–

X, v zastúpení: J. W. F. Noot, advocaat,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a C. S. Schillemans, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: P. J. O. Van Nuffel, C. Cattabriga a A. Katsimerou, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 1, 4 a 7, ako aj článku 19 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), a výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi X a Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (štátny tajomník pre spravodlivosť a bezpečnosť, Holandsko) (ďalej len „štátny tajomník“) vo veci zákonnosti konania o návrate, ktoré tento štátny tajomník začal proti X.

3

Dohovor o právnom postavení utečencov, podpísaný v Ženeve 28. júla 1951 [Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], zmenený Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov prijatým v New Yorku 31. januára 1967, obsahuje článok 33 s názvom „Zákaz vyhostenia alebo vrátenia (‚refoulement‘)“, ktorý v odseku 1 stanovuje:

„Žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov.“

4

Odôvodnenia 2 a 4 smernice 2008/115 stanovujú:

…

5

Článok 2 ods. 2 tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty sa môžu rozhodnúť, že túto smernicu nebudú uplatňovať na štátnych príslušníkov tretích krajín:

6

Článok 3 uvedenej smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

…“

7

Článok 4 ods. 3 tej istej smernice stanovuje:

„Táto smernica sa uplatňuje bez toho, aby bolo dotknuté právo členských štátov prijať alebo zachovať ustanovenia priaznivejšie pre osoby, na ktoré sa uplatňuje ak sú zlučiteľné s touto smernicou.“

8

Článok 5 smernice 2008/115 stanovuje:

„Pri vykonávaní tejto smernice členské štáty zoberú náležite do úvahy:

a dodržiavajú zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia.“

9

Článok 6 ods. 1 a 4 tejto smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty vydajú rozhodnutie o návrate každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v odsekoch 2 až 5.

…

4.   Členské štáty môžu kedykoľvek rozhodnúť o udelení samostatného povolenia na pobyt alebo iného oprávnenia poskytujúceho štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území, právo na pobyt z humanitárnych dôvodov, dôvodov hodných osobitného zreteľa alebo iných dôvodov. V tomto prípade sa nevydáva rozhodnutie o návrate. Ak sa rozhodnutie o návrate už vydalo, zruší sa alebo sa pozastaví jeho účinnosť na dobu trvania platnosti povolenia na pobyt alebo iného oprávnenia, ktorým sa udeľuje právo na pobyt.“

10

Článok 8 uvedenej smernice, nazvaný „Odsun [Vyhostenie – neoficiálny preklad]“, v odseku 1 uvádza:

„Členské štáty prijmú všetky opatrenia potrebné na vykonanie rozhodnutia o návrate, ak sa neposkytla lehota na dobrovoľný odchod v súlade s článkom 7 ods. 4 alebo sa nesplnila povinnosť návratu v rámci lehoty na dobrovoľný odchod poskytnutej v súlade s článkom 7.“

11

Podľa článku 9 tej istej smernice:

„1.   Členské štáty odložia odsun [vyhostenie – neoficiálny preklad]:

2.   Členské štáty môžu odložiť odsun [vyhostenie – neoficiálny preklad] na primeranú dobu, pričom zohľadnia osobitné okolnosti konkrétneho prípadu. Členské štáty zohľadnia najmä:

…“

12

Ustanovenie § 64 wet tot algehele herziening van de Vreemdelingenwet (Vreemdelingenwet 2000) (zákon o celkovej rekodifikácii zákona o cudzincoch z roku 2000) z 23. novembra 2000 (Stb. 2000, č. 495), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon o cudzincoch“) stanovuje:

„Vyhostenie sa odloží dovtedy, kým zdravotný stav cudzincovi alebo jeho rodinného príslušníkovi neumožňuje cestovať.“

13

Vreemdelingencirculaire 2000 (obežník o cudzincoch z roku 2000) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „obežník o cudzincoch“) stanovuje:

„…

7. Nevyhostenie zo zdravotných dôvodov

7.1 Všeobecné ustanovenia

[Immigratie‑ en Naturalisatiedienst (IND) (Imigračný a naturalizačný úrad, Holandsko)] môže povoliť odklad odchodu podľa § 64 zákona o cudzincoch, ak:

7.1.1 Cudzinec neschopný cestovať

Odchod cudzinca na základe § 64 zákona o cudzincoch sa odloží, ak [Bureau Medische Advisering (Úrad pre lekárske poradenstvo Ministerstva bezpečnosti a spravodlivosti, Holandsko)] uvedie, že zdravotný stav neumožňuje cudzincovi alebo jeho rodinnému príslušníkovi z lekárskeho hľadiska cestovať.

…

7.1.3 Skutočné nebezpečenstvo porušenia článku 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo zdravotných dôvodov

Odchod cudzinca sa na základe § 64 zákona o cudzincoch odloží, ak [Bureau Medische Advisering (BMA) (Úrad pre lekárske poradenstvo ministerstva bezpečnosti a spravodlivosti, Holandsko)] uvedie, že zdravotný stav neumožňuje cudzincovi alebo jeho rodinnému príslušníkovi z lekárskeho hľadiska cestovať.

Skutočné nebezpečenstvo porušenia článku 3 tohto dohovoru existuje len v prípade, ak:

Naliehavá zdravotná situácia

Pod ‚naliehavou zdravotnou situáciou‘ IND rozumie stav, pri ktorom cudzinec trpí chorobou, o ktorej je na základe súčasných poznatkov lekárskej vedy preukázané, že nedostatok liečby bude mať do troch mesiacov za následok smrť, invaliditu alebo inú formu vážnej duševnej alebo telesnej ujmy.

…“

14

X je ruský štátny príslušník narodený v roku 1988, ktorý v šestnástich rokoch ochorel na vzácnu formu rakoviny krvi, na ktorú sa v súčasnosti lieči v Holandsku. Základom jeho liečby je najmä flebotómia a podávanie liečebnej konopy na analgetické účely. Poskytovanie takejto liečby na báze liečebnej konopy nie je v Rusku povolené.

15

Dňa 31. októbra 2013 X podal prvú žiadosť o azyl v Holandsku. Štátny tajomník však zastával názor, že členským štátom príslušným na posúdenie tejto žiadosti je Švédske kráľovstvo.

16

Dňa 13. decembra 2013 X požiadal na základe § 64 zákona o cudzincoch o odklad svojho odchodu z dôvodu zdravotného stavu. Rozhodnutím z 24. decembra 2013 štátny tajomník túto žiadosť zamietol.

17

Dňa 19. mája 2016 X podal novú žiadosť o azyl v Holandsku, pretože lehota na jeho premiestnenie do Švédska medzičasom uplynula. Na podporu tejto novej žiadosti X uviedol, že liečba, ktorú podstúpil v Rusku na utlmenie bolesti súvisiacej s jeho chorobou, mala vedľajšie účinky, a že zistil, že užívanie liečebnej konopy je pre jeho zdravotný stav vhodnejšie. Keďže užívanie liečebnej konopy nie je v jeho krajine pôvodu povolené, X si sám pestoval v tejto krajine rastliny konopy na liečebné účely, čo ho v uvedenej krajine vystavilo takým problémom, že teraz žiada o poskytnutie medzinárodnej ochrany. V rámci tejto žiadosti o azyl X okrem iného požiadal o odklad svojho vyhostenia na základe § 64 zákona o cudzincoch.

18

Po vydaní posudku BMA štátny tajomník rozhodnutím z 29. marca 2018 zamietol žiadosť X o azyl s odôvodnením, že problémy, s ktorými sa údajne stretol v Rusku z dôvodu pestovania konopy pre vlastnú potrebu, nie sú dôveryhodné. Tiež rozhodol, že X nemožno udeliť ďalšie povolenie na pobyt, a zamietol jeho žiadosti o odklad výkonu povinnosti návratu na základe § 64 zákona o cudzincoch.

19

Rozsudkom z 20. decembra 2018 Rechtbank Den Haag (súd v Haagu, Holandsko) toto rozhodnutie čiastočne zrušil. Hoci tento súd pripustil, že X nemôže žiadať o postavenie utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu, nariadil štátnemu tajomníkovi, aby znovu preskúmal tak argumentáciu X založenú na jeho práve získať povolenie na pobyt na základe článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), ako aj jeho žiadosť založenú na § 64 zákona o cudzincoch. Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Raad van State (Štátna rada, Holandsko) z 28. marca 2019.

20

Dňa 19. februára 2020 štátny tajomník znovu odmietol priznať X právo na pobyt na dobu určitú na základe článku 8 EDĽP, ako aj odložiť jeho vyhostenie. Okrem toho prijal rozhodnutie o návrate, ktoré nariaďovalo, aby X opustil holandské územie v lehote štyroch týždňov.

21

X podal proti tomuto rozhodnutiu o návrate žalobu na vnútroštátny súd. Domnieva sa, že mu musí byť vydané povolenie na pobyt na základe článku 8 EDĽP alebo že mu musí byť aspoň priznaný odklad vyhostenia na základe § 64 zákona o pobyte cudzincov. V tejto súvislosti tvrdí, že analgetická liečba na báze liečebnej konopy, ktorá je mu poskytovaná v Holandsku, je pre neho taká zásadná, že v prípade prerušenia tejto liečby by už nemohol viesť dôstojný život. Konkrétne uvádza, že v prípade prerušenia uvedenej liečby by bolesť bola taká silná, že by už nemohol spať ani jesť, čo by malo významné dôsledky nielen na jeho telesný, ale aj na jeho psychický stav, ktorý by u neho vyvolal depresiu a samovražedné sklony.

22

Podľa vnútroštátneho súdu z rozsudku z 18. decembra 2014, M’Bodj (C‑542/13, EU:C:2014:2452), vyplýva, že zdravotný stav štátneho príslušníka tretej krajiny nemôže odôvodniť poskytnutie doplnkovej ochrany. Okrem toho je nesporné, že X už nežiada o priznanie postavenia utečenca.

23

Tento súd však po prvé uvádza, že v súlade s holandskou právnou úpravou môže byť vyhostenie odložené, ak zo zdravotného hľadiska dotknutý cudzí štátny príslušník nie je schopný cestovať alebo ak existuje skutočné nebezpečenstvo porušenia článku 3 EDĽP zo zdravotných dôvodov.

24

Druhý prípad predpokladá, že z posudku BMA vyplýva, že prerušenie dotknutej liečby by dotknutému štátnemu príslušníkovi s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobilo „naliehavú zdravotnú situáciu“ v zmysle bodu 7.1.3 obežníka o cudzincoch, a ďalej, že vhodná liečba nie je v krajine, do ktorej má byť vrátený, dostupná alebo že k nej dotknutý cudzí štátny príslušník nemá prístup.

25

Vo svojom posudku vydanom na žiadosť štátneho tajomníka BMA okrem iného uviedol, že hoci možno predpokladať, že X sa v prípade absencie flebotómie v krátkej dobe ocitne v takejto „naliehavej zdravotnej situácii“, takáto liečba je v Rusku dostupná. Naproti tomu BMA konštatoval, že keďže liečebný účinok konopy nebol preukázaný, nemožno sa vyjadriť k zdravotným následkom prerušenia analgetickej liečby na báze liečebnej konopy pre X. Uviedol tiež, že neboli zaznamenané nijaké ťažkosti súvisiace s bolesťou, ktoré by viedli k obavám zo smrti X alebo z akéhokoľvek stavu závislosti pri bežných životných úkonoch. Preto sa domnieval, že nemožno tvrdiť, že by užívanie liečebnej konopy v krátkom čase zabránilo vzniku takejto „naliehavej zdravotnej situácii“. Tiež konštatoval, že na trhu existuje dostatočné množstvo iných liekov proti bolesti, ktoré by sa mohli X podávať.

26

Podľa vnútroštátneho súdu však z informácií predložených X vyplýva, že jeho ošetrujúci lekári sa domnievajú, že užívanie liečebnej konopy predstavuje pre dotknutú osobu jedinú vhodnú liečbu proti bolesti. Tento súd sa okrem toho domnieva, že X preukázal, že liečba na báze liečebnej konopy sa predpisuje a využíva iba vtedy, keď sú iné riešenia proti bolesti nielen neúčinné, ale aj kontraindikované.

27

Vnútroštátny súd okrem toho konštatuje, že v Rusku nie je k dispozícii nijaká vhodná analgetická liečba. Ak by teda vyhostenie pána X nebolo odložené, došlo by k prerušeniu jeho liečby tlmiacej bolesť, a intenzita bolesti by sa zvýšila. Naopak nie je možné určiť, či by zvýšenie bolesti X z dôvodu prerušenia liečby viedlo k zhoršeniu jeho choroby, aj keď je vzhľadom na informácie, ktoré má tento súd k dispozícii, pravdepodobné, že to tak nebude. Pred vyžiadaním lekárskeho posudku o zvýšení bolesti, ktorú by X mohol pociťovať v dôsledku zastavenia liečby na báze liečebnej konopy, sa uvedený súd domnieva, že je potrebné prostredníctvom výkladu práva Únie stanoviť spôsob, akým sa má takýto parameter zohľadniť.

28

Po druhé vnútroštátny súd tvrdí, že podľa ustálenej judikatúry Raad van State (Štátna rada), ktorá sa opiera o požiadavku náhleho zhoršenia zdravotného stavu dotknutej osoby v zmysle rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 13. decembra 2016, Paposhvili v. Belgicko (CE:ECHR:2016:1213JUD004173810) (ďalej len „rozsudok Paposhvili“), sa na určenie toho, či prerušenie vyvolá „naliehavú zdravotnú situáciu“ v zmysle bodu 7.1.3 obežníka o cudzincoch, musia zohľadniť len zdravotné následky, ktoré nastanú do troch mesiacov od prerušenia liečby poskytovanej dotknutej osobe.

29

Podľa vnútroštátneho súdu však Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Paposhvili výslovne nestanovil nijakú lehotu. Je teda potrebné určiť, či následky spojené s prerušením liečby vážne chorého štátneho príslušníka tretej krajiny v prípade návratu do krajiny jeho pôvodu, môžu spadať do pôsobnosti článku 4 Charty len vtedy, ak nastanú v období troch mesiacov, a to bez ohľadu na zdravotný stav a bez ohľadu na zdravotné následky, ktoré môžu nastať po tomto prerušení.

30

Po tretie tento súd uvádza, že Raad van State (Štátna rada) rozhodla, že v súlade s rozsudkom zo 16. februára 2017, C. K. a i. (C‑578/16 PPU, EU:C:2017:127), § 64 zákona o cudzincoch vyžaduje tiež posúdiť, či vyhostenie štátneho príslušníka tretej krajiny s obzvlášť vážnym fyzickým alebo duševným stavom môže ako také viesť ku skutočnému nebezpečenstvu porušenia článku 3 EDĽP. Toto posúdenie sa však musí vykonať výlučne v rámci preskúmania podmienok, za ktorých môže dotknutý cudzí štátny príslušník cestovať. Z toho by vyplývalo, že od BMA sa nebude nikdy požadovať, aby posúdil, či samotný proces vyhostenia tohto štátneho príslušníka tretej krajiny môže mať zdravotné následky, ktoré vzniknú po jeho vyhostení do krajiny, do ktorej má byť vrátený, a ďalej, že tieto následky sa nezohľadňujú pri určovaní, či „naliehavá zdravotná situácia“ v zmysle bodu 7.1.3 obežníka o cudzincoch bráni takémuto vyhosteniu.

31

Takéto preskúmanie by preto sotva mohlo zabrániť tomu, aby sa vyhostenie dotknutej osoby odložilo, a to aj v prípade, že by existovalo riziko zhoršenia jej duševného zdravia, ako je napríklad riziko samovraždy spôsobené samotným vyhostením.

32

Vnútroštátny súd si však kladie otázku, či môže len posúdiť, či zdravotné následky vyhostenia dotknutej osoby zostávajú s určitými úpravami počas vyhostenia obmedzené. Ďalej poznamenáva, že v prípade X by sa liečba na báze liečebnej konopy nemohla poskytovať počas samotného vyhostenia a že X tvrdil, že zvýšenie jeho bolesti by u neho vyvolalo depresiu a samovražedné sklony.

33

Po štvrté sa tento súd domnieva, že je potrebné určiť, či závažnosť zdravotného stavu štátneho príslušníka tretej krajiny a skutočnosť, že sa lieči v členskom štáte, v ktorom sa zdržiava neoprávnene, môžu predstavovať prvky jeho súkromného života, ktorých rešpektovanie sa musí zabezpečiť podľa článku 7 Charty a článku 8 EDĽP.

34

Konkrétne sa uvedený súd pýta, či príslušné orgány členského štátu musia preskúmať, či treba takémuto štátnemu príslušníkovi na základe práva na rešpektovanie súkromného života priznať právo na pobyt a či rešpektovanie jeho súkromného života predstavuje skutočnosť, ktorú treba zohľadniť pri rozhodovaní o jeho žiadosti o odklad opatrenia na jeho vyhostenie.

35

Za týchto podmienok Rechtbank Den Haag (súd v Haagu) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

36

Holandská vláda po prvé spochybňuje prípustnosť položených prejudiciálnych otázok z dôvodu ich predčasnosti. Predtým, ako sa vnútroštátny súd obrátil na Súdny dvor, mal zamietnuť žiadosť X smerujúcu k tomu, aby mu bolo priznané právo na pobyt na holandskom území, keďže smernica 2008/115 sa na neho uplatňuje len vtedy, ak sa tento štátny príslušník tretej krajiny zdržiava na tomto území neoprávnene.

37

Vnútroštátne súdy sa však môžu obrátiť na Súdny dvor v ktoromkoľvek okamihu konania, ktorý považujú za vhodný, a to aj v jeho počiatočnej fáze (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra 2010, Elčinov, C‑173/09, EU:C:2010:581, bod 26, a zo 14. novembra 2018, Memoria a Dall’Antonia, C‑342/17, EU:C:2018:906, bod 33).

38

V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že štátny tajomník zamietol žiadosť X o azyl, takže X sa v zásade zdržiava na holandskom území neoprávnene, a preto spadá do pôsobnosti smernice 2008/115, ibaže by mal nárok na priznanie práva na pobyt na tomto území najmä na základe práva Únie, čo je práve predmetom štvrtej prejudiciálnej otázky.

39

Z toho vyplýva, že argumentáciu holandskej vlády založenú na údajnej predčasnosti prejudiciálnych otázok treba zamietnuť.

40

Po druhé sa holandská vláda domnieva, že druhá prejudiciálna otázka je pre rozhodnutie vo veci samej irelevantná, keďže jej cieľom je v podstate určiť, či členský štát môže požadovať, aby sa zhoršenie zdravotného stavu dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktoré hrozí v prípade návratu, prejavilo v stanovenej lehote po tomto návrate. Takáto lehota však nie je v rámci sporu vo veci samej rozhodujúcim prvkom, keďže odmietnutie odkladu vyhostenia X bolo odôvodnené predovšetkým tým, že v krajine jeho pôvodu neexistovalo v krátkom čase riziko nijakej „naliehavej zdravotnej situácie“ v zmysle bodu 7.1.3 obežníka o cudzincoch, keďže bolesť X nesúvisí s príznakmi jeho choroby a v tejto krajine je dostupná alternatívna liečba.

41

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý spor prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za súdne rozhodnutie, ktoré sa má vydať, aby s prihliadnutím na osobitosti veci samej posúdil relevantnosť otázky, ktorú kladie Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložená otázka týka výkladu alebo platnosti právneho predpisu Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Z toho vyplýva, že pri prejudiciálnej otázke týkajúcej sa práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o takejto otázke len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové a právne podklady nevyhnutné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené (rozsudok zo 7. septembra 2022, Cilevičs a i., C‑391/20, EU:C:2022:638, body 41 a 42).

42

Na rozdiel od toho, čo tvrdí holandská vláda, sa však výklad práva Únie požadovaný v druhej prejudiciálnej otázke nezdá byť zjavne bez vzťahu k predmetu sporu vo veci samej.

43

Ako totiž v podstate zdôraznil generálny advokát v bode 35 svojich návrhov, je nesporné, že rozhodnutie o návrate prijaté voči X bolo založené najmä na skutočnosti, že v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu by v krátkom čase nedošlo k nijakej „naliehavej zdravotnej situácii“ v zmysle bodu 7.1.3 obežníka o cudzincoch. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania pritom jasne vyplýva, že podľa holandskej právnej úpravy sa existencia takejto „naliehavej zdravotnej situácie“ posudzuje s prihliadnutím na lehotu troch mesiacov uvedenú v obežníku o cudzincoch, pričom práve takáto lehota je predmetom druhej prejudiciálnej otázky.

44

Okrem toho zo skutkového rámca definovaného vnútroštátnym súdom vyplýva, že bolesti, ktorými trpí X, treba považovať za bolesti spôsobené jeho chorobou a že v krajine jeho pôvodu nie je dostupná nijaká náhradná liečba týchto bolestí. Otázky týkajúce sa výkladu práva Únie pritom kladie vnútroštátny súd v právnom a skutkovom rámci, ktorý tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať. Bez ohľadu na kritiku holandskej vlády voči skutkovým posúdeniam vnútroštátneho súdu sa teda preskúmanie druhej prejudiciálnej otázky musí vykonať na základe týchto posúdení (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. apríla 2022, Caixabank,C‑385/20, EU:C:2022:278, body 34 a 38, ako aj citovanú judikatúru).

45

Z toho vyplýva, že druhá prejudiciálna otázka je prípustná.

46

Pokiaľ ide po tretie o štvrtú prejudiciálnu otázku, treba najprv uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí holandská vláda, táto otázka sa netýka výkladu článku 8 EDĽP, ale výkladu článku 7 Charty v spojení s jej ďalšími jej ustanoveniami, ako aj smernice 2008/115.

47

Z toho vyplýva, že Súdny dvor má právomoc odpovedať na túto otázku.

48

Táto vláda ďalej tvrdí, že uvedená otázka je neprípustná z dôvodu, že vnútroštátny súd chce zistiť, či sa má článok 7 Charty vykladať v tom zmysle, že X sa musí priznať právo na pobyt v Holandsku, hoci nijaké hmotnoprávne ustanovenie práva Únie neumožňuje, aby sa mu takéto právo na pobyt priznalo.

49

V tejto súvislosti stačí uviesť, že otázka, či výklad smernice 2008/115 v spojení s článkom 7 Charty môže viesť k tomu, že sa štátnemu príslušníkovi tretej krajiny v takej situácii, o akú ide vo veci samej, priznáva právo na pobyt na území členského štátu, je v každom prípade predmetom meritórneho posúdenia tejto otázky.

50

Štvrtá prejudiciálna otázka je preto prípustná.

51

Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2008/115 v spojení s článkami 1 a 4, ako aj s článkom 19 ods. 2 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby bolo prijaté rozhodnutie o návrate alebo opatrenie na vyhostenie voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu a trpí vážnou chorobou a ktorý by bol v tretej krajine, do ktorej by bol vyhostený, vystavený riziku výrazného zvýšenia bolesti spôsobenej touto chorobou z dôvodu, že v tejto krajine je zakázaná analgetická liečba, ktorá je ako jediná účinná. Takisto si kladie otázku, či členský štát môže stanoviť pevnú lehotu, počas ktorej sa takéto zvýšenie musí prejaviť, aby bolo možné zabrániť vydaniu tohto rozhodnutia o návrate alebo tohto opatrenia na vyhostenie.

52

Po prvé treba zdôrazniť, že s výhradou výnimiek stanovených v článku 2 ods. 2 smernice 2008/115 sa táto smernica uplatňuje na každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu. Okrem toho, keďže štátny príslušník tretej krajiny spadá do pôsobnosti smernice 2008/115, v zásade musí podliehať spoločným normám a postupom stanoveným touto smernicou na účely jeho návratu, a to až do okamihu prípadnej legalizácie tohto pobytu [rozsudok z 24. februára 2021, M a i. (Presun do členského štátu)C‑673/19, EU:C:2021:127, body 29 a 31, ako aj citovaná judikatúra].

53

Z tohto hľadiska z článku 6 ods. 1 smernice 2008/115 vyplýva, že ak sa preukáže neoprávnenosť pobytu, každý štátny príslušník tretej krajiny musí byť bez toho, aby boli dotknuté výnimky stanovené v odsekoch 2 až 5 uvedeného článku a pri prísnom dodržaní požiadaviek stanovených v článku 5 tejto smernice, predmetom rozhodnutia o návrate, ktoré musí medzi tretími krajinami uvedenými v článku 3 bode 3 smernice 2008/115 identifikovať tú krajinu, do ktorej má byť vyhostený [rozsudok z 24. februára 2021, M a i. (Presun do členského štátu), C‑673/19, EU:C:2021:127, body 32 a 39, ako aj citovaná judikatúra].

54

Okrem toho členský štát nemôže vyhostiť neoprávnene zdržiavajúceho sa štátneho príslušníka tretej krajiny na základe článku 8 smernice 2008/115 bez toho, aby predtým prijal voči tomuto štátnemu príslušníkovi rozhodnutie o návrate, a to pri dodržaní hmotnoprávnych a procesných záruk, ktoré táto smernica zavádza [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. decembra 2020, Komisia/Maďarsko (Prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu), C‑808/18, EU:C:2020:1029, bod 253].

55

Po druhé článok 5 smernice 2008/115, ktorý predstavuje všeobecné pravidlo záväzné pre členské štáty hneď po implementácii tejto smernice, ukladá príslušnému vnútroštátnemu orgánu povinnosť, aby vo všetkých fázach konania o návrate dodržoval zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia, zaručenú ako základné právo v článku 18 Charty v spojení s článkom 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov, podpísaného v Ženeve 28. júla 1951, zmeneného Protokolom o právnom postavení utečencov, ako aj v článku 19 ods. 2 Charty. Ako bolo pripomenuté v bode 53 tohto rozsudku, platí to najmä vtedy, keď tento orgán zamýšľa po vypočutí dotknutej osoby prijať voči nej rozhodnutie o návrate [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. decembra 2020, Komisia/Maďarsko (Prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu), C‑808/18, EU:C:2020:1029, bod 250 a citovanú judikatúru].

56

Článok 5 smernice 2008/115 teda bráni tomu, aby sa voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny vydalo rozhodnutie o návrate, ak sa toto rozhodnutie týka, rovnako ako krajiny, do ktorej má byť navrátený, krajiny, v ktorej existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že v prípade výkonu tohto rozhodnutia bude tento štátny príslušník vystavený skutočnému riziku zaobchádzania, ktoré je v rozpore s článkom 18 alebo článkom 19 ods. 2 Charty.

57

Podľa tohto článku 19 ods. 2 nikoho nemožno vyhostiť do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že bude vystavený nielen trestu smrti, ale aj mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu v zmysle článku 4 Charty. Zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestov, upravený v článku 4 Charty, má absolútnu povahu, keďže je úzko spojený s rešpektovaním ľudskej dôstojnosti upravenej v článku 1 Charty (rozsudok z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru, C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, bod 85).

58

Z toho vyplýva, že ak existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, bude v prípade návratu do tretej krajiny vystavený skutočnému riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty v spojení s článkom 1 Charty a s článkom 19 ods. 2 Charty, nemožno voči tomuto štátnemu príslušníkovi vydať rozhodnutie o návrate do tejto krajiny, pokiaľ takéto riziko pretrváva.

59

Rovnako uvedeného štátneho príslušníka nemožno počas tohto obdobia vyhostiť, ako to okrem iného výslovne stanovuje článok 9 ods. 1 smernice 2008/115.

60

Po tretie podľa článku 52 ods. 3 Charty platí, že keďže práva zaručené v článku 4 Charty zodpovedajú právam zaručeným v článku 3 EDĽP, majú tieto práva rovnaký zmysel a rozsah, ako majú práva priznané uvedeným článkom 3 EDĽP [rozsudok z 24. apríla 2018, MP (Doplnková ochrana obete, ktorá bola v minulosti podrobená mučeniu), C‑353/16, EU:C:2018:276, bod 37].

61

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa článku 3 EDĽP pritom vyplýva, že na bolesť spôsobenú či už fyzickou, alebo psychickou chorobou, ktorá sa objavila prirodzene, sa môže vzťahovať tento článok 3, ak je alebo sa môže zhoršiť zaobchádzaním, ktoré vyplýva z podmienok zadržania, vyhostenia, alebo iných opatrení, za ktoré možno považovať zodpovedné orgány, a to pod podmienkou, že z toho vyplývajúca bolesť dosiahne minimálnu závažnosť vyžadovanú podľa uvedeného článku 3 [pozri v tomto zmysle rozsudok Paposhvili, body 174 a 175, ako aj rozsudok z 24. apríla 2018, MP (Doplnková ochrana obete, ktorá bola v minulosti podrobená mučeniu), C‑353/16, EU:C:2018:276, bod 38].

62

Treba totiž pripomenúť, že na to, aby sa na zaobchádzanie vzťahoval článok 3 EDĽP, musí dosiahnuť minimálnu úroveň závažnosti, pričom posúdenie tohto minima je relatívne a závisí od všetkých okolností prípadu (rozsudok ESĽP, 20. októbra 2016, Muršić v. Chorvátsko, ECLI:CE:ECHR:2016:1020JUD000733413, bod 97; rozsudok ESĽP, 7. decembra 2021, Savran v. Dánsko, CE:ECHR:2021:1207JUD005746715, bod 122 a citovaná judikatúra).

63

V tejto súvislosti z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že článok 3 EDĽP bráni vyhosteniu vážne chorej osoby, u ktorej existuje bezprostredné riziko úmrtia alebo vážne dôvody domnievať sa, že hoci jej nehrozí bezprostredné riziko smrti, bola by z dôvodu nedostatku alebo nedostupnosti primeranej liečby v krajine, do ktorej má byť navrátená, vystavená skutočnému riziku vážneho, náhleho a nezvrátiteľného zhoršenia zdravotného stavu, ktoré by malo za následok silné bolesti alebo výrazné skrátenie očakávanej dĺžky života [pozri v tomto zmysle rozsudok Paposhvili, body 178 a 183, ako aj rozsudok z 24. apríla 2018, MP (Doplnková ochrana obete, ktorá bola v minulosti podrobená mučeniu), C‑353/16, EU:C:2018:276, bod 40].

64

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva okrem toho vyplýva, že tento rozsudok Paposhvili stanovuje štandard, ktorý náležite zohľadňuje všetky relevantné úvahy na účely článku 3 EDĽP, keďže zachováva všeobecné právo štátov kontrolovať vstup, pobyt a vyhostenie cudzích štátnych príslušníkov, pričom uznáva absolútnu povahu tohto článku (rozsudok ESĽP zo 7. decembra 2021, Savran v. Dánsko, CE:ECHR:2021:1207JUD005746715, bod 133).

65

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora platí, že hranica závažnosti požadovaná v danej oblasti na účely uplatnenia článku 4 Charty zodpovedá za rovnakých okolností hranici závažnosti požadovanej podľa článku 3 EDĽP [rozsudky zo 16. februára 2017, C. K. a i., C‑578/16 PPU, EU:C:2017:127, bod 67, ako aj z 24. apríla 2018, MP (Doplnková ochrana obete, ktorá bola v minulosti podrobená mučeniu), C‑353/16, EU:C:2018:276, bod 37].

66

Z bodov 52 až 65 tohto rozsudku vyplýva, že článok 5 smernice 2008/115 v spojení s článkami 1 a 4, ako aj s článkom 19 ods. 2 Charty bráni tomu, aby členský štát prijal rozhodnutie o návrate alebo vyhostil štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území tohto členského štátu a ktorý trpí vážnou chorobou, ak existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že tento štátny príslušník bude v prípade navrátenia vystavený skutočnému riziku výrazného skrátenia očakávanej dĺžky života alebo rýchlemu, výraznému a nezvratnému zhoršeniu zdravotného stavu, ktoré by viedlo k značným bolestiam, a to z dôvodu nedostupnosti vhodnej zdravotnej starostlivosti v krajine, do ktorej má byť navrátený.

67

Po druhé na účely konania vo veci samej je potrebné preskúmať, či sa členský štát musí zdržať vydania rozhodnutia o návrate alebo opatrenia na vyhostenie voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území tohto členského štátu a ktorý trpí vážnou chorobou, ak existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že tento štátny príslušník bude v prípade návratu vystavený skutočnému riziku zvýšenia bolesti, a to z dôvodu, že v krajine, do ktorej má byť navrátený, je zakázaná analgetická liečba, ktorá je ako jediná účinná, bez toho, aby ho takýto návrat vystavoval riziku zhoršenia choroby, ktorou trpí.

68

V tejto súvislosti, ako sa uvádza v bodoch 61, 63 a 65 tohto rozsudku, členský štát môže porušiť zákaz neľudského a ponižujúceho zaobchádzania zakotvený v článku 4 Charty, ak hrozí, že rozhodnutie o návrate alebo opatrenie na vyhostenie vydané jeho orgánmi zhorší bolesť, ktorá je štátnemu príslušníkovi tretej krajiny spôsobená prirodzene sa vyskytujúcou chorobou do takej miery, že táto bolesť dosiahne hranicu závažnosti uvedenú v týchto bodoch.

69

Okolnosť, že v prípade návratu tohto štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, sa môže zhoršiť iba bolesť spojená s jeho vážnou chorobou, teda nestačí na vylúčenie toho, že takýto návrat môže byť v rozpore s článkom 4 Charty. To platí o to viac, že zvýšenie bolesti spojené s chorobou môže samo osebe viesť k zhoršeniu fyzického alebo duševného zdravia dotknutej osoby.

70

Každé riziko zvýšenia bolesti v dôsledku návratu štátneho príslušníka tretej krajiny však nevystavuje štátneho príslušníka tretej krajiny zaobchádzaniu, ktoré by bolo v rozpore s článkom 4 Charty. Analogicky k tomu, čo je uvedené v bode 66 tohto rozsudku, je totiž ešte potrebné, aby existovali závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že v prípade návratu bude tento štátny príslušník vystavený skutočnému riziku, že sa jeho bolesť rýchlo, výrazne a nezvratne zvýši.

71

V tejto súvislosti treba po prvé spresniť, že existujú závažné dôvody domnievať sa, že štátny príslušník tretej krajiny môže byť v prípade návratu vystavený výraznému a nezvratnému zvýšeniu bolesti spôsobenej jeho chorobou, najmä ak sa preukáže, že v krajine, do ktorej má byť navrátený, mu nemožno legálne poskytnúť analgetickú liečbu, ktorá je ako jediná účinná, a že absencia takejto liečby by ho vystavila bolesti takej intenzity, že by bola v rozpore s ľudskou dôstojnosťou, keďže by mu mohla spôsobiť vážne a nezvratné psychické problémy alebo dokonca viesť k samovražde, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu s ohľadom na všetky relevantné údaje, a to najmä lekárske. Predovšetkým sa musí posúdiť nezvratný charakter zvýšenia bolesti s prihliadnutím na množstvo faktorov, vrátane priamych účinkov a nepriamych dôsledkov takéhoto zvýšenia (pozri analogicky rozsudok ESĽP, 7. decembra 2021, Savran v. Dánsko, CE:ECHR:2021:1207JUD005746715, bod 138).

72

Pokiaľ ide po druhé o požiadavku, že návrat dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny mu môže spôsobiť rýchle zvýšenie bolesti, je dôležité zdôrazniť, že takúto podmienku nemožno vykladať tak striktne, že bráni návratu vážne chorého štátneho príslušníka tretej krajiny len v krajných prípadoch, keď by tento štátny príslušník po príchode na územie krajiny, do ktorej má byť navrátený, alebo bezprostredne po takomto príchode, trpel výrazným a nezvratným zvýšením bolesti. Naopak treba zohľadniť skutočnosť, že zvýšenie bolesti dotknutého štátneho príslušníka spôsobené jeho návratom do krajiny, v ktorej nie je vhodná liečba dostupná, môže byť postupné a že môže trvať určitý čas, kým sa toto zvýšenie stane výrazným a nezvratným.

73

Okrem toho potreba zohľadniť všetky relevantné skutočnosti na účely posúdenia hranice závažnosti, ktorá sa v danej oblasti vyžaduje podľa článku 4 Charty, rovnako ako miera špekulatívnosti, ktorá je s takýmto výhľadovým posúdením spojená, bránia tomu, že na to, aby sa zvýšenie bolesti štátneho príslušníka tretej krajiny v prípade návratu považovalo za rýchle, musí k nemu dôjsť v lehote, ktorá je absolútne vopred stanovená v práve dotknutého členského štátu.

74

Príslušný vnútroštátny orgán totiž musí mať možnosť zvážiť v závislosti od choroby, ktorou trpí štátny príslušník tretej krajiny, rýchlosť, s akou môže v prípade návratu dôjsť k takémuto zvýšeniu, a mieru intenzity zvýšenia bolesti, ktorej sa možno v takomto prípade obávať.

75

Ak členské štáty stanovia lehotu, musí byť čisto orientačná a nezbavuje príslušný vnútroštátny orgán povinnosti preskúmať konkrétnu situáciu dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny s ohľadom na všetky relevantné skutočnosti, najmä tie, ktoré sú uvedené v predchádzajúcom bode, s ohľadom na chorobu, ktorou tento štátny príslušník trpí.

76

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že článok 5 smernice 2008/115 v spojení s článkami 1 a 4 Charty, ako aj s článkom 19 ods. 2 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby bolo prijaté rozhodnutie o návrate alebo opatrenie na vyhostenie voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu a ktorý trpí vážnou chorobou, ak existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že dotknutý štátny príslušník bude v prípade návratu v tretej krajine, do ktorej bude vyhostený, vystavený skutočnému riziku výrazného, nezvratného a náhleho zvýšenia bolesti, a to z dôvodu, že v tejto krajine je zakázaná analgetická liečba, ktorá je ako jediná účinná. Členský štát nemôže stanoviť pevnú lehotu, počas ktorej musí dôjsť k takémuto zvýšeniu, aby sa mohlo zabrániť vydaniu tohto rozhodnutia o návrate alebo tohto opatrenia na vyhostenie.

77

Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2008/115 v spojení s článkami 1, 4 a 19 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby príslušný vnútroštátny orgán zohľadnil dôsledky samotného opatrenia na vyhostenie na zdravotný stav štátneho príslušníka tretej krajiny len na účely preskúmania, či je tento štátny príslušník schopný cestovať.

78

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd vychádza z predpokladu, že dotknutá holandská právna úprava rozlišuje medzi na jednej strane posúdením rizika, že prerušenie liečby poskytovanej štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, spôsobené jeho návratom, povedie v krátkom čase k „naliehavej zdravotnej situácii“ v zmysle bodu 7.1.3 obežníka o cudzincoch, a na druhej strane posúdením dôsledkov samotného opatrenia na vyhostenie, ktoré musí byť súčasťou preskúmania schopnosti tohto štátneho príslušníka cestovať a ktoré teda predpokladá zohľadnenie len zdravotných dôsledkov, ktoré môžu nastať počas tohto vyhostenia, s vylúčením tých, ktoré môžu nastať po vyhostení v cieľovej krajine.

79

Holandská vláda spochybňuje, že by bola takáto prax dotknutého príslušného vnútroštátneho orgánu. V súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 44 tohto rozsudku však treba na tretiu otázku odpovedať na základe predpokladu stanoveného vnútroštátnym súdom.

80

S prihliadnutím na toto spresnenie z odôvodnení uvedených v odpovedi na prvú a druhú otázku vyplýva, že článok 5 a článok 9 ods. 1 písm. a) smernice 2008/115 vyžadujú, aby členské štáty pred prijatím rozhodnutia o návrate alebo pred vyhostením štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý trpí vážnou chorobou, mohli vylúčiť akékoľvek vážne pochybnosti, pokiaľ ide o riziko, že návrat tohto štátneho príslušníka povedie k rýchlemu, výraznému a nezvratnému zhoršeniu tejto choroby alebo bolesti ňou spôsobenej. Ak takéto pochybnosti nemožno vylúčiť, príslušný vnútroštátny orgán nemôže prijať rozhodnutie o návrate ani dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny vyhostiť.

81

Hoci takýto zákaz platí aj v prípade, že príslušný členský štát nie je schopný zorganizovať samotné vyhostenie dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny takým spôsobom, aby sa zabezpečilo najmä to, že tento štátny príslušník tretej krajiny nebude počas tohto vyhostenia vystavený riziku výrazného a nezvratného zhoršenia choroby alebo bolesti, nemožno dospieť k záveru, že je postačujúce, aby tento členský štát zabezpečil, že sa uvedenému štátnemu príslušníkovi poskytne počas vyhostenia primeraná starostlivosť, aby mohol voči nemu prijať rozhodnutie o návrate alebo ho vyhostiť. Dotknutý členský štát totiž musí zabezpečiť, aby sa dotknutej osobe, pokiaľ si to vyžaduje jej zdravotný stav, poskytla zdravotná starostlivosť nielen počas samotného vyhostenia, ale aj po ňom v krajine, do ktorej má byť navrátená (pozri analogicky rozsudok zo 16. februára 2017, C. K. a i., C‑578/16 PPU, EU:C:2017:127, body 76 až 82).

82

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že článok 5 a článok 9 ods. 1 písm. a) smernice 2008/115 v spojení s článkami 1 a 4 Charty, ako aj s článkom 19 ods. 2 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby príslušný vnútroštátny orgán zohľadnil dôsledky samotného opatrenia na vyhostenie na zdravotný stav štátneho príslušníka tretej krajiny len na účely preskúmania, či je tento štátny príslušník schopný cestovať.

83

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2008/115 v spojení s článkom 7 Charty, ako aj s článkami 1 a 4 Charty vykladať v tom zmysle, že zdravotný stav štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, a starostlivosť, ktorá sa tomuto štátnemu príslušníkovi poskytuje na tomto území z dôvodu vážnej choroby, ktorou trpí, musí tento členský štát zohľadniť na účely posúdenia, či treba dotknutému štátnemu príslušníkovi na základe práva na rešpektovanie jeho súkromného života priznať právo na pobyt na území uvedeného členského štátu, alebo odložiť dátum jeho vyhostenia.

84

Po prvé treba pripomenúť, že spoločné normy a postupy zavedené smernicou 2008/115 sa týkajú len prijímania rozhodnutí o návrate a výkonu týchto rozhodnutí, keďže cieľom tejto smernice nie je harmonizácia všetkých noriem členských štátov týkajúcich sa pobytu cudzích štátnych príslušníkov. Uvedená smernica teda neupravuje spôsob, akým sa má štátnym príslušníkom tretích krajín udeliť právo na pobyt, ani dôsledky neoprávneného pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín, voči ktorým nemôže byť prijaté nijaké rozhodnutie o návrate do tretej krajiny, na území členského štátu [pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. mája 2018, K. A. a i. (Zlúčenie rodiny v Belgicku), C‑82/16, EU:C:2018:308, body 44 a 45, ako aj z 24. februára 2021, M a i. (Presun do členského štátu), C‑673/19, EU:C:2021:127, body 43 a 44].

85

Z toho vyplýva, že nijaké ustanovenie smernice 2008/115 nemožno vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby členský štát udelil povolenie na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa na jeho území zdržiava neoprávnene, pokiaľ voči tomuto štátnemu príslušníkovi nemožno vydať rozhodnutie o návrate ani opatrenie na vyhostenie z dôvodu, že existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že dotknutý štátny príslušník bude v krajine, do ktorej má byť navrátený, vystavený skutočnému riziku náhleho, výrazného a nezvratného zvýšenia bolesti spôsobenej jej chorobou.

86

Pokiaľ ide najmä o článok 6 ods. 4 smernice 2008/115, toto ustanovenie sa obmedzuje na to, že umožňuje členským štátom, aby z charitatívnych alebo humanitárnych dôvodov priznali právo na pobyt štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, a to na základe ich vnútroštátneho práva, a nie práva Únie.

87

V súlade s článkom 51 ods. 2 Charty však ustanovenia Charty nerozširujú oblasť pôsobnosti práva Únie. Nemožno teda vychádzať z toho, že na základe článku 7 Charty môže byť členský štát povinný priznať právo na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý patrí do pôsobnosti tejto smernice.

88

Po druhé je však dôležité poznamenať, že hlavným cieľom smernice 2008/115, ako sa uvádza v jej odôvodneniach 2 a 4, je zavedenie účinnej politiky vyhostenia a repatriácie pri úplnom rešpektovaní základných práv a dôstojnosti dotknutých osôb (rozsudok z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16, EU:C:2018:465, bod 48 a citovaná judikatúra).

89

Z toho vyplýva, že členské štáty sú pri vykonávaní smernice 2008/115, vrátane prípadu, keď zvažujú prijať rozhodnutie o návrate alebo opatrenie na vyhostenie voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území, povinné dodržiavať základné práva, ktoré tomuto štátnemu príslušníkovi priznáva Charta (rozsudok z 11. júna 2015, Zh. a O., C‑554/13, EU:C:2015:377, bod 69).

90

To platí najmä pre právo uvedeného štátneho príslušníka na rešpektovanie súkromného a rodinného života, ako je zaručené v článku 7 Charty. Toto právo, ktoré vnútroštátny súd konkrétne uviedol vo svojej štvrtej otázke, zodpovedá právu zaručenému článkom 8 EDĽP, a preto mu treba priznať rovnaký význam a rozsah [rozsudok z 18. júna 2020, Komisia/Maďarsko (Transparentnosť združení), C‑78/18, EU:C:2020:476, bod 122 a citovaná judikatúra].

91

V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že článok 5 ods. 1 písm. b) smernice 2008/115 bráni tomu, aby členský štát prijal rozhodnutie o návrate bez zohľadnenia relevantných okolností rodinného života dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny [rozsudok z 8. mája 2018, K. A. a i. (Zlúčenie rodiny v Belgicku), C‑82/16, EU:C:2018:308, bod 104].

92

Okrem toho, hoci sa súkromný život štátneho príslušníka tretej krajiny s neoprávneným pobytom neuvádza v článku 5 medzi skutočnosťami, ktoré musia členské štáty pri vykonávaní smernice 2008/115 zohľadniť, nič to nemení na tom, že z bodov 88 až 90 tohto rozsudku vyplýva, že rozhodnutie o návrate alebo opatrenie na vyhostenie nemožno prijať, ak porušuje právo dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny na rešpektovanie súkromného života.

93

V tejto súvislosti je dôležité poznamenať, že liečba, ktorá sa štátnemu príslušníkovi tretej krajiny poskytuje na území členského štátu, aj keď sa na jeho území zdržiava neoprávnene, je súčasťou jeho súkromného života v zmysle článku 7 Charty.

94

Ako totiž v podstate uviedol generálny advokát v bode 114 svojich návrhov, telesná a duševná integrita človeka prispieva k jeho osobnému rozvoju, a tým k účinnému využívaniu jeho práva na rešpektovanie súkromného života, ktoré do určitej miery zahŕňa aj právo jednotlivca nadväzovať a rozvíjať vzťahy s ostatnými ľuďmi (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 8. apríla 2021, Vavricka a i. v. Česká republika, CE:ECHR:2021:0408JUD004762113, bod 261).

95

Ako to potvrdzuje článok 5 prvý odsek písm. c) a článok 9 ods. 2 písm. a) smernice 2008/115, príslušný vnútroštátny orgán môže prijať rozhodnutie o návrate alebo vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny až po zohľadnení jeho zdravotného stavu.

96

Treba však pripomenúť, že právo na rešpektovanie súkromného života zakotvené v článku 7 Charty sa nejaví ako absolútna výsada, ale musí sa zohľadniť so zreteľom na jeho funkciu v spoločnosti. Ako totiž vyplýva z článku 52 ods. 1 Charty, Charta pripúšťa obmedzenia výkonu tohto práva, pokiaľ sú tieto obmedzenia stanovené zákonom, rešpektujú podstatu uvedeného práva a za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality sú nevyhnutné a skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo potrebe chrániť práva a slobody iných (rozsudok z 5. apríla 2022, Commissioner of An Garda Síochána a i., C‑140/20, EU:C:2022:258, bod 48, ako aj citovaná judikatúra).

97

V tejto súvislosti treba poznamenať, že zavedenie účinnej politiky vysťahovania a repatriácie, ktorú sleduje smernica 2008/115, ako sa zdôrazňuje v odôvodnení 2 tejto smernice, predstavuje cieľ všeobecného záujmu uznaný právom Únie.

98

Článok 52 ods. 1 Charty však ešte vyžaduje, aby sa najmä preskúmalo, či prijatie rozhodnutia o návrate alebo opatrenia na vyhostenie voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý trpí vážnou chorobou a ktorému sa v dotknutom členskom štáte poskytuje analgetická liečba, ktorá je v krajine, do ktorej má byť navrátený, nedostupná, nezasahuje do podstaty jeho práva na súkromný život a či rešpektuje zásadu proporcionality.

99

Takéto preskúmanie predpokladá zohľadnenie všetkých sociálnych väzieb, ktoré si tento štátny príslušník vytvoril v členskom štáte, v ktorom sa neoprávnene zdržiava, s náležitým ohľadom na krehkosť a osobitný stav závislosti spôsobený jeho zdravotným stavom. Ako však v podstate zdôraznil generálny advokát v bode 112 svojich návrhov, pokiaľ tento štátny príslušník rozvíjal svoj súkromný život v tomto členskom štáte bez toho, aby mal povolenie na pobyt, konaniu o jeho návrate môžu brániť len výnimočné dôvody (pozri analogicky rozsudok ESĽP, 28. júla 2020, Pormes v. Holandsko, CE:ECHR:2020:0728JUD002540214, body 53 a 58).

100

Ďalej skutočnosť, že v prípade návratu by sa tomuto štátnemu príslušníkovi už neposkytovala rovnaká liečba ako v členskom štáte, na území ktorého sa neoprávnene zdržiava, a v dôsledku toho by mohol byť dotknutý najmä rozvoj jeho sociálnych vzťahov v krajine, do ktorej má byť navrátený, nemôže sama osebe podľa článku 7 Charty brániť prijatiu rozhodnutia o návrate alebo opatrenia na vyhostenie voči nemu.

101

Ako bolo totiž pripomenuté v bodoch 60 a 64 tohto rozsudku, článok 4 Charty bráni návratu neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý trpí vážnou chorobou, za prísnych podmienok.

102

Z toho vyplýva, že článok 7 Charty nemôže členskému štátu ukladať, aby upustil od prijatia rozhodnutia o návrate alebo opatrenia na vyhostenie voči tomuto štátnemu príslušníkovi len z dôvodu rizika zhoršenia jeho zdravotného stavu v krajine, do ktorej má byť navrátený, ak tieto podmienky nie sú splnené, inak by tieto podmienky boli zbavené svojho účinku.

103

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že smernica 2008/115 v spojení s článkom 7, ako aj s článkami 1 a 4 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že:

104

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: