1.

Týmito návrhmi na začatie prejudiciálneho konania požaduje Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko) od Súdneho dvora výklad článku 7 smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času ( 2 ) a článku 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie ( 3 ).

2.

Tieto návrhy boli podané v rámci dvoch sporov, prvého medzi XP a spoločnosťou Fraport AG Frankfurt Airport Services Worldwide (ďalej len „Fraport“) a druhého medzi AR a spoločnosťou St. Vincenz‑Krankenhaus GmbH (ďalej len „St. Vincenz‑Krankenhaus“). Uvedené spory sa týkajú práva XP a AR na platenú ročnú dovolenku za referenčný rok, počas ktorého boli v situácii plnej invalidity alebo práceneschopnosti z dôvodu choroby.

3.

Súdny dvor má v podstate rozhodnúť, či právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave, z ktorej vyplýva, že právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktoré pracovník nadobudol v priebehu referenčného roka, počas ktorého bol plne invalidný alebo práceneschopný z dôvodu choroby, pričom jeho invalidita alebo práceneschopnosť odvtedy pretrváva, môže zaniknúť po uplynutí obdobia na prenesenie dovolenky, ktoré stanovuje vnútroštátne právo, hoci zamestnávateľ pracovníkovi neumožnil vykonať toto právo počas obdobia pred plnou invaliditou alebo práceneschopnosťou, keď skutočne pracoval.

4.

Súdny dvor musí teda v situácii, keď je pracovník práceneschopný počas viacerých po sebe idúcich referenčných období, ale čiastočne pracoval počas obdobia, v ktorom táto práceneschopnosť nastala, a domáha sa zachovania práva na dovolenku nadobudnutého počas tohto obdobia, zosúladiť závery, ktoré je možné vyvodiť na jednej strane z judikatúry vyplývajúcej z rozsudkov z 20. januára 2009, Schultz‑Hoff a i. ( 4 ), a z 22. novembra 2011, KHS ( 5 ), a na druhej strane z judikatúry vyplývajúcej z rozsudku zo 6. novembra 2018, Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften ( 6 ).

5.

Z výkladu prvých dvoch uvedených rozsudkov totiž síce vyplýva, že vnútroštátna právna úprava môže stanoviť časové obmedzenie práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktoré pracovník nadobudol počas po sebe idúcich referenčných období, keď bol práceneschopný z dôvodu choroby, môže sa však také časové obmedzenie systematicky uplatniť na právo na platenú dovolenku za kalendárny rok nadobudnuté týmto pracovníkom v priebehu referenčného obdobia, počas ktorého najprv pracoval a až následne sa stal práceneschopným? Treba vychádzať z toho, že ak si zamestnávateľ nesplnil povinnosť vyzvať a poučiť pracovníka o tom, že si má vyčerpať dovolenku, skôr než sa stal práceneschopným, pričom túto povinnosť Súdny dvor zdôraznil najmä v rozsudku Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften, uvedený pracovník nemôže stratiť nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorý nadobudol počas tohto referenčného obdobia? Toto sú v podstate ústredné otázky prejednávaných vecí.

6.

V nasledujúcich úvahách vysvetlím dôvody, pre ktoré sa domnievam, že článok 7 smernice 2003/88 a článok 31 ods. 2 Charty treba vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej môže právo pracovníka na platenú dovolenku za kalendárny rok nadobudnuté počas referenčného obdobia, v priebehu ktorého nastala jeho plná invalidita alebo práceneschopnosť z dôvodu choroby, ktorá odvtedy pretrváva, zaniknúť po uplynutí obdobia na prenesenie dovolenky stanoveného vnútroštátnym právom alebo neskôr, hoci zamestnávateľ mu neumožnil uplatniť si toto právo v primeranom čase, skôr než uňho nastala plná invalidita alebo práceneschopnosť.

7.

Článok 7 smernice 2003/88, nazvaný „Ročná dovolenka [Dovolenka za kalendárny rok – neoficiálny preklad]“, stanovuje:

„1.   Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia zabezpečujúce, že každý pracovník bude mať nárok na platenú ročnú dovolenku [platenú dovolenku za kalendárny rok – neoficiálny preklad] v trvaní najmenej štyroch týždňov v súlade s podmienkami pre vznik nároku a pre poskytnutia takej dovolenky, ustanovenými vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

2.   Namiesto minimálnej doby ročnej platenej dovolenky [platenej dovolenky za kalendárny rok – neoficiálny preklad] nemôže byť vyplatená peňažná náhrada, s výnimkou prípadov skončenia pracovného pomeru.“

8.

§ 7 Bundesurlaubsgesetz (spolkový zákon o dovolenke) ( 7 ) z 8. januára 1963 v znení zo 7. mája 2002, ktoré sa uplatní na pracovnoprávny vzťah medzi účastníkmi konania, ( 8 ) je nazvaný „Dátum, prenesenie a peňažná náhrada za dovolenku“. Znie takto:

„1.   Pri určovaní dátumu dovolenky je potrebné zohľadniť želanie pracovníka v tomto smere, pokiaľ toto zohľadnenie nie je v rozpore s naliehavými záujmami podniku alebo so želaniami iných pracovníkov, ktorí si vzhľadom na sociálne úvahy zaslúžia prednosť. Dovolenku je potrebné poskytnúť, keď o ňu pracovník žiada v nadväznosti na preventívne alebo rehabilitačné lekárske opatrenie.

2.   Dovolenka musí byť poskytnutá vcelku, pokiaľ naliehavé dôvody súvisiace s podnikom alebo dôvody súvisiace s osobou pracovníka nespôsobujú, že je nevyhnutné dovolenku rozdeliť na časti. Ak z takých dôvodov dovolenku nemožno poskytnúť vcelku a ak má pracovník nárok na dovolenku dlhšiu ako dvanásť pracovných dní, jedna časť dovolenky musí trvať najmenej dvanásť po sebe idúcich pracovných dní.

3.   Dovolenka musí byť poskytnutá a vyčerpaná počas prebiehajúceho kalendárneho roka. Prenesenie dovolenky do nasledujúceho kalendárneho roka je možné len vtedy, ak to odôvodňujú naliehavé dôvody súvisiace s podnikom alebo dôvody súvisiace s osobou pracovníka. V prípade prenesenia musí byť dovolenka poskytnutá a vyčerpaná počas prvých troch mesiacov nasledujúceho kalendárneho roka. Na žiadosť pracovníka je však čiastočná dovolenka nadobudnutá v súlade s § 5 ods. 1 písm. a) prenesená do nasledujúceho kalendárneho roka.

4.   Ak z dôvodu ukončenia pracovného pomeru už nie je možné poskytnúť celú dovolenku alebo jej časť, vzniká nárok na peňažnú náhradu.“

9.

XP, uznaný za zdravotne ťažko postihnutú osobu, je od roku 2000 zamestnaný v spoločnosti Fraport ako vodič v nákladnej doprave. Od 1. decembra 2014 poberá dôchodok z dôvodu plnej invalidity („Rente wegen voller Erwerbsminderung“), ktorý mu bol naposledy predĺžený do 31. augusta 2022. Z informácií poskytnutých Súdnemu dvoru vyplýva, že nejde o trvalú invaliditu, ale o invaliditu, ktorú každé tri roky prehodnocuje dôchodkový orgán, a že pracovnoprávny vzťah medzi oboma účastníkmi konania bol síce pozastavený, ale nie ukončený.

10.

XP tvrdí, že Fraport mu ešte dlhuje 34 pracovných dní dovolenky za rok 2014. Domnieva sa, že nárok na dovolenku nestratil, keďže Fraport si nesplnila povinnosť prispieť k poskytnutiu a vyčerpaniu dovolenky. Naopak Fraport sa domnieva, že nárok na dovolenku, ktorú si žalobca nevyčerpal v roku 2014, zanikol o polnoci 31. marca 2016 po uplynutí obdobia na prenesenie dovolenky. Podľa jej názoru totiž pracovník, ktorý zo zdravotných dôvodov nemôže čerpať dovolenku počas dlhého obdobia – ako XP z dôvodu svojej plnej invalidity –, stráca nárok na dovolenku pätnásť mesiacov po uplynutí referenčného roka pre túto dovolenku, a to bez ohľadu na to, či si zamestnávateľ splnil povinnosti s cieľom umožniť pracovníkovi čerpať dovolenku.

11.

Vnútroštátny súd uvádza, že spor vo veci samej sa týka existencie nároku XP na dovolenku za roky 2010, 2011 a 2014, ale len dovolenka za posledný uvedený rok je relevantná na účely tohto prejudiciálneho konania. ( 9 )

12.

Keďže súd rozhodujúci vo veci samej jeho žalobu zamietol, XP trvá na svojich nárokoch v rámci opravného prostriedku „Revision“.

13.

AR, ktorú zamestnáva St. Vincenz‑Krankenhaus, je nepretržite práceneschopná, odkedy ochorela v roku 2017. ( 10 ) Z informácií poskytnutých Súdnemu dvoru vyplýva, že AR nie je plne invalidná a že podala námietku proti rozhodnutiu, ktorým jej bola zamietnutá žiadosť o invalidný dôchodok.

14.

AR si nevyčerpala celú zákonom priznanú dovolenku za rok 2017. St. Vincenz‑Krankenhaus ju nevyzvala, aby si dovolenku vyčerpala, ani ju nepoučila, že ak o dovolenku nepožiada, môže o ňu prísť po uplynutí kalendárneho rok alebo obdobia na prenesenie dovolenky. AR navrhuje, aby súd určil, že má stále nárok na nevyčerpaných štrnásť dní dovolenky za kalendárny rok 2017. Domnieva sa, že o túto dovolenku neprišla, lebo zamestnávateľ ju včas nepoučil o riziku, že na ňu môže stratiť nárok. St. Vincenz‑Krankenhaus tvrdí, že nárok na dovolenku za rok 2017 zanikol najneskôr o polnoci 31. marca 2019.

15.

Spor medzi účastníkmi konania sa teda týka výlučne existencie nároku AR na dovolenku za rok 2017.

16.

Keďže súd rozhodujúci vo veci samej jej žalobu zamietol, AR trvá na svojich nárokoch v rámci opravného prostriedku „Revision“.

17.

Vnútroštátny súd uvádza, že podľa judikatúry Súdneho dvora vykladá § 7 BUrlG v súlade so smernicou 2003/88 v dvoch smeroch.

18.

Po prvé uplatnil judikatúru vyplývajúcu z rozsudku Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften, keď rozhodol, že nárok na minimálnu dovolenku v zásade zaniká na konci kalendárneho roka (§ 7 ods. 3 prvá veta BUrlG) alebo povoleného obdobia na prenesenie dovolenky (§ 7 ods. 3 druhá a štvrtá veta BUrlG), len ak predtým zamestnávateľ pracovníkovi umožnil vykonať jeho právo na dovolenku a pracovník napriek tomu túto dovolenku dobrovoľne nečerpal. Podľa konformného výkladu § 7 ods. 1 prvej vety BUrlG musí práve zamestnávateľ vyvinúť iniciatívu na účely konkretizácie tohto práva. Obmedzenie tohto práva v čase, ktoré upravuje § 7 ods. 3 BUrlG, v zásade predpokladá, že zamestnávateľ konkrétne a úplne transparentne dbá na to, aby pracovník skutočne mohol čerpať svoju platenú dovolenku za kalendárny rok.

19.

Ak si zamestnávateľ nesplnil povinnosť súčinnosti, nárok na dovolenku, ktorý nezanikne k 31. decembru referenčného roka, sa pripočíta k nároku na dovolenku, ktorý vznikne k 1. januáru nasledujúceho roka. Rovnako ako na nový nárok na dovolenku sa naň vzťahujú ustanovenia § 7 ods. 1 prvej vety a § 7 ods. 3 BUrlG. Zamestnávateľ teda môže zabrániť neobmedzenému kumulovaniu nárokov na dovolenku za viacero rokov, ak si a posteriori v priebehu prebiehajúceho referenčného roka splní povinnosť súčinnosti, pokiaľ ide o dovolenku za predchádzajúce referenčné roky. Ak si v takom prípade pracovník neuplatni kumulovaný nárok na dovolenku počas prebiehajúceho referenčného roka, hoci na to mal možnosť, stratí túto dovolenku na konci kalendárneho roka alebo obdobia na prenesenie dovolenky. Rozhodnutia Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd) sa týkali situácií, v ktorých pracovníci neboli plne invalidní alebo neboli dlhodobo chorí.

20.

Po druhé vnútroštátny súd na základe judikatúry vyplývajúcej z rozsudkov Schultz‑Hoff a i. a KHS rozhodol, že zákonný nárok na dovolenku podľa § 7 ods. 3 BUrlG nezaniká, ak je pracovník pre chorobu práceneschopný až do konca referenčného roka a/alebo obdobia na prenesenie dovolenky, a teda si ju nemôže vyčerpať. V takom prípade sa zachovaný nárok pripočíta k nároku na dovolenku nadobudnutému v nasledujúcom roku, a teda je znova obmedzený v čase na základe § 7 ods. 3 BUrlG. Pokiaľ však práceneschopnosť pretrváva, zaniká pätnásť mesiacov po uplynutí referenčného roka. Vnútroštátny súd túto judikatúru uplatnil aj v prípade, že pracovník poberal invalidný dôchodok.

21.

Tento súd uvádza, že po vydaní rozsudku Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften ešte nemal príležitosť rozhodovať o tom, či a v akých situáciách nárok na dovolenku v prípade pracovníkov, ktorí sú plne invalidní alebo dlhodobo chorí, zaniká pätnásť mesiacov po uplynutí referenčného roka, pokiaľ práceneschopnosť pretrváva.

22.

Rovnako ako Súdny dvor sa uvedený súd domnieva, že zánik práva na dovolenku v prípade, že pracovník dovolenku nemohol čerpať, je možný len výnimočne, pokiaľ nastanú osobitné okolnosti odôvodňujúce stratu tohto práva. ( 11 ) Podľa judikatúry toho istého súdu sú však také osobitné okolnosti v zásade vylúčené, ak pracovník dovolenku nemohol čerpať, lebo zamestnávateľ si nesplnil povinnosť vyzvať a poučiť ho alebo mu iným spôsobom zabránil vykonať jeho právo na dovolenku.

23.

Vnútroštátny súd sa však pýta, či táto judikatúra platí aj v prípade pracovníkov, ktorí sú plne invalidní alebo dlhodobo chorí.

24.

V tomto smere sa uvedený súd domnieva, že ak si zamestnávateľ včas splnil povinnosť súčinnosti, § 7 ods. 3 BUrlG sa má v súlade so smernicou 2003/88 vykladať v tom zmysle, že pracovník, ktorému choroba spôsobuje práceneschopnosť od začiatku referenčného roka alebo ktorý takú chorobu dostal v priebehu referenčného roka, stráca zákonný nárok na dovolenku pätnásť mesiacov po uplynutí referenčného roka, pokiaľ je nepretržite práceneschopný. Ak jeho práceneschopnosť trvá do 31. marca druhého roka, ktorý nasleduje po referenčnom roku, ide o osobitnú okolnosť, ktorá odôvodňuje obmedzenie nároku na dovolenku v čase s cieľom ochrániť vyšší záujem zamestnávateľa predísť neobmedzenému kumulovaniu nárokov na dovolenku, hoci chorý pracovník nemal možnosť uplatniť si právo na dovolenku.

25.

Naopak je potrebné, aby Súdny dvor objasnil, či právo Únie umožňuje aj zánik práva na dovolenku pätnásť mesiacov po uplynutí referenčného roka, prípadne dlhšej lehoty, pokiaľ pretrváva plná invalidita alebo práceneschopnosť z dôvodu choroby, ak si zamestnávateľ nesplnil povinnosť vyzvať a poučiť pracovníka a tento pracovník si aspoň čiastočne mohol vyčerpať dovolenku počas referenčného roka, skôr než uňho nastala plná invalidita alebo práceneschopnosť.

26.

Vnútroštátny súd sa teda pýta, či môže právo na platenú ročnú dovolenku nadobudnuté počas referenčného roka zaniknúť po uplynutí obdobia na prenesenie dovolenky, ktoré stanovuje vnútroštátne právo, ak zamestnávateľ pracovníkovi neumožnil uplatniť si toto právo, skôr než uňho počas tohto referenčného roka nastala práceneschopnosť. Predovšetkým vzhľadom na závery plynúce z rozsudkov KHS a Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften vzniká otázka, či sa s prihliadnutím na účel odpočinku, ktorý má plniť platená dovolenka za kalendárny rok, zásada, podľa ktorej je zánik práva na dovolenku podmienený tým, že zamestnávateľ si splní povinnosť vyzvať a poučiť pracovníka, uplatní len v rámci istých hraníc.

27.

Uvedený súd v tomto smere poukazuje na to, že možno vychádzať z toho, že ak by si zamestnávateľ včas splnil povinnosť vyzvať a poučiť pracovníka, pracovník by si ešte mohol vyčerpať platenú ročnú dovolenku, skôr než sa stal plne invalidným alebo práceneschopným. Pokiaľ zamestnávateľ pracovníka nevyzval a nepoučil v súlade s platnými právnymi predpismi, mal by znášať riziko, že nárok na dovolenku úplne nezanikne, ani keď plná invalidita alebo práceneschopnosť pracovníka pretrváva po 31. marci druhého roka, ktorý nasleduje po referenčnom roku.

28.

Uvedený súd však na základe judikatúry vyplývajúcej z rozsudku KHS poukazuje na to, že platená dovolenka za kalendárny rok môže splniť svoj účel odpočinku, len ak nie je prenesená nad rámec určitého časového limitu, takže vnútroštátna právna úprava môže stanoviť takú hranicu v prípade dlhodobej choroby pracovníkov, aby sa predišlo neobmedzenému kumulovaniu nárokov na dovolenku.

29.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že ak by sa tieto zásady vzťahovali aj na referenčný rok, počas ktorého nastala plná invalidita alebo práceneschopnosť pracovníka, ktorá odvtedy pretrváva, právo na platenú dovolenku za daný kalendárny rok by mohlo zaniknúť pätnásť mesiacov po jeho uplynutí, a to aj v prípade, že by si zamestnávateľ nesplnil povinnosť vyzvať a poučiť pracovníka. Nárok na dovolenku nadobudnutý za referenčný rok pred vznikom plnej invalidity alebo práceneschopnosti by teda zanikol napriek tomu, že pracovník by si dovolenku ešte mohol vyčerpať pred vznikom plnej invalidity alebo práceneschopnosti, ak by si zamestnávateľ včas splnil povinnosť vyzvať a poučiť pracovníka.

30.

Vnútroštátny súd ďalej uvádza, že Súdny dvor ešte nerozhodol o tom, či článok 7 smernice 2003/88 a článok 31 ods. 2 Charty stanovujú dátum počas referenčného roka, ku ktorému najneskôr si zamestnávateľ musí splniť povinnosť vyzvať a poučiť pracovníka, aby si túto povinnosť splnil „včas“ v zmysle práva Únie.

31.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky: ( 12 )

Vo veci C‑518/20 predložil písomné pripomienky XP, Fraport a Európska komisia.

32.

Vo veci C‑727/20 predložila písomné pripomienky AR, St. Vincenz‑Krankenhaus a Komisia.

33.

Týmito prejudiciálnymi otázkami, ktoré treba podľa môjho názoru preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd Súdneho dvora v podstate pýta, či sa má článok 7 smernice 2003/88 a článok 31 ods. 2 Charty vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej môže právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktoré pracovník nadobudol za referenčné obdobie, počas ktorého uňho nastala plná invalidita alebo práceneschopnosť z dôvodu choroby, ktorá odvtedy pretrváva, zaniknúť po uplynutí obdobia na prenesenie dovolenky, ktoré stanovuje vnútroštátne právo, alebo aj neskôr napriek tomu, že zamestnávateľ mu v primeranom čase neumožnil uplatniť si toto právo, skôr než uňho nastala plná invalidita alebo práceneschopnosť.

34.

Súdny dvor už rozhodoval o otázkach, ktoré sa týkali práva na platenú dovolenku za kalendárny rok v prípade pracovníka, ktorý až do ukončenia pracovného pomeru nemohol vykonať svoje právo na dovolenku z dôvodov, ktoré nezáviseli od jeho vôle, konkrétne z dôvodu choroby.

35.

V tejto súvislosti v rozsudku Schultz‑Hoff a i. vychádzal z konštatovania, podľa ktorého „smernica 2003/88 nerozlišuje medzi pracovníkmi, ktorí nie sú počas referenčného obdobia prítomní v práci z dôvodu krátkodobej alebo dlhodobej nemocenskej dovolenky, a pracovníkmi, ktorí počas daného obdobia skutočne pracovali“ ( 13 ). Podľa Súdneho dvora z toho vyplýva, že „pokiaľ ide o pracovníkov, ktorí sú oprávnene vypísaní na nemocenskú dovolenku, právo na platenú ročnú dovolenku priznané samotnou smernicou 2003/88 všetkým pracovníkom… nemôže podliehať podmienke členského štátu, ktorá sa týka povinnosti skutočne pracovať počas referenčného obdobia stanoveného týmto štátom“ ( 14 ).

36.

V tom istom rozsudku Súdny dvor ďalej rozhodol, že „článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 v zásade nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje pravidlá výkonu práva na platenú ročnú dovolenku výslovne priznaného touto smernicou vrátane zániku uvedeného práva uplynutím referenčného obdobia alebo obdobia na prenesenie dovolenky pod podmienkou, že pracovník, ktorému zaniká právo na platenú ročnú dovolenku, mal skutočne možnosť výkonu práva, ktoré mu smernica priznáva“ ( 15 ).

37.

Taká vnútroštátna právna úprava, akou je § 7 ods. 3 BUrlG, však patrí do oblasti pravidiel uplatňovania platenej ročnej dovolenky podľa článku 7 ods. 1 smernice 2003/88 v zmysle výkladu poskytnutého Súdnym dvorom. ( 16 ) Tento druh právnej úpravy patrí medzi pravidlá a postupy vnútroštátneho práva, ktoré sa uplatnia na účely stanovenia dovolenky pracovníkov s cieľom zohľadniť rôzne prítomné záujmy. ( 17 )

38.

Podľa Súdneho sa však v každej situácii treba „uistiť, že uplatnenie takýchto vnútroštátnych pravidiel nemôže viesť k zániku nárokov na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktoré získal pracovník, hoci tento pracovník nemal skutočne možnosť tieto nároky uplatniť“ ( 18 ). Teda „automatická strata nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorá nepodlieha predchádzajúcemu overeniu toho, či si pracovník skutočne mohol uplatniť tento nárok, je v rozpore s obmedzeniami… od ktorých sa členské štáty nemôžu odchýliť v prípade, že spresňujú pravidlá uplatňovania uvedeného nároku“ ( 19 ). Totiž „zánik nadobudnutého nároku pracovníka na platenú dovolenku za kalendárny rok alebo jeho súvisiaceho nároku na vyplatenie náhrady z titulu nevyčerpanej dovolenky v prípade skončenia pracovného pomeru bez toho, aby mala dotknutá osoba skutočne možnosť uplatniť tento nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok, totiž porušuje samotnú podstatu tohto nároku“ ( 20 ).

39.

Súdny dvor konštatoval, že pracovník, ktorý je na nemocenskej dovolenke celé referenčné obdobie a ešte aj po uplynutí tohto obdobia a/alebo obdobia na prenesenie dovolenky, „je zbavený za celé obdobie možnosti využiť vlastnú platenú ročnú dovolenku“ ( 21 ). Vyvodil z toho záver, že „článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnym ustanoveniam alebo praxi, ktoré stanovujú, že právo na platenú ročnú dovolenku zanikne uplynutím referenčného obdobia a/alebo obdobia na prenesenie dovolenky upraveného vnútroštátnym právom, aj keď pracovník bol na nemocenskej dovolenke počas celého referenčného obdobia a jeho práceneschopnosť trvala až do skončenia pracovného pomeru, a preto nemal možnosť vykonať svoje právo na platenú ročnú dovolenku“ ( 22 ).

40.

Je zaujímavé poukázať na to, že Súdny dvor vyvodil ten istý záver, pokiaľ ide o pracovníka, ktorý ako XP a AR v prejednávaných veciach počas určitej časti referenčného obdobia pracoval a následne začal čerpať nemocenskú dovolenku, ktorá pretrvávala po uplynutí tohto obdobia alebo obdobia na prenesenie dovolenky.

41.

Podľa Súdneho dvora totiž pracovník, ktorý čerpá dlhodobú nemocenskú dovolenku počas celého referenčného obdobia alebo len počas jeho časti, je z jeho pohľadu v rovnakej situácii, keďže „výskyt práceneschopnosti z dôvodu choroby nemožno predvídať“ ( 23 ). V každom prípade sa teda môže domáhať nároku na dovolenku nadobudnutého počas príslušného referenčného obdobia.

42.

Ak by však bola práceneschopnosť dlhodobá, taký výklad by mohol mať mechanicky za následok neobmedzené kumulovanie nárokov na platenú ročnú dovolenku, ktoré boli nadobudnuté počas po sebe idúcich období neprítomnosti na pracovisku z dôvodu choroby. Práve z tohto dôvodu Súdny dvor v rozsudku KHS uviedol, že riešenie, ktoré prijal v rozsudku Schultz‑Hoff a i., musí vzhľadom na „špecifické okolnosti“„podliehať drobným odlišnostiam“ ( 24 ).

43.

V osobitnom kontexte pracovníkov, ktorým bolo znemožnené uplatniť si právo na platenú dovolenku za kalendárny rok z dôvodu ich neprítomnosti na pracovisku v dôsledku choroby, tak Súdny dvor rozhodol, že keby bol pracovník, ktorý je práceneschopný počas viacerých po sebe idúcich referenčných období, oprávnený neobmedzene kumulovať všetky nároky na platenú dovolenku za kalendárny rok získané počas obdobia svojej neprítomnosti na pracovisku, takéto neobmedzené kumulovanie nárokov by už nezodpovedalo samotnému účelu práva na platenú dovolenku za kalendárny rok. ( 25 )

44.

Za špecifických okolností, v ktorých sa nachádza pracovník, ktorý je práceneschopný počas viacerých po sebe idúcich referenčných období, tak Súdny dvor rozhodol, že nielen vzhľadom na ochranu pracovníka, ktorá je cieľom smernice 2003/88, ale aj vzhľadom na ochranu zamestnávateľa, ktorý čelí riziku prílišného kumulovania období neprítomnosti zamestnanca na pracovisku a ťažkostiam s organizáciou práce, ktoré by z nich mohli vyplynúť, sa má článok 7 tejto smernice vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, ktorá obdobím na prenesenie dovolenky v trvaní pätnásť mesiacov, po uplynutí ktorého právo na platenú dovolenku za kalendárny rok zaniká, obmedzuje kumulovanie nárokov na dovolenku v prípade pracovníka, ktorý je práceneschopný počas viacerých po sebe idúcich referenčných období. ( 26 )

45.

V dôsledku toho treba preskúmať, či také okolnosti ako vo veci samej sú „špecifické“ v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku KHS, a preto odôvodňujú výnimku zo zásady stanovenej v článku 7 smernice 2003/88, ako aj článku 31 ods. 2 Charty, podľa ktorej nadobudnuté právo na platenú dovolenku za kalendárny rok nesmie zaniknúť uplynutím referenčného obdobia a/alebo obdobia prenesenia dovolenky, ktoré upravuje vnútroštátne právo, keď pracovník nemohol svoju dovolenku vyčerpať. ( 27 )

46.

Nemyslím si, že v prejednávaných veciach je možné konštatovať také špecifické okolnosti. Chcem totiž poukázať na to, že síce rovnako ako vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok KHS, ide o otázku časového obmedzenia práva na platenú dovolenku za kalendárny rok v prípade dlhodobej neprítomnosti pracovníka z dôvodu choroby alebo invalidity, medzi uvedenou a prejednávanou vecou však existuje významný rozdiel.

47.

Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok KHS, tak mal Súdny dvor rozhodnúť o tom, či riešenie, ktoré prijal v rozsudku Schultz‑Hoff a i., znamená, že pracovník na dlhodobej nemocenskej dovolenke je oprávnený neobmedzene kumulovať nároky na platenú ročnú dovolenku, ktoré nadobudol počas po sebe idúcich referenčných období. Táto otázka bola legitímna, lebo dotknutý pracovník počas neprítomnosti na pracovisku z dôvodu choroby skutočne nemohol vykonať svoje právo na dovolenku, takže ak by sa malo riešenie prijaté v rozsudku Schultz‑Hoff a i. uplatniť doslovne, tento nárok by nemohol zaniknúť. Súdny dvor si veľmi dobre uvedomoval, aké neprimerané situácie by mohli vyplynúť z tohto riešenia, a práve preto, aby im zabránil, priznal členským štátom možnosť stanoviť časové obmedzenie práva na platenú dovolenku za kalendárny rok nadobudnutého počas dlhodobej neprítomnosti na pracovisku z dôvodu choroby.

48.

Situácia v prejednávaných veciach je však odlišná, lebo dotknutí pracovníci sa nedomáhajú zachovania všetkých nárokov na platenú ročnú dovolenku, ktoré nadobudli počas svojej dlhodobej neprítomnosti na pracovisku, ale len nárokov na takú dovolenku nadobudnutých za referenčné obdobie, počas ktorého boli čiastočne v práci a čiastočne plne invalidní alebo práceneschopní z dôvodu choroby.

49.

Chcem však poukázať na to, že ako som už uviedol, Súdny dvor v rozsudku Schultz‑Hoff a i. v súvislosti s referenčným obdobím, počas ktorého určitá osoba čiastočne pracovala a následne bola vypísaná na nemocenskú dovolenku, konštatoval, že právo na platenú dovolenku za kalendárny rok nemôže zaniknúť.

50.

Okrem toho z rozsudku KHS vyvodzujem záver, že len preto, aby sa predišlo negatívnym následkom neobmedzeného kumulovania nárokov na platenú ročnú dovolenku nadobudnutých počas dlhodobej neprítomnosti na pracovisku z dôvodu choroby, Súdny dvor uznal, že je potrebné zaviesť odchýlku od zásady, podľa ktorej také nároky nemôžu zaniknúť, a v tejto súvislosti uznal možnosť ich časového obmedzenia.

51.

Domnievam sa, že takú odchýlku treba vykladať reštriktívne, a teda ju obmedziť na riziko, ktorému má zabrániť, konkrétne riziko neobmedzeného kumulovania nárokov na platenú ročnú dovolenku nadobudnutých počas dlhodobej neprítomnosti na pracovisku z dôvodu dlhodobej choroby. Inými slovami, ak také riziko neexistuje, musí prevládnuť zásada stanovená v článku 7 smernice 2003/88, podľa ktorej nadobudnuté právo na platenú dovolenku za kalendárny rok nemôže zaniknúť uplynutím referenčného obdobia a/alebo obdobia na prenesenie dovolenky stanoveného vnútroštátnym právom, pokiaľ pracovník nemohol čerpať dovolenku. ( 28 )

52.

V tomto smere treba zdôrazniť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora právo na platenú dovolenku za kalendárny rok nemožno vykladať reštriktívne. ( 29 ) Z toho vyplýva, že „akákoľvek výnimka z právnej úpravy Únie v oblasti organizácie pracovného času zavedenej smernicou 2003/88 sa teda musí vykladať tak, aby bol jej rozsah obmedzený len na to, čo je striktne nevyhnutné na zabezpečenie záujmov, ktoré táto výnimka umožňuje chrániť“ ( 30 ).

53.

V dôsledku toho síce časové obmedzenie, ktoré Súdny dvor pripustil v rozsudku KHS, by vzhľadom na to, že ho stanovuje vnútroštátne právo, určite zabránilo takým pracovníkom, akými sú XP a AR, domáhať sa zachovania všetkých nárokov na platenú dovolenku za kalendárny rok nadobudnutých počas ich dlhodobej neprítomnosti v práci za viaceré po sebe idúce referenčné obdobia, mám však pochybnosti o tom, či možno pripustiť, že také obmedzenie sa má systematicky uplatniť aj na právo na platenú ročnú dovolenku nadobudnuté za referenčné obdobie, počas ktorého nastala plná invalidita alebo práceneschopnosť. Zmiešaná povaha tohto obdobia, v priebehu ktorého dotknutý pracovník pracoval a následne sa stal plne invalidným alebo práceneschopným, totiž vyvoláva otázky o tom, či si jeho zamestnávateľ splnil svoju povinnosť vyzvať a poučiť pracovníka v súvislosti s čerpaním dovolenky, a o dôsledkoch, ktoré treba vyvodiť zo skutočnosti, že zamestnávateľ si túto povinnosť nesplnil.

54.

V tomto smere z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že zamestnávateľ musí dbať na to, aby umožnil pracovníkovi výkon práva na platenú dovolenku za kalendárny rok. ( 31 ) Súdny dvor na tento účel rozhodol, že „je zamestnávateľ najmä povinný – vzhľadom na kogentnú povahu práva na platenú dovolenku za kalendárny rok a s cieľom zabezpečiť potrebný účinok článku 7 smernice 2003/88 – konkrétne a so všetkou transparentnosťou dbať na to, aby pracovník mohol skutočne čerpať svoju platenú dovolenku za kalendárny rok, a to tým, že ho podnecuje – v prípade potreby aj formálne – aby tak urobil, pričom s cieľom zaručiť, aby uvedená dovolenka bola ešte stále spôsobilá na to, že sa dotknutej osobe zabezpečí odpočinok a čas na zotavenie, ku ktorým má dovolenka prispievať, ho presne a včas informuje o tom, že ak si ju tento pracovník nevyčerpá, stratí ju po uplynutí referenčného obdobia alebo povoleného obdobia prenesenia dovolenky“ ( 32 ).

55.

Navyše Súdny dvor konštatoval, že „dôkazné bremeno v tejto súvislosti znáša zamestnávateľ… V prípade, že by zamestnávateľ nebol schopný preukázať, že konal s náležitou starostlivosťou vyžadovanou na to, aby pracovník mohol skutočne čerpať platenú dovolenku za kalendárny rok, na ktorú má nárok, treba konštatovať, že zánik nároku na uvedenú dovolenku po uplynutí referenčného obdobia alebo povoleného obdobia prenesenia dovolenky a v prípade skončenia pracovného pomeru súvisiace nevyplatenie peňažnej náhrady z titulu nevyčerpanej dovolenky za kalendárny rok sú v rozpore jednak s článkom 7 ods. 1 a jednak s článkom 7 ods. 2 smernice 2003/88“ ( 33 ).

56.

Podľa môjho názoru z tejto judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že keď sa pracovník, ktorý je dlhodobo práceneschopný, domáha nároku na platenú ročnú dovolenku nadobudnutého za referenčné obdobie, počas ktorého bol čiastočne v práci a čiastočne plne invalidný alebo práceneschopný z dôvodu choroby, vnútroštátny súd, ktorý vec prejednáva, musí preskúmať, či si zamestnávateľ splnil povinnosť vyzvať a poučiť pracovníka o čerpaní dovolenky, skôr než uňho nastala plná invalidita alebo práceneschopnosť.

57.

V takej situácii totiž dotknutý pracovník počas určitej časti referenčného obdobia skutočne pracoval a nadobudol právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, z ktorej časť nevyčerpal, kým uňho nastala práceneschopnosť. Nemožno však vylúčiť, že dovolenku mohol vyčerpať alebo prinajmenšom do veľkej miery využiť, skôr než sa stal práceneschopným, keby mu to zamestnávateľ včas umožnil.

58.

Iste, dalo by sa vychádzať z toho, že ak počas referenčného obdobia nastala plná invalidita alebo práceneschopnosť z dôvodu choroby, dôvody, pre ktoré pracovník nečerpal platenú dovolenku za kalendárny rok, môžu byť dvojaké. Na jednej strane pracovník nemohol čerpať dovolenku, lebo ochorel. Na druhej strane si nemohol zobrať dovolenku, lebo zamestnávateľ mu to neumožnil.

59.

Domnievam sa však, že v takej situácii by zamestnávateľ nemal mať možnosť byť oslobodený od nutnosti plniť si povinnosti len pomocou tvrdenia, že pracovník nemohol vykonať svoje právo na dovolenku iba z dôvodu nepredvídateľnej udalosti, akou je jeho choroba. Z môjho pohľadu by mal prevážiť názor, že ak by zamestnávateľ pracovníkovi umožnil čerpať dovolenku, pravdepodobne by sa jej nemusel domáhať o niekoľko rokov neskôr.

60.

Domnievam sa teda, aby som použil formuláciu Súdneho dvora, že „je zamestnávateľ, ktorý neumožní pracovníkovi vykonať jeho právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, povinný znášať následky“. ( 34 ) Podľa môjho názoru keby som pripustil, že v dôsledku toho, že u pracovníka nastala plná invalidita alebo práceneschopnosť z dôvodu choroby, zamestnávateľ bol oslobodený od povinnosti umožniť pracovníkovi čerpať dovolenku až do dátumu, od ktorého už pracovník nemohol vykonávať prácu, malo by to za následok nerovnováhu v prospech zamestnávateľa a v neprospech pracovníka, ktorého treba pokladať v pracovnoprávnom vzťahu za slabšiu stranu. ( 35 ) Zamestnávateľovi by z toho totiž vyplývala možnosť oslobodiť sa od dodržiavania vlastných povinností pod zámienkou, že plná invalidita alebo práceneschopnosť z dôvodu choroby je nepredvídateľnou udalosťou. ( 36 ) Aby som aj tu použil výrazy Súdneho dvora, „keby sa za týchto okolností totiž pripustilo, že došlo k zániku pracovníkom nadobudnutých práv na platenú dovolenku za kalendárny rok, znamenalo by to odobrenie správania zamestnávateľa vedúceho k neoprávnenému obohateniu na úkor samotného cieľa [smernice 2003/88], ktorý sleduje zabezpečenie zdravia pracovníka“ ( 37 ).

61.

Podľa môjho názoru z toho vyplýva, že podobne ako záver, ktorý sa podľa judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften vzťahuje na referenčné obdobie, počas ktorého pracovník skutočne pracoval a nenastala uňho práceneschopnosť ani plná invalidita, ( 38 ) pracovník, ktorý pracoval počas určitej časti referenčného obdobia a následne sa stal práceneschopným alebo plne invalidným, po uplynutí obdobia na prenesenie dovolenky, ktoré stanovuje vnútroštátne právo, nestráca právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktoré nadobudol za toto referenčné obdobie, ak mu zamestnávateľ neumožnil toto právo vykonať. V dôsledku toho sa za takých okolností domnievam, že takto nadobudnutý nárok pracovníka je potrebné preniesť do obdobia po jeho opätovnom nastúpení do práce alebo, ak dôjde k ukončeniu pracovného pomeru, mala by byť namiesto neho vyplatená finančná náhrada za nevyčerpanú dovolenku.

62.

Skutočnosť, že dôjde k časovému posunu medzi vznikom práva na platenú dovolenku za kalendárny rok počas referenčného obdobia, v priebehu ktorého nastala práceneschopnosť alebo plná invalidita, a vykonaním tohto práva, podľa môjho názoru nebráni prísnemu uplatneniu judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften. Znova opakujem, že zamestnávateľ musí znášať následky zistenia, že si včas nesplnil povinnosť vyzvať a poučiť pracovníka o čerpaní dovolenky. V tejto súvislosti chcem ďalej uviesť, že Súdny dvor už pripustil, že „ak sa pozitívne účinky platenej dovolenky za kalendárny rok na bezpečnosť a zdravie pracovníka môžu úplne rozvinúť, ak sa dovolenka čerpá v roku, na ktorý je určená, teda v prebiehajúcom roku, potom tento čas odpočinku z tohto hľadiska nestráca na svojom význame, ak sa čerpá v neskoršom období“ ( 39 ).

63.

Zastávam síce odlišný názor ako Komisia, ktorá v podstate presadzuje striktné uplatnenie rozsudku KHS za takých okolností, aké sú predmetom sporov vo veci samej, uznávam však, že ako táto inštitúcia uvádza vo svojich pripomienkach, zamestnávateľovi možno vytýkať nesplnenie povinnosti, len ak mal skutočne možnosť umožniť pracovníkovi vykonať jeho právo na dovolenku. Len v takej situácii môže nesplnenie povinnosti zo strany zamestnávateľa mať pre neho negatívne právne následky.

64.

V tomto smere sa domnievam, že vnútroštátnemu súdu prináleží v každom jednotlivom prípade posúdiť, či v závislosti od toho, v akom momente nastala u pracovníka práceneschopnosť alebo plná invalidita v priebehu príslušného referenčného obdobia, mal zamestnávateľ skutočne čas splniť si povinnosť vyzvať a poučiť pracovníka o čerpaní dovolenky.

65.

Pri tomto posudzovaní musí zohľadniť to, že ak u pracovníka nastala plná invalidita alebo práceneschopnosť z dôvodu choroby na konci predmetného referenčného obdobia, ako to bolo v oboch prejednávaných veciach, dá sa predpokladať, že zamestnávateľ mal k dispozícii čas potrebný na to, aby si splnil povinnosť vyzvať a poučiť pracovníka o čerpaní dovolenky.

66.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko), takto:

Článok 7 smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času a článok 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej právo pracovníka na platenú dovolenku za kalendárny rok nadobudnuté za referenčné obdobie, počas ktorého uňho nastala plná invalidita alebo práceneschopnosť z dôvodu choroby, ktorá odvtedy pretrváva, môže zaniknúť, či už po uplynutí obdobia na prenesenie dovolenky, ktoré stanovuje vnútroštátne právo, alebo neskôr, hoci mu zamestnávateľ v primeranom čase neumožnil vykonať toto právo, skôr než uňho nastala plná invalidita alebo práceneschopnosť.