–

Stichting Waternet, v zastúpení: F. E. Vermeulen a F. H. Oosterloo, advocaten,

–

MG, v zastúpení: R. K. van der Brugge, advocaat,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a C. S. Schillemans, splnomocnené zástupkyne,

–

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, J. Vláčil a S. Šindelková, splnomocnení zástupcovia,

–

rakúska vláda, v zastúpení: A. Posch, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: N. Ruiz García, M. van Beek a C. Valero, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES z 20. mája 1997 o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku (Ú. v. ES L 144, 1997, s. 19; Mim. vyd. 15/003, s. 319), článku 27 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES (Ú. v. EÚ L 304, 2011, s. 64), ako aj článku 5 ods. 5 a bodu 29 prílohy I smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“) (Ú. v. EÚ L 149, 2005, s. 22).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Stichting Waternet, ktorá distribuuje vodu, a MG, spotrebiteľom, vo veci žaloby o zaplatenie faktúr týkajúcich sa spotreby pitnej vody, ktorú podala táto spoločnosť.

3

Odôvodnenie 16 smernice 97/7 uvádza:

„… nie sú dovolené propagačné techniky, ktoré obsahujú odoslanie výrobku alebo poskytnutie služby spotrebiteľovi za platbu bez predchádzajúcej žiadosti alebo výslovného súhlasu spotrebiteľa, okrem prípadov týkajúcich sa náhradného výrobku alebo služby.“

4

Podľa článku 9 tejto smernice s názvom „Zotrvačný predaj“:

„Členské štáty prijmú opatrenia potrebné na:

5

Odôvodnenia 14 a 60 smernice 2011/83 uvádzajú:

…

6

Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, vo svojom odseku 5 stanovuje:

„Táto smernica nemá vplyv na vnútroštátne všeobecné zmluvné právo, ako sú predpisy o platnosti, zostavení alebo účinku zmluvy, pokiaľ sa aspekty všeobecného zmluvného práva v tejto smernici neupravujú.“

7

Článok 27 tejto smernice, nazvaný „Zotrvačný predaj“, stanovuje:

„Spotrebiteľ je oslobodený od povinnosti poskytnúť akúkoľvek úhradu v prípade nevyžiadaného dodania tovaru, vody, plynu, elektrickej energie, ústredného kúrenia alebo digitálneho obsahu či nevyžiadaného poskytnutia služieb, zakázaného v článku 5 ods. 5 a v bode 29 prílohy I k smernici [2005/29]. V takýchto prípadoch absencia odpovede zo strany spotrebiteľa pri takejto nevyžiadanej dodávke alebo nevyžiadanom poskytnutí služieb nepredstavuje súhlas.“

8

Článok 31 tej istej smernice, nazvaný „Zrušenie“, vo svojom prvom odseku stanovuje:

„… smernica… [97/7 sa zrušuje] s platnosťou od 13. júna 2014.“

9

Podľa odôvodnení 6, 16 až 18 a 23 smernice 2005/29:

…

…

10

Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, stanovuje:

„1.   Táto smernica sa uplatňuje na nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom tak, ako sú ustanovené v článku 5, pred, počas a po uskutočnení obchodnej transakcie vo vzťahu k produktu.

2.   Táto smernica sa nedotýka zmluvného práva, a najmä pravidiel o platnosti, uzavieraní alebo účinkoch zmluvy.

…“

11

Článok 5 ods. 1 a 5 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Nekalé obchodné praktiky sú zakázané.

…

5.   Príloha I obsahuje výpočet tých obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé. Ten istý jediný výpočet sa uplatňuje vo všetkých členských štátoch a môže byť upravený iba novelizáciou tejto smernice.“

12

Podľa článku 8 smernice 2005/29, nazvaného „Agresívne obchodné praktiky“:

„Obchodná praktika sa považuje za agresívnu, ak v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty a okolnosti, obťažovaním, nátlakom vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraným vplyvom podstatne zhoršuje alebo je spôsobilá významne zhoršiť slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.“

13

Článok 9 tejto smernice stanovuje:

„Pri určení, či používa obchodná praktika obťažovanie, nátlak vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraný vplyv, sa berie do úvahy:

14

Bod 29 nachádzajúci sa v časti s názvom „Agresívne obchodné praktiky“ prílohy I uvedenej smernice s názvom „Obchodné praktiky, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé“, znie:

„Žiadanie spotrebiteľa, aby vykonal okamžité alebo odložené platby za produkty dodané obchodníkom alebo aby ich vrátil alebo uschoval, pričom si ich spotrebiteľ neobjednal, okrem prípadu, že tento produkt je náhradným tovarom dodaným v súlade s článkom 7 ods. 3 smernice [97/7] (zotrvačný predaj [nevyžiadaný predaj – neoficiálny preklad]).“

15

Burgerlijk Wetboek (Občiansky zákonník, ďalej len „BW“) v znení účinnom do 12. júna 2014 vo svojom § 7:7 ods. 2 stanovuje, že je zakázané odoslať tovar fyzickej osobe nekonajúcej v rámci výkonu podnikateľskej alebo obchodnej činnosti, ktorá si ho neobjednala, a požadovať pritom zaplatenie ceny, vrátenie tohto tovaru alebo jeho uschovanie. Ak je však takýto tovar odoslaný, analogicky sa uplatní § 7:7 ods. 1 BW v znení účinnom do 12. júna 2014 týkajúci sa práva na bezplatné uschovanie tovaru.

16

§ 7:7 ods. 2 BW v znení uplatniteľnom od 13. júna 2014 stanovuje, že žiadna platobná povinnosť nevzniká fyzickej osobe, ktorá koná na účely nepatriace do rámca jej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, v prípade jednak nevyžiadaného dodania tovaru, finančného produktu, vody, plynu, elektrickej energie, ústredného kúrenia alebo digitálneho obsahu, ktorý nie je poskytovaný na hmotnom nosiči, a to bez ohľadu na to, či digitálny obsah je individualizovateľný a či možno vykonať účinnú kontrolu tohto obsahu, a jednak nevyžiadané poskytnutie služby v zmysle § 193i písm. f) knihy 6 BW v znení uplatniteľnom od 13. júna 2014. Neexistencia odpovede zo strany fyzickej osoby, ktorá koná na účely nepatriace do jej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti v takom prípade nevyžiadaného dodania tovaru alebo poskytnutia služby, neznamená ich prijatie. Ak je však takýto tovar odoslaný, analogicky sa uplatní § 7:7 ods. 1 BW v znení účinnom od 13. júna 2014 týkajúci sa práva na bezplatné uschovanie tovaru. Toto posledné uvedené ustanovenie sa uplatňuje nezávisle od toho, či je odosielateľ zastúpený.

17

§ 3 Wet houdende neuwe bepalingen met betrekking tot de productie en distributiontie van drinkwater en de organisatie van de openbare drinkwatervoorziening (Drinkwaterwet) [zákon, ktorým sa prijímajú nové predpisy o výrobe a distribúcii pitnej vody a organizácii verejného zásobovania pitnou vodou (zákon o pitnej vode)] z 18. júla 2009 (Stb. 2009, s. 370, ďalej len „zákon o vode“) stanovuje, že zásobovanie verejnosti vodou v distribučnej oblasti prináleží majiteľovi distribútora vody, ktorý má oprávnenie, a v súlade s § 8 tohto zákona, povinnosť distribuovať vodu v uvedenej distribučnej oblasti.

18

Podľa § 5 uvedeného zákona príslušný minister definuje pre každého distribútora vody oblasť, v ktorej má majiteľ distribútora vody oprávnenie, a v súlade s § 8 tohto zákona povinnosť distribuovať vodu v uvedenej distribučnej oblasti.

19

§ 8 zákona o vode znie takto:

„1.   Majiteľ distribútora vody je povinný v rámci oblasti distribúcie, ktorá mu bola pridelená, ponúknuť napojenie komukoľvek, kto o to požiada, do ním spravovanej distribučnej siete.

2.   Majiteľ distribútora vody je tiež povinný v rámci oblasti zásobovania, ktorá mu bola pridelená, ponúkať distribúciu vody prostredníctvom ním spravovanej siete komukoľvek, kto o to požiada.

3.   Majiteľ distribútora vody uplatňuje primerané, transparentné a nediskriminačné podmienky.

…“

20

§ 9 ods. 1 tohto zákona stanovuje, že majiteľ distribútora vody uskutočňuje politiku, ktorej cieľom je zabrániť zastaveniu dodávok vody malým odberateľom. Podľa § 9 ods. 2 uvedeného zákona príslušný minister stanoví pravidlá týkajúce sa zastavenia dodávok vody malým odberateľom, ako aj preventívne opatrenia, ktorých cieľom je čo najviac zabrániť zastaveniu dodávok vody malým odberateľom.

21

V súlade s § 11 zákona o vodách majiteľ distribútora vody uplatňuje sadzby zodpovedajúce cenám predstavujúcim výšku nákladov a ktoré sú transparentné a nediskriminačné.

22

Podľa § 12 tohto zákona:

„1.   Rozpočet distribútora vody spresňuje spôsob, akým sa do sadzieb prenesú jednotlivé náklady, najmä maximálne kapitálové náklady, ktoré možno fakturovať.

2.   Pred 1. októbrom každého roka majiteľ distribútora vody predkladá [príslušnému] ministrovi správu o nákladoch – najmä o kapitálových nákladoch – prenesených počas predchádzajúceho kalendárneho roka do sadzieb za zásobovanie vodou a o výsledkoch hospodárenia za daný rok. K správe musí byť pripojené bezvýhradné stanovisko vydané účtovným znalcom. Minister zašle uvedenú správu obom komorám [Staten‑Generaal (parlament)] do konca kalendárneho roka.

3.   Ak zo správy uvedenej v odseku 2 vyplýva, že výsledky hospodárenia sú vyššie ako kapitálové náklady stanovené pre daný rok na základe § 11 ods. 2, majiteľ distribútora vody zabezpečí, aby bolo prekročenie kompenzované v rámci sadzieb za nasledujúci kalendárny rok.“

23

§ 13 uvedeného zákona uvádza:

„1.   V záujme zásobovania verejnosti vodou sa stanovia iné podmienky všeobecným správnym rozhodnutím, alebo na základe neho, pokiaľ ide o:

2.   Ak nie sú splnené ustanovenia § 11 alebo § 12 alebo pravidlá uvedené v odseku 1, môže [príslušný] minister poskytnúť majiteľovi distribútora vody odporúčanie. Odporúčanie uvedie dôvody, pre ktoré neboli splnené ustanovenia § 11 alebo § 12, alebo ustanovenia uvedených pravidiel, ako aj zmeny sadzieb požadované na splnenie týchto ustanovení. V odporúčaní sa uvedie lehota, v ktorej sa odporúčaniu musí vyhovieť.“

24

Podľa § 2 Regeling van de Staatssecretaris van Infrastructuur en Milieu, nr. IENM/BSK‑2012/14677, houdende regels met betrekking tot het afsluiten van kleinverbruikers van drinkwater (Regeling afsluitbeleid voor kleinverbruikers van drinkwater) [nariadenie štátneho tajomníka pre infraštruktúru a životné prostredie č. IENM/BSK‑2012/14677, ktorým sa prijímajú predpisy o zastavení dodávky pitnej vody malým odberateľom (nariadenie o zavedení politiky zastavenia dodávky pitnej vody malým odberateľom)] zo 17. apríla 2012 (Stcrt. 2012, č. 7964):

„Majiteľ distribútora vody nemôže zastaviť distribúciu vody malému odberateľovi z dôvodu nezaplatenia pred ukončením postupu uvedeného v § 3 a 4.“

25

§ 3 tohto nariadenia s názvom „Písomná upomienka“ stanovuje:

„1.   Ak malý užívateľ neodpovedá na prvú žiadosť majiteľa distribútora vody o zaplatenie v stanovenej lehote, uvedený majiteľ je povinný v tejto súvislosti zaslať príslušnému malému odberateľovi aspoň písomnú upomienku.

2.   V uvedenej písomnej upomienke majiteľ distribútora vody:

26

§ 4 tohto nariadenia stanovuje:

„Majiteľ distribútora vody sa snaží nadviazať kontakt s malým odberateľom, aby ho upozornil na možnosti vyhnúť sa oneskoreným platbám, ukončiť omeškanie s platbami a získať potvrdenie o udelení alebo neudelení povolenia v zmysle § 3 ods. 2 písm. b).“

27

Besluit houdende bepalingen inzake de productie en distributie van drinkwater en de organisatie van de openbare drinkwatervoorziening (Drinkwaterbesluit) [vyhláška, ktorou sa prijímajú predpisy o výrobe a distribúcii pitnej vody a organizácii verejného zásobovania pitnou vodou (vyhláška o vode)] z 23. mája 2011 (Stb. 2011, s. 293), ktorá bola prijatá na základe zákona o vode, ako aj Regeling van de Staatssecretaris van Infrastructuur en Milieu, nr. BJZ2011046947, houdende nadere regels met betrekking tot enige onderwerpen inzake de voorziening van drinkwater, warm tapwater en huishoudwater (Drinkwaterregeling) [nariadenie štátneho tajomníka pre infraštruktúru a životné prostredie č. BJZ2011046947, ktorým sa prijímajú vykonávacie predpisy o niektorých otázkach týkajúcich sa zásobovania pitnou vodou, teplou vodou a vodou pre domácnosti (nariadenie o vode)] zo 14. júna 2011 (Stcrt. 2011, s. 10842) obsahujú podrobné pravidlá o spôsobe výpočtu nákladov a spresňujú, ktoré náklady možno preniesť do ceny a akým spôsobom. Príslušný minister dbá na dodržiavanie týchto pravidiel. Dodávateľ vody každý rok uverejní sadzobník cien, ktoré sa budú uplatňovať na distribúciu vody v nasledujúcom kalendárnom roku, a zároveň spresní spôsob, akým sa tieto ceny vypočítavajú na základe nákladov.

28

Stichting Waternet je spoločnosť distribuujúca vodu, ktorá je výlučne poverená distribúciou pitnej vody v Amsterdame (Holandsko), kde sa nachádza byt MG od septembra 2012.

29

MG neinformoval Stichting Waternet o svojom nasťahovaní ako nový obyvateľ tohto bytu. Predchádzajúci obyvateľ ani neoznámil svoje odsťahovanie, a naďalej platil faktúry za distribúciu vody týkajúce sa uvedeného bytu do 1. januára 2014. Dňa 12. novembra 2014 Stichting Waternet zaslala MG uvítací list a od 18. novembra 2014 mu zasielala faktúry týkajúce sa dodávok vody od 1. januára 2014. MG nezaplatil žiadnu z faktúr za obdobie od 1. januára 2014 do 18. novembra 2016.

30

Stichting Waternet preto podala žalobu na kantonrechter (obvodný sudca, Holandsko), ktorou sa domáhala, aby bola MG uložená povinnosť zaplatiť sumu vo výške 283,79 eura zvýšenú o zákonné úroky a náklady, ako aj subsidiárne na získanie povolenia na zastavenie pripojenia uvedeného bytu k vode. Tento súd zamietol návrh spoločnosti Stichting Waternet na zaplatenie z dôvodu, že zásobovanie pitnou vodou predstavuje „nevyžiadané dodanie“ v zmysle § 7:7 ods. 2 BW v znení uplatniteľnom od 13. júna 2014. Vyhovel naopak jej subsidiárnemu návrhu pod podmienkou, že MG do štrnástich dní od doručenia rozsudku výslovne neprejaví svoj úmysel byť zásobovaný vodou. MG uzavrel 18. novembra 2016 so spoločnosťou Stichting Waternet zmluvu o distribúcii vody.

31

Stichting Waternet podala proti rozsudku kantonrechter (obvodný sudca) odvolanie na Gerechtshof Amsterdam (Odvolací súd Amsterdam, Holandsko), ktorý ho zamietol z dôvodu, že neexistovala nijaká zmluva o distribúcii vody, ktorá by bola uzavretá medzi účastníkmi konania vo veci samej na obdobie od 1. januára 2014 do 18. novembra 2016, že dodávka vody počas tohto obdobia predstavovala „nevyžiadané dodanie“ v zmysle § 7:7 ods. 2 BW v znení uplatniteľnom od 13. júna 2014 a že skutočnosť, že MG spotrebovával vodu, nemôže viesť k odlišnému posúdeniu.

32

Stichting Waternet podala teda kasačný opravný prostriedok na vnútroštátny súd, Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko). Tento súd sa pýta na možnosť domnievať sa, vzhľadom na bežnú prax v Holandsku a na holandské právne predpisy týkajúce sa verejného zásobovania vodou, že obchodná prax spoločnosti Stichting Waternet nepredstavuje „nevyžiadané dodanie“ pitnej vody, ktoré zakazuje § 5 ods. 5 a príloha I bod 29 smernice 2005/29, ako aj článok 9 smernice 97/7 a článok 29 smernice 2011/83.

33

V prvom rade vnútroštátny súd uvádza, že vzhľadom na to, že v Holandsku sa verejné zásobovanie vodou považuje za podstatnú úlohu orgánov verejnej moci, v tomto odvetví neexistuje konkurenčný trh, takže každá spoločnosť distribuujúca vodu je na jednej strane oprávnená výlučne distribuovať vodu v oblasti distribúcie, ktorá jej je pridelená, a na druhej strane povinná poskytnúť ponuku na pripojenie spotrebiteľom, ktorí o to požiadajú, ako aj nezastaviť toto zásobovanie do bytu spotrebiteľa v prípade, že tento neplatí faktúry. Okrem toho uvedený súd spresňuje, že takéto spoločnosti musia pod dohľadom orgánov verejnej moci uplatňovať ceny predstavujúce výšku nákladov, a ktoré sú transparentné a nediskriminačné.

34

Vnútroštátny súd ďalej zdôrazňuje, že priemerný spotrebiteľ v Holandsku má vedieť, že byt, do ktorého sa nasťahuje, je pripojený k verejnej sieti distribúcie pitnej vody a že dodávka pitnej vody nie je bezplatná.

35

Napokon tento súd zastáva názor, že spor vo veci samej sa odlišuje od vecí, v ktorých bol vydaný rozsudok z 13. septembra 2018, Wind Tre a Vodafone Italia (C‑54/17 a C‑55/17, EU:C:2018:710), keďže vo veci samej si spotrebiteľ nemôže vybrať spoločnosť distribuujúcu vody, ktorá ho bude zásobovať pitnou vodou, pričom sadzby sa fakturujú potom, ako spotrebiteľ skutočne spotreboval vodu, tieto sadzby zodpovedajú cenám predstavujúcim výšku nákladov a sú transparentné a nediskriminačné, stanovené pod dohľadom orgánov verejnej moci.

36

Za týchto okolností Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

37

Svojou druhou otázkou, ktorú treba preskúmať v prvom rade, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 9 smernice 97/7 a článok 27 smernice 2011/83 v spojení s článkom 5 ods. 5 a prílohou I bodom 29 smernice 2005/29 upravujú uzatváranie zmlúv, a najmä či sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluvu možno považovať za zmluvu uzavretú medzi spoločnosťou distribuujúcou vodu a spotrebiteľom bez jeho výslovného súhlasu.

38

Na úvod treba na jednej strane pripomenúť, že je pravda, že smernica 97/7 bola zrušená 13. júna 2014 v súlade s článkom 31 smernice 2011/83. Vzhľadom na obdobie, počas ktorého došlo ku skutočnostiam uvedeným v bodoch 28 a 29 tohto rozsudku, však treba na účely odpovede na druhú otázku zohľadniť ustanovenia tak smernice 97/7, ako aj smernice 2011/83.

39

Na druhej strane je táto otázka relevantná len pod podmienkou, že právny vzťah medzi spoločnosťou Stichting Waternet a MG nie je úplne upravený vnútroštátnou právnou úpravou, tak pokiaľ ide o dodávku vody obchodníkom, ako aj o náklady spojené s týmto dodaním, ktoré znáša spotrebiteľ. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či sú v konaní vo veci samej tieto podmienky splnené.

40

V prvom rade treba uviesť, že cieľom smernice 97/7 je ochrana spotrebiteľov v zmluvách uzatvorených na diaľku, a najmä vymedzenie rozsahu povinností, ktoré musia obchodníci splniť, pokiaľ ide o informácie, ktoré sa majú oznámiť spotrebiteľom, a ich právo na odstúpenie od zmluvy. Táto smernica sa naopak nevzťahuje na pravidlá týkajúce sa uzatvárania zmlúv uzavretých na diaľku.

41

V druhom rade treba pripomenúť, že z jasného znenia článku 3 ods. 5 smernice 2011/83 vyplýva, že táto smernica nemá vplyv na všeobecné ustanovenia zmluvného práva na vnútroštátnej úrovni, najmä na predpisy o platnosti, vzniku alebo účinkoch zmluvy, pokiaľ sa všeobecné aspekty zmluvného práva v tejto smernici neupravujú. Z odôvodnenia 14 smernice 2011/83 takisto vyplýva, že touto smernicou by nemalo byť dotknuté vnútroštátne právo upravujúce napríklad uzavretie alebo platnosť zmluvy, napríklad v prípade absencie súhlasu.

42

V treťom rade, pokiaľ ide o smernicu 2005/29, jej článok 3 ods. 2 stanovuje, že táto smernica sa nedotýka zmluvného práva, a najmä pravidiel o platnosti, vzniku alebo účinkoch zmlúv.

43

V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd pýta, či článok 9 smernice 97/7 a článok 27 smernice 2011/83 v spojení s článkom 5 ods. 5 a prílohou I bodom 29 smernice 2005/29 upravujú uzatváranie zmlúv.

44

V tejto súvislosti treba spresniť, že tieto ustanovenia sa týkajú účinkov prípadného konštatovania existencie „nevyžiadaného dodania“, keďže ich cieľom je jednak zakázať obchodnú praktiku spočívajúcu v takomto dodaní v súlade s článkom 5 ods. 5 a prílohou I bodom 29 smernice 2005/29 a jednak stanoviť oslobodenie spotrebiteľa od povinnosti poskytnúť akúkoľvek protihodnotu v prípade „nevyžiadaného dodania“.

45

Z úvah uvedených v bodoch 40 až 42 a 44 tohto rozsudku tak vyplýva, že pri neexistencii harmonizácie všeobecných aspektov zmluvného práva na úrovni Únie sa vznik, uzatváranie a platnosť zmlúv riadi vnútroštátnym právom. Vnútroštátnemu súdu preto prináleží, aby vzhľadom na holandské právo určil, či zmluvu možno považovať za zmluvu uzavretú medzi spoločnosťou distribuujúcou vodu a spotrebiteľom bez výslovného súhlasu tohto spotrebiteľa.

46

Vzhľadom na už vyššie uvedené treba odpovedať na druhú otázku tak, že článok 9 smernice 97/7 a článok 27 smernice 2011/83 v spojení s článkom 5 ods. 5 a bodom 29 prílohy I smernice 2005/29 neupravujú uzatváranie zmlúv, takže vnútroštátnemu súdu prináleží, aby v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou posúdil, či zmluvu možno považovať za zmluvu uzavretú medzi spoločnosťou distribuujúcou vodu a spotrebiteľom bez výslovného súhlasu tohto spotrebiteľa.

47

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má pojem „nevyžiadané dodanie“ v zmysle prílohy I bodu 29 smernice 2005/29 vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na obchodnú praktiku spočívajúcu v zachovaní pripojenia na verejnú distribučnú sieť pitnej vody pri nasťahovaní spotrebiteľa do predtým obývaného bytu, ak spotrebiteľ nepodal žiadosť v tomto zmysle.

48

Na úvod je potrebné pripomenúť, že ako už bolo uvedené v bode 39 tohto rozsudku, odpoveď na prvú otázku je relevantná pod podmienkou, že právny vzťah medzi spoločnosťou Stichting Waternet a MG nie je úplne upravený vnútroštátnou právnou úpravou, tak pokiaľ ide o dodávku vody obchodníkom, ako aj o náklady spojené s týmto dodaním, ktoré znáša spotrebiteľ, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

49

V prípade potreby treba preskúmať, či obchodná praktika, akou je prax týkajúca sa zásobovania pitnou vodou, o ktorú ide vo veci samej, patrí do pôsobnosti smernice 2005/29.

50

Článok 1 tejto smernice v spojení s odôvodnením 23 tejto smernice stanovuje najmä, že účelom uvedenej smernice je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu a dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov aproximáciou zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov týkajúcich sa nekalých obchodných praktík poškodzujúcich ekonomické záujmy spotrebiteľov.

51

V dôsledku toho vnútroštátna právna úprava patrí do pôsobnosti uvedenej smernice len vtedy, ak sleduje ciele spojené s ochranou spotrebiteľov (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 4. októbra 2012, Pelckmans Turnhout, C‑559/11, neuverejnené, EU:C:2012:615, bod 20).

52

V tejto súvislosti treba uviesť, že ciele vnútroštátnej právnej úpravy dotknutej vo veci samej nevyplývajú jasne ani z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, ani zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii. Za týchto okolností prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či prax spoločnosti Stichting Waternet vyplýva z uplatnenia vnútroštátnych ustanovení, ktoré sledujú ciele ochrany ekonomických záujmov spotrebiteľov, a preto patrí do pôsobnosti smernice 2005/29, alebo či má naopak chrániť výlučne iné verejné záujmy, ako je verejné zdravie. Len za predpokladu, že by podľa vnútroštátneho súdu vzhľadom na predchádzajúci bod tohto rozsudku patrila prax spoločnosti Stichting Waternet do pôsobnosti smernice 2005/29, mu prináleží overiť, či táto praktika predstavuje „nevyžiadané dodanie“.

53

Pokiaľ ide o pojem „nevyžiadané dodanie“, príloha I bod 29 smernice 2005/29 stanovuje, že medzi agresívne obchodné praktiky považované za nekalé za každých okolností patrí najmä „žiadanie spotrebiteľa, aby vykonal okamžité alebo odložené platby za produkty dodané obchodníkom… pričom si ich spotrebiteľ neobjednal… [nevyžiadaný predaj]“.

54

„Nevyžiadané dodanie“ v zmysle tohto bodu 29 tak predstavuje najmä konanie obchodníka spočívajúce v tom, že od spotrebiteľa vyžaduje zaplatenie služby, ktorá bola tomuto spotrebiteľovi poskytnutá bez toho, aby o to spotrebiteľ požiadal (rozsudky z 13. septembra 2018, Wind Tre a Vodafone Italia, C‑54/17 a C‑55/17, EU:C:2018:710, bod 43, ako aj z 5. decembra 2019, EVN Bulgaria Toplofikacija a Toplofikacija Sofia, C‑708/17 a C‑725/17, EU:C:2019:1049, bod 64).

55

V tomto ohľade treba pripomenúť, že článok 8 smernice 2005/29 definuje pojem „agresívna obchodná praktika“ najmä skutočnosťou, že podstatne zhoršuje alebo je spôsobilá významne zhoršiť slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu. Z toho vyplýva, že žiadosť o službu musí spočívať v slobodnom výbere zo strany spotrebiteľa. To najmä znamená, že informovanie oznámené obchodníkom spotrebiteľovi musí byť jasné a primerané (rozsudok z 13. septembra 2018, Wind Tre a Vodafone Italia, C‑54/17 a C‑55/17, EU:C:2018:710, bod 45 a citovaná judikatúra).

56

Súdny dvor takisto rozhodol, že keďže cena v zásade predstavuje pre spotrebiteľa, ktorý má urobiť rozhodnutie o obchodnej transakcii, rozhodujúcu skutočnosť, treba ju považovať za nevyhnutnú informáciu, aby spotrebiteľ mohol prijať takéto kvalifikované rozhodnutie (rozsudok z 13. septembra 2018, Wind Tre a Vodafone Italia, C‑54/17 a C‑55/17, EU:C:2018:710, bod 47).

57

Okrem toho na účely výkladu ustanovení smernice 2005/29 má pojem spotrebiteľ prvoradý význam. V súlade s odôvodnením 18 táto smernica berie za kritérium posúdenia priemerného spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov (rozsudok z 13. septembra 2018, Wind Tre a Vodafone Italia, C‑54/17 a C‑55/17, EU:C:2018:710, bod 51, ako aj citovaná judikatúra). V súlade s týmto odôvodnením 18 je úlohou vnútroštátneho súdu, aby určil typickú reakciu priemerného spotrebiteľa v určitom danom prípade.

58

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že spoločnosť distribuujúca vodu, o ktorú ide vo veci samej, je povinná poskytovať službu distribúcie vody, ktorú nemožno zastaviť z dôvodu nezaplatenia zo strany spotrebiteľa skôr, ako sa mu pošle písomná upomienka a táto spoločnosť sa pokúsi s ním nadviazať osobný kontakt.

59

Pokiaľ ide o vyúčtovanie vody, vnútroštátny súd spresňuje, že na vznik nákladov je potrebný úmyselný akt zo strany spotrebiteľa prostredníctvom spotreby vody. Navyše každá spoločnosť distribuujúca vodu je povinná pod dohľadom orgánov verejnej moci uplatňovať sadzby zodpovedajúce cenám predstavujúcim výšku nákladov, ktoré sú transparentné, nediskriminačné a primerané spotrebe vody.

60

Vnútroštátny súd tiež uvádza, že priemerný spotrebiteľ v Holandsku, ktorý sa nasťahuje do predtým obývaného bytu, vie, že toto obydlie zostáva pripojené k verejnej sieti pitnej vody a že dodávka vody je platená.

61

Tieto okolnosti odlišujú konanie vo veci samej od vecí, v ktorých bol vydaný rozsudok z 13. septembra 2018, Wind Tre a Vodafone Italia (C‑54/17 a C‑55/17, EU:C:2018:710, body 49 a 56). V tomto rozsudku totiž Súdny dvor rozhodol, že nie je rozhodujúce, či používanie predmetných služieb mohlo v určitých prípadoch vyžadovať vedomý úkon zo strany spotrebiteľa, a dospel k záveru o existencii „nevyžiadaného poskytnutia“ v zmysle prílohy I bodu 29 smernice 2005/29, keďže v týchto veciach spotrebitelia nedostali primerané informácie týkajúce sa určitých poskytovaných služieb a ich nákladov.

62

Vzhľadom na už vyššie uvedené treba na prvú otázku odpovedať tak, že pojem „nevyžiadané dodanie“ v zmysle bodu 29 prílohy I smernice 2005/29 sa má vykladať v tom zmysle, že s výhradou overení, ktoré má vykonať vnútroštátny súd, sa nevzťahuje na obchodnú prax spoločnosti distribuujúcej pitnú vodu spočívajúcu v zachovaní pripojenia na verejnú distribučnú sieť vody pri príležitosti nasťahovania spotrebiteľa do predtým obývaného bytu, keďže tento spotrebiteľ nemá možnosť voľby dodávateľa tejto služby, tento dodávateľ fakturuje sadzby zodpovedajúce cenám predstavujúcim výšku nákladov, ktoré sú transparentné, nediskriminačné, v závislosti od spotreby vody, a uvedený spotrebiteľ vie, že uvedený byt je pripojený k verejnej sieti distribúcie vody a že za dodanie vody treba platiť.

63

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto: