1.

Súdny dvor má určiť, či je Írsko povinné vykonávať európske zatykače vydané Spojeným kráľovstvom bez ohľadu na vystúpenie tohto štátu z Európskej únie.

2.

Na prvý pohľad sa zdá, že na vykonanie predmetných zatykačov sa vzťahujú ustanovenia dohody o vystúpení ( 2 ) z roku 2020 a dohody o obchode a spolupráci ( 3 ) z roku 2021 medzi Európskou úniou a Spojeným kráľovstvom.

3.

Protokol č. 21 k ZEÚ a ZFEÚ, ( 4 ) prijatý v kontexte Lisabonskej zmluvy z roku 2007 a v platnosti od 1. decembra 2009, však stanovuje, že Írsko nie je viazané opatreniami EÚ týkajúcimi sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, pokiaľ sa tento členský štát výslovne nerozhodne predmetné opatrenie prijať. Írsko sa nerozhodlo prijať príslušné ustanovenia predmetných dvoch dohôd. Preto bude potrebné preskúmať, či sa v dôsledku vystúpenia Spojeného kráľovstva z Európskej únie Írsko muselo rozhodnúť pre ustanovenia týkajúce sa európskeho zatykača, aby sa tieto ustanovenia mohli uplatňovať. To zas závisí od toho, či sa protokol č. 21 uplatní na tieto ustanovenia.

4.

Protokol č. 21 sa však neuplatní, ak Európska únia správne založila tieto dohody na svojich vonkajších právomociach na uzavretie dohody o vystúpení (článok 50 ods. 2 ZEÚ) a dohody o pridružení (článok 217 ZFEÚ), a nie na právomoci týkajúcej sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Ústredným prvkom v tomto ohľade je skutočnosť, že tieto dva režimy odovzdávania osôb nezakladajú nové povinnosti, najmä pre Írsko, ale len rozširujú tie existujúce.

5.

Článok 50 ZEÚ stanovuje pravidlá vystúpenia z Európskej únie:

„1.   Každý členský štát sa môže rozhodnúť vystúpiť z Únie v súlade so svojimi ústavnými požiadavkami.

2.   Členský štát, ktorý sa rozhodne vystúpiť, oznámi svoj úmysel Európskej rade. V zmysle usmernení Európskej rady Únia dojedná a uzavrie s takým štátom dohodu, ktorá ustanoví spôsob jeho vystúpenia, pričom zohľadní rámec jeho budúcich vzťahov s Úniou. Táto dohoda sa dojedná v súlade s článkom 218 ods. 3 [ZFEÚ]. Uzatvára ju v mene Únie Rada, ktorá sa uznáša kvalifikovanou väčšinou po udelení súhlasu Európskeho parlamentu.

3.   Zmluvy sa prestanú vzťahovať na dotknutý členský štát odo dňa nadobudnutia platnosti dohody o vystúpení alebo v prípade, ak sa tak nestane, dva roky po oznámení uvedenom v odseku 2, pokiaľ Európska rada jednomyseľne nerozhodne o predĺžení tejto lehoty po dohode s dotknutým členským štátom.

4.   Na účely odsekov 2 a 3 sa člen Európskej rady alebo Rady, ktorý zastupuje vystupujúci členský štát, nezúčastňuje na rokovaniach alebo rozhodnutiach Rady alebo Európskej rady, ktoré sa ho týkajú.

Kvalifikovaná väčšina je vymedzená v súlade s článkom 238 ods. 3 písm. b) [ZFEÚ].

5.   …“

6.

Článok 217 ZFEÚ je právnym základom na uzatváranie dohôd o pridružení:

„Únia môže uzavrieť s jedným alebo s viacerými tretími krajinami alebo s medzinárodnými organizáciami dohody o pridružení, ktoré stanovia vzájomné práva a povinnosti, spoločné postupy a osobitné postupy.“

7.

Článok 218 ods. 6 a 8 ZFEÚ stanovuje procesné požiadavky na uzatváranie medzinárodných dohôd a najmä dohôd o pridružení:

„6.   Rada na návrh vyjednávača prijme rozhodnutie o uzavretí dohody.

S výnimkou prípadov, keď sa dohoda týka výlučne spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, Rada prijme rozhodnutie, ktorým sa uzaviera dohoda:

8.   Rada sa počas celého postupu uznáša kvalifikovanou väčšinou.

Jednomyseľne sa však uznáša vtedy, keď sa dohoda vzťahuje na oblasť, v ktorej sa na prijatie aktu Únie vyžaduje jednomyseľnosť, ako aj pri dohodách o pridružení…“

8.

Podľa článku 1 protokolu č. 21 sa Írsko nezúčastňuje na opatreniach prijatých v súvislosti s priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti:

„V závislosti na článku 3 sa Spojené kráľovstvo a Írsko nepodieľajú na prijímaní navrhovaných opatrení Radou podľa tretej časti hlavy V Zmluvy o fungovaní Európskej únie…“

9.

V článku 2 protokolu č. 21 sú špecifikované účinky článku 1:

„V dôsledku článku 1 a v závislosti na článkoch 3, 4 a 6 nebude žiadne z ustanovení tretej časti hlavy V Zmluvy o fungovaní Európskej únie, žiadne opatrenie prijaté podľa tejto hlavy, žiadne ustanovenie akejkoľvek medzinárodnej dohody uzatvorenej Úniou podľa tejto hlavy, a žiadne rozhodnutie Súdneho dvora o výklade akéhokoľvek takého ustanovenia alebo opatrenia, záväzné alebo uplatniteľné pre Spojené kráľovstvo alebo Írsko; žiadne takéto ustanovenie, opatrenie alebo rozhodnutie neovplyvní žiadnym spôsobom právomoci, práva a záväzky týchto štátov; taktiež žiadne takéto ustanovenie, opatrenie alebo rozhodnutie neovplyvní žiadnym spôsobom acquis communautaire ani acquis Únie, ani nebude tvoriť súčasť práva Únie tak, ako sa uplatňujú na Spojené kráľovstvo alebo Írsko.“

10.

Podľa článku 3 protokolu č. 21 však Írsko môže oznámiť Rade, že sa chce podieľať na prijatí a uplatňovaní takého opatrenia, a podľa článku 4 tento členský štát môže prijať také opatrenie po jeho prijatí.

11.

Rada prijala rámcové rozhodnutie 2002/584 ( 5 ) a rámcové rozhodnutie 2009/299, ktorým bolo zmenené a doplnené, ( 6 ) jednomyseľne na základe Zmluvy o Európskej únii a najmä s odkazom na článok 31 ods. 1 písm. a) a článok 34 ods. 2 písm. b), skôr než 1. decembra 2009 nadobudli platnosť zmeny Lisabonskej zmluvy a Protokolu č. 21. Preto sú obe rámcové rozhodnutia pre Írsko záväzné, aj keď Írsko výslovne neoznámilo Rade, že sa chce zúčastniť na ich prijímaní a uplatňovaní alebo že ich prijalo.

12.

Článok 1 ods. 1 a 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovuje základné povinnosti členských štátov, pokiaľ ide o európsky zatykač:

„1.   Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia.

2.   Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.“

13.

Keďže Spojené kráľovstvo už nebolo členským štátom v čase, keď jeho orgány vydali príslušné zatykače, rámcové rozhodnutie 2002/584 nemôže slúžiť ako priamy základ na ich vykonanie.

14.

Dohoda o vystúpení je založená na článku 50 ods. 2 ZEÚ. ( 7 ) Do platnosti vstúpila 1. februára 2020. ( 8 )

15.

Podľa článku 126 dohody o vystúpení existovalo prechodné obdobie, ktoré sa začalo dňom vstupu dohody o vystúpení do platnosti a skončilo sa 31. decembra 2020. článok 127 stanovuje, že pokiaľ sa v dohode o vystúpení nestanovuje inak, právo EÚ sa uplatňuje na Spojené kráľovstvo a v Spojenom kráľovstve počas prechodného obdobia. Keďže v dohode o vystúpení nie je upravená výnimka z článku 127 pre ustanovenia týkajúce sa európskeho zatykača, tieto ustanovenia sa naďalej uplatňovali počas prechodného obdobia.

16.

Článok 185 dohody o vystúpení okrem iného stanovuje, že „druhá a tretia časť s výnimkou článku 19, článku 34 ods. 1, článku 44 a článku 96 ods. 1, ako aj hlava I šiestej časti a články 169 až 181 sa uplatňujú od skončenia prechodného obdobia“.

17.

Tretia časť dohody o vystúpení obsahuje článok 62 ods. 1, ktorý sa vzťahuje na prebiehajúce postupy justičnej spolupráce v trestných veciach a stanovuje:

„V Spojenom kráľovstve, ako aj v členských štátoch sa v situáciách, ktoré sa týkajú Spojeného kráľovstva, uplatňujú tieto akty takto:

…“

18.

Článok 185 dohody o vystúpení ďalej stanovuje, že členské štáty sa môžu rozhodnúť, že neodovzdajú svojich štátnych príslušníkov do Spojeného kráľovstva. Spolková republika Nemecko, Rakúska republika a Slovinská republika využili túto možnosť. ( 9 )

19.

Dohoda o obchode a spolupráci medzi Európskou úniou a Európskym spoločenstvom pre atómovú energiu na jednej strane a Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska na strane druhej je dohoda o pridružení založená na článku 217 ZFEÚ. ( 10 ) Vstúpila do platnosti 1. mája 2021 po ratifikácii Európskou úniou a Spojeným kráľovstvom. ( 11 )

20.

Hlava VII v tretej časti dohody o obchode a spolupráci (články 596 až 632) zavádza režim vydávania osôb medzi členskými štátmi a Spojeným kráľovstvom.

21.

Článok 632 dohody o obchode a spolupráci stanovuje, že hlava VII „sa uplatňuje na európske zatýkacie rozkazy vydané v súlade s rámcovým rozhodnutím Rady 2002/584/SVV… zo strany štátu pred skončením prechodného obdobia, ak vyžiadaná osoba nebola zatknutá na účely jeho vykonania pred skončením prechodného obdobia“.

22.

Na pána Sd sa vzťahuje európsky zatykač, ktorý bol vydaný 20. marca 2020 súdnym orgánom Spojeného kráľovstva a v ktorom sa žiada o jeho odovzdanie do Spojeného kráľovstva na výkon trestu odňatia slobody na osem rokov. Pán Sd bol zadržaný v Írsku 9. septembra 2020. Dňa 8. februára 2021 vydal High Court (Vrchný súd, Írsko) uznesenie týkajúce sa odovzdania pána Sd do Spojeného kráľovstva a následné uznesenie týkajúce sa jeho väzby počas priebehu procesu odovzdania.

23.

Na pána Sn sa vzťahuje európsky zatykač, ktorý bol vydaný 5. októbra 2020 tiež súdnym orgánom Spojeného kráľovstva a v ktorom sa žiada o jeho odovzdanie na účely trestného stíhania vo veci 14 trestných činov. Pán Sn bol zadržaný v Írsku 25. februára 2021 a počas prejednávania návrhu na jeho odovzdanie zostal vo väzbe.

24.

Dňa 16. februára 2021 bol na High Court (Vrchný súd) podaný v mene pána Sd návrh na prešetrenie zákonnosti jeho zadržania v zmysle článku 40.4.2 Ústavy Írska. Tvrdenie, že pán Sd nebol uväznený zákonne, je založené na tom, že systém európskeho zatykača sa už vo vzťahu medzi Írskom a Spojeným kráľovstvom neuplatňuje. Dňa 5. marca 2021 bol podaný podobný návrh v súvislosti s pánom Sn.

25.

High Court (Vrchný súd) určil, že tak pán Sd, ako aj pán Sn boli zadržaní zákonne, a preto odmietol nariadiť ich prepustenie. Obom bolo umožnené podať odvolanie priamo na Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko), zostávajú však zadržaní až do rozhodnutia o ich odvolaniach na Supreme Court (Najvyšší súd).

26.

Supreme Court (Najvyšší súd) považuje za možné, že dojednania uvedené v dohode o vystúpení a v dohode o obchode a spolupráci v rozsahu, v akom sa týkajú systému európskeho zatykača, nie sú pre Írsko záväzné. Keby to tak bolo, vnútroštátne opatrenia prijaté Írskom na účely zachovania systému európskeho zatykača vo vzťahu k Spojenému kráľovstvu by boli neplatné, v dôsledku čoho by pokračujúce uväznenie odvolateľov bolo tiež protizákonné.

27.

Za týchto okolností Supreme Court (Najvyšší súd) položil Súdnemu dvoru tieto otázky:

So zreteľom na skutočnosť, že Írsko má výhodu zachovania suverenity v rámci [priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti], s výhradou práva Írska rozhodnúť sa pre opatrenia prijaté Úniou v tejto oblasti podľa hlavy V tretej časti ZFEÚ;

so zreteľom na skutočnosť, že hmotnoprávnym základom dohody o vystúpení (a rozhodnutia o jej uzavretí) je článok 50 ZEÚ;

so zreteľom na skutočnosť, že uvedeným hmotnoprávnym základom dohody o obchode a spolupráci (a rozhodnutia o jej uzavretí) je článok 217 ZFEÚ; a

so zreteľom na skutočnosť, že z toho vyplýva, že sa nevychádzalo z toho, že by sa od Írska vyžadovalo alebo mu bolo umožnené právo voľby („opt in“), takže také právo voľby („opt in“) nebolo uplatnené:

28.

Vnútroštátny súd požiadal, aby sa tento návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednal v naliehavom prejudiciálnom konaní podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Prvá komora Súdneho dvora sa 18. augusta 2021 rozhodla vyhovieť tejto žiadosti. Dňa 7. septembra 2021 plenárne zasadnutie Súdneho dvora postúpilo vec veľkej komore.

29.

Písomné pripomienky predložili páni Sd a Sn, Írsko, Rada Európskej únie a Európska komisia. Títo účastníci konania a Dánske kráľovstvo sa zúčastnili aj na pojednávaní 27. septembra 2021.

30.

V prejednávanej veci ide o to, či sú ustanovenia o vykonávaní európskych zatykačov, ktoré sú vložené do dohody o vystúpení a do dohody o obchode a spolupráci, pre Írsko záväzné.

31.

Supreme Court (Najvyšší súd) vysvetľuje, že podľa írskeho práva je vykonanie európskeho zatykača vydaného Spojeným kráľovstvom a uväznenie vyžiadanej osoby možné len v prípade, že právo EÚ stanovuje zodpovedajúcu povinnosť, ktorá je pre Írsko záväzná.

32.

Pred vystúpením Spojeného kráľovstva z Európskej únie, ktoré nadobudlo účinnosť 31. januára 2020, táto povinnosť vyplývala priamo z rámcového rozhodnutia 2002/584. Počas následného prechodného obdobia, ktoré sa skončilo 31. decembra 2020, sa rámcové rozhodnutie naďalej uplatňovalo na základe článku 127 dohody o vystúpení. Na veci pánov Sd a Sn sa však tieto pravidlá nevzťahujú, lebo neboli odovzdaní do Spojeného kráľovstva pred uplynutím prechodného obdobia.

33.

Keďže pán Sd bol zadržaný pred uplynutím prechodného obdobia, jeho situácia patrí do pôsobnosti článku 62 ods. 1 písm. b) a článku 185 dohody o vystúpení. Podľa týchto ustanovení sa rámcové rozhodnutie 2002/584 naďalej uplatňuje na jeho európsky zatykač.

34.

Naopak, pána Sn írske orgány zadržali po uplynutí prechodného obdobia, hoci orgány Spojeného kráľovstva vydali európsky zatykač počas prechodného obdobia v súlade s rámcovým rozhodnutím 2002/584. V súvislosti s touto situáciou článok 632 dohody o obchode a spolupráci stanovuje, že sa uplatní nový režim vydávania osôb upravený v tretej časti hlave VII tejto dohody.

35.

Pán Sd a pán Sn namietajú voči uplatneniu týchto ustanovení oboch dohôd. Tvrdia, že tieto ustanovenia zavádzajú nové povinnosti v oblasti priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Podľa protokolu č. 21 by také povinnosti boli pre Írsko záväzné, len ak by tento členský štát výslovne súhlasil s tým, že nimi bude viazaný (teda ak by si uplatnil právo voľby, tzv. „opt in“). Páni Sd a Sn tvrdia, že pokiaľ si Írsko neuplatní právo voľby (tzv. „opt in“), EÚ nemá právomoc na prijímanie príslušných ustanovení účinných voči Írsku, lebo tento členský štát nepreniesol uvedenú právomoc na Európsku úniu.

36.

Toto stanovisko preskúmam v dvoch krokoch. Po prvé stanovím podmienky na uplatňovanie protokolu č. 21, ktoré sú uvedené v judikatúre Súdneho dvora, konkrétne že jeho uplatnenie závisí od právneho základu dotknutého opatrenia (A). Po druhé sa budem zaoberať tým, či príslušné ustanovenia, konkrétne článok 62 ods. 1 písm. b) a článok 185 dohody o vystúpení a tretia časť hlava VII dohody o obchode a spolupráci, predovšetkým jej článok 632, mali byť založené na právomoci týkajúcej sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti (B.1 a B.2).

37.

Podľa protokolu č. 21 sa Írsko zúčastňuje na opatreniach prijatých na základe hlavy V tretej časti Zmluvy FEÚ, ktorá sa týka priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, len ak sa výslovne rozhodne podieľať sa na takých opatreniach.

38.

Ako som už totiž vysvetlila v dvoch predchádzajúcich návrhoch, vecná pôsobnosť protokolu č. 21 je výslovne obmedzená na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Okrem toho protokol ako ustanovenia o výnimke treba vykladať reštriktívne. Nie je účelom ani cieľom tohto protokolu, aby v ostatných oblastiach práva EÚ bola účasť na opatreniach, ktoré prijali inštitúcie EÚ, a ich záväznosť vecou voľnej úvahy Írska. ( 12 )

39.

Súdny dvor v dôsledku toho rozhodol, že práve právny základ opatrenia určuje uplatniteľnosť protokolu, a nie naopak. ( 13 ) Inými slovami: protokol č. 21 sa uplatní len v súvislosti s opatreniami, ktoré sú alebo mali byť založené na právomoci odvodenej od hlavy V tretej časti Zmluvy FEÚ. Naopak, na opatrenie, ktoré sa týka priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, sa protokol nevzťahuje, ak nie je potrebné, aby bolo založené na takej právomoci.

40.

Tieto dve dohody nie sú založené na právomociach v oblasti priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ale na právomoci súvisiacej s dojednaním vystúpenia z Únie (článok 50 ods. 2 ZEÚ) a na právomoci uzavrieť dohodu o pridružení (článok 217 ZFEÚ).

41.

Preto je potrebné určiť, či článok 62 ods. 1 písm. b) dohody o vystúpení alebo tretia časť hlava VII dohody o obchode a spolupráci a najmä jej článok 632 mali byť – namiesto toho alebo doplnkovo – založené na právomoci týkajúcej sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, konkrétne na článku 82 ods. 1 písm. d) ZFEÚ.

42.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora musí byť voľba právneho základu aktu EÚ vrátane aktu prijatého s cieľom uzatvoriť medzinárodnú dohodu, založená na objektívnych prvkoch, ktoré môžu byť súdne preskúmané a medzi ktoré patria najmä cieľ a obsah aktu. Ak preskúmanie aktu EÚ preukáže, že tento akt sleduje dvojaký cieľ alebo obsahuje dve zložky, a ak jeden z týchto cieľov alebo jednu z týchto zložiek možno označiť za hlavný cieľ alebo hlavnú zložku, zatiaľ čo druhý cieľ alebo zložka má doplňujúcu povahu, musí byť akt založený na jedinom právnom základe, a to na tom, ktorý si vyžaduje hlavný alebo prevažujúci cieľ alebo zložka. Výnimočne ak sa naproti tomu preukáže, že akt sleduje naraz viacero cieľov alebo zahrnuje viaceré zložky, ktoré sú neoddeliteľne spojené, a to bez toho, aby jeden cieľ alebo jedna zložka boli doplňujúcimi oproti ostatným, takže sú uplatniteľné rôzne ustanovenia Zmlúv, musí sa takéto opatrenie zakladať na rôznych príslušných právnych základoch. Použitie dvojakého právneho základu je však vylúčené, ak sú postupy, ktoré boli stanovené pre jeden alebo druhý z týchto základov, nezlučiteľné. ( 14 )

43.

Súdny dvor okrem toho opakovane rozhodol, že protokol č. 21 nemôže mať nijaký vplyv na určenie vhodného právneho základu na účely prijatia medzinárodných dohôd. ( 15 ) Táto línia judikatúry zodpovedá všeobecným zásadám uvedeným v predchádzajúcom bode a samotný protokol nepodporuje nijaký iný prístup. Tvrdenie pánov Sd a Sn, že kritérium prevažujúceho účelu nie je možné uplatniť, ak sa opatrenia týkajú protokolu č. 21, preto treba zamietnuť.

44.

Vzhľadom na tieto úvahy teraz preskúmam právne základy ustanovení o zatykačoch v oboch dohodách.

45.

Dohoda o vystúpení vrátane svojho článku 62 ods. 1 písm. b) je založená na článku 50 ods. 2 ZEÚ. Podľa článku 50 ods. 2 druhej vety ZEÚ Európska únia dojedná a uzavrie s vystupujúcim štátom dohodu, ktorá stanoví spôsob jeho vystúpenia, pričom zohľadní rámec jeho budúcich vzťahov s Európskou úniou. Jeho štvrtá veta stanovuje, že dohodu uzatvára v mene Európskej únie Rada, ktorá sa uznáša kvalifikovanou väčšinou po udelení súhlasu Európskeho parlamentu.

46.

Ako vysvetľuje najmä Komisia, článok 50 ods. 2 ZEÚ na tento účel upravuje právomoc uzavrieť jedinú komplexnú dohodu na základe jedného osobitného postupu, ktorá zahŕňa všetky oblasti obsiahnuté v Zmluvách, ktoré sú relevantné na účely vystúpenia. Taká dohoda sa vzťahuje na ukončenie konaní vedených na základe práva EÚ, ktoré prebiehajú v čase vystúpenia, pokiaľ ide o vystupujúci štát. Vyžaduje si to podrobné pravidlá a dojednania vo veľkom počte rozličných oblastí, ktoré patria do acquis EÚ. Aby sa zabezpečilo riadne vystúpenie v záujme Európskej únie, jej členských štátov a tiež vystupujúceho štátu, tieto pravidlá a dojednania môžu zahŕňať prechodné obdobia, počas ktorých sa právo EÚ naďalej uplatňuje na vystupujúci štát počas obmedzenej doby po nadobudnutí účinnosti vystúpenia.

47.

V prvej fáze vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie tak dohoda o vystúpení v článku 127 stanovuje, že väčšia časť práva EÚ sa uplatňuje na Spojené kráľovstvo a v Spojenom kráľovstve odo dňa vystúpenia do uplynutia prechodného obdobia.

48.

V druhej fáze vystúpenia sa následne, t. j. od ukončenia prechodného obdobia, použijú osobitné pravidlá stanovené v dohode o vystúpení v súlade so štvrtým až siedmym odsekom článku 185 dohody o vystúpení.

49.

Je pravda, že tieto osobitné pravidlá pre druhú fázu sa rovnako ako pokračujúce uplatňovanie väčšej časti práva EÚ počas prechodného obdobia týkajú mnohých rôznych politík, okrem iného aj režimu odovzdávania osôb v trestných veciach podľa článku 62 ods. 1 písm. b) dohody o vystúpení. Za bežných okolností by Európska únia vykonávala tieto politiky na základe osobitných právomocí a musela by dodržiavať obmedzenia týchto právomocí, akým je protokol č. 21.

50.

Vzhľadom na cieľ dohody o vystúpení sú však všetky tieto osobitné politiky nevyhnutne doplnkové vo vzťahu k prevažujúcemu hlavnému cieľu, ktorým je zavedenie komplexného režimu pre prechod z postavenia členského štátu Európskej únie do postavenia tretej krajiny. Ide o mimoriadne široký cieľ v tom zmysle, že musí byť možné, aby sa opatrenia nevyhnutné na jeho uskutočnenie týkali širokej škály rôznych špecifických oblastí. ( 16 ) Dohoda sa totiž musí vzťahovať na celé spektrum oblastí, ktorých sa týka právo EÚ.

51.

Postupy stanovené v právnych základoch jednotlivých politík, ktorých sa týka dohoda o vystúpení, potvrdzujú ich doplnkovú povahu v rámci vystúpenia členského štátu z Únie.

52.

Je to osobitne zjavné v prípade politík, ktoré si za bežných okolností vyžadujú jednomyseľnosť, aby mohla Rada konať, medzi ktoré patria nepriame dane, ktoré sú predmetom článkov 51 až 53 dohody o vystúpení. Podľa článku 113 ZFEÚ prijme Rada pravidlá na zosúlaďovanie nepriameho zdaňovania jednomyseľne, jednomyseľnosť však nemožno kombinovať s kvalifikovanou väčšinou ( 17 ) upravenou v článku 50 ods. 2 ZEÚ. Navyše podľa článku 113 ZFEÚ sa musí Rada len poradiť s Európskym parlamentom, zatiaľ čo podľa článku 50 ods. 2 ZEÚ je súhlas Parlamentu nevyhnutný.

53.

Túto nezlučiteľnosť legislatívnych postupov nemožno vyriešiť tým, že sa z dohody o vystúpení vylúčia oblasti, ktoré si vyžadujú nezlučiteľné postupy, lebo článok 50 ods. 2 ZEÚ neupravuje výnimky z dojednaní o vystúpení.

54.

Komplexný prístup článku 50 ods. 2 ZEÚ a stanovené legislatívne postupy sú nevyhnutné vzhľadom na to, že vystúpenie je mimoriadnou situáciou, ako zdôrazňuje Rada. Ako ukazuje vystúpenie Spojeného kráľovstva, k takým širokým dojednaniam je potrebné dospieť pod intenzívnym politickým tlakom a vo veľmi krátkom čase. Keby sa v Rade vyžadovala jednomyseľnosť alebo vylúčenie určitých oblastí zo všeobecného postupu, proces by sa stal zložitejším a vzrástlo by riziko, že dohoda nebude dosiahnutá.

55.

Preto keby sa vyžadovalo, aby dohoda o vystúpení bola takisto založená na inom ustanovení, než je článok 50 ods. 2 ZEÚ, vždy keď môže mať dosah na špecifickú oblasť, v praxi by to mohlo znamenať, že právomoc a postup stanovené v článku 50 ods. 2 ZEÚ stratia svoju podstatu. ( 18 )

56.

V dôsledku toho výskyt ustanovení týkajúcich sa rôznych špecifických oblastí v dohode o vystúpení nemôže zmeniť kvalifikáciu tejto dohody ako celku, ktorá sa musí určiť v závislosti od jej podstatného cieľa, a nie v závislosti od konkrétnych ustanovení. ( 19 )

57.

Súdny dvor prijal podobný prístup v súvislosti s dohodami o rozvojovej spolupráci, ale pod podmienkou, že tieto ustanovenia neobsahujú povinnosti takého rozsahu v cielených špecifických oblastiach, že by tieto povinnosti predstavovali v skutočnosti ciele odlišné od cieľov rozvojovej spolupráce. ( 20 )

58.

Bez ohľadu na to, či táto kvalifikácia platí pre dohody o vystúpení, režim odovzdávania osôb upravený v článku 62 ods. 1 písm. b) dohody o vystúpení v nijakom prípade nezakladá rozsiahle povinnosti, ktoré by predstavovali cieľ odlišný od cieľa zabezpečiť riadny proces vystúpenia. Iba na obmedzené prechodné obdobie rozširuje a pozmeňuje existujúce povinnosti s ohľadom na vystúpenie.

59.

Uplatňovanie článku 62 ods. 1 písm. b) dohody o vystúpení je dokonalým príkladom takého rozšírenia, keďže výsledná povinnosť je závislá od skutočnosti, že Írsko sa zúčastňuje na systéme európskeho zatykača, a teda pred uplynutím prechodného obdobia môže prijímať také zatykače zo Spojeného kráľovstva. Naopak, Írsko sa nezúčastňuje na systéme európskeho ochranného príkazu, ( 21 ) a preto nemohlo prijímať také príkazy, ktorých výsledkom by boli povinnosti v zmysle článku 62 ods. 1 písm. k).

60.

Predovšetkým nie je možné prijať tvrdenie, že článok 62 ods. 1 písm. b) dohody o vystúpení vytvára pre Írsko nové povinnosti, lebo tento členský štát mal podobné povinnosti podľa rámcového rozhodnutia 2002/584 pred vstupom dohody do platnosti.

61.

Na rozdiel od tvrdení pánov Sd a Sn úvahy, ktoré uviedol generálny advokát Hogan ( 22 ) v súvislosti s Dohovorom o predchádzaní násiliu na ženám a domácemu násiliu a o boji proti nemu (Istanbulský dohovor), ( 23 ) nie sú pre prejednávanú vec relevantné. Európska únia uvažuje o uzatvorení tohto dohovoru na základe osobitných právomocí, ktoré sa týkajú priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Generálny advokát Hogan súhlasí s týmto prístupom. ( 24 ) Podľa tohto predpokladu Istanbulský dohovor jednoznačne patrí do pôsobnosti protokolu č. 21.

62.

Podľa tvrdení pánov Sd a Sn to znamená, že aj dohoda o vystúpení mala byť uzavretá na základe takých právomocí a podliehať protokolu. Istanbulský dohovor je však úplne odlišnou dohodou, čo odrážajú posudzované právne základy. Generálny advokát Hogan sa najmä nezaoberá výkladom článku 50 ods. 2 ZEÚ ani vhodným právnym základom dohody o vystúpení.

63.

Je preto správne, že základom článku 62 ods. 1 písm. b) dohody o vystúpení je len článok 50 ods. 2 ZEÚ. Nie je potrebné kombinovať túto právomoc s právomocou v oblasti priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

64.

Európska únia uzavrela dohodu o obchode a spolupráci na základe článku 217 ZFEÚ. Toto ustanovenie umožňuje uzatváranie dohôd o pridružení s tretími krajinami, ktoré stanovia vzájomné práva a povinnosti, spoločné postupy a osobitné postupy.

65.

Táto právomoc umožňuje Európskej únii zaistiť splnenie svojich záväzkov voči tretím štátom vo všetkých oblastiach, na ktoré sa vzťahujú Zmluvy. ( 25 ) Jej široká pôsobnosť je odôvodnená cieľom, ktorým je vytvorenie osobitných a privilegovaných väzieb s nečlenskou krajinou, ktorá sa musí prinajmenšom v istom rozsahu zúčastňovať na systéme EÚ. ( 26 ) Tento široký horizontálny cieľ sa odlišuje od cieľov osobitných dohôd, ktoré stanovujú pravidlá v jasne definovaných oblastiach. Súdny dvor však rozhodol, že všeobecné oprávnenie v zmysle článku 217 ZFEÚ neumožňuje Európskej únii so zreteľom na zásadu prenesenia právomocí zakotvenú v článku 5 ods. 2 ZEÚ prijať v rámci dohody o pridružení akty presahujúce medze právomocí, ktoré na Úniu preniesli členské štáty v Zmluvách na dosiahnutie v nich vymedzených cieľov. ( 27 )

66.

V prejednávanej veci účasť na systéme EÚ znamená podieľať sa na režime odovzdávania osôb, ktorý pre európsky zatykač upravuje rámcové rozhodnutie 2002/584. Tento režim sa uplatňuje na Írsko.

67.

Aby boli chránené legitímne záujmy členských štátov a zabezpečila sa vysoká úroveň demokratickej legitímnosti pre také potenciálne ďalekosiahle záväzky, článok 218 ods. 6 a 8 ZFEÚ si na uzatvorenie dohody o pridružení vyžaduje jednomyseľnosť v Rade a súhlas Európskeho parlamentu.

68.

Požiadavka jednomyseľnosti napokon znamená, že Írsko súhlasilo s tým, že bude viazané režimom odovzdávania osôb stanoveným v dohode o obchode a spolupráci. Vzhľadom na neexistenciu výnimky pre Írsko musel byť záväzný účinok pre tento členský štát jasný.

69.

Je pravda, že Súdny dvor tiež rozhodol, že Rada môže na základe článku 217 ZFEÚ prijať akt v rámci dohody o pridružení pod podmienkou, že tento akt sa vzťahuje na oblasť osobitnej právomoci EÚ a zároveň je založený na zodpovedajúcom právnom základe najmä so zreteľom na jeho cieľ a obsah v tejto oblasti. ( 28 ) Páni Sd a Sn preto tvrdia, že dohoda o obchode a spolupráci mala mať článok 82 ods. 1 písm. d) ZFEÚ ako dodatočný právny základ, v dôsledku čoho sa uplatní protokol č. 21. Z tohto dôvodu by podľa ich názoru režim odovzdávania osôb upravený v dohode bol pre Írsko záväzný, len keby sa tento členský štát pre uvedený režim rozhodol.

70.

Konštatovanie Súdneho dvora o potrebe dodatočného osobitného právneho základu sa však týka len rozhodnutia o pozícii Európskej únie v orgánoch stanovených v dohode o pridružení – v uvedenom prípade pozície, ktorá sa má zaujať ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v Asociačnej rade zriadenej Dohodou medzi EHS a Tureckom. ( 29 ) Podľa článku 218 ods. 8 a 9 ZFEÚ Rada o takých záležitostiach rozhoduje kvalifikovanou väčšinou bez účasti Európskeho parlamentu. Pridanie osobitného vnútorného základu by zaručilo, že sa nebudú obchádzať prísnejšie procesné požiadavky na činnosť EÚ v danej oblasti.

71.

Na rozdiel od pozícií k špecifickým problematikám v rámci dohody o pridružení uzatvorenie dohody o obchode a spolupráci nesúviselo so špecifickou oblasťou politiky, ktorá by si vyžadovala kombináciu osobitnej právomoci s článkom 217 ZFEÚ. Rovnako ako dohoda o vystúpení sa aj dohoda o obchode a spolupráci zaoberá mnohými oblasťami, na ktoré sa vzťahujú Zmluvy. Režim odovzdávania osôb upravený v tretej časti hlavy VII dohody o obchode a spolupráci je len jednou z týchto početných oblastí.

72.

V tomto smere sa právomoc na uzatváranie dohôd o pridružení podľa článku 217 ZFEÚ prinajmenšom do istej miery podobá na právomoc na uzatváranie dohôd o vystúpení podľa článku 50 ods. 2 ZEÚ alebo dohôd o rozvojovej spolupráci podľa článku 209 ods. 2 ZFEÚ. Pre všetky je typický hlavý cieľ, na dosiahnutie ktorého slúžia osobitné opatrenia, ktoré je možné prijať na základe osobitných právomocí.

73.

Požiadavka na doplnenie všetkých relevantných právomocí ako právnych základov by však mohla spôsobiť, že príslušná všeobecná právomoc a postup na uzatvorenie medzinárodnej dohody stratia svoju podstatu. ( 30 ) Požiadavka na doplnenie všetkých relevantných právomocí ako právnych základov dohody o obchode a spolupráci by okrem toho bola nerealizovateľná z dôvodu odlišných a často nezlučiteľných ( 31 ) procesných požiadaviek. ( 32 )

74.

Treba poukázať aj na to, že prinajmenšom v rámci vzťahu medzi Írskom a Spojeným kráľovstvom režim odovzdávania osôb stanovený v dohode o obchode a spolupráci nevytvára významné nové povinnosti, ale len zachováva povinnosti, ktoré existovali v predchádzajúcom režime upravenom v rámcovom rozhodnutí 2002/584 a v dohode o vystúpení. Ak by sa teda vyššie uvedená podmienka právomoci v súvislosti s rozvojovou spoluprácou ( 33 ) uplatnila aj na právomoc v oblasti dohôd o pridružení, v prejednávanej veci by nebola použiteľná.

75.

Tretia časť hlava VII dohody o obchode a spolupráci a najmä jej článok 632 sú preto správne založené na jedinom právnom základe, ktorým je článok 217 ZFEÚ. Nie je potrebné kombinovať túto právomoc s právomocou v oblasti priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

76.

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že protokol č. 21 sa nevzťahuje na režimy odovzdávania osôb v uvedených dvoch dohodách, v dôsledku čoho sú tieto režimy pre Írsko záväzné a nie je potrebné, aby si uplatnilo osobitné právo voľby (tzv. opt in).

77.

Navrhujem preto, aby Súdny dvor rozhodol takto:

Článok 62 ods. 1 písm. b) a článok 185 Dohody o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu a tretia časť hlava VII Dohody o obchode a spolupráci medzi Európskou úniou a Európskym spoločenstvom pre atómovú energiu na jednej strane a Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska na strane druhej, najmä jej článok 632, ktorý stanovuje pokračovanie režimu európskeho zatykača vo vzťahu k Spojenému kráľovstvu, sú pre Írsko záväzné.