–

E.K. a S.K., v zastúpení: M. Jusypenko, adwokat,

–

D.B.P., v zastúpení: S. Dudzik, M. Kruk‑Nieznańska, T. Spyra, A. Wróbel a A. Zapala, radcowie prawni,

–

B.S. a W.S., v zastúpení: J. Wędrychowska, adwokat,

–

B.S. a Ł.S., v zastúpení: M. Skrobacki, radca prawny,

–

M., v zastúpení: A. Beneturski, adwokat, A. Cudna‑Wagner, P. Gasińska, radcowie prawni, B. Miąskiewicz, adwokat, a J. Wolak, radca prawny,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna a S. Żyrek, splnomocnení zástupcovia,

–

fínska vláda, v zastúpení: H. Leppo, splnomocnená zástupkyňa,

–

španielska vláda, v zastúpení: A. Ballesteros Panizo, A. Gavela Llopis a J. Ruiz Sánchez, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: N. Ruiz García, M. Siekierzyńska a A. Szmytkowska, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci troch sporov, prvého medzi E.K. a S.K. na jednej strane a D.B.P. na druhej strane (vec C‑80/21), druhého medzi B.S. a W.S. na jednej strane a M. na druhej strane (vec C‑81/21) a tretieho medzi B.S. a Ł.S. na jednej strane a M. na druhej strane (vec C‑82/21), ktoré sa týkali návrhu skôr uvedených ako spotrebiteľov na zrušenie zmlúv o úvere uzavretých s bankovými inštitúciami D.B.P. a M., z toho dôvodu, že tieto zmluvy obsahujú nekalé podmienky.

3

Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 znie:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

4

Článok 7 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“

5

Článok 5 kodeks cywilny (Občiansky zákonník) v znení uplatniteľnom na spory vo veci samej (ďalej len „Občiansky zákonník“) stanovuje:

„Právo nemožno vykonávať v rozpore s jeho sociálno‑ekonomickým účelom alebo so zásadami spoločenského spolunažívania. Takéto konanie alebo opomenutie zo strany oprávneného sa nepovažuje za výkon tohto práva a nie je chránené.“

6

Článok 58 Občianskeho zákonníka stanovuje:

„1.   Právny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom alebo vedie k obchádzaniu zákona, je nulitný, pokiaľ relevantné ustanovenie nestanovuje inak, najmä ak stanovuje, že nulitné ustanovenia právneho úkonu sa nahrádzajú príslušnými ustanoveniami zákona.

2.   Právny úkon, ktorý je v rozpore so zásadami spoločenského spolunažívania, je nulitný.

3.   Ak je nulitná iba časť právneho úkonu, ostatné časti úkonu zostávajú v platnosti, pokiaľ z okolností nevyplýva, že by úkon nebol vykonaný bez nulitných ustanovení.“

7

Článok 65 tohto zákonníka znie:

„1.   Vôľu zmluvných strán je potrebné vykladať v súlade so zásadami spoločenského spolunažívania a s ustálenými zvyklosťami s prihliadnutím na okolnosti, za akých bola táto vôľa vyjadrená.

2.   V zmluvách treba hľadať, aký bol spoločný zámer zmluvných strán a aký je sledovaný cieľ, a nie obmedziť sa na doslovný význam pojmov.“

8

Článok 117 § 1 a 2 uvedeného zákonníka stanovuje:

„1.   Majetkové nároky sú až na výnimky stanovené zákonom premlčateľné.

2.   Po uplynutí premlčacej lehoty sa dlžník môže zbaviť svojej povinnosti, čo ale neplatí, ak sa vzdá svojho práva uplatniť námietku premlčania. Vzdanie sa práva uplatniť námietku premlčania pred uplynutím premlčacej lehoty je však neplatné.“

9

Článok 118 toho istého zákonníka stanovuje:

„Ak osobitné ustanovenie nestanovuje inak, premlčacia lehota je šesť rokov; v prípade nárokov na pravidelné plnenia a nárokov súvisiacich s výkonom obchodnej činnosti je táto lehota tri roky. Ak je však premlčacia lehota dlhšia ako dva roky, končí sa posledným dňom kalendárneho roka.“

10

Článok 118 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 8. júla 2018 znel takto:

„Ak osobitný právny predpis neustanovuje inak, premlčacia lehota je desať rokov; v prípade nárokov na pravidelné plnenia a nárokov súvisiacich s výkonom obchodných činností je premlčacia lehota trojročná.“

11

Článok 120 § 1 tohto zákonníka stanovuje:

„Premlčacia lehota začína plynúť dňom, keď sa nárok stal vymáhateľným. Ak vymáhateľnosť nároku závisí od vykonania určitého úkonu oprávneného, lehota začína plynúť odo dňa, v ktorom by sa nárok stal vymáhateľným, ak by oprávnený vykonal úkon čo najskôr.“

12

Článok 123 § 1 uvedeného zákonníka znie takto:

„Premlčacia lehota sa prerušuje, (1) akýmkoľvek úkonom pred súdom, orgánom určeným na rozhodovanie vo veciach alebo na vymáhanie pohľadávok určitého druhu alebo rozhodcovským súdom, ktorý sa vykonáva priamo na účely uplatnenia, určenia, vymáhania alebo zabezpečenia pohľadávky; (2) uznaním pohľadávky dlžníkom; (3) začatím mediačného konania.“

13

Podľa článku 358 § 1 až 3 toho istého zákonníka:

„1.   Ak je predmetom záväzku peňažná suma vyjadrená v cudzej mene, môže dlžník uskutočniť plnenie v poľskej mene, pokiaľ zákon, súdne rozhodnutie, ktoré zakladá povinnosť alebo právny úkon nestanovujú plnenie v cudzej mene.

2.   Hodnota cudzej meny sa vypočíta podľa stredného kurzu stanoveného Národnou bankou Poľska ku dňu vymáhateľnosti nároku, pokiaľ zákon, súdne rozhodnutie alebo právny úkon nestanovujú inak.

3.   V prípade omeškania dlžníka môže veriteľ požiadať o plnenie v poľskej mene podľa stredného kurzu stanoveného Národnou bankou Poľska v deň uskutočnenia platby.“

14

Článok 358 § 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 23. januára 2009 stanovoval:

„Až na zákonom stanovené výnimky môžu byť peňažné záväzky na území Poľskej republiky vyjadrené len v poľskej mene.“

15

Článok 3851 tohto zákonníka znie:

„1.   Podmienky spotrebiteľskej zmluvy, ktoré neboli so spotrebiteľom dohodnuté individuálne, nie sú pre neho záväzné, pokiaľ jeho práva a povinnosti upravujú takým spôsobom, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a ktorý hrubo porušuje jeho záujmy (neprijateľné zmluvné podmienky). Uvedené neplatí pre podmienky, ktoré definujú hlavné povinnosti strán, vrátane ceny alebo odmeny, ak boli jednoznačne formulované.

2.   Ak nejaká zmluvná podmienka nie je podľa § 1 pre spotrebiteľa záväzná, ostatné ustanovenia zmluvy zostávajú pre strany záväzné.

3.   Za podmienky spotrebiteľskej zmluvy, ktoré neboli so spotrebiteľom dohodnuté individuálne, sa považujú tie zmluvné podmienky, na ktorých obsah spotrebiteľ nemal skutočný vplyv. To platí najmä pre zmluvné podmienky, ktoré boli prevzaté zo vzorovej zmluvy, ktorú spotrebiteľovi navrhla druhá zmluvná strana.

4.   Dôkazné bremeno, že zmluvná podmienka bola dohodnutá individuálne, znáša tá zmluvná strana, ktorá sa naň odvoláva.“

16

Podľa článku 3852 uvedeného zákonníka:

„Pre skúmanie zlučiteľnosti zmluvných podmienok s dobrými mravmi je určujúci čas uzavretia zmluvy pri zohľadnení obsahu zmluvy, okolností uzavretia zmluvy, ako aj ostatných zmlúv, ktoré majú súvislosť so zmluvou obsahujúcou ustanovenia, ktoré sú predmetom skúmania.“

17

Článok 405 toho istého zákonníka znie:

„Každý, kto bez právneho dôvodu získal majetkový prospech na úkor inej osoby, je povinný tento prospech vrátiť v naturáliách, a ak to nie je možné, poskytnúť náhradu zodpovedajúcu hodnote tohto prospechu.“

18

Článok 410 Občianskeho zákonníka stanovuje:

„1.   Ustanovenia predchádzajúcich článkov sa uplatňujú najmä v prípade neoprávneného plnenia.

2.   Plnenie je neoprávnené, ak osoba, ktorá plnenie poskytla, nebola povinná ho vôbec poskytnúť alebo nebola povinná ho poskytnúť osobe, ktorej ho poskytla, alebo ak dôvod plnenia zanikol, alebo ak sa nedosiahol účel plnenia, alebo ak právny úkon, na základe ktorého bolo potrebné plnenie poskytnúť, bol nulitný a po poskytnutí plnenia nenadobudol platnosť.“

19

Článok 4421 § 1 tohto zákonníka znie:

„Nárok na náhradu škody spôsobenej protiprávnym konaním sa premlčuje po troch rokoch odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo pri vynaložení primeraného úsilia mohol dozvedieť o škode a o osobe zodpovednej za škodu. Táto lehota však nesmie presiahnuť desať rokov odo dňa, keď došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody.“

20

Článok 4421 § 1 uvedeného zákonníka v znení účinnom do 26. júna 2017 stanovoval:

„Nárok na náhradu škody spôsobenej protiprávnym konaním sa premlčuje po troch rokoch odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o osobe zodpovednej za škodu. Táto lehota však nesmie presiahnuť desať rokov odo dňa, keď došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody.“

21

Článok 69 ods. 1 ustawa prawo bankowe (zákon o bankách) z 29. augusta 1997 (Dz. U. z roku 1997, č. 140, položka 939) v znení uplatniteľnom na spory vo veci samej znie:

„Banka sa zmluvou o hypotekárnom úvere zaväzuje poskytnúť dlžníkovi na dobu uvedenú v zmluve peňažné prostriedky určené na stanovený účel a dlžník sa zaväzuje použiť ich v súlade s podmienkami stanovenými v zmluve, včas splatiť sumu použitého úveru spolu s úrokmi a zaplatiť províziu z poskytnutého úveru.“

22

Článok 69 ods. 2 zákona o bankách v znení uplatniteľnom na spory vo veci samej stanovuje:

„Zmluva o hypotekárnom úvere musí mať písomnú formu a musí uvádzať najmä: (1) zmluvné strany; (2) výšku a menu úveru; (3) účel, na ktorý sa úver poskytuje; (4) podmienky a lehotu splatnosti úveru; (5) výšku úrokovej sadzby a podmienky jej zmeny; (6) spôsoby ručenia úveru; (7) rozsah právomocí banky monitorovať využívanie a splácanie úveru; (8) lehoty a pravidlá poskytnutia finančných prostriedkov v prospech dlžníka; (9) výšku provízie, ak je stanovená v zmluve; (10) podmienky upravujúce zmeny a ukončenie zmluvy.“

23

E.K. a S.K. sú spotrebitelia, ktorí v rokoch 2006 a 2008 uzavreli s bankovou inštitúciou D.B.P. štyri zmluvy o hypotekárnom úvere s cieľom financovať náklady na kúpu štyroch nehnuteľností určených na bývanie v Poľsku. Jedna z týchto zmlúv, uzavretá 8. júla 2008 bola denominovaná vo švajčiarskych frankoch (CHF) a týkala sa sumy 103260 CHF (približne 100561 eur) a lehota splatnosti bola 360 mesiacov, teda do 4. augusta 2038 (ďalej len „zmluva vo veci C‑80/21“). Išlo o úver s variabilnou úrokovou sadzbou, ktorého pôvodná ročná úroková sadzba bola 3,80 %. Úver sa mal splácať v nemenných mesačných splátkach.

24

Pri tejto príležitosti E.K. a S.K. akceptovali „Podmienky úveru“, ktoré upravovali spôsob čerpania a splácania úveru a obsahovali ustanovenia týkajúce sa platobných podmienkach a konkrétne prepočtu na švajčiarske franky.

25

Podľa uvedených podmienok sa po prvé úver musí čerpať v poľských zlotých (PLN) a na účely prepočtu sumy úveru banka použije nákupný kurz švajčiarskeho franku, ktorý je uverejnený v „Tabuľke výmenných kurzov“ D.B.P. ku dňu čerpania príslušnej sumy úveru alebo mesačnej splátky. Po druhé úver sa môže čerpať aj vo švajčiarskych frankoch alebo v inej mene so súhlasom banky. Po tretie, ak dlžník nedodrží podmienky úveru alebo úverovú bonitu, banka môže vypovedať zmluvu alebo znížiť výšku poskytnutého úveru, ak úver nebol vyčerpaný v plnej výške. Po štvrté úver sa spláca zrážkou z bankového účtu dlžníka v prospech banky v poľských zlotých vo výške zodpovedajúcej ekvivalentu mesačnej splátky vo švajčiarskych frankoch, dlžných nedoplatkov a iných pohľadávok banky vo švajčiarskych frankoch, vypočítaných na základe predajného kurzu švajčiarskeho franku uverejneného v „Tabuľke výmenných kurzov“, ktorý banka uplatňuje dva pracovné dni pred dátumom splatnosti každej splátky úveru.

26

Počas procesu uzatvárania zmluvy vo veci C‑80/21 E.K. a S.K. kontaktovali banku prostredníctvom komunikácie na diaľku a väčšinu úverových dokumentov podpísali zástupcovia určení E.K. a S.K. bez toho, aby boli s D.B.P. prerokované akékoľvek podmienky tejto zmluvy. E.K. a S.K. požiadali D.B.P. o zaslanie návrhu zmluvy na podpis e‑mailom, ale tieto žiadosti zostali bez odozvy, takže zmluva vo veci C‑80/21 bola podpísaná v mene E.K. a S.K.

27

Keďže sa domnievali, že zmluva vo veci C‑80/21 obsahuje nekalé podmienky, podali žalobu na Sąd Rejonowy dla Warszawy – Śródmieścia w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Śródmieście vo Varšave, Poľsko), ktorou sa domáhali, aby bola D.B.P. uložená povinnosť zaplatiť im sumu 26274,90 PLN (približne 5716 eur) navýšenú o zákonné úroky z omeškania od 30. júla 2018 do dňa zaplatenia.

28

V priebehu konania pred vnútroštátnym súdom boli E.K. a S.K. vnútroštátnym súdom informovaní o dôsledkoch prípadného zrušenia zmluvy vo veci C‑80/21. E.K. a S.K. uviedli, že právnym a finančným dôsledkom nulitnosti tejto zmluvy porozumeli a akceptujú ich, a súhlasili s tým, aby vnútroštátny súd zmluvu zrušil.

29

Vnútroštátny súd uvádza, že podľa ustálenej poľskej judikatúry sú doložky o prepočte meny, najmä tie, ktoré sa týkajú možnosti dlžníka splácať úver vo švajčiarskych frankoch alebo v inej mene so súhlasom banky (ďalej len „doložky o prepočte meny“), takmer vždy neprijateľné. Väčšina vnútroštátnych súdov však považuje doložky o prepočte meny len za čiastočne nekalé, najmä preto, že podmieňujú čerpanie a splácanie úveru vo švajčiarskych frankoch výslovným súhlasom banky a v prípade ich neplatnosti to neznamená nemožnosť plnenia zmluvy.

30

Vnútroštátny súd v prvom rade uvádza, že súdna prax, podľa ktorej je možné zrušiť časť doložiek o prepočte meny, podľa ktorej je možné úver čerpať a splácať vo švajčiarskych frankoch len so súhlasom banky, tak aby sa dlžníkovi umožnilo uskutočniť tieto operácie vo švajčiarskych frankoch bez takéhoto predchádzajúceho súhlasu, vedie k tomu, že sa mení obsah nekalej podmienky, čo je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora.

31

Okrem toho tento súd poznamenáva, že takáto prax na jednej strane znižuje odstrašujúci účinok vyplývajúci zo zrušenia nekalej podmienky v rozsahu, v akom zabezpečuje podniku, ktorý ukladá takéto podmienky, že v najhoršom prípade vnútroštátny súd vykoná zmenu, ktorá umožní pokračovať v plnení zmluvy bez toho, aby tento podnik pocítil akékoľvek iné negatívne dôsledky. Na druhej strane to nezabezpečuje ochranu spotrebiteľov, ktorí sú na základe obsahu zmluvy presvedčení, že budú povinní splácať úver len v poľských zlotých, pokiaľ banka neudelí výslovný súhlas so splácaním vo švajčiarskych frankoch, kým vnútroštátny súd nerozhodne inak.

32

Po druhé vnútroštátny súd pripomína stanovisko Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko) a odkazuje aj na vnútroštátnu judikatúru, podľa ktorej v prípade, že len niektoré zmluvné podmienky sú nekalé, a teda pre spotrebiteľa nezáväzné, zrušenie týchto podmienok nebráni tomu, aby boli ostatné podmienky zmluvy zmenené tak, aby sa zmluva v konečnom dôsledku mohla plniť. Vnútroštátny súd musí v takomto prípade vykladať vôľu zmluvných strán a konštatovať, že výška úveru nebola od začiatku stanovená vo švajčiarskych frankoch, ale v poľských zlotých. Podľa tohto súdu však táto judikatúra, založená v podstate na článku 65 § 2 Občianskeho zákonníka, môže byť v rozpore s článkami 6 a 7 smernice 93/13. V situácii, keď spotrebiteľ akceptuje nulitnosť zmluvy, totiž takáto vnútroštátna prax naráža na zákaz súdu meniť zmluvu inak ako vyhlásením nekalých podmienok za nulitné.

33

Po tretie, keďže E.K. a S.K. súhlasili s vyhlásením zmluvy vo veci C‑80/21 za nulitnú, vnútroštátny súd zvažuje aj tretie možné riešenie. Po prvé vnútroštátny súd konštatuje, že doložky o prepočte meny sú v ich celom rozsahu nekalými zmluvnými podmienkami, ktoré nie sú pre zmluvné strany záväzné a bez ktorých zmluva nemôže ďalej existovať. Vnútroštátny súd potom môže konštatovať, že takáto zmluva, ktorá neobsahuje potrebné ustanovenia týkajúce sa pravidiel splácania úveru a poskytovania finančných prostriedkov dlžníkovi, je v rozpore so zákonom, a preto je nulitná, čo spôsobuje, že všetky úkony vykonané na základe tejto zmluvy sú neoprávnené a neplatné. Vnútroštátny súd však poznamenáva, že takéto riešenie je v rozpore so spôsobom, akým vnútroštátne súdy vykladajú príslušné vnútroštátne ustanovenia.

34

Za týchto podmienok Sąd Rejonowy dla Warszawy – Śródmieścia w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Śródmieście vo Varšave) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

35

Dňa 3. februára 2009 uzavreli dvaja spotrebitelia B.S. a W.S. s bankou M. zmluvu o hypotekárnom úvere na sumu 340000 PLN (približne 73971 eur), určenú pre fyzické osoby a indexovanú vo švajčiarskych frankoch na kúpu nehnuteľnosti určenej na bývanie (ďalej len „zmluva vo veci C‑81/21“). Doba splatnosti úveru bola 360 mesiacov, od 3. februára 2009 do 12. februára 2039 a úver bol splatný v nemenných mesačných splátkach. Išlo o úver s variabilnou úrokovou sadzbou. Mesačné splátky sa mali platiť v poľských zlotých po ich prepočte na základe predajného kurzu uverejneného v „Tabuľke výmenných kurzov“ banky. Predčasné splatenie celého úveru alebo mesačnej splátky, ako aj splatenie viac ako jednej mesačnej splátky malo za následok prepočet sumy splatenej sumy podľa predajného kurzu švajčiarskeho franku uverejneného v „Tabuľke výmenných kurzov“ banky platnej v deň a v čase splatenia.

36

Dňa 18. februára 2012 zmluvné strany uzavreli dodatok k zmluve vo veci C‑81/21, ktorý umožnil B.S. a W.S. splácať mesačné splátky úveru priamo vo švajčiarskych frankoch.

37

B.S. a W.S. sa domnievali, že zmluva vo veci C‑81/21 obsahuje nekalé podmienky, a preto podali 23. júla 2020 na Sąd Rejonowy dla Warszawy – Śródmieścia w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Śródmieście vo Varšave) žalobu, ktorou sa domáhali, aby bola M. uložená povinnosť zaplatiť im sumy 37866,11 PLN (približne 8238 eur) a 5358,10 CHF (približne 5215 eur) navýšené o zákonné úroky z omeškania, ako aj preplatok na splátkach istiny a poistné krytie úveru.

38

Od 1. júna 2010 do 12. januára 2020 B.S. a W.S. splatili M. z úveru sumu zodpovedajúcu 219169,44 PLN (približne 47683 eur). Vnútroštátny súd uvádza, že ak by sa rozhodlo, že niektoré zmluvné podmienky vo veci C‑81/21 nie sú pre B.S. a W.S. záväzné, pričom ostatné ustanovenia zmluvy sa naďalej uplatňujú, celková výška splátok uskutočnených počas tohto obdobia by bola nižšia o 43749,97 PLN (približne 9518 eur). Okrem toho, ak by sa pri splácaní použil stredný výmenný kurz Národnej banky Poľska namiesto výmenného kurzu, ktorý použila M., B.S. a W.S. by zaplatili o 2813,45 PLN (približne 611 eur) a 2369,79 CHF (približne 2306 eur) menej, ako v skutočnosti zaplatili v mesačných splátkach počas tohto obdobia.

39

Vnútroštátny súd spresňuje, že podľa takmer ustálenej poľskej judikatúry sa doložky o prepočte meny, ktoré vyplývajú zo vzorových zmlúv a ktoré teda neboli individuálne dohodnuté, považujú za neprijateľné na základe článku 3851 § 1 Občianskeho zákonníka. Spor, o ktorom rozhoduje, sa však týka dôsledkov takéhoto konštatovania.

40

V tejto súvislosti tento súd poznamenáva, že v skoršej vnútroštátnej judikatúre sa často konštatovalo, že jediným dôsledkom neuplatniteľnosti doložky o prepočte meny vo vzťahu k spotrebiteľovi je prepočet istiny a mesačných splátok na základe iného výmenného kurzu, než je kurz banky, proti ktorej bola podaná žaloba. V rozsudku z 3. októbra 2019, Dziubak (C‑260/18, EU:C:2019:819), však Súdny dvor rozhodol, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby boli medzery v zmluve, ktoré boli vyvolané vypustením nekalých podmienok v nej uvedených, vyplnené len na základe vnútroštátnych ustanovení všeobecnej povahy, ktoré stanovujú, že účinky vyjadrené v právnom akte sa dopĺňajú najmä účinkami vyplývajúcimi zo zásady spravodlivosti alebo z ustálených zvyklostí, a ktoré nie sú ustanoveniami dispozitívnej povahy ani ustanoveniami uplatniteľnými so súhlasom zmluvných strán.

41

Vnútroštátny súd uvádza, že v poľskej judikatúre prevládajú dva protichodné názory. Podľa prvého názoru sa zmluva o úvere indexovaná v cudzej mene musí po odstránení doložky o prepočte meny považovať za zmluvu o úvere denominovanom na poľské zloté. Podľa druhého názoru vypustenie takýchto podmienok spôsobuje nulitnosť zmluvy v celom rozsahu. Pripomína však, že v čase, keď už bolo účinné nové znenie článku 358 Občianskeho zákonníka, sa objavila tretia možnosť, podľa ktorej konštatovanie nekalej povahy doložiek o prepočte meny nevyhnutne neznamená, že celý dotknutý mechanizmus indexácie je sporný, takže doložky vyhlásené za neprijateľné sa rušia v rozsahu, v akom je neprijateľné ich obsah. Uznanie nekalej povahy doložiek o prepočte meny teda môže viesť k zrušeniu celej zmluvy alebo ku zrušeniu časti jej podmienok, pokiaľ je možné zmluvu zachovať bez nekalých podmienok v pôvodnej podobe zamýšľanej zmluvnými stranami.

42

Vnútroštátny súd zastáva vzhľadom na relevantnú judikatúru Súdneho dvora názor, že ak sa vnútroštátny súd domnieva, že podmienka je nekalá, musí konštatovať, že táto podmienka nie je záväzná pre spotrebiteľa od začiatku a v celom rozsahu. Ďalej je povinný preskúmať, či možno zmluvu vykonať bez neprijateľnej podmienky. V takom prípade má súd jednoducho rozhodnúť, že zmluva zostáva v platnosti bez nekalých podmienok, a otázka uplatnenia dispozitívneho ustanovenia vnútroštátneho práva nevzniká. Naopak, ak uvedený súd dospeje k záveru, že zmluva nemôže existovať bez neprijateľnej podmienky a v dôsledku toho musí byť táto zmluva vyhlásená za neplatnú, musí preskúmať, či je toto zrušenie nepriaznivé pre spotrebiteľa. Ak to tak nie je alebo ak spotrebiteľ súhlasí so zrušením zmluvy, vnútroštátny súd je povinný zrušiť zmluvu v celom rozsahu a nemôže ju doplniť dispozitívnym ustanovením vnútroštátneho práva.

43

B.S. a W.S., ktorí uviedli, že chápu a akceptujú právne a finančné dôsledky nulitnosti zmluvy vo veci C‑81/21, sa v prejednávanej veci domáhajú vrátenia preplatku na zaplatených mesačných splátkach, ak vnútroštátny súd dospeje k záveru, že zmluva vo veci C‑81/21 môže naďalej existovať bez doložiek o prepočte meny. Na druhej strane, ak vnútroštátny súd rozhodne, že zmluva vo veci C‑81/21 nemôže naďalej existovať bez doložiek o prepočte meny, požadujú vrátenie všetkých zaplatených mesačných splátok. So zreteľom na zásady zakotvené v judikatúre Súdneho dvora a na rozsah návrhu B.S. a W.S. sa vnútroštátny súd domnieva, že je skutočne povinný vybrať si jedno z týchto dvoch riešení bez toho, aby sa mohol odvolávať na dispozitívne ustanovenie vnútroštátneho práva, inak by porušil článok 6 ods. 1 smernice 93/13. Obe tieto možnosti sa však zdajú byť v rozpore s riešením, ktoré vnútroštátne súdy presadzovali po nadobudnutí účinnosti nového znenia článku 358 Občianskeho zákonníka 24. januára 2009, t. j. po uzavretí zmluvy vo veci C‑81/21.

44

Za týchto podmienok Sąd Rejonowy dla Warszawy – Śródmieścia w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Śródmieście vo Varšave) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

45

Dňa 4. augusta 2006 uzavreli B.S. a Ł.S., dvaja spotrebitelia, s bankou M. zmluvu o hypotekárnom úvere vo výške 600000 PLN (približne 130445 eur), určenú fyzickým osobám a indexovanú vo švajčiarskych frankoch na kúpu nehnuteľnosti určenej na bývanie (ďalej len „zmluva vo veci C‑82/21“). Doba splatnosti úveru bola 360 mesiacov, a to od 8. augusta 2006 do 5. augusta 2036. Úver bol splatný v zostupných mesačných splátkach a s variabilnou úrokovou sadzbou. V prejednávanej veci mali byť mesačné splátky zaplatené v poľských zlotých po prepočítaní na základe predajného kurzu švajčiarskeho franku uverejneného v „Tabuľke výmenných kurzov“ banky M. platného v čase platby. Taktiež bolo stanovené, že predčasné splatenie celého úveru alebo mesačnej splátky alebo sumy presahujúcej výšku jednej mesačnej splátky bude mať za následok prepočet splatenej sumy podľa predajného kurzu švajčiarskeho franku uverejneného v tej istej tabuľke.

46

Dňa 8. decembra 2008 uzavreli B.S a Ł.S. dodatok k zmluve vo veci C‑82/21, v ktorom sa definovala úroková sadzba ako tzv. sadzba „LIBOR 3M“ navýšená o pevnú bankovú maržu vo výške 0,57 % počas celej doby trvania úveru.

47

B.S. a Ł.S. sa domnievali, že zmluva vo veci C‑82/21 obsahuje nekalé podmienky, najmä v tom, že stanovovala prepočet istiny a splátok úveru podľa švajčiarskeho franku a oprávňovala banku M. na zmenu úrokovej sadzby úveru, a preto podali na Sąd Rejonowy dla Warszawy – Śródmieścia w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Śródmieście vo Varšave) žalobu o vrátenie sumy 74414,52 PLN (približne 16285 eur) a navýšenej o zákonné úroky z omeškania od 30. júla 2019 do dňa zaplatenia. Okrem toho B.S. a Ł.S. tvrdia, že ak by sa zmluva o úvere vo veci C‑82/21 považovala za nulitnú v celom rozsahu, čo chápu a akceptujú, banka M. by im musela vrátiť všetky mesačné splátky úveru, a v takom prípade žiadajú, aby sa banke M. uložila povinnosť zaplatiť im sumu 72136,01 PLN (približne 15787 eur), ktorá zodpovedá všetkým mesačným splátkam zaplateným v období od 5. októbra 2006 do 5. marca 2010.

48

Na základe vnútroštátnej judikatúry, podľa ktorej sú také podmienky zmluvy o úvere, na ktoré sa odvolávajú B.S. a Ł.S., neprijateľné a musia mať za následok nulitnosť zmluvy v celom rozsahu, vnútroštátny súd zvažuje zrušiť zmluvu vo veci C‑82/21. Takéto zrušenie by však pôsobilo ex tunc, takže všetky plnenia poskytnuté v rámci tejto zmluvy by sa museli vrátiť podľa článku 405 Občianskeho zákonníka v spojení s článkom 410 § 1 tohto zákonníka. M. však namieta premlčanie žaloby B.S. a Ł.S. Vnútroštátny súd uvádza, že v prejednávanej veci sa žaloba týchto účastníkov konania zakladá na peňažnom nároku, takže je skutočne potrebné preskúmať, či táto žaloba nie je úplne alebo čiastočne premlčaná v súlade so všeobecným pravidlom o premlčaní nárokov, ktoré sa v prípade nárokov vzniknutých pred 9. júlom 2018 premlčujú po desiatich rokoch.

49

V tejto súvislosti sa tento súd domnieva, že základná otázka pri posudzovaní opodstatnenosti námietky premlčania, na ktorú sa odvoláva M., spočíva v určení začiatku plynutia premlčacej lehoty na podanie takejto žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa judikatúry poľských súdov založenej na článku 120 § 1 Občianskeho zákonníka tento začiatok zodpovedá dátumu poskytnutia neoprávneného plnenia. V tomto ohľade je na účely určenia tohto začiatku irelevantný okamih, keď sa poskytovateľ dozvedel o neoprávnenosti plnenia, a okamih, keď skutočne vyzval dlžníka na jeho vrátenie. Vnútroštátny súd spresňuje, že tieto úvahy sa vzťahujú aj na spory týkajúce sa vrátenia plnenia neoprávnene poskytnutého na základe nulitných zmluvných podmienok, ak zmluvná strana nevedela o nulitnosti týchto podmienok.

50

Ak sa však tieto úvahy uplatnia na žalobu podanú B.S. a Ł.S., mali by viesť vnútroštátny súd k záveru, že nárok na vrátenie jednotlivých mesačných splátok zaplatených viac ako desať rokov pred dňom, keď tieto zmluvné strany podali žalobu o takéto vrátenie, t. j. pred 7. augustom 2009, je premlčaný. Vnútroštátny súd má však pochybnosti o zlučiteľnosti takéhoto riešenia so smernicou 93/13.

51

Podľa vnútroštátneho súdu je takýto výklad článku 120 § 1 Občianskeho zákonníka nezlučiteľný so zásadou efektivity v rozsahu, v akom táto zásada bráni tomu, aby žaloba o vrátenie podliehala lehote, ktorá začína plynúť nezávisle od toho, či spotrebiteľ k tomuto dátumu vedel alebo dôvodne mohol vedieť o nekalej povahe podmienky tejto zmluvy uvádzanej na podporu svojej žaloby o vrátenie. Takýto výklad by totiž nadmerne sťažil výkon práv tohto spotrebiteľa, ktoré mu priznáva smernica 93/13.

52

Podľa vnútroštátneho súdu premlčacia lehota na uplatnenie nároku spotrebiteľa na vrátenie môže začať plynúť až vtedy, keď sa spotrebiteľ dozvie o nekalej povahe zmluvnej podmienky, alebo aspoň vtedy, keď sa o nej spotrebiteľ mal dôvodne dozvedieť, takže reštriktívny výklad článku 120 § 1 Občianskeho zákonníka nie je v súlade s požiadavkami smernice 93/13. Dodáva, že ostatné ustanovenia vnútroštátneho práva neumožňujú napraviť takýto reštriktívny výklad.

53

Okrem toho vnútroštátny súd uvádza, že podľa vnútroštátnej judikatúry a právnej náuky v prípade nulity zmluvy právo banky na okamžité splatenie úveru nadobúda účinnosť až od okamihu, keď sa dlžník definitívne rozhodol akceptovať účinky zrušenia zmluvy o úvere. Z toho vyplýva, že nárok spotrebiteľa na vrátenie neoprávneného plnenia vyplývajúceho z nulitnej zmluvy o úvere sa má v skutočnosti považovať za aspoň čiastočne premlčané, zatiaľ čo analogické právo banky vo všeobecnosti premlčané nie je. Takáto situácia je obzvlášť nevýhodná pre spotrebiteľov, neposkytuje záruky požadované smernicou 93/13 a porušuje zásadu rovnocennosti.

54

Podľa vnútroštátneho súdu je táto posledná uvedená zásada porušená aj v rozsahu, v akom premlčacia lehota týkajúca sa nároku spotrebiteľa na vrátenie neoprávneného plnenia podľa práva Únie začína plynúť skôr, ako keď si spotrebiteľ uplatní podobné právo na základe vnútroštátnych ustanovení v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti. V poslednom uvedenom prípade totiž podľa článku 4421 § 1 Občianskeho zákonníka premlčacia lehota začne plynúť až od okamihu, keď sa poškodený dozvedel o škode a o totožnosti osoby zodpovednej za náhradu škody.

55

Za týchto podmienok Sąd Rejonowy dla Warszawy – Śródmieścia w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Śródmieście vo Varšave) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 a zásady ekvivalencie, efektivity a právnej istoty vykladať v tom zmysle, že bránia súdnemu výkladu vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorého sa nárok spotrebiteľa na vrátenie súm neoprávnene zaplatených na základe nekalej podmienky v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom premlčuje po uplynutí desaťročnej lehoty, ktorá začína plynúť odo dňa každého plnenia zo strany spotrebiteľa, a to aj keď si spotrebiteľ nebol vedomý nekalej povahy tejto podmienky?“

56

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora zo 14. apríla 2021 boli veci C‑80/21 až C‑82/21 spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.

57

Touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej vnútroštátny súd môže konštatovať, že nie všetky podmienky zmluvy uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom sú nekalé, ale len tie časti podmienky, v dôsledku ktorých je podmienka nekalá, takže po odstránení týchto častí zostáva podmienka čiastočne účinná.

58

Na účely odpovede na túto otázku treba najprv pripomenúť, že v súlade s článkom 6 ods. 1 smernice 93/13 prináleží vnútroštátnym súdom, aby neuplatnili nekalé podmienky tak, aby tieto podmienky nemali záväzné účinky voči spotrebiteľovi, iba žeby bol spotrebiteľ proti tomu (rozsudok z 26. marca 2019, Abanca Corporación Bancaria a Bankia, C‑70/17 a C‑179/17, EU:C:2019:250, bod 52 a citovaná judikatúra).

59

Ďalej, podľa judikatúry Súdneho dvora, keď vnútroštátny súd konštatuje nulitnosť nekalej podmienky v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu právnemu pravidlu, ktoré umožňuje, aby vnútroštátny súd doplnil túto zmluvu tak, že zmení obsah tejto podmienky (rozsudok z 26. marca 2019, Abanca Corporación Bancaria a Bankia, C‑70/17 a C‑179/17, EU:C:2019:250, bod 53 a citovaná judikatúra).

60

Nakoniec, ak by vnútroštátny súd mohol meniť obsah nekalých podmienok, ktoré sú uvedené v takej zmluve, mohlo by sa tým ohroziť splnenie dlhodobého cieľa uvedeného v článku 7 smernice 93/13. Táto možnosť by totiž prispela k odstráneniu odstrašujúceho účinku voči predajcovi alebo dodávateľovi tým, že by sa také nekalé podmienky voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnili, a mohlo by to predajcov alebo dodávateľov zvádzať k používaniu uvedených podmienok, keďže by vedeli, že aj keby sa malo rozhodnúť o ich neplatnosti, mohol by vnútroštátny súd zmluvu v nevyhnutnom rozsahu doplniť, takže by ich záujmy boli týmto spôsobom napriek tomu zabezpečené (rozsudok z 26. marca 2019, Abanca Corporación Bancaria a Bankia, C‑70/17 a C‑179/17, EU:C:2019:250, bod 54 a citovaná judikatúra).

61

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátneho súdu vyplýva, že časť doložiek o prepočte meny, ktorá je podľa poľskej judikatúry nekalá, sa týka súhlasu banky s čerpaním a splácaním úveru vo švajčiarskych frankoch.

62

V tejto súvislosti je pravda, že Súdny dvor rozhodol, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 nebránia tomu, aby vnútroštátny súd odstránil len nekalú časť podmienky zmluvy uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ak je cieľ odstrašenia sledovaný touto smernicou zabezpečený vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré upravujú jej používanie, pokiaľ táto časť podmienky spočíva v odlišnom zmluvnom záväzku, ktorý by mohol byť predmetom individuálneho preskúmania jeho nekalej povahy. Naopak, tie isté ustanovenia bránia tomu, aby vnútroštátny súd odstránil len nekalú časť podmienky zmluvy uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ak by takéto odstránenie viedlo k zmene obsahu uvedenej podmienky s dosahom na jej podstatu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2021, Bank BPH, C‑19/20, EU:C:2021:341, bod 80 a citovanú judikatúru).

63

V prejednávanej veci zo spisu predloženého Súdnemu dvoru nevyplýva, že by existovali vnútroštátne právne predpisy upravujúce používanie doložiek o prepočte meny, ktoré by pomáhali zabezpečiť odstrašujúci účinok sledovaný smernicou 93/13, alebo že by nekalá časť doložky o prepočte meny predstavovala samostatný zmluvný záväzok, takže odstránenie tejto časti by neviedlo k zmene uvedenej podmienky, ktorá by ovplyvnilo jej podstatu. Vnútroštátnemu súdu však prináleží overiť, či sú splnené podmienky uvedené v judikatúre citovanej v predchádzajúcom bode tohto rozsudku.

64

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej môže vnútroštátny súd vyhlásiť za nekalú nie celú zmluvnú podmienku uzavretú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ale len tie jej časti, v dôsledku ktorých je podmienka nekalá, takže po zrušení týchto častí zostáva podmienka čiastočne účinná, ak by takéto zrušenie viedlo k zmene obsahu uvedenej podmienky, ktorá má vplyv na jej podstatu, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

65

Touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej vnútroštátny súd môže po tom, čo konštatoval nulitnosť nekalej podmienky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktorá nespôsobuje nulitnosť tejto zmluvy ako celku, nahradiť túto podmienku dispozitívnym ustanovením vnútroštátneho práva.

66

Treba pripomenúť, že cieľom článku 6 ods. 1 smernice 93/13, a najmä jeho druhej časti vety, nie je vyhlásiť všetky zmluvy obsahujúce nekalé podmienky za neplatné, ale nahradiť formálnu rovnováhu, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť, pričom sa spresňuje, že predmetná zmluva musí v zásade ďalej existovať bez akejkoľvek zmeny okrem zmeny vyplývajúcej z vypustenia nekalých podmienok. Ak je táto podmienka splnená, predmetnú zmluvu možno podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13 zachovať, pokiaľ je v súlade s pravidlami vnútroštátneho práva takéto trvanie zmluvy bez nekalých podmienok právne možné, čo je potrebné overiť na základe objektívneho prístupu (rozsudok z 3. októbra 2019, Dziubak, C‑260/18, EU:C:2019:819, bod 39).

67

Výnimočná možnosť nahradiť zrušenú nekalú podmienku ustanovením vnútroštátneho práva, ktoré má dispozitívnu povahu, sa obmedzuje na prípady, keď by vypustenie tejto nekalej podmienky nútilo sudcu vyhlásiť túto zmluvu za neplatnú v celom rozsahu, čím by bol spotrebiteľ vystavený obzvlášť nepriaznivým dôsledkom, ktoré by ho penalizovali (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2019, Dziubak, C‑260/18, EU:C:2019:819, bod 48 a citovanú judikatúru).

68

Ak teda zmluva môže zostať v platnosti po odstránení nekalých podmienok, vnútroštátny súd nemôže nahradiť tieto podmienky ustanovením vnútroštátneho práva dispozitívnej povahy.

69

Z toho vyplýva, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej vnútroštátny súd môže po tom, čo konštatoval nulitnosť nekalej podmienky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktorá nespôsobuje nulitnosť tejto zmluvy ako celku, nahradiť túto podmienku ustanovením vnútroštátneho práva dispozitívnej povahy.

70

Týmito otázkami, ktoré treba posudzovať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej vnútroštátny súd môže po tom, čo konštatoval, že nekalá podmienka obsiahnutá v zmluve uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom je nulitná a že zmluva ako celok je nulitná, nahradiť zrušenú podmienku buď výkladom prejavov vôle zmluvných strán s cieľom zabrániť nulitnosti uvedenej zmluvy, alebo dispozitívnym ustanovením vnútroštátneho práva, hoci bol spotrebiteľ informovaný o dôsledkoch nulitnosti tejto zmluvy a akceptoval ich.

71

V prvom rade treba pripomenúť, že ako vyplýva z bodu 67 tohto rozsudku, výnimočná možnosť nahradiť zrušenú neplatnú nekalú podmienku vnútroštátnym ustanovením dispozitívnej povahy je obmedzená na prípady, v ktorých by bol po zrušení tejto nekalej podmienky súd povinný vyhlásiť nulitnosť zmluvy ako celku, čím by spotrebiteľa vystavil obzvlášť nepriaznivým následkom, ktoré by ho penalizovali.

72

Po druhé treba zdôrazniť, že uvedená možnosť nahradenia, ktorá je výnimkou zo všeobecného pravidla, podľa ktorého sú zmluvné strany stále viazané predmetnou zmluvou len v prípade, že môže ďalej existovať bez nekalých podmienok, ktoré obsahuje, sa obmedzuje na ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré majú dispozitívnu povahu alebo sú uplatniteľné so súhlasom zmluvných strán, a spočíva najmä na dôvode, že takéto ustanovenia sa považujú za ustanovenia, ktoré neobsahujú nekalé podmienky (rozsudok z 3. októbra 2019, Dziubak, C‑260/18, EU:C:2019:819, bod 59 a citovaná judikatúra).

73

Po tretie, pokiaľ ide o význam, ktorý treba prisudzovať vôli vyjadrenej spotrebiteľom odvolávať sa na smernicu 93/13, treba pripomenúť, že Súdny dvor v súvislosti s povinnosťou vnútroštátneho súdu vylúčiť v prípade potreby ex offo nekalé podmienky v súlade s článkom 6 ods. 1 tejto smernice spresnil, že tento súd nie je povinný vylúčiť uplatnenie predmetnej zmluvnej podmienky, pokiaľ spotrebiteľ po tom, čo bol upozornený uvedeným súdom, nepovažuje za potrebné namietať nekalý a nezáväzný charakter zmluvnej podmienky, čím vyslovuje slobodný a vedomý súhlas s dotknutou podmienkou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2019, Dziubak, C‑260/18, EU:C:2019:819, bod 53 a citovanú judikatúru).

74

Po štvrté a nakoniec, Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že na jednej strane treba dôsledky na situáciu spotrebiteľa vyvolané vyhlásením neplatnosti zmluvy ako celku, ako sú uvedené v rozsudku z 30. apríla 2014, Kásler a Káslerné Rábai (C‑26/13, EU:C:2014:282), posudzovať vzhľadom na okolnosti existujúce alebo predvídateľné v čase sporu, a že na druhej strane je na účely tohto posudzovania rozhodujúca vôľa, ktorú v tejto súvislosti vyjadril spotrebiteľ (rozsudok z 3. októbra 2019, Dziubak, C‑260/18, EU:C:2019:819, bod 56 a citovaná judikatúra). Táto vyjadrená vôľa však nemôže prevážiť nad posúdením, ktoré patrí do zvrchovanej právomoci súdu, ktorému bola vec predložená, pokiaľ ide o otázku, či vykonanie opatrení, ktoré sú stanovené prípadne relevantnými vnútroštátnymi právnymi predpismi, umožňuje obnoviť právnu a skutkovú situáciu, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal v prípade neexistencie tejto nekalej podmienky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. septembra 2021, OTP Jelzálogbank a i., C‑932/19, EU:C:2021:673, bod 50).

75

V prejednávanej veci na jednej strane zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že tak E.K. a S.K. vo veci C‑80/21, ako aj B.S. a W.S. vo veci C‑81/21 boli informovaní o dôsledkoch spojených so zrušením zmlúv o úvere v ich celku a že s týmto zrušením súhlasili.

76

Na druhej strane, s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, zo spisu predloženého Súdnemu dvoru nevyplýva, že by existovali nejaké dispozitívne ustanovenia poľského práva, ktoré by mohli nahradiť zrušené nekalé podmienky. Vnútroštátny súd sa totiž Súdneho dvora a priori pýta na možnosť nahradiť zrušené nekalé podmienky ustanoveniami vnútroštátneho práva všeobecnej povahy, ktoré sa neuplatňujú konkrétne na zmluvy uzatvorené medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.

77

Súdny dvor pritom konštatoval, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby boli medzery v zmluve, ktoré boli vyvolané vypustením nekalých podmienok v nej uvedených, vyplnené len na základe vnútroštátnych ustanovení všeobecnej povahy, ktoré nie sú ustanoveniami dispozitívnej povahy ani ustanoveniami uplatniteľnými so súhlasom zmluvných strán (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2019, Dziubak, C‑260/18, EU:C:2019:819, bod 62).

78

V každom prípade, ako vyplýva z bodu 75 tohto rozsudku, v prejednávanej veci boli spotrebitelia dotknutí vo veciach samých informovaní o dôsledkoch spojených s úplným zrušením zmlúv o úvere, ktoré uzavreli, a akceptovali ich. Za týchto okolností sa vzhľadom na rozhodujúcu povahu vôle spotrebiteľov, ako je pripomenutá v bode 74 tohto rozsudku, nezdá, že by bola splnená podmienka, podľa ktorej by zrušenie zmluvy ako celku vystavilo dotknutých spotrebiteľov obzvlášť nepriaznivým dôsledkom, ktorá sa vyžaduje na to, aby vnútroštátny súd mohol nahradiť zrušenú nekalú podmienku ustanovením vnútroštátneho práva dispozitívnej povahy. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby to overil.

79

Pokiaľ ide o možnosť nahradiť zrušenú nekalú podmienku súdnym výkladom, túto možnosť treba vylúčiť.

80

V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že vnútroštátne súdy sú povinné neuplatniť nekalú podmienku tak, aby nebola záväzná pre spotrebiteľa, nemajú však právomoc zmeniť jej obsah. Táto zmluva totiž musí v zásade existovať ďalej bez akejkoľvek zmeny okrem odstránenia nekalých podmienok, pokiaľ je jej ďalšia existencia právne možná v súlade s ustanoveniami vnútroštátneho práva (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júna 2012, Banco Español de Crédito, C‑618/10, EU:C:2012:349, bod 65 a citovanú judikatúru).

81

Pokiaľ ide o možnosť zachovať v platnosti zmluvu, ktorá po zrušení nekalej povahy nemôže naďalej existovať, bez ohľadu na to, že dotknutý spotrebiteľ akceptoval jej nulitnosť, Súdny dvor rozhodol, že smernica 93/13 bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá bráni konajúcemu súdu v tom, aby vyhovel návrhu na vyhlásenie neplatnosti zmluvy z dôvodu nekalej povahy podmienky, pokiaľ je konštatované, že táto podmienka je nekalá a zmluva nemôže naďalej existovať bez uvedenej podmienky (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2019, Dunai, C‑118/17, EU:C:2019:207, bod 56).

82

Súdny dvor ďalej konštatoval, že táto smernica nebráni tomu, aby členský štát v súlade s právom Únie prijal vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá umožňuje vyhlásiť za neplatnú ako celok zmluvu uzavretú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom obsahujúcu jednu alebo viacero nekalých podmienok, pokiaľ sa ukazuje, že to zaistí lepšiu ochranu spotrebiteľa (rozsudok z 15. marca 2012, Pereničová a Perenič, C‑453/10, EU:C:2012:144, bod 35).

83

Z tejto judikatúry vyplýva, že vnútroštátny súd nie je oprávnený meniť obsah zrušenej nekalej podmienky s cieľom zachovať v platnosti zmluvu, ktorá po zrušení uvedenej podmienky nemôže naďalej existovať, ak bol dotknutý spotrebiteľ informovaný o dôsledkoch zrušenia zmluvy a akceptoval dôsledky tejto nulitnosti.

84

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej vnútroštátny súd môže po tom, čo konštatoval, že nekalá podmienka obsiahnutá v zmluve uzavretej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom je nulitná a že zmluva ako celok je nulitná, nahradiť uvedenú zrušenú podmienku buď výkladom prejavov vôle strán s cieľom zabrániť zrušeniu uvedenej zmluvy, alebo dispozitívnym ustanovením vnútroštátneho práva, hoci spotrebiteľ bol informovaný o dôsledkoch nulitnosti tejto zmluvy a akceptoval ich.

85

Touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, sa má smernica 93/13 vzhľadom na zásadu efektivity vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, ktorá stanovuje desaťročnú premlčaciu lehotu, v rámci ktorej môže spotrebiteľ podať žalobu na vrátenie súm neoprávnene zaplatených predajcovi alebo dodávateľovi na základe nekalej podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere začína plynúť odo dňa individuálneho plnenia zo strany tohto spotrebiteľa, hoci spotrebiteľ k tomuto dňu sám nemohol posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky alebo o nekalej povahe tejto podmienky nevedel, a to bez ohľadu na skutočnosť, že zmluva stanovila dobu splácania, v tomto prípade tridsať rokov, ktorá je oveľa dlhšia ako zákonná desaťročná premlčacia lehota.

86

V tejto súvislosti treba uviesť, že v súlade s ustálenou judikatúrou v prípade neexistencie osobitnej právnej úpravy Únie v danej oblasti patria podmienky uplatnenia ochrany spotrebiteľov stanovenej v smernici 93/13 do pôsobnosti vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov na základe zásady ich procesnej autonómie. Tieto podmienky však nesmú byť menej priaznivé než podmienky upravujúce podobné vnútroštátne situácie (zásada ekvivalencie), ani byť upravené tak, aby výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie v praxi znemožňovali alebo nadmerne sťažovali (zásade efektivity) (rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal FinanceC‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 27 a citovaná judikatúra).

87

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, treba uviesť, že každý prípad, v ktorom je nastolená otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie vedie k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, na jeho priebeh a osobitosti jednotlivých vnútroštátnych súdov. Z tohto hľadiska treba v prípade potreby vziať do úvahy zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, akými sú ochrana práva na obranu, zásada právnej istoty a riadneho priebehu konania (rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 28 a citovaná judikatúra).

88

Okrem toho Súdny dvor spresnil, že povinnosť členských štátov zabezpečiť efektivitu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, zahŕňa, najmä pokiaľ ide o práva vyplývajúce zo smernice 93/13, požiadavku účinnej súdnej ochrany zakotvenú tiež v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, ktorá platí najmä pre definíciu procesných podmienok žalôb založených na takýchto právach (rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 29 a citovaná judikatúra).

89

Pokiaľ ide o analýzu charakteristík premlčacej lehoty, o ktorú ide vo veci samej, Súdny dvor spresnil, že táto analýza sa musí týkať dĺžky takejto lehoty, ako aj spôsobov jej uplatnenia, vrátane spôsobu, ktorý stanovuje začiatok plynutia uvedenej lehoty (rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 30 a citovaná judikatúra).

90

Hoci Súdny dvor rozhodol, že návrh podaný spotrebiteľom na účely konštatovania nekalej povahy podmienky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a týmto spotrebiteľom nemôže podliehať nijakej premlčacej lehote (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 38 a citovanú judikatúru), spresnil, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje premlčaciu lehotu na žalobu takéhoto spotrebiteľa o uplatnenie reštitučných účinkov tohto konštatovania, pričom musia byť dodržané zásady ekvivalencie a efektivity (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 39 a citovanú judikatúru).

91

Treba preto konštatovať, že namietnutie premlčacej lehoty voči reštitučným návrhom podaným spotrebiteľmi s cieľom domáhať sa práv, ktoré im vyplývajú zo smernice 93/13, nie je samo osebe v rozpore so zásadou efektivity, pokiaľ jej uplatnenie v praxi neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje výkon práv priznaných touto smernicou (rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 40 a citovaná judikatúra).

92

Pokiaľ ide o dĺžku premlčacej lehoty, ktorej podlieha návrh podaný spotrebiteľom na účely vrátenia neoprávnene zaplatených súm na základe nekalých podmienok v zmysle smernice 93/13, treba uviesť, že Súdny dvor už mal príležitosť rozhodnúť o zlučiteľnosti premlčacích lehôt, ktoré sú kratšie ako premlčacia lehota vo veci samej, ktorých dĺžka je tri a päť rokov a ktoré boli namietnuté voči žalobám o uplatnenie reštitučných účinkov konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky, so zásadou efektivity. Za predpokladu, že sú stanovené a známe vopred, sú tieto lehoty v zásade dostatočné na to, aby dotknutému spotrebiteľovi umožnili pripraviť a podať účinný prostriedok nápravy. Premlčacie lehoty od troch do piatich rokov teda nie sú samy osebe nezlučiteľné so zásadou efektivity (rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 41 a citovaná judikatúra).

93

V dôsledku toho treba konštatovať, že taká premlčacia lehota desiatich rokov, o akú ide vo veci samej, na uplatnenie nároku spotrebiteľa na vrátenie neoprávnene zaplatených súm z dôvodu nekalých podmienok v zmysle smernice 93/13, pokiaľ je stanovená a vopred známa, sa nezdá byť taká, aby prakticky znemožnila alebo nadmerne sťažila výkon práv priznaných smernicou 93/13. Lehota v takejto dĺžke je totiž v zásade z vecného hľadiska dostatočná na to, aby spotrebiteľovi umožnila pripraviť a podať účinný prostriedok nápravy na účely uplatnenia práv, ktoré mu vyplývajú z tejto smernice, a to najmä vo forme reštitučných nárokov založených na nekalej povahe zmluvnej podmienky.

94

V každom prípade treba zohľadniť znevýhodnené postavenie, v akom sa spotrebiteľ v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Rovnako treba pripomenúť, že spotrebitelia nemusia vedieť o nekalej povahe podmienky uvedenej v zmluve o hypotekárnom úvere alebo si neuvedomujú rozsah svojich práv vyplývajúcich zo smernice 93/13 (rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 45 a citovaná judikatúra).

95

Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že zmluvy o úvere, akou je zmluva, o akú ide vo veci samej, sa vo všeobecnosti plnia počas dlhého obdobia, a preto, ak je udalosťou, na základe ktorej začína plynúť desaťročná premlčacia lehota, akákoľvek platba uskutočnená dlžníkom, čo musí overiť vnútroštátny súd, nemožno vylúčiť, že prinajmenšom pre časť uskutočnených platieb môže dôjsť k uplynutiu premlčacej lehoty ešte predtým, než sa skončí platnosť zmluvy, takže takýto režim premlčania môže spotrebiteľom systematicky odopierať možnosť domáhať sa vrátenia platieb uskutočnených na základe zmluvných podmienok, ktoré sú v rozpore s uvedenou smernicou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. apríla 2021, Profi Credit Slovakia, C‑485/19, EU:C:2021:313, bod 63).

96

Pokiaľ teda ide o začiatok plynutia premlčacej lehoty, o ktorú ide vo veci samej, existuje nezanedbateľné riziko, že vzhľadom na spôsob jej stanovenia vnútroštátnou judikatúrou spotrebiteľ nebude schopný účinne uplatniť práva, ktoré mu priznáva smernica 93/13.

97

Z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom totiž vyplýva, že táto desaťročná premlčacia lehota začína plynúť odo dňa jednotlivých plnení zo strany dotknutého spotrebiteľa, aj keď tento spotrebiteľ nebol k tomuto dátumu schopný sám posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky alebo nevedel o nekalej povahe uvedenej podmienky, a to bez ohľadu na skutočnosť, že v zmluve bola stanovená doba splácania, v danom prípade tridsať rokov, ktorá je oveľa dlhšia ako zákonná desaťročná premlčacia lehota.

98

Treba uviesť, že premlčacia lehota môže byť zlučiteľná so zásadou efektivity len vtedy, ak spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa so svojimi právami predtým, ako táto lehota začala plynúť alebo uplynula (rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 46 a citovaná judikatúra).

99

Desaťročná premlčacia lehota, o akú ide vo veci samej, ktorej uplynutie je namietané v súvislosti s nárokom spotrebiteľa na vrátenie neoprávnene zaplatených súm na základe podmienky v zmluve o úvere uzavretej s predajcom alebo poskytovateľom, ktorá je nekalá v zmysle smernice 93/13 a ktorá začína plynúť odo dňa jednotlivých plnení tohto spotrebiteľa, bez ohľadu na skutočnosť, že spotrebiteľ nebol schopný posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky k tomuto dátumu alebo si nebol vedomý nekalej povahy tejto podmienky, a bez ohľadu na skutočnosť, že zmluva stanovila lehotu splatnosti, v tomto prípade tridsať rokov, ktorá je oveľa dlhšia ako zákonná premlčacia lehota desať rokov, nemôže poskytnúť tomuto spotrebiteľovi účinnú ochranu. Takáto lehota teda nadmerne sťažuje výkon práv, ktoré tomuto spotrebiteľovi vyplývajú zo smernice 93/13, a preto porušuje zásadu efektivity.

100

Z toho vyplýva, že smernica 93/13, v spojení so zásadou efektivity, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, ktorá stanovuje, že desaťročná premlčacia lehota, v rámci ktorej môže spotrebiteľ podať žalobu o vrátenie peňažných súm neoprávnene zaplatených predajcovi alebo dodávateľovi na základe nekalej podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere, začína plynúť odo dňa jednotlivých plnení zo strany spotrebiteľa, aj keď spotrebiteľ k tomuto dňu sám nemohol posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky alebo o nekalej povahe tejto podmienky nevedel, a to bez ohľadu na skutočnosť, že táto zmluva stanovila lehotu splatnosti, v tomto prípade tridsať rokov, ktorá je oveľa dlhšia ako zákonná desaťročná premlčacia lehota.

101

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto: