–

K. A., M. Z. a B. A., v zastúpení: J. De Lien, advocaat,

–

M. J., v zastúpení: W. Goossens, advocaat,

–

N. N. N., v zastúpení: B. Brijs, advocaat,

–

belgická vláda, v zastúpení: C. Pochet a M. Jacobs, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci C. Decordier, D. Matray a T. Bricout, advocaten,

–

grécka vláda, v zastúpení: T. Papadopoulou, splnomocnená zástupkyňa,

–

Európska komisia, v zastúpení: E. Montaguti, C. Cattabriga a P. J. O. Van Nuffel, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 20 ZFEÚ, článkov 7 a 24 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a článkov 5 a 11 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98).

2

Tento návrh bol podaný v rámci siedmich sporov medzi K. A., M. Z., M. J., N. N. N., O. I. O., R. I. a B. A. a Gemachtigde van de staatssecretaris voor Asiel en Migratie, Maatschappelijke Integratie en Armoedebestrijding (poverenec štátneho tajomníka pre azyl, migráciu, sociálnu integráciu a boj proti chudobe, ďalej len „príslušný vnútroštátny orgán“) vo veci rozhodnutí príslušného vnútroštátneho orgánu nezohľadniť ich žiadosti o pobyt na účely zlúčenia rodiny, prípadne doručiť im príkaz opustiť územie alebo vyhovieť príkazu opustiť územie.

3

Odôvodnenia 2 a 6 smernice 2008/115 stanovujú:

…

4

Článok 1 tejto smernice stanovuje:

„Touto smernicou sa ustanovujú spoločné normy a postupy, ktoré sa majú uplatňovať v členských štátoch na návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín v súlade so základnými právami ako všeobecnými zásadami práva [Únie] a medzinárodného práva vrátane záväzkov týkajúcich sa ochrany utečencov a ľudských práv.“

5

Článok 2 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Táto smernica sa uplatňuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu.“

6

Podľa článku 3 tej istej smernice:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

…“

7

Článok 5 smernice 2008/115 stanovuje:

„Pri vykonávaní tejto smernice členské štáty zoberú náležite do úvahy:

a dodržiavajú zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia.“

8

Článok 6 ods. 1 tejto smernice znie takto:

„Členské štáty vydajú rozhodnutie o návrate každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v odsekoch 2 až 5.

…“

9

Článok 7 ods. 4 uvedenej smernice znie takto:

„Ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní.“

10

Článok 11 tej istej smernice stanovuje:

„1.   K rozhodnutiam o návrate sa pripája zákaz vstupu:

V ostatných prípadoch sa k rozhodnutiam o návrate môže pripojiť zákaz vstupu.

2.   Dĺžka trvania zákazu vstupu sa určí s náležitým zohľadnením všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a v zásade nesmie presiahnuť päť rokov. Päť rokov však môže presiahnuť v prípade, ak štátny príslušník tretej krajiny predstavuje vážnu hrozbu pre verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo národnú bezpečnosť.

3.   Členské štáty zvážia zrušenie alebo pozastavenie zákazu vstupu v prípade, ak štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bol podľa odseku 1 druhého pododseku tento zákaz vstupu uložený, môže dokázať, že opustil územie členského štátu v plnom súlade s rozhodnutím o návrate.

Bez toho, aby bol dotknutý odsek 1 prvý pododsek písm. b) a pod podmienkou, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nepredstavuje ohrozenie verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo národnej bezpečnosti, sa zákaz vstupu neukladá obetiam obchodovania s ľuďmi, ktorým bolo udelené povolenie na pobyt v zmysle smernice Rady 2004/81/ES z 29. apríla 2004 o povoleniach na trvalý pobyt, vydávaných štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú obeťami nezákonného obchodovania s ľuďmi alebo ktorí boli predmetom konania umožňujúceho nelegálne prisťahovalectvo a ktorí spolupracovali s príslušnými orgánmi [(Ú. v. EÚ L 261, 2004, s. 19; Mim. vyd. 19/007, s. 69)].

Členské štáty môžu v jednotlivých prípadoch z humanitárnych dôvodov zákaz vstupu neuložiť, zrušiť alebo pozastaviť.

Členské štáty môžu v jednotlivých prípadoch alebo v určitých kategóriách prípadov zákaz vstupu zrušiť alebo pozastaviť z iných dôvodov.

…“

11

Článok 7 prvý odsek loi du 15 décembre 1980 sur l’accès au territoire, le séjour, l’établissement et l’éloignement des étrangers (zákon z 15. decembra 1980 o vstupe na územie, pobyte, usadení sa a vyhostení cudzincov, Moniteur belge z 31. decembra 1980, s. 14584) vo svojom znení uplatniteľnom vo veciach samých (ďalej len „zákon z 15. decembra 1980“) stanovuje:

„Bez ohľadu na priaznivejšie ustanovenia medzinárodnej zmluvy môže minister alebo osoba, ktorú poveril, cudzincovi, ktorému sa nepovolilo ani neumožnilo zdržiavať sa v Belgickom kráľovstve viac ako tri mesiace alebo sa tam usadiť, nariadiť, aby opustil územie v určitej lehote, alebo v prípadoch uvedených v bodoch 1, 2, 5, 11 alebo 12 mu musí v určitej lehote vystaviť príkaz opustiť územie:

…

…“

12

Článok 40a ods. 2 tohto zákona stanovuje:

„Za rodinných príslušníkov občana Únie sa považujú tieto osoby:

Životní partneri musia spĺňať tieto podmienky:

Trvalý a stabilný charakter tohto vzťahu je preukázaný:

…

…

13

Článok 40b uvedeného zákona stanovuje:

„Ustanovenia tejto kapitoly sa uplatnia na rodinných príslušníkov Belgičana, ak ide o:

Pokiaľ ide o rodinných príslušníkov uvedených v článku 40a ods. 2 prvom pododseku bodoch 1 až 3, belgický štátny príslušník musí preukázať:

14

Článok 43 toho istého zákona, ktorý sa uplatňuje aj na rodinných príslušníkov belgického štátneho príslušníka podľa článku 40b tejto smernice, znie takto:

„Vstup a pobyt možno občanom Únie a ich rodinným príslušníkom odmietnuť len z dôvodov verejného poriadku, národnej bezpečnosti alebo verejného zdravia, a to v súlade s týmito obmedzeniami:

…

Keď minister alebo osoba, ktorú poveril, chce ukončiť pobyt občana Únie alebo jeho rodinného príslušníka z dôvodov verejného poriadku, národnej bezpečnosti alebo verejného zdravia, zohľadní dĺžku pobytu dotknutej osoby v Belgickom kráľovstve, jej vek, zdravotný stav, rodinnú a ekonomickú situáciu, sociálnu a kultúrnu integráciu a mieru, v akej existuje spojenie s jej krajinou pôvodu.“

15

Článok 74/11 zákona z 15. decembra 1980 stanovuje:

„1.   Trvanie zákazu vstupu sa stanoví s ohľadom na príslušné okolnosti konkrétneho prípadu.

V týchto prípadoch sa rozhodnutia o vyhostení spájajú so zákazom vstupu na maximálne tri roky:

Lehota maximálne tri roky stanovená v odseku 2 sa zvýši na maximálne päť rokov, keď:

Rozhodnutie o vyhostení sa môže spájať so zákazom vstupu na viac ako päť rokov, keď štátny príslušník tretej krajiny predstavuje závažné riziko pre verejný poriadok alebo národnú bezpečnosť.

2.   …

Z humanitárnych dôvodov môže minister alebo osoba, ktorú poveril, v konkrétnych prípadoch upustiť od uloženia zákazu vstupu.

3.   Zákaz vstupu nadobúda účinnosť v deň oznámenia zákazu vstupu.

Zákaz vstupu nemôže byť v rozpore s právom na medzinárodnú ochranu stanoveným v článkoch 9b, 48/3 a 48/4.“

16

Podľa článku 74/12 tohto zákona:

„1.   Minister alebo osoba, ktorú poveril, môže zrušiť alebo pozastaviť zákaz vstupu z humanitárnych dôvodov.

…

Pokiaľ medzinárodná zmluva, zákon alebo kráľovské nariadenie nestanovuje inak, štátny príslušník tretej krajiny musí podať odôvodnenú žiadosť na belgickom diplomatickom alebo konzulárnom úrade príslušnom pre miesto jeho bydliska alebo pobytu v zahraničí.

2.   Štátny príslušník tretej krajiny môže u ministra alebo osoby, ktorú minister poveril, podať žiadosť o zrušenie alebo pozastavenie zákazu vstupu z dôvodu splnenia povinnosti odísť, ktorá sa mu uložila skôr; na tento účel predloží písomný doklad, že belgické územie opustil v úplnom súlade s rozhodnutím o vyhostení.

3.   Rozhodnutie o žiadosti o zrušenie alebo pozastavenie zákazu vstupu sa prijme najneskôr do štyroch mesiacov po jeho zavedení. Ak sa počas lehoty štyroch mesiacov nevydá žiadne rozhodnutie, považuje sa to za zamietavé rozhodnutie.

4.   Počas posudzovania žiadosti o zrušenie alebo pozastavenie nemá dotknutý štátny príslušník tretej krajiny právo vstúpiť do Belgického kráľovstva alebo sa tam zdržiavať.

…“

17

Článok 74/13 uvedeného zákona stanovuje:

„Minister alebo osoba, ktorú poveril, zohľadní pri prijímaní rozhodnutia o vyhostení najlepší záujem dieťaťa, rodinný život a zdravotný stav dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny.“

18

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že navrhovatelia vo veci samej sú štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sú rodinnými príslušníkmi belgických štátnych príslušníkov, ktorí nevyužili svoju slobodu pohybu alebo slobodu usadiť sa. Voči týmto navrhovateľom bolo prijaté rozhodnutie o návrate spolu s rozhodnutím o zákaze vstupu na územie dotknutého členského štátu. V prípade každého z nich je toto rozhodnutie právoplatné a podľa vnútroštátneho súdu sa podľa vnútroštátneho práva môže v zásade prestať uplatňovať alebo dočasne stratiť svoje účinky len v prípade, že v zahraničí bude podaný návrh na zrušenie alebo pozastavenie uplatňovania uvedeného rozhodnutia.

19

Navrhovatelia vo veci samej následne podali v Belgicku žiadosť o povolenie na pobyt v postavení potomka, ktorý je závislý od belgického štátneho príslušníka (K. A. a M. Z.), rodiča maloletého dieťaťa s belgickou štátnou príslušnosťou (M. J., N. N. N., O. I. O. a R. I.) alebo životného partnera legálne spolunažívajúceho v stabilnom vzťahu s belgickým štátnym príslušníkom (B. A.). Tieto žiadosti príslušný vnútroštátny orgán nezohľadnil z dôvodu, že voči navrhovateľom vo veci samej bolo vydané stále platné rozhodnutie o zákaze vstupu na územie. Uvedení navrhovatelia napadli sporné rozhodnutia pred vnútroštátnym súdom.

20

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu konkrétnejšie vyplýva, pokiaľ ide po prvé o K. A., ktorá má arménsku štátnu príslušnosť, že 27. februára 2013 jej bol doručený príkaz na opustenie územia spolu so zákazom vstupu počas troch rokov z dôvodu, že nesplnila svoju povinnosť návratu a nebola jej poskytnutá žiadna lehota na dobrovoľný návrat, keďže je považovaná za ohrozenie verejného poriadku z dôvodu, že bola pristihnutá pri trestnom čine krádeže v obchode. Dňa 10. februára 2014 K. A. a jej dvaja synovia podali v čase, keď sa nachádzali na belgickom území, žiadosť o pobyt na účely zlúčenia rodiny ako potomkovia závislí od svojho otca, ktorý je belgickým štátnym príslušníkom. Dňa 28. marca 2014 príslušný vnútroštátny orgán vydal svoje rozhodnutie formou príkazu na opustenie územia, v ktorom odmietol zohľadniť túto žiadosť z dôvodu zákazu vstupu oznámeného 27. februára 2013.

21

Pokiaľ ide po druhé o M. Z., ktorý má ruskú štátnu príslušnosť, 2. júla 2014 mu bol doručený príkaz na opustenie územia a bol mu oznámený zákaz vstupu počas troch rokov z dôvodu, že nesplnil svoju povinnosť návratu a nebola mu poskytnutá žiadna lehota na dobrovoľný návrat, keďže je považovaný za ohrozenie verejného poriadku v dôsledku spísania zápisnice v súvislosti s krádežou vlámaním sa do garáže. Dňa 8. septembra 2014 bol M. Z. násilím vrátený do Ruska. Dňa 5. novembra 2014 dotknutá osoba v čase, keď sa opäť nachádzala na belgickom území, požiadala o povolenie na pobyt ako potomok závislý od svojho belgického otca. Dňa 29. apríla 2015 príslušný vnútroštátny orgán odmietol zohľadniť túto žiadosť z dôvodu rozhodnutia o zákaze vstupu, ktorý mu bol uložený, a navyše ho vyzval, aby uposlúchol príkaz na opustenie územia.

22

Pokiaľ ide po tretie o M. J., ktorá má ugandskú štátnu príslušnosť, povinnosť opustiť územie jej bola uložená dvakrát, a to 13. januára 2012 a 12. novembra toho istého roka. Dňa 11. januára 2013 jej bol oznámený zákaz vstupu počas troch rokov z dôvodu, že si nesplnila svoje povinnosti návratu a nebola jej poskytnutá žiadna lehota na dobrovoľný návrat s ohľadom na riziko úteku v súvislosti s neexistenciou oficiálnej adresy v Belgicku a z dôvodu, že bola považovaná za ohrozenie verejného poriadku potom, ako policajný orgán spísal protokol v súvislosti s ublížením na zdraví. Dňa 20. februára 2014 M. J. požiadala v čase, keď sa nachádzala na belgickom území, o povolenie na pobyt ako rodič maloletého dieťaťa narodeného 26. októbra 2013, ktoré je belgickým štátnym príslušníkom. Rozhodnutím z 30. apríla 2014 príslušný vnútroštátny orgán odmietol zohľadniť jej žiadosť o pobyt na účely zlúčenia rodiny z dôvodu zákazu vstupu z 11. januára 2013, ktorým jej bolo nariadené opustiť územie.

23

Pokiaľ ide po štvrté o N. N. N., ktorá je štátnou príslušníčkou Kene, boli voči nej vydané dva príkazy na opustenie územia, a to z 11. septembra 2012 a z 22. februára 2013. Následne N. N. N. porodila 3. apríla 2014 dcéru, ktorá podľa svojho otca získala belgickú štátnu príslušnosť. Dňa 24. apríla 2014 bol voči N. N. N. vydaný nový príkaz na opustenie územia a bol jej oznámený zákaz vstupu na územie počas troch rokov z dôvodu, že si nesplnila svoju povinnosť návratu. Dňa 9. septembra 2014 N. N. N. požiadala v čase, keď sa nachádzala na belgickom území, o povolenie na pobyt ako rodič maloletého dieťaťa, ktoré je belgickým štátnym príslušníkom. Na podporu tejto žiadosti predložila dôkazy o zaplatení výživného zo strany otca pre jej dcéru, ako aj list, v ktorom otec dcéry vyhlasuje, že sa nemôže starať o ich dcéru na plný úväzok a že je vhodnejšie, aby zostala so svojou matkou. Dňa 4. marca 2015 príslušný vnútroštátny orgán odmietol zohľadniť túto žiadosť o pobyt na účely zlúčenia rodiny z dôvodu zákazu vstupu uloženého N. N. N., a navyše ju vyzval, aby uposlúchla príkaz na opustenie územia.

24

Pokiaľ ide po piate o O. I. O., ktorý je nigérijský štátny príslušník, tento uzatvoril manželstvo s R. C., ktorá má belgickú štátnu príslušnosť a s ktorou má dcéru s belgickou štátnou príslušnosťou. Dňa 11. mája 2010 bol O. I. O. odsúdený za úmyselné ublíženie na zdraví. Po rozvode s O. I. O. boli 6. apríla 2011 R. C. priznané výlučné rodičovské práva a povinnosti k ich dcére. Ich dcéra má bydlisko u svojej matky, ktorá poberá rodinné prídavky a iné sociálne výhody. Navyše právo O. I. O. na styk s jeho dcérou je dočasne odňaté. Z dôvodu rozvodu O. I. O. s R. C. bolo prijaté rozhodnutie o zrušení práva na pobyt O. I. O. spolu s príkazom na opustenie územia. Dňa 28. mája 2013 mu bol oznámený zákaz vstupu na územie počas ôsmich rokov z dôvodu, že nesplnil svoju povinnosť návratu a nebola mu poskytnutá žiadna lehota na dobrovoľný návrat, keďže je považovaný za vážnu, skutočnú a bezprostrednú hrozbu pre verejný poriadok. Dňa 6. novembra 2013 O. I. O. požiadal v čase, keď sa nachádzal na belgickom území, o povolenie na pobyt ako rodič maloletého dieťaťa s belgickou štátnou príslušnosťou. Dňa 30. apríla 2014 príslušný vnútroštátny orgán odmietol zohľadniť túto žiadosť z dôvodu zákazu vstupu z 28. mája 2013, pričom O. I. O. prikázal, aby opustil územie.

25

Pokiaľ ide po šieste o situáciu R. I., ktorý je albánskym štátnym príslušníkom, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že je otcom dieťaťa s belgickou štátnou príslušnosťou. Po narodení tohto dieťaťa mu bolo odňaté právo na pobyt, ktoré získal podvodným spôsobom. Dňa 17. decembra 2012 mu bol tiež oznámený zákaz vstupu na územie počas piatich rokov, keďže s cieľom získať pobyt alebo zachovať si právo na pobyt využil podvod alebo iné nezákonné prostriedky. R. I. sa následne oženil v Albánsku s matkou svojho dieťaťa, ktorá má belgickú štátnu príslušnosť. Dňa 21. augusta 2014 R. I. požiadal v čase, keď sa opäť nachádzal na belgickom území, o povolenie na pobyt ako rodič maloletého dieťaťa s belgickou štátnou príslušnosťou. Dňa 13. februára 2015 príslušný vnútroštátny orgán odmietol zohľadniť túto žiadosť z dôvodu zákazu vstupu, ktorý mu bol uložený, a navyše ho vyzval, aby uposlúchol príkaz na opustenie územia.

26

Pokiaľ ide po siedme o B. A., ktorý je štátnym príslušníkom Guiney, boli voči nemu vydané dva príkazy na opustenie územia, a to z 23. januára 2013 a 29. mája 2013. Dňa 13. júna 2014 mu bol oznámený zákaz vstupu na územie počas troch rokov z dôvodu, že nesplnil svoju povinnosť návratu. Následne B. A. v čase, keď sa nachádzal na belgickom území, uzavrel občiansky pakt solidarity so svojím životným partnerom s belgickou štátnou príslušnosťou a požiadal o povolenie na pobyt ako legálne spolužijúci životný partner v stabilnom a trvalom vzťahu s belgickým štátnym príslušníkom. Dňa 21. mája 2015 príslušný vnútroštátny orgán odmietol zohľadniť túto žiadosť o pobyt na účely zlúčenia rodiny z dôvodu zákazu vstupu na územie z 13. júna 2014, a navyše ho vyzval, aby uposlúchol príkaz na opustenie územia.

27

Vnútroštátny súd najskôr spresňuje, že v súlade s vnútroštátnou praxou uplatňovanou vo všetkých prípadoch bez možnosti adaptácie na konkrétnu situáciu, žiadosti o pobyt na účely zlúčenia rodiny podané navrhovateľmi vo veci samej neboli zohľadnené, a preto neboli preskúmané, pokiaľ ide o vec samu, z dôvodu, že na dotknutých štátnych príslušníkov tretích krajín sa vzťahoval zákaz vstupu na územie. V súvislosti s týmito žiadosťami sa teda nezohľadnil rodinný život a v relevantných prípadoch ani záujem dieťaťa, ani postavenie občana Únie, pokiaľ ide o rodinných príslušníkov s belgickou štátnou príslušnosťou. Tento súd ďalej zdôrazňuje, že podľa príslušného vnútroštátneho orgánu navrhovatelia vo veci samej musia najprv opustiť Belgicko a potom požiadať o pozastavenie alebo zrušenie zákazu vstupu na územie, a až potom môžu podať žiadosť o pobyt v rámci zlúčenia rodiny.

28

Uvedený súd v tomto ohľade uvádza, že podľa vnútroštátneho práva sa musí rozhodnutie o žiadosti o zrušenie alebo pozastavenie zákazu vstupu na územie, ktorá bola podaná v krajine pôvodu dotknutej osoby, prijať v lehote štyroch mesiacov od podania žiadosti. Ak sa tak nestane, považuje sa to za zamietavé rozhodnutie. Navyše až po prijatí rozhodnutia o zrušení alebo pozastavení zákazu vstupu na územie sa v lehote šiestich mesiacov rozhodne o žiadosti o vízum, ktorú v rámci zlúčenia rodiny podal štátny príslušník tretej krajiny vo svojom štáte pôvodu.

29

Vnútroštátny súd ďalej konštatuje, že veci, ktoré mu boli predložené, nepatria do pôsobnosti smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny (Ú. v. EÚ L 251, 2003, s. 12; Mim. vyd. 19/006, s. 224), ani do pôsobnosti smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46). Okrem toho uvádza, že jednotliví občania Únie, o ktorých ide v týchto veciach, vzhľadom na rodinný vzťah, ktorý ich spája s navrhovateľmi vo veci samej, pravidelne necestujú do iného členského štátu ako pracovníci alebo poskytovatelia služieb a že si nevytvorili ani neupevnili rodinný život s týmito navrhovateľmi počas skutočného pobytu v inom členskom štáte ako Belgicko.

30

Vnútroštátny súd však uvádza, že situáciu občana Únie, ktorý nevyužil svoje právo na slobodu pohybu, nemožno len na základe tejto skutočnosti považovať za výlučne vnútroštátnu situáciu, ako to vyplýva z rozsudkov z 8. marca 2011, Ruiz Zambrano (C‑34/09, EU:C:2011:124), a z 5. mája 2011, McCarthy (C‑434/09, EU:C:2011:277).

31

Ďalej tvrdí, že aj keď sa zásady uvedené v rozsudku z 8. marca 2011, Ruiz Zambrano (C‑34/09, EU:C:2011:124), uplatňujú len vo výnimočných okolnostiach, z judikatúry Súdneho dvora nevyplýva, že sú vyhradené na situácie, v ktorých existuje biologické spojenie medzi štátnym príslušníkom tretieho štátu, pre ktorého sa žiada o právo na pobyt, a občanom Únie, malým dieťaťom. Z judikatúry vyplýva, že je potrebné zohľadniť vzťah závislosti medzi maloletým občanom Únie a štátnym príslušníkom tretieho štátu, keďže práve z dôvodu tejto závislosti má občan Únie de facto povinnosť opustiť územie Únie, ak štátny príslušník tretieho štátu, od ktorého je závislý, nemá povolenie na pobyt.

32

Za týchto podmienok Raad voor Vreemdelingenbetwistingen (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

33

Po prednesení návrhov generálnej advokátky belgická vláda podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 12. decembra 2017 požiadala o opätovné otvorenie ústnej časti konania, aby jej bolo umožnené jednak reagovať na tieto návrhy z dôvodu, že tieto návrhy obsahovali chybný výklad smernice 2008/115, a jednak uplatniť svoje pripomienky k rozsudkom z 26. júla 2017, Ouhrami (C‑225/16, EU:C:2017:59), a zo 14. septembra 2017, Petrea (C‑184/16, EU:C:2017:684).

34

Pokiaľ ide o kritiku návrhov generálnej advokátky, na jednej strane je potrebné pripomenúť, že Štatút Súdneho dvora Európskej únie ani Rokovací poriadok Súdneho dvora neupravujú možnosť dotknutých účastníkov konania podať pripomienky v reakcii na návrhy prednesené generálnym advokátom (rozsudok z 25. októbra 2017, Polbud – Wykonawstwo, C‑106/16, EU:C:2017:804, bod 23 a citovaná judikatúra).

35

Na druhej strane podľa článku 252 druhého odseku ZFEÚ má generálny advokát za úlohu nestranne a nezávisle predkladať na verejných pojednávaniach odôvodnené návrhy v prípadoch, ktoré si v súlade so Štatútom Súdneho dvora Európskej únie vyžadujú jeho účasť. V tejto súvislosti ani návrhy generálneho advokáta, ani odôvodnenie, ktorým k nim dospel, nie sú pre Súdny dvor záväzné. V dôsledku toho nesúhlas dotknutého účastníka konania s návrhmi generálneho advokáta bez ohľadu na otázky, ktoré v nich skúmal, nemôže byť sám osebe dôvodom opodstatňujúcim opätovné otvorenie ústnej časti konania (rozsudok z 25. októbra 2017, Polbud – Wykonawstwo, C‑106/16, EU:C:2017:804, bod 24 a citovaná judikatúra).

36

Navyše je potrebné zdôrazniť, že Súdny dvor môže kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta nariadiť opätovné otvorenie ústnej časti konania v súlade s článkom 83 svojho rokovacieho poriadku, najmä pokiaľ sa domnieva, že nemá dostatok informácií alebo že vec je potrebné rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému sa dotknuté osoby nevyjadrili (rozsudok z 22. júna 2017, Federatie Nederlandse Vakvereniging a i., C‑126/16, EU:C:2017:489, bod 33).

37

V prejednávanej veci však Súdny dvor dospel po vypočutí generálnej advokátky k záveru, že má k dispozícii všetky informácie potrebné na rozhodnutie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý mu bol predložený, a že prejednávaná vec nemusí byť preskúmaná z hľadiska tvrdenia, ktoré pred ním nebolo prejednané.

38

Vzhľadom na tieto úvahy sa Súdny dvor domnieva, že nie je potrebné opätovne otvoriť ústnu časť konania.

39

Na úvod je potrebné najskôr uviesť, že všetky situácie, o ktoré ide vo veci samej, sa týkajú toho, že príslušný vnútroštátny orgán odmietol zohľadniť žiadosť o pobyt na účely zlúčenia rodiny, ktorú podal v Belgicku štátny príslušník tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom belgického štátneho príslušníka, a to ako potomok, rodič alebo jeho legálne spolunažívajúci životný partner, z dôvodu, že voči uvedenému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny bolo prijaté rozhodnutie o zákaze vstupu na územie. Vnútroštátny súd uvádza, že podľa vnútroštátneho práva musia navrhovatelia vo veci samej v zásade podať vo svojich krajinách pôvodu žiadosť o zrušenie alebo pozastavenie zákazu vstupu na územie, ktorý sa ich týka, a až potom môžu platne podať žiadosť o pobyt na účely zlúčenia rodiny.

40

Tento súd ďalej spresňuje, že v každej zo siedmich spojených vecí pred vnútroštátnym súdom dotknutý belgický štátny príslušník nikdy nevyužil svoju slobodu pohybu v rámci Únie. Preto štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sú rodinnými príslušníkmi uvedeného belgického štátneho príslušníka, sa nemôžu dovolávať odvodeného práva na pobyt na základe smernice 2004/38, ani na základe článku 21 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i., C‑133/15, EU:C:2017:354, body 52 až 54).

41

Napokon z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že „rozhodnutia o vyhostení“ prijaté príslušným vnútroštátnym orgánom obsahujú povinnosť navrhovateľov vo veci samej opustiť belgické územie, a že je k nim pripojený zákaz vstupu na územie. Ako uvádza generálna advokátka v bode 44 svojich návrhov, takéto rozhodnutia sa teda musia na účely preskúmania otázok položených Súdnemu dvoru považovať za „rozhodnutia o návrate“ v zmysle článku 3 bodu 4 smernice 2008/115 (pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2014, Abdida, C‑562/13, EU:C:2014:2453, bod 39).

42

Svojimi prvými dvoma otázkami, ktoré je potrebné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta:

43

Po prvé je potrebné stanoviť, či sa majú články 5 a 11 smernice 2008/115 alebo článok 20 ZFEÚ prípadne v spojení s článkami 7 a 24 Charty vykladať tak, že bránia praxi členského štátu, ktorá spočíva v nezohľadnení žiadosti o pobyt na účely zlúčenia rodiny podanej na území uvedeného členského štátu štátnym príslušníkom tretej krajiny, na ktorého sa vzťahuje zákaz vstupu na územie.

44

Na úvod je potrebné pripomenúť, že smernica 2008/115 sa vzťahuje len na návrat štátnych príslušníkov tretích krajín s nelegálnym pobytom, a teda jej cieľom nie je v celom rozsahu zosúladiť pravidlá členských štátov týkajúce sa pobytu cudzincov (rozsudok z 1. októbra 2015, Celaj, C‑290/14, EU:C:2015:640, bod 20). Spoločné normy a postupy zavedené smernicou 2008/115 sa tak vzťahujú iba na prijatie rozhodnutí o návrate a výkon týchto rozhodnutí (rozsudok zo 6. decembra 2011, Achughbabian, C‑329/11, EU:C:2011:807, bod 29).

45

Konkrétne žiadne ustanovenie tejto smernice neupravuje spôsob, akým sa musí vybaviť taká žiadosť o pobyt na účely zlúčenia rodiny, o akú ide vo veciach samých, po prijatí rozhodnutia o návrate, ku ktorému je pripojený zákaz vstupu na územie. Navyše odmietnutie zohľadnenia takej žiadosti v okolnostiach opísaných v bode 27 tohto rozsudku nemôže brániť uplatneniu konania o návrate podľa uvedenej smernice.

46

Z toho vyplýva, že smernica 2008/115, osobitne jej články 5 a 11, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni praxi členského štátu, ktorá spočíva v nezohľadnení žiadosti o pobyt na účely zlúčenia rodiny podanej na jeho území štátnym príslušníkom tretej krajiny, a to rodinným príslušníkom občana Únie, ktorý je štátnym príslušníkom tohto členského štátu a ktorý nikdy nevyužil svoju slobodu pohybu, a to len z dôvodu, že na tohto štátneho príslušníka tretej krajiny sa vzťahuje zákaz vstupu na uvedené územie.

47

Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora článok 20 ZFEÚ priznáva každej osobe, ktorá je štátnym príslušníkom členského štátu, postavenie občana Únie, ktoré má byť základným postavením štátnych príslušníkov členských štátov (pozri najmä rozsudky z 20. septembra 2001, Grzelczyk, C‑184/99, EU:C:2001:458, bod 31; z 8. marca 2011, Ruiz Zambrano, C‑34/09, EU:C:2011:124, bod 41, a z 13. septembra 2016, Rendón Marín, C‑165/14, EU:C:2016:675, bod 69 a citovanú judikatúru).

48

Občianstvo Únie priznáva každému občanovi Únie základné a individuálne právo voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov s výhradou obmedzení a podmienok uvedených v Zmluve a opatrení prijatých na ich uplatnenie (rozsudok z 13. septembra 2016, Rendón Marín, C‑165/14, EU:C:2016:675, bod 70 a citovaná judikatúra).

49

V tomto kontexte Súdny dvor rozhodol, že článok 20 ZFEÚ bráni vnútroštátnym opatreniam, vrátane rozhodnutí o neudelení práva na pobyt rodinným príslušníkom občana Únie, ktorých účinkom je zbavenie občanov Únie účinného požívania podstaty práv, ktoré im vyplývajú z ich postavenia (rozsudky z 8. marca 2011, Ruiz Zambrano, C‑34/09, EU:C:2011:124, bod 42; zo 6. decembra 2012, O a i., C‑356/11 a C‑357/11, EU:C:2012:776, bod 45, ako aj z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i., C‑133/15, EU:C:2017:354, bod 61).

50

Naproti tomu ustanovenia Zmluvy týkajúce sa občianstva Únie nepriznávajú štátnym príslušníkom tretej krajiny nijaké samostatné právo. Prípadné práva priznané takýmto štátnym príslušníkom totiž nie sú vlastné práva uvedených štátnych príslušníkov, ale ide o práva, ktoré sú odvodené od práv občana Únie. Účel a odôvodnenie uvedených odvodených práv sa zakladajú na konštatovaní, že odmietnuť ich priznanie môže viesť k obmedzeniu najmä slobody pohybu občana Únie (rozsudok z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i., C‑133/15, EU:C:2017:354, bod 62, ako aj citovaná judikatúra).

51

V tejto súvislosti Súdny dvor už konštatoval, že existujú veľmi osobitné situácie, v ktorých napriek skutočnosti, že sekundárne právo týkajúce sa práva na pobyt štátnych príslušníkov tretích krajín nie je uplatniteľné a dotknutý občan Únie nevyužil svoju slobodu pohybu, musí byť právo na pobyt priznané štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, rodinnému príslušníkovi uvedeného občana, aby nedošlo k narušeniu potrebného účinku občianstva Únie, pokiaľ by v dôsledku odopretia takého práva bol občan Únie nútený opustiť územie Únie ako celok, čo by ho zbavilo možnosti účinne požívať podstatu práv, ktoré mu z tohto postavenia vyplývajú (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. marca 2011, Ruiz Zambrano, C‑34/09, EU:C:2011:124, body 43 a 44, ako aj z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i., C‑133/15, EU:C:2017:354, bod 63).

52

Odmietnutie priznať právo na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny môže ohroziť potrebný účinok občianstva Únie len vtedy, keď medzi týmto štátnym príslušníkom tretej krajiny a občanom Únie, ktorý je jeho rodinným príslušníkom, existuje taký vzťah závislosti, ktorého dôsledkom je, že občan Únie je nútený sprevádzať dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny a opustiť územie Únie ako celok (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. novembra 2011, Dereci a i., C‑256/11, EU:C:2011:734, body 65 až 67; zo 6. decembra 2012, O a i., C‑356/11 a C‑357/11, EU:C:2012:776, bod 56, ako aj z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i., C‑133/15, EU:C:2017:354, bod 69).

53

V tomto prípade je potrebné konštatovať, že prax, o ktorú ide vo veci samej, sa týka procesných pravidiel, podľa ktorých sa v rámci žiadosti o pobyt na účely zlúčenia rodiny štátny príslušník tretej krajiny môže dovolávať existencie odvodeného práva podľa článku 20 ZFEÚ.

54

V tomto ohľade platí, že aj keď prináleží členským štátom, aby stanovili podmienky výkonu odvodeného práva na pobyt, ktorý sa musí vo veľmi špecifických situáciách uvedených v bode 51 tohto rozsudku priznať štátnemu príslušníkovi tretej krajiny na základe článku 20 ZFEÚ, nič to nemení na skutočnosti, že tieto procesné pravidlá nemôžu narušiť potrebný účinok uvedeného článku 20 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i., C‑133/15, EU:C:2017:354, bod 76).

55

Vnútroštátna prax, o ktorú ide vo veci samej, podmieňuje preskúmanie žiadosti o pobyt na účely zlúčenia rodiny a prípadné priznanie odvodeného práva na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ povinnosťou dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny najprv opustiť územie Únie s cieľom požiadať o zrušenie alebo pozastavenie zákazu vstupu na územie, ktorý mu bol uložený. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu tiež vyplýva, že sa nevykoná žiadne preskúmanie prípadnej existencie vzťahu závislosti medzi týmto štátnym príslušníkom tretej krajiny a jeho rodinným príslušníkom, občanom Únie, ako sa uvádza v bode 52 tohto rozsudku, pokiaľ uvedený štátny príslušník tretej krajiny nezískal zrušenie alebo pozastavenie svojho zákazu vstupu na územie.

56

Na rozdiel od toho, čo tvrdí belgická vláda, takto uložená povinnosť podľa predmetnej vnútroštátnej praxe zaväzujúca štátneho príslušníka tretej krajiny opustiť územie Únie s cieľom požiadať o zrušenie alebo pozastavenie zákazu vstupu na územie, ktorý mu bol uložený, je spôsobilá ohroziť potrebný účinok článku 20 ZFEÚ, ak dodržanie tejto povinnosti vedie z dôvodu existencie vzťahu závislosti medzi uvedeným štátnym príslušníkom tretej krajiny a občanom Únie, ktorý je jeho rodinným príslušníkom, k tomu, že občan Únie bude v skutočnosti nútený ho sprevádzať, a teda tiež opustiť územie Únie na dobu, ktorá je, tak ako to uvádza vnútroštátny súd, neurčitá.

57

Aj keď je teda pravda, že odmietnutie zo strany štátneho príslušníka tretej krajiny splniť si povinnosť návratu a spolupracovať v rámci konania o vyhostení mu nemôže umožňovať, aby sa úplne alebo sčasti vyhol právnym účinkom rozhodnutia o zákaze vstupu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júla 2017, Ouhrami, C‑225/16, EU:C:2017:590, bod 52), nič to nemení na skutočnosti, že keď sa štátny príslušník tretej krajiny obráti na príslušný vnútroštátny orgán so žiadosťou o priznanie práva na pobyt na účely zlúčenia rodiny s občanom Únie, tento orgán nemôže odmietnuť zohľadniť túto žiadosť len z dôvodu, že tomuto štátnemu príslušníkovi tretej krajiny bol uložený zákaz vstupu na územie tohto členského štátu. Prináleží mu naopak preskúmať uvedenú žiadosť a posúdiť, či medzi dotknutým štátnym príslušníkom tretej krajiny a dotknutým občanom Únie existuje taký vzťah závislosti, že tomuto štátnemu príslušníkovi v zásade musí byť priznané odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ, lebo inak by bol z tohto dôvodu uvedený občan nútený opustiť územie Únie ako celok, a teda by bol pozbavený účinného požívania podstaty práv, ktoré mu priznáva jeho postavenie. Ak je to tak, dotknutý členský štát musí teda zrušiť alebo aspoň pozastaviť rozhodnutie o návrate a zákaz vstupu na územie, ktorý bol uložený uvedenému štátnemu príslušníkovi.

58

Bolo by totiž v rozpore s cieľom sledovaným článkom 20 ZFEÚ nútiť štátneho príslušníka tretej krajiny, aby na dobu neurčitú opustil územie Únie s cieľom dosiahnuť zrušenie alebo pozastavenie zákazu vstupu na toto územie, ktorý mu bol uložený, a to bez toho, aby sa najprv overilo, či medzi uvedeným štátnym príslušníkom tretej krajiny a občanom Únie, ktorý je jeho rodinným príslušníkom, neexistuje taký vzťah závislosti, ktorý by občana Únie nútil sprevádzať štátneho príslušníka tretej krajiny do jeho krajiny pôvodu, hoci práve vzhľadom na tento vzťah závislosti by uvedenému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny malo byť v zásade priznané odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ.

59

V rozpore s tým, čo tvrdí belgická vláda, článok 3 bod 6 a článok 11 ods. 3 smernice 2008/115 takýto záver nemôžu spochybniť.

60

Je pravda, že podľa článku 11 ods. 3 prvého pododseku smernice 2008/115 členské štáty zvážia zrušenie alebo pozastavenie zákazu vstupu, ktorý je pripojený k rozhodnutiu o návrate, ktorým sa poskytla lehota na dobrovoľný odchod, pokiaľ štátny príslušník tretej krajiny opustil územie v súlade s uvedeným rozhodnutím. Je však potrebné zdôrazniť, že v treťom a štvrtom pododseku tohto článku 11 ods. 3 normotvorca Únie stanovil možnosť členským štátom v jednotlivých prípadoch zrušiť alebo pozastaviť takýto zákaz z dôvodov, ktoré sú iné ako dôvod uvedený v prvom pododseku tohto ustanovenia, a to bez toho, aby bolo v uvedených pododsekoch spresnené, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bol uložený zákaz vstupu, musí opustiť územie dotknutého členského štátu.

61

Článok 3 bod 6 a článok 11 ods. 3 smernice 2008/115 teda členským štátom v rozpore s tým, čo tvrdí belgická vláda, nezakazujú, aby zrušili alebo pozastavili zákaz vstupu na územie, keď rozhodnutie o návrate nebolo vykonané a štátny príslušník tretej krajiny sa nachádza na ich území.

62

Z toho vyplýva, že článok 20 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni praxi členského štátu, ktorá spočíva v nezohľadnení žiadosti o pobyt na účely zlúčenia rodiny podanej na jeho území štátnym príslušníkom tretej krajiny, a to rodinným príslušníkom občana Únie, ktorý je štátnym príslušníkom tohto členského štátu a ktorý nikdy nevyužil svoju slobodu pohybu, a to len z dôvodu, že na tohto štátneho príslušníka tretej krajiny sa vzťahuje zákaz vstupu na uvedené územie bez toho, aby sa preskúmalo, či existuje vzťah závislosti medzi týmto občanom Únie a týmto štátnym príslušníkom tretej krajiny takej povahy, že v prípade odmietnutia udelenia odvodeného práva na pobyt tomuto štátnemu príslušníkovi tretej krajiny bude uvedený občan Únie v skutočnosti nútený opustiť územie Únie ako celok a bude tak pozbavený účinného požívania podstaty práv, ktoré mu priznáva jeho postavenie.

63

Po druhé je potrebné preskúmať okolnosti, za akých môže v spojených veciach pred vnútroštátnym súdom existovať vzťah závislosti, ktorý môže zakladať odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ.

64

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že návrhy vo veci samej, ktoré podali K. A., M. Z. a B. A., sa týkajú žiadostí o pobyt na účely zlúčenia rodiny, ktoré podali štátni príslušníci tretích krajín, plnoleté osoby, ktorých otec alebo životný partner, ktorý je tiež plnoletý, je belgickým štátnym príslušníkom. Naproti tomu návrhy vo veci samej, ktoré podali M. J., N. N. N., O. I. O. a R. I., sa týkajú žiadostí o pobyt na účely zlúčenia rodiny predložených štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sú plnoletými osobami a ktorých dieťa, maloletá osoba, je belgickým štátnym príslušníkom.

65

Pokiaľ ide na jednej strane o konania vo veci samej, v ktorých sú navrhovateľmi K. A., M. Z. a B. A., najprv je potrebné zdôrazniť, že na rozdiel od maloletých osôb, a tým viac, ak sú tieto maloleté osoby malými deťmi, ako je to v prípade občanov Únie, o ktorých ide vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 8. marca 2011, Ruiz Zambrano (C‑34/09, EU:C:2011:124), dospelá osoba je v zásade schopná existovať nezávisle od svojich rodinných príslušníkov. Z toho vyplýva, že potvrdenie takého vzťahu závislosti medzi dvoma dospelými osobami, ktorí sú členmi tej istej rodiny, ktorý by vytváral odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ, je možné len vo výnimočných prípadoch, v ktorých vzhľadom na všetky relevantné okolnosti nemôže byť dotknutá osoba odlúčená od svojho rodinného príslušníka, od ktorého je závislá.

66

V tomto prípade sa v žiadnom z troch konaní vo veci samej, ktoré sa týkajú rodinného vzťahu medzi dospelými, nezdá, že by zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýval taký vzťah závislosti, ktorý by odôvodňoval, aby bolo štátnemu príslušníkovi tretej krajiny priznané odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ.

67

Pokiaľ ide teda po prvé o K. A., vnútroštátny súd sa obmedzuje na konštatovanie, že K. A. je závislá od svojho otca, ktorý má belgickú štátnu príslušnosť, a to bez toho, aby z rozhodnutia vnútroštátneho súdu alebo pripomienok, ktoré predložila K. A., vyplývalo, že by tento vzťah závislosti mohol v prípade, že K. A. nebude priznané právo na pobyt v Belgicku, svojou povahou prinútiť jej otca opustiť územie Únie.

68

Pokiaľ ide po druhé o M. Z., od svojho belgického otca je závislý len z finančného hľadiska. Ako to v podstate zdôraznila generálna advokátka v bode 79 svojich návrhov, takýto čisto finančný vzťah závislosti nemá zjavne takú povahu, aby nútil otca M. Z., ktorý je belgickým štátnym príslušníkom, opustiť územie Únie ako celok v prípade, že M. Z. nebude priznané právo na pobyt v Belgicku.

69

Po tretie v rozhodnutí vnútroštátneho súdu nič nenasvedčuje tomu, že by existovala nejaká situácia závislosti medzi B. A. a jeho legálnym spolunažívajúcim.

70

Pokiaľ ide na druhej strane o návrhy vo veci samej, ktoré podali M. J., N. N. N., O. I. O. a R. I., je potrebné pripomenúť, že na účely určenia, či v dôsledku toho, že osobe, ktorá je štátnym príslušníkom tretej krajiny a rodičom dieťaťa, ktoré je občanom Únie, nebolo priznané odvodené právo na pobyt, bolo toto dieťa zbavené možnosti účinne využívať podstatu práv, ktoré mu vyplývajú z jeho postavenia tým, že toto dieťa je v skutočnosti nútené sprevádzať svojho rodiča, a teda opustiť územie Únie ako celok, Súdny dvor už považoval za relevantnú otázku starostlivosti o dieťa, ako aj otázku, či právnu, finančnú alebo emocionálnu starostlivosť o toto dieťa zabezpečuje rodič, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i., C‑133/15, EU:C:2017:354, bod 68 a citovanú judikatúru).

71

Konkrétnejšie na účely posúdenia rizika, že by dotknuté dieťa, ktoré je občanom Únie, muselo opustiť územie Únie v prípade, že jeho rodičovi, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, by bolo odopreté odvodené právo na pobyt v dotknutom členskom štáte, prináleží vnútroštátnemu súdu určiť v každej veci samej rodiča, ktorý má dieťa v skutočnej starostlivosti, a či existuje skutočný vzťah závislosti medzi týmto dieťaťom a rodičom, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny. V rámci tohto posúdenia musia príslušné orgány zohľadniť právo na rešpektovanie rodinného života, ako je formulované v článku 7 Charty, pričom tento článok treba vnímať v spojení s povinnosťou zohľadniť najlepší záujem dieťaťa uznaný v článku 24 ods. 2 Charty (rozsudok z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i., C‑133/15, EU:C:2017:354, bod 70).

72

Okolnosť, že druhý rodič, pokiaľ je občanom Únie, je skutočne schopný a pripravený vykonávať každodennú a skutočnú starostlivosť o dieťa, je relevantná, no sama osebe nie je dostatočná na to, aby bolo možné konštatovať, že medzi rodičom, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, a dieťaťom neexistuje taký vzťah závislosti, aby bolo toto dieťa nútené opustiť územie Únie v prípade, že by bolo tomuto štátnemu príslušníkovi tretej krajiny odopreté právo na pobyt. V najlepšom záujme dotknutého dieťaťa sa takéto konštatovanie totiž musí zakladať na zohľadnení všetkých okolností prejednávanej veci, a to najmä jeho veku, fyzického a emočného vývoja, úrovne jeho citovej väzby tak s rodičom, ktorý je občanom Únie, ako aj s rodičom, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, a tiež rizika, ktoré by odlúčenie od tohto rodiča znamenalo pre citovú rovnováhu tohto dieťaťa (rozsudok z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i., C‑133/15, EU:C:2017:354, bod 71).

73

To, či rodič, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, žije s maloletým dieťaťom, ktoré je občanom Únie, je jedným z relevantných faktorov, ktoré treba zohľadniť na účely stanovenia existencie vzťahu závislosti medzi nimi, ale nepredstavuje nevyhnutnú podmienku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 2012, O a i., C‑356/11 a C‑357/11, EU:C:2012:776, bod 54).

74

Naproti tomu samotná skutočnosť, že sa štátnemu príslušníkovi členského štátu môže zdať vhodné, aby s ním z ekonomických dôvodov alebo na účely zachovania jednoty rodiny na území Únie mohli rodinní príslušníci, ktorí nemajú štátnu príslušnosť členského štátu, bývať na území Únie, nestačí sama osebe na stanovenie, že občan Únie bude nútený opustiť územie Únie, ak takéto právo nebude priznané (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. novembra 2011, Dereci a i., C‑256/11, EU:C:2011:734, bod 68, a zo 6. decembra 2012, O a i., C‑356/11 a C‑357/11, EU:C:2012:776, bod 52).

75

Existencia rodinného vzťahu, či už biologickej alebo právnej povahy, medzi maloletým občanom Únie a jeho rodičom, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, teda nemôže postačovať na odôvodnenie toho, aby sa podľa článku 20 ZFEÚ uznalo odvodené právo na pobyt uvedeného rodiča na území členského štátu, ktorého štátnym príslušníkom je maloleté dieťa.

76

Z bodov 64 až 75 tohto rozsudku vyplýva, že článok 20 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že:

77

Po tretie je potrebné určiť, či sa má článok 20 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že nie je rozhodujúce, či vzťah závislosti uvádzaný štátnym príslušníkom tretej krajiny na podporu jeho žiadosti o pobyt na účely zlúčenia rodiny vznikol potom, ako bol voči nemu prijatý zákaz vstupu na územie.

78

V tomto smere je potrebné jednak pripomenúť, že právo na pobyt priznané štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana Únie, v zmysle článku 20 ZFEÚ, je odvodené právo na pobyt, ktorého cieľom je ochrana slobody pohybu a pobytu občana Únie, a jednak že práve z dôvodu vzťahu závislosti medzi týmto občanom Únie a jeho rodinným príslušníkom, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, v zmysle uvedenom v bode 52 tohto rozsudku, je potrebné priznať štátnemu príslušníkovi tretej krajiny právo na pobyt na území tohto členského štátu, ktorého štátnym príslušníkom je uvedený občan Únie.

79

Za týchto podmienok by bol potrebný účinok občianstva Únie porušený, pokiaľ by sa žiadosť o pobyt na účely zlúčenia rodiny musela automaticky zamietnuť, keď taký vzťah závislosti medzi občanom Únie a jeho rodinným príslušníkom, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, vznikol v okamihu, keď bolo voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny už vydané rozhodnutie o návrate spolu so zákazom vstupu na územie, a teda keď vedel o nelegálnosti svojho pobytu. V takom prípade totiž existenciu takého vzťahu závislosti medzi občanom Únie a štátnym príslušníkom tretej krajiny nebolo hypoteticky možné zohľadniť pri rozhodnutí o návrate, ktoré bolo voči nemu vydané a ku ktorému bol pripojený zákaz vstupu.

80

Navyše Súdny dvor už v rozsudkoch z 8. marca 2011, Ruiz Zambrano (C‑34/09, EU:C:2011:124), a z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i. (C‑133/15, EU:C:2017:354), pripustil, že odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ možno priznať štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú rodičmi maloletých občanov Únie, ktorí nikdy nevyužili svoju slobodu pohybu, aj keď v čase ich narodenia mali ich rodičia na území dotknutého členského štátu nelegálny pobyt.

81

Z uvedeného vyplýva, že článok 20 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nie je rozhodujúce, či vzťah závislosti uvádzaný štátnym príslušníkom tretej krajiny na podporu jeho žiadosti o pobyt na účely zlúčenia rodiny vznikol potom, ako bolo voči nemu prijaté rozhodnutie o zákaze vstupu na územie.

82

Po štvrté je potrebné určiť, či sa má článok 20 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že nie je rozhodujúce, či rozhodnutie o zákaze vstupu na územie vydané voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa stalo konečným v čase, keď podal svoju žiadosť o pobyt na účely zlúčenia rodiny.

83

V tomto ohľade, ako to vyplýva z bodov 57 až 61 tohto rozsudku, potrebný účinok článku 20 ZFEÚ ukladá povinnosť zrušiť alebo pozastaviť taký zákaz vstupu, aj keď sa stal právoplatným, ak medzi uvedeným štátnym príslušníkom tretej krajiny a občanom Únie, ktorý je jeho rodinným príslušníkom, existuje taký vzťah závislosti, ktorý odôvodňuje, aby bolo tomuto štátnemu príslušníkovi priznané odvodené právo na pobyt podľa tohto článku 20 na území dotknutého členského štátu.

84

Z toho vyplýva, že článok 20 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nie je rozhodujúce, či sa rozhodnutie o zákaze vstupu na územie vydané voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny stalo konečným v čase, keď podal svoju žiadosť o pobyt na účely zlúčenia rodiny.

85

Po piate je potrebné určiť, či sa má článok 20 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že nie je rozhodujúce, či rozhodnutie o zákaze vstupu na územie vydané voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý podal žiadosť o pobyt na účely zlúčenia rodiny, je odôvodnené nedodržaním jeho povinnosti návratu alebo dôvodmi verejného poriadku.

86

Na úvod je potrebné zdôrazniť, že podľa článku 11 ods. 1 smernice 2008/115 sú členské štáty povinné prijať rozhodnutie o zákaze vstupu na územie, pokiaľ si štátny príslušník tretej krajiny, voči ktorému bolo vydané rozhodnutie o návrate, nesplnil svoju povinnosť návratu alebo pokiaľ mu nebola poskytnutá lehota na dobrovoľný odchod, čo v súlade s článkom 7 ods. 4 uvedenej smernice prichádza do úvahy, keď dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo národnú bezpečnosť.

87

Pokiaľ ide po prvé o nesplnenie povinnosti návratu, je potrebné uviesť, že nie je podstatné, či bol zákaz vstupu na územie prijatý z takéhoto dôvodu.

88

Z dôvodov uvedených v bodoch 53 až 62, ako aj v bodoch 79 a 80 tohto rozsudku, totiž členský štát nemôže odmietnuť prihliadnuť na žiadosť o pobyt na účely zlúčenia rodiny, ktorú na jeho území podal štátny príslušník tretej krajiny, len z dôvodu, že vzhľadom na nedodržanie svojej povinnosti návratu sa tento štátny príslušník neoprávnene zdržiava na uvedenom území, a to bez toho, aby vopred preskúmal, či medzi týmto štátnym príslušníkom tretej krajiny a občanom Únie, ktorý je jeho rodinným príslušníkom, neexistuje taký vzťah závislosti, ktorý si vyžaduje, aby bolo uvedenému štátnemu príslušníkovi priznané odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ.

89

Okrem toho je jednak potrebné pripomenúť, že právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte priznané článkom 20 ZFEÚ štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, vyplýva priamo z tohto článku a nepredpokladá, že štátny príslušník tretej krajiny už má iné povolenie na pobyt na území dotknutého členského štátu, a jednak že vzhľadom na skutočnosť, že toto právo na pobyt sa musí priznať uvedenému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny od vzniku vzťahu závislosti medzi ním a občanom Únie, od tohto okamihu a počas trvania tohto vzťahu závislosti sa už nemožno domnievať, že tento štátny príslušník má nelegálny pobyt na území dotknutého členského štátu v zmysle článku 3 bodu 2 smernice 2008/115.

90

Pokiaľ ide po druhé o okolnosť, že zákaz vstupu na územie vyplýva z dôvodov verejného poriadku, Súdny dvor už rozhodol, že článok 20 ZFEÚ nemá vplyv na možnosť členských štátov odvolávať sa na výhradu súvisiacu najmä so zachovaním verejného poriadku a verejnej bezpečnosti. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ situácia navrhovateľov vo veci samej patrí do pôsobnosti práva Únie, jej posúdenie musí zohľadňovať právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, tak ako ho stanovuje článok 7 Charty, pričom tento článok treba v konkrétnom prípade vykladať v súvislosti s povinnosťou zohľadniť najlepšie záujmy dieťaťa, ktorá je stanovená v článku 24 ods. 2 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. septembra 2016, Rendón Marín, C‑165/14, EU:C:2016:675, bod 81, a z 13. septembra 2016, CS, C‑304/14, EU:C:2016:674, bod 36).

91

Navyše pri zdôvodňovaní výnimky z práva občanov Únie alebo ich rodinných príslušníkov na pobyt odvolaním sa na pojmy „verejný poriadok“ a „verejná bezpečnosť“ je potrebné tieto pojmy vykladať reštriktívne. Pojem „verejný poriadok“ tak v každom prípade predpokladá popri porušení spoločenského poriadku, ktorým je každé porušenie zákona, existenciu skutočnej, existujúcej a dostatočne vážnej hrozby ovplyvňujúcej jeden zo základných záujmov spoločnosti. Pokiaľ ide o pojem „verejná bezpečnosť“, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že tento pojem zahŕňa vnútornú bezpečnosť členského štátu, ako aj jeho vonkajšiu bezpečnosť, a teda že dosah na fungovanie inštitúcií a podstatných verejných služieb, ako aj prežitie obyvateľstva a riziko vážneho narušenia vonkajších vzťahov alebo mierového spolužitia národov, prípadne dosah na vojenské záujmy môžu ovplyvňovať verejnú bezpečnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že boj proti kriminalite spojenej s pašovaním omamných látok v organizovanej skupine alebo proti terorizmu je obsiahnutý v pojme „verejná bezpečnosť“ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. septembra 2016, Rendón Marín, C‑165/14, EU:C:2016:675, body 82 a 83, ako aj z 13. septembra 2016, CS, C‑304/14, EU:C:2016:674, body 37 až 39).

92

V tomto kontexte sa treba domnievať, že pokiaľ je odmietnutie práva na pobyt založené na existencii skutočnej, existujúcej a dostatočne vážnej hrozby pre verejný poriadok alebo verejnú bezpečnosť vyplývajúcej najmä z trestnej činnosti štátneho príslušníka tretieho štátu, takéto odmietnutie je v súlade s právom Únie, aj keď má za dôsledok povinnosť občana Únie, ktorý je jeho rodinným príslušníkom, opustiť územie Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. septembra 2016, Rendón Marín, C‑165/14, EU:C:2016:675, bod 84, a z 13. septembra 2016, CS, C‑304/14, EU:C:2016:674, bod 40).

93

Tento záver však nemožno automaticky vyvodiť len z toho, že dotknutá osoba má záznam v registri trestov. Môže vyplývať len z konkrétneho posúdenia všetkých skutočných a relevantných okolností prejednávanej veci vo svetle zásady proporcionality, najlepšieho záujmu dieťaťa a základných práv, ktorých dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor (rozsudky z 13. septembra 2016, Rendón Marín, C‑165/14, EU:C:2016:675, bod 85, a z 13. septembra 2016, CS, C‑304/14, EU:C:2016:674, bod 41).

94

Toto posúdenie tak musí najmä zohľadniť osobné správanie dotknutého jednotlivca, dĺžku a zákonnosť pobytu dotknutej osoby na území daného členského štátu, povahu a závažnosť spáchaného porušenia, existujúci stupeň nebezpečnosti dotknutej osoby pre spoločnosť, prípadne vek detí a ich zdravotný stav, ako aj ich rodinnú a ekonomickú situáciu (rozsudky z 13. septembra 2016, Rendón Marín, C‑165/14, EU:C:2016:675, bod 86, a z 13. septembra 2016, CS, C‑304/14, EU:C:2016:674, bod 42).

95

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že predmetná vnútroštátna prax vo veci samej neukladá príslušnému vnútroštátnemu orgánu uskutočniť takéto konkrétne posúdenie všetkých relevantných okolností prejednávanej veci pred zamietnutím žiadosti o pobyt na účely zlúčenia rodiny podanej za takých okolností, o aké ide vo veci samej.

96

Okrem toho vnútroštátny súd uvádza, že z napadnutých rozhodnutí, ktoré mu boli predložené, nevyplýva, že by také konkrétne posúdenie bolo vykonané v súvislosti s prijatím rozhodnutia o návrate vydaného voči každému z navrhovateľov vo veci samej, ku ktorému je pripojený zákaz vstupu. V každom prípade aj za predpokladu, že by to tak bolo, príslušný vnútroštátny orgán by mal stále povinnosť vykonať preskúmanie v čase, keď chce zamietnuť žiadosť o pobyt na účely zlúčenia rodiny, ktorú podal štátny príslušník tretej krajiny, hoci po prijatí rozhodnutia o návrate sa skutkové okolnosti nezmenili takým spôsobom, že by mu právo na pobyt už nebolo možné odmietnuť (pozri analogicky rozsudky z 29. apríla 2004, Orfanopoulos a Oliveri, C‑482/01 a C‑493/01, EU:C:2004:262, body 79 a 82, ako aj z 11. novembra 2004, Cetinkaya, C‑467/02, EU:C:2004:708, body 45 a 47).

97

Z toho vyplýva, že článok 20 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nie je rozhodujúce, či je rozhodnutie o zákaze vstupu na územie vydané voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý podal žiadosť o pobyt na účely zlúčenia rodiny, odôvodnené nedodržaním povinnosti návratu. Pokiaľ dôvody verejného poriadku odôvodňovali také rozhodnutie, tieto dôvody môžu viesť k odopretiu odvodeného práva na pobyt tomuto štátnemu príslušníkovi tretej krajiny podľa posledného uvedeného článku len vtedy, ak z konkrétneho posúdenia všetkých okolností prejednávanej veci vzhľadom na zásadu proporcionality, prípadne najlepšieho záujmu dotknutého dieťaťa alebo detí a základných práv vyplýva, že dotknutá osoba predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu pre verejný poriadok.

98

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 5 smernice 2008/115, ako aj články 7 a 24 Charty vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, podľa ktorej sa prijme rozhodnutie o návrate voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, voči ktorému už bolo prijaté rozhodnutie o návrate, ku ktorému bolo pripojené rozhodnutie o zákaze vstupu na územie a ktoré je stále platné, a to bez toho, aby boli zohľadnené okolnosti jeho rodinného života, a najmä záujem jeho maloletého dieťaťa, uvedené v žiadosti o pobyt na účely zlúčenia rodiny podanej po prijatí takého zákazu vstupu na územie.

99

Vzhľadom na odpoveď na prvú a druhú otázku je potrebné tretiu otázku chápať tak, že sa vzťahuje výlučne na prípady, keď štátny príslušník tretej krajiny nemôže získať odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ.

100

V tomto ohľade je najskôr potrebné pripomenúť, že podľa odôvodnenia 2 smernice 2008/115 je jej cieľom zavedenie účinnej politiky odsunu a repatriácie založenej na spoločných normách, aby boli dotknuté osoby vrátené humánnym spôsobom pri úplnom dodržaní ich základných práv a dôstojnosti. Ako vyplýva z názvu smernice 2008/115 aj jej článku 1, v tejto súvislosti stanovuje „spoločné normy a postupy“, ktoré musia uplatňovať všetky členské štáty na návrat štátnych príslušníkov tretích krajín neoprávnene sa zdržiavajúcich na ich území (rozsudok z 5. novembra 2014, Mukarubega, C‑166/13, EU:C:2014:2336, bod 39 a citovaná judikatúra).

101

Okrem toho z odôvodnenia 6 tejto smernice vyplýva, že členské štáty sú na záver spravodlivého a transparentného postupu povinné prijať voči štátnym príslušníkom tretích krajín s nelegálnym pobytom na ich území rozhodnutie o návrate upravené v článku 6 ods. 1 uvedenej smernice.

102

Konkrétnejšie na základe článku 5 smernice 2008/115 s názvom „Zákaz vyhostenia alebo vrátenia, najlepšie záujmy dieťaťa, rodinný život a zdravotný stav“ v prípade, ak členské štáty uplatňujú uvedenú smernicu, musia jednak riadne zohľadniť najlepšie záujmy dieťaťa, rodinný život a zdravotný stav dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny a jednak dodržať zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia (rozsudok z 11. decembra 2014, Boudjlida, C‑249/13, EU:C:2014:2431, bod 48).

103

Z toho vyplýva, že ak príslušný vnútroštátny orgán zamýšľa prijať rozhodnutie o návrate, musí nevyhnutne dodržať povinnosti stanovené článkom 5 smernice 2008/115 a v tejto súvislosti vypočuť dotknutú osobu. Po tejto stránke dotknutej osobe prislúcha pri svojom výsluchu spolupracovať s príslušným vnútroštátnym orgánom tak, aby mu poskytla všetky relevantné informácie o svojej osobnej a rodinnej situácii, a najmä informácie, ktoré by mohli odôvodniť, aby nebolo prijaté rozhodnutie o návrate (rozsudok z 11. decembra 2014, Boudjlida, C‑249/13, EU:C:2014:2431, body 49 a 50).

104

Článok 5 smernice 2008/115 teda bráni tomu, aby členský štát prijal rozhodnutie o návrate bez toho, aby zohľadnil relevantné okolnosti rodinného života dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktoré tento štátny príslušník uviedol na podporu žiadosti o pobyt na účely zlúčenia rodiny, a to s cieľom zabrániť prijatiu podobného rozhodnutia, aj keď voči uvedenému štátnemu príslušníkovi už bolo vydané rozhodnutie o návrate, ku ktorému bol pripojený zákaz vstupu na územie.

105

Ako však bolo zdôraznené v bode 103 tohto rozsudku, dotknutá osoba je viazaná povinnosťou lojálnej spolupráce s príslušným vnútroštátnym orgánom. Táto povinnosť lojálnej spolupráce jej ukladá povinnosť informovať uvedený orgán v čo najkratšom čase o akomkoľvek relevantnom vývoji svojho rodinného života. Právo štátneho príslušníka tretej krajiny na to, aby bol pred prijatím rozhodnutia o návrate zohľadnený vývoj jeho rodinnej situácie, nemožno využívať na opätovné začatie alebo nekonečné predlžovanie správneho konania (pozri analogicky rozsudok z 5. novembra 2014, Mukarubega, C‑166/13, EU:C:2014:2336, bod 71).

106

Keď teda tak ako vo veciach samých, už bolo voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny prijaté rozhodnutie o návrate, a pokiaľ v priebehu tohto prvého konania mohol uvádzať okolnosti svojho rodinného života, ktoré už existovali v danom čase a na ktorých je založená jeho žiadosť o pobyt na účely zlúčenia rodiny, príslušnému vnútroštátnemu orgánu nemožno vytýkať, že počas konania o návrate, ktoré začalo neskôr, nezohľadnil uvedené okolnosti, ktoré mala dotknutá osoba uviesť v skoršom štádiu konania.

107

Na tretiu otázku je preto potrebné odpovedať tak, že článok 5 smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, podľa ktorej sa prijme rozhodnutie o návrate voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, voči ktorému už bolo prijaté rozhodnutie o návrate, ku ktorému bolo pripojené rozhodnutie o zákaze vstupu na územie a ktoré je stále platné, a to bez toho, aby boli zohľadnené okolnosti jeho rodinného života, a najmä záujem jeho maloletého dieťaťa, uvedené v žiadosti o pobyt na účely zlúčenia rodiny podanej po prijatí takého zákazu vstupu na územie, okrem prípadu, ak také okolnosti mohla dotknutá osoba uviesť skôr.

108

S ohľadom na odpovede na prvú až tretiu otázku nie je potrebné odpovedať na štvrtú otázku.

109

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: