–

rakúska vláda, v zastúpení: A. Posch, J. Schmoll a V.‑S. Strasser, splnomocnení zástupcovia,

–

belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs, A. Van Baelen a M. Van Regemorter, splnomocnené zástupkyne,

–

česká vláda, v zastúpení: A. Edelmannová, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a A. Hoeschet, splnomocnení zástupcovia,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman, M. H. S. Gijzen a C. S. Schillemans, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Azéma, B. Eggers, L. Grønfeldt a A. Katsimerou, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 14 ods. 4 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9), ako aj smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98), a najmä jej článku 5.

2

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu medzi AA, štátnym príslušníkom tretej krajiny, a Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Spolkový úrad pre prisťahovalectvo a azyl, Rakúsko) (ďalej len „úrad“) týkajúceho sa rozhodnutia tohto úradu, ktorým odňal AA postavenie utečenca, odmietol mu priznať postavenie osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu alebo vydať mu povolenie na pobyt z dôvodov hodných osobitného zreteľa, rozhodol o jeho návrate spolu s uložením zákazu pobytu a stanovil lehotu na dobrovoľný odchod.

3

Dohovor o právnom postavení utečencov, podpísaný v Ženeve 28. júla 1951 [Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], vstúpil do platnosti 22. apríla 1954. Bol doplnený Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov, ktorý bol uzavretý v New Yorku 31. januára 1967 (ďalej len „Ženevský dohovor“).

4

Článok 33 tohto dohovoru stanovuje:

„1.   Žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov.

2.   Výhody tohto ustanovenia však nemôže požadovať utečenec, ktorého odôvodnene možno považovať za nebezpečného pre bezpečnosť štátu, v ktorom sa nachádza, alebo ktorý po tom, čo bol právoplatným rozsudkom uznaný za vinného z osobitne závažného trestného činu [obzvlášť závažného trestného činu – neoficiálny preklad], predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto štátu.“

5

Článok 2 ods. 2 smernice 2008/115 stanovuje:

„Členské štáty sa môžu rozhodnúť, že túto smernicu nebudú uplatňovať na štátnych príslušníkov tretích krajín:

6

Článok 3 bod 3 tejto smernice znie:

„Na účely tejto smernice platia tieto vymedzenia pojmov:

…

7

Článok 5 uvedenej smernice uvádza:

„Pri vykonávaní tejto smernice členské štáty zoberú náležite do úvahy:

a dodržiavajú zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia.“

8

Článok 6 ods. 1 tej istej smernice stanovuje:

„Členské štáty vydajú rozhodnutie o návrate každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v odsekoch 2 až 5.“

9

Článok 8 ods. 1 smernice 2008/115 znie:

„Členské štáty prijmú všetky opatrenia potrebné na vykonanie rozhodnutia o návrate, ak sa neposkytla lehota na dobrovoľný odchod… alebo sa nesplnila povinnosť návratu v rámci lehoty na dobrovoľný odchod…“

10

Článok 9 ods. 1 písm. a) tejto smernice znie:

„Členské štáty odložia odsun:

11

Odôvodnenie 16 smernice 2011/95 znie:

„Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie [ďalej len ‚Charta‘]. Táto smernica sa snaží predovšetkým o zaistenie plného rešpektovania ľudskej dôstojnosti a práva na azyl žiadateľov o azyl a ich sprevádzajúcich rodinných príslušníkov, ako aj o podporu uplatňovania článkov 1, 7, 11, 14, 15, 16, 18, 21, 24, 34 a 35 uvedenej [Charty] a mala by sa preto vykonávať primerane.“

12

Článok 2 písm. d) tejto smernice spresňuje:

„Na účely tejto smernice platia tieto vymedzenia pojmov:

…

13

Článok 14 ods. 4 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty môžu zrušiť, ukončiť alebo odmietnuť obnoviť postavenie priznané utečencovi vládnym, administratívnym, súdnym alebo kvázi súdnym orgánom, keď:

14

Článok 21 ods. 2 tej istej smernice znie:

„V prípade, že to nie je zakázané medzinárodnými záväzkami uvedenými v odseku 1, členské štáty môžu vyhostiť utečenca bez ohľadu na to, či je alebo nie je oficiálne uznaný, ak:

15

AA neoprávnene pricestoval do Rakúska 10. decembra 2014 a v ten istý deň podal žiadosť o medzinárodnú ochranu. Rozhodnutím úradu z 22. decembra 2015 mu bolo priznané postavenie utečenca.

16

Dňa 22. marca 2018 bol AA odsúdený na trest odňatia slobody na jeden rok a tri mesiace, ako aj na peňažný trest v trvaní 180 dní za spáchanie prečinu nebezpečného vyhrážania, poškodzovania cudzej veci, nedovoleného zaobchádzania s návykovými látkami a obchodovania s návykovými látkami. Dňa 14. januára 2019 bol AA odsúdený na trest odňatia slobody na tri mesiace za spáchanie prečinov úmyselného ublíženia na zdraví a nebezpečného vyhrážania. Dňa 11. marca 2019 bol odsúdený na trest odňatia slobody na šesť mesiacov za prečin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu a nebezpečného vyhrážania. Tieto tresty odňatia slobody bol podmienečne odložené.

17

Dňa 13. augusta 2019 bol AA odsúdený na peňažný trest za agresívne správanie voči príslušníkovi orgánu verejného dozoru.

18

Rozhodnutím z 24. septembra 2019 úrad odňal AA postavenie utečenca, odmietol mu priznať postavenie osoby s doplnkovou ochranou alebo vydať povolenie na pobyt z dôvodov hodných osobitného zreteľa, prijal rozhodnutie o návrate spolu so zákazom pobytu a stanovil lehotu na dobrovoľný odchod, pričom vyhlásil, že jeho odsun nie je povolený.

19

AA podal proti rozhodnutiu úradu z 24. septembra 2019 sťažnosť na Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Rakúsko). Následne vyhlásil, že túto sťažnosť berie späť v rozsahu, v akom sa týkala časti výroku tohto rozhodnutia konštatujúcej nezákonnosť jeho odsunu.

20

V dňoch 16. júna a 8. októbra 2020 bol AA odsúdený na trest odňatia slobody na štyri a päť mesiacov za prečin ublíženia na zdraví a nebezpečného vyhrážania bez toho, aby došlo k zrušeniu odkladu skôr vynesených podmienečných trestov.

21

Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) rozsudkom z 28. mája 2021 zrušil rozhodnutie úradu z 24. septembra 2019. Tento súd konštatoval, že AA bol odsúdený právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin a že predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Usúdil však, že je potrebné zvážiť záujmy členského štátu azylu a záujmy dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny na účely poskytnutia medzinárodnej ochrany s prihliadnutím na rozsah a povahu opatrení, ktorým by bol tento štátny príslušník tretej krajiny vystavený v prípade zrušenia tejto ochrany. Keďže AA by bol v prípade návratu do svojej krajiny pôvodu vystavený riziku mučenia alebo smrti, uvedený súd sa domnieval, že jeho záujmy prevažujú nad záujmami Rakúskej republiky.

22

Úrad podal proti tomuto rozsudku opravný prostriedok „Revision“ na Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko), ktorý je vnútroštátnym súdom a ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

23

Tento súd sa pýta, či po tom, čo bolo zistené, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bol odsúdený právoplatným rozsudkom za spáchanie závažného trestného činu a že predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť, sa na účely uplatnenia článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 majú zvážiť záujmy s prihliadnutím na dôsledky prípadného návratu tohto štátneho príslušníka tretej krajiny do jeho krajiny pôvodu.

24

Uvedený súd má navyše pochybnosti, pokiaľ ide o zlučiteľnosť prijatia rozhodnutia o návrate so smernicou 2008/115 v prípadoch, keď bola medzinárodná ochrana odňatá, ale v ktorých už bolo preukázané, že odsun do krajiny pôvodu je nezákonný. V takejto situácii by bol totiž pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny v Rakúsku tolerovaný bez toho, aby bol tento pobyt legálny alebo aby sa na tohto štátneho príslušníka tretej krajiny vzťahovalo skutočné rozhodnutie o návrate.

25

Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd) za týchto podmienok rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

26

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že uplatnenie tohto ustanovenia podlieha podmienke spočívajúcej v tom, že vyvážením má byť preukázané, že verejný záujem na návrate dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny do jeho krajiny pôvodu prevažuje nad záujmom tohto štátneho príslušníka tretej krajiny na zachovaní medzinárodnej ochrany vzhľadom na rozsah a povahu opatrení, ktorým by tento štátny príslušník tretej krajiny mohol byť vystavený v prípade návratu do jeho krajiny pôvodu.

27

Článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 uvádza, že členské štáty môžu odňať postavenie priznané utečencovi, ak po tom, čo bol odsúdený právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť členského štátu, v ktorom sa nachádza.

28

Z bodov 27 až 42 dnes vyhláseného rozsudku Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu) (C‑8/22), vyplýva, že uplatnenie tohto článku 14 ods. 4 písm. b) je podmienené splnením dvoch odlišných podmienok, ktoré spočívajú jednak v tom, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bol odsúdený právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin, a jednak v tom, že bolo preukázané, že tento štátny príslušník predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť členského štátu, v ktorom sa nachádza.

29

Preto hoci sa otázky položené v prejednávanej veci netýkajú prvej z týchto podmienok, treba uviesť, že vnútroštátnemu súdu, ako uviedol generálny advokát v bode 51 svojich návrhov, prináleží overiť, či je táto podmienka splnená, a uistiť sa, že aspoň jeden z trestných činov, za ktoré bol AA odsúdený právoplatným rozsudkom, sa má kvalifikovať ako „obzvlášť [závažný] trestný čin“ v zmysle uvedeného článku 14 ods. 4 písm. b).

30

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že z bodov 23 až 47 dnes vyhláseného rozsudku, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Obzvlášť závažný trestný čin) (C‑402/22), vyplýva, že „obzvlášť [závažný] trestný čin“ v zmysle tohto ustanovenia predstavuje trestný čin, ktorý je vzhľadom na svoje osobitné znaky mimoriadne závažný, keďže patrí medzi trestné činy, ktoré zasahujú do právneho poriadku dotknutej spoločnosti. Na účely posúdenia, či má trestný čin, za ktorý bol štátny príslušník tretej krajiny odsúdený právoplatným rozsudkom, takýto stupeň závažnosti, je potrebné zohľadniť najmä ukladaný trest a trest, ktorý bol uložený za tento trestný čin, jeho povahu, prípadné priťažujúce alebo poľahčujúce okolnosti, úmyselnú alebo neúmyselnú povahu uvedeného trestného činu, povahu a rozsah škôd spôsobených tým istým trestným činom, ako aj konanie uplatnené na jeho potrestanie.

31

Súdny dvor konkrétne v bode 39 tohto rozsudku rozhodol, že uplatnenie článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 možno odôvodniť len v prípade odsúdenia právoplatným rozsudkom za trestný čin, ktorý sám osebe spadá pod pojem „obzvlášť [závažný] trestný čin“, čo predpokladá, že sa vyznačuje stupňom závažnosti uvedeným v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, pričom tento stupeň závažnosti nemožno dosiahnuť kumuláciou samostatných trestných činov, z ktorých ani jeden ako taký nepredstavuje obzvlášť závažný trestný čin.

32

Pokiaľ ide o druhú z podmienok uvedených v bode 28 tohto rozsudku, z bodov 46 až 65 z dnes vyhláseného rozsudku, Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu) (C‑8/22), vyplýva, že opatrenie uvedené v tom istom článku 14 ods. 4 písm. b) možno prijať len vtedy, ak dotknutý štátny príslušník tretej krajiny predstavuje skutočné, existujúce a dostatočne závažné nebezpečenstvo pre jeden zo základných záujmov spoločnosti členského štátu, v ktorom sa nachádza. V rámci posúdenia existencie tohto nebezpečenstva prináleží príslušnému orgánu, aby posúdil všetky okolnosti daného individuálneho prípadu.

33

Okrem toho, ako bolo uvedené v bodoch 66 až 70 uvedeného rozsudku, tento orgán musí na účely určenia, či prijatie opatrenia uvedeného v článku 14 ods. 4 písm. b) uvedenej smernice predstavuje opatrenie primerané tomuto nebezpečenstvu, zvážiť na jednej strane nebezpečenstvo, ktoré predstavuje dotknutý štátny príslušník tretej krajiny pre jeden zo základných záujmov spoločnosti členského štátu, v ktorom sa nachádza, a na druhej strane práva, ktoré musia byť v súlade so smernicou 2011/95 zaručené osobám spĺňajúcim hmotnoprávne podmienky článku 2 písm. d) tejto smernice.

34

V prejednávanej veci treba vzhľadom na otázky vyjadrené vnútroštátnym súdom určiť, či v rámci tohto zváženia článok 14 ods. 4 písm. b) tej istej smernice navyše ukladá členským štátom povinnosť zohľadniť dôsledky vyplývajúce pre dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo pre spoločnosť členského štátu, v ktorom sa tento štátny príslušník tretej krajiny nachádza, jeho prípadného návratu do jeho krajiny pôvodu.

35

V tejto súvislosti treba nepochybne uviesť, že prípady uvedené v článku 14 ods. 4 smernice 2011/95, v ktorých členské štáty môžu pristúpiť k odňatiu postavenia utečenca, v podstate zodpovedajú prípadom, v ktorých členské štáty môžu pristúpiť k vráteniu utečenca podľa článku 21 ods. 2 tejto smernice a článku 33 ods. 2 Ženevského dohovoru [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca), C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, bod 93].

36

Zatiaľ čo však článok 33 ods. 2 Ženevského dohovoru v týchto prípadoch zbavuje utečenca výhod vyplývajúcich zo zásady zákazu vrátenia do krajiny, v ktorej by bol ohrozený jeho život alebo jeho osobná sloboda, článok 21 ods. 2 smernice 2011/95 sa má, ako to potvrdzuje odôvodnenie 16 tejto smernice, vykladať a uplatňovať s prihliadnutím na práva, ktoré sú zaručené Chartou, najmä v jej článku 4 a článku 19 ods. 2, ktoré absolútnym spôsobom zakazujú mučenie či neľudské a ponižujúce zaobchádzanie alebo trest bez ohľadu na konanie dotknutej osoby, ako aj vyhostenie do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že táto osoba bude vystavená takémuto zaobchádzaniu. Preto členské štáty nemôžu nariadiť odsun, vydať alebo vyhostiť cudzinca, keď existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že daná osoba bude v krajine, do ktorej má byť vrátená, vystavená skutočnému nebezpečenstvu zaobchádzania zakázaného článkom 4 a článkom 19 ods. 2 Charty [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca), C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, bod 94].

37

Ak by teda vrátenie utečenca nachádzajúceho sa v jednej zo situácií uvedených v článku 14 ods. 4 a 5, ako aj v článku 21 ods. 2 smernice 2011/95 znamenalo, že by tomuto utečencovi hrozilo, že jeho základné práva zakotvené v článku 4 a článku 19 ods. 2 Charty budú porušené, dotknutý členský štát sa nemôže odchýliť od zásady zákazu vrátenia podľa článku 33 ods. 2 Ženevského dohovoru [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca), C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, bod 95].

38

Za týchto podmienok, keďže článok 14 ods. 4 a 5 smernice 2011/95 stanovuje v prípadoch, ktoré sú v ňom uvedené, možnosť členských štátov odňať „postavenie utečenca“ v zmysle článku 2 písm. e) tejto smernice, zatiaľ čo článok 33 ods. 2 Ženevského dohovoru umožňuje vyhostenie a vrátenie utečenca, ktorý sa nachádza v jednej z uvedených situácií, do krajiny, v ktorej by bol ohrozený jeho život alebo osobná sloboda, právo Únie stanovuje vyššiu úroveň medzinárodnej ochrany dotknutých utečencov, ako je ochrana, ktorú zaručuje uvedený dohovor [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca), C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, bod 96].

39

Z toho vyplýva, že v súlade s právom Únie môže byť príslušný orgán na základe článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 oprávnený odňať postavenie utečenca priznané štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, pričom nie je nevyhnutne oprávnený nariadiť jeho odsun do jeho krajiny pôvodu.

40

Z procesného hľadiska by si takýto odsun okrem iného vyžadoval prijatie rozhodnutia o návrate v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými zárukami stanovenými smernicou 2008/115, ktorá najmä vo svojom článku 5 stanovuje, že členské štáty sú povinné pri vykonávaní tejto smernice dodržiavať zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

41

Odňatie postavenia utečenca podľa článku 14 ods. 4 smernice 2011/95 preto nemožno považovať za zaujatie stanoviska k odlišnej otázke, či v prípade tejto osoby môže byť nariadený odsun do jej krajiny pôvodu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2010, B a D, C‑57/09 a C‑101/09, EU:C:2010:661, bod 110).

42

Preto dôsledky prípadného vrátenia štátneho príslušníka tretej krajiny do jeho krajiny pôvodu vyplývajúce pre tohto štátneho príslušníka alebo pre spoločnosť členského štátu, v ktorom sa tento štátny príslušník nachádza, sa nemajú zohľadniť pri prijímaní rozhodnutia o odňatí postavenia utečenca, ale prípadne vtedy, keď príslušný orgán zamýšľa prijať rozhodnutie o návrate voči uvedenému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny.

43

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že uplatnenie tohto ustanovenia podlieha podmienke spočívajúcej v tom, že príslušný orgán má preukázať, že odňatie postavenia utečenca predstavuje primerané opatrenie vzhľadom na nebezpečenstvo, ktoré predstavuje dotknutý štátny príslušník tretej krajiny pre jeden zo základných záujmov spoločnosti členského štátu, v ktorom sa tento štátny príslušník tretej krajiny nachádza. Na tieto účely musí tento príslušný orgán vyvážiť toto nebezpečenstvo s právami, ktoré musia byť v súlade s touto smernicou zaručené osobám spĺňajúcim hmotnoprávne podmienky článku 2 písm. d) uvedenej smernice, avšak bez toho, aby uvedený príslušný orgán bol navyše povinný overiť, či verejný záujem na návrate uvedeného štátneho príslušníka tretej krajiny do jeho krajiny pôvodu prevažuje nad záujmom toho istého štátneho príslušníka tretej krajiny na zachovaní medzinárodnej ochrany vzhľadom na rozsah a povahu opatrení, ktorým by bol vystavený v prípade návratu do jeho krajiny pôvodu.

44

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2008/115, najmä jej článok 5, vykladať v tom zmysle, že bráni prijatiu rozhodnutia o návrate voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak sa preukáže, že jeho odsun do krajiny, do ktorej má byť vrátený, je na základe zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia vylúčený na neurčitý čas.

45

Po prvé treba zdôrazniť, že s výhradou výnimiek stanovených v článku 2 ods. 2 smernice 2008/115 sa táto smernica uplatňuje na každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu. Okrem toho, pokiaľ sa na štátneho príslušníka tretej krajiny vzťahuje smernica 2008/115, v zásade musí podliehať spoločným normám a postupom stanoveným touto smernicou na účely jeho návratu, a to až do okamihu prípadnej legalizácie tohto pobytu [rozsudok z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21, EU:C:2022:913, bod 52].

46

Z tohto hľadiska z článku 6 ods. 1 smernice 2008/115 na jednej strane vyplýva, že ak sa preukáže neoprávnenosť pobytu, každý štátny príslušník tretej krajiny musí byť bez toho, aby boli dotknuté výnimky stanovené v odsekoch 2 až 5 uvedeného článku a pri prísnom dodržaní požiadaviek stanovených v článku 5 tejto smernice, predmetom rozhodnutia o návrate, ktoré musí spomedzi tretích krajín uvedených v článku 3 bode 3 tejto smernice vymedziť tú krajinu, do ktorej má byť vyhostený [rozsudok z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21, EU:C:2022:913, bod 53].

47

V tejto súvislosti treba uviesť, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bolo odňaté postavenie utečenca, sa bude musieť považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území členského štátu, pokiaľ mu členský štát, v ktorom sa nachádza, neudelil povolenie na pobyt z iného dôvodu.

48

Na druhej strane členský štát nemôže vyhostiť neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny na základe článku 8 smernice 2008/115 bez toho, aby predtým prijal voči tomuto štátnemu príslušníkovi rozhodnutie o návrate v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými zárukami, ktoré táto smernica zakotvuje [rozsudok z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21, EU:C:2022:913, bod 54].

49

Po druhé článok 5 smernice 2008/115, ktorý predstavuje všeobecné pravidlo záväzné pre členské štáty hneď po implementácii tejto smernice, ukladá príslušnému vnútroštátnemu orgánu povinnosť, aby vo všetkých fázach konania o návrate dodržiaval zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia, zaručenú ako základné právo v článku 18 Charty v spojení s článkom 33 Ženevského dohovoru, ako aj v článku 19 ods. 2 Charty. Platí to najmä vtedy, keď tento orgán zamýšľa po vypočutí dotknutej osoby prijať voči nej rozhodnutie o návrate [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21, EU:C:2022:913, bod 55].

50

Článok 5 smernice 2008/115 teda bráni tomu, aby sa voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny vydalo rozhodnutie o návrate, ak sa toto rozhodnutie týka, rovnako ako krajiny, do ktorej má byť vrátený, krajiny, v ktorej existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že v prípade výkonu tohto rozhodnutia bude tento štátny príslušník vystavený skutočnému nebezpečenstvu zaobchádzania v rozpore s článkom 18 alebo článkom 19 ods. 2 Charty [rozsudok z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21, EU:C:2022:913, bod 56].

51

O takýto prípad ide práve v situácii, o akú ide vo veci samej, keď príslušný orgán zvažuje návrat štátneho príslušníka tretej krajiny do jeho krajiny pôvodu, ale už konštatoval, že zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia bráni takémuto návratu.

52

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 5 smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni prijatiu rozhodnutia o návrate voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak sa preukáže, že jeho odsun do krajiny, do ktorej má byť vrátený, je na základe zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia vylúčený na neurčitý čas.

53

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: