1.

Uchádzači o zamestnanie uplatňujú svoje právo na voľný pohyb súbežne na základe článkov 45 a 21 ZFEÚ ( 2 ): občan Európskej únie, ktorý je uchádzačom o zamestnanie, je pracovníkom v zmysle článku 45 ZFEÚ. Uchádzači o zamestnanie sa teda nachádzajú na mieste, na ktorom sa zbieha vnútorný trh a občianstvo Únie.

2.

Práve v takom rámci preskúmam tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý predložila Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko) Súdnemu dvoru a ktorý sa týka výkladu článku 45 ZFEÚ a smernice 2004/38/ES ( 3 ), najmä jej článku 14 ods. 4 písm. b) a článkov 15 a 31.

3.

Prejednávaná vec sa týka žiadosti podanej gréckym štátnym príslušníkom s cieľom získať právo na pobyt dlhší ako tri mesiace ako uchádzač o zamestnanie, pričom príslušný belgický orgán túto žiadosť zamietol a nariadil mu opustenie územia štátu.

4.

Otázky položené vnútroštátnym súdom v tejto veci sa v podstate týkajú jednak rozsahu práv a povinností uchádzačov o zamestnanie, najmä v oblasti dôkazného bremena v rámci článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38, a jednak toho, či sú členské štáty povinné týmto osobám poskytnúť, na účely hľadania zamestnania, primeranú lehotu, ktorá nesmie byť kratšia ako šesť mesiacov. Tieto otázky ponúkajú Súdnemu dvoru príležitosť spresniť rozsah procesných záruk stanovených smernicou 2004/38 pre uchádzačov o zamestnanie, ktorých sa týka rozhodnutie o vyhostení.

5.

Článok 6 smernice 2004/38 s názvom „Právo pobytu do troch mesiacov“ v odseku 1 uvádza:

„Občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia do troch mesiacov bez akýchkoľvek podmienok alebo formalít iných, ako je požiadavka vlastniť platný preukaz totožnosti alebo pas.“

6.

Článok 14 tejto smernice s názvom „Zachovanie práva pobytu“ v odseku 4 písm. b) uvádza:

„Ako výnimka z odsekov 1 a 2 a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia kapitoly VI, sa opatrenie vyhostenia nesmie v žiadnom prípade prijať proti občanom Únie alebo ich rodinným príslušníkom, ak:

…

7.

Článok 15 uvedenej smernice s názvom „Procedurálna ochrana“ v odseku 1 uvádza:

„Postupy stanovené článkami 30 a 31 sa uplatňujú analogicky na všetky rozhodnutia obmedzujúce voľný pohyb občanov Únie a ich rodinných príslušníkov z dôvodov iných, ako je verejný poriadok, verejná bezpečnosť alebo verejné zdravie.“

8.

Článok 31 tej istej smernice, nazvaný „Procedurálna ochrana“, v odsekoch 1 a 3 uvádza:

„1.   Dané osoby majú prístup k súdnym a prípadne administratívnym konaniam o opravnom prostriedku v hostiteľskom členskom štáte, aby sa mohli odvolať alebo požiadať o preskúmanie akéhokoľvek rozhodnutia prijatého proti nim na základe dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia.

…

3.   Konania o opravnom prostriedku umožňujú preskúmanie legálnosti rozhodnutia a tiež skutočností a okolností, z ktorých navrhované opatrenie vychádza. Zabezpečia, aby rozhodnutie nebolo neúmerné, najmä z hľadiska požiadaviek stanovených v článku 28.“

9.

Článok 39/2 ods. 2 loi sur l’accès au territoire, le séjour, l’établissement et l’éloignement des étrangers du 15 décembre 1980 ( 4 ) (zákon z 15. decembra 1980 o vstupe na územie, pobyte, usadení cudzincov a vyhostení cudzincov; ďalej len „zákon z 15. decembra 1980“) uvádza:

„Rada [pre cudzinecké spory] rozsudkom rozhoduje o ostatných návrhoch na zrušenie pre porušenie podstatných náležitostí alebo náležitostí ustanovených pod hrozbou neplatnosti, pre prekročenie alebo zneužitie právomoci.“

10.

Podľa článku 40 ods. 4 bodu 1 tohto zákona:

„§ 4.   Každý občan Únie má právo na pobyt v Belgickom kráľovstve počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace, ak spĺňa podmienku stanovenú v článku 41 ods. 1 a:

1. ak je v Belgickom kráľovstve zamestnancom alebo samostatne zárobkovo činnou osobou alebo ak do Belgického kráľovstva prichádza, aby si hľadal zamestnanie, pokiaľ je schopný preukázať, že si sústavne hľadá zamestnanie a že má skutočnú šancu zamestnať sa“.

11.

Podľa článku 50 ods. 1 a článku 50 ods. 2 bodu 3 písm. a) a b) arrêté royal du 8 octobre 1981 sur l’accès au territoire, le séjour, l’établissement et l’éloignement des étrangers ( 5 ) (kráľovské nariadenie z 8. októbra 1981 o vstupe na územie, pobyte, usadení cudzincov a vyhostení cudzincov; ďalej len „kráľovské nariadenie z 8. októbra 1981“):

„§ 1.   Občan Únie, ktorý má v úmysle zdržiavať sa na území Belgického kráľovstva viac ako tri mesiace a preukáže, že je občanom Únie v súlade s článkom 41 ods. 1 zákona [z 15. decembra 1980], podá žiadosť o potvrdenie o registrácii na obecnú správu miesta svojho bydliska, a to prostredníctvom dokumentu, ktorý zodpovedá vzoru uvedenému v prílohe 19.

…

§ 2.   Občan Únie musí pri podaní žiadosti alebo najneskôr do troch mesiacov od podania žiadosti predložiť tieto doklady:

…

(3) uchádzač o zamestnanie:

12.

Dňa 27. októbra 2015 G. M. A., grécky štátny príslušník, podal žiadosť o potvrdenie o registrácii v Belgicku s cieľom získať právo na pobyt v tomto členskom štáte na viac ako tri mesiace ako uchádzač o zamestnanie.

13.

Dňa 18. marca 2016 bola táto žiadosť zamietnutá rozhodnutím Office des étrangers de Belgique (Cudzinecký úrad Belgicka; ďalej len „Úrad“) z toho dôvodu, že G. M. A. nespĺňal podmienky vyžadované belgickými právnymi predpismi na priznanie práva na pobyt dlhší ako tri mesiace (ďalej len „sporné rozhodnutie“). Podľa Úradu totiž na jednej strane z dokumentácie, ktorú predložil G. M. A., nemožno predpokladať, že má skutočnú šancu zamestnať sa a na druhej strane G. M. A. ešte nevykonával od podania žiadosti o potvrdenie registrácie v Belgicku zárobkovú činnosť. V dôsledku toho belgické orgány vyzvali G. M. A., aby do 30 dní nasledujúcich po spornom rozhodnutí opustil belgické územie.

14.

Rozsudkom z 28. júna 2018 Conseil du contentieux des étrangers (CCE) (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko), súdny orgán s právomocou na prvostupňové preskúmanie zákonnosti rozhodnutí Úradu, zamietla žalobu podanú G. M. A. proti spornému rozhodnutiu.

15.

G. M. A. preto podal kasačný opravný prostriedok na vnútroštátny súd. V prvom rade uviedol, že z článku 45 ZFEÚ a rozsudku Antonissen ( 6 ) po prvé vyplýva, že členské štáty sú povinné poskytnúť uchádzačom o zamestnanie z iného členského štátu „primeranú lehotu“ tak, aby sa tieto osoby mohli v hostiteľskom členskom oboznámiť s pracovnými ponukami, ktoré by im mohli vyhovovať, a prijať opatrenie nevyhnutné na to, aby boli prijaté do zamestnania; po druhé, že táto lehota nemôže byť v žiadnom prípade kratšia ako šesť mesiacov, a po tretie, že hostiteľský členský štát musí povoliť prítomnosť uchádzača o zamestnanie na svojom území počas celého obdobia tejto lehoty bez toho, aby sa od neho požadovalo, aby predložil dôkaz o skutočnej šanci zamestnať sa. Podľa G. M. A. zo znenia článku 7 ods. 3 v spojení s článkami 11 a 16 smernice 2004/38 tiež vyplýva, že lehotu kratšiu ako šesť mesiacov nemožno považovať za „primeranú“.

16.

V druhom rade G. M. A. tvrdí, že po prijatí sporného rozhodnutia, konkrétne 6. apríla 2016, bol prijatý do zamestnania Európskym parlamentom ako stážista. Táto okolnosť má preukazovať, že G. M. A. mal skutočnú šancu zamestnať sa, a teda že mal právo na pobyt dlhší ako tri mesiace. CCE preto tým, že nevzala do úvahy jeho pracovný úväzok, porušila články 15 a 31 smernice 2004/38, ako aj články 41 a 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Z týchto ustanovení totiž vyplýva, že súdy s právomocou na preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia, ktoré sa týka práva občana Únie na pobyt, musia vykonať vyčerpávajúce preskúmanie všetkých relevantných okolností a zohľadniť všetky skutkové okolnosti, ktoré im boli oznámené, aj keď tieto skutočnosti nastali až po prijatí predmetného rozhodnutia.

17.

Vzhľadom na tieto úvahy G. M. A. tvrdí, že CCE mala vylúčiť uplatnenie vnútroštátnych procesných pravidiel, ktoré nesprávne prebrali články 15 a 31 smernice 2004/38, konkrétne článok 39/2 ods. 2 zákona z 15. decembra 1980, na základe ktorého CCE nezohľadnila pracovný úväzok ako stážistu, ktorý vznikol po spornom rozhodnutí.

18.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že riešenie sporu vo veci samej závisí od spôsobu, akým Súdny dvor vyloží ustanovenia práva Únie, o ktoré ide vo veci samej. Ak by sa totiž článok 45 ZFEÚ alebo články 41 a 47 Charty, ako aj články 15 a 31 smernice 2004/38 mali vykladať v zmysle, ktorý navrhuje G. M. A., malo by mu byť priznané právo na pobyt na viac ako tri mesiace.

19.

Za týchto podmienok Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko) rozhodnutím z 12. septembra 2019, ktoré bolo doručené do kancelárie Súdneho dvora 25. septembra 2019, rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

20.

Písomné pripomienky predložili G. M. A, belgická, dánska a poľská vláda, vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Európska komisia. Súdny dvor rozhodol, že nenariadi pojednávanie, keďže sa domnieval, že má dostatok informácií na rozhodnutie.

21.

Musím pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že zo znenia a systematiky článku 267 ZFEÚ vyplýva, že prejudiciálne konanie predpokladá, že pred vnútroštátnymi súdmi skutočne prebieha konanie, v rámci ktorého majú vydať rozhodnutie, pri ktorom budú môcť zohľadniť rozsudok Súdneho dvora vydaný v prejudiciálnom konaní. Súdny dvor preto môže z vlastnej iniciatívy preskúmať, či spor vo veci samej stále prebieha. ( 7 )

22.

V prejednávanej veci sa spor vo veci samej týka zamietnutia žiadosti o vydanie potvrdenia o registrácii ako uchádzača o zamestnanie v Belgicku, ktorá bola podaná 27. októbra 2015 zo strany G. M. A., ktorej cieľom bolo získať v tomto členskom štáte právo na pobyt dlhší ako tri mesiace, pričom Conseil d’État (Štátna rada) rozhoduje o odvolaní proti rozsudku CCE z 28. júna 2019, ktorým tento súdny orgán zamietol žalobu podanú dotknutou osobou proti spornému rozhodnutiu.

23.

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, ako aj z pripomienok Komisie však vyplýva, že v nadväznosti na novú žiadosť podanú G. M. A. 25. apríla 2016 mu bolo potvrdenie o registrácii 6. mája 2017 zo strany Commune de Schaerbeek (Belgicko) vydané a že od 24. novembra 2016 je G. M. A. držiteľom preukazu E platného až do 7. júla 2021.

24.

Komisia sa preto domnieva, že na druhú prejudiciálnu otázku nie je potrebné odpovedať, a to z dôvodu zániku predmetu žiadosti o registráciu G. M. A. ako uchádzača o zamestnanie.

25.

Vnútroštátny súd sa však domnieva, že právny záujem na kasačnom opravnom prostriedku stále existuje, a to v zásade vzhľadom na možnosť rýchlejšieho získania práva na trvalý pobyt v prípade zrušenia sporného rozhodnutia. Ak by to tak totiž bolo, nepretržité päťročné obdobie pobytu stanovené v článku 16 smernice 2004/38, ktoré je potrebné na získanie tohto práva na pobyt, by začalo plynúť odo dňa podania žiadosti o potvrdenie registrácie v Belgicku, teda 27. októbra 2015.

26.

Domnievam sa teda, že vnútroštátny súd stále prejednáva spor vo veci samej a že odpoveď Súdneho dvora na druhú položenú prejudiciálnu otázku je naďalej užitočná pre vyriešenie tohto sporu.

27.

Hneď na úvod pripomínam, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že v rámci postupu spolupráce s vnútroštátnymi súdmi Súdnemu dvoru prislúcha dať vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť prejednávaný spor. Z tohto pohľadu Súdnemu dvoru prislúcha právo prípadne preformulovať otázky, ktoré sú mu predložené. ( 8 )

28.

V tejto súvislosti sa prvá prejudiciálna otázka nepochybne týka výkladu článku 45 ZFEÚ. Na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu a vzhľadom na skutočnosti uvedené v jeho rozhodnutí však treba túto otázku chápať v tom zmysle, že sa ňou vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 45 ZFEÚ a článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38 treba chápať v tom zmysle, že hostiteľský členský štát je povinný po prvé poskytnúť uchádzačovi o zamestnanie primeranú lehotu s cieľom umožniť mu oboznámiť sa s ponukami zamestnania, ktoré by mu mohli vyhovovať, a prijať opatrenia nevyhnutné na to, aby bol prijatý do zamestnania, po druhé uznať, že lehota na hľadanie zamestnania nemôže byť v žiadnom prípade kratšia ako šesť mesiacov, a po tretie povoliť prítomnosť uchádzača o zamestnanie na svojom území počas celého obdobia tejto lehoty bez toho, aby sa od neho požadovalo, aby predložil dôkaz o skutočnej šanci zamestnať sa.

29.

Na zodpovedanie tejto otázky pristúpim k analýze v dvoch fázach. V prvom rade vysvetlím význam práva na voľný pohyb štátnych príslušníkov členského štátu pre hľadanie zamestnania v inom členskom štáte tak, ako vyplýva z článku 45 ZFEÚ, ktorý Súdny dvor vyložil vo svojej judikatúre, najmä v rozsudku Antonissen ( 9 ). V druhom rade budem vzhľadom na okolnosti tejto veci a v rámci smernice 2004/38 analyzovať rozsah práv, ktoré uchádzačom o zamestnanie priznáva článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38 vykladaný s prihliadnutím na články 21 a 45 ZFEÚ.

30.

V prvom rade pripomínam, že článok 45 ZFEÚ uvádza, že sa v rámci Únie zabezpečuje voľný pohyb pracovníkov a tento zahŕňa najmä právo, s výnimkou obmedzení odôvodnených verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou a ochranou verejného zdravia, uchádzať sa o skutočne ponúkané pracovné miesta a voľne sa na tento účel pohybovať na území členských štátov. Z tohto článku teda vyplýva, že štátny príslušník členského štátu, ktorý si hľadá zamestnanie, má právo slobodne sa pohybovať na území iných členských štátov.

31.

V druhom rade, pokiaľ ide o právo štátnych príslušníkov členského štátu vstúpiť na územie iného členského štátu a zdržiavať sa tam na účely predpokladané článkom 45 ZFEÚ, najmä na účely vyhľadávania alebo výkonu závislej alebo samostatnej zárobkovej činnosti, zaslúžia si pozornosť viaceré rozsudky, najmä rozsudky Royer ( 10 ), Antonissen ( 11 ) a Komisia/Belgicko ( 12 ).

32.

Práve v rozsudku Royer Súdny dvor po prvýkrát poukázal na právo na pobyt uchádzačov o zamestnanie. V uvedenom rozsudku vyhlásil, že toto právo predstavuje právo priznané priamo článkom 48 Zmluvy o EHS (teraz článok 45 ZFEÚ) alebo podľa okolností konkrétneho prípadu ustanoveniami prijatými na vykonanie tohto článku. ( 13 )

33.

V tejto línii judikatúry je rozsudok Antonissen ( 14 ) osobitne dôležitý, keďže sa rovnako ako prejednávaná vec týka otázky, či právna úprava členského štátu môže časovo obmedziť právo na pobyt štátnych príslušníkov iných členských štátov na účely hľadania si zamestnania. Uvedený rozsudok nadväzoval na návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal anglický súd v rámci sporu medzi belgickým štátnym príslušníkom a anglickými orgánmi vo veci rozhodnutia, ktorým tieto orgány zamietli žalobu týkajúcu sa rozhodnutia o vyhostení.

34.

Súdny dvor začal tým, že pripomenul, že voľný pohyb pracovníkov zakotvený v článku 48 ods. 1 až 3 Zmluvy EHS (teraz článok 45 ods. 1 až 3 ZFEÚ) tvorí súčasť základov Únie, že ustanovenia, ktoré túto slobodu zakotvujú, treba vykladať extenzívne a že reštriktívny výklad tohto článku by ohrozoval skutočné šance štátneho príslušníka členského štátu hľadajúceho si zamestnanie nájsť si ho v iných členských štátoch, pričom opačný výklad by zbavil toto ustanovenie jeho potrebného účinku. ( 15 ) Okrem toho spresnil, že článok 48 ods. 3 Zmluvy EHS (teraz článok 45 ods. 3 ZFEÚ) ako príklad vymenúva určité práva, ktoré majú štátni príslušníci členských štátov v rámci voľného pohybu pracovníkov a že z tejto slobody vyplýva právo týchto štátnych príslušníkov slobodne sa pohybovať na území ostatných členských štátov a zdržiavať sa tam na účely hľadania zamestnania. ( 16 )

35.

Súdny dvor následne preskúmal, či právo na pobyt, ktoré štátny príslušník členského štátu hľadajúci si zamestnanie v inom členskom štáte vyvodzuje z článku 48 Zmluvy EHS (teraz článok 45 ZFEÚ), môže byť časovo obmedzené. V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že potrebný účinok tohto článku je zaručený v rozsahu, v akom právna úprava Únie, alebo ak takáto neexistuje, právna úprava členského štátu, poskytuje dotknutým osobám primeranú lehotu, ktorá im umožní oboznámiť sa na území dotknutého členského štátu s ponukami zamestnania, ktoré zodpovedajú ich odbornej kvalifikácii, a prípadne prijať opatrenia nevyhnutné na to, aby boli prijaté do zamestnania. ( 17 )

36.

Pokiaľ ide o trvanie tohto práva na pobyt, Súdny dvor nakoniec odmietol relevantnosť lehoty troch mesiacov. ( 18 ) Dodal však, že pri neexistencii ustanovenia práva Únie, ktoré by stanovovalo lehotu na pobyt štátnych príslušníkov iných členských štátov, ktorí si hľadajú zamestnanie v členskom štáte, sa lehota šiestich mesiacov v zásade nezdá byť nedostatočná a že taká lehota nespochybňuje potrebný účinok zásady voľného pohybu. Súdny dvor však spresnil, že ak po uplynutí tejto lehoty dotknutá osoba predloží dôkaz, že si sústavne hľadá zamestnanie a že má skutočnú šancu zamestnať sa, nemôže byť nútená opustiť územie hostiteľského členského štátu. ( 19 )

37.

Okrem toho sa mi v tomto štádiu zdá vhodné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora má pojem „pracovník“ v zmysle článku 45 ZFEÚ autonómny význam a nesmie sa vykladať reštriktívne. ( 20 ) Keďže totiž tento pojem vymedzuje pôsobnosť základnej slobody upravenej Zmluvou o FEÚ, má sa vykladať extenzívne. ( 21 ) Súdny dvor už tak mal príležitosť spresniť, že za „pracovníka“ v zmysle článku 45 ZFEÚ treba označiť „osobu, ktorá si skutočne hľadá zamestnanie“ ( 22 ).

38.

V treťom a poslednom rade treba uviesť, že po zavedení občianstva Únie do Zmlúv Súdny dvor opätovne potvrdil podmienky zachovania práva na pobyt uchádzačov o zamestnanie stanovené v rozsudku Antonissen ( 23 ), a to najmä v rozsudku Komisia/Belgicko ( 24 ), v ktorom rozhodol, že členský štát si tým, že štátnym príslušníkom iných členských štátov, ktorí si hľadajú zamestnanie na jeho území, ukladá povinnosť automaticky opustiť tento členský štát po uplynutí lehoty troch mesiacov, nesplní povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 48 ES (teraz článok 45 ZFEÚ).

39.

Po zavedení občianstva Únie do Zmlúv a prijatí smernice 2004/38 boli podmienky zachovania práva na pobyt uchádzačov o zamestnanie stanovené v rozsudku Antonissen ( 25 ), ku ktorým sa má Súdny dvor v prejednávanej veci vyjadriť, kodifikované v článku 14 ods. 4 písm. b) tejto smernice.

40.

Prvú prejudiciálnu otázku preskúmam s prihliadnutím na tieto úvahy.

41.

V súčasnosti článok 21 ZFEÚ uvádza, že každý občan Únie má právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, pričom podlieha obmedzeniam a podmienkam ustanoveným v Zmluvách a v opatreniach prijatých na ich vykonanie. Pokiaľ ide o uchádzačov o zamestnanie, článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38 stanovuje, že občan Únie, ktorý vstúpi na územie hostiteľského členského štátu, aby si tam hľadal zamestnanie, nemôže byť z hostiteľského členského štátu vyhostený, pokiaľ je schopný predložiť dôkaz, že si sústavne hľadá zamestnanie a že má skutočnú šancu zamestnať sa.

42.

Hoci normotvorca Únie týmto ustanovením kodifikoval podmienky zachovania práva na pobyt uchádzačov o zamestnanie stanovené Súdnym dvorom tým, že zopakoval znenie rozsudku Antonissen ( 26 ), uvedené ustanovenie nespresňuje, či je hostiteľský členský štát povinný poskytnúť týmto žiadateľom primeranú lehotu s cieľom umožniť im oboznámiť sa s pracovnými ponukami, ktoré by im mohli vyhovovať, a prijať opatrenia nevyhnutné na to, aby boli prijatí do zamestnania. Navyše treba uviesť, že článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38 vôbec neuvádza lehotu šiestich mesiacov považovanú v tomto rozsudku Súdnym dvorom za „primeranú“.

43.

Teraz sa budem venovať práve tomuto poslednému bodu. Už teraz chcem uviesť, že sa pripájam k stanovisku Komisie, podľa ktorého výklad článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38 musí zohľadňovať skutočnosť, že právo uchádzačov o zamestnanie na pobyt je zaručené priamo článkom 45 ZFEÚ, ako ho vykladá Súdny dvor vo svojej judikatúre.

44.

Hneď na úvod uvádzam, že všetci účastníci konania, ktorí vstúpili do konania ako vedľajší účastníci a ktorí predložili pripomienky, zdieľajú názor, podľa ktorého je hostiteľský členský štát povinný uchádzačom o zamestnanie primeranú lehotu poskytnúť.

45.

S týmto názorom súhlasím. Ako som totiž uviedol, z rozsudku Antonissen ( 27 ), ako aj z judikatúry nasledujúcej po ňom, ( 28 ) vyplýva, že keďže právna úprava Únie výslovne nestanovuje obmedzenie práva uchádzačov o zamestnanie na pobyt, členské štáty sú povinné, aby článok 45 ZFEÚ nezbavili potrebného účinku, poskytnúť primeranú lehotu tak, aby sa dotknutým osobám umožnilo oboznámiť sa na území dotknutého členského štátu s ponukami zamestnania zodpovedajúcimi ich odbornej kvalifikácii a prípadne umožnilo prijať opatrenia nevyhnutné na to, aby boli prijaté do zamestnania. ( 29 )

46.

Vzniká však otázka, či článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38 vykladaný s prihliadnutím na článok 45 ZFEÚ, tak ako ho vykladá Súdny dvor vo svojej judikatúre, ukladá členským štátom povinnosť poskytnúť lehotu aspoň šiestich mesiacov občanovi Únie, ktorý si hľadá zamestnanie v hostiteľskom členskom štáte.

47.

Stanoviská účastníkov konania sa odlišujú, pokiaľ ide o výklad bodu 21 rozsudku Antonissen ( 30 ), a teda článku 45 ZFEÚ, ako aj článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38. V tejto súvislosti G. M. A. a Komisia vo svojich písomných pripomienkach tvrdia, že členské štáty sú povinné poskytnúť uchádzačom o zamestnanie lehotu aspoň šesť mesiacov, počas ktorej nie sú uchádzači o zamestnanie povinní poskytnúť dôkaz, že majú skutočnú šancu zamestnať sa. Belgická, dánska vláda a vláda Spojeného kráľovstva sa naopak domnievajú, že bod 21 tohto rozsudku nemožno vykladať tak, že by členským štátom ukladal povinnosť uchádzačom o zamestnanie takúto minimálnu lehotu poskytnúť, a domnievajú sa, že kedykoľvek počas celej tejto lehoty musí uchádzač o zamestnanie preukázať, že má skutočnú šancu zamestnať sa.

48.

Nestotožňujem sa úplne ani s jedným z týchto dvoch názorov, a to z dôvodov, ktoré vysvetlím v týchto návrhoch.

49.

V prvom rade by som chcel pripomenúť, že smernica 2004/38 bola prijatá najmä na základe článku 40 ZES (teraz článok 46 ZFEÚ), ktorý sa týka opatrení na dosiahnutie voľného pohybu pracovníkov tak, ako bol vymedzený v článku 39 (teraz článok 45 ZFEÚ).

50.

V druhom rade zdôrazňujem, že cieľom smernice 2004/38 je uľahčiť výkon základného a individuálneho práva na pohyb a pobyt, ktoré občanom Únie priznáva priamo článok 21 ods. 1 ZFEÚ, a toto právo posilniť. ( 31 )

51.

Vzhľadom na tento cieľ normotvorca Únie zaviedol systém, ktorý pokrýva rôzne druhy práv pre rôzne kategórie občanov. V tejto veci ide na jednej strane o právo na pobyt v trvaní do troch mesiacov upravené v článku 6 smernice 2004/38, ktoré nepodlieha žiadnej inej podmienke alebo formálnej požiadavke, ako je povinnosť mať platný preukaz totožnosti alebo cestovný pas, ( 32 ) a na druhej strane o právo na pobyt v trvaní viac ako tri mesiace, ktoré naopak podlieha podmienkam uvedeným v článku 7 ods. 1 smernice 2004/38. Takže zatiaľ čo v súlade s článkom 6 smernice 2004/38 majú všetci občania Únie právo na pobyt na území iného členského štátu na obdobie do troch mesiacov, právo na pobyt v trvaní viac ako tri mesiace upravené v článku 7 tejto smernice ( 33 ) sa priznáva výlučne určitým kategóriám občanov (aktívnym, neaktívnym, študentom), ktorí spĺňajú podmienky vymenované v tomto článku (byť zamestnancom alebo samostatne zárobkovo činnou osobou, mať dostatočné prostriedky a komplexné krytie zdravotného poistenia, absolvovať štúdium, vrátane prípravy na zamestnanie, atď.). ( 34 )

52.

Článok 14 smernice 2004/38 s názvom „Zachovanie práva pobytu“ však vo svojom odseku 4 písm. b) uvádza kategóriu občanov Únie, ( 35 ) ktorá vôbec nie je vôbec uvedená v článku 7 tejto smernice a ktorá v dôsledku toho nepodlieha podmienkam stanoveným v tomto článku, konkrétne uchádzačov o zamestnanie, ktorí po prvýkrát hľadajú prácu v hostiteľskom členskom štáte. Článok 14 ods. 4 smernice 2004/38 totiž upravuje situáciu, ktorá je výnimkou zo situácie článkov 6 a 7 uvedenej v článku 14 ods. 1 a 2. V systéme smernice 2004/38 je právo na pobyt uchádzačov o zamestnanie, ktoré má svoj zdroj priamo v článku 45 ZFEÚ, upravené výlučne v článku 14 ods. 4 písm. b) tejto smernice, ktorý stanovuje zachovanie práva na pobyt občanov Únie hľadajúcich svoje prvé zamestnanie, ktorí spĺňajú podmienky uvedené v tomto ustanovení.

53.

Podmienky uvedené v článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38 doslovne preberajú podmienky práva na pobyt stanovené Súdnym dvorom v bode 21 rozsudku Antonissen ( 36 ), v ktorom Súdny dvor po tom, čo dospel k záveru, že lehota šiestich mesiacov sa v zásade nezdá byť nedostatočná na to, aby sa dotknuté osoby mohli dozvedieť o ponukách zamestnania zodpovedajúcich ich odbornej kvalifikácii v hostiteľskom členskom štáte a prípadne prijali opatrenia potrebné na to, aby boli prijaté to zamestnania, vyhlásil, že „ak po uplynutí predmetnej lehoty dotknutá osoba predloží dôkaz o tom, že si sústavne hľadá zamestnanie a že má skutočnú šancu zamestnať sa, nemôže byť napriek tomu nútená opustiť územie hostiteľského členského štátu“ ( 37 ).

54.

V tejto súvislosti pripomínam, že v rozsudku Antonissen Súdny dvor rozhodol, že ustanovenia práva Únie upravujúce voľný pohyb pracovníkov nebránia tomu, aby právna úprava členského štátu stanovila, že štátny príslušník iného členského štátu, ktorý vstúpil na jeho územie s cieľom hľadať si zamestnanie môže byť s výhradou opravného prostriedku nútený opustiť toto územie, ak si nenašiel zamestnanie po šiestich mesiacoch, s výnimkou toho, ak dotknutá osoba predloží dôkaz, že si sústavne hľadá zamestnanie a že má skutočné šance zamestnať sa. ( 38 )

55.

Po prečítaní celého odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora sa mi význam výrazov „ak po uplynutí predmetnej lehoty dotknutá osoba predloží dôkaz“ a „ak si nenašiel zamestnanie po šiestich mesiacoch, s výnimkou toho, ak dotknutá osoba predloží dôkaz“ zdá zjavný. Z tohto rozsudku ( 39 ) totiž jasne vyplýva, že hoci Súdny dvor spresnil dodatočné podmienky zachovania práva na pobyt, ktoré normotvorca Únie následne kodifikoval v článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38, konkrétne že dotknutá osoba je schopná preukázať jednak to, že si sústavne hľadá zamestnanie, a jednak to, že má skutočnú šancu zamestnať sa, je to tak len pre situáciu, v ktorej už uplynula lehota považovaná za „primeranú“, teda lehota šiestich mesiacov.

56.

Pokiaľ ide o prvú podmienku, zdôrazňujem, že Súdny dvor a následne normotvorca Únie sa rozhodli použiť výraz „sústavne si hľadať zamestnanie“. Z voľby tohto slova jasne vyplýva, že uchádzač o zamestnanie musí najskôr, teda počas plynutia celej lehoty považovanej za „primeranú“, preukázať, že si skutočne a aktívne hľadá zamestnanie, a potom, teda po uplynutí tejto lehoty, že si „sústavne“ aktívne hľadá zamestnanie.

57.

Naproti tomu druhú podmienku, týkajúcu sa povinnosti uchádzača o zamestnanie preukázať, že má skutočnú šancu zamestnať sa, možno vyžadovať len po uplynutí lehoty, ktorá sa považuje za „primeranú“.

58.

Tento výklad je nielen logický, ale tiež zodpovedá rozhodnutiu normotvorcu posilniť postavenie uchádzača o zamestnanie v rámci smernice 2004/38 tým, že v článku 14 ods. 4 tejto smernice kodifikuje podmienky zachovania práva na pobyt občanov Únie hľadajúcich si prvé zamestnanie v hostiteľskom členskom štáte stanovené judikatúrou Súdneho dvora.

59.

Okrem toho, pokiaľ ide o túto druhú podmienku, belgická vláda vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že povinnosť G. M. A. preukázať existenciu skutočnej šance zamestnať sa, upravená v článku 40 ods. 4 zákona z 15. decembra 1980, vyplýva z bodu 38 rozsudku Vatsouras a Koupatantze ( 40 ). Z tohto rozsudku má totiž vyplývať, že štátni príslušníci členského štátu, ktorí si hľadajú zamestnanie v inom členskom štáte, musia preukázať, že si vytvorili skutočné väzby s trhom práce v tomto druhom členskom štáte.

60.

Tento prístup, ktorý je podľa môjho názoru založený na nesprávnom výklade predmetného rozsudku, nepovažujem za presvedčivý.

61.

Takáto požiadavka, aby uchádzač o zamestnanie preukázal, že si vytvoril skutočnú väzbu s trhom práce hostiteľského členského štátu, sa totiž týka len situácie, keď občan Únie, ktorý hľadá prácu, požiada tento členský štát o dávku určenú na uľahčenie prístupu k zamestnaniu, čo v žiadnom prípade nie je situácia G. M. A. Súdny dvor tak vyhlásil, že je legitímne, aby členský štát priznal takýto príspevok až potom, ako mohla byť preukázaná existencia skutočnej väzby medzi uchádzačom o zamestnanie a trhom práce tohto štátu. ( 41 ) Pripomínam totiž, že rozsudok Vatsouras a Koupatantze ( 42 ) je založený na rozsudku Collins, v ktorom Súdny dvor dospel k záveru, že s cieľom poberať príspevok pri hľadaní zamestnania musí každá osoba, ktorá si hľadá zamestnanie a ktorá vykonáva svoje právo voľného pohybu, preukázať „väzbu“ s hostiteľským členským štátom. ( 43 )

62.

Účel a genéza článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38 tiež potvrdzujú výklad navrhovaný v bodoch 51 až 58 vyššie.

63.

Pokiaľ ide po prvé o účel článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38, jej odôvodnenie 9 jasne uvádza, že občania Únie by mali mať právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte počas obdobia nepresahujúceho tri mesiace bez toho, aby podliehali akýmkoľvek podmienkam alebo formalitám iným ako požiadavkám vlastnenia platného identifikačného preukazu alebo pasu bez toho, aby bol dotknutý priaznivejší prístup uplatniteľný na uchádzačov o zamestnanie podľa judikatúry Súdneho dvora. Z tohto odôvodnenia na jednej strane vyplýva, že judikatúra Súdneho dvora, najmä rozsudok Antonissen ( 44 ), zostáva platná pre výklad článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38, a na druhej strane, že nemožno vyžadovať dodržiavanie podmienok uvedených v tomto ustanovení týkajúcich sa zachovania práva na pobyt uchádzača o zamestnanie počas troch mesiacov oprávneného pobytu občana Únie v hostiteľskom členskom štáte. Odôvodnenie 16 smernice 2004/38 zas uvádza, že v žiadnom prípade by sa opatrenie vyhostenia nemalo prijať voči uchádzačom o prácu, ako sú definovaní Súdnym dvorom, okrem dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti.

64.

Pokiaľ ide po druhé o genézu článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38, považujem za dôležité pripomenúť, že článok 6 pôvodného návrhu Komisie ( 45 ) a článok 8 legislatívneho uznesenia Parlamentu ( 46 ) predpokladali právo na pobyt v trvaní do šiestich mesiacov, ktoré nepodliehalo žiadnej podmienke. Toto ustanovenie však Rada Európskej únie zmenila, ako to vyplýva z dôvodovej správy k jej spoločnej pozícii ( 47 ), s cieľom stanoviť v súlade s novým článkom 6 smernice 2004/38 toto obdobie na tri mesiace, pričom zdôrazňuje, že uchádzači o zamestnanie využívajú priaznivejšie zaobchádzanie, ktoré uznala judikatúra Súdneho dvora. Táto zmena, ku ktorej došlo v priebehu legislatívneho procesu smernice 2004/38, potvrdzuje, ako som uviedol v bode 63 vyššie, vôľu normotvorcu Únie posilniť postavenie uchádzačov o zamestnanie. Okrem toho z odôvodnenia tejto spoločnej pozície vyplýva, že článok 14 smernice 2004/38 „spresňuje, za akých okolností môže členský štát vyhostiť občanov Únie, ak už nespĺňajú podmienky umožňujúce im využívať právo pobytu“ ( 48 ).

65.

Tak z účelu, ako aj z genézy článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38 jasne vyplýva, že normotvorca Únie zamýšľal, aby uchádzač o zamestnanie, ktorý si po prvýkrát hľadá prácu v hostiteľskom členskom štáte, mohol využiť priaznivejšie zaobchádzanie tak, ako bolo uznané judikatúrou Súdneho dvora.

66.

Toto konštatovanie ma privádza k preskúmaniu nasledujúcej otázky: pokiaľ ide o lehotu na hľadanie zamestnania, čo treba chápať ako „priaznivejšie zaobchádzanie“ uznané judikatúrou Súdneho dvora?

67.

V prvom rade poznamenávam, že rozhodnutie normotvorcu Únie odkazovať na judikatúru Súdneho dvora, najmä na rozsudok Antonissen ( 49 ), jasne svedčí, ako som vysvetlil v bode 63 vyššie, o jeho vôli uznať význam tejto judikatúry pre výklad článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38, a teda poskytnúť uchádzačom o zamestnanie priaznivejšie zaobchádzanie. Pritom sa však nemožno domnievať, že normotvorca tým, že uviedol takýto odkaz, zamýšľal potvrdiť pevnú šesťmesačnú lehotu. Domnievam sa, že tým, že v uvedenom rozsudku uviedol, že takáto lehota „sa v zásade nezdá byť nedostatočná“ a „nespochybňuje potrebný účinok zásady voľného pohybu“, Súdny dvor jednoducho považoval lehotu šiestich mesiacov stanovenú vnútroštátnou právnou úpravou, o ktorú išlo v uvedenej veci, za primeranú.

68.

V druhom rade pripomínam, že článok 6 smernice 2004/38 upravuje právo na pobyt do troch mesiacov pre všetkých občanov Únie na území iného členského štátu, ktoré nepodlieha žiadnej podmienke.

69.

Keď sa však občan Únie, ktorý opustil členský štát svojho pôvodu s úmyslom hľadať si zamestnanie v hostiteľskom členskom štáte, rozhodne zaregistrovať sa ako uchádzač o zamestnanie počas troch prvých mesiacov pobytu, odo dňa tejto registrácie patrí do pôsobnosti článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38. Napriek tomu vzhľadom na skutočnosť, že podľa normotvorcu Únie využíva uchádzač o zamestnanie priaznivejšie zaobchádzanie, ako to výslovne vyplýva z odôvodnenia 9 tejto smernice, nemožno od uchádzača o zamestnanie vyžadovať, aby predložil dôkaz, že si sústavne hľadá zamestnanie a že má skutočnú šancu zamestnať sa, a to počas troch mesiacov oprávneného pobytu, ktoré má k dispozícii každý občan Únie. ( 50 ) Naproti tomu, od okamihu ukončenia uvedeného oprávneného pobytu a počas obdobia považovaného za „primerané“ môžu vnútroštátne orgány požadovať, aby uchádzač o zamestnanie predložil dôkaz, že si sústavne hľadá zamestnanie. Až po uplynutí tejto primeranej lehoty môžu tieto orgány požadovať, aby bola dotknutá osoba schopná preukázať, že má skutočnú šancu zamestnať sa.

70.

Obdobne, štátny príslušník členského štátu, ktorý uplatnil ako občan Únie svoje právo na voľný pohyb a ktorý pôvodne nemal v úmysle hľadať si zamestnanie na území hostiteľského členského štátu ( 51 ) a ktorý sa po uplynutí úvodného obdobia troch mesiacov pobytu rozhodne zaregistrovať sa ako uchádzač o zamestnanie, patrí od tohto okamihu do pôsobnosti článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38. Tento občan teda musí mať k dispozícii primeranú lehotu, ktorá mu umožní oboznámiť sa v hostiteľskom členskom štáte s ponukami zamestnania zodpovedajúcimi jeho odbornej kvalifikácii a prípadne prijať opatrenia s cieľom zamestnať sa bez toho, aby musel byť schopný predložiť dôkaz, že má skutočnú šancu zamestnať sa.

71.

V obidvoch prípadoch uvedených v bodoch 69 a 70 vyššie ide totiž o občanov, ktorí sa po prvýkrát uchádzajú o zamestnanie v hostiteľskom členskom štáte.

72.

Okrem toho lehota, ktorú má uchádzač o zamestnanie po úvodnom období troch mesiacov oprávneného pobytu na území hostiteľského členského štátu, musí byť, ak má byť považovaná za primeranú, dostatočná na to, aby nezbavila právo uznané v článku 45 ZFEÚ jeho podstaty. ( 52 ) Takže konkrétne, lehota troch mesiacov od konca úvodného obdobia troch mesiacov oprávneného pobytu sa mi nezdá byť neprimeraná alebo, slovami Súdneho dvora, „sa v zásade nezdá byť nedostatočná“ a nespochybňuje potrebný účinok článku 45 ZFEÚ. ( 53 )

73.

Okrem toho primeraná lehota od uplynutia trojmesačného obdobia oprávneného pobytu tým, že umožňuje týmto občanom jednoznačne poznať svoje práva a povinnosti, môže zaručiť určitú úroveň právnej istoty a transparentnosti v rámci práva na pobyt stanoveného v článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38 a zaručeného priamo článkom 45 ZFEÚ.

74.

Vzhľadom na to si myslím, že by bolo žiaduce, aby uchádzači o zamestnanie mali pevnú lehotu na hľadanie si prvého zamestnania v hostiteľskom členskom štáte, počas ktorej by nemali mať povinnosť predložiť dôkaz, že majú skutočnú šancu zamestnať sa. Súdny dvor však nemôže nahrádzať normotvorcu Únie a úloha zaviesť takúto lehotu je jeho úlohou. Stanovenie pevne určenej lehoty by podľa môjho názoru umožnilo zaručiť vyššiu úroveň právnej istoty a transparentnosti v rámci práva na pobyt uchádzačov o zamestnanie.

75.

V treťom a poslednom rade by som chcel dodať, že na to, aby sa dospelo k záveru, že v súlade s článkom 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38 si uchádzač o zamestnanie sústavne hľadá prácu a že má skutočnú šancu zamestnať sa, sú potrebné určité predbežné overenia. Vnútroštátnemu orgánu alebo súdu tak prináleží overiť, či si tento občan vážne a skutočne hľadá zamestnanie. V tejto súvislosti môže vnútroštátny orgán alebo vnútroštátny súd najmä overovať, či je tento občan zaregistrovaný na orgáne zodpovednom za uchádzačov o zamestnanie, či pravidelne zasiela žiadosti o zamestnanie (životopis s motivačnými listom) alebo či sa zúčastňuje prijímacích pohovorov týkajúcich sa ponúk práce zodpovedajúcej jeho odbornej kvalifikácii.

76.

Okrem toho pri týchto kontrolách musia vnútroštátne orgány alebo vnútroštátny súd zohľadniť realitu vnútroštátneho trhu práce, to znamená priemernú dobu hľadania zamestnania v dotknutom členskom štáte, ( 54 ) v odvetví zodpovedajúcom odbornej kvalifikácii dotknutej osoby. Skutočnosť, že táto osoba odmietla ponuky, ktoré nezodpovedajú jej odbornej kvalifikácii, nemožno zohľadniť na účely záveru, že nespĺňa podmienky článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38.

77.

Navyše vzhľadom na skutočnosť, že uchádzači o zamestnanie hľadajú v hostiteľskom členskom štáte svoje prvé zamestnanie, nemožno okolnosť, že v hostiteľskom členskom štáte nikdy nepracovali, zohľadňovať v rámci uvedeného posudzovania na účely konštatovania, že nemajú skutočnú šancu zamestnať sa.

78.

Z vyššie uvedenej analýzy vyplýva, že členské štáty sú povinné poskytnúť občanom Únie, ktorí si hľadajú zamestnanie, primeranú lehotu, počas ktorej musia títo občania preukázať, že si hľadajú zamestnanie. Až po uplynutí tejto lehoty musia títo občania podľa článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38 preukázať nielen to, že pokračujú v hľadaní práce, ale aj to, že majú skutočnú šancu zamestnať sa. V tejto súvislosti sa lehota troch mesiacov od konca počiatočného obdobia troch mesiacov oprávneného pobytu na území hostiteľského členského štátu nezdá byť neprimeraná.

79.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z dokumentov v spise, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že G. M. A. vo svojej žalobe pred CCE tvrdil, že ho Parlament 6. apríla 2016 zamestnal ako stážistu, a to aby preukázal, že mal skutočnú šancu zamestnať sa a že je potrebné zrušiť sporné rozhodnutie.

80.

CCE však tým, že tvrdila, že v súlade s článkom 39/2 ods. 2 zákona z 15. decembra 1980 vykonáva preskúmanie zákonnosti rozhodnutí Úradu a nemá na zmenu týchto rozhodnutí právomoc, ktorá by jej umožnila vziať do úvahy prijatie G. M. A. do zamestnania Parlamentom, CCE túto zmenu okolností nezohľadnila.

81.

V tomto kontexte sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 15 a 31 smernice 2004/38, ako aj zásada účinnej súdnej ochrany zakotvená v článku 47 Charty majú vykladať v tom zmysle, že súdy hostiteľského členského štátu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia, ktorým sa zamieta právo na pobyt na viac ako tri mesiace občana Únie, ktorý si hľadá zamestnanie, musia zohľadniť každú zmenu okolností v situácii uchádzača o zamestnanie, ku ktorej došlo po tom, čo príslušné orgány prijali rozhodnutie, ktoré obmedzuje jeho právo na pobyt, a to tým, že v prípade potreby vylúčia uplatnenie vnútroštátnych procesných ustanovení, ak taká zmena okolností preukazuje, že uchádzač o zamestnanie má uvedené právo na pobyt.

82.

Belgická vláda a G. M. A. zastávajú v tejto súvislosti protichodné stanoviská.

83.

Belgická vláda tvrdí, že v takej situácii, ako je situácia G. M. A., ani z dokumentov týkajúcich sa smernice 2004/38, ani zo skutočnosti, že ustanovenia tejto smernice musia byť v súlade s článkom 47 Charty, nevyplýva, že by vnútroštátne súdy museli mať právo na zmenu rozhodnutí vnútroštátnych orgánov, ktoré obmedzujú právo na pohyb občana Únie.

84.

G. M. A. naopak tvrdí, že články 15 a 31 smernice 2004/38 sa majú vykladať v súlade s článkom 47 Charty. V dôsledku toho by vnútroštátne súdy, ktoré vykonávajú preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí prijatých na základe pravidiel Únie v oblasti voľného pohybu osôb, mali zohľadniť skutkové okolnosti, ktoré nastali po týchto rozhodnutiach, pokiaľ tieto skutkové okolnosti môžu preukázať, že uchádzač o zamestnanie má skutočnú šancu zamestnať sa. V tejto súvislosti G. M. A. tvrdí, že na prejednávanú vec je uplatniteľný rozsudok Orfanopoulos a Oliveri ( 55 ).

85.

Skôr než pristúpim k analýze judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa súdnej ochrany podľa článkov 15 a 31 smernice 2004/38, v krátkosti preskúmam procesné záruky upravené v týchto článkoch a ich uplatnenie na rozhodnutia obmedzujúce voľný pohyb občanov Únie, ktorí si hľadajú zamestnanie.

86.

V prvom rade pripomínam, že článok 15 smernice 2004/38 s názvom „Procedurálna ochrana“ v odseku 1 uvádza, že „postupy stanovené článkami 30 a 31 sa uplatňujú analogicky na všetky rozhodnutia obmedzujúce voľný pohyb občanov Únie a ich rodinných príslušníkov z dôvodov iných, ako je verejný poriadok, verejná bezpečnosť alebo verejné zdravie“. ( 56 ) Tento článok tak upravuje procesné záruky týkajúce sa vyhostenia občanov Únie, ktorí sa zdržiavali v hostiteľskom členskom štáte ako „oprávnené osoby“ v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice.

87.

V prejednávanej veci je nesporné, že G. M. A, ktorý je gréckym štátnym príslušníkom, a teda občanom Únie, uplatnil svoje právo na voľný pohyb tak, že sa presťahoval do iného členského štátu, než je členský štát, ktorého je štátnym príslušníkom, a zdržiaval sa v ňom. Z toho vyplýva, že G. M. A. má postavenie „oprávnenej osoby“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2004/38 a že jeho situácia patrí do pôsobnosti článku 15 uvedenej smernice.

88.

Okrem toho, ako som už pripomenul, článok 15 smernice 2004/38 je zaradený do kapitoly III tejto smernice, ktorá sa týka najmä práva na pobyt do troch mesiacov (článok 6), práva pobytu na viac ako tri mesiace (článok 7), ako aj zachovania práva na pobyt upraveného v článkoch 6 a 7 tejto smernice, pokiaľ oprávnené osoby spĺňajú podmienky stanovené v týchto článkoch (článok 14). Ako som tiež uviedol, ( 57 ) článok 14 ods. 4 smernice 2004/38 upravuje situáciu, ktorá je výnimkou zo situácie článkov 6 a 7 uvedenej v článku 14 ods. 1 a 2. V tejto súvislosti článok 14 ods. 4 písm. b) uvedenej smernice upravuje právo na pobyt občanov Únie, ktorí si hľadajú zamestnanie, ( 58 ) ako aj podmienky, ktoré musia títo občania spĺňať na to, aby si boli schopní toto právo zachovať.

89.

Preto nielen zo znenia článku 15 ods. 1 smernice 2004/38, ale aj z jeho kontextu, ako aj z účelu tejto smernice jasne vyplýva, ( 59 ) že toto ustanovenie je uplatniteľné na situácie, na ktoré sa vzťahuje článok 14 ods. 4 písm. b) uvedenej smernice. Pôsobnosť článku 15 ods. 1 smernice 2004/38 sa teda vzťahuje na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o uznanie práva na pobyt dlhší ako tri mesiace, sprevádzané príkazom na opustenie územia hostiteľského členského štátu a prijaté, ako je to v spore vo veci samej, z dôvodov, ktoré nesúvisia s akýmkoľvek nebezpečenstvom pre verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo verejné zdravie.

90.

Teraz však vzniká otázka, či sa články 15 a 31 smernice 2004/38 s prihliadnutím na článok 47 Charty majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátne súdy musia zohľadniť zmeny okolností, ku ktorým došlo po prijatí rozhodnutí, ktoré obmedzujú právo na voľný pohyb a pobyt, pričom v prípade potreby vylúčia uplatnenie vnútroštátnych procesných ustanovení, ak tieto zmeny preukazujú, že uchádzač o zamestnanie takéto právo na pobyt mal.

91.

Ako vyplýva z predchádzajúcich bodov, keďže článok 15 ods. 1 smernice 2004/38 sa uplatňuje na situácie uvedené v článku 14 ods. 4 písm. b) tejto smernice, ( 60 ) procesné záruky upravené v článkoch 30 a 31 tejto smernice sa tiež analogicky uplatňujú na občanov Únie, ktorí si hľadajú zamestnanie. Tieto články upravujú určité množstvo procesných záruk, ktoré musia členské štáty dodržiavať na účely prípadného obmedzenia práva občana Únie na pobyt.

92.

Podľa môjho názoru je teda potrebné vychádzať z analýzy týchto ustanovení, ako ich vykladá judikatúra Súdneho dvora.

93.

Poznamenávam, ako vyplýva z tejto judikatúry, že článok 31 ods. 1 a 3 smernice 2004/38 sa má uplatniť v rámci jej článku 15. ( 61 )

94.

Článok 31 ods. 1 smernice 2004/38 stanovuje, že občania Únie majú prístup k súdnym a prípadne administratívnym konaniam o opravnom prostriedku v hostiteľskom členskom štáte, aby mohli napadnúť rozhodnutie, ktoré obmedzuje ich právo na voľný pohyb a pobyt v členských štátoch z dôvodu verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia.

95.

V tejto súvislosti pripomínam, že pokiaľ ide najmä o článok 31 ods. 1 smernice 2004/38 a právo na prístup k súdnym opravným prostriedkom, ktoré musí byť zabezpečené v súlade s týmto ustanovením, Súdny dvor uviedol, že vzhľadom na to, že takéto opravné prostriedky spadajú pod vykonávanie práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty, procesné podmienky týchto opravných prostriedkov, ktoré sú určené na zabezpečenie ochrany práv priznaných smernicou 2004/38, musia rešpektovať najmä požiadavky vyplývajúce z práva na účinný prostriedok nápravy uvedeného v článku 47 Charty. ( 62 )

96.

Článok 31 ods. 3 smernice 2004/38 zase stanovuje, že konania o opravnom prostriedku musia umožniť nielen preskúmanie zákonnosti dotknutého rozhodnutia, ako aj skutočností a okolností, z ktorých toto rozhodnutie vychádza, ale aj zabezpečiť, aby predmetné rozhodnutie nebolo neprimerané. ( 63 )

97.

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o súdne preskúmanie miery voľnej úvahy, ktorou disponujú príslušné vnútroštátne orgány, Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd musí najmä preskúmať, či sa napadnuté rozhodnutie opiera o dostatočne pevný skutkový základ. Toto preskúmanie sa musí týkať dodržiavania procesných záruk, ktoré má zásadný význam, aby vnútroštátny súd mohol overiť, či skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí uplatnenie voľnej úvahy, boli splnené. ( 64 )

98.

Čo to v praxi znamená pre súdne preskúmanie, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd v rámci sporu vo veci samej? Zdá sa, že tento súd sa domnieva, že by mal mať možnosť preskúmať zmeny okolností, ku ktorým došlo po prijatí rozhodnutia príslušných orgánov, pokiaľ by tieto zmeny mohli viesť k zmene situácie dotknutého občana Únie, ktorá by už viac neumožňovala obmedzenie jeho práva na pobyt v hostiteľskom členskom štáte.

99.

Na zodpovedanie tejto otázky, ako aj na vyriešenie sporu vo veci samej považujem za užitočné analyzovať rozsudok Orfanopoulos a Oliveri ( 65 ), na ktorý odkazujú účastníci konania.

100.

Na začiatku svojej analýzy uvediem, že podľa môjho názoru je riešenie prijaté v rozsudku Orfanopoulos a Oliveri ( 66 ) uplatniteľné mutatis mutandis na situáciu G. M. A. v rámci sporu vo veci samej.

101.

V tomto rozsudku Súdny dvor podal výklad článku 3 smernice 64/221/EHS ( 67 ), ktorá predchádzala smernici 2004/38. ( 68 ) Súdny dvor pripomenul, že súdne preskúmanie, ktoré je v rámci procesnej autonómie v zásade upravené vnútroštátnym procesným právom, musí byť účinné ( 69 ) a potom v bode 82 rozhodol, že s ním je v rozpore vnútroštátna prax, podľa ktorej vnútroštátne súdy nemajú pri overovaní zákonnosti vyhostenia štátneho príslušníka iného členského štátu brať do úvahy skutkové okolnosti, ku ktorým došlo po poslednom rozhodnutí príslušných orgánov a z ktorých by mohol vyplývať zánik alebo nezanedbateľné zmenšenie aktuálneho ohrozenia, ktoré pre verejný poriadok malo predstavovať správanie dotknutej osoby. ( 70 )

102.

Súdny dvor založil tento prístup na konštatovaní, podľa ktorého ani znenie článku 3 smernice 64/221, ani judikatúra Súdneho dvora neposkytujú presnejšie informácie, pokiaľ ide o dátum, ktorý treba použiť na určenie „aktuálnej“ povahy ohrozenia. ( 71 ) V tejto súvislosti sa mi tiež zdá, ako to vyplýva z predchádzajúcich bodov, že ani článok 31 ods. 1 a 3 smernice 2004/38, ani judikatúra Súdneho dvora neposkytujú presné a cielené informácie o tom, že súd vykonávajúci súdne preskúmanie zohľadnil zmeny okolností, ku ktorým došlo po prijatí rozhodnutia vnútroštátneho orgánu, ktoré obmedzuje právo na pobyt občana Únie. Súhlasím však s pripomienkou Komisie v jej odpovedi na otázky položené Súdnym dvorom, podľa ktorej hoci konštatovanie uvedené v rozsudku Orfanopoulos a Oliveri ( 72 ) nebolo výslovne prevzaté do článku 31 ods. 3 smernice 2004/38, niet pochýb o tom, že výklad uvedeného článku ho nemôže ignorovať. ( 73 )

103.

V tomto kontexte a vzhľadom na skutočnosť, že sa nachádzame v rámci voľného pohybu pracovníkov a občianstva Únie, považujem za vhodné analyzovať druhú otázku skôr z hľadiska zásady efektivity ako z hľadiska článku 47 Charty.

104.

V prvom rade pripomínam, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že každý vnútroštátny výkon súdneho preskúmania musí súdu, na ktorý je podaná žaloba o zrušenie tohto rozhodnutia, umožňovať v rámci preskúmavania zákonnosti tohto rozhodnutia, aby efektívne uplatňoval príslušné zásady a predpisy práva Únie. ( 74 )

105.

V druhom rade podľa môjho názoru zásada efektivity vyžaduje, aby vnútroštátne súdy, ktoré vykonávajú súdne preskúmanie miery voľnej úvahy, ktorou disponujú príslušné vnútroštátne orgány, mali možnosť zohľadniť zmeny okolností, ku ktorým došlo po prijatí správneho rozhodnutia týkajúceho sa situácie občana Únie. Situácia občana Únie, ktorý si hľadá zamestnanie, sa totiž zo svojej povahy môže po prijatí takéhoto rozhodnutia vyvíjať. Preto akákoľvek zmena okolností v situácii dotknutého občana, ku ktorej došlo po tom, čo príslušné orgány prijali rozhodnutie obmedzujúce jeho právo na pobyt, musí byť tiež zohľadnená pri súdnom preskúmaní. ( 75 )

106.

Najmä súd, ktorý uskutočňuje toto súdne preskúmanie, musí mať možnosť takú zmenu zohľadniť vtedy, keď sa týka uplatňovania podmienok uvedených v článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38. V tejto súvislosti pripomínam, že toto ustanovenie stanovuje, že občana Únie nemožno vyhostiť, pokiaľ spĺňa dve nasledujúce kumulatívne podmienky: je schopný preukázať, že si sústavne hľadá zamestnanie, a má skutočnú šancu zamestnať sa.

107.

V prejednávanej veci je nesporné, že zmena okolností, ktorá nastala po rozhodnutí prijatom vnútroštátnymi orgánmi, ktoré obmedzuje právo na pobyt G. M. A., je úzko spojená s podmienkami uplatnenia článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38, konkrétne so skutočnosťou, že po prijatí sporného rozhodnutia bol G. M. A. prijatý Parlamentom do zamestnania.

108.

Zastávam názor, že taká vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá neumožňuje zohľadniť vývoj situácie občana Únie, je v rozpore so zásadou efektivity, keďže bráni vnútroštátnemu súdu zabezpečiť účinné uplatňovanie článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38, vykladaného s prihliadnutím na článok 45 ZFEÚ. Inak povedané, ak by sa preskúmanie, ktoré majú vykonávať príslušné súdy, nemohlo týkať podmienok uvedených v článku 14 ods. 4 písm. b) tejto smernice, účinnosť tohto preskúmania by bola značne obmedzená. Za týchto podmienok prináleží súdu, ktorý vykonáva súdne preskúmanie, aby zabezpečil účinnú ochranu práv vyplývajúcich zo Zmluvy a smernice 2004/38 tým, že vylúči uplatnenie pravidla vnútroštátneho práva, o ktoré ide vo veci samej.

109.

Keďže z môjho návrhu vyplýva, že vnútroštátny súd je povinný vylúčiť uplatnenie predmetných vnútroštátnych pravidiel, zastávam názor, že nie je potrebné skúmať zlučiteľnosť týchto pravidiel s článkom 47 Charty.

110.

Vzhľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že každá zmena okolností v situácii občana Únie, ktorý si hľadá zamestnanie, ktorá nastala po tom, čo príslušné orgány prijali rozhodnutie obmedzujúce jeho právo na pobyt, sa pri súdnom preskúmaní tejto situácie musí zohľadniť, najmä ak sa táto zmena týka podmienok zachovania práva na pobyt uchádzača o zamestnanie uvedených v článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38. Za týchto podmienok prináleží súdu, ktorý vykonáva súdne preskúmanie, aby zabezpečil účinnú ochranu práv vyplývajúcich zo Zmluvy a smernice 2004/38 tým, že vylúči uplatnenie dotknutého pravidla vnútroštátneho práva.

111.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položila Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko), takto: