1.

Nariadenie (EÚ) č. 650/2012 ( 2 ) vytvára pre vnútorný trh európske osvedčenie o dedičstve a podrobne upravuje pravidlá jeho vydávania a jeho účinky. Jeho cieľom je, aby dedičia, odkazovníci, vykonávatelia závetu alebo správcovia dedičstva mali možnosť ľahko preukázať svoje postavenie a/alebo práva a právomoci v ktoromkoľvek členskom štáte.

2.

Súdny dvor už rozhodol o európskom osvedčení o dedičstve vo viacerých rozsudkoch. ( 3 ) Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) mu teraz kladie tri prejudiciálne otázky týkajúce sa aspektov uvedeného dokumentu, ktoré ešte neboli rozobraté: tretia prejudiciálna otázka – ktorá bude na základe pokynu Súdneho dvora jedinou prejudiciálnou otázkou, ktorou sa budem v týchto návrhoch zaoberať – sa týka časovej platnosti ( 4 ) osvedčeného odpisu osvedčenia a štádia konania, v ktorom sa má táto platnosť posudzovať.

3.

Tak vo vnútroštátnej praxi, ako aj v právnej náuke ( 5 ) existujú odlišné výklady nariadenia, pokiaľ ide o túto otázku, čo potvrdzuje relevantnosť uvedenej prejudiciálnej otázky. Súdny dvor jej zodpovedaním prispeje k dosiahnutiu právnej istoty pri používaní odpisov európskeho osvedčenia o dedičstve, pričom podporí jeho začlenenie do právnych poriadkov členských štátov.

4.

Podľa odôvodnenia 7:

„Je potrebné uľahčiť riadne fungovanie vnútorného trhu odstránením prekážok voľného pohybu osôb, ktoré v súčasnosti narážajú na problémy pri uplatňovaní svojich práv v kontexte dedenia, ktoré má cezhraničné dôsledky. V európskom priestore spravodlivosti musia mať občania možnosť usporiadať svoje dedičstvo vopred. Musia byť efektívne zaručené práva dedičov a odkazovníkov, ďalších osôb s blízkym vzťahom k zosnulému, ako aj veriteľov poručiteľa.“

5.

V odôvodnení 67 sa uvádza:

„Na účely rýchleho, plynulého a účinného vyporiadania dedičstva s cezhraničnými dôsledkami v Únii sa predpokladá, že dedičia, odkazovníci, vykonávatelia závetu alebo správcovia dedičstva by mali mať možnosť ľahko preukázať svoje postavenie a/alebo práva a právomoci v inom členskom štáte, napríklad v členskom štáte, v ktorom sa nachádza majetok patriaci do dedičstva. S cieľom umožniť im to by sa týmto nariadením malo zaviesť vytvorenie jednotného osvedčenia, európskeho osvedčenia o dedičstve (ďalej len ‚osvedčenie‘), ktoré sa vydá na účely použitia v inom členskom štáte. V záujme dodržania zásady subsidiarity by toto osvedčenie nemalo nahrádzať vnútroštátne písomnosti, ktoré môžu v členských štátoch existovať na podobné účely.“

6.

V súlade s odôvodnením 71:

„Osvedčenie by malo mať rovnaké účinky vo všetkých členských štátoch. Nemalo by byť samostatným exekučným titulom, ale malo by mať dôkazný účinok a mala by platiť domnienka, že je dokladom o skutočnostiach, ktoré boli preukázané podľa rozhodného práva pre dedenie alebo podľa iného rozhodného práva pre konkrétne skutočnosti, ako je napríklad hmotnoprávna platnosť právnych úkonov nakladania s majetkom pre prípad smrti. … Každej osobe, ktorá vykoná platby alebo odovzdá majetok z dedičstva osobe uvedenej v osvedčení ako osobe oprávnenej prijať takúto platbu alebo majetok ako dedič alebo odkazovník, by sa mala poskytnúť primeraná ochrana, ak konala v dobrej viere a spoliehala sa pri tom na presnosť informácií potvrdených v osvedčení. Rovnaká ochrana by sa mala poskytnúť každej osobe, ktorá sa spolieha na presnosť informácií potvrdených v osvedčení a kúpi alebo dostane majetok z dedičstva od osoby uvedenej v osvedčení ako osoby oprávnenej s týmto majetkom nakladať. Táto ochrana by sa mala zabezpečiť, ak sa predložia platné overené kópie [platné osvedčené odpisy – neoficiálny preklad]. Týmto nariadením by nemalo byť stanovené, či takéto nadobudnutie majetku treťou osobou je, alebo nie je účinné.“

7.

Článok 62 „Zavedenie európskeho osvedčenia o dedičstve“ v odseku 1 stanovuje:

„Týmto nariadením sa zavádza európske osvedčenie o dedičstve (ďalej len ‚osvedčenie‘), ktoré sa vydá na účely použitia v inom členskom štáte a má účinky uvedené v článku 69.“

8.

Podľa článku 63 „Účel osvedčenia“:

„1.   Osvedčenie je určené na to, aby ho využívali dedičia, odkazovníci s priamymi právami k dedičstvu a vykonávatelia závetu alebo správcovia dedičstva, ktorí sa potrebujú v inom členskom štáte dovolať svojho postavenia alebo uplatniť svoje práva ako dedičia alebo odkazovníci a/alebo svoje právomoci ako vykonávatelia závetu alebo správcovia dedičstva.

2.   Osvedčenie možno využívať najmä na preukázanie jednej alebo viacerých z týchto skutočností:

9.

Článok 65 „Žiadosť o osvedčenie“ v odseku 1 stanovuje:

„Osvedčenie sa vydáva na žiadosť ktorejkoľvek z osôb uvedených v článku 63 ods. 1 (ďalej len ‚žiadateľ‘).“

10.

Článok 69 „Účinky osvedčenia“ znie:

„1.   Osvedčenie má účinky vo všetkých členských štátoch bez potreby osobitného konania.

2.   Platí domnienka, že osvedčenie je dokladom o skutočnostiach, ktoré boli preukázané podľa rozhodného práva pre dedenie alebo podľa iného rozhodného práva pre konkrétne skutočnosti. O osobe, ktorá je v osvedčení uvedená ako dedič, odkazovník, vykonávateľ závetu alebo správca dedičstva, platí domnienka, že má postavenie uvedené v osvedčení a/alebo práva alebo právomoci uvedené v osvedčení, pričom tieto práva alebo právomoci podliehajú výlučne podmienkam a/alebo obmedzeniam uvedeným v osvedčení.

3.   Každá osoba, ktorá – konajúc na základe informácií osvedčených v osvedčení – zaplatí alebo odovzdá majetok osobe uvedenej v osvedčení ako oprávnenej prijať platbu alebo majetok, sa považuje za osobu, ktorá uskutočnila transakciu s osobou oprávnenou prijať platbu alebo majetok, a to s výnimkou prípadu, keď vedela alebo v dôsledku hrubej nedbanlivosti nevedela, že obsah osvedčenia nezodpovedá skutočnosti.

…“

11.

Podľa článku 70 „Osvedčené odpisy osvedčenia“:

„1.   Originál osvedčenia uchováva orgán štátu pôvodu, ktorý žiadateľovi alebo každej inej osobe, ktorá preukáže oprávnený záujem, vydá jeden alebo viac osvedčených odpisov.

2.   Orgán štátu pôvodu vedie na účely článku 71 ods. 3 a článku 73 ods. 2 zoznam osôb, ktorým sa vydali osvedčené odpisy podľa odseku 1.

3.   Vydané osvedčené odpisy sú platné na obmedzené obdobie šiestich mesiacov, ktoré sa uvedie v osvedčenom odpise prostredníctvom dátumu uplynutia platnosti. Vo výnimočných a riadne odôvodnených prípadoch môže orgán štátu pôvodu urobiť výnimku a rozhodnúť o predĺžení obdobia platnosti. Keď toto obdobie uplynie, každá osoba, ktorá je držiteľom osvedčeného odpisu, musí požiadať orgán štátu pôvodu o predĺženie jeho platnosti alebo o nový osvedčený odpis, aby ho mohla použiť na účely uvedené v článku 63.“

12.

V zmysle článku 71 „Oprava, zmena alebo odvolanie osvedčenia“:

„1.   V prípade administratívnej chyby vykoná orgán štátu pôvodu opravu osvedčenia na žiadosť každej osoby, ktorá preukáže oprávnený záujem, alebo aj bez návrhu.

2.   Ak sa zistí, že osvedčenie alebo niektoré jeho časti nezodpovedajú skutočnosti, orgán štátu pôvodu osvedčenie zmení alebo odvolá na žiadosť každej osoby, ktorá preukáže oprávnený záujem, alebo ak to vnútroštátny právny poriadok umožňuje, aj bez návrhu.

3.   Orgán štátu pôvodu bezodkladne oznámi každú opravu, zmenu alebo odvolanie osvedčenia všetkým osobám, ktorým sa vydali osvedčené odpisy osvedčenia podľa článku 70 ods. 1“

13.

Predmetom konania vo veci samej je návrh veriteľov na vydanie určitých vecí, ktoré sa nachádzajú v súdnej úschove. ( 6 )

14.

Prvý veriteľ, otec HC a UE, zomrel 5. mája 2017. Miesto jeho posledného obvyklého pobytu sa nachádzalo v Španielsku a prejednanie jeho pozostalosti sa vykonalo v tejto krajine pred notárom podľa španielskeho práva.

15.

HC a UE na preukázanie toho, že sú dedičmi v podiele jednej polovice po svojom otcovi (prvom veriteľovi), v Rakúsku predložili osvedčený odpis európskeho osvedčenia o dedičstve, ktoré vydal španielsky notár v súlade s článkom 62 a nasl. nariadenia.

16.

Španielsky notár vydal toto osvedčenie na žiadosť HC na tlačive V uvedenom vo vykonávacom nariadení (EÚ) č. 1329/2014 ( 7 ). UE je menovite uvedený v prílohe IV spomenutého tlačiva spolu s HC, pričom obaja sú uvedení ako dedičia v podiele jednej polovice.

17.

V príslušnej kolónke osvedčeného odpisu (rubrika „Je platný do“) ( 8 ) bolo uvedené, že tento odpis sa vydáva na dobu neurčitú.

18.

Bezirksgericht Bregenz (Okresný súd Bregenz, Rakúsko) uznesením zo 17. septembra 2018 zamietol návrh na vydanie uschovaných vecí.

19.

Landesgericht Feldkirch (Krajinský súd Feldkirch, Rakúsko) uznesením z 28. januára 2019 ako odvolací súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie, lebo sa domnieval, že

20.

HC a UE podali opravný prostriedok „Revision“ na Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko), ktorý kladie Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

21.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 7. júla 2020.

22.

Písomné pripomienky predložila nemecká, rakúska, španielska a maďarská vláda, ako aj Komisia. Uskutočnenie pojednávania sa nepovažovalo za nevyhnutné.

23.

V tretej prejudiciálnej otázke, ktorá je jedinou otázkou, ku ktorej sa vyjadrím, vnútroštátny súd žiada o výklad článku 69 a článku 70 ods. 3 nariadenia.

24.

Táto otázka vo svojom súčasnom znení vyjadruje alternatívu, ktorá nie je alternatívou, keďže stavia na rovnakú úroveň legitimačný účinok spojený s osvedčeným odpisom osvedčenia o dedičstve a oprávnenie, ktoré vyplýva zo samotného osvedčenia. ( 10 )

25.

Zo spisu vyplýva, že táto otázka sa týka výlučne spôsobilosti odpisu vyvolávať legitimačné účinky. Keďže platnosť odpisu je časovo obmedzená, je potrebné určiť presný okamih, v ktorom orgán, ktorému bol odpis predložený, musí overiť, či odpis z časového hľadiska je alebo ešte stále je platný.

26.

V tejto súvislosti prichádzajú do úvahy v zásade dve možnosti: a) toto preskúmanie treba vykonať s prihliadnutím na dátum podania návrhu podloženého odpisom a b) uvedené preskúmanie možno navyše uskutočniť v súvislosti s okamihom, v ktorom musí príslušný orgán rozhodnúť o tomto návrhu.

27.

Skôr než preskúmam uvedené dve možnosti, budem sa venovať niektorým aspektom nariadenia, ktoré môžu ozrejmiť tento spor.

28.

Ako sa uvádza v odôvodnení 7 nariadenia, cieľom osvedčenia je uľahčiť riadne fungovanie vnútorného trhu odstránením prekážok voľného pohybu osôb, ktoré chcú uplatňovať svoje práva v kontexte dedenia, ktoré má cezhraničné dôsledky.

29.

V rámci tohto cieľa sa venuje osobitná pozornosť efektívnemu zaručeniu práv dedičov, odkazovníkov a ďalších osôb s blízkym vzťahom k zosnulému, ako aj veriteľov poručiteľa.

30.

Tomuto cieľu priamo zodpovedá vytvorenie osvedčenia vydaného v členskom štáte, ktoré umožňuje „každému dedičovi, odkazovníkovi alebo osobe, ktorá má právo uvedené [alebo oprávnenému subjektu uvedenému – neoficiálny preklad] v tomto osvedčení, aby v inom členskom štáte preukázal svoje postavenie a svoje dedičské práva“ ( 11 ).

31.

Osvedčenie má vlastnosti, ktoré v situáciách týkajúcich sa cezhraničného dedenia pri porovnaní s vnútroštátnymi listinami podobného charakteru spravidla spôsobujú výhody.

32.

Spôsobilosť osvedčenia poskytnúť uvedené výhody vyplýva z pravidiel jeho vydávania. ( 12 ) Toto osvedčenie:

33.

V dôsledku týchto pravidiel a jednotného formátu osvedčenia osvedčenie vydané v jednom členskom štáte vyvoláva účinky v ostatných členských štátoch automaticky, teda bez toho, aby bolo potrebné nejaké konanie.

34.

Osvedčenie sa v členskom štáte, na ktorého orgánoch sa používa, z vecného hľadiska neskúma. Potreba prekladu na účely obehu je navyše obmedzená, lebo voľný text spoločného tlačiva je obmedzený.

35.

Osvedčenie má vo všetkých členských štátoch rovnaké účinky:

36.

Je teda nepodstatné, či listiny používané v členskom štáte, v ktorom sa predloží osvedčený odpis osvedčenia, majú alebo nemajú tie isté účinky. ( 14 )

37.

Osvedčenie nie je v obehu vo svojej pôvodnej podobe. Na rozdiel od iných osvedčení vytvorených pre priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti ( 15 ) a vnútroštátnych osvedčení o dedičstve v niektorých členských štátoch ( 16 ), osvedčenie podľa článku 62 nariadenia zostáva v rukách a pod kontrolou orgánu štátu pôvodu.

38.

V obehu je naopak jeden alebo viac osvedčených odpisov vydaných „žiadateľovi alebo každej inej osobe, ktorá preukáže oprávnený záujem“ ( 17 ).

39.

Odpisom sa účinky osvedčenia prenášajú do praxe. Odpis – tak ako osvedčenie – postačuje na preukázanie skutočností, ktoré sú v ňom uvedené a na ktoré sa vzťahuje nariadenie.

40.

Používanie osvedčenia nie je povinné. ( 18 ) Ak sa však osvedčenie použije, „mala by platiť domnienka, že je dokladom o skutočnostiach, ktoré boli preukázané podľa rozhodného práva pre dedenie alebo podľa iného rozhodného práva pre konkrétne skutočnosti, ako je napríklad hmotnoprávna platnosť právnych úkonov nakladania s majetkom pre prípad smrti“ ( 19 ). Členské štáty nemôžu vyžadovať predloženie iných dôkazov, kým táto domnienka nebude vyvrátená.

41.

Význam osvedčeného odpisu v cezhraničnom styku vyžaduje, aby jeho obsah bol v súlade so skutočným právnym stavom. Na účely zabezpečenia tohto súladu:

42.

Nariadenie však umožňuje po uplynutí obdobia platnosti odpisu predĺžiť jeho platnosť. ( 22 ) Na rozdiel od toho, ako je to v prípade postupu vydávania odpisu, neupravuje pravidlá predĺženia platnosti.

43.

Ako som uviedol vyššie, na tretiu otázku vnútroštátneho súdu sa v praxi členských štátov a v právnej náuke odpovedalo rôzne. V tom istom zmysle sa pripomienky štátov, ktoré vstúpili do tohto prejudiciálneho konania, a Komisie navzájom odlišujú.

44.

Prvým problémom, ktorý treba vyriešiť, v skutočnosti je, či o výbere rozhodujúceho okamihu pre posúdenie časovej platnosti odpisu možno rozhodnúť na základe nariadenia, alebo naopak táto otázka nie je upravená na úrovni Únie.

45.

V súvislosti s touto otázkou existujú (opodstatnené) argumenty, ktoré svedčia v prospech úplne opačných riešení:

46.

S výhradou spresnení, ktoré uvediem nižšie, súvisiacich s tým, že nariadenie sleduje viacero cieľov – pričom jedným z nich je uľahčiť prejednanie dedičstva – súhlasím s druhým prístupom.

47.

Chápem však, že je oprávnené pochybovať, či normotvorca Únie po tom, čo podrobne upravil pravidlá vydávania osvedčenia, chcel určiť okamih posudzovania platnosti odpisu, a tým vylúčiť vnútroštátne procesné predpisy.

48.

Hoci nariadenie výslovne neposkytuje odpoveď na uvedenú otázku, nazdávam sa, že ju možno zistiť prostredníctvom výkladu nariadenia v súlade s obvyklými výkladovými kritériami (okrem kritéria doslovného výkladu, lebo – pripomínam – v nariadení sa nenachádza výslovné ustanovenie týkajúce sa tejto otázky). Odpoveď, ktorá bude jednotná pre celú Úniu, ( 25 ) je z hľadiska právnej istoty bezpochyby vhodnejšia.

49.

Uvedená jediná odpoveď navyše zaručuje, že ak sa odpisy osvedčenia súčasne predložia na posúdenie vo viacerých členských štátoch, účinky osvedčenia budú rovnaké. Ak by sa v uvedenej situácii nechalo na každý z týchto štátov, aby určil okamih posudzovania platnosti odpisu, odpis, ktorý by bol súčasne predložený na viacerých vnútroštátnych súdoch, by mohol mať v dôsledku svojho odlišného hodnotenia (vyplývajúceho z posúdenia v odlišných okamihoch) na ktoromkoľvek z nich rozdielne účinky. ( 26 )

50.

Nariadenie obsahuje slovné spojenia, podľa ktorých sa požiadavka časovej platnosti odpisu viaže na okamih, keď ho jeho držiteľ po prvý raz predloží orgánu, ktorý má rozhodnúť o jeho návrhu. Odpoveď na otázku, ktorý je to okamih (okamih uplatnenia nároku alebo iný neskorší okamih), závisí od povahy konania a predpisov, ktoré ho upravujú, v príslušnom členskom štáte.

51.

Uvedenú väzbu vyjadrujú výrazy „využívali“ a „dovolať [sa]“ uvedené v článku 63 ods. 1 a zmienka o osobe, ktorá je držiteľom odpisu a ktorá na to, aby „mohla použiť“ osvedčenie po uplynutí obdobia platnosti odpisu, musí požiadať o predĺženie jeho platnosti v zmysle článku 70 ods. 3.

52.

Použité pojmy naznačujú činnosť, ktorá sa zavŕši v okamihu jej uskutočnenia: „využitie“ opisuje predloženie odpisu alebo jeho odovzdanie príslušnému orgánu. Ten, kto „sa dovoláva“ určitého postavenia, preukazuje, že má toto postavenie práve v uvedenom okamihu. Odpis, ktorý je predmetom týchto činností alebo je s nimi spojený, musí byť platný v čase uskutočnenia príslušnej činnosti.

53.

V odôvodnení 71 nariadenia sa uvádza, že „táto ochrana by sa mala zabezpečiť, ak sa predložia platné [osvedčené odpisy]“. Z tohto slovného spojenia možno vyvodiť, že odpis platný v čase jeho predloženia je spôsobilý vyvolávať účinky aj po skončení jeho platnosti. ( 27 )

54.

Je pravda, že citovaná veta sa vzťahuje na veľmi konkrétnu situáciu, a preto je jej dosah obmedzený: ( 28 ) týka sa ochrany tretích osôb, ktoré uskutočnia platby alebo odovzdajú majetok tomu (alebo ho nadobudnú od toho), kto je v odpise uvedený ako oprávnená osoba. Tieto osoby ( 29 ) nedostanú nijaké oznámenie o pozastavení účinkov osvedčenia, ku ktorému môže dôjsť počas postupu, ktorého účelom je jeho oprava, zmena alebo odvolanie [článok 73 ods. 1 písm. a) nariadenia].

55.

Účinnosť odpisu môže byť počas uvedeného obdobia sporná, avšak pre tretie osoby, ktoré som spomenul, bude odpis z časového hľadiska naďalej platný, ( 30 ) lebo v čase, keď im bol vydaný, nebol spochybnený, a nie je stanovené, že orgán štátu pôvodu osvedčenia ich informuje o úpravách tohto dokumentu.

56.

V každom prípade sa domnievam, že vyššie uvedené ustanovenia podporujú stanovisko, ktoré sa prikláňa k (implicitnému) jednotnému riešeniu, skôr než viacero vnútroštátnych prístupov.

57.

Záver, že prvé predloženie odpisu je rozhodujúcim okamihom na posúdenie jeho časovej platnosti, vyplýva z argumentov súvisiacich s cieľmi, z ktorých vychádza právna úprava týkajúca sa uvedených listín.

58.

Ak by (prvotné) predloženie odpisu nebolo kľúčovým okamihom a vyžadovalo by sa jeho opätovné neskoršie predloženie, došlo by k prieťahom a tak dotknuté osoby, ako aj orgány poverené prejednaním dedičstva by museli urobiť dodatočné úkony a uskutočniť ďalšie činnosti. ( 31 )

59.

Uvedené úvahy priamo zodpovedajú cieľom, na základe ktorých bolo osvedčenie vytvorené. Jeho zavedením sa malo najmä dosiahnuť:

60.

Ak by sa vyžadovalo, aby bol odpis platný nielen v čase jeho predloženia, ale aj v okamihu, keď orgán, ktorému sa predloží, prijme konečné rozhodnutie, dosiahnutie uvedených cieľov by bolo ohrozené. Ak by to bolo tak, existovala by dôvodná obava, že v praxi bude počet príležitostí, pri ktorých dotknutá osoba bude musieť požiadať orgán štátu pôvodu o predĺženie platnosti odpisu alebo o nový odpis, vyšší než počet príležitostí, pri ktorých to nebude potrebné urobiť.

61.

Pri hodnotení výhod a nevýhod treba vziať do úvahy, že orgán, ktorý vydáva odpis, sa spravidla ( 33 ) nachádza v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom sa odpis predloží, a preto opakované podanie žiadostí nevyhnutne spôsobí prieťahy a dodatočné náklady. ( 34 ) Rýchlosť, plynulosť a účinnosť systému by v tomto smere boli narušené.

62.

Ako navyše zdôrazňuje nemecká vláda ( 35 ), dodatočné obdobie, ktoré by vyplynulo z predĺženia alebo obnovenia platnosti osvedčeného odpisu, by nemuselo stačiť na zaručenie jeho účinnosti v čase prijatia rozhodnutia. Pokiaľ by nastala táto situácia, v závislosti od toho, či by konanie trvalo kratší alebo dlhší čas, by bolo nevyhnutné podať niekoľko žiadostí o predĺženie alebo obnovenie platnosti.

63.

Aby som to zhrnul, zastávam názor, že nie je v súlade s nariadením, ak sa dotknutej osobe uloží všeobecná povinnosť požiadať o predĺženie platnosti – alebo vydanie nového odpisu –, ak bol predložený odpis v štádiu konania, v ktorom ho táto osoba predložila, platný a účinný.

64.

Môže sa však stať, že po prvom predložení odpisu sa objavia určité pochybnosti alebo okolnosti nasvedčujúce tomu, že mohlo dôjsť k oprave, zmene, odvolaniu alebo pozastaveniu účinnosti osvedčenia. V tejto situácii by sa odpis vzhľadom na neskorší vývoj nemusel úplne zhodovať so samotným osvedčením.

65.

Zámer uľahčiť prejednanie dedičstva s cezhraničnými dôsledkami je základným cieľom nariadenia, ale nepredstavuje absolútnu požiadavku. Existuje popri cieli, ktorým je zachovať súlad skutočností uvedených v osvedčení so skutočným právnym stavom. Z tohto cieľa zasa vyplýva potreba zaručiť zhodu medzi osvedčením a skutočnosťou a medzi osvedčením a jeho odpismi.

66.

V kontradiktórnom konaní má účastník konania, ktorému obsah osvedčenia spôsobuje ujmu, záujem na tom, aby sa týmto skutočnostiam venovala pozornosť, a prípadne môže oznámiť orgánu, ktorý prejednáva spor, možné zmeny v pôvodnom dokumente (osvedčení), ktoré nastali po vydaní predloženého odpisu. ( 36 )

67.

Nič nebráni tomu, aby orgán, ktorý má rozhodnúť spor, za uvedených okolností posúdil význam tvrdení, ktoré spochybňujú súlad osvedčenia so skutočnosťou alebo súlad osvedčenia s odpisom, a vyžiadal si nový dokument, ktorý zodpovedá skutočnosti.

68.

Situácia je iná v konaniach, v ktorých neexistuje povinnosť informovať iné dotknuté osoby alebo osoby, ktorých môže vzniknúť ujma, o spise, aby sa vyjadrili v konaní na orgáne, ktorý vo veci rozhoduje. Ako som vysvetlil vyššie, nariadením boli zavedené záruky, ( 37 ) ktoré poskytujú riešenie pre tieto prípady.

69.

Orgán štátu pôvodu totiž musí informovať osoby, ktorým vydal odpis, o akejkoľvek zmene týkajúcej sa osvedčenia ( 38 ) s cieľom zabrániť jeho neoprávnenému použitiu. ( 39 ) Podľa môjho názoru by osoba, ktorá neoznámi (orgánu prijímajúceho štátu, ktorému predložila odpis), že odpis sa už nezhoduje s pôvodným osvedčením, lebo toto osvedčenie bolo odvolané, opravené alebo zmenené, konala nepoctivo.

70.

Napokon, ak by orgán, ktorému sa predloží odpis, inými prostriedkami získal informácie, ktoré by náležite odôvodňovali jeho pochybnosti o stave pôvodného osvedčenia, nič nebráni tomu, aby požiadal dotknutú osobu o preukázanie tejto okolnosti.

71.

Ako som už uviedol, nariadenie umožňuje držiteľovi odpisu požiadať o predĺženie jeho platnosti alebo o vydanie nového odpisu ( 40 ) bez akýchkoľvek podmienok. ( 41 ) Toto ustanovenie sa odlišuje od ustanovenia, ktoré sa nachádzalo v pôvodnom návrhu Komisie, ktorého článok 43 obmedzoval účinnosť odpisov na tri mesiace. ( 42 ) Nebolo možné vydať prvý odpis s dlhšou dobou platnosti ani predĺžiť platnosť odpisu, ktorého platnosť sa skončila. Dotknutá osoba nemala inú možnosť, než požiadať o nový odpis.

72.

Krátkosť stanoveného obdobia vyvolala nepriaznivú reakciu predstaviteľov právnej náuky a príslušníkov právnických povolaní. ( 43 ) Článok 43 tohto návrhu bol zmenený v Európskom parlamente, ktorý navrhol súčasné znenie.

73.

Pružnejšie riešenie, ktoré bolo napokon prijaté, umožňuje bezproblémovú koexistenciu cieľov nariadenia:

74.

Domnievam sa, že cieľ, aby dotknuté osoby dosiahli „rýchl[e], plynul[é] a účinn[é] vyporiadani[e] dedičstva s cezhraničnými dôsledkami“, vďaka tomu existuje v rovnováhe s cieľom, aby príslušné orgány overili správnosť informácií, ktoré sú obsiahnuté v osvedčení a vyjadrené v odpise.

75.

Tým sa dôslednejšie dodržiava domnienka, že jedna alebo viaceré osoby, ktoré sú uvedené v osvedčení (v tomto prípade ako dedičia), majú práva alebo právomoci uvedené v osvedčení, pričom tieto práva alebo právomoci podliehajú výlučne podmienkam a/alebo obmedzeniam uvedeným v osvedčení, ktorého osvedčený odpis slúži len na poskytnutie uvedených informácií príslušným orgánom iného členského štátu.

76.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na tretiu otázku, ktorú položil Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko), takto:

Článok 69 v spojení s článkom 70 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve sa má vykladať v tom zmysle, že účinky osvedčeného odpisu európskeho osvedčenia o dedičstve, ktorý bol v čase jeho prvého predloženia platný, ale ktorého platnosť sa pred vydaním rozhodnutia príslušného orgánu o návrhu skončila, sa majú uznať.

Odchylne od vyššie uvedeného, ak existujú opodstatnené okolnosti nasvedčujúce tomu, že európske osvedčenie o dedičstve bolo pred vydaním rozhodnutia uvedeného orgánu opravené, zmenené, odvolané alebo jeho účinnosť bola pozastavená, tento orgán môže požiadať o predloženie nového odpisu alebo odpisu s predĺženou platnosťou.