1.

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka cezhraničného uplatňovania článku 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) vo veci, ktorá nesúvisí s voľným pohybom osôb v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

2.

V posudzovanej situácii orgány dvoch členských štátov – Nemecka a Talianska ( 2 ) – súbežne uložili sankcie a viedli sankčné konania. Sankcionované skutky sa kladú za vinu tomu istému koncernu výrobcov automobilov so sídlom v Nemecku, pričom ich účinky sa prejavili v oboch (a v mnohých ďalších) štátoch.

3.

V takýchto sporoch problém s uplatnením obmedzení práva na uplatnenie zásady ne bis in idem na základe článku 52 Charty vzniká, keď sa konania začaté orgánmi dvoch členských štátov nevedú dostatočne koordinovane, čo má za následok uloženie dvojakých sankcií.

4.

Súdny dvor totiž rozhodol, že koordinácia sankčných konaní je nevyhnutnou požiadavkou na uznanie uvedených obmedzení. Treba však objasniť, či je možné (a realistické) zachovať túto požiadavku v prípade kumulácie sankčných konaní v dvoch členských štátoch, ktoré vedú orgány príslušné v rôznych odvetviach činnosti, a neexistuje zákonný mechanizmus na koordináciu ich postupu. ( 3 )

5.

Článok 50 s názvom „Právo nebyť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní dvakrát za ten istý trestný čin“ stanovuje:

„Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom v súlade so zákonom.“

6.

V článku 52 s názvom „Rozsah… práv…“ sa uvádza:

„1.   Akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

…“

7.

Podľa článku 1:

„Účelom tejto smernice je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu a dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa aproximáciou zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o nekalých obchodných praktikách poškodzujúcich ekonomické záujmy spotrebiteľov.“

8.

V článku 3 ods. 4 sa uvádza:

„V prípadoch rozporu medzi ustanoveniami tejto smernice a inými právnymi predpismi Spoločenstva upravujúcimi osobitné aspekty nekalých obchodných praktík majú prednosť a na tieto osobitné aspekty sa použijú iné právne predpisy Spoločenstva.“

9.

Článok 13 stanovoval:

„Členské štáty stanovia sankcie za porušenie vnútroštátnych predpisov prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie ich vynútiteľnosti. Tieto sankcie musia byť účinné, primerané a odradzujúce.“

10.

Uvedený článok 13 po zmene vykonanej smernicou (EÚ) 2019/2161 ( 5 ) s účinnosťou od 28. mája 2022 znie:

„1.   Členské štáty stanovia pravidlá o sankciách uplatniteľných za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie ich vykonávania. Uvedené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.

2.   Pri ukladaní sankcií členské štáty zabezpečia, aby sa v prípade potreby zohľadnili tieto demonštratívne a informatívne kritériá:

…

…

3.   Členské štáty zabezpečia, aby v prípade, keď sa majú v súlade s článkom 21 nariadenia (EÚ) 2017/2394 uložiť sankcie, tieto sankcie obsahovali buď možnosť uložiť pokuty prostredníctvom správnych postupov alebo začať súdne konanie o uložení pokút, alebo obidve tieto možnosti, pričom maximálna výška takýchto pokút je minimálne 4 % ročného obratu obchodníka v dotknutom členskom štáte alebo v dotknutých členských štátoch. …

…“

11.

V článku 20 ods. 2 sa uvádza:

„Obchodná praktika je nekalá, ak je v rozpore s odbornou starostlivosťou a podstatne narušuje alebo je spôsobilá podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.“

12.

V článku 20 ods. 4 sú vymedzené dve kategórie nekalých praktík: klamlivé praktiky (uvedené v článkoch 21, 22 a 23) a agresívne praktiky (spomenuté v článkoch 24, 25 a 26).

13.

Článok 27 ods. 9 stanovuje:

„Spolu s opatrením, ktorým sa zakáže nekalá obchodná praktika, Úrad s prihliadnutím na závažnosť a dĺžku trvania porušenia uloží peňažnú správnu sankciu vo výške od 5000 eur do 5000000 eur. V prípade nekalých obchodných praktík v zmysle 21 ods. 3 a 4 sankcia nesmie byť nižšia ako 50000 eur.“

14.

AGCM rozhodnutím č. 26137 zo 4. augusta 2016 uložil spoločnosti Volkswagen Group Italia S.p.A. (ďalej len „VWGI“) a spoločnosti Volkswagen Aktiengesellschaft (ďalej len „VWAG“) peňažnú sankciu vo výške 5 miliónov eur, keďže konštatoval, že tieto spoločnosti sa dopustili nekalých obchodných praktík vymedzených v článku 21 ods. 1 písm. b), článku 23 ods. 1 písm. d) a článku 21 ods. 3 a 4 Spotrebiteľského zákonníka. Týmito ustanoveniami sa do talianskeho právneho poriadku preberá smernica 2005/29.

15.

Podľa rozhodnutia vnútroštátneho súdu porušenia, ktorých sa VWGI a VWAG podľa názoru AGCM dopustili, spočívali v:

16.

VWGI a VWAG napadli rozhodnutie AGCM žalobou na Tribunale Amministrativo Regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre región Lazio, Taliansko; ďalej len „TAR Lazio“).

17.

V roku 2018 po tom, čo AGCM prijal rozhodnutie č. 26137 z roku 2016, ale pred tým, ako TAR Lazio vydal rozsudok, Prokuratúra Braunschweig (Nemecko) doručila spoločnosti VWAG rozhodnutie, ktorým jej v súlade s Gesetz über Ordnungswidrigkeiten (zákon o správnych deliktoch, ďalej len „OWiG“) uložila sankciu vo výške jednej miliardy eur. ( 9 )

18.

Táto sankcia sa vzťahovala okrem iného na tie isté skutky, ktoré sankcionoval AGCM. Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že konania, za ktoré bola VWAG sankcionovaná v Nemecku, spočívali v:

19.

Rozhodnutie Prokuratúry Braunschweig nadobudlo právoplatnosť 13. júna 2018, lebo VWAG sa vzdala svojho práva napadnúť ho, a navyše 18. júna 2018 zaplatila peňažnú sankciu.

20.

TAR Lazio 3. apríla 2019 rozsudkom č. 6920/2019 zamietol žalobu spoločností VWGI a VWAG, hoci tieto dve spoločnosti sa odvolali na rozhodnutie Prokuratúry Braunschweig.

21.

VWGI a VWAG konkrétne odkázali na viaceré rozhodnutia súdov iných členských štátov, ktorými boli ukončené vnútroštátne konania týkajúce sa falšovania meraní emisií z dôvodu, že za tieto skutky sa už uložili sankcie v Nemecku.

22.

TAR Lazio odmietol toto tvrdenie. Určil, že sankcia, ktorú uložil AGCM, má iný právny základ ako sankcia uložená v Nemecku a že zásada ne bis in idem nebráni prvej uvedenej sankcii.

23.

VWGI a VWAG napadli rozsudok TAR Lazio kasačným opravným prostriedkom na Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), ktorá Súdnemu dvoru kladie nasledujúce otázky:

24.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 11. januára 2022.

25.

Písomné pripomienky predložili AGCM, združenie Codacons ( 10 ), VWGI, holandská a talianska vláda, ako aj Európska komisia.

26.

Na pojednávaní konanom 19. januára 2023 sa zúčastnili AGCM, VWGI, holandská a talianska vláda, ako aj Komisia.

27.

AGCM sa domnieva, že prejudiciálne otázky treba vyhlásiť za neprípustné z dvoch dôvodov:

28.

Domnievam sa, že žiadne z týchto dvoch tvrdení neumožňuje vyhlásiť návrh na začatie prejudiciálneho konania za neprípustný.

29.

Pokiaľ ide o prvé tvrdenie, v článku 51 ods. 1 Charty sa uvádza, že ustanovenia tejto charty sú určené pre členské štáty, ak vykonávajú právo Únie. ( 12 ) Keďže rozhodnutie AGCM je založené na ustanoveniach talianskeho Spotrebiteľského zákonníka, ktorými sa preberá smernica 2005/29, ide tu o oblasť, v ktorej členský štát vykonáva právo Únie.

30.

Táto okolnosť postačuje na to, aby sa uplatnil článok 50 Charty, bez ohľadu na to, či rozhodnutie nemeckej prokuratúry navyše bolo prijaté na základe vnútroštátneho predpisu, ktorým sa vykonáva právo Únie.

31.

Okrem toho, hoci nemecká sankcia sa priamo opiera o OWiG (čo je zákon, ktorý v zásade nesúvisí s právom Únie), v konečnom dôsledku sa ňou sankcionuje nielen samotné formálne porušenie povinností obozretnosti, ale nepriamo sa ňou sankcionujú hmotnoprávne porušenia predpisov Únie upravujúcich postup schvaľovania vozidiel. ( 13 ) V tomto zmysle sa ňou tiež vykonáva právo Únie, a preto táto sankcia musí byť v súlade s Chartou a najmä s jej článkom 50.

32.

Nemožno uznať ani druhý dôvod neprípustnosti, ktorý uvádza AGCM a ktorý sa týka skôr veci samej než podmienok prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

33.

Skutky, ktoré sú predmetom talianskeho a nemeckého sankčného konania, sú úzko prepojené, keďže v oboch prípadoch ide o: a) neoprávnené zabudovanie zariadenia na falšovanie emisných testov a b) marketing a predaj vozidiel v inom členskom štáte, pri ktorých sa táto okolnosť zamlčala.

34.

Pripomínam, že otázka, či uvedená súvislosť postačuje na konštatovanie totožnosti skutkov sankcionovaných v oboch konaniach, sa týka veci samej, a nie podmienok prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

35.

Skôr než navrhnem odpoveď na otázky vnútroštátneho súdu, uvediem dve spresnenia týkajúce sa ustanovení, ktoré vnútroštátny súd uvádza vo svojej tretej prejudiciálnej otázke.

36.

Domnievam sa, že spomedzi nich nie sú pre prejednávanú vec relevantné článok 3 ods. 4 a článok 13 ods. 2 písm. e) smernice 2005/29 ani článok 54 DVSD.

37.

Čo sa týka článku 3 ods. 4 smernice 2005/29, ( 14 ) vykladaného so zreteľom na odôvodnenie 10 tejto smernice, z neho vyplýva, že táto smernica sa uplatní vtedy, ak neexistujú iné osobitné predpisy práva Únie upravujúce osobitné aspekty nekalých obchodných praktík. V tomto ustanovení sa odkazuje na rozpory medzi pravidlami Únie, a nie medzi vnútroštátnymi pravidlami. ( 15 )

38.

Uvedený článok je vyjadrením zásady prednosti lex specialis: konanie podľa smernice 2005/29 je upravené ako subsidiárne vo vzťahu k iným špecifickejším konaniam podľa práva Únie, ktorými sa sankcionujú nekalé obchodné praktiky. ( 16 ) Nejde o právnu normu, ktorá by predstavovala špecifikáciu zásady ne bis in idem chránenej článkom 50 Charty. Tento článok má jednoducho zabrániť kumulácii konaní upravených odlišnými predpismi týkajúcimi sa sankcionovania nekalých obchodných praktík.

39.

Pokiaľ ide o článok 13 ods. 2 smernice 2005/29, do tejto smernice bol vložený smernicou 2019/2161 ( 17 ) a je účinný až od 28. mája 2022. ( 18 ) V dôsledku toho sa ratione temporis neuplatní na skutky sankcionované v spore vo veci samej.

40.

Pokiaľ ide o článok 54 DVSD, Súdny dvor konštatoval, že „zásada ne bis in idem uvedená v tomto článku má v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti zabrániť tomu, aby osoba, ktorá už bola právoplatne odsúdená alebo oslobodená spod obžaloby, bola stíhaná v dôsledku toho, že využila svoje právo voľného pohybu, za tie isté skutky na území viacerých členských štátov…“ ( 19 ).

41.

Hoci v prejednávanej veci ide o cezhraničné uplatnenie zásady ne bis in idem, pričom sú dotknuté nemecké a talianske orgány, predmetom sporu nie je ochrana voľného pohybu osôb, ktorá je dôvodom existencie článku 54 DVSD.

42.

Vzhľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že na otázky vnútroštátneho súdu treba odpovedať len so zreteľom na článok 50 Charty.

43.

Consiglio di Stato (Štátna rada) chce vedieť, či možno sankcie uložené v súvislosti s nekalými obchodnými praktikami podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ktorými bola prebratá smernica 2005/29, kvalifikovať ako správne sankcie trestnej povahy. Výška týchto sankcií sa môže pohybovať v rozmedzí 5000 eur až 5 miliónov eur.

44.

Zásada ne bis in idem, ktorá je zakotvená v článku 50 Charty, zakazuje kumuláciu stíhaní, ako aj sankcií trestnoprávnej povahy v zmysle tohto článku za rovnaké skutky a proti tej istej osobe. ( 20 )

45.

Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v každom prípade posúdil, či majú konania a sankcie trestnoprávnu povahu, pričom musí uplatniť kritériá uznané Súdnym dvorom, ktoré odkazujú na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ( 21 ) (známe ako „kritériá Engel“) ( 22 ). Súdny dvor však môže poskytnúť doplňujúce spresnenia, aby usmernil vnútroštátny súd pri jeho výklade.

46.

Spomenuté kritériá sa týkajú: i) právnej kvalifikácie porušenia vo vnútroštátnom práve, ii) povahy sankcie a iii) prísnosti sankcie, ktorú možno uložiť. ( 23 )

47.

Podľa talianskeho práva sa porušenia (ako aj konania, v ktorých sa o nich rozhoduje) stanovené v článkoch 21 a 23 Spotrebiteľského zákonníka kvalifikujú ako správne. Správnu povahu má tiež peňažná sankcia, ktorú možno uložiť podľa článku 27 ods. 9 tohto zákonníka.

48.

Pokiaľ ide o sankciu, ktorú uložila Prokuratúra Braunschweig, vnútroštátny súd nepochybuje o jej trestnoprávnej povahe.

49.

Porušenie a sankcia, ktoré sa podľa vnútroštátneho práva označujú ako správne, však môžu mať na účely prejednávanej veci trestnoprávnu povahu. Súdny dvor rozhodol, že uplatnenie článku 50 Charty sa neobmedzuje len na stíhania a sankcie, ktoré sú kvalifikované ako „trestné“ vnútroštátnym právom, ale vzťahuje sa – bez ohľadu na takúto kvalifikáciu vo vnútroštátnom práve – aj na stíhania a sankcie, ktoré treba považovať za stíhania a sankcie trestnej povahy na základe dvoch ďalších vyššie uvedených kritérií. ( 24 )

50.

Pokiaľ ide o povahu sankcie, treba overiť, či sankcia „má najmä represívny účel…Vyplýva z toho, že sankcia, ktorá má represívny účel, má trestnoprávnu povahu v zmysle článku 50 Charty a že samotná okolnosť, že plní tiež preventívny cieľ, nie je takej povahy, aby ju zbavovala jej kvalifikácie trestnoprávnej sankcie. … zo samotnej povahy trestných sankcií vyplýva, že smerujú k represii, ako aj k prevencii nezákonného konania. Naopak, opatrenie, ktoré sa obmedzuje na náhradu škody spôsobenej dotknutým porušením, nemá trestnoprávnu povahu“ ( 25 ).

51.

Článok 27 ods. 9 Spotrebiteľského zákonníka stanovuje, že peňažná sankcia sa povinne uloží popri iných stanovených opatreniach na boj proti nekalým obchodným praktikám, najmä popri zákaze pokračovať v týchto praktikách alebo ich opakovane používať.

52.

Podľa talianskej vlády majú represívnu povahu uvedené opatrenia, a nie peňažná sankcia podľa článku 27 ods. 9 Spotrebiteľského zákonníka. Táto vláda tvrdí, že cieľom peňažnej sankcie je neutralizovať konkurenčnú výhodu získanú podnikom v dôsledku jeho podvodného správania voči spotrebiteľom a obnoviť hospodársku súťaž na trhu, aká existovala pred nekalou obchodnou praktikou.

53.

Bez toho, aby bolo dotknuté konečné posúdenie, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd, názor talianskej vlády v tomto smere nepovažujem za presvedčivý. Naopak sa domnievam, že peňažná sankcia podľa článku 27 ods. 9 Spotrebiteľského zákonníka má represívnu povahu: jej primárnym účelom nie je nahradiť škodu vzniknutú tretím osobám v dôsledku porušenia, ale sankcionovať protiprávne konanie. ( 26 )

54.

Uvedený článok totiž neobsahuje nijaké údaje, ktoré by svedčili o reparačnej povahe sankcie, a jej výška tiež nezávisí od účinkov porušenia na tretie osoby.

55.

Napokon na účely prejednávanej veci je nepodstatné, že sankcia má nielen represívny, ale aj preventívny účel, teda že má odradiť podniky od páchania nekalých obchodných praktík.

56.

Horná hranica sankcie stanovenej v článku 27 ods. 9 Spotrebiteľského zákonníka je päť miliónov eur, čo je vysoká suma, ktorá svedčí o prísnosti tejto sankcie. ( 27 )

57.

Je pravda, že sankcia vo výške piatich miliónov eur nemusí byť mimoriadne zaťažujúca pre nadnárodnú spoločnosť s vysokým obratom, akou je VWAG. ( 28 )

58.

Uvedená okolnosť však nespochybňuje mimoriadnu prísnosť sankcie stanovenej zákonom. Nanajvýš by mohla slúžiť ako stimul na to, aby normotvorca zvýšil sumu pokút v prípade nekalých obchodných praktík a nahradil pevne stanovenú sumu sumou zodpovedajúcou obratu. ( 29 )

59.

Okrem toho prísnosť sankcie treba posudzovať v závislosti od jej objektívnych znakov, a nie od jej konkrétneho vplyvu na určitý sankcionovaný podnik.

60.

V konečnom dôsledku sa domnievam, že správna sankcia za uplatňovanie nekalých obchodných praktík, o akú ide v prejednávanej veci, ktorej výška môže dosiahnuť päť miliónov eur, má z vecného hľadiska trestnú povahu v zmysle článku 50 Charty.

61.

Consiglio di Stato (Štátna rada) chce vedieť, či článok 50 Charty bráni „vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje, aby súd potvrdil rozhodnutie správneho orgánu a rozhodol o právoplatnosti peňažnej správnej sankcie trestnej povahy uloženej právnickej osobe za protiprávne konanie predstavujúce nekalé obchodné praktiky, pričom táto osoba bola za tie isté skutky medzitým odsúdená v trestnom konaní v inom členskom štáte a toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť pred právoplatným skončením súdneho konania o opravnom prostriedku podanom proti prvej peňažnej správnej sankcii trestnej povahy“.

62.

Podľa Súdneho dvora „uplatnenie zásady ne bis in idem podlieha dvojakej podmienke, a to na jednej strane tomu, aby existovalo skoršie právoplatné rozhodnutie (podmienka ‚bis‘), a na druhej strane tomu, aby sa na ten istý skutkový stav vzťahovalo skoršie rozhodnutie a neskoršie stíhania alebo neskoršie rozhodnutia (podmienka ‚idem‘)“ ( 30 ).

63.

Súdny dvor konštatoval, že „na to, aby sa na súdne rozhodnutie mohlo nazerať ako na právoplatne rozhodujúce o skutkovom stave predloženom v druhom konaní, je potrebné nielen to, aby toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, ale aj to, aby bolo vydané po posúdení vzťahujúcom sa na vec samu“ ( 31 ).

64.

Z informácií obsiahnutých v spise vyplýva, že rozhodnutie Prokuratúry Braunschweig nadobudlo právoplatnosť 13. júna 2018 a že bolo prijaté odôvodneným spôsobom po posúdení veci samej. Talianske sankčné správne konanie k tomuto dátumu už bolo začaté, ale nie skončené: rozhodnutie AGCM zo 4. augusta 2016 bolo napadnuté a ešte nebolo (ani nie je) právoplatné.

65.

Hoci obe konania prebiehali čiastočne súbežne (podľa informácií poskytnutých na pojednávaní sa súčasne viedli štyri mesiace), sankcia uložená Prokuratúrou Braunschweig nadobudla právoplatnosť pred tým, ako talianske orgány právoplatne rozhodli o tých istých skutkoch a tých istých spoločnostiach. Na tento účel je nepodstatné, že nemecké rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť preto, lebo VWAG ho nenapadla. ( 32 )

66.

Ide teda o dve sankčné konania, z ktorých sa jedno skončilo uložením právoplatnej sankcie, v dôsledku čoho je potrebné objasniť, či sa obe konania týkali tých istých skutkov a smerovali proti tej istej osobe.

67.

V judikatúre Súdneho dvora prevláda názor, že zákaz dvojitého trestu sa týka tých istých skutkových okolností (idem factum), chápaných ako súbor konkrétnych okolností, ktoré sú navzájom nerozlučne prepojené, bez ohľadu na ich právnu kvalifikáciu (idem crimen).

68.

Ako uvádza vnútroštátny súd, obe konania, ktorých sa týka spor vo veci samej, sa vzťahujú na tú istú právnickú osobu (VWAG). Je pravda, že talianske rozhodnutie sa tiež dotýkalo spoločnosti VWGI, ale táto skutočnosť nevyhnutne nenarúša subjektívnu totožnosť, keďže táto druhá spoločnosť patrí prvej uvedenej spoločnosti, ktorá ju ovláda.

69.

V každom prípade vzhľadom na námietky, ktoré v tejto súvislosti uvádza AGCM, musí spor týkajúci sa subjektívnej totožnosti dotknutých spoločností vyriešiť Consiglio di Stato (Štátna rada).

70.

Pokiaľ ide o objektívnu totožnosť, článok 50 Charty zakazuje uložiť za tie isté skutky viacero sankcií trestnej povahy na základe rôznych konaní vedených na tieto účely. ( 33 )

71.

Nestačí teda, aby išlo o podobné skutky, ale tieto skutky musia byť totožné. Totožnosť skutkových okolností sa chápe ako súbor konkrétnych skutočností vyplývajúcich z udalostí, ktoré sú v podstate tie isté, keďže zahŕňajú toho istého pôvodcu a sú navzájom neoddeliteľne spojené v čase a priestore. ( 34 )

72.

Ak sa konštatuje totožnosť skutkov, ich právna kvalifikácia podľa vnútroštátneho práva je nepodstatná. Na účely rozhodnutia o existencii toho istého porušenia je tiež nepodstatná rozdielnosť chránených právnych záujmov v jednom alebo druhom štáte, keďže rozsah ochrany udeľovanej v článku 50 Charty sa nemôže meniť v závislosti od členského štátu. ( 35 )

73.

Súdny dvor v rozsudkoch bpost a Nordzucker potvrdil prednosť skutkovej totožnosti (idem factum) pred právnou totožnosťou (idem crimen). Konštatoval to v oblasti predpisov týkajúcich sa voľnej hospodárskej súťaže, pričom spresnil svoju predchádzajúcu judikatúru týkajúcu sa tejto oblasti. ( 36 )

74.

Talianska vláda na pojednávaní ( 37 ) navrhla, aby sa v prípade, ak nie je možná koordinácia medzi vnútroštátnymi orgánmi, pri rozhodovaní o tom, či existuje skutková totožnosť, vzali do úvahy všeobecné záujmy chránené predpismi oboch dotknutých členských štátov.

75.

Ak som to správne pochopil, išlo by o návrat k judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa uplatňovania zásady ne bis in idem v oblasti pravidiel hospodárskej súťaže, podľa ktorej by sa na rozhodnutie o splnení podmienky „idem“ vyžadovala skutková totožnosť a totožnosť chránených právnych záujmov. Domnievam sa však, že tento názor je prekonaný rozsudkami bpost a Nordzucker.

76.

Prináleží Consiglio di Stato (Štátna rada) objasniť, či sú skutkové okolnosti v prejednávanej veci z vecného a časového hľadiska totožné. V rozhodnutí vnútroštátneho súdu sa hovorí o „podobnosti, ak nie totožnosti“ sankcionovaných skutkov a následne sa poukazuje na „homogénnosť správaní“, keďže v oboch konaniach boli sankcionované správania týkajúce sa uvádzania vozidiel so zabudovanými pozmenenými zariadeniami na trh a reklamy, v ktorej sa uvádzalo dodržiavanie právnych predpisov týkajúcich sa životného prostredia. ( 38 )

77.

Súdny dvor však môže poskytnúť vnútroštátnemu súdu nasledujúce usmernenia týkajúce sa tejto otázky:

78.

Ak by vnútroštátny súd vzhľadom na tieto úvahy konštatoval, že ide o idem factum, vedenie dvoch konaní by v zásade a s výhradou toho, čo preskúmam nižšie, predstavovalo porušenie základného práva zaručeného v článku 50 Charty. ( 43 )

79.

Consiglio di Stato (Štátna rada) chce vedieť, či smernica 2005/29 [najmä článok 3 ods. 4 a článok 13 ods. 2 písm. e) tejto smernice] môže odôvodniť „výnimku zo zákazu bis in idem stanoveného v článku 50 Charty“.

80.

Už som uviedol ( 44 ) dôvody, pre ktoré sa domnievam, že článok 3 ods. 4 a článok 13 ods. 2 písm. e) smernice 2005/29 sa v prejednávanej veci neuplatnia. Budem sa teda zaoberať len článkom 50 Charty a možnosťami pripustiť výnimku z uvedeného zákazu prostredníctvom uplatnenia článku 52 ods. 1 prvej vety Charty.

81.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora obmedzenie základného práva zaručeného v článku 50 Charty môže byť odôvodnené na základe jej článku 52 ods. 1, ( 45 ) pokiaľ sú splnené určité podmienky: i) existuje zákonné ustanovenie, ii) rešpektuje sa podstata práva, iii) existuje dôvod všeobecného záujmu alebo potreba chrániť základné právo a iv) obmedzenie je v súlade so zásadami nevyhnutnosti a proporcionality.

82.

Prináleží vnútroštátnemu súdu overiť, či – ako podľa všetkého vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu – Prokuratúra Braunschweig a taliansky AGCM konali na základe zákona.

83.

V tejto súvislosti zrejme neexistuje veľa pochybností, keďže AGCM uplatnil Spotrebiteľský zákonník a Prokuratúra Braunschweig uplatnila OWiG.

84.

Vnútroštátny súd podľa všetkého tiež nemá pochybnosti o splnení tejto podmienky v spore, ktorý prejednáva.

85.

Výnimka zo zákazu byť stíhaný alebo potrestaný dvakrát za ten istý skutok podľa článku 52 ods. 1 Charty musí byť založená na jednom alebo viacerých cieľoch všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo na potrebe chrániť práva a slobody iných.

86.

Ako som už uviedol, totožnosť právnych záujmov chránených predpismi, podľa ktorých sa obe sankcie ukladajú, už nie je relevantná pre kvalifikáciu podmienky idem. ( 46 )

87.

Od vydania rozsudku Menci však tie isté právne záujmy môžu byť relevantné pre uplatnenie výnimiek založených na článku 52 Charty. Vyžaduje sa, aby predpisy chránili všeobecné záujmy, ktoré sa dopĺňajú, no nie sú totožné. Ak by cieľom oboch vnútroštátnych konaní bola ochrana rovnakého všeobecného záujmu, prestali by sa dopĺňať a ich kumulácia by nemohla byť odôvodnená článkom 52 Charty. ( 47 )

88.

V tomto prípade nemecké a talianske právne predpisy podľa všetkého sledujú ciele, ktoré nie sú totožné, ale sa dopĺňajú:

89.

Ide teda o ciele, ktoré sa dopĺňajú: dodržiavanie povinnosti podnikov postupovať obozretne podporuje ochranu práv spotrebiteľov, ktorí kupujú ich výrobky. Pripomínam, že oba ciele zodpovedajú úvahám všeobecného záujmu, ako to potvrdil Súdny dvor. ( 49 )

90.

Obmedzenie zásady ne bis in idem podľa článku 52 ods. 1 Charty musí byť navyše primerané a nevyhnutné.

91.

Súdny dvor sformuloval všeobecnú judikatúru týkajúcu sa proporcionality a nevyhnutnosti obmedzenia, o ktoré ide v prejednávanej veci, ktorej dôkazom sú úvahy, ktoré citujem:

92.

Súdny dvor v konečnom dôsledku vyžaduje preskúmať splnenie týchto troch podmienok:

93.

Opäť prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na všetky okolnosti overil, či sú v spore vo veci samej tieto tri podmienky splnené. Na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu by mu však Súdny dvor mohol poskytnúť nasledujúce spresnenia.

94.

V rozhodnutí vnútroštátneho súdu nie sú uvedené talianske alebo nemecké vnútroštátne predpisy, ktoré by konkrétne upravovali možnosť (a podmienky) vedenia súbežných konaní a uloženia nezávislých sankcií za ten istý skutok, ak sa tieto konania vedú v dvoch členských štátoch.

95.

Inou otázkou je, že tak OWiG, ako aj ustanovenia talianskeho Spotrebiteľského zákonníka týkajúce sa nekalých obchodných praktík predstavujú dostatočný právny základ na vedenie konaní a uloženie sankcií. Ako som už uviedol, jasnosť a prednosť týchto predpisov podľa všetkého nevyvolávajú pochybnosti.

96.

Z tohto hľadiska VWAG mohla predpokladať a očakávať, že bude sankcionovaná v oboch (a v iných) členských štátoch za svoje správanie súvisiace s manipuláciou s motormi, predajom automobilov vybavených týmito motormi a reklamou, v ktorej sa táto manipulácia zamlčovala.

97.

Z informácií obsiahnutých v spise vyplýva, že kumulácia talianskej a nemeckej sankcie by nebola neprimeraná vo vzťahu k sankcionovanému správaniu vzhľadom na obrat VWAG a ekonomickú výhodu dosiahnutú touto nadnárodnou spoločnosťou v dôsledku manipulácie s motormi (vypočítanú na 995 miliónov eur).

98.

Nemecký orgán uložil sankciu vo výške jednej miliardy eur a taliansky orgán uložil sankciu vo výške piatich miliónov eur. Súčet oboch sankcií sa teda nezdá neprimeraný na účely boja proti sankcionovanému správaniu.

99.

Je pravda, že nemecká sankcia zahŕňa striktne „trestnú“ časť a inú časť, ktorá zodpovedá neutralizácii prospechu dosiahnutého spoločnosťou VWAG. Uvedená okolnosť však nebráni tomu, aby bola táto sankcia sama osebe vysoká. Podobne je to aj v prípade sankcie, ktorú uložil AGCM a ktorá je najvyššou sankciou, ktorú bolo možné uložiť podľa talianskych právnych predpisov, ktorými bola prebratá smernica 2005/29.

100.

Pripomínam, že kumulácia sankcií sa v každom prípade nezdá neprimeraná so zreteľom na závažnosť spáchaného porušenia a prospech, ktorý dosiahla VWAG.

101.

Koordinácia nemeckého a talianskeho sankčného konania a dôkaz o dostatočne úzkej vecnej a časovej súvislosti medzi nimi v prejednávanej veci vyvolávajú dosť pochybností.

102.

Tomuto problému budem venovať osobitnú pozornosť, lebo – už teraz to uvádzam – sa domnievam, že pokiaľ vnútroštátny súd nemá k dispozícii ďalšie informácie, z ktorých by vyplýval opak, konania vedené Prokuratúrou Braunschweig a talianskym AGCM neboli koordinované.

103.

Nanajvýš by bolo možné uznať, že medzi oboma konaniami existovala vecná súvislosť a že tieto konania sa viedli v podobnom čase, ale – pripomínam – požiadavka koordinácie nebola splnená.

104.

V niektorých odvetviach práva Únie existujú mechanizmy na koordináciu vnútroštátnych orgánov (vzájomne a s Komisiou alebo s inou inštitúciou Únie), aby sa uľahčila spolupráca, vzájomná pomoc a výmena informácií, najmä pokiaľ ide o vedenie sankčných konaní:

105.

Tieto mechanizmy uľahčujú uplatňovanie zásady ne bis in idem tým, že bránia tomu, aby sa viedli dve sankčné konania za tie isté skutky v cezhraničných sporoch, ktoré sa týkajú viacerých členských štátov. ( 56 )

106.

Naopak v prejednávanom spore neexistoval osobitný koordinačný mechanizmus, ktorý by mohli využiť vnútroštátne orgány s odlišnými právomocami.

107.

Je pravda, že nariadenie (ES) č. 2006/2004 ( 57 ), ktoré sa uplatňovalo v čase, keď došlo ku skutkovým okolnostiam, a ktoré bolo neskôr nahradené nariadením 2017/2394, stanovuje prostriedok spolupráce a koordinácie medzi národnými orgánmi zodpovednými za vynucovanie právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. AGCM je jedným z týchto orgánov a mohol by využiť uvedený nástroj, ale v prípade Prokuratúry Braunschweig to nebolo tak. ( 58 )

108.

Účastníci konania v reakcii na otázky Súdneho dvora na pojednávaní poskytli nasledujúce informácie:

109.

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa môjho názoru v každom prípade svedčí o ťažkostiach pri uplatňovaní judikatúry Súdneho dvora, v ktorej sa uznávajú obmedzenia článku 50 Charty založené na článku 52 Charty, na prípady, ako je tento.

110.

Zdá sa najmä zložité dodržať požiadavku koordinácie v prípade kumulácie konaní vedených a sankcií uložených vnútroštátnymi orgánmi dvoch štátov s právomocami v odlišných oblastiach, pre ktoré neexistujú osobitné koordinačné mechanizmy stanovené právom Únie. ( 60 )

111.

Okrem toho judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa požiadavky koordinácie medzi orgánmi v prípade kumulácie konaní a sankcií by v týchto prípadoch mohla mať paradoxný účinok:

112.

Možno z týchto alebo podobných dôvodov talianska vláda na pojednávaní subsidiárne ( 61 ) navrhla, aby sa neuplatnila požiadavka koordinácie a aby sa vyžadovalo len overenie proporcionality kumulácie sankcií. Komisia zasa navrhla podať voľný výklad požiadavky koordinácie, pričom tvrdila, že kritérium koordinácie v prípadoch, ako je prejednávaný prípad, nie je nevyhnutné. ( 62 )

113.

Nepovažujem za príliš realistické, že Súdny dvor zmení svoju judikatúru týkajúcu sa tejto otázky. Ak sa nestotožnil so stanoviskom, ktoré som obhajoval v návrhoch prednesených vo veci Menci ( 63 ), a neprijal kritické poznámky, ktoré neskôr vyjadril generálny advokát Bobek ( 64 ) v súvislosti so stanoviskom zakotveným v rozsudku Menci (ktoré bolo následne zopakované v rozsudkoch bpost a Nordzucker), nie je pravdepodobné, že to urobí teraz.

114.

Súdny dvor má teda na výber tri možnosti:

115.

Na zachovanie súladu s predchádzajúcou judikatúrou Súdneho dvora je podľa môjho názoru potrebné zvoliť si tretie riešenie. Tak z tohto dôvodu, ako aj preto, lebo sa domnievam, že uplatnenie článku 50 Charty má prednosť, a podľa môjho názoru sa článok 52 ods. 1 Charty nevzťahuje na viaceré konania vedené vnútroštátnymi orgánmi v rôznych odvetviach a viaceré sankcie uložené týmito orgánmi tej istej osobe za tie isté skutky, ak postup týchto orgánov nie je dostatočne koordinovaný, navrhujem použiť toto riešenie aj v prejednávanej veci.

116.

Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položila Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), takto:

Článok 50 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že: