I. Okolnosti predchádzajúce sporu

A. ISU

B. Právna úprava prijatá zo strany ISU

1. Pravidlá predchádzajúceho povoľovania

2. Pravidlá oprávnenosti

C. Správne konanie a sporné rozhodnutie

D. Žaloba podaná na Všeobecný súd a napadnutý rozsudok

II. Návrhy účastníkov konania

III. O odvolaní

A. O prvom odvolacom dôvode

1. Argumentácia účastníkov konania

a) O prvej časti

b) O druhej časti

c) O tretej časti

2. Posúdenie Súdnym dvorom

a) O uplatniteľnosti článku 101 ZFEÚ na šport ako hospodársku činnosť

b) O článku 101 ods. 1 ZFEÚ

1) O kvalifikácii existencie správania, ktorého „cieľom“ alebo „následkom“ je vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ

i) O kvalifikácii existencie správania, ktorého „cieľom“ je vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže

ii) O kvalifikácii existencie správania, ktorého „následkom“ je vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže

2) O možnosti považovať určité konkrétne správanie za konanie, ktoré nepatrí do pôsobnosti článku 101 ods. 1 ZFEÚ

c) O porušení konštatovanom v prejednávanej veci

d) O existencii správania, ktorého „cieľom“ je v prejednávanej veci obmedzenie hospodárskej súťaže

1) O uplatniteľnosti judikatúry vyplývajúcej z rozsudkov z 1. júla 2008, MOTOE (C‑49/07, EU:C:2008:376), a z 28. februára 2013, Ordem dos Técnicos Oficiais de Contas (C‑1/12, EU:C:2013:127), v prejednávanej veci

2) O kvalifikácii správania, o ktoré ide v prejednávanej veci

B. O druhom odvolacom dôvode

1. Argumentácia účastníkov konania

2. Posúdenie Súdnym dvorom

IV. O vzájomnom odvolaní

A. O prvom odvolacom dôvode

1. Argumentácia účastníkov konania

2. Posúdenie Súdnym dvorom

a) O prípustnosti a účinnosti odvolacieho dôvodu

b) O veci samej

B. O druhom odvolacom dôvode

1. Argumentácia účastníkov konania

2. Posúdenie Súdnym dvorom

V. O žalobe vo veci T‑93/18

A. Argumentácia účastníkov konania

B. Posúdenie Súdnym dvorom

VI. O trovách

1

International Skating Union (Medzinárodná korčuliarska únia, ďalej len „ISU“) svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor čiastočne zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie zo 16. decembra 2020, International Skating Union/Komisia (T‑93/18, EU:T:2020:610, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Všeobecný súd čiastočne zamietol jej žalobu o neplatnosť rozhodnutia Komisie C(2017) 8230 final z 8. decembra 2017 týkajúceho sa konania podľa článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP (vec AT/40208 – Pravidlá Medzinárodnej korčuliarskej únie na určovanie oprávnenosti) (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Mark Jan Hendrik Tuitert, Niels Kerstholt, ako aj European Elite Athletes Association (Európska asociácia vrcholových športovcov, ďalej len „EU Athletes“) sa svojím vzájomným odvolaním tiež domáhajú čiastočného zrušenia napadnutého rozsudku.

3

Skutkové okolnosti sporu, ktoré sú uvedené v bodoch 1 až 37 napadnutého rozsudku, možno zhrnúť takto.

4

ISU je súkromnoprávne združenie so sídlom vo Švajčiarsku. Je jedinou medzinárodnou športovou federáciou uznanou Medzinárodným olympijským výborom (MOV) v oblasti krasokorčuľovania a rýchlokorčuľovania (ďalej len „korčuľovanie“). Jej orgány zahŕňajú najmä „zákonodarný orgán“ nazvaný „Kongres“, ktorý je „najvyšším orgánom“, a „výkonný orgán“ nazvaný „Rada“.

5

Členmi tohto združenia sú národné krasokorčuliarske a rýchlokorčuliarske zväzy, ktorých členmi alebo pridruženými členmi sú zas združenia a kluby, do ktorých patria najmä profesionálni športovci, ktorí sa venujú týmto športovým disciplínam ako hospodárskej činnosti.

6

Podľa článku 1 ods. 1 a článku 3 ods. 1 jej stanov, na ktoré odkazuje sporné rozhodnutie, je cieľom ISU regulácia, správa, riadenie a podpora korčuľovania na celom svete.

7

Zároveň vykonáva hospodársku činnosť spočívajúcu najmä v organizovaní medzinárodných korčuliarskych súťaží a vo využívaní práv spojených s týmito súťažami. V oblasti rýchlokorčuľovania sem patrí okrem iného svetový pohár na dlhej a krátkej dráhe, ako aj rôzne medzinárodné a európske majstrovstvá. ISU je tiež zodpovedná za organizovanie súťaží v korčuľovaní, ktoré sa konajú ako súčasť zimných olympijských hier.

8

ISU vydala a uverejnila súbor nariadení, kódexov a oznámení vrátane nasledujúcich pravidiel.

9

Dňa 20. októbra 2015 ISU uverejnila oznámenie č. 1974 nazvané „Otvorené medzinárodné súťaže“, ktoré stanovuje postup, ktorý sa má dodržať na účely získania predchádzajúceho povolenia na organizovanie medzinárodných korčuliarskych súťaží a ktorý sa uplatňuje tak na národné zväzy, ktoré sú členmi ISU, ako aj na akýkoľvek subjekt alebo podnik, ktorý je treťou stranou (ďalej len „pravidlá predchádzajúceho povoľovania“).

10

Toto oznámenie v prvom rade stanovuje, že organizovanie takýchto súťaží podlieha predchádzajúcemu povoleniu zo strany ISU a že musí byť v súlade s pravidlami prijatými týmto združením. V tejto súvislosti najmä uvádza, že lehota na podanie žiadosti o predchádzajúce povolenie je šesť mesiacov pred dátumom plánovaného uskutočnenia súťaže, ak ju má organizovať subjekt alebo podnik, ktorý je treťou stranou, a tri mesiace pred týmto dátumom, ak ju organizuje národný zväz, ktorý je členom ISU.

11

Toto oznámenie ďalej vymenúva súbor všeobecných, finančných, technických, obchodných, športových a etických požiadaviek, ktoré musí dodržiavať každý organizátor korčuliarskych súťaží. Z uvedených požiadaviek najmä vyplýva, že ku každej žiadosti o predchádzajúce povolenie musia byť pripojené informácie finančnej, technickej, obchodnej a športovej povahy (miesto konania plánovanej súťaže, výška cien, ktoré sa majú udeliť, podnikateľský plán, rozpočet, televízne pokrytie atď.), že každý organizátor je povinný predložiť vyhlásenie potvrdzujúce, že súhlasí s etickým kódexom ISU, a že ISU môže požiadať o predloženie dodatočných informácií o jednotlivých týchto aspektoch.

12

Nakoniec oznámenie č. 1974 oprávňuje ISU svojím rozhodnutím prijať alebo zamietnuť žiadosti o predchádzajúce povolenie, ktoré jej boli predložené, tak na základe požiadaviek uvedených v samotnom tomto oznámení, ako aj na základe základných cieľov sledovaných týmto združením, ktoré sú definované najmä v článku 3 ods. 1 jeho stanov. Toto oznámenie tiež stanovuje, že v prípade zamietnutia takej žiadosti sa organizátor môže odvolať proti rozhodnutiu ISU na Športový arbitrážny súd (ďalej len „CAS“) so sídlom v Lausanne (Švajčiarsko) v súlade s pravidlami prijatými zo strany ISU s cieľom zaviesť mechanizmus urovnávania sporov v rozhodcovskom konaní (ďalej len „rozhodcovský poriadok“).

13

Predpisy ISU zahŕňajú pravidlá označované ako „pravidlá oprávnenosti“, ktoré určujú podmienky, za akých sa môžu športovci zúčastňovať na súťažiach v korčuľovaní. Tieto pravidlá oprávnenosti stanovujú, že takéto súťaže musia byť jednak schválené zo strany ISU alebo jej členov a jednak musia byť v súlade s pravidlami stanovenými týmto združením.

14

V znení prijatom v roku 2014 tieto pravidlá oprávnenosti zahŕňali najmä pravidlo 102 ods. 1 písm. a) bod i), podľa ktorého má osoba „privilégium zúčastňovať sa na činnostiach a súťažiach patriacich do právomoci ISU, len ak táto osoba dodržiava zásady a politiky ISU, ako sú uvedené v stanovách ISU“, a pravidlo 102 ods. 1 písm. a) bod ii), ktoré stanovovalo, že „podmienka oprávnenosti má zabezpečiť primeranú ochranu ekonomických a iných záujmov ISU, ktorá používa svoje finančné zdroje na riadenie a rozvoj športových disciplín ISU, ako aj na podporu či v prospech členov ISU a ich korčuliarov“.

15

Obsahovali tiež pravidlo 102 ods. 2 písm. c), pravidlo 102 ods. 7 a pravidlo 103 ods. 2, z ktorých vyplývalo, že v prípade účasti športovca na súťaži nepovolenej zo strany ISU a/alebo zo strany jedného z národných zväzov, ktoré sú členmi ISU, sa dotknutá osoba vystavuje sankcii tzv. „straty oprávnenosti“ alebo „neoprávnenosti“, ktorá má za následok vylúčenie na doživotie z akejkoľvek súťaže, ktorú organizuje ISU.

16

V priebehu roka 2016 boli pravidlá oprávnenosti čiastočne revidované.

17

Pravidlo 102 ods. 1 písm. a) bod ii), tak ako vyplýva z tejto čiastočnej revízie, už neodkazuje na „primeranú ochranu ekonomických a iných záujmov ISU“. Namiesto toho uvádza, že „podmienka oprávnenosti má zabezpečiť primeranú ochranu etických hodnôt, štatutárnych cieľov a iných oprávnených záujmov“ tohto zväzu, ktorý „používa svoje finančné zdroje na riadenie a rozvoj športových disciplín ISU, ako aj na podporu či v prospech členov ISU a ich korčuliarov“.

18

Podľa pravidla 102 ods. 7 v znení tejto čiastočnej revízie v prípade účasti športovca na súťaži nepovolenej zo strany ISU a/alebo zo strany jedného z národných zväzov, ktoré sú členmi ISU, môže byť uložené varovanie alebo sankcia tzv. „straty oprávnenosti“ alebo „neoprávnenosti“, ktorá má za následok vylúčenie z akejkoľvek súťaže, ktorú organizuje ISU, na dobu určitú alebo na doživotie.

19

Súbežne s týmito rôznymi pravidlami článok 25 stanov ISU umožňuje športovcom, ktorí chcú napadnúť rozhodnutie, ktorým im bola uložená sankcia „straty oprávnenosti“ alebo „neoprávnenosti“, podať žalobu proti tomuto rozhodnutiu na CAS v súlade s rozhodcovským poriadkom.

20

Páni Tuitert a Kerstholt sú dvaja profesionálni rýchlokorčuliari s bydliskom v Holandsku. Sú členmi Koninklijke Nederlandsche Schaatsenrijders Bond (KNSB), Kráľovskej holandskej korčuliarskej federácie, ktorá je členom ISU.

21

EU Athletes je vedúce európske združenie zastupujúce športovcov a hráčov v rôznych športových disciplínach.

22

Dňa 23. júna 2014 páni Tuitert a Kerstholt podali na Európsku komisiu sťažnosť, v ktorej tvrdili, že pravidlá predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti stanovené zo strany ISU porušujú články 101 a 102 ZFEÚ.

23

Komisia sa 5. októbra 2015 rozhodla začať konanie v tejto súvislosti.

24

Dňa 29. septembra 2016 Komisia zaslala ISU oznámenie o výhradách, v ktorom v podstate konštatovala, že toto združenie porušuje článok 101 ZFEÚ. ISU odpovedala na toto oznámenie o výhradách 16. januára 2017.

25

Dňa 8. decembra 2017 Komisia prijala sporné rozhodnutie. Ako vyplýva z odôvodnenia 3 tohto rozhodnutia, rozhodnutie sa týka predovšetkým pravidiel oprávnenosti ISU, ktoré sú uvedené v bodoch 13 až 18 tohto rozsudku a ktoré tomuto združeniu umožňujú kontrolovať účasť športovcov na korčuliarskych súťažiach a sankcionovať ich v prípade účasti na súťaži, ktorú nepovolilo. Ako však vyplýva z toho istého odôvodnenia, týka sa aj pravidiel predchádzajúceho povoľovania týchto súťaží zo strany ISU, ktoré sú uvedené v bodoch 9 až 12 tohto rozsudku. Nakoniec, ako vyplýva z odôvodnení 5 a 6 tohto rozhodnutia, vzťahuje sa aj na rozhodcovský poriadok uvedený v bode 19 tohto rozsudku.

26

V odôvodneniach 112 a 115 sporného rozhodnutia Komisia definovala relevantný trh ako svetový trh organizovania a komercializácie medzinárodných súťaží v rýchlokorčuľovaní a využívania rôznych práv spojených s týmito súťažami.

27

V odôvodneniach 116 až 134 tohto rozhodnutia Komisia konštatovala, že ISU má na relevantnom trhu silné postavenie a že môže podstatne ovplyvňovať hospodársku súťaž na tomto trhu. Medzi skutočnosti, ktoré zohľadnila na účely odôvodnenia tohto posúdenia, patrí najmä na jednej strane ústredná úloha, ktorú tento zväz zohráva na uvedenom trhu ako jediný medzinárodný športový zväz uznaný zo strany MOV v oblasti korčuľovania a ako zväz, ktorého cieľom je regulovať, spravovať, riadiť a podporovať tento šport v celosvetovom meradle, a na druhej strane skutočnosť, že súčasne organizuje a komercializuje hlavné medzinárodné súťaže v tejto oblasti. V rámci svojej analýzy v tejto súvislosti Komisia vychádzala najmä z právomoci ISU vydávať pravidlá, ktoré sú záväzné pre všetky národné zväzy, ktoré sú členmi ISU, ako aj pre všetky medzinárodné súťaže v rýchlokorčuľovaní, či už ich organizuje samotná ISU, jej členovia, tretie osoby alebo podniky. Okrem toho v podstate uviedla, že tieto pravidlá sa vzťahujú na všetky otázky týkajúce sa organizácie, vedenia a komerčného využitia týchto súťaží (predchádzajúce povoľovanie, pravidlá hry, technické požiadavky, finančné podmienky, účasť športovcov, predaj práv, ukladanie sankcií, riešenie sporov atď.) a že platia pre všetkých aktérov, ktorí sa na nich môžu zúčastňovať alebo sa podieľať na ich organizácii či prevádzke (národné zväzy, športovci, organizátori, televízni vysielatelia, sponzori atď.).

28

V odôvodneniach 146 až 152 tohto rozhodnutia Komisia uviedla, že ISU treba považovať za „združenie podnikov“ v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ, keďže jej členmi sú vnútroštátne korčuliarske zväzy, ktoré samotné možno pokladať za „podniky“ v zmysle tohto ustanovenia vzhľadom na to, že vykonávajú hospodárske činnosti spočívajúce v organizovaní a komercializácii súťaží, ako aj vo využívaní rôznych práv, ktoré sú s nimi spojené, a zároveň treba ISU považovať za „podnik“ v zmysle tohto ustanovenia, keďže tiež vykonáva také hospodárske činnosti. Komisia sa tiež domnievala, že pravidlá predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti treba pokladať za „rozhodnutia združení podnikov“ v zmysle tohto ustanovenia.

29

V odôvodneniach 162 až 188 sporného rozhodnutia Komisia v podstate konštatovala, že pravidlá predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti majú za cieľ obmedziť hospodársku súťaž na dotknutom trhu v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ z dôvodu, že preskúmanie obsahu týchto pravidiel, hospodárskeho a právneho kontextu, do ktorého patria, a cieľov, ktoré sledujú, preukazuje, že umožňujú ISU na jednej strane zabrániť potenciálnym organizátorom medzinárodných súťaží v rýchlokorčuľovaní v prístupe na tento trh a na druhej strane obmedziť možnosť profesionálnych rýchlokorčuliarov slobodne sa zúčastňovať na takýchto súťažiach, a tým aj zbaviť potenciálnych organizátorov týchto súťaží služieb športovcov, ktorých prítomnosť je nevyhnutná na ich uskutočnenie.

30

V odôvodneniach 189 až 209 tohto rozhodnutia Komisia uviedla, že vzhľadom na posúdenia zhrnuté v predchádzajúcom bode nie je potrebné skúmať účinky pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti na hospodársku súťaž, a následne uviedla dôvody, pre ktoré sa domnieva, že tieto pravidlá majú za následok aj obmedzenie hospodárskej súťaže na dotknutom trhu.

31

V odôvodneniach 210 až 266 tohto rozhodnutia Komisia v podstate uviedla, že tieto pravidlá nemožno považovať za pravidlá, ktoré nepatria do pôsobnosti článku 101 ods. 1 ZFEÚ z dôvodu, že sú odôvodnené legitímnymi cieľmi a nevyhnutné na dosiahnutie týchto cieľov.

32

V odôvodneniach 268 až 286 tohto rozhodnutia Komisia v podstate konštatovala, že hoci rozhodcovský poriadok sám osebe nepredstavuje obmedzenie hospodárskej súťaže, treba ho považovať za posilnenie obmedzenia hospodárskej súťaže vyplývajúceho z pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti.

33

V odôvodneniach 287 až 348 sporného rozhodnutia Komisia najmä konštatovala, že pravidlá predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti nespĺňajú podmienky stanovené v článku 101 ods. 3 ZFEÚ na to, aby sa na ne mohla vzťahovať výnimka, že tieto pravidlá môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a že je potrebné nariadiť ISU, aby pod hrozbou penále ukončila porušovanie konštatované v tomto rozhodnutí. Konkrétne v odôvodneniach 338 až 342 tohto rozhodnutia Komisia uviedla, že opatrenia, ktorých prijatie ukladá ISU na ukončenie tohto porušovania, musia spočívať najmä po prvé v prijatí objektívnych, transparentných, nediskriminačných a primeraných kritérií predchádzajúceho povoľovania a sankcií, po druhé v zavedení primeraných postupov predchádzajúceho povoľovania a sankcií a po tretie v zmene rozhodcovského poriadku tak, aby sa zabezpečilo účinné preskúmanie rozhodnutí prijatých týmito postupmi.

34

Výrok sporného rozhodnutia obsahuje článok 1, podľa ktorého ISU „tým, že prijala a uplatňovala pravidlá oprávnenosti, najmä pravidlá 102 a 103 všeobecných pravidiel… z roku 2014 a roku 2016, na rýchlokorčuľovanie, porušila článok 101 [ZFEÚ]“. Obsahuje tiež článok 2, ktorý ISU ukladá povinnosť ukončiť toto porušenie a zdržať sa jeho opakovania, ako aj článok 4, ktorý stanovuje uloženie penále v prípade nedodržania týchto príkazov.

35

Žalobou podanou do kancelárie Všeobecného súdu 19. februára 2018 ISU navrhla zrušenie sporného rozhodnutia. Na podporu svojich návrhov uviedla osem žalobných dôvodov založených v podstate v prvom žalobnom dôvode na porušení povinnosti odôvodnenia, v druhom až piatom žalobnom dôvode na porušení článku 101 ZFEÚ v rozsahu, v akom bol tento článok uplatnený na jej pravidlá predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti, v šiestom žalobnom dôvode na porušení uvedeného článku v rozsahu, v akom bol uplatnený na rozhodcovský poriadok, a v siedmom a ôsmom žalobnom dôvode na protiprávnom charaktere príkazov a penále, ktoré jej boli uložené.

36

Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 1. júna 2018 páni Tuitert a Kerstholt, ako aj EU Athletes požiadali o vstup do konania ako vedľajší účastníci na podporu návrhov Komisie.

37

Uznesením z 12. septembra 2018 predsedníčka siedmej komory Všeobecného súdu vyhovela návrhu na vstup vedľajších účastníkov do konania.

38

Dňa 20. decembra 2019 Všeobecný súd postúpil vec rozšírenej komore.

39

Dňa 16. decembra 2020 Všeobecný súd prijal napadnutý rozsudok, v ktorom v podstate rozhodol, že sporné rozhodnutie nie je protiprávne v rozsahu, v akom sa týka pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti, ale že je protiprávne v rozsahu, v akom sa týka rozhodcovského poriadku.

40

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 52 až 63 napadnutého rozsudku po prvé rozhodol, že prvý žalobný dôvod založený na existencii rozporného odôvodnenia, ktorým je postihnuté sporné rozhodnutie, je nedôvodný.

41

Po druhé Všeobecný súd v bodoch 64 až 123 napadnutého rozsudku rozhodol, že druhý a štvrtý žalobný dôvod ISU neumožňuje považovať za nesprávne konštatovania Komisie, podľa ktorých je cieľom pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti obmedziť hospodársku súťaž v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ.

42

V tejto súvislosti Všeobecný súd najprv v bodoch 69 až 76 napadnutého rozsudku v podstate rozhodol, že aj keď regulačné, kontrolné, rozhodovacie a sankčné právomoci, ktoré má ISU, jej nezveril orgán verejnej moci, pravidlá stanovené týmto zväzom ako jediným existujúcim medzinárodným športovým zväzom v oblasti korčuľovania treba chápať okrem iného vo svetle judikatúry týkajúcej sa situácie, v ktorej ten istý subjekt súbežne vykonáva hospodársku činnosť a právomoci, ktoré by mohli byť použité na zabránenie vstupu súčasných alebo potenciálnych konkurenčných subjektov alebo podnikov na trh (rozsudky z 1. júla 2008, MOTOE, C‑49/07, EU:C:2008:376, a z 28. februára 2013, Ordem dos Técnicos Oficiais de Contas, C‑1/12, EU:C:2013:127). V tejto súvislosti Všeobecný súd tiež uviedol, že pravidlá predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti sa týkajú organizovania najvýznamnejších a najlukratívnejších medzinárodných súťaží v rýchlokorčuľovaní, najmä predchádzajúceho povoľovania týchto súťaží a účasti športovcov na nich.

43

Tento súd ďalej v bodoch 77 až 121 napadnutého rozsudku rozhodol, že vzhľadom na obsah pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti, ciele sledované týmito pravidlami a hospodársky a právny kontext, do ktorého patria, bola Komisia oprávnená dospieť k záveru, že cieľom týchto pravidiel je obmedziť hospodársku súťaž v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ.

44

Nakoniec Všeobecný súd v bode 123 napadnutého rozsudku rozhodol, že teda nie je potrebné preskúmať aj tvrdenia, ktoré ISU uviedla v rámci svojho tretieho žalobného dôvodu s cieľom spochybniť posúdenia Komisie týkajúce sa skutočných alebo potenciálnych účinkov uvedených pravidiel na hospodársku súťaž.

45

Po tretie Všeobecný súd v bodoch 124 až 130 napadnutého rozsudku rozhodol, že na rozdiel od toho, čo tvrdí ISU v piatom žalobnom dôvode, Komisia neporušila územnú pôsobnosť článku 101 ZFEÚ tým, že v spornom rozhodnutí zohľadnila odmietnutie ISU povoliť plánovanú súťaž v rýchlokorčuľovaní, ktorá sa mala konať v Dubaji (Spojené arabské emiráty), teda v tretej krajine. V tejto súvislosti uvedený súd v podstate konštatoval, že táto inštitúcia odkázala na túto skutočnosť na ilustráciu uplatňovania pravidiel predchádzajúceho povoľovania stanovených zo strany ISU, pričom navyše preukázala, že tieto pravidlá sú spôsobilé vyvolať okamžité, podstatné a predvídateľné účinky v rámci Únie.

46

Po štvrté Všeobecný súd v bodoch 134 až 140 napadnutého rozsudku rozhodol, že šiesty žalobný dôvod ISU týkajúci sa posúdenia rozhodcovského poriadku Komisiou v spornom rozhodnutí je účinný, a následne v bodoch 141 až 164 uvedeného rozsudku vyhovel tomuto žalobnému dôvodu.

47

Po piate a nakoniec Všeobecný súd v dôsledku toho v bodoch 165 až 178 napadnutého rozsudku rozhodol, že siedmemu a ôsmemu žalobnému dôvodu ISU, ktoré sa týkajú zákonnosti príkazov a penále stanovených v spornom rozhodnutí, treba čiastočne vyhovieť v rozsahu, v akom sa tieto príkazy a penále týkajú rozhodcovského poriadku. Zároveň tieto žalobné dôvody v zostávajúcej časti zamietol.

48

Vzhľadom na všetky tieto posúdenia Všeobecný súd čiastočne zrušil články 2 a 4 sporného rozhodnutia, pričom v zostávajúcej časti žalobu zamietol.

49

ISU svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor:

50

Komisia navrhuje zamietnuť odvolanie a zaviazať ISU na náhradu trov konania.

51

Páni Tuitert a Kerstholt, ako aj EU Athletes navrhujú zamietnuť odvolanie.

52

Páni Tuitert a Kerstholt, ako aj EU Athletes vo svojom vzájomnom odvolaní navrhujú, aby Súdny dvor:

53

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor vyhovel vzájomnému odvolaniu a uložil ISU povinnosť nahradiť trovy konania.

54

ISU navrhuje zamietnuť vzájomné odvolanie a uložiť pánovi Tuitertovi a pánovi Kerstholtovi, ako aj združeniu EU Athletes povinnosť nahradiť trovy konania.

55

Na podporu svojho návrhu na čiastočné zrušenie napadnutého rozsudku ISU uvádza dva odvolacie dôvody založené na porušení článku 263 ZFEÚ v spojení s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ.

56

Okrem toho navrhuje, aby Súdny dvor prejednal spor a rozhodol o ňom.

57

Svojím prvým odvolacím dôvodom, ktorý sa delí na tri časti, ISU Všeobecnému súdu v podstate vytýka, že nesplnil svoju úlohu súdu, ktorý rozhoduje o zákonnosti rozhodnutí prijatých Komisiou na základe pravidiel hospodárskej súťaže, a porušil pojem obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska „cieľa“ uvedený v článku 101 ods. 1 ZFEÚ.

58

Pred vysvetlením tohto odvolacieho dôvodu ISU uvádza tri informácie o kontexte, vďaka ktorým bude podľa nej jednoduchšie jeho preskúmanie.

59

Po prvé uvádza, že takmer sto rokov (1892 – 1990) sa pravidlá oprávnenosti týkajúce sa účasti športovcov na korčuliarskych súťažiach uplatňovali výlučne na amatérov a až následne sa po zmene postavenia MOV rozhodlo o povolení účasti profesionálov na týchto súťažiach. Ďalej konštatuje, že práve v dôsledku tohto vývoja boli zavedené pravidlá predchádzajúceho povoľovania uplatniteľné na tieto súťaže s cieľom zabezpečiť, aby sa na celosvetovej úrovni konali podľa rovnakých pravidiel, či už ich organizuje ISU, alebo tretí subjekt či podnik.

60

Po druhé ISU uvádza, že sporné rozhodnutie sa zameriava na rýchlokorčuľovanie, ktoré je okrajovým športom, ktorý predstavoval obrat 5 miliónov švajčiarskych frankov (CHF) (približne 5,1 milióna eur pri súčasnom výmennom kurze) za rok 2016 z celkovej sumy takmer 32 miliónov CHF (približne 32,7 milióna eur pri súčasnom výmennom kurze), pričom zvyšná časť tejto sumy pochádza zo známejšieho športu – krasokorčuľovania. Ďalej uvádza, že tento okrajový šport je pre širokú verejnosť príťažlivý len v obmedzenej miere a že práve táto situácia vysvetľuje, prečo jej až do žiadosti uvedenej v spornom rozhodnutí nijaký tretí subjekt alebo podnik nikdy nepredložil žiadosť o zorganizovanie medzinárodnej súťaže v tejto oblasti. Naproti tomu za posledných dvadsať rokov dostala dvadsať takýchto žiadostí v oblasti krasokorčuľovania, ktoré boli všetky schválené. ISU tiež uvádza, že zamietnutie jedinej žiadosti, ktorá jej bola predložená v oblasti rýchlokorčuľovania, pri dvoch príležitostiach (konkrétne v roku 2011 a neskôr v roku 2014) bolo založené na tom, že organizátor zamýšľanej medzinárodnej súťaže zamýšľal priznať stávkam ústredné postavenie. Okrem toho tento projekt bol nakoniec schválený v roku 2016 v Holandsku vo formáte, ktorý už nezahŕňal využívanie stávok.

61

Po tretie ISU uvádza, že hoci pravidlá predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti boli v spornom rozhodnutí kvalifikované ako obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska „cieľa“ a „následku“, Komisia neupustila od zásadnej námietky, ktorú v oznámení o výhradách voči týmto pravidlám pôvodne vyjadrila, pričom sa zamerala na ich svojvoľnú a neprimeranú povahu v prejednávanej veci. To napokon vysvetľuje, prečo ISU vykonala príkazy uvedené v článku 2 sporného rozhodnutia najmä prostredníctvom oznámenia, ktorého cieľom bolo zmeniť tieto pravidlá, a nie ich zrušiť.

62

Hoci Komisia poukazuje na to, že ISU na Súdnom dvore netvrdí, že došlo k skresleniu skutkového stavu, a teda že skutkové okolnosti uvedené v napadnutom rozsudku treba považovať za preukázané s konečnou platnosťou, spochybňuje správnosť informácií o kontexte, ktoré ISU predložila v štádiu odvolania. Predovšetkým po prvé uvádza, že dvadsať medzinárodných krasokorčuliarskych súťaží, ktoré povolila, v skutočnosti neorganizovali tretie osoby alebo podniky, ale členovia tohto združenia. Po druhé projekt súťaže v rýchlokorčuľovaní, ktorú ISU nakoniec schválila v roku 2016, medzičasom tiež prevzalo národné združenie, ktoré je členom ISU. Po tretie ISU odmietla povoliť tento projekt, ako ho pôvodne navrhoval tretí podnik, napriek tomu, že si bola plne vedomá toho, že v rámci neho nebolo plánované využitie stávok.

63

Komisia okrem toho zdôrazňuje, že preskúmanie odvolania sa musí vykonať v súlade so sporným rozhodnutím a napadnutým rozsudkom s prihliadnutím na vplyv, ktorý majú pravidlá stanovené zo strany ISU nielen na športovcov, ktorým bránia slobodne ponúkať svoje služby iným potenciálnym organizátorom medzinárodných súťaží, než je tento zväz a jeho členovia, ale aj samotným hospodárskym subjektom, ktorým bránia slobodne organizovať medzinárodné súťaže, a to priamo (pravidlá predchádzajúceho povoľovania), ako aj nepriamo (pravidlá oprávnenosti).

64

Páni Tuitert a Kerstholt, ako aj EU Athletes podporujú tieto tvrdenia.

65

Prvou časťou svojho prvého odvolacieho dôvodu ISU vytýka Všeobecnému súdu, že zamietol ako nedôvodné, neúčinné alebo bez preskúmania niektoré tvrdenia a dôkazy, ktoré predložila v prvostupňovom konaní v rámci svojho druhého žalobného dôvodu založeného na porušení článku 101 ods. 1 ZFEÚ s cieľom spochybniť posúdenia, z ktorých Komisia vychádzala, keď dospela k záveru o existencii obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska „cieľa“.

66

V tejto súvislosti v prvom rade tvrdí, že Komisia v spornom rozhodnutí vlastne spoločne posúdila prijatie a uplatňovanie pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti a následne kvalifikovala tieto dve zložky ako obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska „cieľa“, čo napokon Všeobecný súd uznal v bodoch 57 a 126 napadnutého rozsudku.

67

Ďalej uvádza, že svojím druhým žalobným dôvodom navrhla, aby Všeobecný súd vylúčil uplatnenie tejto právnej kvalifikácie a konštatoval zjavne nesprávne posúdenia, ktoré viedli Komisiu k prijatiu tejto kvalifikácie. ISU konkrétne uvádza, že v prvostupňovom konaní spochybnila rôzne posúdenia Komisie uvedené v odôvodneniach 174 až 179 sporného rozhodnutia, ktoré sa týkajú uplatňovania pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti, pričom príkladom tohto uplatňovania, pokiaľ ide o rýchlokorčuľovanie, je jej údajne úmyselné a protisúťažné odmietnutie povoliť v pôvodnej verzii jediný projekt konkurenčnej medzinárodnej súťaže, ktorý jej bol predložený počas dvadsiatich rokov, a pokiaľ ide o krasokorčuľovanie, paralelné povolenie približne dvadsiatich medzinárodných súťaží organizovaných tretími stranami.

68

Nakoniec tvrdí, že Všeobecný súd si nesplnil úlohu, ktorá mu vyplýva z článku 263 ZFEÚ, keď v bodoch 116, 117, 121 a 127 napadnutého rozsudku zamietol jej tvrdenia a dôkazy v tejto súvislosti z dôvodu, že sú nedôvodné, neúčinné alebo dokonca irelevantné v rozsahu, v akom sa týkajú buď aspektov úmyselnosti a uplatňovania, ktoré nebolo potrebné zohľadniť na účely preukázania existencie obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska „cieľa“, alebo inej športovej disciplíny, než je tá, ktorá predstavuje trh dotknutý týmto obmedzením. Okrem toho sa uvedený súd nezaoberal ďalšími tvrdeniami alebo dôkazmi, ktoré mu boli predložené, najmä tými, ktoré sa týkajú stávkovania. ISU v tejto súvislosti zdôrazňuje, že hoci stávky v skutočnosti neboli obsiahnuté v projekte medzinárodnej hospodárskej súťaže tretej strany, ktorý jej bol predložený, boli jadrom koncepcie, ktorú organizátor tejto súťaže zamýšľal presadzovať.

69

Komisia, ktorú podporujú páni Tuitert a Kerstholt, ako aj EU Athletes, spochybňuje všetky tieto tvrdenia.

70

Druhou časťou svojho prvého odvolacieho dôvodu ISU vytýka Všeobecnému súdu, že svojím skutkovým a právnym posúdením nahradil posúdenie Komisie, keď konštatoval, že došlo k inému porušeniu, než je porušenie konštatované v článku 1 sporného rozhodnutia, čo je v rozpore s úlohou, ktorá mu vyplýva z článku 263 ZFEÚ, a vychádzal z nesprávneho výkladu článku 101 ods. 1 ZFEÚ.

71

V tejto súvislosti po prvé tvrdí, že Všeobecný súd sa zameral nielen na správanie, ktoré bolo čiastočne odlišné od správania, ktoré vytýkala Komisia (tým, že sa zameral na samotnú existenciu pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti, a nie na ich prijatie v spojení s uplatňovaním), ale že toto správanie aj odlišne kvalifikoval. Pokiaľ ide o druhý aspekt, Všeobecný súd totiž konštatoval výlučne existenciu obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska „cieľa“, pričom sa navyše opieral nielen o dôkazy, o ktoré sa Komisia opierala v časti 8.3 sporného rozhodnutia (nazvanej „Obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa“), ale aj o dôkazy uvedené v časti 8.5 tohto rozhodnutia (nazvanej „Pravidlá oprávnenosti patria do pôsobnosti článku 101 [ZFEÚ]“). Posledná uvedená časť sa však týka inej otázky.

72

Po druhé toto prepísanie sporného rozhodnutia je samo osebe založené na právne nesprávnom výklade článku 101 ods. 1 ZFEÚ.

73

Toto ustanovenie totiž rozlišuje medzi obmedzeniami hospodárskej súťaže z hľadiska „cieľa“ a „následku“, pričom prvá z týchto dvoch kvalifikácií sa uplatňuje len na správanie, ktoré možno považovať za škodlivé pre hospodársku súťaž už z dôvodu samotnej jeho povahy. V prejednávanej veci však Všeobecný súd nevysvetlil, v akom zmysle jednotlivé skutočnosti, na ktoré poukázal v bodoch 87 až 89, 91 až 93 a 101 až 110 napadnutého rozsudku, odôvodňujú takúto kvalifikáciu. Naopak, obmedzil sa na abstraktné preskúmanie znenia pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti, ako aj cieľov, ktoré sledujú, bez ohľadu na kontext a na konci tohto preskúmania dospel k záveru, že tieto pravidlá môžu byť použité na protisúťažné účely vzhľadom na mieru voľnej úvahy, ktorú priznávajú ISU, alebo že existuje riziko takéhoto ich použitia.

74

Okrem toho judikatúra, o ktorú sa Všeobecný súd opieral na účely tejto analýzy (rozsudky z 1. júla 2008, MOTOE, C‑49/07, EU:C:2008:376, a z 28. februára 2013, Ordem dos Técnicos Oficiais de Contas, C‑1/12, EU:C:2013:127), je relevantná len vtedy, ak existujú obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska „následku“, a preto ju nemožno analogicky uplatniť na účely rozhodnutia o prípadnej existencii obmedzení hospodárskej súťaže z hľadiska „cieľa“, ako to tento súd urobil v bodoch 72 a 88 napadnutého rozsudku.

75

Komisia, ktorú podporujú páni Tuitert a Kerstholt, ako aj EU Athletes, spochybňuje všetky tieto tvrdenia.

76

Treťou časťou svojho prvého odvolacieho dôvodu ISU vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď potvrdil posúdenia, ktoré viedli Komisiu ku kvalifikácii pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa.

77

V tejto súvislosti po prvé tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď pripustil, že na obsah týchto pravidiel sa možno odvolávať na podporu takejto kvalifikácie.

78

Na rozdiel od toho, čo uviedla Komisia v odôvodneniach 162 a 163 sporného rozhodnutia a čo uviedol Všeobecný súd v bodoch 91 a 95 napadnutého rozsudku, totiž skutočnosť, že tieto pravidlá umožňujú ISU uložiť súbor prísnych sankcií športovcom, ktorí sa zúčastňujú na nepovolených medzinárodných súťažiach v rýchlokorčuľovaní, sama osebe nepostačuje na preukázanie existencie obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa. Bolo by totiž potrebné, aby preskúmanie ich účinkov umožnilo preukázať, že boli uplatnené na športovcov, ktorí sa zúčastnili súťaží, ktorým bolo udelenie povolenia zamietnuté z protiprávneho dôvodu.

79

Ďalej na rozdiel od toho, čo vyplýva najmä z odôvodnenia 163 sporného rozhodnutia, a toho, čo konštatoval Všeobecný súd v bodoch 85 až 89 napadnutého rozsudku, skutočnosť, že pravidlá predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti neodkazujú na presne identifikovateľné ciele, že neobsahujú jasne definované kritériá a že ISU má teda diskrečnú právomoc alebo prinajmenšom príliš širokú mieru voľnej úvahy pri ich uplatňovaní, sama osebe neumožňuje preukázať existenciu obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa. Opäť by bolo potrebné posúdiť konkrétne účinky.

80

Navyše na rozdiel od toho, čo uviedla Komisia najmä v odôvodneniach 164 a 165 sporného rozhodnutia, skutočnosť, že tieto pravidlá odkazovali v znení prijatom v roku 2014 na ochranu hospodárskych záujmov ISU, sama osebe neumožňuje dospieť k záveru o existencii obmedzenia hospodárskej súťaže, čo napokon Všeobecný súd uznal v bodoch 98 a 109 napadnutého rozsudku.

81

Nakoniec na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia v odôvodnení 166 sporného rozhodnutia a čo Všeobecný súd uznal v bode 97 napadnutého rozsudku, skutočnosť, že tieto pravidlá sa môžu uplatniť na športovcov zúčastňujúcich sa na medzinárodnej súťaži tretej osoby, ktorú nepovolila ISU, bez ohľadu na prípadný konflikt v kalendárnom rozpise medzi touto súťažou a súťažou organizovanou alebo povolenou zo strany ISU, je irelevantná, keďže nie existencia takého konfliktu v kalendárnom rozpise, ale podpora stávok viedla toto združenie k tomu, aby v pôvodnom znení odmietlo projekt medzinárodnej súťaže tretej strany, na ktorý odkazuje napadnuté rozhodnutie.

82

Po druhé ISU tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia v troch ohľadoch pri analýze cieľov sledovaných pravidlami predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti.

83

V prvom rade v bode 109 napadnutého rozsudku uznal, že ISU bola na rozdiel od toho, čo uviedla Komisia v odôvodnení 169 sporného rozhodnutia, oprávnená usilovať sa o ochranu svojich hospodárskych záujmov, ale nevyvodil z toho záver, podľa ktorého táto inštitúcia nemohla konštatovať existenciu protisúťažného cieľa len na základe samotnej tejto skutočnosti.

84

Všeobecný súd sa ďalej usiloval napraviť toto nesprávne posúdenie a z toho vyplývajúcu nemožnosť odvolávať sa na ciele sledované pravidlami predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti na odôvodnenie kvalifikácie ako protisúťažného cieľa tým, že v bode 111 napadnutého rozsudku vyvodil existenciu takéhoto cieľa z iných skutočností, ktoré sa týkali údajne vágnej, svojvoľnej a neprimeranej povahy týchto pravidiel. Uvedený súd tak nahradil vlastným posúdením posúdenie Komisie, ktorá v spornom rozhodnutí vychádzala z týchto skutočností na iné účely (odôvodnenia 255 až 258), než je konštatovanie obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa (odôvodnenia 162 až 187).

85

Nakoniec z judikatúry vyplýva, že tieto skutočnosti sú relevantné len na účely zistenia účinku správania spôsobilého obmedziť hospodársku súťaž (rozsudok z 28. februára 2013, Ordem dos Técnicos Oficiais de Contas, C‑1/12, EU:C:2013:127, bod 69).

86

Po tretie ISU tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď skúmal posúdenia Komisie týkajúce sa hospodárskeho a právneho kontextu pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti. Na jednej strane uvedený súd v bodoch 115 až 117 napadnutého rozsudku nesprávne zamietol jej tvrdenia týkajúce sa povolenia mnohých medzinárodných súťaží tretích osôb v oblasti krasokorčuľovania z dôvodu, že krasokorčuľovanie nie je súčasťou relevantného trhu v prejednávanej veci. Z judikatúry totiž vyplýva, že faktory týkajúce sa iného trhu, než je dotknutý trh, možno zohľadniť v rámci preskúmania tohto kontextu (rozsudok z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, body 78 a 79). Na druhej strane uvedený súd v bode 119 napadnutého rozsudku nesprávne zamietol tieto početné preukázané príklady povolení súťaží tretích osôb z dôvodu, že Komisia podľa neho správne rozhodla, že existuje možnosť alebo riziko svojvoľného uplatňovania pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti.

87

Komisia, ktorú podporujú páni Tuitert a Kerstholt, ako aj EU Athletes, spochybňuje všetky tieto tvrdenia.

88

Troma časťami svojho prvého odvolacieho dôvodu ISU v rôznych ohľadoch spochybňuje spôsob, akým Všeobecný súd preskúmal zákonnosť sporného rozhodnutia, a výsledok, ku ktorému dospel na konci tohto preskúmania. V podstate tvrdí, že vzhľadom jednak na zmysel a pôsobnosť článku 101 ZFEÚ a jednak na spôsob, akým Komisia uplatnila toto ustanovenie v spornom rozhodnutí, treba napadnutý rozsudok zrušiť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia založeného po prvé na tom, že Všeobecný súd nahradil posúdenie Komisie vlastným posúdením, keď konštatoval existenciu iného porušenia, než je porušenie, ktoré kvalifikovala táto inštitúcia (druhá časť), po druhé na tom, že Všeobecný súd nesprávne pripustil, že toto porušenie možno chápať v tom zmysle, že má za „cieľ“ obmedzenie hospodárskej súťaže (druhá a tretia časť), a po tretie na tom, že Všeobecný súd si nesplnil svoju úlohu tým, že nezohľadnil niektoré tvrdenia a dôkazy, ktoré mu boli predložené na účely spochybnenia tejto kvalifikácie (prvá a tretia časť).

89

Vzhľadom na štruktúru tohto odvolacieho dôvodu treba spoločne preskúmať jeho rôzne časti, pričom najprv je potrebné pripomenúť zmysel a pôsobnosť ustanovení článku 101 ZFEÚ, vzhľadom na ktoré treba posúdiť ich prípadnú dôvodnosť.

90

V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že nie sú spochybnené konštatovania Komisie a Všeobecného súdu, podľa ktorých sa ISU má vzhľadom na článok 101 ZFEÚ pokladať za „združenie podnikov“, ktoré okrem iného vykonáva hospodársku činnosť spočívajúcu v organizovaní a komercializácii medzinárodných súťaží v rýchlokorčuľovaní, ani konštatovania, podľa ktorých pravidlá predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti predstavujú „rozhodnutie združenia podnikov“ v zmysle tohto článku. Nie sú spochybnené ani konštatovania, podľa ktorých toto rozhodnutie združenia podnikov môže „ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi“ v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ. Nakoniec nie sú spochybnené, a to ani subsidiárne, konštatovania, podľa ktorých toto rozhodnutie nespĺňa jednotlivé podmienky požadované na to, aby mu bola priznaná výnimka podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ.

91

Keďže výkon športu predstavuje hospodársku činnosť, patrí do pôsobnosti ustanovení práva Únie, ktoré sa uplatňujú v prípade takejto činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. decembra 1974, Walrave a Koch, 36/74, EU:C:1974:140, bod 4, ako aj zo 16. marca 2010, Olympique Lyonnais, C‑325/08, EU:C:2010:143, bod 27).

92

Iba niektoré osobitné pravidlá, ktoré boli na jednej strane prijaté výlučne z dôvodov nehospodárskej povahy a na druhej strane sa týkajú výlučne športu ako takého, sa musia považovať za pravidlá, ktoré nesúvisia s nijakou hospodárskou činnosťou. Platí to najmä pre pravidlá, ktoré sa týkajú vylúčenia zahraničných hráčov zo zloženia tímov zúčastňujúcich sa súťaží medzi reprezentačnými družstvami ich krajiny alebo stanovenia kritérií poradia používaných na výber športovcov zúčastňujúcich sa individuálnych súťaží (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. decembra 1974, Walrave a Koch, 36/74, EU:C:1974:140, bod 8; z 15. decembra 1995, Bosman, C‑415/93, EU:C:1995:463, body 76 a 127, ako aj z 11. apríla 2000, Deliège, C‑51/96 a C‑191/97, EU:C:2000:199, body 43, 44, 63, 64 a 69).

93

S výnimkou týchto osobitných pravidiel patria do pôsobnosti ustanovení Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa práva hospodárskej súťaže pravidlá prijaté športovými združeniami a všeobecnejšie správanie združení, ktoré ich prijali, pokiaľ sú splnené podmienky na uplatnenie týchto ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2006, Meca‑Medina a Majcen/Komisia, C‑519/04 P, EU:C:2006:492, body 30 až 33), čo znamená, že tieto združenia možno považovať za „podniky“ v zmysle článkov 101 a 102 ZFEÚ alebo že sporné pravidlá možno považovať za „rozhodnutia združení podnikov“ v zmysle článku 101 ZFEÚ.

94

Môže to platiť najmä v prípade pravidiel výkonu právomocí športového zväzu v oblasti predchádzajúceho povoľovania športových súťaží, ktorých organizovanie a komercializácia predstavujú hospodársku činnosť pre podniky, ktoré ich vykonávajú alebo majú v úmysle vykonávať, vrátane takéhoto zväzu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2008, MOTOE, C‑49/07, EU:C:2008:376, bod 28). Môže to platiť aj v prípade pravidiel, ktorých cieľom je upraviť účasť športovcov na takých súťažiach, ktorá predstavuje hospodársku činnosť, ak vykonávajú dotknutý šport profesionálne alebo poloprofesionálne.

95

Športová činnosť však má nepopierateľné osobitosti, ktoré sú síce osobitne dôležité pre amatérsky šport, možno ich však nájsť aj pri vykonávaní športu ako hospodárskej činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. apríla 2000, Lehtonen a Castors Braine, C‑176/96, EU:C:2000:201, bod 33).

96

Osobitosti určitého hospodárskeho odvetvia však možno prípadne zohľadniť okrem iného a v rozsahu, v akom sa ukážu ako relevantné, pri uplatňovaní článku 101 ZFEÚ a konkrétnejšie pri skúmaní, či sa má dané správanie považovať za správanie, ktoré má za „cieľ“ alebo, ak to tak nie je, za „následok“ vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže, s prihliadnutím na jeho hospodársky a právny kontext, ako aj na „skutočné podmienky“ alebo „skutočný rámec“, ktoré charakterizujú štruktúru a fungovanie dotknutého odvetvia či odvetví alebo trhov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. decembra 1994, DLG, C‑250/92, EU:C:1994:413, bod 31). Pri takom preskúmaní môže byť zohľadnená napríklad povaha, organizácia alebo fungovanie príslušného športu a konkrétnejšie stupeň jeho profesionalizácie, spôsob, akým sa vykonáva, spôsob, akým na seba vzájomne pôsobia rôzni aktéri zapojení do športu, a úloha, ktorú zohrávajú štruktúry alebo orgány, ktoré sú zaň zodpovedné na všetkých úrovniach a s ktorými Únia podporuje spoluprácu v súlade s článkom 165 ods. 3 ZFEÚ.

97

Článok 101 ods. 1 ZFEÚ vyhlasuje za nezlučiteľné s vnútorným trhom a zakazuje všetky dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu.

98

Aby bolo možné v danom prípade dospieť k záveru, že dohoda, rozhodnutie združenia podnikov alebo zosúladený postup patria do pôsobnosti zákazu stanoveného v článku 101 ods. 1 ZFEÚ, je potrebné v súlade so samotným znením tohto ustanovenia preukázať, že toto správanie má za buď za cieľ, alebo za následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. júna 1966, LTM, 56/65, EU:C:1966:38, strana 359, a z 29. júna 2023, Super Bock Bebidas, C‑211/22, EU:C:2023:529, bod 31).

99

Na tento účel treba najprv preskúmať cieľ predmetného správania. Ak sa na konci tohto preskúmania zistí, že správanie má protisúťažný cieľ, nie je potrebné skúmať jeho vplyv na hospodársku súťaž. Tento vplyv treba následne preskúmať len za predpokladu, že toto správanie nemožno považovať za správanie s protisúťažným cieľom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. júna 1966, LTM, 56/65, EU:C:1966:38, strana 359, ako aj z 26. novembra 2015, Maxima Latvija, C‑345/14, EU:C:2015:784, body 16 a 17).

100

Preskúmanie, ktoré treba vykonať, sa líši v závislosti od toho, či sa týka otázky, či je „cieľom“ alebo „následkom“ predmetného správania vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže, pričom každý z týchto dvoch pojmov podlieha odlišnému právnemu a dôkaznému režimu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2020, Generics (UK) a i., C‑307/18, EU:C:2020:52, bod 63].

101

Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ktorá je zhrnutá najmä v rozsudkoch z 23. januára 2018, F. Hoffmann‑La Roche a i. (C‑179/16, EU:C:2018:25, bod 78), a z 30. januára 2020, Generics (UK) a i. (C‑307/18, EU:C:2020:52, bod 67), hoci pojem protisúťažný „cieľ“ nepredstavuje, ako vyplýva z bodov 98 a 99 tohto rozsudku, výnimku z pojmu protisúťažný „následok“, musí sa vykladať reštriktívne.

102

Tento pojem teda treba chápať tak, že odkazuje len na určité zosúladené postupy medzi podnikmi, ktoré vykazujú dostatočný stupeň škodlivosti pre hospodársku súťaž na to, aby bolo možné domnievať sa, že preskúmanie ich účinkov nie je nevyhnutné. Niektoré formy koordinácie medzi podnikmi totiž možno už na základe ich povahy považovať za škodlivé pre dobré fungovanie riadnej hospodárskej súťaže [pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. júna 1966, LTM, 56/65, EU:C:1966:38, strana 359; z 23. januára 2018, F. Hoffmann‑La Roche a i., C‑179/16, EU:C:2018:25, bod 78, ako aj z 30. januára 2020, Generics (UK) a i., C‑307/18, EU:C:2020:52, bod 67].

103

Medzi druhy správania, ktoré treba za také považovať, patria predovšetkým určité zosúladené správania, ktoré obzvlášť poškodzujú hospodársku súťaž, akými sú horizontálne kartely vedúce k určovaniu cien, obmedzovaniu výrobnej kapacity alebo rozdeľovaniu zákazníkov. Tieto druhy správania totiž môžu viesť k zvýšeniu cien alebo zníženiu výroby, a teda ponuky, čo vedie k zlému rozdeleniu zdrojov na úkor užívateľských podnikov a spotrebiteľov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. novembra 2008, Beef Industry Development Society a Barry Brothers, C‑209/07, EU:C:2008:643, body 17 a 33; z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 51, ako aj zo 16. júla 2015, ING Pensii, C‑172/14, EU:C:2015:484, bod 32).

104

V niektorých prípadoch sa môžu považovať aj iné druhy správania za správanie s protisúťažným cieľom, hoci nemusia byť nevyhnutne rovnako škodlivé pre hospodársku súťaž. Platí to najmä pre určité typy horizontálnych dohôd iných ako kartely, napríklad tých, ktoré vedú k vylúčeniu konkurenčných podnikov z trhu [pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. januára 2020, Generics (UK) a i., C‑307/18, EU:C:2020:52, body 76, 77, 83 až 87 a 101, ako aj z 25. marca 2021, Lundbeck/Komisia, C‑591/16 P, EU:C:2021:243, body 113 a 114], alebo pre určité druhy rozhodnutí združení podnikov, ktorých účelom je koordinovať správanie ich členov, najmä pokiaľ ide o ceny (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. januára 1987, Verband der Sachversicherer/Komisia, 45/85, EU:C:1987:34, bod 41).

105

Aby bolo možné v danom prípade určiť, či dohoda, rozhodnutie združenia podnikov alebo zosúladený postup majú z dôvodu svojej povahy dostatočný stupeň škodlivosti pre hospodársku súťaž na to, aby sa dalo konštatovať, že majú za cieľ vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže, je potrebné preskúmať po prvé obsah dohody, predmetného rozhodnutia alebo postupu, po druhé hospodársky a právny kontext, do ktorého patria, a po tretie ciele, ktoré majú dosiahnuť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 53, ako aj z 23. januára 2018, F. Hoffmann‑La Roche a i., C‑179/16, EU:C:2018:25, bod 79).

106

V tejto súvislosti, pokiaľ ide predovšetkým o hospodársky a právny kontext, do ktorého patrí predmetné správanie, treba zohľadniť povahu dotknutých tovarov alebo služieb, ako aj skutočné podmienky, ktoré charakterizujú štruktúru a fungovanie predmetného odvetvia, odvetví alebo trhov (rozsudky z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 53, ako aj z 23. januára 2018, F. Hoffmann‑La Roche a i., C‑179/16, EU:C:2018:25, bod 80). Naopak, nie je vôbec potrebné skúmať a už vôbec nie preukazovať účinky tohto správania na hospodársku súťaž, či už skutočné alebo potenciálne, negatívne alebo pozitívne, ako vyplýva z judikatúry citovanej v bodoch 98 a 99 tohto rozsudku.

107

Ďalej, pokiaľ ide o ciele sledované predmetným správaním, treba určiť objektívne ciele, ktoré toto správanie sleduje vo vzťahu k hospodárskej súťaži. Naproti tomu skutočnosť, že zúčastnené podniky konali bez subjektívneho úmyslu vylúčiť, obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž a že sledovali určité legitímne ciele, nie je rozhodujúca na účely uplatnenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. apríla 2006, General Motors/Komisia, C‑551/03 P, EU:C:2006:229, body 64 a 77, ako aj citovanú judikatúru, a z 20. novembra 2008, Beef Industry Development Society a Barry Brothers, C‑209/07, EU:C:2008:643, bod 21).

108

Nakoniec zohľadnenie všetkých skutočností uvedených v predchádzajúcich troch bodoch tohto rozsudku musí v každom prípade odhaliť presné dôvody, pre ktoré predmetné správanie vykazuje dostatočný stupeň škodlivosti pre hospodársku súťaž a na základe ktorých sa možno domnievať, že jeho cieľom je vylúčenie, obmedzenie alebo skreslenie hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 69).

109

Pojem správanie s protisúťažnými „následkami“ zas zahŕňa každé správanie, ktoré nemožno považovať za správanie s protisúťažným „cieľom“, pokiaľ sa preukáže, že skutočným alebo potenciálnym účinkom tohto správania je vylúčenie, obmedzenie alebo skreslenie hospodárskej súťaže citeľným spôsobom [pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. mája 1998, Deere/Komisia, C‑7/95 P, EU:C:1998:256, bod 77, ako aj z 30. januára 2020, Generics (UK) a i., C‑307/18, EU:C:2020:52, bod 117].

110

Na tento účel je potrebné preskúmať hospodársku súťaž v konkrétnom kontexte, v ktorom by sa odohrávala v prípade neexistencie predmetnej dohody, rozhodnutia združenia podnikov alebo zosúladeného postupu [rozsudky z 30. júna 1966, LTM, 56/65, EU:C:1966:38, strana 360, ako aj z 30. januára 2020, Generics (UK) a i., C‑307/18, EU:C:2020:52, bod 118], pričom treba definovať trh alebo trhy, na ktorých má toto správanie vyvolať účinky, a následne kvalifikovať tieto účinky, či už skutočné, alebo potenciálne. Toto preskúmanie samo osebe zahŕňa zohľadnenie všetkých relevantných okolností.

111

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že zákaz stanovený v článku 101 ods. 1 ZFEÚ sa nevyhnutne nevzťahuje na dohodu medzi podnikmi alebo rozhodnutie združenia podnikov, ktoré obmedzuje slobodu konania podnikov, ktoré sú zmluvnými stranami tejto dohody alebo ktoré musia dodržiavať toto rozhodnutie. Preskúmanie hospodárskeho a právneho kontextu, do ktorého patria niektoré z týchto dohôd a rozhodnutí, totiž môže viesť po prvé ku konštatovaniu, že sú odôvodnené sledovaním jedného alebo viacerých legitímnych cieľov všeobecného záujmu, ktoré samy osebe nie sú protisúťažné, po druhé, že konkrétne prostriedky použité na dosiahnutie týchto cieľov sú na tento účel skutočne nevyhnutné, a po tretie, že aj keby sa zistilo, že tieto prostriedky majú automatický účinok spočívajúci minimálne v potenciálnom obmedzení alebo skreslení hospodárskej súťaže, tento účinok nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné, najmä pokiaľ ide o vylúčenie akejkoľvek hospodárskej súťaže. Táto judikatúra sa môže uplatniť najmä v prípade dohôd alebo rozhodnutí vo forme pravidiel prijatých združením, akým je profesijné združenie alebo športový zväz, s cieľom sledovať určité etické alebo deontologické ciele a všeobecnejšie vytvoriť rámec pre výkon profesijnej činnosti, ak dotknutý zväz preukáže, že vyššie uvedené podmienky sú splnené (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. februára 2002, Wouters a i., C‑309/99, EU:C:2002:98, bod 97; z 18. júla 2006, Meca‑Medina a Majcen/Komisia, C‑519/04 P, EU:C:2006:492, body 42 až 48, ako aj z 28. februára 2013, Ordem dos Técnicos Oficiais de Contas, C‑1/12, EU:C:2013:127, body 93, 96 a 97).

112

Konkrétnejšie v oblasti športu Súdny dvor vzhľadom na informácie, ktoré mal k dispozícii, konštatoval, že antidopingová úprava prijatá zo strany MOV nepatrí do pôsobnosti zákazu stanoveného v článku 101 ods. 1 ZFEÚ, hoci obmedzuje slobodu konania športovcov a má za automatický následok obmedzenie potenciálnej hospodárskej súťaže medzi nimi tým, že definuje prahovú hodnotu, nad ktorou prítomnosť nandrolonu predstavuje doping, s cieľom zachovať spravodlivý, čestný a objektívny priebeh športových súťaží, zabezpečiť rovnaké príležitosti pre športovcov, chrániť ich zdravie a dodržiavať etické hodnoty, ktoré sú srdcom športu, vrátane zásluh (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2006, Meca‑Medina a Majcen/Komisia, C‑519/04 P, EU:C:2006:492, body 43 až 55).

113

Naopak, judikatúru spomenutú v bode 111 tohto rozsudku nemožno uplatniť v prípade správania, ktorému zďaleka nie je vlastný len „následok“ spočívajúci prinajmenšom v potenciálnom obmedzení hospodárskej súťaže vplyvom obmedzenia slobody konania určitých podnikov, ale vo vzťahu k tejto hospodárskej súťaži vykazuje stupeň škodlivosti, ktorý odôvodňuje konštatovanie, že samotným jeho „cieľom“ je zabrániť, obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž. Preto len v prípade, že sa po preskúmaní správania, o ktoré ide v danej veci, ukáže, že cieľom tohto správania nie je vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže, treba následne určiť, či toto správanie môže patriť do pôsobnosti uvedenej judikatúry (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. februára 2013, Ordem dos Técnicos Oficiais de Contas, C‑1/12, EU:C:2013:127, bod 69; zo 4. septembra 2014, API a i., C‑184/13 až C‑187/13, C‑194/13, C‑195/13 a C‑208/13, EU:C:2014:2147, bod 49, ako aj z 23. novembra 2017, ČEZ Elektro Bălgarija a FrontEx International, C‑427/16 a C‑428/16, EU:C:2017:890, body 51, 53, 56 a 57).

114

Pokiaľ ide o správanie, ktoré má za cieľ vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže, výnimka zo zákazu stanoveného v článku 101 ods. 1 ZFEÚ sa naň teda môže vzťahovať len na základe článku 101 ods. 3 ZFEÚ a za predpokladu, že sú splnené všetky podmienky stanovené v tomto ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. novembra 2008, Beef Industry Development Society a Barry Brothers, C‑209/07, EU:C:2008:643, bod 21).

115

Jednotlivé tvrdenia ISU treba posúdiť vo svetle všetkých týchto úvah.

116

Pokiaľ ide o tvrdenia ISU, podľa ktorých Všeobecný súd nahradil posúdenie Komisie vlastným posúdením, keď konštatoval existenciu iného porušenia, než je porušenie kvalifikované Komisiou, treba po prvé konštatovať, že Všeobecný súd v bodoch 57 a 126 napadnutého rozsudku v podstate uviedol, že Komisia konštatovala existenciu porušenia spočívajúceho v tom, že ISU prijala a uplatňovala na svetovom trhu organizovania a komercializácie medzinárodných súťaží v rýchlokorčuľovaní a využívania rôznych práv spojených s týmito súťažami pravidlá predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti v znení prijatom v rokoch 2014 a 2016, ako napokon ISU pripomína vo svojom odvolaní. Všeobecný súd tiež v prvom z týchto dvoch bodov uviedol, že Komisia kvalifikovala toto správanie ako porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ z dôvodu, že jeho „cieľom“ a „následkom“ bolo obmedzenie hospodárskej súťaže.

117

Po druhé Všeobecný súd vykonal v bodoch 77 až 120 napadnutého rozsudku preskúmanie posúdení, ktoré viedli Komisiu k tomu, aby kvalifikovala skutočnosť, že ISU prijala a uplatňovala pravidlá predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti, ako správanie, ktorého „cieľom“ je obmedzenie hospodárskej súťaže, pričom preskúmal po prvé posúdenie týkajúce sa obsahu týchto pravidiel, po druhé posúdenie, ktoré sa týka cieľov sledovaných uvedenými pravidlami, a po tretie posúdenie, ktoré sa týka kontextu pravidiel, v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, na ktorú navyše odkazuje v bodoch 66 a 67 napadnutého rozsudku. Na základe tohto preskúmania uvedený súd v bodoch 121 až 123 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia sa nedopustila nijakého z nesprávnych právnych posúdení a zjavne nesprávnych posúdení, ktoré jej vytýka ISU, takže kvalifikácia správania, ktorého „cieľom“ je obmedzenie hospodárskej súťaže, sa nezdá byť nedôvodná, a preto nie je potrebné rozhodnúť o tvrdeniach ISU týkajúcich sa alternatívnej a subsidiárnej kvalifikácie správania, ktoré má za „následok“ obmedzenie hospodárskej súťaže.

118

Po tretie a nakoniec zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že identifikácia správania, o ktoré ide v prejednávanej veci, a jeho kvalifikácia v napadnutom rozsudku zodpovedajú vo všetkých ohľadoch obsahu sporného rozhodnutia. Článok 1 tohto rozhodnutia, podľa ktorého ISU porušila článok 101 ods. 1 ZFEÚ tým, že prijala a uplatňovala pravidlá predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti, totiž treba vykladať s prihliadnutím na jeho odôvodnenia 161 až 188, v ktorých Komisia uviedla, že vzhľadom na ich obsah, ciele, ktoré sledujú, a hospodársky a právny kontext, do ktorého patria, treba vychádzať z toho, že tieto pravidlá majú za „cieľ“ obmedzenie hospodárskej súťaže, a následne v odôvodneniach 194 až 209 uvedeného rozhodnutia samostatne a nezávisle uviedla, že tieto pravidlá majú tiež za „následok“ obmedzenie hospodárskej súťaže.

119

Predovšetkým, ako vyplýva z jednotlivých týchto konštatovaní, Komisia neprijala právnu kvalifikáciu „kombinujúcu“ alternatívne pojmy protisúťažný „cieľ“ a „následok“, ako tvrdí ISU. Naopak, súbežne prijala dve odlišné a samostatné právne kvalifikácie, z ktorých každá, pokiaľ by bola odôvodnená, postačovala ako základ pre výrok sporného rozhodnutia.

120

Za týchto podmienok Všeobecný súd na rozdiel od toho, čo tvrdí ISU, nerozhodol o inom porušení ako o tom, ktoré konštatovala Komisia. Naopak, obmedzil sa na konštatovanie, že prvá z dvoch právnych kvalifikácií prijatých touto inštitúciou nie je postihnutá nijakým z pochybení uvádzaných zo strany ISU.

121

Okrem toho, hoci je pravda, že časti napadnutého rozsudku, ktoré sa venujú skúmaniu dôvodnosti tejto kvalifikácie z hľadiska obsahu (body 81 až 98), cieľov (body 99 až 114), ako aj hospodárskeho a právneho kontextu (body 115 až 120) pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti, vôbec neskúmajú spôsob, akým ich ISU uplatňovala, treba konštatovať, že tento prístup je rovnaký ako prístup, ktorý použila Komisia v spornom rozhodnutí. Ani časti tohto rozhodnutia, v ktorých sa skúma obsah (odôvodnenia 162 až 167 a 180 až 187), ciele (odôvodnenia 168 až 171), ako aj hospodársky a právny kontext (odôvodnenia 172 a 173) týchto pravidiel, sa totiž nevenujú tejto problematike, ktorou sa zaoberajú len iné časti rozhodnutia, napríklad tie, ktoré sa týkajú „úmyslu“ ISU (odôvodnenia 174 až 179) alebo „následkov“ týchto pravidiel na hospodársku súťaž (odôvodnenia 199 až 205).

122

V dôsledku toho treba zamietnuť ako nedôvodné tvrdenia ISU, podľa ktorých Všeobecný súd konštatoval existenciu iného porušenia, než aké Komisia kvalifikovala v spornom rozhodnutí, keď posúdenie Komisie nahradil vlastným posúdením.

123

Tvrdenia ISU, podľa ktorých Všeobecný súd vykonal nesprávny výklad článku 101 ods. 1 ZFEÚ a na základe tohto výkladu nesprávne dospel k záveru, že Komisia správne kvalifikovala pravidlá predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti ako správanie, ktorého „cieľom“ je obmedzenie hospodárskej súťaže, sú predovšetkým trojaké.

124

ISU v podstate Všeobecnému súdu vytýka, že po prvé dospel k nesprávnemu výkladu pojmu protisúťažný „cieľ“, keď rovnako ako Komisia rozhodol, že vzhľadom na druh správania, o ktoré ide v prejednávanej veci, sa preskúmanie obsahu tohto správania, cieľov, ktoré sleduje, a hospodárskeho a právneho kontextu, do ktorého patrí, malo vykonať vzhľadom na rozsudky z 1. júla 2008, MOTOE (C‑49/07, EU:C:2008:376), a z 28. februára 2013, Ordem dos Técnicos Oficiais de Contas (C‑1/12, EU:C:2013:127). Po druhé Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že toto správanie treba kvalifikovať ako porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ z dôvodu, že jeho „cieľom“ je obmedziť hospodársku súťaž, ako vyplýva z posúdení Komisie týkajúcich sa obsahu, cieľov a hospodárskeho a právneho kontextu pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti. Tento súd sa zároveň nevyjadril k ďalším podstatným skutočnostiam, akými sú úmysel, ktorý Komisia pripisuje ISU, a účinky týchto pravidiel na relevantný trh a súvisiaci trh krasokorčuľovania. Po tretie sa Všeobecný súd tým, že spoločne preskúmal druhý a štvrtý žalobný dôvod, ktoré sa týkajú pojmu protisúťažný „cieľ“ v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ a judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej určité správanie možno považovať za správanie, ktoré nepatrí do pôsobnosti tohto ustanovenia (rozsudok z 19. februára 2002, Wouters a i., C‑309/99, EU:C:2002:98), dopustil ďalšieho nesprávneho právneho posúdenia, ktoré v podstate spočívalo v „zlúčení“ týchto dvoch samostatných otázok a nahradení posúdenia Komisie vlastným posúdením.

125

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že zachovanie alebo nenarušený rozvoj hospodárskej súťaže na vnútornom trhu možno zaručiť len vtedy, ak sa zabezpečí rovnosť príležitostí medzi podnikmi. Ak je však podniku, ktorý vykonáva danú hospodársku činnosť, zverená právomoc určovať de iure alebo de facto, ktoré ďalšie podniky sú oprávnené vykonávať rovnakú hospodársku činnosť, ako aj stanovovať podmienky jej vykonávania, stavia ho to do situácie konfliktu záujmov a získava zjavnú výhodu oproti svojim konkurentom tým, že môže brániť prístupu konkurentov na trh a presadzovať vlastnú činnosť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. decembra 1991, GB‑Inno‑BM, C‑18/88, EU:C:1991:474, bod 25; z 12. februára 1998, Raso a i., C‑163/96, EU:C:1998:54, body 28 a 29, ako aj z 1. júla 2008, MOTOE, C‑49/07, EU:C:2008:376, body 38, 49, 51 a 52), a tým aj brániť rozvoju hospodárskej súťaže založenej na zásluhách na úkor spotrebiteľov obmedzovaním výroby, vývoja alternatívnych výrobkov alebo služieb, prípadne inovácií.

126

V dôsledku toho takáto právomoc môže byť priznaná určitému podniku len pod podmienkou, že podlieha obmedzeniam, povinnostiam a kontrole, bez ohľadu na to, či táto právomoc vyplýva z udelenia výlučných alebo osobitných práv členským štátom, čím sa podnik, ktorému je priznaná, dostáva do dominantného postavenia na dotknutom trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2008, MOTOE, C‑49/07, EU:C:2008:376, body 50 a 53), z autonómneho správania podniku v dominantnom postavení, ktoré mu umožňuje brániť potenciálne konkurenčným podnikom v prístupe na tento trh alebo na súvisiace či susedné trhy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 1991, GB‑Inno‑BM, C‑18/88, EU:C:1991:474, body 17 až 20 a 24), alebo z rozhodnutia združenia podnikov, a to tým viac, ak združenie, ktoré toto rozhodnutie prijalo, treba zároveň považovať za „podnik“ z dôvodu hospodárskej činnosti, ktorú vykonáva na tomto trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. februára 2013, Ordem dos Técnicos Oficiais de Contas, C‑1/12, EU:C:2013:127, body 39, 44, 45, 59, 91 a 92).

127

Preto Súdny dvor už rozhodol, že pokiaľ takáto právomoc nie je sprevádzaná obmedzeniami, povinnosťami a kontrolou, ktoré sú spôsobilé vylúčiť riziko zneužitia dominantného postavenia, a je priznaná podniku v dominantnom postavení, samotnou svojou existenciou porušuje článok 102 ZFEÚ, prípadne v spojení s článkom 106 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2008, MOTOE, C‑49/07, EU:C:2008:376, body 50 a 53).

128

Rovnako vzhľadom na to, že články 101 a 102 ZFEÚ síce sledujú odlišné ciele a majú odlišnú pôsobnosť, ale môžu sa uplatniť súčasne na to isté správanie, ak sú splnené podmienky ich uplatnenia [pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. apríla 1989, Saeed Flugreisen a Silver Line Reisebüro, 66/86, EU:C:1989:140, bod 32; zo 16. marca 2000, Compagnie maritime belge transports a i./Komisia, C‑395/96 P a C‑396/96 P, EU:C:2000:132, bod 33, ako aj z 30. januára 2020, Generics (UK) a i., C‑307/18, EU:C:2020:52, bod 146], a že sa teda musia vykladať konzistentne pri súčasnom rešpektovaní osobitostí oboch týchto článkov, treba konštatovať, že za „cieľ“ takejto právomoci možno považovať vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ.

129

Aj keby to tak nebolo, prinajmenšom je možné vychádzať z toho, že táto právomoc má za „následok“ vylúčenie, obmedzenie alebo skreslenie hospodárskej súťaže, ako už Súdny dvor tiež zdôraznil (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. februára 2013, Ordem dos Técnicos Oficiais de Contas, C‑1/12, EU:C:2013:127, bod 69).

130

Z týchto dôvodov Všeobecný súd v bodoch 68 až 76 napadnutého rozsudku, ako aj Komisia v odôvodneniach 172 a 173 sporného rozhodnutia v podstate správne rozhodli, že vzhľadom na druh správania, o ktoré ide v prejednávanej veci, teda rozhodnutie združenia podnikov zverujúce tomuto zväzu zodpovednému za športovú disciplínu regulačnú, kontrolnú a sankčnú právomoc, ktorá mu umožňuje povoliť alebo zabrániť prístupu potenciálne konkurenčných podnikov na daný trh, na ktorom samotné toto združenie vykonáva hospodársku činnosť, treba cieľ tohto správania, najmä jeho obsah, ciele, ktoré sleduje, a hospodársky a právny kontext, do ktorého patrí, preskúmať z hľadiska judikatúry vyplývajúcej z rozsudkov z 1. júla 2008, MOTOE (C‑49/07, EU:C:2008:376), a z 28. februára 2013, Ordem dos Técnicos Oficiais de Contas (C‑1/12, EU:C:2013:127).

131

Na účely rozhodnutia o tom, či rozhodnutie združenia podnikov, ktorým sa tomuto združeniu priznáva regulačná, kontrolná a sankčná právomoc, ktorá mu umožňuje povoliť alebo zabrániť prístupu potenciálne konkurenčných podnikov na daný trh, na ktorom samotné toto združenie vykonáva hospodársku činnosť, má za cieľ alebo aspoň za následok vylúčenie, obmedzenie alebo skreslenie hospodárskej súťaže, je potrebné v prvom rade určiť, či je táto právomoc obmedzená transparentnými, jasnými a presnými hmotnoprávnymi kritériami (pozri analogicky rozsudok z 28. februára 2013, Ordem dos Técnicos Oficiais de Contas, C‑1/12, EU:C:2013:127, body 84 až 86, 90, 91 a 99), aby sa zabránilo jej svojvoľnému používaniu. Okrem toho tieto kritériá musia byť zjavne stanovené prístupnou formou, skôr než sa začne vykonávať právomoc, ktorú majú upravovať.

132

Môže ísť predovšetkým o kritériá, ktoré primerane a účinne podporujú organizovanie športových súťaží na základe rovnakých príležitostí a zásluh.

133

Ak je to tak, tieto kritériá musia byť ďalej spôsobilé zaručiť nediskriminačný výkon takejto právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. februára 2013, Ordem dos Técnicos Oficiais de Contas, C‑1/12, EU:C:2013:127, bod 99), a pokiaľ ide o sankcie, ktoré možno uložiť, musia zaručiť ich objektívnu a zároveň primeranú povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2006, Meca‑Medina a Majcen/Komisia, C‑519/04 P, EU:C:2006:492, body 48 a 55). Na to, aby sa tieto kritériá mohli vo všeobecnosti považovať za nediskriminačné, je potrebné, aby organizovanie súťaží tretích strán a ich komercializáciu a účasť športovcov na nich nepodliehali požiadavkám, ktoré sú buď odlišné od požiadaviek uplatniteľných na súťaže organizované a komercializované subjektom, ktorý prijíma rozhodnutie, alebo ktoré sú zhodné či podobné, ale prakticky nesplniteľné alebo neprimerane ťažko splniteľné pre podnik, ktorý nemá rovnaké postavenie zväzu alebo nemá rovnaké právomoci ako tento subjekt, v dôsledku čoho je v odlišnej situácii. Pokiaľ ide konkrétnejšie o kritériá na určenie sankcií, ktoré možno uložiť, musia okrem toho zabezpečiť, aby tieto sankcie boli v každom konkrétnom prípade stanovené v súlade so zásadou proporcionality, najmä vzhľadom na povahu, trvanie a závažnosť konštatovaného porušenia.

134

Nakoniec musí byť možné tieto kritériá účinne preskúmať (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. februára 2013, Ordem dos Técnicos Oficiais de Contas, C‑1/12, EU:C:2013:127, bod 99).

135

Okrem toho sa predmetná právomoc musí riadiť transparentnými a nediskriminačnými procesnými pravidlami, akými sú pravidlá, ktoré sa týkajú lehôt uplatniteľných na podanie žiadosti o predchádzajúce povolenie a prijatia rozhodnutia o tejto žiadosti, ktoré nesmú spôsobiť ujmu potenciálne konkurenčným podnikom tým, že by im bránili v účinnom prístupe na trh (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. februára 2013, Ordem dos Técnicos Oficiais de Contas, C‑1/12, EU:C:2013:127, body 86 a 92), a v konečnom dôsledku takto obmedziť výrobu.

136

Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v predchádzajúcich piatich bodoch tohto rozsudku treba v prejednávanej veci po prvé konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí ISU, sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia pri skúmaní cieľa pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti, keď odkázal na otázku, či sú tieto pravidlá navrhnuté tak, aby bránili tomu, že právomoci v oblasti predchádzajúceho povoľovania, kontroly a sankcií, ktoré priznávajú tomuto združeniu, sa budú používať svojvoľným, diskriminačným alebo neprimeraným spôsobom.

137

Všeobecný súd sa najmä nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v rámci skúmania konkrétneho obsahu týchto pravidiel v bodoch 85 až 89 a 118 napadnutého rozsudku rozhodol, že tieto pravidlá nie sú preukázateľne odôvodnené nijakým konkrétnym cieľom a že neobmedzujú mieru voľnej úvahy, ktorou disponuje ISU, pokiaľ ide o povolenie alebo zamietnutie organizovania a realizácie projektov súťaží v rýchlokorčuľovaní, ktoré jej môžu predložiť tretie subjekty alebo podniky, na základe kritérií povoľovania, ktoré sú transparentné, objektívne, nediskriminačné, a teda overiteľné, takže toto združenie sa musí považovať za združenie disponujúce diskrečnou právomocou.

138

Ďalej treba uviesť, že tieto posúdenia, ktorých cieľom bolo, ako vyplýva z bodov 83 a 84 napadnutého rozsudku, reagovať na tvrdenia osobitne uvedené zo strany ISU s cieľom spochybniť niektoré posúdenia, ktoré Komisia vykonala v spornom rozhodnutí, nemožno v podstate považovať za nové vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu. V odôvodnení 173 tohto rozhodnutia totiž Komisia všeobecne poukázala na to, že je nevyhnutné, aby takú mieru voľnej úvahy, akou disponuje ISU, sprevádzali povinnosti, obmedzenia a kontrola, a následne v odôvodneniach 163 a 185 tohto rozhodnutia presnejšie uviedla, že v prejednávanej veci to tak nie je, keďže neexistuje súvislosť medzi touto právomocou a konkrétnymi a overiteľnými cieľmi.

139

Rovnako sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 91 až 95 a 97 napadnutého rozsudku v podstate rozhodol, že sankcie, ktoré ISU môže uložiť športovcom zúčastňujúcim sa súťaží v rýchlokorčuľovaní, ktoré ISU vopred nepovolila, sa neriadia kritériami, ktoré by mohli zabezpečiť ich objektívnosť a primeranosť, a sú relevantné na účely určenia, či je cieľom pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti obmedziť hospodársku súťaž na dotknutom trhu. Nemožno vychádzať ani z toho, že tieto posúdenia, ktorých cieľom tiež bolo, ako vyplýva z bodov 83, 90 a 96 napadnutého rozsudku, odpovedať na tvrdenia, ktoré ISU uviedla na podporu svojej žaloby o neplatnosť, sa týkajú nových otázok vo vzťahu k otázkam uvedeným v odôvodneniach 162, 163, 166 a 186 sporného rozhodnutia.

140

Po druhé Všeobecný súd síce odkázal spôsobom, ktorý bol práve pripomenutý, na judikatúru citovanú v bodoch 125 až 128 tohto rozsudku, svoje posúdenia v tejto súvislosti však zasadil do rámca celkového právneho odôvodnenia, ktorého cieľom bolo v súlade s ustálenou judikatúrou citovanou v bodoch 105 až 108 tohto rozsudku, a ako vyplýva najmä z bodov 68, 76, 80 a 120 napadnutého rozsudku, určiť, či Komisia správne dospela k záveru, že pravidlá predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti treba vzhľadom na ich obsah, ciele, ktoré majú dosiahnuť, a hospodársky a právny kontext, do ktorého patria, považovať za pravidlá, ktoré majú za cieľ obmedzenie hospodárskej súťaže z dôvodu dostatočného stupňa škodlivosti pre túto hospodársku súťaž.

141

ISU však nespochybňuje dôvodnosť tohto celkového právneho odôvodnenia.

142

V prvom rade sa totiž obmedzuje na tvrdenie, že niektoré skutočnosti, ktoré boli zohľadnené v rámci tohto odôvodnenia, akými sú diskrečná povaha právomoci predchádzajúceho povoľovania, ktorú jej priznávajú pravidlá predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti, neprimeranosť sankcií, ktoré tieto pravidlá umožňujú uložiť športovcom zúčastňujúcim sa na nepovolených súťažiach v rýchlokorčuľovaní, alebo skutočnosť, že tieto pravidlá prinajmenšom do roku 2014 odkazovali na cieľ zabezpečiť ochranu hospodárskych záujmov ISU, samy osebe nepostačujú na odôvodnenie záveru tohto súdu, podľa ktorého bolo správne vychádzať z toho, že tieto pravidlá majú za cieľ obmedzenie hospodárskej súťaže. Taká argumentácia však nemôže spochybniť tento záver, keďže sa zakladá na celkovom posúdení.

143

ISU ďalej v podstate tvrdí, že tento záver vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keďže v konečnom dôsledku je založený na možnosti alebo riziku, ktoré vyplýva zo samotného obsahu a systematiky pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti, že tieto pravidlá môžu byť použité na protisúťažné účely spočívajúce v tom, že zabránia subjektom alebo podnikom schopným konkurovať tomuto združeniu v prístupe na relevantný trh a podporia súťaže organizované týmto združením.

144

Takýto záver, ktorý vyplýva z bodov 95, 118 a 119 napadnutého rozsudku, je však v súlade s judikatúrou Súdneho dvora. Hoci totiž z tejto judikatúry vyplýva, že športový zväz, akým je ISU, môže prijať, uplatňovať a prostredníctvom sankcií presadzovať pravidlá týkajúce sa organizácie a priebehu medzinárodných súťaží v dotknutej športovej disciplíne (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. apríla 2000, Deliège, C‑51/96 a C‑191/97, EU:C:2000:199, body 67 a 68; z 18. júla 2006, Meca‑Medina a Majcen/Komisia, C‑519/04 P, EU:C:2006:492, bod 44, ako aj z 13. júna 2019, TopFit a Biffi, C‑22/18, EU:C:2019:497, bod 60), tieto úvahy nijako neumožňujú považovať za legitímne pravidlá, ktoré rovnako ako pravidlá predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti nie sú sprevádzané primeranými obmedzeniami, povinnosťami a kontrolou.

145

Naopak, takéto pravidlá treba vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 125 až 128 tohto rozsudku považovať za pravidlá, ktorých cieľom je obmedzenie hospodárskej súťaže. Priznávajú totiž subjektu, ktorý ich prijal a ktorý je oprávnený uplatňovať ich, právomoc povoliť, kontrolovať alebo podmieniť prístup každého potenciálne konkurenčného podniku na trh, ako aj určiť tak stupeň hospodárskej súťaže, ktorý môže na tomto trhu existovať, ako aj podmienky, za akých môže prípadná hospodárska súťaž prebiehať.

146

Z tohto dôvodu tieto pravidlá umožňujú ak aj nie vylúčiť z tohto trhu akýkoľvek konkurenčný podnik, aj keby bol rovnako efektívny, tak prinajmenšom obmedziť vytváranie a komercializáciu alternatívnych alebo nových súťaží z hľadiska formy alebo obsahu. Môžu tak tiež zbaviť športovcov akejkoľvek možnosti zúčastniť sa na týchto súťažiach, hoci by pre nich mohli byť zaujímavé napríklad z dôvodu inovatívneho formátu pri rešpektovaní všetkých zásad, hodnôt a pravidiel hry, na ktorých je tento šport založený. V konečnom dôsledku môžu divákov a televíznych divákov zbaviť akejkoľvek možnosti zúčastniť sa na týchto súťažiach alebo sledovať ich vysielanie.

147

Nakoniec ISU v podstate Všeobecnému súdu vytýka, že súhrnne alebo bez posúdenia zamietol jej jednotlivé tvrdenia a dôkazy týkajúce sa úmyslu, ktorý ju viedol k prijatiu pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti (bod 121 napadnutého rozsudku), ako aj uplatňovania a účinkov týchto pravidiel na relevantný trh a súvisiaci trh krasokorčuľovania (body 115 až 117 napadnutého rozsudku). Túto argumentáciu však treba zamietnuť vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 98, 99, 106 a 107 tohto rozsudku.

148

Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia ani nesprávnej právnej kvalifikácie skutkových okolností, keď rozhodol, že Komisia správne kvalifikovala pravidlá predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti ako správanie, ktorého cieľom je obmedziť hospodársku súťaž v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ. Skutočnosť, ako navyše tvrdí ISU, že tento súd spoločne preskúmal najmä v bodoch 101 až 104 a 108 napadnutého rozsudku samostatnú otázku, či tieto pravidlá napriek tomu možno vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 111 tohto rozsudku považovať za pravidlá, ktoré nepatria do pôsobnosti tohto ustanovenia, hoci táto judikatúra nie je relevantná v prípade správania, ktorého cieľom je obmedzenie hospodárskej súťaže, ako vyplýva z bodov 113 a 114 uvedeného rozsudku, v každom prípade nemá vplyv na dôvodnosť odôvodnenia pripomenutého v bode 140 uvedeného rozsudku.

149

V dôsledku toho treba prvý odvolací dôvod zamietnuť.

150

Svojím druhým odvolacím dôvodom ISU vytýka Všeobecnému súdu, že správne nepochopil a nepreskúmal štvrtý žalobný dôvod, ako aj dôkazy predložené na jeho podporu, čím nesplnil svoju úlohu podľa článku 263 ZFEÚ.

151

V tejto súvislosti po prvé uvádza, že tento žalobný dôvod mal presný a obmedzený predmet spočívajúci v tvrdení, že skutočnosť, že ISU odmietla povoliť projekt medzinárodnej súťaže plánovanej v Dubaji, ktorý jej predložila tretia osoba ako organizátor, nepatrí do pôsobnosti článku 101 ods. 1 ZFEÚ, keďže toto odmietnutie sledovalo legitímny cieľ spočívajúci v presadzovaní dodržiavania zákazu stávok stanoveného v jej etickom kódexe a nemožno ho považovať za odôvodnené úmyslom vylúčiť potenciálneho konkurenta z trhu rýchlokorčuľovania, ako konštatovala Komisia v spornom rozhodnutí.

152

Po druhé ISU tvrdí, že Všeobecný súd zmenil pôsobnosť tohto žalobného dôvodu, keď v bode 99 napadnutého rozsudku konštatoval, že si vyžaduje rozhodnutie o všeobecnej otázke, či sú pravidlá predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti odôvodnené cieľom spočívajúcim v ochrane integrity športových disciplín, za ktoré je zodpovedná ISU.

153

Po tretie ISU vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 102 napadnutého rozsudku uznal, že je oprávnená stanoviť pravidlá, ktorých cieľom je zabrániť tomu, aby stávky skresľovali medzinárodné korčuliarske súťaže, a v bode 127 uvedeného rozsudku zároveň odmietol rozhodnúť o zákonnosti uplatnenia týchto pravidiel na navrhovanú medzinárodnú súťaž uvedenú v spornom rozhodnutí vzhľadom na článok 101 ods. 1 ZFEÚ z dôvodu, že Komisia toto uplatnenie ako také nekvalifikovala ako porušenie, ale ho uviedla len na ilustráciu spôsobu, akým sa tieto pravidlá môžu uplatniť v praxi. Z odôvodnení a výroku tohto rozhodnutia totiž jasne vyplýva, že uplatnenie pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti na dotknutý projekt bolo kvalifikované ako porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ rovnako ako ich prijatie a že túto právnu kvalifikáciu Komisia prijala po preskúmaní, ktoré sa zameralo najmä alebo dokonca výlučne na odmietnutie povoliť uvedený projekt zo strany ISU. Za týchto podmienok bol Všeobecný súd povinný preskúmať všetky tvrdenia a dôkazy, ktoré mu predložila ISU s cieľom spochybniť takúto kvalifikáciu a preukázať dôvodnosť svojho správania, čo však tento súd neurobil.

154

Komisia, ktorú podporujú páni Tuitert a Kerstholt, ako aj EU Athletes, spochybňuje všetky tieto tvrdenia.

155

Na úvod treba konštatovať, že aj keby sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o pôsobnosť štvrtého žalobného dôvodu, ktorý vzniesla ISU, keď nesprávne konštatoval, že mu bola predložená všeobecná otázka, či sú pravidlá predchádzajúceho povoľovania a spôsobilosti odôvodnené legitímnym cieľom, a nie konkrétna otázka, či je takýmto legitímnym cieľom odôvodnené uplatnenie týchto pravidiel na zamýšľanú medzinárodnú súťaž v rýchlokorčuľovaní, na ktoré odkazuje toto združenie, tento odvolací dôvod je v každom prípade neúčinný.

156

Ako totiž vyplýva z predchádzajúcich úvah uvedených v tomto rozsudku, Všeobecný súd správne potvrdil dôvodnosť posúdenia Komisie, podľa ktorého pravidlá predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti posudzované ako také, a teda nezávisle od ich uplatnenia v každom jednotlivom prípade, majú za cieľ obmedziť hospodársku súťaž. Okrem toho existencia prípadného legitímneho cieľa, aj keby bola preukázaná, nie je v tomto kontexte relevantná, ako vyplýva z bodov 107, 113 a 114 uvedeného rozsudku.

157

Keďže oba odvolacie dôvody boli zamietnuté, odvolanie sa musí zamietnuť v celom rozsahu.

158

Na podporu svojho vzájomného odvolania páni Tuitert a Kerstholt, ako aj EU Athletes uvádzajú dva odvolacie dôvody založené v podstate na nesprávnom právnom posúdení pri výklade a uplatnení článku 101 ZFEÚ v prejednávanej veci.

159

Svojím prvým odvolacím dôvodom, ktorý sa skladá z dvoch častí, páni Tuitert a Kerstholt, ako aj EU Athletes, ktorých podporuje Komisia, tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že rozhodcovský poriadok zavedený zo strany ISU nemožno považovať za posilnenie porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ uvedeného v článku 1 sporného rozhodnutia.

160

Prvou časťou tohto odvolacieho dôvodu páni Tuitert a Kerstholt, ako aj EU Athletes tvrdia, že konštatovanie Všeobecného súdu, podľa ktorého rozhodcovský poriadok môže byť odôvodnený legitímnym záujmom spojeným s osobitnou povahou športu, je postihnuté nesprávnym právnym posúdením.

161

V tejto súvislosti po prvé uvádzajú, že z rozhodcovského poriadku vyplýva, že športovci, ktorých sa týka rozhodnutie o neoprávnenosti prijaté zo strany ISU, sú povinní predložiť svoj spor s týmto zväzom výlučne CAS. Spresňujú, že títo športovci sú povinní akceptovať všetky pravidlá prijaté zo strany ISU vrátane tých, ktoré zavádzajú takýto mechanizmus riešenia sporov v rozhodcovskom konaní, aby sa mohli zúčastňovať na medzinárodných korčuliarskych súťažiach organizovaných touto asociáciou alebo národnými korčuliarskymi zväzmi, ktoré sú členmi ISU.

162

Po druhé uvádzajú, že CAS je rozhodcovský orgán so sídlom mimo Únie, ktorého členov vymenúvajú medzinárodné športové zväzy, akým je ISU, alebo v praxi podlieha rozhodujúcemu vplyvu týchto zväzov, a že proti rozhodnutiam tohto orgánu možno podať opravný prostriedok len na Tribunal fédéral (Federálny súd, Švajčiarsko), ktorého skúmanie sa obmedzuje na overenie dodržiavania verejného poriadku v zmysle definovanom týmto súdom, čo vylučuje pravidlá Únie v oblasti hospodárskej súťaže.

163

Ďalej uvádzajú, že hoci si vnútroštátne súdy Únie teoreticky zachovávajú úlohu pri výkone týchto rozhodnutí, ich súdne preskúmanie, ktoré môžu vykonávať v takomto kontexte, je po prvé roztrieštené, a teda nákladné (keďže športovec musí napadnúť výkon rozhodnutia, ktoré sa ho týka, v každom členskom štáte, v ktorom sa chce zúčastniť na súťaži), po druhé oneskorené a dokonca neúčinné (keďže požadované súdne rozhodnutie je zvyčajne vydané po skončení súťaže a športovec má medzitým zakázané žiadať o predbežné opatrenia), po tretie obmedzené alebo dokonca okrajové (keďže rozhodcovské rozhodnutie možno považovať za odporujúce verejnému poriadku Únie len v prípade zjavného, účinného a konkrétneho porušenia pravidiel hospodárskej súťaže) a po štvrté a v každom prípade bez skutočného významu (keďže ISU má právomoc sama vykonať alebo poveriť svojich členov výkonom rozhodcovského rozhodnutia, ktoré sa týka daného športovca, tým, že zakáže akúkoľvek účasť športovca na medzinárodných súťažiach, ktoré organizuje ISU alebo jej členovia).

164

Po tretie a nakoniec sa páni Tuitert a Kerstholt, ako aj EU Athletes domnievajú, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 156 napadnutého rozsudku rozhodol, že mechanizmus zavedený rozhodcovským poriadkom „možno odôvodniť legitímnymi záujmami súvisiacimi s osobitnou povahou športu“.

165

Tento súd totiž v podstate globálnym a abstraktným spôsobom vychádzal z osobitnej povahy športu vo všeobecnosti, zatiaľ čo pravidlá, o ktoré ide v prejednávanej veci, sa uplatňujú v konkrétnom kontexte výkonu rýchlokorčuľovania ako hospodárskej činnosti. Povinné a výlučné využitie rozhodcovského konania však nie je možné odôvodniť rovnakým spôsobom v oboch prípadoch. Okrem toho je odôvodnenie Všeobecného súdu o to problematickejšie, že na rozdiel od vnútroštátnych súdov alebo súdov Únie rozhodcovský orgán mimo súdneho systému Únie, akým je CAS, nie je povinný zabezpečiť dodržiavanie pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, ktoré CAS navyše notoricky nesprávne vykladá a uplatňuje.

166

Komisia, ktorá podporuje všetky tieto tvrdenia, všeobecnejšie tvrdí, že odôvodnenie Všeobecného súdu nezohľadňuje konkrétne podrobnosti rozhodcovského mechanizmu zavedeného zo strany ISU. Predovšetkým na rozdiel od tradičného rozhodcovského mechanizmu slobodne dojednaného medzi zmluvnými stranami je rozhodcovský poriadok zavedený zo strany ISU v praxi uložený športovcom jednostranne, výlučne a pod hrozbou zákazu účasti na súťažiach organizovaných zo strany ISU, čo v konečnom dôsledku znamená, že dotknuté osoby nemôžu vykonávať svoje povolanie.

167

Druhou časťou svojho odvolacieho dôvodu páni Tuitert a Kerstholt, ako aj EU Athletes tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 157 až 164 napadnutého rozsudku v podstate rozhodol, že rozhodcovský poriadok nemôže ohroziť účinnosť pravidiel hospodárskej súťaže Únie ani sťažiť športovcom rozhodnutiami o neoprávnenosti prijatými z protisúťažných dôvodov výkon ich práva na účinnú súdnu ochranu, takže tieto pravidlá nemožno považovať za posilnenie porušenia konštatovaného v článku 1 sporného rozhodnutia.

168

V tejto súvislosti po prvé pripomínajú, že CAS je rozhodcovským orgánom mimo právneho poriadku Únie, a dodávajú, že jeho skutočná nezávislosť a nestrannosť vo vzťahu k medzinárodným športovým združeniam, akým je ISU, sú sporné. Spresňujú tiež, že rozhodnutia CAS môžu podliehať len okrajovému súdnemu preskúmaniu vylučujúcemu zohľadnenie pravidiel hospodárskej súťaže Únie na súde, ktorý navyše nie je oprávnený položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky. Okrem toho opakujú, že rozhodcovský poriadok je v skutočnosti športovcom jednostranne nanútený.

169

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa domnievajú, že Všeobecný súd mal tento poriadok považovať za spôsobilý ohroziť účinné dodržiavanie článkov 101 a 102 ZFEÚ a sťažiť športovcom výkon ich práva na účinnú súdnu ochranu, čím posilňuje porušenie konštatované v článku 1 sporného rozhodnutia.

170

Po druhé páni Tuitert a Kerstholt, ako aj EU Athletes vytýkajú Všeobecnému súdu, že relativizoval vplyv rozhodcovského poriadku na právo športovcov na účinnú súdnu ochranu, pričom poukázal na možnosť športovcov podať žaloby o náhradu škody na príslušné vnútroštátne súdy v prípade, že boli postihnutí rozhodnutím o neoprávnenosti prijatým z protisúťažných dôvodov. Hoci totiž takéto žaloby môžu prispieť k zabezpečeniu súdnej ochrany ex post pre jednotlivcov poškodených porušením pravidiel hospodárskej súťaže a k posilneniu účinnosti týchto pravidiel (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. septembra 2001, Courage a Crehan, C‑453/99, EU:C:2001:465, ako aj zo 14. marca 2019, Skanska Industrial Solutions a i., C‑724/17, EU:C:2019:204), nemôžu kompenzovať neexistenciu opravného prostriedku, ktorý by im umožnil dosiahnuť účinný prostriedok nápravy ex ante.

171

Okrem toho je v prejednávanej veci zjavné, že tento prostriedok nápravy spočíva predovšetkým v tom, že korčuliar, voči ktorému bolo rozhodnutie o neoprávnenosti prijaté z protisúťažných dôvodov, včas dosiahne zrušenie tohto rozhodnutia a zodpovedajúcu možnosť pokračovať vo svojej pracovnej činnosti, a nie iba v tom, že mu bude o niekoľko rokov neskôr poskytnutá náhrada škody určená na kompenzáciu protiprávneho zákazu výkonu tejto činnosti a straty kariéry, ako aj zodpovedajúcich príjmov. Platí to o to viac, že rokovací poriadok CAS zakazuje navrhovateľom domáhať sa predbežných opatrení a viaceré vnútroštátne súdy už zamietli návrhy na náhradu škody z dôvodu, že patria do výlučnej právomoci, ktorú tomuto orgánu priznáva rozhodcovský poriadok.

172

Po tretie a nakoniec sa Všeobecný súd dopustil podobného nesprávneho uvažovania, keď rozhodol, že možnosť športovcov, na ktorých sa vzťahuje rozhodnutie o neoprávnenosti prijaté z protisúťažných dôvodov, podať sťažnosť Komisii a vnútroštátnym orgánom na ochranu hospodárskej súťaže (ďalej len „VOOHS“) je postačujúca. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že tieto orgány disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri vybavovaní sťažností, ktoré im boli doručené, a preto ich nemožno nútiť, aby im vyhoveli tým, že vytýkané skutočnosti kvalifikujú z hľadiska pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudky z 18. októbra 1979, GEMA/Komisia, 125/78, EU:C:1979:237, a z 19. septembra 2013, EFIM/Komisia, C‑56/12 P, EU:C:2013:575).

173

Komisia podporuje všetky tieto tvrdenia a ďalej uvádza, že Všeobecný súd sa tiež v bode 148 napadnutého rozsudku dopustil zjavne nesprávneho posúdenia sporného rozhodnutia, keď rozhodol, že odôvodnenie tohto rozhodnutia spočíva v kvalifikácii rozhodcovského poriadku ako „priťažujúcej okolnosti“ v zmysle, ktorý sa tomuto výrazu pripisuje v rámci určovania pokút, ktoré možno uložiť v prípade porušenia článkov 101 a 102 ZFEÚ. Bez ohľadu na skutočnosť, že ISU v prejednávanej veci nebola uložená pokuta, totiž Komisia zdôrazňuje, že sa v rámci skúmania veci samej obmedzila na konštatovanie, že rozhodcovský poriadok posilňuje obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa vyplývajúce z pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti tým, že potvrdzuje možnosť, ktorú tieto pravidlá priznávajú tomuto zväzu, a to vylúčiť akúkoľvek účinnú hospodársku súťaž na trhu organizovania a komercializácie medzinárodných súťaží v rýchlokorčuľovaní.

174

ISU, ktorá sa oboma časťami odvolacieho dôvodu zaoberá spoločne, odpovedá po prvé tvrdením, že odvolací dôvod je neúčinný. Ako totiž konštatoval Všeobecný súd v bodoch 132 a 137 napadnutého rozsudku, Komisia v spornom rozhodnutí rozhodla o rozhodcovskom poriadku len pre úplnosť.

175

Po druhé ISU subsidiárne tvrdí, že odvolací dôvod musí byť zamietnutý ako neprípustný v rozsahu, v akom mení predmet konania pred Všeobecným súdom. Tento spor ani sporné rozhodnutie sa totiž netýka samotnej legitímnosti priznania výlučnej právomoci CAS. Prinajmenšom niektoré tvrdenia uvedené na podporu tohto odvolacieho dôvodu musia byť zamietnuté ako neprípustné buď preto, že sú nové [napríklad tie, ktoré sa týkajú rozlišovania medzi hospodárskymi a nehospodárskymi aspektmi športu, nezávislosti CAS alebo podrobností preskúmania rozhodnutí CAS zo strany Tribunal fédéral (Federálny súd)], alebo preto, že sa obmedzujú na opakovanie informácií obsiahnutých v spornom rozhodnutí alebo v písomných podaniach v prvostupňovom konaní, ale nevysvetľujú, v akom zmysle sa Všeobecný súd v napadnutom rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia alebo skreslil skutkové okolnosti (napríklad tie, ktoré sa týkajú skutočnosti, že možnosť športovcov podať žalobu o náhradu škody na vnútroštátne súdy alebo predložiť sťažnosť Komisii či VOOHS je z hľadiska účinnej súdnej ochrany nedostatočná).

176

Po tretie a nakoniec ISU tvrdí, že odvolací dôvod je v každom prípade nedôvodný. Komisia v spornom rozhodnutí, ako aj Všeobecný súd v napadnutom rozsudku totiž správne uznali, že povinné a výlučné použitie mechanizmu rozhodcovského konania predstavuje všeobecne uznávaný mechanizmus urovnávania sporov a že v prejednávanej veci môže byť odôvodnené vzhľadom na potrebu zabezpečiť jednotné a účinné uplatňovanie pravidiel stanovených zo strany ISU na všetkých korčuliarov.

177

Odvolateľ má právo podať odvolanie, v rámci ktorého uvedie odvolacie dôvody vyplývajúce zo samotného napadnutého rozsudku, ktoré majú z právneho hľadiska spochybniť jeho dôvodnosť (rozsudky z 29. novembra 2007, Stadtwerke Schwäbisch Hall a i./Komisia, C‑176/06 P, EU:C:2007:730, bod 17, ako aj z 25. januára 2022, Komisia/European Food a i., C‑638/19 P, EU:C:2022:50, bod 77).

178

V prejednávanej veci sa autori vzájomného odvolania prvým odvolacím dôvodom usilujú spochybniť právnu dôvodnosť dôvodov, na základe ktorých Všeobecný súd v bodoch 154 a 156 až 164 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatovala, že rozhodcovský poriadok posilňuje obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska „cieľa“ zavedené pravidlami predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti.

179

Okrem toho odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré je predmetom prvého odvolacieho dôvodu vzájomného odvolania, viedlo Všeobecný súd k tomu, aby vyhovel šiestemu žalobnému dôvodu a čiastočne siedmemu žalobnému dôvodu uvedenému v prvostupňovom konaní. Tieto dôvody teda predstavujú, ako vyplýva z bodov 171 až 174 a 180 uvedeného rozsudku, podporu výroku uvedeného rozsudku v tom zmysle, že čiastočne zrušil článok 2 sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom tento článok odkazuje na rozhodcovský poriadok. V dôsledku toho a na rozdiel od tvrdení ISU tento odvolací dôvod nie je neúčinný.

180

Právomoc Súdneho dvora je však v rámci odvolania obmedzená na posúdenie právneho riešenia žalobných dôvodov prejednávaných na Všeobecnom súde, takže nemôže v rámci odvolania rozhodovať o dôvodoch a tvrdeniach, ktoré Všeobecný súd nepreskúmal (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. marca 2000, VBA/VGB a i., C‑266/97 P, EU:C:2000:171, bod 79, ako aj z 25. januára 2022, Komisia/European Food a i., C‑638/19 P, EU:C:2022:50, bod 80).

181

V prejednávanej veci však ISU správne tvrdí, že tvrdenia autorov vzájomného odvolania týkajúce sa právnych dôsledkov, ktoré by mohli vyplynúť z prípadného nedostatku nezávislosti CAS, nie sú súčasťou tvrdení predložených Všeobecnému súdu a napokon ani tvrdení, o ktorých Komisia rozhodla v spornom rozhodnutí.

182

Tieto tvrdenia sa preto musia zamietnuť ako neprípustné.

183

Naproti tomu ostatné tvrdenia, ktorých prípustnosť ISU spochybňuje, sú prípustné, pričom všetky sa týkajú odôvodnení sporného rozhodnutia, ktoré účastníci konania napadli v prvostupňovom konaní a pri ktorých autori vzájomného odvolania a Komisia vytýkajú Všeobecnému súdu, že ich nezohľadnil alebo riadne nezohľadnil pri rozhodovaní o žalobnom dôvode tohto združenia týkajúcom sa rozhodcovského poriadku.

184

Po prvé treba pripomenúť, že v odôvodneniach 268 až 286 sporného rozhodnutia, konkrétnejšie v jeho odôvodneniach 269 až 271, 277 a 281 až 283, Komisia konštatovala, že rozhodcovský poriadok, hoci sám osebe nepredstavuje porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ, treba vzhľadom na jeho obsah, podmienky jeho vykonávania a pôsobnosť v právnom a hospodárskom kontexte, do ktorého patrí, pokladať za posilnenie porušenia, ktorého existenciu Komisia predtým konštatovala. Konkrétnejšie Komisia v týchto odôvodneniach v podstate rozhodla, že rozhodcovský poriadok tým, že sťažuje súdne preskúmanie rozhodcovských rozsudkov, ktorými CAS rozhoduje o platnosti rozhodnutí prijatých zo strany ISU na základe diskrečných právomocí, ktoré jej priznávajú pravidlá predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti, z hľadiska práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže, posilňuje porušenie práva Únie, ktoré je vlastné existencii takýchto právomocí. Komisia najmä poukázala na to, že týmto súdnym preskúmaním bol poverený súd usadený v treťom štáte, teda mimo Únie a jej právneho poriadku, a že podľa judikatúry tohto súdu takéto rozhodcovské rozsudky nemôžu byť preskúmané z hľadiska pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže. Komisia tým v konečnom dôsledku nespochybnila existenciu, organizáciu alebo fungovanie rozhodcovského orgánu, ktorým je CAS, ale súdnu imunitu, ktorú má podľa nej ISU vzhľadom na právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže pri výkone svojich rozhodovacích a sankčných právomocí na úkor osôb, ktoré ovplyvňuje v dôsledku toho, že neexistuje rámec pre tieto právomoci a z nich vyplývajúcu diskrečnú právomoc.

185

Po druhé dôvody, ktoré viedli Všeobecný súd k záveru, že uvažovanie Komisie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, sú v podstate štyri. Po prvé uvedený súd poukázal na to, že Komisia nespochybnila samotnú možnosť využiť rozhodcovské konanie na vyriešenie určitých sporov, ani nekonštatovala, že uzavretie rozhodcovskej doložky samo osebe obmedzuje hospodársku súťaž (bod 154 napadnutého rozsudku). Po druhé uviedol, že Komisia nekonštatovala ani to, že rozhodcovský poriadok porušuje právo na spravodlivé súdne konanie ako také (bod 155 uvedeného rozsudku). Po tretie uviedol, že keďže rozhodcovský poriadok priznáva CAS záväznú a výlučnú právomoc preskúmavať rozhodnutia prijaté zo strany ISU na základe jej právomocí v oblasti predchádzajúceho povoľovania a sankcií, môže byť odôvodnený legitímnymi záujmami súvisiacimi s osobitnou povahou športu, ktoré spočívajú v tom, že sa umožní jedinému a špecializovanému súdu rýchlym, hospodárnym a jednotným spôsobom rozhodovať o množstve sporov, často s medzinárodným rozmerom, ktoré môžu vzniknúť pri výkone profesionálnej športovej činnosti na vysokej úrovni (bod 156 tohto rozsudku). Po štvrté Všeobecný súd zdôraznil, že športovci a subjekty alebo podniky, ktoré plánujú organizovať medzinárodné súťaže v rýchlokorčuľovaní, ktoré by konkurovali súťažiam organizovaným zo strany ISU, majú možnosť nielen podať žaloby o náhradu škody na vnútroštátne súdy, ale aj predložiť Komisii a VOOHS sťažnosti pre porušenie pravidiel hospodárskej súťaže (body 157 až 161 uvedeného rozsudku).

186

Treba poukázať na to, že prvé dva z týchto dôvodov, ktoré nie sú na Súdnom dvore spochybnené, nemôžu odôvodniť konštatovanie čiastočného zrušenia sporného rozhodnutia, ku ktorému dospel Všeobecný súd, keďže sa netýkajú posúdení, ktoré viedli Komisiu k spochybneniu rozhodcovského poriadku, a preto nemôžu spochybniť dôvodnosť týchto posúdení.

187

Naproti tomu autori vzájomného odvolania a Komisia správne tvrdia, že tretí a štvrtý z týchto dôvodov sú z právneho hľadiska nesprávne.

188

Po prvé totiž všeobecné a nediferencované posúdenie, podľa ktorého rozhodcovský poriadok môže byť odôvodnený legitímnymi záujmami spojenými s osobitnou povahou športu v rozsahu, v akom priznáva CAS záväznú a výlučnú právomoc skúmať rozhodnutia, ktoré môže ISU prijať na základe svojich právomocí v oblasti predchádzajúceho povoľovania a sankcií, nezohľadňuje, ako v podstate tvrdia autori vzájomného odvolania a Komisia, požiadavky, ktoré musia byť dodržané na to, aby sa rozhodcovský mechanizmus, o aký ide v prejednávanej veci, mohol považovať jednak za mechanizmus umožňujúci zabezpečiť účinné dodržiavanie ustanovení verejného poriadku obsiahnutých v práve Únie a jednak za zlučiteľný so zásadami, ktorými sa riadi štruktúra súdnej architektúry Únie.

189

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako je nesporné medzi účastníkmi konania a ako uviedol Všeobecný súd v bodoch 156, 159 a 160 napadnutého rozsudku, rozhodcovský poriadok stanovený zo strany ISU sa týka najmä dvoch druhov sporov, ktoré môžu vzniknúť v rámci hospodárskych činností, z ktorých prvá spočíva v úmysle organizovať a komercializovať medzinárodné súťaže v rýchlokorčuľovaní a druhá v úmysle zúčastňovať sa na takýchto súťažiach ako profesionálny športovec. Rozhodcovský poriadok sa teda uplatňuje na spory týkajúce sa výkonu športu ako hospodárskej činnosti a ako taký patrí do pôsobnosti práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže. Preto musí byť z dôvodov uvedených v bodoch 91 až 96 tohto rozsudku v súlade s týmto právom, keďže sa uplatňuje na území, na ktorom platia Zmluvy o EÚ a FEÚ, bez ohľadu na miesto, kde sú usadené subjekty, ktoré ho prijali (rozsudky z 25. novembra 1971, Béguelin Import, 22/71, EU:C:1971:113, bod 11; z 27. septembra 1988, Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia, 89/85, 104/85, 114/85, 116/85, 117/85 a 125/85 až 129/85, EU:C:1988:447, bod 16, ako aj zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P, EU:C:2017:632, body 43 až 45).

190

V prejednávanej veci teda ide len o uplatňovanie rozhodcovského poriadku v rámci takýchto sporov a na území Únie, a nie o jeho uplatňovanie na inom území, než je územie Únie, jeho uplatňovanie v rámci iných druhov sporov, akými sú spory týkajúce sa výlučne športu ako takého, na ktoré sa teda nevzťahuje právo Únie, a tým menej o uplatňovanie rozhodcovského poriadku v iných oblastiach.

191

Okrem toho, ako vyplýva z bodov 181 a 184 tohto rozsudku, rozhodcovský poriadok nie je v prejednávanej veci sporný v rozsahu, v akom zveruje prvostupňové preskúmanie rozhodnutí vydaných zo strany ISU rozhodcovskému orgánu, ktorým je CAS, ale len v rozsahu, v akom zveruje preskúmanie rozhodcovských rozsudkov vydaných zo strany CAS a preskúmanie rozhodnutí ISU v poslednom stupni Tribunal fédéral (Federálny súd), to znamená súdu tretieho štátu.

192

V tejto súvislosti Súdny dvor opakovane rozhodol, že články 101 a 102 ZFEÚ sú ustanovenia s priamym účinkom, ktoré priznávajú jednotlivcom práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť (rozsudky z 30. januára 1974, BRT a Société belge des auteurs, compositeurs et éditeurs, 127/73, EU:C:1974:6, bod 16, ako aj zo 14. marca 2019, Skanska Industrial Solutions a i., C‑724/17, EU:C:2019:204, bod 24) a ktoré patria do pôsobnosti verejného poriadku Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júna 1999, Eco Swiss, C‑126/97, EU:C:1999:269, body 36 a 39).

193

Preto síce Súdny dvor poukázal na to, že jednotlivec má možnosť uzavrieť dohodu, ktorá jasne a presne predloží spory s ňou súvisiace čiastočne alebo v celom rozsahu rozhodcovskému orgánu namiesto vnútroštátneho súdu, ktorý by mal právomoc rozhodovať o týchto sporoch podľa uplatniteľných pravidiel vnútroštátneho práva, a že požiadavky týkajúce sa efektívnosti rozhodcovského konania môžu odôvodniť obmedzené súdne preskúmanie rozhodcovských rozsudkov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. júna 1999, Eco Swiss, C‑126/97, EU:C:1999:269, bod 35, a z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C‑168/05, EU:C:2006:675, bod 34), pripomenul však, že také súdne preskúmanie musí byť v každom prípade spôsobilé týkať sa otázky, či sú rozhodcovské rozsudky v súlade so základnými ustanoveniami verejného poriadku Únie, medzi ktoré patria články 101 a 102 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júna 1999, Eco Swiss, C‑126/97, EU:C:1999:269, bod 37). Tá istá požiadavka platí ešte viac vtedy, keď sa má takýto rozhodcovský mechanizmus považovať za mechanizmus, ktorého využívanie v praxi ukladá subjekt súkromného práva, akým je medzinárodný športový zväz, inému subjektu, akým je športovec.

194

V prípade neexistencie takéhoto súdneho preskúmania by totiž použitie rozhodcovského mechanizmu mohlo ohroziť ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z priameho účinku práva Únie, a účinné dodržiavanie článkov 101 a 102 ZFEÚ, keďže tieto práva musia byť zaručené – a teda v prípade neexistencie takéhoto mechanizmu by boli zaručené – vnútroštátnymi ustanoveniami o opravných prostriedkoch.

195

Dodržiavanie tejto požiadavky účinného súdneho preskúmania sa osobitne vzťahuje na taký rozhodcovský poriadok, aký stanovila ISU.

196

Súdny dvor už totiž poukázal na to, že hoci športové zväzy majú právnu autonómiu, ktorá im umožňuje prijímať pravidlá týkajúce sa najmä organizovania súťaží, ich hladkého priebehu a účasti športovcov na týchto súťažiach (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. apríla 2000, Deliège, C‑51/96 a C‑191/97, EU:C:2000:199, body 67 a 68, ako aj z 13. júna 2019, TopFit a Biffi, C‑22/18, EU:C:2019:497, bod 60), nemôžu tým obmedziť výkon práv a slobôd, ktoré jednotlivcom priznáva právo Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. decembra 1995, Bosman, C‑415/93, EU:C:1995:463, body 81 a 83, ako aj z 13. júna 2019, TopFit a Biffi, C‑22/18, EU:C:2019:497, bod 52) a medzi ktoré patria práva priznané článkami 101 a 102 ZFEÚ.

197

Z tohto dôvodu také pravidlá, akými sú pravidlá predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti, musia byť sprevádzané účinným súdnym preskúmaním, ako vyplýva z bodov 127 a 134 tohto rozsudku.

198

Táto požiadavka účinného súdneho preskúmania znamená, že ak sú takéto pravidlá doplnené ustanoveniami priznávajúcimi rozhodcovskému orgánu záväznú a výlučnú právomoc, súd, ktorý má právomoc preskúmavať rozhodnutia vydané týmto orgánom, môže overiť, či sú tieto rozhodnutia v súlade s článkami 101 a 102 ZFEÚ. Okrem toho znamená, že uvedený súd musí spĺňať všetky požiadavky stanovené v článku 267 ZFEÚ takým spôsobom, že sa môže, prípadne musí obrátiť na Súdny dvor, ak sa domnieva, že jeho rozhodnutie je nevyhnutné v otázke práva Únie, ktorá bola vznesená vo veci, ktorú prejednáva (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. marca 1982, Nordsee, 102/81, EU:C:1982:107, body 14 a 15, ako aj z 1. júna 1999, Eco Swiss, C‑126/97, EU:C:1999:269, bod 40).

199

Všeobecný súd sa tak dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že sa obmedzil na nediferencované a abstraktné konštatovanie, podľa ktorého rozhodcovský poriadok „možno odôvodniť legitímnymi záujmami súvisiacimi s osobitnou povahou športu“ v rozsahu, v akom zveruje preskúmanie sporov týkajúcich sa vykonávania pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti „špecializovanému súdu“, neusiloval sa však overiť, či rozhodcovský poriadok spĺňa všetky požiadavky uvedené v predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku, a teda umožňuje účinnú kontrolu dodržiavania pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, hoci Komisia správne vychádzala z týchto požiadaviek v odôvodneniach 270 až 277, 282 a 283 sporného rozhodnutia na podporu svojho záveru, že rozhodcovský poriadok posilňuje porušenie konštatované v článku 1 tohto rozhodnutia.

200

Po druhé sa tento súd tiež dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 157 až 161 napadnutého rozsudku rozhodol, že plná účinnosť práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže je zabezpečená jednak vzhľadom na existenciu opravných prostriedkov umožňujúcich osobám, v súvislosti s ktorými bolo vydané rozhodnutie o neudelení povolenia na súťaž alebo rozhodnutie o neoprávnenosti, požiadať vnútroštátne súdy o náhradu škody, ktorá im bola týmto rozhodnutím spôsobená, a jednak vzhľadom na možnosť podať sťažnosť Komisii alebo VOOHS.

201

Hoci je síce veľmi dôležité (pozri v tejto súvislosti rozsudky z 20. septembra 2001, Courage a Crehan, C‑453/99, EU:C:2001:465, body 26 a 27, ako aj zo 14. marca 2019, Skanska Industrial Solutions a i., C‑724/17, EU:C:2019:204, body 25, 43 a 44), že určitá osoba má možnosť požadovať náhradu škody, ktorá jej bola spôsobená konaním spôsobilým vylúčiť, obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž, táto skutočnosť nemôže kompenzovať neexistenciu opravného prostriedku, ktorý by tejto osobe umožnil obrátiť sa na príslušný vnútroštátny súd s cieľom dosiahnuť, v prípade potreby po nariadení predbežných opatrení, zastavenie tohto správania alebo, ak toto správanie pozostáva z aktu, preskúmanie a zrušenie tohto aktu, a to prípadne po skončení predchádzajúceho rozhodcovského konania vedeného na základe dohody upravujúcej jeho uplatnenie. Platí to ešte viac v prípade osôb vykonávajúcich činnosť profesionálneho športovca, ktorých kariéra môže byť relatívne krátka, najmä ak sa vykonáva na vysokej úrovni.

202

Okrem toho táto skutočnosť nemôže byť dôvodom na to, že hoci je toto právo formálne zachované, je v praxi zbavené podstatnej časti svojej pôsobnosti, ako by to bolo v prípade, že by sa súdne preskúmanie predmetného správania alebo aktu, ktoré možno vykonať, ukázalo ako právne alebo skutkovo neprimerane obmedzené, najmä preto, že sa nemôže týkať ustanovení práva Únie v oblasti verejného poriadku.

203

Tým viac nie je možné odvolávať sa na možnosť podať sťažnosť Komisii alebo VOOHS s cieľom odôvodniť neexistenciu takého opravného prostriedku, aký je uvedený v bode 201 tohto rozsudku. Okrem toho, pokiaľ ide o Komisiu, treba pripomenúť, že ako správne uvádza táto inštitúcia a autori vzájomného odvolania, článok 7 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) nepriznáva osobe, ktorá Komisii predložila sťažnosť podľa tohto článku, právo požadovať právoplatné rozhodnutie o existencii alebo neexistencii tvrdeného porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. septembra 2013, EFIM/Komisia, C‑56/12 P, EU:C:2013:575, bod 57 a citovanú judikatúru).

204

Prvý odvolací dôvod je preto v celom rozsahu dôvodný. V dôsledku toho treba napadnutý rozsudok zrušiť v rozsahu, v akom ním bol čiastočne zrušený článok 2 sporného rozhodnutia v tom zmysle, že tento článok sa týka rozhodcovského poriadku.

205

Svojím druhým odvolacím dôvodom páni Tuitert a Kerstholt, ako aj EU Athletes, ktorých podporuje Komisia, tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď na účely kvalifikácie obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa v prejednávanej veci odmietol zohľadniť skutočnosť, že cieľom pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti je najmä zabezpečiť ochranu hospodárskych záujmov ISU.

206

V tejto súvislosti po prvé tvrdia, že Všeobecný súd sa v bode 107 napadnutého rozsudku dopustil zjavne nesprávneho posúdenia skutkového stavu, keď odmietol uznať, že tento cieľ vyplýval z týchto pravidiel tak v znení prijatom v roku 2014, ako aj v znení prijatom v roku 2016.

207

Po druhé sa domnievajú, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávnej právnej kvalifikácie skutkového stavu v bodoch 107 a 109 napadnutého rozsudku, keď rozhodol, že takýto cieľ sám osebe nie je protisúťažný. Hoci je totiž všeobecne prípustné, aby podnik alebo združenie podnikov vykonávajúce hospodársku činnosť presadzovalo vlastné hospodárske záujmy, tento súd nevyvodil dôsledky z vlastných zistení a posúdení týkajúcich sa relevantného právneho a hospodárskeho kontextu, najmä z tých, ktoré sú uvedené v bodoch 70 a 114 napadnutého rozsudku a z ktorých vyplýva, že ISU spája výkon monopolnej hospodárskej činnosti na trhu organizovania a komercializácie medzinárodných súťaží v rýchlokorčuľovaní s právomocou v oblasti regulácie, rozhodovania, kontroly a sankcií, v dôsledku čoho sa nachádza v situácii konfliktu záujmov, ktorá si vyžaduje zavedenie primeraných povinností, obmedzení a kontroly. Všeobecnému súdu prináležalo, aby túto situáciu zohľadnil pri konštatovaní, že vzhľadom na túto situáciu cieľ, o ktorý ide v prejednávanej veci, predstavuje relevantnú skutočnosť na účely kvalifikácie existencie obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, ako to urobila Komisia.

208

ISU spochybňuje všetky tieto tvrdenia.

209

Na úvod treba uviesť, že hoci Všeobecný súd v bodoch 107 a 109 napadnutého rozsudku konštatoval, že niektoré posúdenia Komisie sú nesprávne, v konečnom dôsledku v bode 111 uvedeného rozsudku rozhodol, že tieto nesprávne posúdenia nemali vplyv na právne dôvodný záver Komisie, podľa ktorého cieľom pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti je obmedziť hospodársku súťaž. Z tohto dôvodu Všeobecný súd zamietol žalobu ISU v rozsahu, v akom smerovala proti tomuto aspektu sporného rozhodnutia.

210

Tento odvolací dôvod sa teda týka odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré je nielen uvedené len pre úplnosť, ale navyše patrí medzi úvahy, ktoré viedli Všeobecný súd k zamietnutiu časti návrhov ISU, a teda k tomu, že v tomto ohľade vyhovel tak Komisii, ako aj pánom Tuitertovi a Kerstholtovi a združeniu EU Athletes. Týmto odvolacím dôvodom sa v dôsledku toho domáhajú len nahradenia odôvodnenia, ktoré im nemôže priniesť nijaký prospech. Takýto návrh je však neprípustný (rozsudky z 11. júla 2013, Ziegler/Komisia, C‑439/11 P, EU:C:2013:513, bod 42, a z 9. novembra 2017, TV2/Danmark/Komisia, C‑649/15 P, EU:C:2017:835, bod 61).

211

Tento odvolací dôvod preto treba zamietnuť ako neprípustný.

212

Vzájomnému odvolaniu preto treba vyhovieť v rozsahu, ktorý je uvedený v bode 204 tohto rozsudku.

213

V dôsledku toho treba napadnutý rozsudok zrušiť v rozsahu, v akom ním bolo čiastočne zrušené sporné rozhodnutie.

214

Článok 61 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie stanovuje, že ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu, môže sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecnému súdu.

215

V prejednávanej veci vzhľadom na to, že Súdny dvor zamietol odvolanie podané zo strany ISU proti napadnutému rozsudku v rozsahu, v akom ním Všeobecný súd zamietol jej návrhy na zrušenie časti sporného rozhodnutia, ktorá sa týka pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti, žaloba vo veci T‑93/18 pretrváva len v rozsahu, v akom smeruje proti časti tohto rozhodnutia, ktorá sa týka rozhodcovského poriadku.

216

Keďže šiesty a siedmy žalobný dôvod v prvostupňovom konaní, založené na porušení článku 101 ZFEÚ v rozsahu, v akom sa tento článok uplatnil na rozhodcovský poriadok, boli predmetom kontradiktórnej diskusie na Všeobecnom súde a ich preskúmanie si nevyžaduje prijatie dodatočných opatrení na zabezpečenie priebehu konania ani preskúmanie spisu, stav konania dovoľuje rozhodnúť o týchto dôvodoch, takže o nich treba vydať konečný rozsudok [pozri analogicky rozsudky z 8. septembra 2020, Komisia a Rada/Carreras Sequeros a i., C‑119/19 P a C‑126/19 P, EU:C:2020:676, bod 130, ako aj z 2. decembra 2021, Komisia a GMB Glasmanufaktur Brandenburg/Xinyi PV Products (Anhui) Holdings, C‑884/19 P a C‑888/19 P, EU:C:2021:973, bod 104].

217

Svojím šiestym žalobným dôvodom v prvostupňovom konaní ISU v podstate tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď dospela k záveru, že rozhodcovský poriadok posilňuje protisúťažnú povahu pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti z hľadiska cieľa.

218

Povinné používanie tradičného rozhodcovského mechanizmu je totiž všeobecne akceptovanou metódou riešenia sporov. Okrem toho v prejednávanej veci CAS zohráva zásadnú úlohu pri jednotnom uplatňovaní športových pravidiel. Navyše priznanie právomoci tomuto orgánu, ku ktorému došlo počas správneho konania, ktoré viedlo Komisiu k prijatiu napadnutého rozhodnutia, predstavuje pokrok oproti mechanizmu interných opravných prostriedkov v rámci ISU, ktorý dovtedy existoval. Dotknuté osoby nakoniec majú možnosť napadnúť uznanie a výkon rozhodnutí vydaných týmto orgánom na príslušných vnútroštátnych súdoch, ktoré sú oprávnené obrátiť sa na Súdny dvor s návrhmi na začatie prejudiciálneho konania týkajúcimi sa výkladu pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže.

219

Všeobecnejšie sú posúdenia Komisie v tejto súvislosti irelevantné, keďže samotná Komisia uznáva, že rozhodcovský poriadok sám osebe nepredstavuje porušenie.

220

Svojím siedmym žalobným dôvodom v prvostupňovom konaní ISU v podstate tvrdí, že Komisia nemala právomoc uložiť jej opatrenia na nápravu týkajúce sa rozhodcovského poriadku, keďže neexistuje súvislosť medzi rozhodcovským poriadkom a pravidlami predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti.

221

Ako vyplýva z bodov 199 a 204 tohto rozsudku, Komisia sa v odôvodneniach 270 až 277, 282 a 283 sporného rozhodnutia správne opierala o požiadavky pripomenuté v bodoch 188 až 198 tohto rozsudku na podporu svojho záveru, že rozhodcovský poriadok vzhľadom na svoj obsah, podmienky svojho vykonávania a svoju pôsobnosť v príslušnom právnom a hospodárskom kontexte posilňuje protisúťažnú povahu z hľadiska cieľa v prípade právomocí, ktoré nie sú doplnené o povinnosti, obmedzenia a primerané súdne preskúmanie a ktoré má tento zväz na základe pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti.

222

Ani jedno z tvrdení ISU neumožňuje domnievať sa, že takýto záver je postihnutý nesprávnym posúdením, a už vôbec nie zjavne nesprávnym posúdením.

223

V tejto súvislosti na jednej strane z odôvodnení sporného rozhodnutia uvedených v bode 216 tohto rozsudku vyplýva, že podľa rozhodcovského poriadku spory týkajúce sa vykonávania pravidiel predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti rieši povinne a výlučne CAS, rozhodcovský orgán, ktorého rozhodnutia podliehajú preskúmaniu zo strany Tribunal fédéral (Federálny súd). Komisia najmä zdôrazňuje, že preskúmanie rozhodcovských rozsudkov, ktoré môže tento súd vykonať, vylučuje otázku, či sú tieto rozsudky v súlade s ustanoveniami verejného poriadku, ktorými sú články 101 a 102 ZFEÚ. Okrem toho uvádza, že Tribunal fédéral (Federálny súd) nie je súdnym orgánom členského štátu, ale súdom mimo súdneho systému Únie, ktorý nie je oprávnený položiť v tejto súvislosti Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku. Nakoniec spresňuje, že podľa judikatúry Tribunal fédéral (Federálny súd) športovci v praxi nemajú inú možnosť ako akceptovať, aby spory medzi nimi a ISU boli predložené CAS, pokiaľ sa nevzdajú účasti na všetkých súťažiach organizovaných ISU alebo národnými korčuliarskymi zväzmi, ktoré sú jej členmi, teda v konečnom dôsledku výkonu svojho povolania.

224

Na druhej strane rozhodcovský poriadok vylučuje možnosť, aby navrhovatelia, ktorými sú športovci, voči ktorým bolo vydané rozhodnutie o neoprávnenosti, alebo subjekty či podniky, ktorým bolo odopreté predchádzajúce povolenie projektu medzinárodnej súťaže v rýchlokorčuľovaní, požadovali nariadenie predbežných opatrení tak na príslušnom rozhodcovskom orgáne, ako aj na vnútroštátnych súdoch, ktoré by mohli rozhodovať o výkone rozhodnutí vydaných rozhodcovským orgánom. Okrem toho Komisia uvádza, že tento výkon môže vo všeobecnosti zabezpečiť ISU a národné korčuliarske zväzy, ktoré sú jej členmi, bez potreby zásahu vnútroštátneho súdu na tento účel.

225

ISU však neuvádza nijaké konkrétne a podložené tvrdenie, ktoré by umožňovalo domnievať sa, že jednotlivé tieto úvahy sa zakladajú na nesprávnom skutkovom základe alebo sú postihnuté jedným alebo viacerými zjavne nesprávnymi posúdeniami. Naopak, treba konštatovať, že niektoré z týchto tvrdení, ako napríklad tie, ktoré sa týkajú nemožnosti podrobiť rozhodnutia CAS preskúmaniu súdom, ktorý by mohol zabezpečiť dodržiavanie ustanovení práva Únie v oblasti verejného poriadku, a to v prípade potreby s využitím postupu stanoveného v článku 267 ZFEÚ, sú správne, a že iné tvrdenia, ako napríklad tie, podľa ktorých rozhodcovský mechanizmus, o ktorý ide v prejednávanej veci, je v praxi jednostranne nanútený športovcom zo strany ISU, sú v súlade s konštatovaniami Európskeho súdu pre ľudské práva v tomto smere (rozsudok ESĽP z 2. októbra 2018, Mutu a Pechstein v. Švajčiarsko, CE:ECHR:2018:1002JUD004057510, body 109 až 115).

226

Šiesty žalobný dôvod je preto nedôvodný.

227

Pokiaľ ide o siedmy žalobný dôvod, treba pripomenúť, že ak Komisia zistí porušenie článku 101 alebo 102 ZFEÚ, má právomoc rozhodnutím uložiť dotknutým podnikom alebo združeniam podnikov povinnosť ukončiť toto porušenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. marca 1983, GVL/Komisia, 7/82, EU:C:1983:52, bod 23) a na tento účel im uložiť všetky nápravné opatrenia, ktoré sú primerané tomuto porušeniu a nevyhnutné na jeho účinné ukončenie (rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Alrosa, C‑441/07 P, EU:C:2010:377, bod 39).

228

V prejednávanej veci Komisia správne dospela k záveru, že rozhodcovský poriadok posilňuje porušenie konštatované v článku 1 sporného rozhodnutia tým, že z hľadiska práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže sťažuje súdne preskúmanie rozhodcovských rozsudkov CAS vydaných v súvislosti s rozhodnutiami, ktoré ISU prijala pri výkone diskrečnej právomoci, ktorú jej zverujú pravidlá predchádzajúceho povoľovania a oprávnenosti.

229

Okrem toho ISU, ktorá len nesprávne namieta neexistenciu súvislosti medzi jednotlivými týmito pravidlami, účinne nespochybňuje posúdenia Komisie týkajúce sa nevyhnutnosti nápravných opatrení uložených touto inštitúciou, pokiaľ ide o rozhodcovský poriadok.

230

Za týchto podmienok sa ani siedmy žalobný dôvod nezdá byť dôvodný.

231

Žalobu preto treba zamietnuť v rozsahu, v akom ešte nebola zamietnutá v napadnutom rozsudku.

232

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné alebo ak je dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách konania.

233

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý sa na základe článku 184 ods. 1 rokovacieho poriadku uplatní na konanie o odvolaní, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

234

Podľa článku 138 ods. 2 rokovacieho poriadku, ktorý sa na základe článku 184 ods. 1 rokovacieho poriadku uplatní aj na konanie o odvolaní, ak vo veci neuspeje viac účastníkov konania, Súdny dvor medzi nich rozdelí náhradu trov konania.

235

V prejednávanej veci ISU nemala úspech tak vo veci C‑124/21 P, ako aj v časti veci T‑93/18, o ktorej rozhodol Súdny dvor.

236

Okrem toho páni Tuitert a Kerstholt, ako aj EU Athletes síce nemali úspech vo svojom druhom odvolacom dôvode, vo svojich návrhoch však uspeli.

237

Za týchto podmienok je opodstatnené zaviazať ISU na náhradu trov konania tak vo veci C‑124/21 P, ako aj v časti veci T‑93/18, o ktorej rozhodol Súdny dvor, v súlade s návrhmi Komisie, pánov Tuiterta a Kerstholta, ako aj združenia EU Athletes.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: