–

Prokuratura Okręgowa w Warszawie, v zastúpení: S. Bańko, M. Dubowski a A. Reczka,

–

YP, v zastúpení: B. Biedulski, adwokat,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, K. Straś a S. Żyrek, splnomocnení zástupcovia,

–

belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs, C. Pochet a L. Van den Broeck, splnomocnené zástupkyne,

–

dánska vláda, v zastúpení: J. Farver Kronborg, J. Nymann‑Lindegren, V. Pasternak Jørgensen a M. Søndahl Wolff, splnomocnení zástupcovia,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman, M. A. M. de Ree a C. S. Schillemans, splnomocnené zástupkyne,

–

fínska vláda, v zastúpení: H. Leppo, splnomocnená zástupkyňa,

–

švédska vláda, v zastúpení: A. Runeskjöld a H. Shev, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: K. Herrmann a P. J. O. Van Nuffel, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 2 a článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj zásady prednosti práva Únie, zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ a zásady právnej istoty.

2

Prejednávané návrhy boli podané jednak v rámci trestných konaní, ktoré začala Prokuratura Okręgowa w Warszawie (Krajská prokuratúra Varšava, Poľsko) proti YP a i. vo veci rôznych trestných činov, a jednak v rámci konania medzi tou istou krajskou prokuratúrou a M. M. vo veci zriadenia povinného záložného práva na nehnuteľnosť vo vlastníctve M. M.

3

Článok 45 ods. 1 Konstytucja Rzeczypospolitej Polskiej (Ústava Poľskej republiky) (ďalej len „Ústava“) stanovuje:

„Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola bez zbytočného odkladu spravodlivo a verejne prejednaná príslušným, nezávislým a nestranným súdom.“

4

Podľa článku 179 Ústavy sudcov vymenúva prezident Poľskej republiky na návrh Krajowa Rada Sądownictwa (Štátna súdna rada, Poľsko) (ďalej len „KRS“) na dobu neurčitú.

5

Článok 180 Ústavy znie:

„1.   Sudcovia sú neodvolateľní.

2.   Sudcu možno odvolať, pozastaviť mu výkon funkcie, preložiť do iného obvodu alebo na výkon inej funkcie proti jeho vôli len v súlade so súdnym rozhodnutím a len v prípadoch stanovených zákonom.

…“

6

Článok 181 Ústavy stanovuje:

„Sudca môže byť uznaný za trestnoprávne zodpovedného alebo pozbavený osobnej slobody len s predchádzajúcim súhlasom súdu zriadeného zákonom. …“

7

Prostredníctvom Ustawa o Sądzie Najwyższym (zákon o Najvyššom súde) z 8. decembra 2017 (Dz. U. z roku 2018, položka 5) bol okrem iného zriadený v rámci Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko) nový senát s názvom Izba Dyscyplinarna (disciplinárny senát) (ďalej len „disciplinárny senát“) upravený v § 3 bode 5 tohto zákona.

8

Ustawa o zmianie ustawy – Prawo o ustroju sądów powszechnych, ustawy o Sądzie Najwyższym oraz niektórych innych ustaw (zákon, ktorým sa mení zákon o organizácii všeobecných súdov, zákon o Najvyššom súde a niektoré ďalšie zákony) z 20. decembra 2019 (Dz. U. z roku 2020, položka 190), ktorý nadobudol účinnosť 14. februára 2020, zmenil zákon o Najvyššom súde okrem iného vložením nového bodu 1a do jeho § 27 ods. 1.

9

§ 27 ods. 1 novelizovaného zákona o Najvyššom súde stanovuje:

„Do pôsobnosti disciplinárneho senátu patria:

10

§ 41b zákona o organizácii všeobecných súdov spomenutého v bode 9 tohto rozsudku, v znení zákona z 20. decembra 2019 spomenutého v bode 8 tohto rozsudku (ďalej len „zákon o všeobecných súdoch“), stanovuje:

„1.   Orgánom príslušným na preskúmanie sťažnosti alebo žiadosti týkajúcej sa činnosti súdu je predseda súdu.

…

3.   Orgánom príslušným na preskúmanie sťažnosti týkajúcej sa činnosti predsedu [sąd rejonowy (okresný súd, Poľsko)], predsedu [sąd okręgowy (krajský súd, Poľsko)] alebo predsedu [sąd apelacyjny (odvolací súd, Poľsko)] je predseda [sąd okręgowy (krajský súd)], predseda [sąd apelacyjny (odvolací súd)] a [KRS].“

11

§ 42a zákona o všeobecných súdoch uvádza:

„1.   V súvislosti s činnosťou súdov alebo orgánov súdov nie je dovolené spochybňovať legitimitu [súdov], ústavných orgánov štátu a orgánov zodpovedných za preskúmanie a ochranu práva.

2.   Všeobecný súd alebo iný orgán nemôže určiť ani posúdiť zákonnosť vymenovania sudcu alebo právomoci plniť úlohy v oblasti výkonu spravodlivosti, ktorá vyplýva z tohto vymenovania.“

12

§ 47a ods. 1 tohto zákona stanovuje:

„Veci sa prideľujú sudcom a justičným čakateľom náhodne podľa konkrétnych kategórií vecí, s výnimkou prípadov, keď sa veci prideľujú službukonajúcemu sudcovi.“

13

§ 47b uvedeného zákona stanovuje:

„1.   Zmena v zložení súdu je prípustná len vtedy, ak súd nemôže preskúmať vec vo svojom súčasnom zložení alebo ak existuje trvalá prekážka preskúmania veci týmto súdom v jeho súčasnom zložení. Ustanovenia § 47a sa uplatňujú mutatis mutandis.

…

3.   Rozhodnutia uvedené [v odseku 1]… prijíma predseda súdu alebo ním poverený sudca.“

14

§ 80 zákona o všeobecných súdoch stanovuje:

„1.   Sudcu nemožno zadržať ani trestne stíhať bez súhlasu príslušného disciplinárneho súdu. …

…

2c.   Disciplinárny súd prijme uznesenie, ktorým udelí súhlas s trestným stíhaním sudcu, ak existuje dostatočne dôvodné podozrenie, že spáchal trestný čin. Uznesenie obsahuje rozhodnutie o súhlase s trestným stíhaním sudcu a dôvody, na ktorých sa zakladá.

…“

15

§ 107 ods. 1 tohto zákona znie:

„Sudca je na disciplinárnej úrovni zodpovedný za porušenie pracovných povinností (disciplinárne previnenie), a to aj v týchto prípadoch:

…

…“

16

§ 110 ods. 2a uvedeného zákona stanovuje:

„… Vo veciach uvedených v § 80… je príslušným súdom v prvom stupni [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] zasadajúci ako samosudca disciplinárneho senátu a v druhom stupni [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] zasadajúci v rozhodovacom zložení zloženom z troch sudcov disciplinárneho senátu.“

17

§ 129 ods. 1 až 3 tohto zákona stanovujú:

„1.   Disciplinárny súd môže pozastaviť výkon funkcie sudcovi, proti ktorému sa začalo disciplinárne konanie…, a môže tak urobiť aj vtedy, ak prijme uznesenie, ktorým udelí súhlas so začatím trestného konania proti dotknutému sudcovi.

2.   Ak disciplinárny súd prijme uznesenie, ktorým udelí súhlas so začatím trestného konania proti sudcovi vo veci úmyselného trestného činu stíhaného z úradnej moci, automaticky pozastaví sudcovi výkon funkcie.

3.   Ak disciplinárny súd pozastaví sudcovi výkon funkcie, zníži počas trvania tohto pozastavenia výšku jeho odmeny o 25 % až 50 %;…“

18

§ 241 ods. 1 Kodeks karny (Trestný zákon) stanovuje, že „kto bez povolenia zverejní informácie týkajúce sa vyšetrovania trestného činu pred ich sprístupnením v súdnom konaní, potrestá sa pokutou, trestom obmedzenia slobody alebo trestom odňatia slobody až na dva roky“.

19

§ 439 ods. 1 Kodeks postępowania cywilnego (Trestný poriadok) stanovuje:

„Bez ohľadu na obmedzenia odvolania, predložené odvolacie dôvody a vplyv porušenia na obsah rozhodnutia odvolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, ak:

…“

20

Na základe obžaloby zo 7. februára 2017, ktorú podala krajská prokuratúra Varšava, je YP a trinásť ďalších obžalovaných stíhaných v konaní na Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko) pre viacero trestných činov, ktoré spôsobili ujmu 229 poškodeným. Táto vec bola pridelená sudcovi I. T. rozhodujúcemu ako samosudca uvedeného súdu. Spis vo veci samej obsahuje 197 zväzkov a pred týmto sudcom sa už uskutočnilo viac ako sto pojednávaní, v priebehu ktorých boli vypočutí obžalovaní, poškodení a viac ako 150 svedkov. Ku dňu podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑615/20 sa konanie blížilo do svojej záverečnej fázy, pričom zostávalo vypočuť už len niekoľko svedkov a znalcov.

21

Dňa 14. februára 2020 Prokuratura Krajowa Wydział Spraw Wewnętrznych (Vrchná prokuratúra, odbor vnútorných záležitostí, Poľsko) požiadala disciplinárny senát o udelenie súhlasu s trestným stíhaním sudcu I. T. za to, že „dňa 18. decembra 2017 vo Varšave si ako verejný činiteľ… verejne nesplnil svoje služobné povinnosti… a [prekročil] svoje právomoci… tým, že povolil zástupcom médií, aby si vyhotovili obrazový a zvukový záznam z pojednávania na [Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava)] vo veci…, ako aj z vyhlásenia uznesenia v tejto veci a jeho ústneho odôvodnenia, čím bez zákonom požadovaného súhlasu oprávnenej osoby sprístupnil neoprávneným osobám informácie z prípravného konania, ktoré viedla Krajská prokuratúra Varšava vo veci…, ktoré získal pri výkone svojej funkcie, a konal tak v rozpore s verejným záujmom, čo predstavuje trestný čin v zmysle § 231 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 266 ods. 2, § 241 ods. 1 a § 11 ods. 2 Trestného zákona“.

22

Dňa 9. júna 2020 disciplinárny senát rozhodujúci v prvom stupni ako samosudca tejto žiadosti nevyhovel. Na základe odvolania vrchnej prokuratúry disciplinárny senát, rozhodujúci v druhom stupni v rozhodovacom zložení zloženom z troch sudcov, uznesením z 18. novembra 2020 (ďalej len „sporné uznesenie“) udelil súhlas so začatím trestného konania proti sudcovi I. T., pozastavil mu výkon funkcie a po dobu pozastavenia výkonu funkcie mu znížil odmenu o 25 %.

23

Vnútroštátny súd, ktorým je rozhodovacie zloženie Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava) v súčasnosti poverené rozhodovaním v trestnom konaní uvedenom v bode 20 tohto rozsudku a v ktorom sudca I. T. zasadá ako samosudca, uvádza, že sporné uznesenie môže brániť tomu, aby toto rozhodovacie zloženie ďalej postupovalo v tomto konaní.

24

Za týchto podmienok Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

25

YP, Krajská prokuratúra Varšava a Európska komisia vo svojich pripomienkach uviedli, že odvolanie krajskej prokuratúry proti rozhodnutiu vnútroštátneho súdu vo veci C‑615/20 bolo zamietnuté uznesením Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava, Poľsko) z 24. februára 2021, v ktorom tento odvolací súd konštatoval, že je možné, že sporné uznesenie nie je súdnym rozhodnutím, keďže bolo prijaté disciplinárnym senátom, ktorý nie je nezávislým súdom.

26

Krajská prokuratúra Varšava obvinila M. M. z rôznych trestných činov, okrem iného z nepodania návrhu na vyhlásenie konkurzu, neuspokojenia pohľadávok veriteľov, nepredloženia účtovnej závierky spoločnosti a z bankového podvodu.

27

V tomto kontexte prokurátor rozhodnutím z 9. júna 2020 nariadil zriadenie povinného záložného práva na nehnuteľnosť vo vlastníctve M. M. a jeho manželky na zabezpečenie prípadnej pokuty a súdnych poplatkov, ktoré by mohli byť M. M. uložené. M. M. podal proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok na Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava), v rámci ktorého bola vec týkajúca sa tohto opravného prostriedku pridelená sudcovi I. T.

28

V nadväznosti na prijatie sporného uznesenia, ktorým bol okrem iného pozastavený výkon funkcie sudcovi I. T., predseda Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava) na základe § 47b ods. 1 a 3 zákona o všeobecných súdoch vydal 24. novembra 2020 uznesenie, ktorým nariadil predsedníčke senátu, v ktorom zasadal sudca I. T., zmeniť zostavenie rozhodovacieho zloženia vo veciach, ktoré boli pridelené tomuto sudcovi, s výnimkou veci, v ktorej uvedený sudca I. T. predložil Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý je predmetom veci C‑615/20. Predsedníčka uvedeného senátu teda s využitím IT nástroja a v súlade s ustanoveniami § 47a a § 47b ods. 3 zákona o všeobecných súdoch prijala uznesenie o novom pridelení vecí pôvodne pridelených sudcovi I. T. vrátane veci uvedenej v bode 27 tohto rozsudku.

29

Podľa vnútroštátneho súdu, ktorým je iné rozhodovacie zloženie Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava) zasadajúce ako samosudca, ktorému bola táto vec nanovo pridelená, tento sled udalostí svedčí o tom, že predseda tohto súdu priznal spornému uzneseniu záväzný účinok, keď dospel k záveru, že pozastavenie výkonu funkcie sudcovi I. T. bráni tomu, aby uvedená vec bola preskúmaná týmto sudcom, respektíve že existuje trvalá prekážka takéhoto preskúmania v zmysle § 47b ods. 1 zákona o všeobecných súdoch.

30

Za týchto podmienok Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

31

Obe jednotlivé rozhodovacie zloženia Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava), ktoré predložili prejednávané návrhy na začatie prejudiciálneho konania (ďalej len „vnútroštátne súdy“), podali návrhy na ich prejednanie v skrátenom konaní podľa článku 105 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Vnútroštátne súdy na podporu týchto návrhov v podstate uviedli, že použitie skráteného konania je v prejednávanej veci odôvodnené, keďže odpovede na položené otázky môžu mať vplyv nielen na ich zloženie, ale aj na situáciu sudcov iných sudcov, než je sudca I. T., voči ktorým disciplinárny senát prijal alebo má v úmysle prijať opatrenia obdobné spornému uzneseniu.

32

Článok 105 ods. 1 rokovacieho poriadku stanovuje, že na návrh vnútroštátneho súdu alebo výnimočne i bez návrhu môže predseda Súdneho dvora, ak si povaha veci vyžaduje jej prejednanie bez zbytočného odkladu, po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta rozhodnúť, že prejudiciálne konanie prebehne v skrátenom konaní.

33

Treba pripomenúť, že takéto skrátené konanie predstavuje procesný nástroj určený na riešenie mimoriadne naliehavej situácie. Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že skrátené konanie sa nemusí uplatniť, ak citlivá a zložitá povaha právnych problémov nastolených vo veci nie je vhodná na uplatnenie takéhoto konania, najmä ak sa nezdá vhodné skrátiť písomnú časť konania na Súdnom dvore [rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 54, ako aj citovaná judikatúra].

34

V prejednávanej veci predseda Súdneho dvora rozhodnutiami z 9. decembra 2020 a z 21. januára 2021 po vypočutí sudkyne spravodajkyne a generálneho advokáta rozhodol, že nie je opodstatnené vyhovieť návrhom uvedeným v bode 31 tohto rozsudku.

35

Hoci sa totiž položené otázky bezpochyby týkajú základných ustanovení práva Únie, predsa len majú zložitú a citlivú povahu a spadajú do vnútroštátneho procesného kontextu, ktorý je sám osebe pomerne zložitý, takže nie je veľmi vhodné prejednať ich v konaní, ktoré sa odchyľuje od bežných procesných pravidiel. Zavážila tiež skutočnosť, že iné veci prejednávané na Súdnom dvore, v ktorých boli položené otázky podobné otázkam položeným v prejednávaných veciach, boli už v pokročilom štádiu konania.

36

V uvedených rozhodnutiach z 9. decembra 2020 a z 21. januára 2021 však predseda Súdneho dvora rozhodol o prednostnom prejednaní vecí podľa článku 53 ods. 3 rokovacieho poriadku. Okrem toho uvedeným rozhodnutím z 21. januára 2021 predseda Súdneho dvora spojil veci C‑615/20 a C‑671/20 na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj rozsudku.

37

Po skončení písomnej časti konania v uvedených veciach bolo rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 28. októbra 2021 konanie v týchto veciach prerušené až do skončenia písomnej časti konania vo veci C‑204/21, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov), a to vzhľadom na úzku súvislosť medzi otázkami nastolenými v týchto troch veciach. V nadväznosti na skončenie písomnej časti konania v uvedenej veci sa potom od 23. februára 2022 pokračovalo v konaní v prejednávaných spojených veciach.

38

Poľská vláda a Krajská prokuratúra Varšava tvrdia, že návrhy na začatie prejudiciálneho konania sú z rôznych dôvodov neprípustné.

39

V prvom rade tvrdia, že vzhľadom na to, že konania vo veci samej sa riadia výlučne vnútroštátnym trestným právom, ktoré patrí do výlučnej právomoci členských štátov, tieto konania majú čisto vnútroštátnu povahu a nijako nesúvisia s ustanoveniami práva Únie, ktorých sa týkajú otázky položené Súdnemu dvoru. Pokiaľ ide konkrétne o taký akt, akým je sporné uznesenie, z článku 5 ZEÚ a z článkov 3 a 4 ZFEÚ tak vyplýva, že len členským štátom prináleží rozhodnúť, či sudcom priznajú trestnoprávnu imunitu, a ak im ju priznajú, určiť rozsah a postup prípadného zbavenia tejto imunity, ako aj dôsledky spojené s takýmto zbavením imunity.

40

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že hoci organizácia súdnictva v členských štátoch, najmä zriadenie, zloženie, právomoci a fungovanie vnútroštátnych súdov, ako aj pravidlá upravujúce postup vymenovania sudcov alebo tiež pravidlá týkajúce sa postavenia sudcov a výkonu ich sudcovskej funkcie, akými sú disciplinárny režim sudcov a podmienky, za ktorých ich možno zbaviť imunity a pozastaviť im výkon funkcie, patria do právomoci týchto štátov, nič to nemení na skutočnosti, že členské štáty pri výkone tejto právomoci musia dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie a konkrétne z článkov 2 a 19 ZEÚ [pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, body 56, 60 až 62 a 95, ako aj citovanú judikatúru, a z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí ústavného súdu), C‑430/21, EU:C:2022:99, bod 38 a citovanú judikatúru].

41

Ďalej treba konštatovať, že tvrdenia uvedené v bode 39 tohto rozsudku sa v podstate týkajú rozsahu, a teda výkladu ustanovení práva Únie, ktorých sa týkajú prejudiciálne otázky, ako aj účinkov, ktoré môžu vyplývať z týchto ustanovení, najmä vzhľadom na prednosť tohto práva. Takéto tvrdenia, ktoré sa týkajú podstaty položených otázok, nemôžu zo svojej samotnej povahy viesť k ich neprípustnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2021, Prokuratura Rejonowa w Mińsku Mazowieckim a i., C‑748/19 až C‑754/19, EU:C:2021:931, bod 54 a citovanú judikatúru).

42

V druhom rade poľská vláda a Krajská prokuratúra Varšava zastávajú názor, že návrhy na začatie prejudiciálneho konania sú neprípustné, keďže odpovede Súdneho dvora na položené otázky nie sú nevyhnutné na účely výsledku konaní vo veci samej, a najmä nemôžu viesť k rozhodnutiam, ktoré by vnútroštátne súdy mohli prijať v rámci týchto konaní.

43

Podľa poľskej vlády totiž ani jeden z týchto vnútroštátnych súdov nemôže spochybniť sporné uznesenie. Okrem toho, aj keby Súdny dvor povolil niektorému z uvedených vnútroštátnych súdov nezohľadniť toto uznesenie, tieto súdy nemajú vo vnútroštátnom práve nijaký procesný základ, ktorý by im konkrétne umožňoval opätovne prideliť veci samé sudcovi, ktorý v nich pôvodne začal konať.

44

Poľská vláda sa domnieva, že prejudiciálne otázky sú v skutočnosti relevantné len v rámci trestného konania vedeného proti sudcovi I. T. Prípadné pochybnosti týkajúce sa výkladu takých ustanovení práva Únie, akých sa dovolávajú vnútroštátne súdy, totiž musia byť preskúmané v rámci tohto trestného konania, v ktorom má dotknutý sudca postavenie účastníka konania, a nie v kontexte konaní vo veci samej, ktoré mu boli náhodne pridelené predtým, ako mu bol sporným uznesením pozastavený výkon funkcie. Poľská vláda na pojednávaní pred Súdnym dvorom uviedla, že táto analýza získala medzičasom oporu v záveroch vyplývajúcich z bodov 60 a 71 rozsudku z 22. marca 2022, Prokurator Generalny a i. (Disciplinárny senát Najvyššieho súdu – Vymenovanie) (C‑508/19, EU:C:2022:201).

45

Krajská prokuratúra Varšava zase v súvislosti s konaním vo veci samej C‑615/20 tvrdí, že rozhodnutie o prerušení tohto konania, ktoré vnútroštátny súd nariadil v tejto veci, bráni ukončeniu uvedeného konania vyhlásením rozsudku týmto súdom v jeho súčasnom zložení, a že v prípade vymenovania nového rozhodovacieho zloženia dôvod tohto prerušenia zanikne, keďže sporné uznesenie sa týka výlučne sudcu I. T. Pokiaľ ide o konanie vo veci samej C‑671/20, pozastavenie výkonu funkcie sudcu I. T. predstavuje trvalú prekážku pokračovania tohto konania, čo bolo legitímnym dôvodom na nové pridelenie veci, v ktorej je toto konanie vedené, aby sa zabezpečila účinnosť tohto konania pri rešpektovaní práv dotknutých osôb podliehajúcich súdnej právomoci.

46

V tejto súvislosti však treba uviesť, že v tomto prípade sú oba vnútroštátne súdy v kontexte konaní vo veci samej, v ktorých rozhodujú, konfrontované s otázkami procesnej povahy, o ktorých treba rozhodnúť in limine litis a ktorých riešenie závisí od výkladu ustanovení a zásad práva Únie, ktorých sa týkajú prejudiciálne otázky. Vo veci C‑615/20 je totiž cieľom týchto otázok v podstate určiť, či vzhľadom na tieto ustanovenia a zásady práva Únie je samosudca, ktorý tvorí vnútroštátny súd, oprávnený ďalej prejednávať spor vo veci samej bez ohľadu na sporné uznesenie, ktorým mu bol pozastavený výkon funkcie. Pokiaľ ide o otázky vo veci C‑671/20, ich cieľom je v podstate určiť, či vzhľadom na tie isté ustanovenia a zásady práva Únie môže vnútroštátny súd v tejto veci bez toho, aby riskoval vznik disciplinárnej zodpovednosti v ňom zasadajúceho samosudcu, považovať toto uznesenie za nezáväzné, v dôsledku čoho by nebol oprávnený rozhodovať vo veci samej, ktorá mu bola nanovo pridelená v nadväznosti na toto uznesenie, a či teda má byť táto vec opätovne pridelená sudcovi, ktorý bol pôvodne poverený jej prejednaním.

47

Ako pritom vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, prejudiciálne otázky, ktorých cieľom je týmto spôsobom umožniť vnútroštátnemu súdu rozhodnúť in limine litis o takých ťažkostiach procesnej povahy, akými sú ťažkosti súvisiace s jeho vlastnou právomocou rozhodnúť vo veci, ktorú prejednáva, alebo tiež s právnymi účinkami, ktoré majú alebo nemajú byť priznané súdnemu rozhodnutiu, ktoré potenciálne bráni ďalšiemu prejednaniu takejto veci uvedeným súdom, sú podľa článku 267 ZFEÚ prípustné [pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, body 100, 112 a 113, ako aj citovanú judikatúru; zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19, EU:C:2021:798, body 93 a 94, ako aj zo 16. novembra 2021, Prokuratura Rejonowa w Mińsku Mazowieckim a i., C‑748/19 až C‑754/19, EU:C:2021:931, body 47 až 49].

48

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že na rozdiel od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 22. marca 2022, Prokurator Generalny a i. (Disciplinárny senát Najvyššieho súdu – Vymenovanie) (C‑508/19, EU:C:2022:201), na ktorý odkázala Poľská vláda, konania vo veci samej v prejednávaných spojených veciach vôbec nesúvisia s trestným konaním začatým proti sudcovi vnútroštátneho súdu vo veci C‑615/20 a v nijakom prípade nie sú vo vzťahu k nemu vedľajšími konaniami v zmysle bodu 71 uvedeného rozsudku. Závery vyplývajúce z uvedeného rozsudku preto nie je možné preniesť na konania vo veci samej v prejednávaných veciach.

49

Zo všetkých uvedených skutočností vyplýva, že prejednávané návrhy na začatie prejudiciálneho konania sú prípustné.

50

Prvou až treťou otázkou, ktoré je potrebné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd vo veci C‑615/20 v podstate pýta, či sa majú článok 2 ZEÚ, článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a článok 47 Charty vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, ktoré priznávajú orgánu, ktorého nezávislosť a nestrannosť nie sú zaručené, právomoc udeliť súhlas so začatím trestného konania proti sudcom všeobecných súdov a v prípade udelenia takéhoto súhlasu pozastaviť dotknutým sudcom výkon funkcie a znížiť im počas trvania tohto pozastavenia funkcie odmenu.

51

V tejto súvislosti je potrebné na úvod uviesť, že v období od podania prejednávaných návrhov na začatie prejudiciálneho konania Súdny dvor, na ktorý Komisia podala žalobu o nesplnenie povinnosti proti Poľskej republike, z dôvodov uvedených v bodoch 91 až 103 rozsudku z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) [C‑204/21, ďalej len „rozsudok Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov)“, EU:C:2023:442], a ako vyplýva z bodu 1 výroku uvedeného rozsudku, rozhodol, že Poľská republika si tým, že disciplinárnemu senátu, ktorého nezávislosť a nestrannosť nie sú zaručené, zverila právomoc rozhodovať vo veciach, ktoré sa priamo dotýkajú postavenia a výkonu funkcie sudcov a justičných čakateľov, ako sú žiadosti o súhlas so začatím trestného konania proti sudcom a justičným čakateľom, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

52

Súdny dvor konkrétne v bode 101 uvedeného rozsudku zdôraznil, že z pohľadu sudcov už samotná perspektíva rizika, že je možné žiadať o súhlas s ich trestným stíhaním a získať tento súhlas od orgánu, ktorého nezávislosť nie je zaručená, môže ovplyvniť ich vlastnú nezávislosť, pričom to isté platí, aj pokiaľ ide o riziko, že takýto orgán rozhodne o prípadnom pozastavení výkonu ich funkcie a znížení ich odmeny.

53

V bode 102 uvedeného rozsudku Súdny dvor pripomenul, že už v bode 112 svojho rozsudku z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov) (C‑791/19, EU:C:2021:596), konštatoval, že z dôvodov uvedených v bodoch 89 až 110 daného rozsudku nie je zaručená nezávislosť a nestrannosť disciplinárneho senátu.

54

V prejednávanej veci pritom z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že sporné uznesenie, ktorým bol udelený súhlas so začatím trestného stíhania samosudcu, ktorý tvorí vnútroštátny súd vo veci C‑615/20, t. j. všeobecný súd, ktorý môže na základe článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ rozhodovať o otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu práva Únie, a ktorým bol uvedenému sudcovi pozastavený výkon funkcie a znížená odmena, bolo prijaté na základe vnútroštátnych ustanovení, ktoré Súdny dvor v rozsudku Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) vyhlásil za nezlučiteľné s týmto ustanovením práva Únie v rozsahu, v akom priznávajú právomoc prijímať akty, akým je toto uznesenie, orgánu, ktorého nezávislosť a nestrannosť nie sú zaručené.

55

Závery obsiahnuté v bodoch 91 až 103 rozsudku Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov), na ktorých je založené konštatovanie nesplnenia povinnosti uvedené v bode 1 výroku uvedeného rozsudku, teda postačujú na zodpovedanie prvej až tretej otázky vo veci C‑615/20, pričom v tejto veci nie je potrebné podať aj výklad článku 2 ZEÚ a článku 47 Charty a preskúmať ostatné skutočnosti uvedené v prvej a tretej otázke.

56

V tomto kontexte treba tiež pripomenúť, že podľa článku 260 ods. 1 ZFEÚ platí, že ak Súdny dvor konštatuje, že členský štát si nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo Zmlúv, je tento členský štát povinný urobiť potrebné opatrenia, aby vyhovel rozsudku Súdneho dvora, ktorý má právnu silu rozhodnutej veci v skutkových a právnych bodoch, o ktorých skutočne alebo nevyhnutne rozhodlo dotknuté súdne rozhodnutie (rozsudok z 10. marca 2022, Grossmania, C‑177/20, EU:C:2022:175, bod 35 a citovaná judikatúra).

57

Ak sú teda orgány dotknutého členského štátu podieľajúce sa na výkone zákonodarnej právomoci povinné zmeniť vnútroštátne ustanovenia, ktoré boli predmetom rozsudku o nesplnení povinnosti, tak, aby boli v súlade s požiadavkami práva Únie, súdy tohto členského štátu majú zas povinnosť zabezpečiť dodržiavanie tohto rozsudku pri výkone ich poslania, čo predovšetkým znamená, že vnútroštátnym súdom prináleží, aby na základe záväznosti uvedeného rozsudku prípadne zohľadnili právne poznatky v ňom uvedené s cieľom určiť dosah ustanovení práva Únie, ktoré sú povinné uplatniť (rozsudok z 10. marca 2022, Grossmania, C‑177/20, EU:C:2022:175, bod 36 a citovaná judikatúra).

58

Z uvedeného vyplýva, že vnútroštátny súd vo veci C‑615/20 je v konaní vo veci samej v danej veci povinný vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce zo záverov rozsudku Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) uvedených v bodoch 51 až 55 tohto rozsudku.

59

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je potrebné odpovedať na prvú až tretiu otázku položenú vo veci C‑615/20 tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnym ustanoveniam, ktoré priznávajú orgánu, ktorého nezávislosť a nestrannosť nie sú zaručené, právomoc udeliť súhlas so začatím trestného konania proti sudcom všeobecných súdov a v prípade udelenia takéhoto súhlasu pozastaviť dotknutým sudcom výkon funkcie a znížiť im počas trvania tohto pozastavenia funkcie odmenu.

60

Štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd vo veci C‑615/20 v podstate pýta, či sa majú článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, ako aj zásada prednosti práva Únie, zásada lojálnej spolupráce zakotvená v článku 4 ods. 3 ZEÚ a zásada právnej istoty vykladať v tom zmysle, že:

61

Podľa ustálenej judikatúry zásada prednosti práva Únie zakotvuje prednostné postavenie tohto práva pred právom členských štátov. Táto zásada preto ukladá všetkým orgánom členských štátov povinnosť zaručiť plný účinok jednotlivých noriem Únie, pričom právo členských štátov nemôže mať vplyv na účinok priznaný týmto rôznym normám na území uvedených štátov [rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 156, ako aj citovaná judikatúra].

62

Uvedená zásada tak najmä vyžaduje, aby každý vnútroštátny súd, ktorý je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, zabezpečil plný účinok požiadaviek tohto práva v spore, o ktorom rozhoduje, pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatní akúkoľvek vnútroštátnu právnu úpravu alebo prax, ktorá je v rozpore s ustanovením práva Únie, ktoré má priamy účinok, a to bez toho, aby musel požiadať alebo vyčkať na predchádzajúce zrušenie tejto vnútroštátnej právnej úpravy alebo praxe zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí ústavného súdu), C‑430/21, EU:C:2022:99, bod 53 a citovanú judikatúru]. Dodržiavanie uvedenej povinnosti je nevyhnutné najmä na zaručenie rovnosti členských štátov pred Zmluvami a je vyjadrením zásady lojálnej spolupráce uvedenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí ústavného súdu), C‑430/21, EU:C:2022:99, bod 55 a citovanú judikatúru].

63

Súdny dvor pritom rozhodol, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ vykladaný s prihliadnutím na článok 47 Charty, ktorý ukladá členským štátom jasnú a presnú povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorá nie je spojená s nijakou podmienkou, najmä pokiaľ ide o nezávislosť a nestrannosť súdov, ktoré majú vykladať a uplatňovať právo Únie, a o požiadavku, aby tieto súdy boli zriadené zákonom, má takýto priamy účinok, ktorý znamená, že sa neuplatní akékoľvek ustanovenie vnútroštátneho práva, vnútroštátna judikatúra alebo prax, ktoré sú v rozpore s týmito ustanoveniami práva Únie, ako ich vykladá Súdny dvor [rozsudok Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov), bod 78, ako aj citovaná judikatúra].

64

Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že aj v prípade neexistencie vnútroštátnych legislatívnych opatrení, ktorými by sa ukončilo nesplnenie povinnosti konštatované Súdnym dvorom, vnútroštátnym súdom prináleží prijať všetky opatrenia na uľahčenie dosiahnutia plného účinku práva Únie v súlade so závermi uvedenými v rozsudku, ktorým sa konštatuje toto nesplnenie povinnosti. Okrem toho uvedené súdy sú podľa zásady lojálnej spolupráce stanovenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ povinné odstrániť protiprávne dôsledky takéhoto porušenia práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. marca 2022, Grossmania, C‑177/20, EU:C:2022:175, body 38 a 63, ako aj citovanú judikatúru).

65

Na účely splnenia povinností uvedených v bodoch 61 až 64 tohto rozsudku musí vnútroštátny súd neuplatniť taký akt, akým je sporné uznesenie, ktorým bolo v rozpore s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ nariadené pozastavenie výkonu funkcie sudcu, ak je to vzhľadom na danú procesnú situáciu nevyhnutné na zabezpečenie prednosti práva Únie [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19, EU:C:2021:798, body 159 a 161].

66

Vzhľadom na to, že konečné posúdenie skutkového stavu, ako aj uplatnenie a výklad vnútroštátneho práva prináleží v rámci konania upraveného v článku 267 ZFEÚ výlučne vnútroštátnemu súdu, vnútroštátnemu súdu tiež prináleží, aby s konečnou platnosťou určil konkrétne dôsledky, ktoré v konaní vo veci samej C‑615/20 vyplývajú zo zásady uvedenej v predchádzajúcom bode. V súlade s ustálenou judikatúrou však Súdny dvor môže na základe skutočností uvedených v spise poskytnúť vnútroštátnemu súdu výkladové prvky práva Únie, ktoré môžu byť pre tento súd na tento účel užitočné [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. marca 2021, A.B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie), C‑824/18, EU:C:2021:153, bod 96 a citovanú judikatúru].

67

V tejto súvislosti poľská vláda na pojednávaní poukázala na prijatie ustawa o zmianie ustawy o Sądzie Najwyższym oraz niektórych innych ustaw (zákon, ktorým sa mení zákon o Najvyššom súde a niektoré ďalšie zákony) z 9. júna 2022 (Dz. U. z roku 2022, položka 1259), ktorý nadobudol účinnosť 15. júla 2022. Podľa vysvetlení poskytnutých touto vládou tento nový zákon najmä zrušil disciplinárny senát a zaviedol prechodný režim, na základe ktorého každý sudca, vo vzťahu ku ktorému uvedený senát prijal uznesenie o udelení súhlasu so začatím trestného stíhania, má teraz možnosť požiadať o opätovné preskúmanie veci novým senátom zriadeným týmto zákonom v rámci Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), pričom tento nový senát musí v tomto prípade rozhodnúť o takejto žiadosti v lehote najviac dvanástich mesiacov.

68

Podľa uvedenej vlády teda existencia tohto nového opravného prostriedku môže umožniť vnútroštátnemu súdu vo veci C‑615/20 dosiahnuť prípadné preskúmanie sporného uznesenia, takže v prejednávanej veci už nie je potrebné toto uznesenie neuplatniť. Samotný Súdny dvor totiž v bode 161 rozsudku zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie) (C‑487/19, EU:C:2021:798), zdôraznil, že tento druh nápravy je odôvodnený len vtedy, ak sa vzhľadom na danú procesnú situáciu ukáže ako nevyhnutný na zabezpečenie prednosti práva Únie.

69

Z vysvetlení takto poskytnutých poľskou vládou však nevyplýva, že by sporné uznesenie v dôsledku nadobudnutia účinnosti zákona z 9. júna 2022 uvedeného v bode 67 týchto návrhov prestalo vyvolávať účinky, a teda ani to, že by zanikla prekážka, ktorá bráni vnútroštátnemu súdu vo veci C‑615/20 v jeho súčasnom zložení ďalej konať vo veci samej. Pokiaľ ide o skutočnosť, že dotknutý sudca má teraz možnosť požiadať o preskúmanie sporného uznesenia novozriadeným orgánom, ktorý má rozhodnúť v lehote najviac jedného roka, ani táto skutočnosť zrejme, s výhradou konečných overení, ktoré v tejto súvislosti prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, nemôže zaručiť, že táto prekážka môže byť bezodkladne odstránená, prípadne z iniciatívy súdnych orgánov, ktoré majú právomoc určiť a zmeniť zostavenie rozhodovacích zložení vnútroštátneho súdu, za podmienok umožňujúcich zabezpečiť dodržanie zásady prednosti práva Únie.

70

Napokon, ak bol taký akt, akým je sporné uznesenie, prijatý orgánom, ktorý nie je nezávislým a nestranným súdom v zmysle práva Únie, nemožno sa účinne odvolávať na nijaký dôvod založený na zásade právnej istoty alebo súvisiaci s údajným účinkom res iudicata tohto uznesenia s cieľom zabrániť tomu, aby vnútroštátny súd a súdne orgány, ktoré majú právomoc určiť a zmeniť zostavenie rozhodovacích zložení vnútroštátneho súdu, takéto uznesenie neuplatnili [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 160].

71

V tejto súvislosti treba najmä poznamenať, že vnútroštátny súd prerušil konanie vo veci samej C‑615/20 do vydania tohto rozsudku. V tomto kontexte sa a priori nezdá, že by ďalšie pokračovanie v tomto konaní sudcom, ktorý tvorí ako samosudca rozhodovacie zloženie vnútroštátneho súdu, najmä v súčasnom pokročilom štádiu tohto mimoriadne zložitého konania mohlo ohroziť právnu istotu. Naopak sa zdá, že takéto riešenie môže umožniť, aby prejednanie sporu vo veci samej dospelo k rozhodnutiu, ktoré bude v súlade jednak s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a jednak s právom dotknutých osôb podliehajúcich súdnej právomoci na spravodlivý proces v primeranej lehote.

72

Za týchto podmienok je vnútroštátny súd vo veci C‑615/20 oprávnený neuplatniť sporné uznesenie, takže z tohto hľadiska môže ďalej prejednávať spor vo veci samej vo svojom súčasnom zložení bez toho, aby mu v tom mohli brániť súdne orgány, ktoré majú právomoc určiť a zmeniť zostavenie rozhodovacích zložení vnútroštátneho súdu.

73

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je potrebné odpovedať na štvrtú otázku položenú vo veci C‑615/20 tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, zásada prednosti práva Únie a zásada lojálnej spolupráce zakotvená v článku 4 ods. 3 ZEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že:

74

Prvou a treťou otázkou, ako aj prvou časťou štvrtej otázky týkajúcou sa podmienok vymenovania členov disciplinárneho senátu, ktoré je potrebné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd vo veci C‑671/20 v podstate pýta, či sa majú článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, ako aj zásady prednosti práva Únie, lojálnej spolupráce a právnej istoty vykladať v tom zmysle, že:

75

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vo veci C‑671/20 vyplýva, že v nadväznosti na prijatie sporného uznesenia, ktorým bol udelený súhlas s trestným stíhaním sudcu I. T. a pozastavený výkon jeho funkcie, predseda Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava) na základe § 47b ods. 1 a 3 zákona o všeobecných súdoch vydal uznesenie, ktorým nariadil predsedníčke senátu, v ktorom zasadal sudca I. T., zmeniť zostavenie rozhodovacieho zloženia vo veciach, ktoré boli pridelené tomuto sudcovi, s výnimkou veci, v ktorej uvedený sudca I. T. predložil Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý je predmetom veci C‑615/20. Následne predsedníčka uvedeného senátu s využitím IT nástroja určeného na tento účel prijala uznesenie o novom pridelení veci samej inému rozhodovaciemu zloženiu, konkrétne vnútroštátnemu súdu v prejednávanej veci C‑671/20.

76

Z úvah, na ktorých je založená odpoveď na štvrtú otázku položenú vo veci C‑615/20, vyplýva, že priamy účinok spojený s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ znamená, že vnútroštátne súdy neuplatnia uznesenie, ktoré vedie k pozastaveniu výkonu funkcie sudcu v rozpore s týmto ustanovením, ak je to vzhľadom na danú procesnú situáciu nevyhnutné na zabezpečenie prednosti práva Únie.

77

Na účely zabezpečenia účinnosti článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ je táto povinnosť záväzná najmä pre rozhodovacie zloženie, ktorému bola dotknutá vec v dôsledku takéhoto uznesenia nanovo pridelená, a toto rozhodovacie zloženie je teda povinné zdržať sa rozhodovania v tejto veci [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. marca 2022, Prokurator Generalny a i. (Disciplinárny senát Najvyššieho súdu – Vymenovanie), C‑508/19, EU:C:2022:201, bod 74]. Uvedená povinnosť platí rovnako aj pre orgány, ktoré majú právomoc určiť a zmeniť zostavenie rozhodovacích zložení vnútroštátneho súdu, ktoré teda musia opätovne prideliť túto vec rozhodovaciemu zloženiu, ktoré v nej pôvodne začalo konať.

78

Z dôvodu uvedeného v bode 70 tohto rozsudku sa v prejednávanej veci nemožno účinne odvolávať na nijaký dôvod založený na zásade právnej istoty alebo súvisiaci s údajným účinkom res iudicata uvedeného uznesenia.

79

V tejto súvislosti je dôležité uviesť, že ako vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vo veci C‑671/20 a na rozdiel od iných vecí pridelených sudcovi I. T., ktoré boli medzičasom tiež nanovo pridelené iným rozhodovacím zloženiam, v ktorých však tieto nové zloženia pokračovali v prejednávaní, prípadne ich skončili prijatím rozhodnutia, v uvedenej veci bolo konanie vo veci samej prerušené do vydania tohto rozsudku. Za týchto podmienok je zrejmé, že pokračovanie v tomto konaní sudcom I. T. môže bez ohľadu na prieťahy spôsobené sporným uznesením viesť k rozhodnutiu, ktoré bude v súlade tak s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, ako aj s požiadavkami vyplývajúcimi z práva dotknutej osoby podliehajúcej súdnej právomoci na spravodlivý proces.

80

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je potrebné odpovedať na prvú a tretiu otázku, ako aj na prvú časť štvrtej otázky položenej vo veci C‑671/20 tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, ako aj zásady prednosti práva Únie a lojálnej spolupráce sa majú vykladať v tom zmysle, že:

81

Druhou otázkou, ako aj druhou časťou štvrtej otázky týkajúcou sa podmienok vymenovania členov Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), ktoré je potrebné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd vo veci C‑671/20 v podstate pýta, či sa majú článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, ako aj zásady prednosti práva Únie a lojálnej spolupráce vykladať v tom zmysle, že bránia:

82

Pokiaľ ide po prvé o vnútroštátne ustanovenia, na ktoré odkazuje vnútroštátny súd vo veci C‑671/20, treba uviesť, že ustanovenia § 42a ods. 1 a 2 zákona o všeobecných súdoch stanovujú pre uvedené súdy okrem iného zákaz spochybňovať legitimitu súdov alebo posudzovať zákonnosť vymenovania sudcu alebo jeho právomoc plniť úlohy v oblasti výkonu spravodlivosti. Pokiaľ ide o ustanovenia § 107 ods. 1 bodu 3 uvedeného zákona, tie kvalifikujú ako disciplinárne previnenie každé konanie sudcov všeobecných súdov, ktoré spochybňuje účinnosť vymenovania sudcu.

83

Ako pritom vyplýva z vysvetlení poskytnutých týmto vnútroštátnym súdom, takéto vnútroštátne ustanovenia mu podľa jeho názoru môžu brániť v tom, aby rozhodol, že akt, akým je sporné uznesenie, nie je záväzný, a prípadne tento akt neuplatnil, a to aj keby bol povinný tak urobiť vzhľadom na odpovede poskytnuté Súdnym dvorom na jeho ostatné otázky. Podľa vnútroštátneho súdu by totiž takým konaním spochybnil legitimitu súdneho orgánu, konkrétne disciplinárneho senátu, a vážne ohrozil jeho fungovanie. Také preskúmanie záväznosti sporného uznesenia by zároveň vyžadovalo, aby uvedený vnútroštátny súd posúdil zákonnosť vymenovania členov zasadajúcich v uvedenom senáte a ich právomoci plniť úlohy v oblasti výkonu spravodlivosti a aby rozhodol o účinnosti ich vymenovania.

84

V tejto súvislosti z odpovede poskytnutej na prvú a tretiu otázku, ako aj na prvú časť štvrtej otázky vo veci C‑671/20 vyplýva, že vnútroštátne súdy, ktoré majú zabezpečiť účinok uznesenia, ktorým sa v rozpore s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ pozastavuje výkonu funkcie sudcu, musia neuplatniť takéto uznesenie, ak je to vzhľadom na danú procesnú situáciu nevyhnutné na zabezpečenie prednosti práva Únie.

85

Za týchto podmienok plnenie úloh, ktoré sú vnútroštátnemu súdu zverené Zmluvami, a dodržiavanie povinností, ktoré mu vyplývajú zo Zmlúv, keď zabezpečuje účinok takého ustanovenia, akým je článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, mu nemôže byť z povahy veci ani zakázané, ani kvalifikované ako disciplinárne previnenie sudcov zasadajúcich v takom súde [pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov), bod 132].

86

V rozsudku Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) tak Súdny dvor z dôvodov uvedených v bodoch 198 až 219 uvedeného rozsudku a ako vyplýva z bodu 3 výroku uvedeného rozsudku rozhodol, že Poľská republika si tým, že prijala a ponechala v platnosti § 42a ods. 1 a 2 zákona o všeobecných súdoch, ktorý zakazuje všetkým vnútroštátnym súdom preskúmavať dodržiavanie požiadaviek vyplývajúcich z práva Únie týkajúcich sa záruky nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty, ako aj zo zásady prednosti práva Únie.

87

Súdny dvor v uvedenom rozsudku z dôvodov uvedených v bodoch 125 až 163 uvedeného rozsudku a ako vyplýva z bodu 2 výroku uvedeného rozsudku tiež rozhodol, že Poľská republika si tým, že prijala a ponechala v platnosti § 107 ods. 1 body 2 a 3 zákona o všeobecných súdoch, ktorý umožňuje kvalifikovať preskúmanie dodržiavania požiadaviek Únie týkajúcich sa nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom ako disciplinárne previnenie, nesplnila najmä povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty.

88

V bodoch 56, 58 a 61 až 64 tohto rozsudku už pritom bolo uvedené, že vzhľadom na záväznosť rozsudkov, ktorými Súdny dvor konštatuje takéto nesplnenie povinnosti, ako aj na priamy účinok článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a na zásadu prednosti práva Únie, vnútroštátnym súdom, a teda najmä vnútroštátnemu súdu vo veci C‑671/20, prináleží, aby vo veciach, v ktorých rozhodujú, neuplatnili vnútroštátne ustanovenia, ktoré boli takto vyhlásené za nezlučiteľné s uvedeným ustanovením práva Únie. Z toho vyplýva, že dotknuté vnútroštátne ustanovenia, a najmä predmetné zákazy, ktoré tieto ustanovenia stanovujú pre všeobecné súdy, nemôžu brániť tomu, aby tento vnútroštátny súd preskúmal záväznosť sporného uznesenia a neuplatnil toto uznesenie, ako je jeho povinnosťou.

89

Pokiaľ ide po druhé o judikatúru Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), na ktorú odkazuje vnútroštátny súd, z vysvetlení poskytnutých týmto súdom vyplýva, že aj táto judikatúra mu podľa jeho názoru môže brániť v preskúmaní podmienok, za akých došlo k vymenovaniu členov disciplinárneho senátu, aby sa ubezpečil o nezávislosti a nestrannosti tohto orgánu a prípadne dospel k záveru o neuplatniteľnosti sporného uznesenia.

90

V tejto súvislosti a bez toho, aby bolo potrebné preskúmať druhú časť štvrtej otázky, ktorá sa týka podmienok vymenovania členov tohto ústavného súdu, stačí pripomenúť, že vzhľadom na priamy účinok článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ zásada prednosti práva Únie ukladá vnútroštátnym súdom povinnosť neuplatniť akúkoľvek vnútroštátnu judikatúru, ktorá je v rozpore s týmto ustanovením práva Únie, ako ho vykladá Súdny dvor [pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov), bod 78 a citovanú judikatúru].

91

Okrem toho je potrebné pripomenúť, že v prípade, ak by vnútroštátny súd v nadväznosti na rozsudky vydané Súdnym dvorom dospel k záveru, že judikatúra ústavného súdu je v rozpore s právom Únie, neuplatnenie takejto vnútroštátnej judikatúry takýmto vnútroštátnym súdom v súlade so zásadou prednosti práva Únie nemôže zakladať jeho disciplinárnu zodpovednosť [rozsudok Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov), bod 151 a citovaná judikatúra].

92

Vnútroštátnemu súdu vo veci C‑671/20 tak prináleží, aby neuplatnil vnútroštátne ustanovenia uvedené v bodoch 86 a 87 tohto rozsudku, ako aj judikatúru Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) uvedenú v bode 89 tohto rozsudku, pokiaľ sa ukáže, že uvedené ustanovenia a uvedená judikatúra môžu brániť tomuto vnútroštátnemu súdu v tom, aby neuplatnil sporné uznesenie a v dôsledku toho sa zdržal rozhodovania vo veci samej.

93

Vzhľadom na všetky uvedené úvahy je potrebné odpovedať na druhú otázku položenú vo veci C‑671/20 tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, ako aj zásady prednosti práva Únie a lojálnej spolupráce sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia:

94

Vzhľadom na to, že konanie na Súdnom dvore má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: