žalobcovia 9. augusta 1999 na základe rozhodnutia Rady ministrov opätovne nadobudli turecké štátne občianstvo.

15.

Dňa 19. decembra 2017 M. S. a S. S. požiadali mesto Krefeld (Nemecko) o vyhlásenie, že majú nemecké štátne občianstvo. Hoci mesto Krefeld žalobcom 24. augusta 2018 vystavilo preukaz o štátnom občianstve, v dôsledku toho, že na výpise z registra osobného stavu Tureckej republiky chýbalo číslo rozhodnutia Rady ministrov, obnovilo konanie.

16.

Rozhodnutiami správnej polície, ( 7 ) žalované vo veci samej konštatovali, v súlade s § 30 ods. 1 StAG, že S. Ö., M. Ö., N. Ö., M. S. a S. S. (ďalej spolu len „žalobcovia vo veci samej“) už nemajú nemecké štátne občianstvo. ( 8 ) Domnievali sa totiž, že opätovné získanie tureckého štátneho občianstva nastalo po 1. januári 2000 a vyvolalo automatickú stratu nemeckého štátneho občianstva, v súlade s § 17 ods. 1 bodom 2 a § 25 ods. 1 prvej vety StAG. O takýto prípad by nešlo, ak by k opätovnému nadobudnutiu došlo pred 31. decembrom 1999, keďže predtým platný § 25 ods. 1 prvá veta Reichs‑ und Staatsangehörigkeitsgesetz (zákon o štátnom občianstve) z 22. júla 1913 (ďalej len „RuStAG“) ( 9 ) stanovoval, že k strate nemeckého štátneho občianstva dochádza len v prípade Nemcov s bydliskom v zahraničí. Žalobcovia v konaní vo veci samej však nepreukázali, že by opätovne nadobudli turecké štátne občianstvo pred 1. januárom 2000.

17.

Žalobcovia vo veci samej potom podali žalobu proti týmto administratívnym policajným rozhodnutiam na Verwaltungsgericht Düsseldorf (Správny súd Düsseldorf, Nemecko), ktorý je vnútroštátnym súdom.

18.

Vo svojich troch návrhoch na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátny súd uvádza, že § 25 StAG, ktorý je účinný od 1. januára 2000, je uplatniteľný na žalobcov vo veci samej keďže po nadobudnutí účinnosti nového znenia zákona opäť nadobudli turecké štátne občianstvo. Vnútroštátny súd uvádza, že výpisy z registra osobného stavu, ktoré predložili žalobcovia na preukázanie, že to tak nie je, nemajú žiadnu dôkaznú hodnotu. Okrem toho poukazuje na to, že žalobcovia v konaní vo veci samej nepožiadali pred opätovným nadobudnutím tureckého štátneho občianstva o povolenie ponechať si nemecké štátne občianstvo, ako je uvedené v § 25 ods. 2 prvej vete StAG.

19.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že podľa vnútroštátnej judikatúry je § 25 ods. 1 prvá veta StAG v súlade s právom Únie, keďže dotknutá osoba môže podľa odseku 2 prvej vety tohto článku podať žiadosť o zachovanie nemeckého štátneho občianstva; v rámci tohto konania sa výslovne predpokladá individuálne preskúmanie dôsledkov straty štátneho občianstva na situáciu dotknutej osoby.

20.

Vnútroštátny súd má však pochybnosti o súlade tejto právnej úpravy s právom Únie. Uvádza totiž, že za predpokladu, že by sa nezačalo konanie o udelenie predchádzajúceho súhlasu na zachovanie štátneho občianstva uvedené v § 25 ods. 2 StAG (ďalej len „konanie o udelenie predchádzajúceho súhlasu“), z tohto ustanovenia vyplýva, že k strate štátneho občianstva, a teda aj k strate občianstva Únie u osôb, ktoré nie sú štátnymi príslušníkmi iného členského štátu, dochádza automaticky, bez akéhokoľvek individuálneho preskúmania. Vnútroštátny súd zdôraznil, že nemecké právo nestanovuje žiadnu možnosť incidenčného preskúmania dôsledkov straty nemeckého štátneho občianstva po tom, ako táto strata nastala. V takomto prípade by jedinou možnosťou, ako môžu dotknuté osoby získať nemecké štátne občianstvo bez spätného účinku, bolo podanie novej žiadosti o udelenie štátneho občianstva naturalizáciou.

21.

Hoci okrem toho konštatuje, že v súlade so znením § 25 ods. 2 StAG žiadosť o vydanie súhlasu na zachovanie štátneho občianstva ponúka možnosť zohľadniť požiadavky práva Únie, ako ich vykladá Súdny dvor, keďže práve s ohľadom na tieto požiadavky treba pri rozhodovaní o takejto žiadosti zvážiť verejné a súkromné záujmy, vnútroštátny súd konštatuje, že v praxi však nie sú dôsledky straty postavenia občana Únie skúmané ani správnymi orgánmi, ani v rámci vnútroštátnej judikatúry. Povolenie na zachovanie štátneho občianstva by sa totiž udelilo len v prípade, ak by existoval osobitný záujem na získaní cudzieho štátneho občianstva pri zachovaní nemeckého štátneho občianstva.

22.

Za týchto okolností Verwaltungsgericht Düsseldorf (Správny súd Düsseldorf) rozhodnutiami z 3. novembra 2022, ktoré boli Súdnemu dvoru doručené 8. novembra 2022, rozhodol prerušiť konanie v troch veciach vo veci samej a predložiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

23.

Rozhodnutím zo 7. decembra 2022 boli veci C‑684/22 až C‑686/22 spojené na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj rozsudku.

24.

Písomné pripomienky predložili vo veci C‑686/22 žalobcovia vo veci samej, mesto Krefeld, nemecká a estónska vláda a Európska komisia a vo veciach C‑684/22 a C‑685/22 tie isté vlády a Komisia. Súdny dvor rozhodol, že v týchto prípadoch sa nebude konať pojednávanie.

25.

Dvoma prejudiciálnymi otázkami, ktoré sú predmetom týchto konaní a ktoré treba riešiť spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 20 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje, že jeho štátni príslušníci v prípade dobrovoľného nadobudnutia štátneho občianstva tretieho štátu, automaticky strácajú štátne občianstvo tohto členského štátu, čo v prípade osôb, ktoré nie sú zároveň štátnymi príslušníkmi iného členského štátu, znamená stratu ich postavenia občanov Únie a s tým spojených práv, pokiaľ dotknuté osoby nezískajú povolenie ponechať si toto štátne občianstvo pred nadobudnutím štátneho občianstva tretieho štátu, pričom príslušné vnútroštátne orgány pri posudzovaní žiadosti o takéto povolenie individuálne preskúmajú situáciu dotknutých osôb, aby vyvážili verejný a súkromný záujem na zachovaní štátneho občianstva členského štátu.

26.

S cieľom poskytnúť užitočnú odpoveď na túto otázku je vhodné predbežne zdôrazniť niekoľko aspektov, ktoré sa pri analýze uznesení vnútroštátneho súdu o návrhu na začatie prejudiciálneho konania zdajú byť nesporné.

27.

Po prvé, pokiaľ ide o situáciu žalobcov vo veci samej, vnútroštátny súd vysvetľuje, že títo vstúpili na nemecké územie v 70., 80. a 90. rokoch minulého storočia a odvtedy sa tam zdržiavajú. V roku 1999 získali nemecké štátne občianstvo naturalizáciou, pričom sa vzdali tureckého štátneho občianstva, ktoré im bolo následne odňaté. Ako uvádza vnútroštátny súd, žalobcovia vo veci samej, ktorí boli vzhľadom na vtedy platnú nemeckú právnu úpravu správne poučení o tom, že môžu získať späť turecké štátne občianstvo bez toho, aby tým stratili nemecké štátne občianstvo, dobrovoľne požiadali o opätovné udelenie tureckého štátneho občianstva v okamihu, keď im bolo toto občianstvo odňaté. O niekoľko rokov neskôr príslušné orgány konštatovali, že žalobcovia vo veci samej opätovne, na základe žiadosti, nadobudli turecké štátne občianstvo a že v dôsledku toho, v súlade s nemeckou právnou úpravou účinnou od 1. januára 2000, automaticky stratili nemecké štátne občianstvo, a tak aj ich postavenie občanov Únie. ( 10 ) Keďže okrem toho v súlade s touto právnou úpravou žalobcovia vo veci samej nepožiadali – a nezískali – povolenie príslušných orgánov na zachovanie nemeckého štátneho občianstva pred tým, než opätovne nadobudli turecké štátne občianstvo, nemali nárok na individuálne preskúmanie spojené s touto žiadosťou, ktoré vyvažuje verejný a súkromný záujem na zachovaní nemeckého štátneho občianstva.

28.

Po druhé, pokiaľ ide o spornú právnu úpravu, vnútroštátny súd predovšetkým uvádza, že § 25 ods. 1 StAG, ktorý je účinný od 1. januára 2000, stanovuje, že nemecký štátny príslušník stráca štátne občianstvo, ak nadobudne cudzie štátne občianstvo, ak sa toto nadobudnutie uskutoční na jeho žiadosť. V súlade s odsekom 2 tohto paragrafu si však tento štátny príslušník môže ponechať svoje štátne občianstvo, ak v tomto smere pred nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva získal na svoju žiadosť písomné povolenie príslušného orgánu. V tomto ustanovení sa tiež uvádza, že pri rozhodovaní o tejto žiadosti je potrebné vzájomne zvážiť verejný a súkromný záujem.

29.

Vnútroštátny súd následne vysvetľuje, že tak k nadobudnutiu nemeckého štátneho občianstva naturalizáciou žalobcami vo veci samej, ako aj k podaniu žiadosti o opätovné získanie tureckého štátneho občianstva došlo pred 1. januárom 2000, čo je deň nadobudnutia účinnosti § 25 StAG. ( 11 ) Spresňuje, že toto ustanovenie sa na žalobcov vo veci samej uplatňuje, pretože opätovne nadobudli turecké štátne občianstvo po tomto dni, pričom vysvetľuje, že listiny, ktoré boli predložené na preukázanie toho, že to tak nie je, nemajú žiadnu dôkaznú hodnotu. ( 12 )

30.

Napokon vnútroštátny súd uvádza, že žalobcovia vo veci samej nepodali žiadosť – a teda nezískali povolenie – s cieľom zachovať si štátnu príslušnosť pred opätovným nadobudnutím tureckého štátneho občianstva, ako ju upravuje § 25 ods. 2 StAG. V dôsledku toho došlo automaticky k strate ich nemeckého štátneho občianstva, a tým aj k strate ich postavenia občanov Únie bez toho, aby mali možnosť individuálneho preskúmania svojej situácie.

31.

Práve to je právna otázka, ktorá je jadrom týchto prípadov a ktorou sa budem zaoberať v týchto návrhoch. V nasledujúcej analýze pripomeniem hlavné línie judikatúry Súdneho dvora týkajúce sa straty statusu občana Únie a zásady, ktoré z nej vyplývajú (časť A) a ktoré by sa mali uplatniť v prejednávaných veciach (časť B).

32.

Vo svojich návrhoch prednesených vo veci Udlændinge‑ og Integrationsministeriet som zdôraznil, že leitmotív judikatúry, ktorú som analyzoval a ktorá vyplýva z rozsudkov Rottmann, Tjebbes a i. a Wiener Landesregierung, tvoria v podstate dve zásady vyvodené z judikatúry. ( 13 )

33.

Podľa prvej zásady, hoci vymedzenie „podmienok nadobúdania a straty štátneho občianstva“ patrí do právomoci každého členského štátu, táto právomoc sa musí vykonávať pri dodržaní práva Únie. ( 14 ) Pokiaľ ide o túto zásadu, ktorá bola zakotvená v rozsudku Micheletti a i. ( 15 ), a potom objasnená a potvrdená v rozsudku Rottmann ( 16 ), treba rozlišovať existenciu tejto výlučnej právomoci členských štátov od jej výkonu pri dodržaní právneho poriadku Únie.

34.

Okrem toho uvedenú právomoc Súdny dvor nikdy nespochybnil a „nadobúdanie a strata štátneho občianstva (a teda aj občianstva Únie) nie sú ako také upravené právom [Únie], avšak podmienky nadobúdania a straty štátneho občianstva musia byť zlučiteľné s právnymi predpismi [práva Únie] a musia rešpektovať práva… občana [Únie]“. ( 17 ) Skutočnosť, že záležitosť patrí do právomoci členských štátov, však nebráni v situáciách patriacich do práva Únie tomu, že dotknuté vnútroštátne pravidlá musia dodržiavať právo Únie. ( 18 ) Článok 20 ZFEÚ totiž nemôže byť zbavený svojho potrebného účinku, a teda práva, ktoré poskytuje občanom Únie nemôžu byť porušené prijatím vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá nie je v súlade s právom Únie, a najmä so zásadami vyplývajúcimi z judikatúry Súdneho dvora v tejto záležitosti. ( 19 )

35.

Druhá zásada, ktorú Súdny dvor uviedol vo veci Rottmann ( 20 ), a potom potvrdil vo svojej následnej judikatúre, je zásada, podľa ktorej, pokiaľ ide o občanov Únie, výkon právomoci členských štátov v rozsahu, v akom ovplyvňuje práva poskytované a chránené právnym poriadkom Únie, podliehajú súdnemu preskúmaniu z hľadiska práva Únie, a najmä z hľadiska zásady proporcionality. ( 21 ) Inými slovami, vnútroštátna právna úprava, ktorá predpokladá stratu postavenia občana Únie teda môže byť v súlade s právom Únie len z legitímnych dôvodov a pri dodržaní tejto zásady. Z judikatúry tiež vyplýva, že v súvislosti s dodržiavaním zásady proporcionality treba mať na pamäti niekoľko prvkov. Predovšetkým povinnosť individuálne preskúmať dôsledky, ktoré vyplývajú zo straty postavenia občana Únie pre dotknutú osobu, a prípadne pre jej rodinných príslušníkov, pokiaľ ide o stratu práv, ktoré má každý občan Únie; ( 22 ) po druhé požiadavku súladu týchto dôsledkov so základnými právami zaručenými Chartou základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ( 23 ) a napokon v prípade straty štátneho občianstva zo zákona, ktorá má za následok stratu postavenia občana Únie, povinnosť incidenčne preskúmať proporcionalitu dôsledkov tejto straty a prípadne umožniť dotknutej osobe zachovať si štátne občianstvo alebo ho opätovne nadobudnúť s účinkami ex tunc. ( 24 )

36.

Pokiaľ ide najmä o tento posledný aspekt, rozsudok Udlændinge‑ og Integrationsministeriet sa mi zdá byť obzvlášť relevantný, pretože Súdny dvor v ňom po prvýkrát rozhodol o lehote, v ktorej je možné podať žiadosť o zachovanie alebo opätovné nadobudnutie štátneho občianstva členského štátu.

37.

Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Udlændinge‑ og Integrationsministeriet ( 25 ), chcel dánsky súd vedieť, či je vnútroštátna právna úprava štátneho občianstva v súlade s článkom 20 ZFEÚ v spojení s článkom 7 Charty.

38.

Súdny dvor vo svojom rozsudku potvrdil svoju predchádzajúcu judikatúru. Zdôraznil, že keď k strate štátneho občianstva členského štátu dochádza zo zákona v určitom veku a keď táto strata má za následok stratu postavenia občana Únie a s ním spojených práv, musia mať príslušné vnútroštátne orgány a vnútroštátne súdy možnosť preskúmať dôsledky tejto straty štátneho občianstva z hľadiska práva Únie a prípadne tejto osobe umožniť, aby si ponechala svoje štátne občianstvo alebo ho opätovne nadobudla s účinkami ex tunc. ( 26 )

39.

Pokiaľ ide konkrétne o lehotu na podanie žiadosti o takéto preskúmanie na účely zachovania alebo opätovného nadobudnutia štátneho občianstva, Súdny dvor spresnil, že vzhľadom na neexistenciu presnej lehoty stanovenej v tomto zmysle právom Únie, každému členského štátu prináleží, aby upravil procesné podmienky určené na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, za predpokladu, že tieto podmienky rešpektujú zásadu efektivity v tom zmysle, že nevedú k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie. Členské štáty môžu v tejto súvislosti vzhľadom na zásadu právnej istoty požadovať, aby bola takáto žiadosť podaná na príslušné orgány v primeranej lehote. ( 27 )

40.

Súdny dvor však tiež uviedol, že vzhľadom na závažné dôsledky spôsobené stratou štátneho občianstva členského štátu, pokiaľ táto strata vedie k strate postavenia občana Únie, nemožno na účely účinného výkonu práv, ktoré občanovi Únie vyplývajú z článku 20 ZFEÚ, zastávať názor, že by vnútroštátne normy alebo prax, ktoré môžu dotknutej osobe brániť v podaní žiadosti o preskúmanie primeranosti dôsledkov uvedenej straty z hľadiska práva Únie, boli v súlade so zásadou efektivity. Súdny dvor tak vyhlásil, že ak táto osoba nebola náležite informovaná o práve požiadať o takéto posúdenie a o lehote, v rámci ktorej mala takúto žiadosť podať, jej žiadosť nemožno považovať za neprípustnú z dôvodu, že táto lehota uplynula. ( 28 )

41.

Vo svetle týchto zásad judikatúry je preto potrebné preskúmať stratu štátneho občianstva stanovenú právnou úpravou dotknutou vo veci samej, ktorá má za následok stratu postavenia občana Únie.

42.

Na úvod pripomínam, že Súdny dvor už niekoľkokrát rozhodol, že článok 20 ZFEÚ priznáva každej osobe, ktorá je štátnym príslušníkom členského štátu, postavenie občana Únie, ktoré má byť základným postavením štátnych príslušníkov členských štátov. ( 29 ) To na jednej strane znamená, že štátne občianstvo členského štátu je predchádzajúcou podmienkou na požívanie postavenia občana Únie, ku ktorému sa viažu všetky povinnosti a práva upravené ZFEÚ, ( 30 ) a na druhej strane, že v takých situáciách, ako je situácia v spore vo veci samej, predstavuje strata tohto postavenia väzbu na právo Únie.

43.

V prejednávanej veci vnútroštátny súd konštatuje, že k opätovnému nadobudnutiu tureckého štátneho občianstva žalobcami vo veci samej došlo po nadobudnutí účinnosti § 25 StAG, v dôsledku čoho automaticky stratili nemecké štátne občianstvo, a teda aj postavenie občanov Únie. ( 31 )

44.

Je teda zrejmé, že strata štátneho občianstva členského štátu občanmi Únie, ktorí sú rovnako ako žalobcovia vo veci samej štátnymi príslušníkmi len jedného členského štátu a ktorým v dôsledku straty tohto štátneho občianstva hrozí strata postavenia, ktoré im priznáva článok 20 ZFEÚ, ako aj s ním spojených práv, patrí svojou povahou a svojimi dôsledkami do pôsobnosti práva Únie. ( 32 ) Podľa judikatúry Súdneho dvora tak členské štáty musia pri výkone svojej právomoci v oblasti štátneho občianstva dodržiavať právo Únie, a najmä zásadu proporcionality. ( 33 )

45.

Pripomínam, že Súdny dvor už rozhodol, že je legitímne, ak členský štát chce chrániť osobitný vzťah solidarity a lojality medzi ním samým a jeho štátnymi občanmi, ako aj reciprocitu práv a povinností, ktoré sú základom väzby štátnej príslušnosti. ( 34 ) Domnieval sa, že členský štát je rovnako oprávnený pri vykonávaní svojej právomoci, ktorá mu umožňuje vymedziť podmienky získania a straty štátneho občianstva, vychádzať z predpokladu, že štátne občianstvo je prejavom skutočnej väzby medzi ním a jeho štátnymi príslušníkmi, a v dôsledku toho spojiť neexistenciu alebo zánik takejto skutočnej väzby so stratou štátneho občianstva. ( 35 )

46.

V tomto prípade v súlade s § 25 ods. 1 StAG nemeckí štátni príslušníci automaticky strácajú zo zákona svoje štátne občianstvo, ak dobrovoľne nadobudnú štátne občianstvo tretieho štátu, pokiaľ pred nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva nezískajú povolenie na zachovanie svojho štátneho občianstva.

47.

Konštatujem, že vnútroštátny súd, okrem odkazu na článok 7 ods. 1 písm. a) Európskeho dohovoru o občianstve ( 36 ), vo svojom výklade právneho rámca nevysvetľuje dôvod alebo dôvody verejného záujmu, ktoré sleduje § 25 ods. 1 StAG. Keďže však toto ustanovenie môže byť zlučiteľné s právom Únie len vtedy, ak sleduje legitímny cieľ vo verejnom záujme, treba ho preskúmať vo svetle pripomienok nemeckej vlády.

48.

Ako uviedli mesto Krefeld a táto vláda a ako to vyplýva z dôvodovej správy k zákonu o reforme zákona o štátnom občianstve z 15. júla 1999, cieľom § 25 StAG je zamedzenie viacnásobného štátneho občianstva. ( 37 ) Nemecká vláda okrem iného uvádza, že judikatúra Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd, Nemecko) dospela k záveru, že rozhodnutie zákonodarcu brániť neobmedzeným viacnásobným štátnym občianstvam nemožno kritizovať. ( 38 )

49.

V tejto súvislosti nemožno pochybovať o tom, že taký systém, aký je zavedený týmto ustanovením, predstavuje výkon právomoci členských štátov týkajúcej sa vymedzenia podmienok nadobúdania a straty štátneho občianstva a že v rámci výkonu tejto právomoci je legitímne, ak členský štát, akým je Spolková republika Nemecko, usúdi, že v určitých prípadoch je potrebné zabrániť účinkom držby viac ako jedného štátneho občianstva. ( 39 )

50.

Legitimitu tohto cieľa v jeho podstate potvrdzuje článok 7 ods. 1 písm. a) Európskeho dohovoru o občianstve, podľa ktorého zmluvný štát nemôže vo svojej vnútroštátnej právnej norme ustanoviť stratu občianstva zo zákona alebo na základe iniciatívy zmluvného štátu okrem najmä dobrovoľného nadobudnutia iného štátneho občianstva. ( 40 ) Podľa dôvodovej správy k tomuto dohovoru otázka, či osoby, ktoré dobrovoľne nadobúdajú iné štátne občianstvo sú oprávnené ponechať si svoje predošlé štátne občianstvo závisí od konkrétnych okolností každého štátu. ( 41 )

51.

V tejto súvislosti chcem zdôrazniť, že právo Únie nebráni tomu, aby členský štát stanovil, že posúdenie existencie alebo neexistencie skutočnej väzby s týmto členským štátom sa má zakladať na zohľadnení takého kritéria, akým je kritérium uvedené v § 25 ods. 1 StAG, ktoré je založené na dobrovoľnom nadobudnutí štátneho občianstva tretieho štátu dotknutou osobou, ani tomu, aby tento členský štát v legislatívnom kontexte, ktorého cieľom je v zásade zabrániť viacnásobnej štátnej príslušnosti, vyžadoval, aby táto osoba dodržala osobitný postup, akým je postup uvedený v § 25 ods. 2 StAG, ak si chce ponechať nemecké štátne občianstvo.

52.

Za týchto okolností sa rovnako ako nemecká a estónska vláda a Komisia domnievam, že za okolností sporov vo veci samej právo Únie v zásade nebráni tomu, aby členský štát v situáciách uvedených v § 25 StAG z dôvodov verejného záujmu stanovil stratu štátneho občianstva zo zákona, ak jeho štátni príslušníci dobrovoľne nadobudnú štátne občianstvo tretieho štátu, aj keď táto strata má pre dotknutú osobu za následok stratu jej postavenia občana Únie.

53.

Vzhľadom na to, aby taká vnútroštátna právna úprava, o akú ide v spore vo veci samej, ktorá zavádza stratu postavenia občana Únie, mohla byť zlučiteľná s právom Únie, musí nielen sledovať legitímne dôvody vo verejnom záujme, ale musí byť aj v súlade so zásadou proporcionality.

54.

Hoci, ako som práve vysvetlil, právo Únie v zásade nebráni právnej úprave, o ktorú ide vo veci samej, pripomínam, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že vzhľadom na význam, ktorý primárne právo Únie pripisuje postaveniu občana Únie, ktoré predstavuje základné postavenie štátnych príslušníkov členských štátov, prináleží príslušným vnútroštátnym orgánom a vnútroštátnym súdom overiť, či strata štátneho občianstva dotknutého členského štátu, ak má za následok stratu postavenia občana Únie a z neho vyplývajúcich práv, je v súlade so zásadou proporcionality, pokiaľ ide o jej dôsledky na situáciu dotknutej osoby a prípadne na situáciu jej rodinných príslušníkov z hľadiska práva Únie. ( 42 )

55.

Okrem toho z tej istej judikatúry vyplýva, že strata občianstva členského štátu zo zákona by bola nezlučiteľná so zásadou proporcionality, ak by príslušné vnútroštátne právne predpisy vôbec neumožňovali individuálne preskúmanie dôsledkov vyplývajúcich z tejto straty na dotknuté osoby z hľadiska práva Únie. ( 43 )

56.

V prejednávanej veci pripomínam, že podľa § 25 ods. 2 StAG môžu nemeckí štátni príslušníci, ktorí chcú dobrovoľne nadobudnúť štátne občianstvo tretieho štátu, podať žiadosť o zachovanie nemeckého štátneho občianstva v rámci konania o udelení predchádzajúceho súhlasu, ktoré stanovuje, že pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie súhlasu musí príslušný orgán zvážiť verejné a súkromné záujmy.

57.

V prvom rade vzniká otázka, či preskúmanie proporcionality vyžadované právom Únie môžu príslušné orgány vykonať len v určitom časovom okamihu, konkrétne v prejednávanej veci pred stratou štátneho občianstva zo zákona, a teda aj postavenia občana Únie, v rámci konania o vydaní predchádzajúceho povolenia.

58.

Táto otázka nevyvoláva žiadne ťažkosti. Vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 55 vyššie je totiž v zásade možné, aby členský štát, akým je Spolková republika Nemecko, určil, že posúdenie proporcionality sa uskutoční v takom osobitnom rámci konania o vydaní predchádzajúceho povolenia, akým je konanie podľa § 25 ods. 2 StAG. Ako však vyplýva z tejto judikatúry, na to, aby bolo toto ustanovenie zlučiteľné s právom Únie, musí zaručiť právo na individuálne preskúmanie primeranosti dôsledkov, ktoré pre dotknuté osoby a prípadne pre ich rodinných príslušníkov vyplývajú, z hľadiska práva Únie, zo straty nemeckého štátneho občianstva.

59.

Vnútroštátny súd si nie je istý, či je to tak v prejednávanej veci. Priznám sa, že aj ja mám ťažkosti pochopiť, ako tento postup zodpovedá zásade proporcionality, a konkrétne, ako uplatnenie tohto postupu zaručuje právo na individuálne preskúmanie, ktoré vyžaduje právo Únie. V ďalšom texte budem preto analyzovať jednak procesnú úpravu stanovenú v § 25 ods. 2 StAG a jednak vecný rozsah kontroly proporcionality upravenej týmto ustanovením.

60.

Pripomínam, že § 25 ods. 2 StAG stanovuje možnosť ponechať si nemecké štátne občianstvo, ak dotknutá osoba pred nadobudnutím štátneho občianstva tretieho štátu získala písomné povolenie príslušného orgánu ponechať si svoje štátne občianstvo.

61.

Vzniká preto otázka, či sú v rámci postupu na získanie predchádzajúceho povolenia lehoty na podanie žiadosti o povolenie a na získanie povolenia v súlade s právom Európskej únie. Na tento účel nesmú tieto podmienky brániť dotknutým osobám účinne vykonávať práva vyplývajúce z ich postavenia občanov Únie.

62.

Pokiaľ ide po prvé o časovú podmienku, ktorá sa viaže na podanie žiadosti o povolenie, Súdny dvor rozhodol, že členské štáty môžu vzhľadom na zásadu právnej istoty požadovať, aby bola žiadosť o zachovanie alebo opätovné nadobudnutie štátneho občianstva podaná na príslušné orgány v primeranej lehote. ( 44 )

63.

Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že požiadavka, aby žiadosť o udelenie predchádzajúceho povolenia na zachovanie štátneho občianstva členského štátu bola podaná pred nadobudnutím štátneho občianstva tretieho štátu, ako to stanovuje § 25 ods. 2 StAG, zrejme spĺňa požiadavku primeranej lehoty v zmysle tejto judikatúry, keďže to v zásade nebráni dotknutým štátnym príslušníkom, aby využili svoje právo požiadať príslušné orgány o individuálne preskúmanie primeranosti dôsledkov straty štátneho občianstva z hľadiska práva Únie.

64.

Musím však poukázať na to, že znenie návrhov na začatie prejudiciálneho konania, pripomienok žalobcov v spore vo veci C‑686/22, ako aj pripomienok Komisie odhaľuje neistotu, pokiaľ ide o otázku, či boli žalobcovia vo veci samej riadne poučení o dôsledkoch opätovného nadobudnutia tureckého štátneho občianstva na ich situáciu a situáciu ich rodín v osobitnom legislatívnom kontexte reformy RuStAG.

65.

Žalobcovia vo veci samej totiž uvádzajú, že v čase podania žiadosti o opätovné nadobudnutie tureckého štátneho občianstva im platná právna úprava umožňovala toto občianstvo opätovne nadobudnúť. V dôsledku toho nebol dôvod na predloženie žiadosti o predchádzajúci súhlas. Taktiež poukázali na to, že zmena právneho režimu im nebola jasne vysvetlená ani daná do pozornosti. Až po podaní žiadosti o opätovné nadobudnutie tureckého štátneho občianstva žalobcami v spore vo veci samej bol RuStAG zmenený a možnosť získať dvojaké občianstvo pre nemeckých štátnych príslušníkov s pobytom na území štátu bola zrušená a obmedzená. Tieto pripomienky si vyžadujú niekoľko poznámok.

66.

Na jednej strane sa mi vzhľadom na judikatúru ( 45 ) zdá prinajmenšom pravdepodobné, vzhľadom na dátumy opätovného nadobudnutia tureckého štátneho občianstva uvedené vnútroštátnym súdom, v režime § 25 StAG, že žalobcovia vo veci samej nemali účinný prístup k individuálnemu preskúmaniu svojej situácie podľa práva Únie.

67.

Ako správne uviedla Komisia, treba totiž zohľadniť skutočnosť, že na jednej strane právny stav platný do 31. decembra 1999nepredpokladal, resp. neumožňoval podanie žiadosti o zachovanie nemeckého štátneho občianstva v prípade opätovného nadobudnutia tureckého štátneho občianstva pre nemeckých štátnych príslušníkov s bydliskom na území štátu. Na druhej strane a ako konštatuje vnútroštátny súd, v priebehu obdobia medzi nadobudnutím účinnosti novelizovaného znenia zákona, 1. januára 2000, a opätovným nadobudnutím tureckého štátneho občianstva neexistovala žiadna možnosť začať také konanie a riadne v ňom pokračovať, najmä vo vzťahu k osobám, ktoré opätovne nadobudli turecké štátne občianstvo začiatkom roku 2000, ako je to v prípade žalobcov. ( 46 ) Určitým dotknutým osobám tak mohla byť, pred stratou nemeckého štátneho občianstva, odňatá možnosť účinného prístupu k preskúmaniu individuálnej situácie vyžadovanému právom Únie, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. ( 47 )

68.

Po druhé je vzhľadom na túto judikatúru podľa môjho názoru možné, berúc do úvahy závažné dôsledky straty štátneho občianstva členského štátu, požadovať, aby vnútroštátne orgány a súdy zabezpečili, aby dotknuté osoby boli riadne informované jednak o skutočnosti, že prípadné nadobudnutie alebo opätovné nadobudnutie štátneho občianstva tretieho štátu má za následok stratu nemeckého štátneho občianstva, a jednak o postupe vydania predchádzajúceho povolenia, ktorý umožňuje požiadať o zachovanie tohto štátneho občianstva, ako aj o lehote, v ktorej musia dotknuté osoby takúto žiadosť podať.

69.

V prejednávanej veci prináleží vnútroštátnemu súdu, aby najmä vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia vo veci samej sa museli vzdať svojho tureckého štátneho občianstva, aby nadobudli nemecké štátne občianstvo v období legislatívnej reformy, overil, či možno predpokladať, že žalobcovia boli riadne informovaní. ( 48 )

70.

Pokiaľ ide v druhom rade o podmienku týkajúcu sa získania povolenia na zachovanie nemeckého štátneho občianstva stanovenú v § 25 ods. 2 StAG musím uviesť, že toto ustanovenie stanovuje, že za okamih nadobudnutia štátneho občianstva tretieho štátu sa považuje okamih, keď uplynie nielen lehota na podanie žiadosti o povolenie na zachovanie nemeckého štátneho občianstva, ale aj na získanie tohto povolenia. V dôsledku toho, ak takáto žiadosť o povolenie ešte nebola spracovaná príslušnými nemeckými orgánmi v deň, keď orgány tretieho štátu vydali svoje rozhodnutie, nemožno ju už preskúmať, čo má za následok stratu postavenia občana Únie bez toho, aby dotknuté osoby mali účinný prístup k preskúmaniu proporcionality, ktoré vyžaduje právo Únie. V praxi táto strata totiž závisí od viacerých faktorov, ako je rýchlosť, s akou príslušné nemecké orgány zvážia verejné a súkromné záujmy, a rýchlosť, s akou orgány tretieho štátu spracujú žiadosť o nadobudnutie štátneho občianstva. Vzhľadom na to musím zdôrazniť, že sporné ustanovenie nevyžaduje, aby dotknutá osoba podala žiadosť o nadobudnutie štátneho občianstva tretieho štátu súčasne s podaním žiadosti o povolenie ponechať si nemecké štátne občianstvo. V dôsledku toho by tento problém v zásade nemal vzniknúť, pokiaľ by táto osoba musela pred podaním žiadosti o nadobudnutie štátneho občianstva tretieho štátu čakať na vydanie rozhodnutia nemeckých orgánov o povolení zachovať si štátne občianstvo.

71.

Keďže sa okrem toho žalobcovia v konaní vo veci samej domnievali, že si môžu ponechať tak nemecké, ako aj turecké štátne občianstvo, ako to umožňoval § 25 RuStAG (účinný do 31. decembra 1999) pre nemeckých štátnych príslušníkov s bydliskom v Nemecku, súhlasím s Komisiou, že bolo „vhodné“ zaviesť v tomto zmysle prechodné ustanovenia. Takéto ustanovenia by umožnili osobám, ktoré požiadali o opätovné nadobudnutie tureckého štátneho občianstva podľa zákona platného pred 1. januárom 2000, ale ktoré toto občianstvo nadobudli po tomto dátume, účinne začať konanie o predchádzajúcom povolení upravené v § 25 StAG. Vzhľadom na vážne dôsledky straty štatútu občana Únie pre dotknuté osoby je podľa môjho názoru neexistencia takýchto prechodných ustanovení nezlučiteľná so zásadou efektivity.

72.

Vzhľadom na závažné dôsledky straty nemeckého štátneho občianstva, a teda aj postavenie žalobcov v konaní vo veci samej ako občanov Únie sa mi preto uplatnenie takých procesných pravidiel v prejednávanej veci, akými sú časové podmienky stanovené v § 25 ods. 2 StAG, ako aj neexistencia takýchto prechodných ustanovení javia ako nezlučiteľné so zásadou efektivity, keďže tieto pravidlá, alebo ich prípadná neexistencia, obmedzujú právo žalobcov na preskúmanie proporcionality.

73.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí mesto Krefeld a nemecká vláda, vnútroštátny súd uvádza, že bez ohľadu na znenie § 25 ods. 2 StAG pri zamietnutí žiadosti o predchádzajúce povolenie na zachovanie nemeckého štátneho občianstva príslušnými orgánmi sa individuálne preskúmanie primeranosti dôsledkov straty nemeckého štátneho občianstva z hľadiska práva Únie v praxi nevykonáva ani týmito orgánmi, ani vnútroštátnymi súdmi.

74.

V prvom rade konštatujem, že ak sa po overení vnútroštátnym súdom ukáže, že je to tak, samotná formálna alebo teoretická existencia takéhoto preskúmania v rámci konania o predchádzajúcom povolení, bez toho, aby sa toto preskúmanie uskutočnilo v praxi, nepostačuje na zabezpečenie zlučiteľnosti tohto konania s článkom 20 ZFEÚ. V takomto prípade z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, ( 49 ) že vnútroštátny súd musí mať možnosť zaviazať vnútroštátne orgány, aby vykonali toto preskúmanie, alebo on sám musí preskúmať dôsledky, ktoré strata nemeckého štátneho občianstva spôsobuje dotknutým osobám, a prípadne im umožniť zachovať si toto štátne občianstvo alebo ho opätovne nadobudnúť s účinkami ex tunc. ( 50 )

75.

Vzhľadom na to nemecká vláda v tejto súvislosti tvrdí, že § 25 ods. 2 StAG umožňuje úplné preskúmanie právneho postavenia dotknutej osoby a že zohľadnenie nielen verejného záujmu, ale aj súkromného záujmu na zachovaní nemeckého štátneho občianstva nevyhnutne znamená zohľadnenie záujmu na zachovaní postavenia občana Únie. Ak by sa vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, domnieval, ako tvrdí táto vláda, že príslušné vnútroštátne orgány vykonávajú individuálne preskúmanie dôsledkov straty postavenia občana Únie, ktoré vyžaduje právo Únie, musel by ešte zistiť dátum, od ktorého sa toto preskúmanie vykonáva. Ak by vnútroštátny súd zistil, že takéto preskúmavanie sa uskutočňuje až odo dňa vyhlásenia rozsudku Tjebbes a i., musím pripomenúť, že každá osoba, ktorá zo zákona stratila nemecké štátne občianstvo pred týmto dňom na základe § 25 ods. 1 StAG, musí mať možnosť tohto preskúmania a prípadne opätovného nadobudnutia štátneho občianstva tohto štátu s účinkami ex tunc, a to pri príležitosti žiadosti o vydanie cestovného dokladu alebo akéhokoľvek iného dokladu preukazujúceho štátnu príslu a všeobecnejšie v rámci konania, ktorým sa konštatuje existencia štátneho občianstva. ( 51 )

76.

V druhom rade z návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že žalobcovia vo veci samej si v Nemecku založili rodinný a pracovný život. Ako nemeckí štátni príslušníci mohli vykonávať svoje práva na voľný pohyb a pobyt v iných členských štátoch.

77.

V tejto súvislosti na úvod pripomínam, že v rámci pôsobnosti práva Únie je každému občanovi Únie zaručená rovnaká úroveň ochrany jeho základných slobôd, a najmä jeho práva na rodinný život.

78.

Pokiaľ ide konkrétne o toto právo, z ustálenej judikatúry vyplýva, že na jednej strane preskúmanie proporcionality si vyžaduje posúdenie individuálnej situácie dotknutej osoby, ako aj jej rodinných príslušníkov, aby bolo možné určiť, či strata štátneho občianstva dotknutého členského štátu, ak zahŕňa stratu postavenia občana Únie, vyvoláva dôsledky, ktoré by v porovnaní s cieľom sledovaným vnútroštátnym zákonodarcom neprimerane narúšali normálny vývoj jej rodinného a pracovného života z hľadiska práva Únie. ( 52 ) Na druhej strane v rámci tohto preskúmania prináleží najmä príslušným vnútroštátnym orgánom a prípadne vnútroštátnym súdom, aby sa ubezpečili, že takáto strata štátneho občianstva je v súlade so základnými právami zaručenými Chartou, na ktorých dodržiavanie dohliada Súdny dvor, a osobitne s právom na rešpektovanie rodinného života, ako je uvedené v článku 7 Charty. Okrem toho sa tento článok musí v prípade potreby vykladať v spojení s povinnosťou zohľadniť najlepší záujem dieťaťa uznanou v článku 24 ods. 2 Charty. ( 53 )

79.

V treťom rade sa v tejto fáze vynára dôležitá otázka pre výsledok konania vo veci samej: Aký je relevantný dátum, ktorý majú vnútroštátne orgány zohľadniť na účely preskúmania proporcionality? Možno tvrdiť, ako rozhodol Súdny dvor vo veci Udlændinge‑ og Integrationsministeriet, že tento dátum zodpovedá dňu, keď dotknutá osoba nadobudla alebo opätovne nadobudla štátne občianstvo tretieho štátu, keďže v danom prípade v súlade s § 25 ods. 2 StAG tvorí tento dátum neoddeliteľnú súčasť legitímnych kritérií, ktoré tento členský štát určil a od ktorých závisí zachovanie alebo strata štátneho občianstva.

80.

Je však isté, že na rozdiel od situácie vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Udlændinge‑ og Integrationsministeriet ( 54 ), v prejednávanej veci by sa odpoveď na túto otázku nemala zastaviť na tomto mieste a musí sa zohľadniť dôležitý faktor, a to, že žalobcovia vo veci samej nemohli v žiadnom prípade začať konanie o udelenie predchádzajúceho povolenia na zachovanie nemeckého štátneho občianstva, keďže § 25 ods. 2 StAG v deň, keď podali svoje žiadosti o opätovné nadobudnutie tureckého štátneho občianstva, ešte nenadobudol účinnosť. Z tohto dôvodu bolo pre žalobcov vo veci samej nemožné – tak z procesného, ako aj z hmotnoprávneho hľadiska – podať žiadosť o udelenie predchádzajúceho súhlasu. Keďže totiž lehota na podanie žiadosti o zachovanie nemeckého štátneho občianstva ešte nebola stanovená, nemohla uplynúť, v dôsledku čoho dotknuté osoby nemali účinný prístup k individuálnemu preskúmaniu svojej situácie z hľadiska práva Únie. ( 55 )

81.

Vo štvrtom a poslednom rade sa domnievam, že je potrebné preskúmať ešte jeden aspekt. Pripomínam, že vnútroštátny súd zdôraznil, že nemecké právo nestanovuje žiadnu možnosť incidenčného preskúmania dôsledkov straty nemeckého štátneho občianstva po tom, ako táto strata nastala. V takomto prípade by jedinou možnosťou, ako môžu dotknuté osoby získať nemecké štátne občianstvo bez spätného účinku, bolo podanie novej žiadosti o udelenie štátneho občianstva naturalizáciou. ( 56 )

82.

Táto možnosť opätovného nadobudnutia štátneho občianstva, keďže znamená, že dotknutá osoba je na určité obdobie zbavená možnosti požívať všetky práva vyplývajúce z postavenia občana Únie bez toho, aby bolo možné tieto práva počas uvedeného obdobia obnoviť, však nie je v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora. Podľa tejto judikatúry skutočnosť, že vnútroštátne právo nestanovuje za podmienok, ktoré sú v súlade s právom Únie, možnosť získať od vnútroštátnych orgánov a prípadne vnútroštátnych súdov preskúmanie primeranosti dôsledkov straty štátneho občianstva dotknutého členského štátu z hľadiska práva Únie, ktoré by prípadne mohlo viesť k opätovnému nadobudnutiu tohto štátneho občianstva s účinkami ex tunc, nemožno zhojiť možnosťou udelenia štátneho občianstva, a to bez ohľadu na prípadne priaznivé podmienky, za ktorých možno toto udelenie dosiahnuť. Ak by sa akceptoval iný záver, pripustilo by sa, že určitá osoba môže byť aj na obmedzené obdobie zbavená možnosti požívať všetky práva, ktoré jej vyplývajú z postavenia občana Únie, bez toho, aby bolo možné jej tieto práva na uvedené obdobie obnoviť. ( 57 )

83.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Verwaltungsgericht Düsseldorf (Správny súd Düsseldorf, Nemecko), takto:

Článok 20 ZFEÚ v spojení s článkom 7 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje, že jeho štátni príslušníci v prípade dobrovoľného nadobudnutia štátneho občianstva tretieho štátu zo zákona strácajú štátne občianstvo tohto členského štátu, čo pre tých, ktorí nie sú zároveň štátnymi príslušníkmi iného členského štátu, znamená stratu ich postavenia občanov Únie a s tým spojených práv, pokiaľ nezískajú povolenie na zachovanie tohto štátneho občianstva pred nadobudnutím štátneho občianstva tretieho štátu, za predpokladu, že dotknutým osobám je v primeranej lehote umožnený účinný prístup ku konaniu o zachovaní štátneho občianstva, ktorý príslušným orgánom umožní preskúmať primeranosť dôsledkov straty tohto štátneho občianstva z hľadiska práva Únie a prípadne povoliť zachovanie alebo opätovné nadobudnutie tohto štátneho občianstva s účinkami ex tunc. Takáto lehota môže začať plynúť len vtedy, ak tieto orgány riadne informovali dotknuté osoby o skutočnosti, že prípadné nadobudnutie alebo opätovné nadobudnutie štátneho občianstva tretieho štátu má za následok stratu štátneho občianstva, a o možnosti začať konanie o vydanie predchádzajúceho povolenia, ktoré im umožní požiadať o zachovanie tohto štátneho občianstva, ako aj o ich práve požiadať v tejto lehote o zachovanie alebo opätovné nadobudnutie tohto štátneho občianstva. V opačnom prípade musia mať uvedené orgány možnosť vykonať takéto preskúmanie incidenčne pri podaní žiadosti týchto osôb o vydanie cestovného dokladu alebo akéhokoľvek iného dokladu potvrdzujúceho ich štátnu príslušnosť, alebo prípadne v rámci konania o konštatovaní straty štátneho občianstva.