1.

Tieto veci nabádajú Súdny dvor, aby opätovne spresnil pôsobnosť rozsudku Bronner ( 2 ) v normatívnej oblasti článku 102 ZFEÚ. Uvedená vec sa týkala situácie, keď podnik v dominantnom postavení odmietol sprístupniť infraštruktúru, ktorej je vlastníkom, konkurenčným podnikom.

2.

Odvolateľky, spoločnosti Deutsche Telekom AG (ďalej len „DT“) vo veci C‑152/19 P a Slovak Telekom, a. s. (ďalej len „ST“) vo veci C‑165/19 P v podstate navrhujú uplatniť podmienky stanovené v bode 41 tohto rozsudku, najmä podmienku týkajúcu sa nevyhnutnosti, na implicitné odmietnutia prístupu, ktoré nie sú dôsledkom výslovného odmietnutia zo strany dominantného podniku, ale nespravodlivých zmluvných podmienok.

3.

Z dôvodov, ktoré uvediem ďalej, Súdnemu dvoru navrhnem, aby tento pojem „implicitného odmietnutia“ prístupu zamietol a aby zdôraznil obmedzenú pôsobnosť rozsudku Bronner. Podľa môjho názoru rozsudok Bronner je a musí zostať osobitným prípadom v normatívnej oblasti článku 102 ZFEÚ.

4.

Súdnemu dvoru tiež navrhnem, aby zamietol druhý a tretí odvolací dôvod uvedený spoločnosťou DT vo veci C‑152/19 P. Preskúmanie týchto odvolacích dôvodov umožní Súdnemu dvoru pripomenúť zásady, ktoré sa týkajú pripísateľnosti konania dcérskej spoločnosti (ST) jej materskej spoločnosti (DT) vtedy, keď je účasť tejto materskej spoločnosti na základnom imaní dcérskej spoločnosti príliš nízka na to, aby sa na ňu vzťahovala domnienka „Akzo Nobel“ ( 3 ).

5.

Skutkový kontext sporov bol vysvetlený v bodoch 1 až 11 rozsudku Všeobecného súdu, Deutsche Telekom/Komisia (ďalej len „rozsudok DT“) ( 4 ), ako aj v bodoch 1 až 11 rozsudku Všeobecného súdu Slovak Telekom/Komisia (ďalej len „rozsudok ST“) ( 5 ). Možno ho zhrnúť takto.

6.

DT a ST sú historickými telekomunikačnými operátormi v Nemecku a na Slovensku. Od 4. augusta 2000 a počas celého obdobia uvedeného v spornom rozhodnutí, teda od 12. augusta 2005 do 31. decembra 2010, mala DT 51 % podiel na základnom imaní spoločnosti ST.

7.

V súvislosti s poskytovaním prístupu k internetu je účastníckou prípojkou fyzické dvojžilové kovové vedenie (nazývané tiež „linka“), ktoré na jednej strane spája koncový bod siete v priestoroch účastníka a na druhej strane hlavný rozvádzač alebo ekvivalentné zariadenie pevnej verejnej telefónnej siete.

8.

Neviazaný prístup k účastníckej prípojke umožňuje novým subjektom vstupujúcim na trh, obvykle nazývaným „alternatívni operátori“, využívať už existujúcu telekomunikačnú infraštruktúru, ktorá patrí historickým operátorom s cieľom ponúknuť rôzne služby koncovým užívateľom a to v konkurencii s historickými operátormi.

9.

Zrušenie viazanosti pri prístupe k účastníckej prípojke bolo organizované na úrovni Európskej únie, najmä nariadením (ES) č. 2887/2000 ( 6 ) a smernicou 2002/21/ES ( 7 ).

10.

Tento právny rámec v podstate ukladal operátorovi „s významným vplyvom na trhu“, ako ho identifikoval vnútroštátny regulačný orgán, povinnosť poskytnúť alternatívnym operátorom neviazaný prístup k jeho účastníckej prípojke a súvisiacim službám za transparentných, spravodlivých a nediskriminačných podmienok, ako aj povinnosť aktualizovať štandardnú ponuku takéhoto neviazaného prístupu.

11.

Po vykonaní analýzy svojho vnútroštátneho trhu prijal slovenský regulačný orgán v oblasti telekomunikácií 8. marca 2005 rozhodnutie, ktorým označil ST za operátora s významným vplyvom na veľkoobchodnom trhu neviazaného prístupu k účastníckej prípojke v zmysle nariadenia č. 2887/2000. Toto rozhodnutie, ktoré ST napadla, bolo potvrdené predsedom tohto orgánu 14. júna 2005.

12.

V rámci plnenia tohto rozhodnutia ST 12. augusta 2005 zverejnila svoju štandardnú ponuku v oblasti neviazaného prístupu. Tento dokument, ktorý bol od tohto dátumu do konca roka 2010 deväťkrát zmenený, definoval zmluvné a technické podmienky neviazaného prístupu k účastníckej prípojke spoločnosti ST.

13.

Ponuka spoločnosti ST pokrývala 75,7 % slovenských domácností, ako aj všetky účastnícke prípojky, ktoré mohli byť použité na prenos vysokorýchlostného signálu. Počas obdobia od roku 2005 do roku 2010 však bol zriadený neviazaný prístup len niekoľkým málo účastníckym prípojkám spoločnosti ST a to od 18. decembra 2009, pričom tieto boli využívané jediným alternatívnym operátorom s cieľom poskytovať podnikom maloobchodné služby vysokorýchlostného pripojenia.

14.

Dňa 15. októbra 2014 Európska komisia prijala rozhodnutie, ktorým uložila spoločnostiam DT a ST sankcie za porušenie článku 102 ZFEÚ a článku 54 Dohody o EHP (ďalej len „sporné rozhodnutie“) na slovenskom trhu služieb vysokorýchlostného internetu ( 8 ).

15.

V spornom rozhodnutí Komisia konštatovala, že podnik, ktorý pozostáva zo spoločností DT a ST, sa v období od 12. augusta 2005 do 31. decembra 2010 dopustil jediného a pokračujúceho porušenia článku 102 ZFEÚ a článku 54 Dohody o EHP, ktoré sa týkalo podmienok, za akých ST ponúkala neviazaný prístup k svojej účastníckej prípojke.

16.

Presnejšie, porušenie konštatované Komisiou spočívalo v týchto postupoch:

17.

Komisia uložila spoločnostiam DT a ST spoločne a nerozdielne pokutu vo výške 38838000 eur a spoločnosti DT pokutu vo výške 31070000 eur.

18.

Na podporu svojej žaloby podanej na Všeobecný súd uviedla DT päť žalobných dôvodov založených na:

19.

Rozsudkom DT Všeobecný súd sporné rozhodnutie čiastočne zrušil. Ďalej stanovil výšku pokuty, za zaplatenie ktorej je DT solidárne zodpovedná, na 38061963 eur a výšku pokuty, ktorú je povinná zaplatiť iba DT, na 19030981 eur. V zostávajúcej časti žalobu spoločnosti DT zamietol.

20.

Na podporu svojej žaloby podanej na Všeobecný súd uviedla ST päť žalobných dôvodov založených na:

21.

Rozsudkom ST Všeobecný súd čiastočne zrušil sporné rozhodnutie. Ďalej stanovil sumu pokuty, za ktorú je ST solidárne zodpovedná, na 38061963 eur. V zostávajúcej časti žalobu spoločnosti ST zamietol.

22.

Na podporu svojho odvolania proti rozsudku DT vo veci C‑152/19 P uvádza DT štyri odvolacie dôvody založené na:

23.

Okrem toho DT navrhuje, aby sa aj na ňu vzťahovalo prípadné rozhodnutie, ktorým by Súdny dvor vyhovel odvolaciemu dôvodu prednesenému spoločnosťou ST vo veci C‑165/19 P, ktorého predmet je totožný s predmetom tretej časti prvého žalobného dôvodu predneseného spoločnosťou DT Všeobecnému súdu, konkrétne rámcom výpočtu dlhodobých priemerných marginálnych nákladov ako základom konštatovania existencie zneužívajúcich tarifných nožníc.

24.

Na záver svojho odvolania DT navrhuje, aby Súdny dvor:

25.

Komisia navrhuje zamietnuť odvolanie a uložiť spoločnosti DT povinnosť nahradiť trovy konania.

26.

Na podporu svojho odvolania proti rozsudku ST vo veci C‑165/19 P uvádza ST tri odvolacie dôvody založené na:

27.

Okrem toho ST navrhuje, aby sa aj na ňu vzťahovalo prípadné rozhodnutie, ktorým by Súdny dvor vyhovel odvolaciemu dôvodu prednesenému spoločnosťou DT vo veci C‑152/19 P, ktorého predmet je totožný s predmetom štvrtého žalobného dôvodu predneseného spoločnosťou ST na Všeobecnom súde, konkrétne konštatovaním Komisie, že DT a ST tvorili jediný podnik a obe sú zodpovedné za údajné porušenie predpisov zo strany spoločnosti ST.

28.

Na záver svojho odvolania ST navrhuje, aby Súdny dvor:

29.

Komisia navrhuje odvolanie zamietnuť a uložiť spoločnosti ST povinnosť nahradiť trovy konania.

30.

Vo veci C‑152/19 P podala DT svoje odvolanie proti rozsudku DT 21. februára 2019. Písomné pripomienky predložila Komisia.

31.

Vo veci C‑165/19 P podala ST svoje odvolanie proti rozsudku ST 22. februára 2019. Písomné pripomienky predložila Komisia.

32.

Komisia, DT a ST sa zúčastnili na pojednávaní 17. júna 2020, ktoré bolo spoločné pre obe veci, aby boli vypočuté ich pripomienky.

33.

V súlade s požiadavkou Súdneho dvora sa tieto návrhy zamerajú na prvé tri odvolacie dôvody prednesené spoločnosťou DT vo veci C‑152/19 P a na prvý odvolací dôvod prednesený spoločnosťou ST vo veci C‑165/19 P.

34.

Prvý odvolací dôvod spoločnosti DT a prvý odvolací dôvod spoločnosti ST sú oba založené na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa údajne dopustil Všeobecný súd, pokiaľ ide o podmienku nevyhnutnosti stanovenú v rozsudku Bronner na účely posúdenia existencie zneužívajúceho postupu v zmysle článku 102 ZFEÚ.

35.

Tieto dva odvolacie dôvody sa z veľkej časti prekrývajú, rovnako ako aj relevantné časti rozsudku DT (body 86 až 116) a rozsudku ST (body 92 až 154), takže je užitočné ich posúdiť spoločne.

36.

Predtým, než začnem skúmať tvrdenia uvedené spoločnosťami DT a ST, považujem za užitočné pripomenúť obsah postupov, o ktoré ide v tejto veci.

37.

Z bodov 92 až 94 rozsudku DT, ako aj z bodov 113 a 114 rozsudku ST vyplýva, že DT a ST nespochybnili existenciu správania konštatovaného Komisiou v siedmej časti sporného rozhodnutia (ďalej len „predmetné postupy“), konkrétne:

38.

Tieto skutkové okolnosti neboli na Všeobecnom súde spochybnené, a preto ich treba v rámci tohto konania považovať za preukázané s konečnou platnosťou.

39.

DT a ST v zásade tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že Komisia nebola povinná na účely kvalifikácie predmetných postupov ako „jediného a pokračujúceho porušenia“ článku 102 ZFEÚ preukazovať, že prístup k účastníckej prípojke bol v zmysle rozsudku Bronner nevyhnutný na výkon činnosti konkurenčných poskytovateľov služieb na maloobchodnom masovom trhu vzhľadom na existenciu zákonnej povinnosti prístup umožniť.

40.

V záujme prehľadnosti sa budem pridŕžať štruktúry prvého odvolacieho dôvodu uvedeného spoločnosťou ST, ktorý sa delí na päť častí.

41.

V rámci prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu ST tvrdí na jednej strane, že Všeobecný súd dospel v bodoch 151 a 152 rozsudku ST k nesprávnemu záveru, že podmienky stanovené rozsudkom Bronner na účely uplatnenia článku 102 ZFEÚ sa neuplatnia vtedy, keď existuje právna povinnosť prístupu ex ante. Tento záver nezohľadňuje skutočnosť, že ex post kontrola podľa článku 102 ZFEÚ sa zásadne líši od regulačných kontrol vykonávaných ex ante slovenským regulačným orgánom v oblasti telekomunikácií. ( 9 )

42.

ST na druhej strane tvrdí, že Všeobecný súd sa bode 121 rozsudku ST nesprávne domnieval, že Komisia nemusí overovať, či bola splnená podmienka rozsudku Bronner týkajúca sa „nevyhnutnosti“, a to z toho dôvodu, že regulácia ex ante už uznala „nevyhnutnosť“ prístupu k účastníckej prípojke odvolateľky. Posúdenie „nevyhnutnosti“ vykonané podľa regulačného rámca sa totiž zásadne líši od posúdenia „nevyhnutnosti“ vykonaného podľa článku 102 ZFEÚ.

43.

Obdobne DT tvrdí, že Všeobecný súd v bode 101 rozsudku DT nesprávne rozhodol, že právna povinnosť prístupu nahrádza nevyhnutnosť prístupu v zmysle rozsudku Bronner. Právna povinnosť prístupu, uložená ex ante, a požiadavka nevyhnutnosti v zmysle rozsudku Bronner, skúmaná ex post, však zodpovedajú zásadne odlišný úvahám.

44.

DT tiež kritizuje odkaz uvedený v bode 97 rozsudku DT na rozsudok Deutsche Telekom/Komisia ( 10 ) vzhľadom na to, že tento rozsudok sa netýkal vzťahu medzi právnou povinnosťou prístupu a podmienkou nevyhnutnosti v zmysle rozsudku Bronner.

45.

V druhej časti odvolacieho dôvodu ST tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 126 a 127 rozsudku ST nesprávne z rozsudku TeliaSonera Sverige ( 11 ) vyvodil, že podmienky uvedené v rozsudku Bronner nie sú uplatniteľné. ST zdôrazňuje, že body 55 až 58 rozsudku TeliaSonera Sverige sa týkali postupu cenového stláčania, zatiaľ čo ST je obvinená z odmietnutia uzavrieť zmluvu s alternatívnymi operátormi. Podľa spoločnosti ST sa takéto odmietnutie musí posúdiť vzhľadom na judikatúru týkajúcu sa odmietnutia uzavrieť zmluvu, ktorej súčasťou je rozsudok Bronner.

46.

DT uviedla podobné tvrdenie s cieľom preukázať existenciu nesprávneho právneho posúdenia v bode 109 rozsudku DT.

47.

V tretej časti odvolacieho dôvodu ST tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 138 a 139 rozsudku ST dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že rozsudok Súdu prvého stupňa Clearstream/Komisia ( 12 ) nebol relevantný pre posúdenie správania spoločnosti ST z toho dôvodu, že v prejednávanej veci neexistovala zákonná povinnosť poskytovať predmetnú službu a dominantný podnik nedospel k svojmu obchodnému postaveniu v rámci zákonného monopolu.

48.

V štvrtej časti odvolacieho dôvodu ST tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 133 a 134 rozsudku ST nesprávne potvrdil, že výslovné alebo kategorické odmietnutie uzavrieť zmluvu musí na to, aby bolo kvalifikované ako „zneužívajúce“ v zmysle článku 102 ZFEÚ, spĺňať prísne podmienky rozsudku Bronner, zatiaľ čo tieto podmienky nie sú uplatniteľné v prípade implicitného odmietnutia uzavrieť zmluvu. Tento postoj Všeobecného súdu by viedol k tomu, že závažnejšie konanie (výslovné odmietnutie uzavrieť zmluvu) by sa posudzovalo priaznivejšie ako menej závažné konanie (implicitné odmietnutie uzavrieť zmluvu). Podľa spoločnosti ST je rozsudok Všeobecného súdu v tomto ohľade tiež nedostatočne odôvodnený.

49.

DT uviedla podobné tvrdenie, pokiaľ ide o bod 111 rozsudku DT, keď kritizovala rozdielne posudzovanie výslovného odmietnutia prístupu, o aké ide v rozsudku Bronner, a implicitného odmietnutia prístupu, o aké ide v prejednávanej veci.

50.

V piatej a poslednej časti odvolacieho dôvodu ST uvádza, že Všeobecný súd sa v bodoch 153 a 154 rozsudku ST nesprávne domnieval, že bývalý štátny monopol v prospech spoločnosti ST predstavuje právny základ pre neuplatnenie podmienok uvedených v rozsudku Bronner. ST tvrdí, že jediný rozsudok citovaný Všeobecným súdom v tejto súvislosti, konkrétne rozsudok Post Danmark ( 13 ), nijako toto stanovisko nepodporuje. ST dodáva, že rozsudok Bronner vyžaduje posúdenie nevyhnutnosti v okamihu údajného zneužívajúceho konania, takže existencia zákonného monopolu v minulosti je irelevantná.

51.

Všetky tvrdenia uvedené spoločnosťami DT a ST sú založené na jednom predpoklade, konkrétne na tom, že zneužívajúcu povahu predmetných postupov nebolo možné konštatovať bez toho, aby boli overené podmienky nevyhnutnosti v zmysle rozsudku Bronner.

52.

Inými slovami, pokiaľ rozsudok Bronner nepredstavuje relevantné rozhodné kritérium pre posúdenie zneužívajúcej povahy týchto postupov, všetky tvrdenia spoločností DT a ST musia byť zamietnuté ako nedôvodné alebo neúčinné.

53.

Som však skutočne presvedčený o tom, že rozsudok Bronner nie je v prejednávanej veci z dôvodov opísaných nižšie relevantný.

54.

Všeobecnejšie, táto vec dáva Všeobecnému súdu príležitosť objasniť pôsobnosť rozsudku Bronner, ktorý bol predmetom mnohých otázok na pojednávaní.

55.

V podstate ďalej preukážem, že rozsudok Bronner predstavuje osobitný prípad v normatívnej oblasti článku 102 ZFEÚ. Pôsobnosť tohto konkrétneho prípadu treba vykladať reštriktívne tak, aby sa zachoval potrebný účinok článku 102 ZFEÚ. ( 14 ) Inými slovami, v zásade platí, že podmienky uvedené v rozsudku Bronner nie sú pre posudzovanie existencie porušenia článku 102 ZFEÚ uplatniteľné.

56.

Prípad opísaný Súdnym dvorom v rozsudku Bronner bol jasne identifikovaný v bode 37 uvedeného rozsudku: Súdny dvor v podstate skúmal, či možno považovať za „zneužívajúci postup“ v zmysle článku 102 ZFEÚ „skutočnosť, že vlastník jediného systému donášky do domu existujúceho na území členského štátu na celoštátnej úrovni, ktorý používa tento systém na distribúciu svojich vlastných denníkov, k nemu odmieta prístup vydavateľovi konkurenčného denníka“.

57.

Inými slovami, prípad uvedený v rozsudku Bronner je prípad, keď podnik v dominantnom postavení odmietne sprístupniť infraštruktúru, ktorej je vlastníkom – v prejednávanej veci systému donášky do domu – jednému alebo viacerým konkurenčným podnikom. Pre zjednodušenie budem pri odkaze na tento prípad ďalej v týchto návrhoch používať pojem „odmietnutie sprístupnenia“.

58.

Táto zásadná otázka sa v podstate neodlišuje od otázky týkajúcej sa obmedzení výkonu výlučných práv nositeľom práva duševného vlastníctva na základe článku 102 ZFEÚ. To vysvetľuje viaceré odkazy na rozsudok RTE a ITP/Komisia, nazývaný „rozsudok Magill“ ( 15 ), v rozsudku Bronner.

59.

V bode 41 rozsudku Bronner Súdny dvor stanovil viacero podmienok, ktoré musia byť splnené na to, aby odmietnutie sprístupnenia mohlo predstavovať zneužívajúci postup v zmysle článku 102 ZFEÚ. Ako uviedol Súdny dvor, na tento účel je potrebné „nielen to, aby odmietnutie služby pozostávajúcej z donášky do domu bolo spôsobilé vylúčiť akúkoľvek konkurenciu na trhu denníkov zo strany žiadateľa o službu a nemohlo byť objektívne odôvodnené, ale aj to, aby služba ako taká bola nevyhnutná na výkon jeho činnosti v tom zmysle, že neexistuje žiadna skutočná alebo potenciálna náhrada uvedeného systému donášky do domu“.

60.

Zo znenia bodu 41 rozsudku Bronner vyvodzujem tri podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby odmietnutie sprístupnenia bolo možné kvalifikovať ako „zneužitie“ (ďalej len „podmienky Bronner“):

61.

Podľa spoločností DT a ST možno predmetné postupy kvalifikovať ako „zneužívajúce“ v zmysle článku 102 ZFEÚ len vtedy, keď sú kumulatívne splnené podmienky Bronner. Komisia naopak tvrdí, že judikatúra Bronner sa na takéto konanie neuplatňuje.

62.

Chcel by som v tomto štádiu zdôrazniť význam prejednávanej veci, ktorý značne prekračuje jednoduchý spor medzi týmito účastníkmi.

63.

Podmienky Bronner podrobujú konštatovanie zneužívania osobitne prísnym právnym kritériám. V určitom zmysle predstavujú „vrchol“ v normatívnej oblasti článku 102 ZFEÚ.

64.

Z akéhokoľvek rozšírenia pôsobnosti judikatúry Bronner preto logicky vyplýva zmenšenie potrebného účinku článku 102 ZFEÚ, ako aj zároveň oslabenie právomoci Komisie v boji proti zneužívajúcim postupom. V praxi by bola Komisia povinná predložiť oveľa závažnejšie dôkazy na to, aby konštatovala existenciu zneužívajúceho postupu. Zároveň by sa zväčšil priestor pre rozhodovanie podnikov v dominantnom postavení, keďže ich správanie by bolo sankcionované už len za predpokladu splnenia všetkých podmienok Bronner.

65.

Jasnejšie povedané, akékoľvek rozšírenie dosahu judikatúry Bronner by viedlo k tomu, že by bolo zakázané len „super‑zneužívanie“ dominantného postavenia, konkrétne zneužívajúce postupy, ktoré spĺňajú podmienky Bronner. Naopak, nebol by už sankcionovaný žiaden postup podniku v dominantnom postavení, ktorý spadá do jedného z týchto troch prípadov:

66.

Po vysvetlení významu prejednávanej veci sa teraz treba zaoberať dôvodom existencie podmienok Bronner, ktoré ako také nie sú obsiahnuté v znení článku 102 ZFEÚ.

67.

Prečo stanovil Súdny dvor na posudzovanie zneužívajúcej povahy odmietnutia sprístupnenia prísnejšie kritériá, zatiaľ čo ostatné postupy podnikov v dominantnom postavení – ako je stanovenie neprimeranej ceny ( 16 ), tarifných nožníc ( 17 ) alebo iných nespravodlivých zmluvných podmienok ( 18 ) – sa posudzujú bez toho, aby sa niekedy uplatnili podmienky Bronner?

68.

Podľa môjho názoru je odpoveď na túto otázku jasne vysvetlená v návrhoch, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci Bronner ( 19 ). V podstate ide o to, že existuje zásadný rozdiel medzi na jednej strane sankcionovaním podmienok dohody, najmä dohodnutej ceny, z toho dôvodu, že zvýhodňujú podnik, ktorý z dôvodu svojho dominantného postavenia nepodlieha trhovej disciplíne, a na druhej strane sankcionovaním odmietnutia sprístupnenia. Sankcionovať odmietnutie sprístupnenia, čo znamená uložiť podniku povinnosť uzatvoriť dohodu, je citeľne väčším zásahom do slobody podnikov.

69.

Práve tento rozdiel v povahe odôvodňuje prísnejšie právne kritériá stanovené v rozsudku Bronner. Toto je tiež dôvod existencie doktríny unikátnych zariadení (essential facilities) v práve hospodárskej súťaže Spojených štátov, ktorú podrobne vysvetlil generálny advokát Jacobs v bodoch 45 a nasl. návrhov, ktoré predniesol vo veci Bronner. Tento rozdiel v povahe okrem iného vysvetlil tým, že zdôraznil existenciu dvoch aspektov vyvažovania práv a povinností.

70.

V rámci prvého vyvažovania práv a povinností proti sebe stoja základné práva a slobodná hospodárska súťaž.

71.

V bode 56 svojich návrhov tak generálny advokát Jacobs vysvetlil, že „právo vybrať si svojich zmluvných partnerov a slobodne nakladať so svojím majetkom sú všeobecne uznávanými zásadami v právnych systémoch členských štátov, pričom niekedy majú ústavnú povahu. Zásahy do týchto práv si vyžadujú starostlivé odôvodnenie“.

72.

Odvtedy už články 16 a 17 Charty základných práv Európskej únie zakotvili slobodu podnikania, ktorá zahŕňa zmluvnú slobodu, ( 20 ) a právo vlastniť majetok.

73.

Z povinnosti, ktorú možno uložiť podniku v dominantnom postavení podľa článku 102 ZFEÚ, spočívajúcej v poskytnutí infraštruktúry, ktorej je vlastníkom, k dispozícii konkurenčným podnikom vyplýva závažný a konkrétny zásah do zmluvnej slobody a do práva vlastniť majetok tohto podniku.

74.

Práve z dôvodu tohto závažného a konkrétneho zásahu do vyššie uvedených základných práv Súdny dvor v takomto prípade správne stanovil dodatočné podmienky uplatnenia článku 102 ZFEÚ. Pritom Súdny dvor pristúpil k vyváženiu na jednej strane zásahu – závažnejšieho – do základných práv podniku v dominantnom postavení, ktorý spočíva v povinnosti dať k dispozícii svoj majetok a na druhej strane podmienok uplatnenia – prísnejších – článku 102 ZFEÚ, konkrétne podmienok Bronner, v takom prípade.

75.

V rámci druhého aspektu vyvažovania práv a povinností proti sebe stoja krátkodobý úžitok a dlhodobý úžitok pre hospodársku súťaž ako aj v konečnom dôsledku pre spotrebiteľov.

76.

V bode 57 svojich návrhov generálny advokát Jacobs v tejto súvislosti uvádza, že „odôvodnenie, z hľadiska politiky hospodárskej súťaže, zásahu do zmluvnej slobody podniku v dominantnom postavení často vyžaduje starostlivé vyváženie rozdielnych hľadísk. Z dlhodobého hľadiska je vo všeobecnosti pozitívne pre hospodársku súťaž a je v záujme spotrebiteľov, keď sa spoločnosti umožní, aby si pre seba ponechala vlastné zariadenia, ktoré vyvinula na účely svojej obchodnej činnosti. … Okrem toho by sa záujem podniku v dominantnom postavení na investovaní do efektívnych zariadení znížil, keby si jeho konkurenti mohli na požiadanie rozdeliť získaný úžitok.“

77.

V bode 62 svojich návrhov generálny advokát Jacobs vyslovuje obdobné úvahy, pokiaľ ide o odmietnutie udelenia licencie týkajúcej sa práv duševného vlastníctva: „z udelenia takých výlučných práv na dobu určitú samých osebe vyplýva vyváženie záujmu na slobodnej hospodárskej súťaži a záujmu na stimulácii výskumu a vývoja, ako aj tvorivosti. Súdny dvor teda správne rozhodol, že pri neexistencii iných faktorov nepredstavuje odmietnutie udeliť licenciu samo osebe zneužitie“.

78.

Uloženie prísnejších právnych kritérií na účely posúdenia zneužívania spočívajúceho v odmietnutí sprístupnenia je tak odôvodnené tiež hospodárskymi úvahami, ktorých cieľom je zachovať dlhodobý úžitok z pôsobenia hospodárskej súťaže pre investície a tvorivosť.

79.

Aby som to zhrnul, toto dvojaké vyvažovanie práv a povinností jednak medzi základnými právami a slobodnou hospodárskou súťažou a jednak medzi krátkodobým úžitkom a dlhodobým úžitkom z pôsobenia hospodárskej súťaže objasňuje rozdiel v povahe sankcionovania zmluvných podmienok a sankcionovania odmietnutia sprístupnenia. Práve tento rozdiel v povahe vysvetľuje stanovenie prísnejších právnych kritérií v rozsudku Bronner pre posúdenie zneužívajúcej povahy odmietnutia sprístupnenia.

80.

Jedno z tvrdení uvádzaných spoločnosťami DT a ST v prospech uplatnenia podmienok Bronner na predmetné postupy sa zakladá na pojme „implicitné odmietnutie prístupu“. Podľa spoločností DT a ST by sa judikatúra Bronner mala uplatniť nielen v prípade výslovného odmietnutia prístupu, ako ho predpokladal Súdny dvor v bode 37 rozsudku Bronner, ale tiež v prípade existencie nespravodlivých zmluvných podmienok, ktoré vyžaduje podnik v dominantnom postavení a ktoré de facto vedú k tomu istému výsledku, teda k implicitnému odmietnutiu prístupu.

81.

Dokážem pochopiť príťažlivosť pojmu implicitného odmietnutia prístupu, keďže niektoré nespravodlivé zmluvné podmienky môžu v určitých prípadoch vylučovať uzavretie dohody. Hneď však zdôrazňujem, že umelé sústredenie sa na tento účinok niektorých zmluvných podmienok by viedlo k nezohľadňovaniu širšieho rámca analýzy, na ktorom je založený rozsudok Bronner, a najmä dvojakého vyvažovania práv a povinností, ktorého obsah som práve pripomenul.

82.

Strategický záujem podniku v takom dominantnom postavení, v akom sa nachádzajú DT a ST, presadzovať takúto argumentáciu sústredenú na pojem „implicitného odmietnutia“, je zrejmý. Ako som vysvetlil v bodoch 62 až 65 vyššie, rozšírenie podmienok Bronner na nové postupy by umožnilo zároveň obmedziť potrebný účinok článku 102 ZFEÚ, zmenšiť právomoci Komisie a zväčšiť priestor pre rozhodovanie podnikov v dominantnom postavení.

83.

Naopak, sotva dokážem pochopiť naliehanie Komisie na použití tohto rozlišovania, či už v tejto podobe alebo s použitím inej terminológie, kde stoja proti sebe kategorické a implicitné odmietnutie prístupu. Keď bola Komisii v tejto záležitosti viackrát na pojednávaní položená otázka, mala ťažkosti s vysvetlením dôvodov, pre ktoré nemožno predmetné postupy kvalifikovať ako „implicitné odmietnutie prístupu“.

84.

V skutočnosti tieto ťažkosti vyplývajú zo zavádzajúcej povahy samotného pojmu „implicitné odmietnutie prístupu“. Tento pojem, ktorý nemá žiadnu oporu ani v rozsudku Bronner, ani v návrhoch, ktoré v tejto veci predniesol generálny advokát Jacobs, má totiž elastickú, potenciálne neobmedzenú, pôsobnosť. Nepredstavuje napríklad požiadavka na nespravodlivú cenu „implicitné odmietnutie prístupu“?

85.

Dovedené do extrému by sme sa mohli pýtať, či všetky zneužívajúce postupy nepredstavujú určitým spôsobom implicitné odmietnutie prístupu, pretože každá nevýhoda uložená zo strany podniku v dominantnom postavení môže odradiť potenciálnych zákazníkov od využívania tovarov a služieb, ktoré ponúka.

86.

Treba však konštatovať, že Súdny dvor nikdy neuplatnil podmienky Bronner alebo rovnocenné právne kritérium na nespravodlivé zmluvné podmienky. Táto irelevantnosť podmienok Bronner je osobitne nápadná, pokiaľ ide o postupy pri určovaní cien, ktoré by predstavovali – ak by taký pojem existoval – implicitné odmietnutie prístupu par excellence a to z dôvodu rozhodujúcej povahy ceny v rámci pôsobenia hospodárskej súťaže. Vo svojej veľmi dávnej judikatúre týkajúcej sa nespravodlivých cien však Súdny dvor právne kritérium rovnocenné podmienkam Bronner nepoužil. ( 21 )

87.

Nedávno Súdny dvor neuplatnil podmienky Bronner ani v dvoch rozsudkoch, ktoré sa týkali určovania sadzieb organizáciami kolektívnej správy autorských práv, hoci možno rozumne predpokladať, že ich služby boli nevyhnutné pre určité následné činnosti odberateľov. ( 22 ) Súdny dvor rovnako odmietol, že by bol rozsudok Bronner relevantný, pokiaľ ide o stláčanie cien, ktoré predstavuje osobitnú kategóriu zneužívajúceho postupu v cenovej oblasti, a to v rozsudkoch TeliaSonera Sverige ( 23 ), ako aj Telefónica a Telefónica de España/Komisia ( 24 ).

88.

Aby som to zhrnul, Súdny dvor podmienky Bronner na zneužívajúce cenové postupy nikdy neuplatnil, hoci tieto postupy by predstavovali implicitné odmietnutie prístupu par excellence.

89.

V dôsledku toho by dnes prirovnanie takých postupov k „implicitnému“ odmietnutiu prístupu viedlo k úplnému odmietnutiu judikatúry, ktorá sa týka zneužívajúcich postupov a k včleneniu podmienok Bronner do samotného jadra článku 102 ZFEÚ. Rozsudok Bronner by sa stal zásadou a už nie len osobitným prípadom, čo by bolo v rozpore so samotným znením článku 102 ZFEÚ, ktorého pôsobnosť sa neobmedzuje na zneužívajúce postupy týkajúce sa „nevyhnutných“ tovarov alebo služieb v zmysle tohto rozsudku.

90.

S cieľom obmedziť pôsobnosť tohto pojmu „implicitné odmietnutie“ by niekto mohol považovať za vhodné obmedziť ho na najzávažnejšie zneužívajúce postupy. Napríklad by sa za „implicitné odmietnutie prístupu“ považovala len veľmi nespravodlivá cena, čo by viedlo k uplatneniu podmienok Bronner, pričom ceny mierne nespravodlivé by zostali „jednoduchým“ zneužitím.

91.

Vydať sa po tejto ceste by podľa môjho názoru predstavovalo vážnu chybu. Táto by viedla k zasadeniu značného zdroja svojvôle do samotného jadra práva hospodárskej súťaže, čo je oblasť, v ktorej je právna istota pre podniky prvoradá. Hranica medzi implicitným odmietnutím prístupu a jednoduchým zneužitím by totiž mohla byť len svojvoľná. ( 25 )

92.

Okrem toho, táto zmena kvalifikácie najzávažnejších zneužívajúcich postupov na „implicitné odmietnutie prístupu“ by viedla k prinajmenšom paradoxnej situácii. Viedla by totiž k uplatneniu podmienok Bronner na najzávažnejšie zneužívajúce postupy – kvalifikované ako „implicitné odmietnutie prístupu“ – a preto k sťaženiu ich sankcionovania. Inými slovami, najzávažnejšie zneužitia (napríklad veľmi nespravodlivá cena) by boli podrobené menej prísnemu právnemu režimu, ako menej závažné zneužitia (napríklad, mierne nespravodlivá cena).

93.

Na rozdiel od tvrdení odvolateliek, ktoré boli zhrnuté v bodoch 48 a 49 vyššie, by tak samotný pojem „implicitného odmietnutia prístupu“ viedol k priaznivejšiemu posudzovaniu toho najzávažnejšieho konania.

94.

V tejto súvislosti pripomínam, že závažnosť správania podniku v dominantnom postavení nie je relevantným kritériom na posúdenie existencie porušenia článku 102 ZFEÚ, ako to správne uviedla Komisia. Závažnosť vstupuje do hry až v štádiu určenia sumy pokuty, v súlade s článkom 23 ods. 3 nariadenia (ES) č. 1/2003 ( 26 ).

95.

V konečnom dôsledku dôvod existencie podmienok Bronner, pripomenutý v bodoch 66 až 79 vyššie, spočíva v rozdielnej povahe sankcionovania podmienok dohody a sankcionovania odmietnutia sprístupnenia. Vzhľadom na tento dôvod existencie niet podľa môjho názoru pochýb o tom, že podmienky Bronner sa nemajú uplatňovať na nespravodlivé zmluvné podmienky.

96.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa mi zdá nevyhnutné zamietnuť pojem „implicitné odmietnutie prístupu“ v rámci článku 102 ZFEÚ, či už v rozsudku, ktorý bude vydaný, alebo v akejkoľvek inej súvislosti.

97.

Po tom, čo som zdôraznil význam prejednávanej veci, dôvod existencie podmienok Bronner a zavádzajúcu povahu pojmu „implicitné odmietnutie prístupu“, zostáva preskúmať, či predmetné postupy zodpovedajú prípadu uvedenému v rozsudku Bronner, ako bol pripomenutý v bodoch 56 a 57 vyššie.

98.

Ide o prípad, keď podnik v dominantnom postavení odmietol sprístupniť infraštruktúru, ktorej je vlastníkom, jednému alebo viacerým konkurenčným podnikom.

99.

Na postupy, o ktoré ide v prejednávanej veci, opísané v bode 37 vyššie, sa však uvedený prípad nevzťahuje, ako to uviedol Všeobecný súd bez toho, aby sa dopustil nesprávneho posúdenia, v bodoch 98 a 99 rozsudku DT, ako aj v bodoch 118 a 119 rozsudku ST.

100.

ST totiž neodmietla neviazaný prístup k účastníckej prípojke, ktorej je vlastníkom, ale podnikom, ktoré chceli k nej mať prístup, uložila nespravodlivé podmienky, ako to správne zdôraznila Komisia.

101.

V tejto súvislosti je irelevantné, že ST bola prístup k účastníckej prípojke nútená poskytnúť z dôvodu zákonných povinností. Ak by sa ST prístup k účastníckej prípojke rozhodla poskytnúť slobodne, záver by bol rovnaký. Jediným prvkom, na ktorom záleží pri vylúčení relevantnosti rozsudku Bronner, je to, že ST neodmietla prístup k infraštruktúre, ktorej je vlastníkom.

102.

Na rozdiel od toho, čo tvrdia DT a ST, je tento výklad potvrdený rozsudkom TeliaSonera Sverige ( 27 ), ako to správne uviedol Všeobecný súd v bodoch 106 až 110 rozsudku DT, ako aj v bodoch 123 až 127 rozsudku ST.

103.

V bode 55 rozsudku TeliaSonera Sverige ( 28 ) Súdny dvor v zásade pripomenul, že podmienky Bronner, a najmä požiadavka nevyhnutnosti, nie sú uplatniteľné na posúdenie zneužívajúcej povahy konania, ktoré spočíva v tom, že poskytovanie služieb alebo predaj tovaru podlieha nevýhodným podmienkam, o ktoré by kupujúci nemusel mať záujem.

104.

Okrem toho v bode 58 tohto rozsudku Súdny dvor uviedol, že rozšírenie pôsobnosti rozsudku Bronner na každé konanie podniku v dominantnom postavení týkajúce sa jeho obchodných podmienok by znamenalo „vyžadovať, aby boli zakaždým splnené podmienky Bronner, čo by neoprávnene obmedzilo potrebný účinok článku 102 ZFEÚ“.

105.

Pritom Súdny dvor odmietol prijať návrhy, ktoré predniesol v tejto veci generálny advokát Mazák. Ten sa totiž vyjadril v prospech teórie implicitného odmietnutia obchodovať a s tým súvisiacej povinnosti overovať nevyhnutnosť vstupov, v súlade s argumentáciou uvádzanou spoločnosťou TeliaSonera Sverige, ktorá bola napokon správne zamietnutá Súdnym dvorom. ( 29 )

106.

Rovnako v bode 96 rozsudku Telefónica a Telefónica de España/Komisia ( 30 ) Súdny dvor pripomenul, že tarifné nožnice predstavujú samostatnú formu zneužívajúceho konania, ktorá je odlišná od odmietnutia poskytovania, a na ktorú sa nevzťahujú podmienky Bronner.

107.

Tieto dva rozsudky tak potvrdili obmedzenú pôsobnosť rozsudku Bronner, ktorý predstavuje osobitný prípad v normatívnej oblasti článku 102 ZFEÚ.

108.

Po tomto spresnení musia byť ako nedôvodné zamietnuté výhrady spoločností DT a ST týkajúce sa odkazov, v rozsudkoch DT a ST, na rozsudky Deutsche Telekom/Komisia ( 31 ) a Post Danmark ( 32 ), ako aj na rozsudok Súdu prvého stupňa Clearstream/Komisia. ( 33 ) Tieto tvrdenia totiž smerujú ku kritike odôvodnenia, ktoré viedlo Všeobecný súd k vylúčeniu relevantnosti rozsudku Bronner za okolností prejednávaných vecí. Ako som však už uviedol, Všeobecný súd sa v tejto súvislosti nedopustil žiadneho nesprávneho právneho posúdenia.

109.

Napokon pristupujem k preskúmaniu posledného tvrdenia uvedeného spoločnosťami DT a ST, ktoré je zhrnuté v bodoch 41 až 44 vyššie. Toto tvrdenie sa týka najmä bodu 101 rozsudku DT a bodu 121 rozsudku ST, ktoré znejú rovnako:

„Vzhľadom na to, že príslušný regulačný rámec jasne uznal nevyhnutnosť prístupu k účastníckej prípojke [ST] s cieľom umožniť vznik a rozvoj efektívnej hospodárskej súťaže na slovenskom trhu služieb vysokorýchlostného internetu, nevyžadovalo sa, aby Komisia preukazovala, že takýto prístup bol skutočne nevyhnutný v zmysle poslednej podmienky stanovenej v bode 41 rozsudku [Bronner].“

110.

Podľa spoločností DT a ST Všeobecný súd nesprávne považoval za rovnocenné na jednej strane preskúmanie nevyhnutnosti vykonávané ex ante vnútroštátnym regulačným orgánom v rámci regulačného rámca a na druhej strane preskúmanie nevyhnutnosti, ktoré prináleží Komisii ex post na základe článku 102 ZFEÚ, ako ho vykladá rozsudok Bronner.

111.

Hneď pripúšťam, že sa mi zdá ťažké pristupovať k týmto dvom typom preskúmania ako k rovnakým, v súlade s tým, čo uviedli DT a ST. Ich tvrdenie je však neúčinné, keďže vychádza z nesprávneho pochopenia napadnutých rozsudkov.

112.

Na rozdiel od tvrdení spoločností DT a ST totiž Všeobecný súd tieto dva druhy preskúmania nestotožnil, ale správne rozhodol, že podmienky Bronner nie sú uplatniteľné za okolností prejednávaných vecí.

113.

Toto chápanie vyplýva na jednej strane zo slov použitých v bode 101 rozsudku DT a v bode 121 rozsudku ST, ktorých znenie je citované vyššie a ktoré nezavádzajú rovnocennosť medzi týmito dvoma typmi preskúmania. Na druhej strane tieto body sú súčasťou širšieho odôvodnenia uvedeného v bodoch 97 až 105 rozsudku DT a v bodoch 117 až 122 rozsudku ST, na konci ktorého Všeobecný súd správne dospel k záveru, že podmienky Bronner nie sú za týchto okolností jednoducho uplatniteľné.

114.

Všeobecný súd sa tým nedopustil nesprávneho právneho posúdenia. Ako som pripomenul v bode 101 vyššie, rozhodujúcim prvkom pre vylúčenie relevantnosti rozsudku Bronner je to, že ST neodmietla prístup k infraštruktúre, ktorej je vlastníkom.

115.

Okrem toho v bode 97 rozsudku DT a v bode 117 rozsudku ST Všeobecný súd správne pripomenul, že keďže právna úprava odvetvia telekomunikácií určuje právny rámec, ktorý sa na ňu vzťahuje, a prispieva tak k stanoveniu podmienok hospodárskej súťaže, v ktorých telekomunikačný podnik vykonáva svoju činnosť na relevantných trhoch, uvedená právna úprava predstavuje relevantnú skutočnosť na uplatnenie článku 102 ZFEÚ na správania takého podniku, či už s cieľom definície relevantných trhov, posúdenia zneužívajúcej povahy takého konania alebo stanovenia výšky pokút. ( 34 )

116.

V prejednávanej veci je nesporné, že právny rámec ukladal spoločnosti ST povinnosť prístupu, ako to uviedol Všeobecný súd v bodoch 99 a 100 rozsudku DT, ako aj v bodoch 119 a 120 rozsudku ST.

117.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvý odvolací dôvod spoločnosti DT a prvý odvolací dôvod spoločnosti ST musia byť zamietnuté ako nedôvodné.

118.

Vo svojom druhom odvolacom dôvode DT tvrdí, že v rozsudku DT došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu, pokiaľ ide o uplatnenie zásady, podľa ktorej musí byť materskou spoločnosťou skutočne vykonávaný rozhodujúci vplyv na dcérsku spoločnosť. DT totiž uvádza, že Všeobecný súd v bode 230 rozsudku DT správne pripomenul túto zásadu, ale že sa pri uplatnení uvedenej zásady dopustil dvoch druhov chýb.

119.

V prvej časti druhého odvolacieho dôvodu DT tvrdí, že Všeobecný súd sa nesprávne domnieval, že skutočnosti, z ktorých vyplýva možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv, možno tiež použiť ako nepriame dôkazy skutočného výkonu tohto rozhodujúceho vplyvu.

120.

Podľa DT skutočnosti, z ktorých vyplýva len možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv, nemožno použiť na preukázanie skutočného výkonu rozhodujúceho vplyvu. Akýkoľvek iný výklad by odstránil rozdiel medzi možnosťou výkonu a skutočným výkonom a viedol by k nezákonnému rozšíreniu domnienky uplatniteľnej na dcérske spoločnosti, ktoré sú ovládané na 100 %. ( 35 )

121.

Podľa DT sa Všeobecný súd dopustil tohto pochybenia na viacerých miestach rozsudku DT, keď dospel k záveru, že nepriame dôkazy preukazujúce jednoduchú možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv preukazujú skutočný výkon takéhoto vplyvu:

122.

V druhej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu DT tvrdí, že v rámci právnej kvalifikácie skutočností, z ktorých vychádzala Komisia, Všeobecný súd nesprávne uplatnil zásadu, podľa ktorej sa musel skutočne vykonávať rozhodujúci vplyv.

123.

Všeobecný súd tak v bodoch 262, 273, 274 a 278 napadnutého rozsudku dospel k záveru o existencii skutočného výkonu rozhodujúceho vplyvu len na základe jednoduchej možnosti takéhoto výkonu, pričom opomenul osobitne preskúmať existenciu uvedeného skutočného výkonu.

124.

Na úvod pripomínam, že len Všeobecný súd má právomoc konštatovať a zisťovať skutkový stav a v zásade skúmať dôkazy, ktoré uznal na preukázanie tohto skutkového stavu. Takéto posúdenie teda nepredstavuje právnu otázku predloženú na preskúmanie Súdnym dvorom, pokiaľ nejde o prípad skreslenia dôkazov. ( 36 )

125.

V prejednávanej veci DT netvrdila, že by došlo k skresleniu dôkazov preskúmavaných Všeobecným súdom. Súdnemu dvoru rozhodujúcemu v odvolacom konaní preto neprináleží, aby opätovne skúmal dôkaznú hodnotu nepriamych skutkových dôkazov, ktoré DT uviedla v rámci svojho druhého odvolacieho dôvodu.

126.

Na účely určenia presného dosahu tvrdení spoločnosti DT považujem za užitočné vsadiť ich do kontextu judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa pripísateľnosti konania dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti, pričom podiel tejto materskej spoločnosti na základnom imaní dcérskej spoločnosti je príliš nízky na to, aby sa naň vzťahovala domnienka „Akzo Nobel“. ( 37 ) V čase rozhodnom pre tieto veci mala totiž DT 51 % podiel na základnom imaní spoločnosti ST. ( 38 )

127.

Podľa ustálenej judikatúry pojem „podnik“ zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť nezávisle od právneho postavenia tohto subjektu a spôsobu jeho financovania. V tejto súvislosti Súdny dvor jednak spresnil, že pod pojmom „podnik“ v tomto kontexte treba rozumieť hospodársku jednotku, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb, a jednak, že ak takýto hospodársky subjekt porušuje pravidlá hospodárskej súťaže, podľa zásady osobnej zodpovednosti za toto porušovanie zodpovedá. ( 39 )

128.

Správanie dcérskej spoločnosti možno pripísať materskej spoločnosti najmä vtedy, keď dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstatnej časti plní pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť, berúc do úvahy najmä hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvomi právnymi subjektmi. ( 40 )

129.

V takej situácii sú totiž materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky a tvoria tak jeden podnik v zmysle vyššie uvedenej judikatúry. Skutočnosť, že materská a dcérska spoločnosť tvoria jeden podnik, tak Komisii umožňuje adresovať rozhodnutie o uložení pokuty materskej spoločnosti bez toho, aby bolo potrebné preukázať jej osobnú účasť na porušení. ( 41 )

130.

V kontexte tohto prepojenia práva hospodárskej súťaže s ekonomickým pojmom „podniku“ Súdny dvor spresnil, že na účely preskúmania otázky, či materská spoločnosť môže vykonávať rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti na trhu, je potrebné vziať do úvahy všetky relevantné okolnosti súvisiace s hospodárskymi, organizačnými a právnymi väzbami, ktoré spájajú dcérsku spoločnosť s jej materskou spoločnosťou, a zohľadniť tak hospodársku realitu. ( 42 )

131.

Súdny dvor v tejto súvislosti dodal, že Komisia sa nemôže uspokojiť s konštatovaním, že materská spoločnosť môže vykonávať rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti, ale musí tiež overiť, či bol tento vplyv skutočne aj vykonávaný. ( 43 )

132.

Inými slovami, prináleží Komisii, aby na základe súboru skutkových okolností, medzi ktoré patrí najmä prípadná riadiaca právomoc jedného z týchto subjektov vo vzťahu k druhému subjektu, preukázala, že materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na jej dcérsku spoločnosť. ( 44 )

133.

Pokiaľ ide o spôsob dokazovania, Súdny dvor spresnil, že skutočný výkon rozhodujúceho vplyvu možno odvodiť z celého radu zhodných skutočností, hoci ani jedna z týchto skutočností – ak sa posudzujú izolovane – nestačí na prijatie záveru o existencii takéhoto vplyvu. ( 45 )

134.

Práve v tomto štádiu uvediem tvrdenia prednesené spoločnosťou DT v rámci druhého odvolacieho dôvodu.

135.

DT tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že skutočnosti, z ktorých vyplýva iba možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv, možno tiež použiť ako nepriame dôkazy skutočného výkonu tohto rozhodujúceho vplyvu.

136.

Inými slovami, DT sa snaží vylúčiť celú kategóriu nepriamych skutkových dôkazov, konkrétne tých, z ktorých vyplýva možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv, z tých dôkazov, ktoré môže Komisia použiť na preukázanie skutočného výkonu takého vplyvu.

137.

Táto argumentácia sa mi zdá byť úplne nedôvodná aspoň z troch dôvodov.

138.

Po prvé také obmedzenie nijako nevyplýva z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa pripísateľnosti konania dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti, ktorú som zhrnul vyššie.

139.

Konkrétnejšie z tejto judikatúry výslovne vyplýva, že skutočný výkon rozhodujúceho vplyvu možno odvodiť z celého radu zhodných skutočností, hoci ani jedna z týchto skutočností – ak sa posudzujú izolovane – nestačí na prijatie záveru o existencii takéhoto vplyvu. ( 46 ) Súdny dvor v tejto súvislosti nezaviedol žiadne obmedzenie ani žiadne kritérium, pokiaľ ide o zhodné skutočnosti, ktoré môže Komisia použiť.

140.

Po druhé nevidím nijaký logický dôvod, ktorý by odôvodňoval vylúčenie toho, aby ten istý nepriamy skutkový dôkaz mohol prispieť jednak k preukázaniu možnosti rozhodujúceho vplyvu a jednak k preukázaniu skutočného výkonu tohto vplyvu.

141.

Samozrejme súbor nepriamych dôkazov preukazujúcich skutočný výkon musí byť silnejší, podrobnejší, ako súbor nepriamych dôkazov preukazujúcich jednoduchú možnosť. Nič to však nemení na tom, že ten istý nepriamy skutkový dôkaz možno platne použiť v oboch kontextoch.

142.

Po tretie sa mi zdá, že tvrdenia spoločnosti DT by v praxi viedli k obmedzeniu skutkových dôkazov, ktoré môže Komisia použiť iba na také „flagrantné“ dôkazy, ( 47 ) akými je napríklad písomná správa obsahujúca pokyn materskej spoločnosti, ktorým sa dcérskej spoločnosti nariaďuje zmeniť jej cenovú politiku.

143.

Komisia má však takéto flagrantné dôkazy k dispozícii len málokedy. Na zabezpečenie účinnosti konania Komisie v oblasti hospodárskej súťaže je teda nevyhnutné, aby sa Komisia mohla opierať o akýkoľvek nepriamy skutkový dôkaz, pričom súbor týchto skutkových dôkazov, posudzovaných ako celok, musí preukázať skutočný výkon rozhodujúceho vplyvu.

144.

Ako zdôraznila Komisia, ak by sme sa stotožnili s odôvodnením spoločnosti DT, použiteľnosť niektorých skutkových okolností a nepriamych dôkazov by závisela od kritérií, ktoré sú formálne a nie sú prispôsobené hospodárskej realite podnikov.

145.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že predpoklad, z ktorého vychádza druhý odvolací dôvod spoločnosti DT, je nesprávny, takže tento odvolací dôvod treba v celom rozsahu zamietnuť.

146.

Vo svojom treťom odvolacom dôvode DT tvrdí, že rozsudok DT vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o uplatnenie zásady, podľa ktorej musí dcérska spoločnosť v zásade plniť pokyny, ktoré jej udeľuje jej materská spoločnosť.

147.

Podľa spoločnosti DT z judikatúry, ktorá je ustálená od rozsudku Imperial Chemical Industries/Komisia ( 48 ), vyplýva, že pripísateľnosť konania dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti podlieha splneniu štyroch kumulatívnych podmienok:

148.

Štvrtá podmienka, ktorá predpokladá, že dcérska spoločnosť sa v podstate riadila pokynmi materskej spoločnosti, slúži na overenie toho, že rozhodujúci vplyv vykonávaný materskou spoločnosťou je relevantný.

149.

Podľa spoločnosti DT sa Všeobecný súd v tejto súvislosti uspokojil s konštatovaním, že na jednej strane existencia určitej samostatnosti dcérskej spoločnosti nie je nezlučiteľná s príslušnosťou tejto dcérskej spoločnosti k tej istej hospodárskej jednotke, do akej patrí jej materská spoločnosť (bod 470 rozsudku DT) a, na druhej strane, že všeobecná stratégia spoločnosti ST na trhu bola definovaná zo strany spoločnosti DT (bod 471 rozsudku DT).

150.

Pokiaľ ide o toto druhé konštatovanie, DT spresňuje, že nie je podopreté bodmi 237 až 464 rozsudku DT, na ktoré Všeobecný súd odkazoval v bode 471 uvedeného rozsudku. Podľa spoločnosti DT Všeobecný súd v uvedených bodoch vymenoval viacero nepriamych dôkazov o výkone rozhodujúceho vplyvu spoločnosti DT na ST bez toho, aby konštatoval existenciu konkrétnych pokynov udelených spoločnosťou DT spoločnosti ST.

151.

Preto a fortiori Všeobecný súd nemohol konštatovať, že ST sa v podstate riadila pokynmi spoločnosti DT. DT dodáva, že rozsudok DT je v tejto súvislosti tiež nedostatočne odôvodnený.

152.

Tretí odvolací dôvod spoločnosti DT je postihnutý rovnakou nenapraviteľnou chybou, ako je tá, ktorá postihuje jej prvý a druhý odvolací dôvod, konkrétne mylným predpokladom.

153.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí DT, totiž Súdny dvor nikdy nerozhodol, že by pripísateľnosť konania dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti podliehala splneniu štyroch podmienok uvedených v bode 147 vyššie.

154.

V skutočnosti existuje v tejto súvislosti jediné relevantné kritérium, konkrétne kritérium existencie hospodárskej jednotky, inak povedané podniku, ktorý tvorí materská a dcérska spoločnosť, ako to správne uviedla Komisia. Len v tomto prípade je Komisia oprávnená pripísať konanie dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti alebo, inými slovami, „odstrániť bariéru“ medzi samostatnými právnymi štruktúrami s cieľom zvýšiť účinnosť práva hospodárskej súťaže. ( 49 )

155.

Práve vzhľadom na tieto zásady treba chápať postavenie štyroch podmienok uvedených spoločnosťou DT.

156.

Zdá sa mi, že Súdny dvor v tejto fáze vývoja svojej judikatúry identifikoval dva dôkazné postupy, ktoré umožňujú Komisii konkrétne preukázať existenciu hospodárskej jednotky pozostávajúcej z materskej spoločnosti a dcérskej spoločnosti:

157.

Argumentácia spoločnosti DT v podstate vedie k zlúčeniu týchto dvoch dôkazných postupov, keď od Komisie vyžaduje, aby predložila dvojaký dôkaz: mala by preukázať jednak skutočný výkon rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou a jednak existenciu pokynov, ktoré v podstatnej časti uplatňuje dcérska spoločnosť.

158.

Podľa môjho názoru niet pochýb o tom, že táto argumentácia je bez akéhokoľvek základu tak z hľadiska judikatúry, ako aj z logického hľadiska.

159.

Z hľadiska judikatúry zo žiadneho rozsudku Súdneho dvora nevyplýva, že by bola Komisia povinná predložiť takýto dvojitý dôkaz.

160.

Z logického hľadiska majú tieto dva dôkazné postupy rovnaký cieľ, a to preukázať existenciu hospodárskej jednotky (alebo podniku), ktorú tvorí materská a dcérska spoločnosť. V dôsledku toho by bolo nadbytočné požadovať od Komisie, aby súčasne uplatňovala oba tieto postupy. Ako spresnila Komisia, tieto dva dôkazné postupy musia byť považované za rovnocenné.

161.

V bode 471 rozsudku DT Všeobecný súd zdôraznil, že vzhľadom na skutočnosti uvedené v bodoch 237 až 464 uvedeného rozsudku, ktoré preukazujú rozhodujúci vplyv, ktorý DT skutočne vykonávala na ST, Komisia správne dospela k záveru, že tieto dva právne subjekty tvoria jednu hospodársku jednotku.

162.

Preto na rozdiel od toho, čo tvrdí DT, Všeobecný súd sa nedopustil žiadneho nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že Komisia nebola povinná navyše preukázať, že ST sa v podstate riadila pokynmi spoločnosti DT.

163.

Ďalej spresňujem, že podľa požiadaviek ustálenej judikatúry ( 52 ) musia byť z odôvodnenia rozsudku Všeobecného súdu jasne a nepochybne zrejmé jeho úvahy, aby to dotknutým osobám umožnilo zistiť dôvody prijatého rozhodnutia a Súdnemu dvoru vykonať jeho súdne preskúmanie.

164.

Z bodov 237 až 473 rozsudku DT pritom jasne, jednoznačne a podrobne vyplývajú dôvody, pre ktoré Všeobecný súd dospel k záveru, že DT a ST tvoria jednu hospodársku jednotku.

165.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že tretí odvolací dôvod spoločnosti DT musí byť tiež zamietnutý v celom rozsahu.

166.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy a bez toho, aby bola dotknutá dôvodnosť ďalších odvolacích dôvodov, navrhujem, aby Súdny dvor zamietol prvé tri odvolacie dôvody, ktoré uviedla Deutsche Telekom AG vo veci C‑152/19 P, ako aj prvý odvolací dôvod predložený spoločnosťou Slovak Telekom, a. s. vo veci C‑165/19 P.