1.

Poľský štátny príslušník (ďalej len „žalobca“), ktorý bol väzňom v Auschwitzi, podal na poľských súdoch občianskoprávnu žalobu proti nemeckým novinám za to, že v internetovom článku použili výraz „poľský vyhladzovací tábor“ na označenie nacistického vyhladzovacieho tábora vybudovaného na území (vtedy) okupovaného Poľska počas druhej svetovej vojny. Hoci bol tento článok na internete len niekoľko hodín, a potom bol opravený, žalobca tvrdí, že jeho uverejnenie na internete poškodilo jeho národnú identitu a dôstojnosť.

2.

Majú poľské súdy medzinárodnú právomoc rozhodovať takýto druh žaloby? V spore vo veci samej sa žalobca nedomáha len peňažnej náhrady, ale aj iných prostriedkov nápravy: súdny príkaz zakazujúci vydavateľovi používať výraz „poľský vyhladzovací tábor“ v budúcnosti a uverejnenie ospravedlnenia.

3.

V prejednávanej veci má teda Súdny dvor opäť ( 2 ) spresniť kritériá na posúdenie medzinárodnej právomoci v prípade nárokov založených na porušení práv na ochranu osobnosti, ku ktorému došlo v dôsledku uverejnenia na internete. V prejednávanej veci však ide o pomerne osobitný kontext: osoba, ktorá namieta porušenie svojho práva na ochranu osobnosti, nebola v dotknutom článku menovaná. Na základe súčasného stavu vnútroštátnej judikatúry sa však zdá, že práva na ochranu osobnosti poľských štátnych príslušníkov zahŕňajú ochranu ich národnej identity, národnej dôstojnosti, ako aj rešpektovanie pravdy o histórii poľského národa. Okrem toho sa vo veciach, akou je prejednávaná vec, zdá, že tieto práva na ochranu osobnosti Poliakov, ktorí prežili nacistické vyhladzovacie tábory, sú takýmito vyhláseniami dotknuté.

4.

Odôvodnenia 15 a 16 nariadenia (EÚ) č. 1215/2012 ( 3 ) stanovujú:

5.

Článok 4 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 stanovuje: „Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom [osoby usadené – neoficiálny preklad] na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

6.

Článok 5 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje: „Osoby s bydliskom [Osoby usadené – neoficiálny preklad] na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe kritérií upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly.“

7.

Článok 7, ktorý patrí pod oddiel 2, nazvaný „Osobitná právomoc“, kapitoly II toho istého nariadenia, stanovuje:

„Osobu s bydliskom [s bydliskom alebo sídlom – neoficiálny preklad] na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:

…

…“

8.

Ako poľská vláda vysvetlila v písomných pripomienkach, § 23 a 24 poľského Občianskeho zákonníka chránia široké spektrum práv na ochranu osobnosti. § 23 obsahuje netaxatívny zoznam rozmerov práva na ochranu osobnosti, ktoré môže toto ustanovenie chrániť. V týchto ustanoveniach sa výslovne nespomína národná identita, národná dôstojnosť ani právo na rešpektovanie pravdy o histórii poľského národa. Poľská vláda uviedla mnohé príklady z vnútroštátnej judikatúry, ktoré potvrdzujú, že tieto tri rozmery sú teraz zahrnuté do pôsobnosti práv na ochranu osobnosti uvedených v § 23 poľského Občianskeho zákonníka, ako ho vykladajú poľské súdy. ( 4 )

9.

Podľa poľskej vlády môžu byť tieto práva porušené individuálnymi útokmi a vyhláseniami, ktoré sa týkajú väčšej skupiny ľudí vrátane národa ako celku. Aby si mohol žalobca uplatniť nárok na základe takého vyhlásenia, musí preukázať, že sa ho príslušné vyhlásenie osobne dotklo. Takýto vplyv na jednotlivcov sa potvrdzuje najmä v prípade bývalých väzňov nacistických vyhladzovacích táborov, ktorí majú postavenie, na základe ktorého môžu namietať porušenie svojich práv na ochranu osobnosti v súvislosti s použitím prídavného mena „poľské“ pri opise týchto táborov. Podľa vnútroštátnej judikatúry použitie takého prídavného mena kladie vinu za samotnú existenciu vyhladzovacích táborov na plecia skupiny osôb, ktoré boli samy väzňami takýchto táborov, čo naznačuje, že obete boli v skutočnosti páchateľmi.

10.

Preto ako v podstate potvrdil vnútroštátny súd v rámci odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ( 5 ) v súlade s vnútroštátnou judikatúrou práva poľských štátnych príslušníkov na ochranu osobnosti zahŕňajú ochranu ich národnej identity, národnej dôstojnosti a práva na rešpektovanie pravdy o histórii poľského národa. V tejto súvislosti sa vychádza z toho, že práva Poliakov, ktorí prežili nacistické vyhladzovacie tábory, sú porušené nepravdivými vyhláseniami o nacistických vyhladzovacích táboroch. Títo jednotlivci ako takí sa preto považujú za oprávnených podať žalobu podľa vnútroštátneho práva v takých prípadoch ako v spore vo veci samej.

11.

Žalobca v spore vo veci samej je poľský štátny príslušník žijúci vo Varšave. Počas druhej svetovej vojny bol väzňom v Auschwitzi. V súčasnosti sa podieľa na aktivitách zameraných na zachovanie pamiatky obetí zločinov spáchaných nacistickým Nemeckom proti poľským štátnym príslušníkom počas druhej svetovej vojny. Medzi tieto aktivity patrí okrem iného účasť na vzdelávacích stretnutiach.

12.

Žalovaná v spore vo veci samej, Mittelbayerischer Verlag KG, je právnická osoba so sídlom v Regensburgu (Nemecko). Vydáva regionálne internetové noviny v nemčine na webovej stránke www.mittelbayerische.de, ktorá je, samozrejme, dostupná aj z iných krajín vrátane Poľska.

13.

Dňa 15. apríla 2017 bol na tejto webovej stránke uverejnený článok s názvom „Ein Kämpfer und sein zweites Leben“ (Bojovník a jeho druhý život). Opisuje osud pána Israela Offmana, Žida preživšieho holokaust, ktorý sa narodil v obci Częstochowa (Poľsko). Bol uväznený v táboroch Bliżyn a Auschwitz‑Birkenau, Sachsenhausen a Dachau a vykonával nútené práce v Leonbergu a Plattlingu. Po druhej svetovej vojne sa nakoniec natrvalo usadil v Nemecku. Článok sa začína príbehom o tom, ako v roku 1961, keď sa pánovi Offmanovi narodilo tretie dieťa, dievča, matričný úradník v Dolnom Bavorsku (Nemecko) odmietol zapísať meno, ktoré rodičia pre dcéru vybrali – Faya. Matričný úradník tvrdil, že meno znie príliš cudzo a nie je možné vysloviť ho v nemčine. V článku sa vysvetľuje, že rodičia chceli dať dcére meno Faya, lebo tak sa volala sestra pána Offmana, ktorá, ako bolo uvedené v pôvodnom texte článku, „bola zavraždená v poľskom vyhladzovacom tábore Treblinka“.

14.

Ako uvádza vnútroštátny súd, je historickým faktom, že tábor v Treblinke bol nemeckým nacistickým vyhladzovacím táborom postaveným na území okupovaného Poľska počas druhej svetovej vojny.

15.

Z návrhu na začatie konania vyplýva, že pôvodný výraz „poľský vyhladzovací tábor Treblinka“ bol na webovej stránke len niekoľko hodín, zjavne od 5 h 00 15. apríla 2017, keď bol celý článok uverejnený na internete, približne do 13 h 40 toho istého dňa, keď bol po e‑mailovej intervencii Poľského konzulátu v Mníchove (Nemecko) predmetný výraz nahradený týmto znením: „bola zavraždená nacistami v nemeckom nacistickom vyhladzovacom tábore Treblinka v okupovanom Poľsku“. Poznámka pod čiarou pod článkom stručne vysvetľuje, že pôvodne bol v texte použitý výraz „poľský vyhladzovací tábor Treblinka“, ale následne bol opravený.

16.

Dňa 27. novembra 2017 podal žalobca občianskoprávnu žalobu na Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko). K žalobe pripojil výtlačok sporného článku v opravenom znení. Nešpecifikoval okolnosti, za akých sa o uverejnení článku dozvedel. Žalobca sa domáha ochrany svojich práv na ochranu osobnosti, najmä národnej identity a národnej dôstojnosti, tým, že:

17.

Na odôvodnenie medzinárodnej právomoci poľských súdov sa žalobca opieral o rozsudok Súdneho dvora eDate ( 6 ). Žalovaná podala návrh na zamietnutie žaloby na základe toho, že poľské súdy nemajú právomoc. Poukázala na to, že na rozdiel od situácie vo veci eDate sa internetový článok, na ktorom je žaloba založená, priamo netýka žalobcu. Žalovaná upozornila aj na svoj regionálny profil a okruh čitateľov, lebo jej články sú určené pre Horné Falcko (Bavorsko, Nemecko) a zameriavajú sa predovšetkým na regionálne spravodajstvo. Napríklad záložka „Nemecko a svet“ sa v ponuke na stránke nachádza až na štvrtom mieste. Žalovaná poukázala aj na to, že webová stránka existuje výlučne v nemčine.

18.

Uznesením z 5. apríla 2019 Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava) zamietol návrh žalovanej na zamietnutie žaloby. Uvedený súd sa domnieval, že podmienky stanovené v článku 7 bode 2 nariadenia č. 1215/2012 sú splnené. Poukázal na to, že od 15. apríla 2017 do 29. novembra 2018 internetovú stránku žalovanej navštívilo viac ako 32000 návštevníkov z Poľska. Poľsko bolo na 14. mieste z 25 krajín pôvodu z hľadiska počtu návštevníkov internetovej stránky. Žalovaná teda mohla predpokladať, že článok sa dostane k čitateľom v iných krajinách vrátane Poľska. Mohla tiež predpokladať, že poľskí čitatelia si všimnú internetový článok obsahujúci výraz „poľské vyhladzovacie tábory“. Vzhľadom na online dostupnosť článku v Poľsku a vzhľadom na jeho obsah sa Poľsko mohlo považovať za miesto, kde môže dôjsť k porušeniu práv na ochranu osobnosti.

19.

Dňa 25. apríla 2019 žalovaná podala odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu na vnútroštátnom súde, Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava, Poľsko). Žalovaná uviedla, že článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 bol nesprávne uplatnený, a tvrdila, že nebolo možné dôvodne predpokladať podanie žaloby v Poľsku. Žalovaná tvrdila, že ak sa obsah článku týka inej osoby než žalobcu alebo sa netýka nijakej konkrétnej osoby, žalovaná objektívne nie je schopná predvídať, na ktorom súde by voči nej mohla byť podaná žaloba. Žalovaná poukázala na to, že obsah predmetného článku je Poľsku natoľko vzdialený, že dôvodná predvídateľnosť súdnych konaní v Poľsku je objektívne vylúčená.

20.

Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava) procesným uznesením požiadal právneho zástupcu žalobcu, aby presnejšie opísal skutkové okolnosti žaloby. Žalobca bol tiež vyzvaný, aby uviedol, či ovláda nemecký jazyk, kedy (pred opravou sporného výrazu alebo po nej) a ako (či priamo na internete alebo prostredníctvom tretích osôb) sa dozvedel o uverejnení článku. Vnútroštátny súd však uvádza, že tieto otázky zostali nezodpovedané.

21.

Vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či sa požiadavka primeranej predvídateľnosti právomoci uvedená v odôvodneniach 15 a 16 nariadenia č. 1215/2012 vzťahuje na takú situáciu ako v spore vo veci samej. Uvedený súd pripúšťa, že výraz „poľský vyhladzovací tábor“ pravdepodobne vyvolá v Poľsku negatívnu reakciu. U niektorých čitateľov môže vyvolať falošný dojem, že práve Poliaci vybudovali vyhladzovacie tábory a boli zodpovední za zločiny, ktoré v nich boli spáchané, čo vyvoláva pohoršenie u tých poľských štátnych príslušníkov, ktorí boli vo vyhladzovacích táboroch sami uväznení alebo ktorých príbuzných zabili nacistickí okupanti počas druhej svetovej vojny. Vnútroštátny súd sa však zároveň pýta, či osobitné okolnosti prejednávanej veci môžu viesť k záveru, že žalovaná mohla dôvodne predpokladať, že v súvislosti s dotknutým článkom môže byť na ňu podaná žaloba vo veci ochrany práv na ochranu osobnosti na poľskom súde napriek tomu, že žalobca nebol v texte článku priamo ani nepriamo opísaný.

22.

Za týchto okolností Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

23.

Písomné pripomienky predložil žalobca, žalovaná, poľská vláda, ako aj Európska komisia.

24.

Tieto návrhy majú nasledujúcu štruktúru. Najprv pripomeniem súčasný stav práva a judikatúry v súvislosti s medzinárodnou právomocou vo veci škody údajne spôsobenej určitej osobe na právach na ochranu osobnosti v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 (časť A). Potom sa budem zaoberať osobitosťami prejednávanej veci (časť B). Ďalej vysvetlím, prečo otázka, či bola osoba menovaná, sotva môže byť rozhodujúcim meradlom na určenie, či v danej právomoci mohli vzniknúť škody (časť C). Potom sa budem zaoberať otázkou predvídateľnosti súdnej právomoci (časť D). Nakoniec uvediem, že právo EÚ je síce v súčasnom stave pomerne ústretové z hľadiska medzinárodnej právomoci vo veciach poškodenia povesti určitej osoby na internete, existujú však určité obmedzenia podstaty takých nárokov, ktoré je vnútroštátny súd povinný rešpektovať (časť E).

25.

Judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa terajšieho článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 vždy zdôrazňovala potrebu zachovať dostupnosť medzinárodnej právomoci vo veciach nárokov údajnej obete na náhradu škody. Súdny dvor teda ustálene chápe toto ustanovenie v tom zmysle, že sa vzťahuje na obe miesta, miesto, kde došlo k udalosti, ktorá spôsobila škodu, i miesto, kde vznikla škoda. ( 7 )

26.

Pokiaľ ide o porušenia práv na ochranu osobnosti, z časti týkajúcej sa „miesta, kde došlo… ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok“, postupne vyplynuli dva odlišné dôvody právomoci.

27.

Pokiaľ ide o tlačené publikácie, v rozsudku Shevill Súdny dvor spojil toto miesto s akýmkoľvek členským štátom, „v ktorom došlo k šíreniu publikácie [údajne spôsobujúcej škodu] a kde poškodený tvrdí, že utrpel ujmu na svojej povesti“, pričom súdy tohto členského štátu majú právomoc „výlučne v súvislosti so škodou spôsobenou v štáte súdu, ktorý začal konať“ ( 8 ).

28.

V dôsledku toho sa zrodil tzv. „mozaikový prístup“ ( 9 ). Zakladá sa na tom, že údajne hanlivá publikácia vyvoláva „škodlivé účinky na poškodeného“ na všetkých miestach, „kde dochádza k šíreniu publikácie, pokiaľ je na týchto miestach poškodený známy“, a že v dôsledku toho súdy v týchto členských štátoch „sú z územného hľadiska v najlepšom postavení na to, aby posúdili poškodenie povesti, ku ktorému došlo v danom štáte, a aby určili rozsah zodpovedajúcej škody“ ( 10 ).

29.

Rozsudkom Súdneho dvora vo veci eDate sa rozsudok Shevill „presunul“ do oblasti internetu. V rozsudku eDate totiž Súdny dvor uznal „v kontexte internetu ťažkosti s uplatnením uvedeného kritéria miesta, kde ku škode došlo, ktorý vyplýva z už citovaného rozsudku Shevill a i.“, a „závažnos[ť] ujmy, ktorú môže utrpieť držiteľ práva na ochranu osobnosti, ktorý zistí, že obsah informácie zasahujúci do uvedeného práva je prístupný na akomkoľvek mieste na svete“ ( 11 ). Súdny dvor sa preto rozhodol prispôsobiť svoj výklad článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 „tak, aby osoba, ktorej právo na ochranu osobnosti bolo porušené prostredníctvom internetu, mohla podľa miesta, kde došlo ku škode spôsobenej uvedeným porušením v Európskej únii, podať žalobu o náhradu celej tejto škody“ ( 12 ).

30.

Práve preto sa začal uplatňovať dôvod právomoci založený na „centre záujmov“. Súdny dvor uviedol, že „dosah obsahu informácie uverejnenej na internete na práva na ochranu osobnosti môže byť najlepšie posúdený súdom miesta, kde má údajný poškodený centrum svojich záujmov“ ( 13 ).

31.

Čo je však pomerne dôležité, centrum záujmov stanovené v rozsudku eDate nenahradilo „mozaikový prístup“ vyplývajúci z rozsudku Shevill, pokiaľ ide o uverejnenie na internete. Bolo k nemu pridané ako alternatíva. Osoba poškodená údajným porušením práv na ochranu osobnosti prostredníctvom internetu si tak môže vybrať, či podá žalobu i) o náhradu celej škody na súd členského štátu podľa centra svojich záujmov alebo ii) na súdy jedného alebo viacerých členských štátov vždy v súvislosti s tou časťou škody, ktorá tam vznikla. ( 14 )

32.

V návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Bolagsupplysningen ( 15 ), som sa usiloval presvedčiť Súdny dvor, že taký prístup je nevhodný. Okrem významných praktických problémov, ktoré vznikli rozšírením mozaikového prístupu na uverejnenie na internete, túto voľbu nemožno odôvodniť nijakým zo zásadných tvrdení, ktoré sú uvádzané v jeho prospech. Predovšetkým nezlepšuje situáciu ani jednej zo strán – s výnimkou prípadov obťažovania –, ale skôr dramaticky znižuje, ak nie úplne vylučuje, šance žalovanej predvídať, kde by mohla byť žalovaná.

33.

V rozsudku Bolagsupplysningen sa Súdny dvor rozhodol zachovať tento dvojaký prístup. ( 16 ) Súdny dvor však zároveň objasnil, že iba súdy členského štátu, v ktorom má žalobca centrum záujmov, môžu rozhodovať o žalobách, ktorých cieľom je dosiahnuť opravu a odstránenie údajného škodlivého obsahu na internete. Totiž ako „jediný a nerozdeliteľný“ možno takúto žalobu uplatniť len na súde, „ktorý je príslušný na rozhodovanie o celom nároku“ ( 17 ).

34.

Zdá sa teda, že na základe rozsudku Bolagsupplysningen môžu súdy s obmedzenou právomocou založenou na „mozaikovom prístupe“ priznať len „deliteľné“ prostriedky nápravy, zatiaľ čo súdy s úplnou právomocou založenou na „centre záujmov“ môžu priznať „deliteľné“ i „nedeliteľné“ prostriedky nápravy. ( 18 )

35.

Súdny dvor konkrétne neuviedol, ktoré druhy opravných prostriedkov patria do ktorej kategórie. Predpokladám však, že „deliteľné“ opravné prostriedky v podstate znamenajú peňažnú náhradu (a prípadne iné prostriedky nápravy, ktoré možno rozdeliť podľa hraníc právomoci), zatiaľ čo „nedeliteľné“ prostriedky nápravy sú všetky tie, ktoré môžu byť reálne priznané a vykonané len raz, lebo po vykonaní majú dosah všade (oprava alebo odstránenie informácií).

36.

Napokon doterajšia judikatúra je naozaj pomerne nejasná v otázke, ktoré podmienky treba splniť na preukázanie „mozaikovej“ právomoci alebo právomoci založenej na „centre záujmov“. Na jednej strane pokiaľ ide o „mozaikovú“ právomoc, v judikatúre Súdneho dvora sú uvedené dve požiadavky: sporný obsah musel byť sprístupnený v tomto členskom štáte a žalobca musel potenciálne utrpieť ujmu na svojich právach na ochranu osobnosti v tomto členskom štáte. ( 19 ) Na druhej strane právomoc založená na „centre záujmov“ si jednoznačne vyžaduje viac. Možno však práve preto, že tieto kritériá boli zavedené a potvrdené vo veciach, v ktorých osobitne úzka väzba medzi sporom a súdmi miesta, kde došlo k škode, ( 20 ) skutočne viedla k tomu, že „centrum záujmov poškodenej osoby“ bolo v mieste bydliska poškodeného, ( 21 ) judikatúra neposkytuje veľmi podrobné kritériá, pokiaľ ide o konkrétne faktory alebo iné prvky, ktoré by sa mali zohľadniť.

37.

Práve vzhľadom na tento právny kontext sa vnútroštátny súd po prvé pýta, či môže existovať centrum záujmov v prípade žalobcu, ktorý nebol individuálne identifikovaný v dotknutom uverejnenom článku. Budem používať radšej tento výraz než formuláciu, ktorú použil vnútroštátny súd, ktorý uviedol, že „uverejnenie na internete… neobsahuje informácie, ktoré priamo alebo nepriamo súvisia s touto konkrétnou fyzickou osobou“. To, či je žalobca individuálne identifikovaný v uverejnenom obsahu, či už pomocou i) mena alebo ii) jeho jedinečných osobných charakteristík či okolností, ( 22 ) by malo byť predmetom pomerne objektívneho skutkového posúdenia. Rozsah, v akom uverejnené informácie s konkrétnou fyzickou osobou súvisia, je otázkou (skôr subjektívneho) posúdenia na základe, ktoré už zahŕňa prvky hodnotenia poskytnutých informácií a rýchlo sa prelína s posúdením podstaty veci, a to do akej miery je táto osoba v skutočnosti dotknutá. ( 23 )

38.

Druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta na príslušné skutočnosti, ktoré treba zohľadniť pri posudzovaní existencie dostatočného kolízneho kritéria na preukázanie právomoci na základe článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012.

39.

Vzhľadom na povahu požadovaných prostriedkov nápravy sa vnútroštátny súd pýta osobitne na právomoc založenú na „centre záujmov“. Žalobca sa totiž na vnútroštátnom súde ( 24 ) domáha troch rôznych prostriedkov nápravy: peňažnej náhrady a zákazu akéhokoľvek budúceho používania sporného výrazu žalovanou, ako aj verejného ospravedlnenia žalobcovi. Nie je uvedené, či má požadovaná peňažná náhrada predstavovať celkovú výšku údajnej škody alebo len škodu vzniknutú v rámci právomoci poľských súdov. V každom prípade sa však ďalšie dva opravné prostriedky veľmi podobajú na nedeliteľné opravné prostriedky – t. j. tie, ktoré môže priznať len súd, ktorý má právomoc na základe centra záujmov žalobcu. ( 25 )

40.

Je však jasné, že na základe ustálenej judikatúry Súdneho dvora uvedenej v predchádzajúcej časti týchto návrhov súbežne s možnou právomocou založenou na „centre záujmov“ stále pretrváva právomoc založená na „mozaikovom prístupe“.

41.

Táto súbežná existencia má pomerne dôležité dôsledky. Pokiaľ Súdny dvor nechce v rámci prejednávanej veci radikálne prehodnotiť svoju judikatúru týkajúcu sa právomoci založenej na „centre záujmov“ alebo právomoci založenej na „mozaikovom prístupe“, alebo predovšetkým ich pretrvávajúcej súbežnej existencie, ktorá bola stanovená v rozsudku eDate a nedávno potvrdená v rozsudku Bolagsupplysningen, ( 26 ) prípadne sa v tejto súvislosti podrobnejšie pozrieť na rozsudok Bier, čo sa týka trestných činov na internete ako takých, ( 27 ) je jasné, že bez ohľadu na to, či sa v konečnom dôsledku uplatní centrum záujmov pre (údajne) poškodenú osobu v takej veci, akou je prejednávaná vec, vždy bude existovať právomoc založená na „mozaikovom prístupe“, a teda akýkoľvek vnútroštátny súd bude môcť potvrdiť svoju právomoc pre časť deliteľných prostriedkov nápravy (určite peňažnú náhradu) zodpovedajúcu škode, ktorá vznikla na jeho území.

42.

Prejednávaná vec tak opäť raz ukazuje, prečo pokračujúca súbežná existencia dvoch druhov právomoci vyvoláva problémy prinajmenšom na dvoch úrovniach. Na jednej strane sa vášnivé diskusie o tom, kde presne by malo byť centrum záujmov poškodenej osoby, v súvislosti s čím by bola právomoc založená na „mozaikovom prístupe“ v každom prípade potenciálne dostupná v 27 členských štátoch, stávajú trochu zbytočným cvičením. Na druhej strane až doteraz sa za centrum záujmov v skutočnosti považovalo bydlisko žalobcu. Predpokladá sa, že to bude miesto, kde bude povesť žalobcu najviac dotknutá. V tejto súvislosti nie je jasné, aký priestor zostáva na diskusiu o akýchkoľvek objektívnych kolíznych kritériách sporu, pokiaľ ide o súd daného členského štátu, keďže koncept centra záujmov je vybudovaný okolo subjektívnej situácie údajného poškodeného. ( 28 ) Z praktického hľadiska je teda jedinou úlohou zistiť, kde sa nachádza bydlisko poškodenej osoby, a toto skutočné forum actoris môže byť zrejme zamietnuté len v prípade, že tento poškodený má na danom mieste veľmi málo sociálnych interakcií.

43.

Nie som obdivovateľom judikatúry v jej súčasnej podobe. ( 29 ) Som presvedčený, že Súdny dvor bude musieť jedného dňa túto judikatúru prehodnotiť. Nemyslím si však, že prejednávaná vec je na to dobrou príležitosťou, a to z pomerne jednoduchého dôvodu: problematická otázka v tomto prípade sa netýka medzinárodnej právomoci, ale skôr podstaty veci a obsahu a povahy práv na ochranu osobnosti, ktoré sú zjavne uznané podľa vnútroštátneho práva. No otázka, kto presne môže dôvodne tvrdiť, že je poškodený a aký je rozsah (osobnostných) práv, ktoré mohli byť porušené údajným hanlivým uverejnením na internete, je v prvom rade vecou skutkovej podstaty nároku, ktorú upravuje platné vnútroštátne právo. Nie je to (a v predchádzajúcich prípadoch to nebolo) vecou právomoci podľa článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 (alebo jeho predchodcov).

44.

Z týchto dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor pristupoval k tejto veci zúženým a minimalistickým spôsobom. Prejednávaná vec sa v podstate týka jednej otázky: pokiaľ ide o nedeliteľné opravné prostriedky, konkrétne zákaz používať určitý výraz v budúcnosti a uverejnenie ospravedlnenia, bráni uplatneniu kritéria centra záujmov osoby údajne poškodenej uverejnením na internete skutočnosť, že táto osoba nie je v dotknutom uverejnení menovaná?

45.

Žalovaná a Komisia v podstate tvrdia, že osoba poškodená údajným porušením práv na ochranu osobnosti by mala mať možnosť obrátiť sa na súdy podľa centra svojich záujmov, len ak bola menovaná v dotknutom uverejnení. Obaja títo vedľajší účastníci konania uvádzajú množstvo tvrdení o tom, ako sa skutkové okolnosti prejednávanej veci líšia od skutkových okolností vecí eDate a Bolagsupplysningen. Varujú pred nebezpečným rozširovaním medzinárodnej právomoci, ku ktorému by mohlo dôjsť, keby sa právomoci založenej na „centre záujmov“ mohli dovolávať nielen jednotlivci jasne označení v publikácii, ale aj ďalší nevymedzení príslušníci národných, etnických, náboženských alebo iných skupín, ktoré sú v uverejnení na internete len nepriamo spomenuté.

46.

Pokiaľ ide o pravidlo, ktoré obidvaja účastníci konania navrhujú Súdnemu dvoru formulovať, navrhovaný prístup je v podstate takýto: keďže žalobca nie je v dotknutom uverejnení menovaný, vydavateľ nemohol dôvodne predpokladať, že uverejnenie by sa mohlo žalobcu dotknúť. Takže na stanovenie právomoci založenej na „centre záujmov“ je nevyhnutné, aby bol (potenciálny) žalobca v uverejnení menovaný.

47.

Súhlasím s oboma vedľajšími účastníkmi konania, pokiaľ ide o prvý návrh, aj keď z iného hľadiska: primeraný stupeň predvídateľnosti pre vydavateľa z hľadiska toho, kde by jeho uverejnenie mohlo spôsobiť škodu, je skutočne nevyhnutnou zložkou. Mala by to byť vonkajšia hranica na definovanie akéhokoľvek miesta, kde by mohlo dôjsť k škode. Ako však vysvetlím v nasledujúcej časti (časť D), to neznamená alebo v súčasnej judikatúre určite neznamenalo, že medzinárodná právomoc je obmedzená na miesta, ktoré vydavateľ subjektívne predpokladal. Okrem toho existuje rozdiel medzi objektívnou predvídateľnosťou škody, ktorú by špecifický výrok mohol spôsobiť, a predvídateľnosťou totožnosti konkrétneho žalobcu.

48.

Pokiaľ však ide o druhý návrh žalovanej a Komisie, nesúhlasím s tým, že existuje pravidlo, podľa ktorého na to, aby vôbec existovala právomoc založená na „centre záujmov“ v prípade údajného poškodeného, táto osoba musí byť v príslušnom uverejnení menovaná.

49.

Začnem tým, že je pravda, že právomoc založená na „centre záujmov“ nie je možná za každých okolností. V konkrétnej veci jednoducho také centrum vôbec nemusí existovať. Platí to však aj pre situácie, v ktorých boli určité osoby skutočne označené v uverejnení svojím menom. ( 30 )

50.

V ostatných prípadoch určite súhlasím s tým, že musí existovať prirodzená korelácia: ak bola osoba v uverejnení menovaná alebo inak jasne individuálne identifikovaná, je spravodlivé vychádzať z toho, že vydavateľ mal vedieť alebo sa aspoň usilovať predvídať, ( 31 ) že taká osoba má niekde pravdepodobne centrum záujmov. ( 32 ) Naopak, vydavateľ obsahu, ktorý neodkazuje na konkrétnu osobu, bude len zriedka v takejto pozícii. Bráni to však tomu, že vydavateľ môže na internete uverejniť obsah, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou alebo pri primeranom výklade bude vnímaný tak, že spôsobuje škodu na pomerne jednoznačnom a predvídateľnom mieste?

51.

Neexistuje jasne nakreslená čiara, ktorá by v tejto súvislosti mohla slúžiť ako jednoznačné pravidlo právomoci. Je to však logické vzhľadom na povahu daného trestného činu: za normálnych okolností zahŕňa konanie o poškodení dobrého mena individuálne posudzovanie vyhlásenia z hľadiska jeho kontextu, pričom poškodenie sa meria v závislosti od negatívneho vplyvu na chránené práva jednotlivca. V rámci takéhoto posudzovania sú totiž niektoré vyhlásenia príliš vzdialené na to, aby spôsobili akékoľvek zistiteľné poškodenie povesti jednotlivca. Iné zas môžu bolestivo zasiahnuť aj osoby, ktoré nie sú individuálne identifikované. Existuje určitá stupnica, nie hermeticky uzavreté kolónky. Nasledujúce príklady môžu túto problematiku pomôcť ilustrovať.

52.

Po prvé si predstavme uverejnenie na internete obsahujúce hanlivé vyhlásenie o blízkej osobe: manžel, manželka, dieťa alebo rodič. Na účely tohto príkladu predpokladajme, že hanlivé vyhlásenie sa týka manžela. Predstavme si teda uverejnenie hanlivého článku o manželovi, v ktorom je menovaný, ale nikto iný nie je označený menom. Manžel sa z nejakého dôvodu rozhodne nepodať žalobu. Napriek tomu je ľuďom v jeho okolí vrátane manželky jasné, že mu toto vyhlásenie ublížilo. Keby sa manželka rozhodla vo vlastnom mene podať žalobu za nemajetkovú ujmu, ktorá jej vznikla uverejnením tohto článku, pokiaľ vnútroštátne právo takej osobe priznáva aktívnu legitimáciu, mohla by sa taká osoba odvolávať na iné než vlastné centrum záujmov?

53.

Po druhé čo s hanlivými poznámkami na adresu skupiny ľudí, ktorí nie sú menovaní, ale s určitou námahou je ich možné identifikovať (hoci vydavateľ ich možno všetkých nepozná)? Vezmime si napríklad skupinu ľudí, ktorí sú viazaní pracovne či kultúrne (zamestnanci určitej spoločnosti, členovia spoločnosti alebo klubu), prípadne zemepisne (obyvatelia určitého miesta alebo mesta). Predstavme si očierňujúce vyhlásenie voči takej skupine ľudí v uverejnení na internete.

54.

Po tretie sa ešte ďalej na stupnici nachádzajú príslušníci širšieho spoločenstva, ktorých spájajú spoločné črty, či už ide o národnosť, etnickú príslušnosť, rasu, pohlavie, sexuálnu orientáciu, atď. Čo príslušníci takého spoločenstva, ktorí sa cítia byť poškodení určitými vyhláseniami na internete? Keďže nie sú individuálne identifikovaný, je to prekážkou toho, aby sa uverejnenie na internete chápalo v tom zmysle, že ich poškodzuje? Znamená to, že takéto osoby sa z podstaty veci nemôžu odvolávať na svoje centrum záujmov?

55.

Všetky tieto scenáre majú dve spoločné premenné. Po prvé neexistujú nijaké presne vymedzené kolónky ani hranice. Namiesto toho existuje plynulé kontinuum možných „stupňov individualizácie“, ktoré sa posudzujú vo vzťahu k nekonečnej skutkovej rozmanitosti vecí, pričom sa hodnotí dané vyhlásenie vo svojom kontexte z hľadiska konkrétneho žalobcu. Po druhé otázka, či by v niektorom z týchto prípadov mala určitá osoba aktívnu legitimáciu na podanie žaloby alebo či by taká osoba vôbec mohla mať postavenie „poškodeného“ a vo vzťahu ku ktorým (osobnostným) právam, je vecou uplatniteľného vnútroštátneho práva.

56.

Takáto rozmanitosť závislá od konkrétneho prípadu nemôže byť účinne nahradená pravidlom týkajúcim sa medzinárodnej právomoci stanovujúcim, že ak osoba nebola v uverejnení na internete menovaná alebo prinajmenšom dostatočne individuálne identifikovaná, ( 33 ) právomoc, ktorá sa obvykle zakladá na predbežnom posúdení, či tejto osobe v danej právomoci vznikla alebo mohla vzniknúť škoda, by už nebola k dispozícii per se. Tento nástroj by bol pre mnohé veci príliš necitlivý a nevhodný. Jedno kritérium (osoba je menovaná) by sa použilo ako veľmi nespoľahlivý základ pre naozaj odlišné posúdenie (konkrétne uverejnenie spôsobilo škodu v rámci danej právomoci).

57.

Nemyslím si preto, že by bolo žiaduce, aby Súdny dvor prijal také pravidlo právomoci, aké navrhuje žalovaná a Komisia. Namiesto toho, aby sa pokúšal jasne rozlišovať medzi vecami, v ktorých strana bola a v ktorých nebola individuálne identifikovaná, by mal Súdny dvor pripomenúť potrebu objektívnej predvídateľnosti príslušného súdu a právomoci spolu s potenciálnymi kritériami, ktoré sa majú zohľadniť pri takomto posúdení, pričom touto problematikou sa teraz budem zaoberať.

58.

Kľúčová otázka v rámci predvídateľnosti je: čo presne má byť predvídateľné? Miesto, kde došlo alebo by mohlo dôjsť k škode (druhý aspekt rozsudku Bier vo všeobecnosti), alebo len miesto, kde má skutočný poškodený centrum záujmov (inými slovami, len malá podmnožina celkovej problematiky ujmy)?

59.

Žalobca a Komisia správne poukazujú na to, že predvídateľnosť právomoci je všeobecnou požiadavkou nariadenia č. 1215/2012. Je totiž stanovená v odôvodneniach 15 a 16, podľa ktorých každá odchýlka od zásady, že právomoc je založená na bydlisku žalovaného, ( 34 ) t. j. akékoľvek alternatívne dôvody právomoci, musia byť „založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho riadneho výkonu súdnictva. Existencia takejto úzkej väzby by mala zaručiť právnu istotu a vylúčiť, že osoba by bola žalovaná na súde členského štátu, s čím nemohla rozumne predvídať. Je to dôležité predovšetkým v prípade sporov týkajúcich sa mimozmluvných záväzkov vyplývajúcich z porušenia práva na súkromie a práva na ochranu osobnosti vrátane poškodzovania dobrého mena“.

60.

Na posun od tohto tvrdenia k stanovisku navrhovanému v prejednávanej veci je však potrebný pomerne dlhý reťazec úvah: i) žalovaná nemohla predvídať právomoc poľských súdov, lebo v dotknutom uverejnení žalobca nebol menovaný, ii) preto žalovaná nemohla nič vedieť o jeho totožnosti, iii) čiže žalovaná nemohla poznať jeho bydlisko iv), a teda žalovaná nemohla rozumne predpokladať, kde sa nachádza centrum záujmov žalobcu.

61.

Súhlasím, že taký reťazec by sa skutočne dal preukázať, keby sa problematika predvídateľnosti súdu obmedzila len na otázku identity a bydliska žalobcu. To však nie je „predvídateľnosť“, o ktorú podľa všetkého ide v citovaných odôvodneniach. Táto predvídateľnosť mala byť zabezpečená úzkym vzťahom medzi žalobou a súdom, t. j. objektívnou súvislosťou medzi žalobou a súdom v záujme riadneho výkonu spravodlivosti.

62.

Musím súhlasiť s tým, že pokiaľ ide o umiestnenie centra záujmov, objektívna predvídateľnosť tzv. „ťažiska“ sporu je podľa všetkého redukovaná na určenie miesta bydliska poškodeného. ( 35 ) Nemyslím si však, že Súdny dvor by mal pokračovať ďalej po tejto ceste vytváraním dodatočných pravidiel, ktoré sa ešte viac odchyľujú od toho, ako by malo vyzerať skutočné posudzovanie. Jednoducho povedané, rozumná predvídateľnosť ťažiska sporu by nemala byť skutočne nahradená znalosťou bydliska poškodeného zo strany vydavateľa. Opäť síce plne súhlasím s potrebou predvídateľných pravidiel právomoci, nemyslím si však, že takéto redukovanie podporuje ten typ predvídateľnosti, o aký ide v nariadení č. 1215/2012.

63.

Po prvé posúdenie práv na ochranu osobnosti zahŕňa prinajmenšom dve úvahy: treba zvážiť nielen skutkovú alebo právnu situáciu poškodenej osoby a škodu, ktorú utrpela (teda stranu poškodeného), ale aj povahu, obsah a rozsah konkrétneho vyhlásenia umiestneného v jeho príslušnom kontexte (stranu vyhlásenia a jeho rozsah a vplyv). Práve na priereze oboch týchto úvah by sa mala posúdiť predvídateľnosť právomoci, nielen vo vzťahu k predvídateľnosti alebo dokonca znalosti bydliska poškodeného.

64.

Z tohto hľadiska musím znova ( 36 ) súhlasiť s názorom, ktorý uviedol generálny advokát Cruz Villalón, ktorý skutočne zdôraznil význam predvídateľnosti a právnej istoty v takom kontexte. ( 37 ) Tento druh predvídateľnosti sa však mal zabezpečiť identifikovaním (objektívneho) ťažiska sporu, a nielen (subjektívneho) centra záujmov poškodeného. Učený generálny advokát preto navrhol, aby sa také kritérium „ťažiska“ skladalo z dvoch kumulatívnych prvkov, z ktorých jeden je zameraný na žalobcu a druhý na povahu dotknutých informácií. ( 38 ) Súdy členského štátu by mali právomoc len vtedy, ak by išlo o miesto centra záujmov žalobcu a ak „[je] sporná informácia vyjadrená takým spôsobom, ktorý umožňuje odôvodnene predvídať, že táto informácia je [v tomto členskom štáte] objektívne relevantná“ ( 39 ).

65.

Je totiž pravda, že Súdny dvor sa doteraz podľa všetkého zameriaval výlučne na prvý z týchto dvoch faktorov (situácia žalobcu) a vôbec sa nezaoberal druhým faktorom (povaha a obsah materiálu, ktorý údajne spôsobuje škodu). Toto mlčanie však netreba nevyhnutne vykladať ako výslovné odmietnutie relevantnosti druhého kritéria. Je užitočné uvedomiť si, že vo veciach eDate i Bolagsupplysningen boli žalobcovia v príslušných uverejneniach menovaní. Mohlo sa teda jednoducho predpokladať, že informácie sú objektívne relevantné v mieste bydliska žalobcov, a nebolo potrebné podrobne sa zaoberať obsahom a povahou sporného materiálu.

66.

Z tohto hľadiska je východiskom povaha, obsah a rozsah daného materiálu, posudzované v súvislosti s konkrétnou osobou, teda žalobcom. Mohlo by sa dané vyhlásenie posudzované v správnom kontexte považovať za vyhlásenie spôsobujúce škodu tomuto žalobcovi na konkrétnom mieste? Ide o primeranú predvídateľnosť príslušného súdu vzhľadom na konkrétne vyhlásenie. Nemožno ju obmedziť na predchádzajúcu znalosť totožnosti konkrétneho žalobcu a jeho bydliska.

67.

Po druhé, ak by som mal súhlasiť s tým, že obsah práv na ochranu osobnosti a prípadný vplyv na tieto práva by malo určiť v prvom rade vnútroštátne právo a že na to, aby vyhlásenie spôsobilo škodu, nie je podstatná iba znalosť totožnosti žalobcu, ale predovšetkým obsah a povaha vyhlásenia, je mysliteľné, aby „zemepisne vymedzené“ vyhlásenie mohlo (v prvom rade) spôsobiť ujmu na „zemepisne vymedzenom“ mieste, na ktoré odkazuje. Ak niekto dá na internet vyhlásenie, že všetci obyvatelia mesta X sú zlodejmi áut, alebo že jedinou prácou, v ktorej vynikajú ženy z Y, je prostitúcia, bolo by prekvapením, keby obyvatelia mesta X alebo ženy z Y mali s takýmito vyhláseniami problém? ( 40 )

68.

Po tretie otázka subjektívneho úmyslu vydavateľa v súvislosti so skutočným uverejnením, ktoré spôsobuje škodu, súvisí s týmto prvkom. Nie je však nevyhnutné, aby internetová stránka, na ktorej došlo k porušeniu, bola osobitne zameraná na verejnosť v danom členskom štáte. Hoci taký subjektívny úmysel je potrebný napríklad podľa článku 17 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1215/2012, ( 41 ) ak by sa uplatňoval mimo oblasti spotrebiteľských zmlúv, spôsobilo by to problémy s dokazovaním. Ako správne uvádza poľská vláda, bolo by tiež nezlučiteľné s odlišným znením článku 7 bodu 2 a článku 17 ods. 1 V každom prípade by to však vzhľadom na povahu trestného činu, o ktorý ide v tomto prípade, nedávalo veľký zmysel. Súdny dvor už v skutočnosti dospel k podobnému záveru, keď odmietol uplatniť podobné kritérium ako protiváhu k „mozaikovej“ právomoci vo veciach, ktoré sa týkajú porušení práv duševného vlastníctva. ( 42 )

69.

Rovnako by som sa mal na pozore pred zavedením v podstate „kritéria úmyslu“ pre veci mimozmluvnej zodpovednosti na internete. ( 43 ) Ak je subjektívny úmysel vydavateľa v čase uverejnenia vôbec rozpoznateľný, možno ho použiť len orientačne. Nie je však rozhodujúci. Dôležité je totiž to, či sa na základe rozličných „indícií“ dalo dôvodne predvídať, že informácia uverejnená na internete na konkrétnom území vyvolá „záujem hodný zverejnenia“, a teda bude nabádať čitateľov na tomto území, aby sa s ňou oboznámili. Medzi také kritériá by mohli patriť otázky, akou je predmet uverejnenia, doménové meno prvej úrovne internetovej stránky, jej jazyk, sekcia, v ktorej bol obsah uverejnený, kľúčové slová poskytnuté internetovým vyhľadávačom alebo register prístupu na webovú stránku. ( 44 )

70.

Keďže sa však tieto úvahy uplatňujú na stranu vplyvu v zmysle rozsudku Bier, t. j. tam, kde došlo k škode, je skutočne logické, že sa zameriavajú na objektívny, následný vplyv daného uverejnenia z hľadiska verejnosti a v prvom rade v nich nejde o pôvodné a skôr subjektívne úmysly vydavateľa. Z tohto pohľadu je v súlade s odôvodnením 16 nariadenia č. 1215/2012 potrebné posúdiť jednoznačnú objektívnu väzbu medzi žalobou a súdom, ktorá je následne dôvodom na podanie žaloby na konkrétny súd, ako protiváhu v podstate neobmedzeného zemepisného dosahu obsahu na internete. ( 45 )

71.

Po štvrté s prihliadnutím na toto chápanie predvídateľnosti je možné uviesť niekoľko usmernení, ktoré vnútroštátnemu súdu pomôžu, pokiaľ ide o kritériá uvedené v jeho druhej otázke. Prvé dve kritériá uvedené vnútroštátnym súdom totiž majú pri tomto posudzovaní určitý význam: zamýšľaný okruh príjemcov a jazyk uverejnenia. Na rozdiel od tvrdení žalovanej a v súlade s tvrdeniami, ktoré som už uviedol vyššie v tejto časti, je však okruh príjemcov objektívny. Inými slovami, príjemcovia, ktorých také informácie budú pravdepodobne zaujímať a budú k nim mať pravdepodobne prístup, ale nie príjemcovia subjektívne definovaní v podnikateľských plánoch, druh a počet sekcií na internetovej stránke alebo subjektívne vnímanie vydavateľa.

72.

Naopak, je ťažké pochopiť, ako by na základe ďalších dvoch kritérií, ktoré spomína vnútroštátny súd, bolo možné rozhodnúť o otázke medzinárodnej právomoci, a nie o prvkoch vecnej podstaty takého nároku. Platí to najmä pre návrh zohľadniť „čas, počas ktorého bola sporná internetová informácia prístupná príjemcom“, alebo „individuálne okolnosti na strane žalobcu“. Obe tieto skutočnosti sú určite dôležité pri posudzovaní škody, ktorú uverejnenie spôsobilo na povesti údajne poškodenej osoby. Ich úloha na úrovni právomoci je však oveľa obmedzenejšia, ak vôbec nejaká, pretože článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 vyžaduje len to, aby škoda, ktorej náhrady sa žalobca domáha, vznikla v obvode súdu.

73.

Po piate a nakoniec musí všetky tieto záležitosti v konečnom dôsledku posúdiť vnútroštátny súd. Na úrovni medzinárodnej právomoci však otázku predvídateľnosti treba správne chápať tak, že v nej ide o to, či konkrétne vyhlásenie z hľadiska svojej povahy, kontextu a rozsahu mohlo konkrétnemu žalobcovi spôsobiť ujmu na danom území. Ide teda jasne o predvídateľnosť a predpokladateľnosť daného súdu. Nemalo by sa to obmedziť na otázku, či konkrétny vydavateľ poznal alebo mohol poznať bydlisko možnej poškodenej osoby v čase nahratia materiálu na internet.

74.

V tejto súvislosti a na základe skutočností predložených Súdnemu dvoru je totiž ťažké tvrdiť, že vydavateľ v Nemecku, ktorý dal na internet vetu „poľský vyhladzovací tábor Treblinka“, vôbec nemohol predpokladať, že niekto v Poľsku bude mať s takým vyhlásením problém. Možno teda nebolo nemysliteľné, aby sa „miesto, kde došlo k škode“, v dôsledku tohto vyhlásenia nachádzalo na tomto území, najmä vzhľadom na skutočnosť, že toto vyhlásenie bolo uverejnené v jazyku, ktorému rozumie veľa ľudí mimo územia jeho štátu. Hoci všetky tieto otázky musí v konečnom dôsledku posúdiť vnútroštátny súd, na základe tejto logiky je ťažké pochopiť, ako by mohla byť právomoc v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 axiomaticky vylúčená.

75.

Po zvážení všetkých vecí možno nebolo úplne nepredvídateľné, že ak by na základe vyhlásenia uverejneného na internete, ktoré je predmetom sporu vo veci samej, došlo k škode, mohla by byť územne vymedzená zemepisným alebo národnostným odkazom, ktorý sa v ňom nachádza. V súvislosti s prejednávanou vecou je skôr prekvapujúce, že z hľadiska dotknutého vyhlásenia, jeho povahy, trvania a kontextu, v ktorom bolo uverejnené na internete, nemohlo toho vyhlásenie dôvodne porušiť a už vôbec nie individuálne sa dotknúť individuálnych práv na ochranu osobnosti nejakej osoby.

76.

To sú však skutočne otázky uplatniteľného vnútroštátneho práva, ktoré ešte vnútroštátny súd nepreskúmal. Ide o to, či môže žalobca úspešne tvrdiť, že bol skutočne poškodený použitím výrazu „poľský vyhladzovací tábor“ v prejednávanej veci. Nejde ani tak o otázku medzinárodnej právomoci, ako skôr o otázku podstaty veci alebo potenciálneho vplyvu na túto podstatu, pokiaľ sa skúma samostatne alebo ako predbežná otázka v súvislosti s aktívnou legitimáciou.

77.

Samozrejme, nie je vždy ľahké úplne oddeliť otázky súvisiace s právomocou od otázok týkajúcich sa vecnej stránky žaloby. Okrem toho v osobitnom kontexte uverejňovania na internete a porušovania práv na ochranu osobnosti bude medzinárodná právomoc s najväčšou pravdepodobnosťou určovať aj uplatniteľné právo. Na rozdiel od iných oblastí mimozmluvnej zodpovednosti neexistujú harmonizované kolízne normy pre spory týkajúce sa porušenia práv na ochranu osobnosti. ( 46 ) Každý príslušný súd preto uplatní svoje vnútroštátne pravidlá voľby rozhodného práva, ktoré pravdepodobne povedú k tomu, že bude uplatňovať vlastné hmotné právo najmä z toho dôvodu, že v danom štádiu sa predpokladá, že k ujme alebo jej príslušnej časti došlo na jeho území.

78.

To však neznamená, že na úrovni uplatniteľného práva „je všetko dovolené“, pokiaľ ide o možné porušenie práv na ochranu osobnosti uverejnením na internete na vnútornom trhu. Namiesto záveru by som chcel uviesť dva body, ktoré by pre vnútroštátny súd mohli byť v tomto smere relevantné.

79.

Po prvé môže byť užitočné pripomenúť, že článok 3 smernice 2000/31/ES ( 47 )„s výhradou výnimiek povolených v súlade s podmienkami stanovenými v tomto článku 3 ods. 4, bráni tomu, aby poskytovateľ služby elektronického obchodu podliehal prísnejším požiadavkám, než sú tie, ktoré stanovuje hmotné právo platné v členskom štáte, v ktorom je uvedený poskytovateľ usadený“ ( 48 ).

80.

V rozsudku Papasavvas Súdny dvor objasnil, že článok 3 uvedenej smernice sa vzťahuje aj na spravodajské médiá, aj keď majú príjmy výlučne z reklamy, a rovnako na vnútroštátnu právnu úpravu občianskoprávnej zodpovednosti za poškodenie dobrého mena v súvislosti s ich činnosťou. ( 49 )

81.

Na rozdiel od tvrdení žalovanej skutočnosť, že smernica 2000/31 sa podľa všetkého uplatní vo veciach, akou je prejednávaná vec, nie je argumentom proti právomoci poľských súdov. Jasne však obmedzuje akýkoľvek súd v Únii, ktorý má právomoc súdu, ktorý začal konať, podľa článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012, pokiaľ ide o poskytovateľa usadeného v inom členskom štáte, z hľadiska vecného výsledku sporu. Každý taký súd vrátane poľských súdov musí preto overiť, či by uplatnenie jeho vnútroštátnej právnej úpravy poškodzovania dobrého mena neznamenalo, že žalovaný bude musieť splniť prísnejšie požiadavky, než platia na mieste, kde je usadený ( 50 ) (v tomto prípade v Nemecku), pokiaľ sa neuplatní výnimka v zmysle článku 3 smernice 2000/31. ( 51 )

82.

Po druhé každé rozhodnutie vydané súdom s právomocou súdu, ktorý začal konať, podľa článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012, t. j. už zo samotnej podstaty v situácii, keď žalovaný nemá sídlo na jeho území, by muselo byť uznané v inom členskom štáte, väčšinou v členskom štáte, kde je žalovaný usadený, aby ho bolo možné voči žalovanému vykonať. V takom prípade by žalovaný mohol tvrdiť, že také uznanie by bolo v zjavnom rozpore s verejným poriadkom tohto členského štátu v súlade s článkom 45 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012.

83.

V takejto situácii by bolo podľa môjho názoru veľmi dobre možné, že by súd dožiadaného členského štátu odmietol uznať také rozhodnutie z pomerne veľmi jednoduchého dôvodu. Uplatniteľné vnútroštátne právo a judikatúra použité na účely tohto rozhodnutia sa značne odchyľujú od toho, čo by sa dalo považovať za súčasť spoločného európskeho chápania práv na ochranu osobnosti.

84.

V členských štátoch panuje v týchto otázkach určite rozmanitosť. Určujúcim prvkom práv na ochranu osobnosti je však to, že sú skutočne osobné: majú sa posudzovať individuálne, v danom kontexte, vo vzťahu ku konkrétnej osobe a jej dôstojnosti, z čoho vyplýva individuálne posudzovanie jednotlivých zásahov a škody. Uplatniteľné vnútroštátne právo a judikatúra v spore vo veci samej ( 52 ) podľa všetkého nahrádzajú toto spoločné chápanie niečím, čo sa javí ako nacionalistická a zovšeobecnená právna domnienka alebo skôr fikcia: osobnosť Poliaka pozostáva z jeho národnej identity, národnej dôstojnosti alebo práva na rešpektovanie pravdy o histórii poľského národa, pričom Poliaka, ktorý prežil nacistické vyhladzovacie tábory, sa dotýkajú také vyhlásenia, aké sú predmetom sporu vo veci samej. ( 53 ) Minulé kolektívne neprávosti spáchané jedným národom predstavujú súčasnú a budúcu kolektívnu ujmu iného národa, pričom príslušnosť k národu je zjavne dôležitejšia než jednotlivec.

85.

Okrem toho môžu prirodzene existovať ďalšie výhrady, ktoré plynú z verejného poriadku dožiadaného členského štátu, akou je primeraná rovnováha medzi slobodou prejavu a ochranou práv na ochranu osobnosti alebo primeranosť z hľadiska priznaných prostriedkov nápravy. ( 54 )

86.

Podstatou tejto časti, ako aj celých návrhov je však to, že akékoľvek výhrady k obsahu takého rozhodnutia sa týkajú veci samej, a nie problematiky medzinárodnej právomoci. Chápem, prečo môže byť lákavé v súvislosti s prejednávanou vecou stanoviť pravidlo, podľa ktorého len osoby menované v uverejnení na internete sa môžu dovolávať právomoci založenej na „centre záujmov“. Ako som sa však pokúšal vysvetliť v predchádzajúcich častiach týchto návrhov, takýto zdanlivo „jednoduchý“ prístup by len v budúcnosti spôsobil problémy v oblasti práva, ktorá je už teraz pod tlakom.

87.

Ako som sa však tiež pokúšal ilustrovať v tejto záverečnej časti, v skutočnosti z praktického hľadiska nie je potrebné vytvoriť takéto pravidlá ad hoc. Otázky týkajúce sa problematickej podstaty každého takého vnútroštátneho rozhodnutia môžu byť právoplatne a presne vyriešené práve tam: na úrovni vecnej stránky nároku ich vyrieši buď vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o pôvodnej žalobe, pokiaľ tento súd konštatuje, že smernica 2000/31 sa uplatní na vec, ktorú prejednáva, a/alebo prípadne súd akéhokoľvek členského štátu, kde sa žiada o uznanie takého rozhodnutia uplatnením výnimky verejného poriadku upravenej v článku 45 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012.

88.

Navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava, Poľsko), takto: