—

uložiť Európskej únii povinnosť, aby žalobcovi zaplatila náhradu majetkovej ujmy (úroky a samostatné škody) vo výške 330 000 eur za deň od 1. júna 2020 (vrátane) do dňa prijatia rozhodnutia Európskej komisie v [dôvernom] (1) spise v súlade s ustanoveniami a zásadami rozsudkov Dilly’s Wellnesshotel C-493/14 z 21. júla 2016 a Eesti Pagar AS C-349/17 z 5. marca 2019,

—

uložiť Európskej únii povinnosť nahradiť žalobcovi škodu za stratu príležitostí vo výške 680 000 eur za deň od 1. júna 2020 (vrátane) do dňa prijatia rozhodnutia Európskej komisie v [dôvernom] spise v súlade s ustanoveniami a zásadami rozsudkov Dilly’s Wellnesshotel C-493/14 z 21. júla 2016 a Eesti Pagar AS C-349/17 z 5. marca 2019,

—

uložiť Európskej únii povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu vo výške 10 354 869,92 eura,

—

nariadiť, aby sa vyššie uvedená náhrada škody zvýšila o úroky z omeškania od vyhlásenia tohto rozsudku až do úplného zaplatenia v sadzbe stanovenej Európskou centrálnou bankou (ECB) pre jej hlavné refinančné operácie, plus dva percentuálne body,

—

uložiť Európskej únii povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

V prvej časti žalobca tvrdí, že vo svojej sťažnosti Európskej komisii poukázal na neoznámené vstupy Francúzska vo forme investičného kapitálu do fondu spravovaného spoločnosťou založenou podľa súkromného práva s výlučnými a osobitnými právami v zmysle článku 106 ods. 1 ZFEÚ. Domnieva sa, že Komisia porušila mechanizmy a zásady uvedené v rozsudkoch z 21. júla 2016, Dilly’s Wellnesshotel, C-493/14, EU:C:2016:577 a z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C-349/17, EU:C:2019:172. Podľa žalobcu Komisia porušuje po prvé zásadu „lex posterior derogat legi priori“, po druhé hierarchiu noriem v článku 288 ZFEÚ a po tretie zásadu „lex specialis derogat legi generali“. Napokon Komisia porušila procesné práva žalobcu tým, že po uplynutí primeranej lehoty nezačala formálne konanie stanovené v článku 108 ods. 2 ZFEÚ.

2.

V druhej časti žalobca tvrdí, že bol zbavený rozhodujúcich a potrebných právnych účinkov, ktoré prináša začatie formálneho konania a ktoré by mu umožnilo odôvodniť vnútroštátnym súdom existenciu povinnosti vymáhať príslušnú nezákonnú pomoc. Podľa žalobcu by mu to umožnilo prijať predbežné opatrenia zamerané najmä na riešenie naliehavosti neexistencie jeho dostatočného príjmu.

3.

V tretej časti sa žalobca domnieva, že bola preukázaná priama a určitá povaha spôsobenej ujmy z dôvodu, že protiprávne konanie Komisie mu bránilo získať od francúzskych orgánov náhradu škody, aby sa zabezpečilo zaplatenie jeho bankových splátok, čo vedie k materiálnym škodám, strate príležitostí a nemajetkovej ujme, nahraditeľnej Úniou.