1.

Spoločnosť Wikingerhof GmbH & Co. KG uzatvorila so spoločnosťou Booking.com BV zmluvu s cieľom, aby bol hotel, ktorý prevádzkuje, uvedený na rovnomennej online rezervačnej platforme ubytovania. Prvá zo spoločností sa však domnieva, že druhá spoločnosť ukladá prevádzkovateľom hotelov umiestnených na jej platforme nespravodlivé podmienky, čo predstavuje zneužitie dominantného postavenia, ktoré im môže spôsobiť ujmu.

2.

V tejto súvislosti Wikingerhof podala na nemecký súd žalobu o zdržanie sa konania proti spoločnosti Booking.com založenú na právnych normách nemeckého práva v oblasti hospodárskej súťaže. Žalovaná vo veci samej však tvrdí, že tento súd nemá právomoc o uvedenej žalobe rozhodovať. Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), na ktorý bol podaný opravný prostriedok „Revision“ týkajúci sa tejto otázky, sa Súdneho dvora pýta na výklad nariadenia (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 2 ) (ďalej len „nariadenie Brusel Ia“).

3.

Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či taká žaloba, akou je žaloba podaná spoločnosťou Wikingerhof proti spoločnosti Booking.com, ktorá je založená na právnych normách považovaných za pravidlá mimozmluvnej zodpovednosti vo vnútroštátnom práve, patrí do oblasti „nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ ( 3 ) v zmysle článku 7 bodu 2 tohto nariadenia – v takom prípade by súd, na ktorý bola podaná žaloba, mohol vyvodiť svoju právomoc z tohto ustanovenia – alebo do „zmluvných vecí“ v zmysle článku 7 bodu 1 uvedeného nariadenia vzhľadom na to, že údajné protisúťažné konanie vytýkané prvou spoločnosťou druhej spoločnosti sa prejavuje v ich zmluvnom vzťahu – v takom prípade by mala Wikingerhof pravdepodobne podať svoju žalobu s uplatnením tohto neskôr uvedeného ustanovenia na holandskom súde. Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) teda Súdny dvor vyzýva, aby spresnil obsah kategórií, z ktorých pozostávajú „uvedené oblasti“, ako aj vzájomné vzťahy medzi týmito dvoma kategóriami.

4.

Otázky uvedené v predchádzajúcom bode zďaleka nie sú nové. Viedli už k vzniku rozsiahlej judikatúry Súdneho dvora ( 4 ), ktorá začala vznikať pred tridsiatimi rokmi rozsudkami Kalfelis ( 5 ) a Handte ( 6 ). Napriek tomu pretrváva viacero pochybností, ktoré sa týkajú problému kvalifikácie určitých žalôb, ktoré sa nachádzajú na pomedzí predmetných kategórií, ako sú napríklad žaloby na určenie občianskoprávnej zodpovednosti začaté zmluvnými stranami. Tieto pochybnosti vyplývajú najmä z rozsudku Brogsitter ( 7 ), v ktorom sa Súdny dvor pokúsil formulovať abstraktnú metódu na zatriedenie týchto žalôb, ale ktorého znenie je však pravidelne predmetom diskusií v právnej vede a na vnútroštátnych súdoch. ( 8 )

5.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania tak poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť vypracovať v konaní pred veľkou komorou syntézu tejto judikatúry a tým objasniť zostávajúce šedé zóny. Takýto postup je odôvodnený o to viac, že od nadobudnutia účinnosti nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky ( 9 ) (ďalej len „nariadenie Rím I“) a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky ( 10 ) (ďalej len „nariadenie Rím II“) sa riešenia prijaté Súdnym dvorom v oblasti súdnej právomoci rozširujú aj na oblasť kolíznych noriem. Tieto nariadenia totiž predstavujú v oblasti kolíznych noriem náprotivok článku 7 bodu 1 a článku 7 bodu 2 nariadenia Brusel Ia a tento celok právnych predpisov treba vykladať, pokiaľ je to len možné, koherentne. ( 11 ) Okrem toho objasnenia týchto všeobecných otázok, ktoré poskytne Súdny dvor, spresnia konkrétnym spôsobom právne normy medzinárodného práva súkromného uplatniteľné na žaloby na určenie občianskoprávnej zodpovednosti za porušenie práva hospodárskej súťaže. ( 12 )

6.

V týchto návrhoch vysvetlím, že vo všeobecnosti väzba žaloby na určenie zodpovednosti so „zmluvný[mi] vec[ami]“ v zmysle článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia alebo s „vec[ami] nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 7 bodu 2 tohto nariadenia závisí od jej právneho základu, a to od záväzku – „zmluvného“ alebo „z mimozmluvnej zodpovednosti“ – na ktorej je žaloba založená a na ktorú sa žalobca odvoláva proti žalovanému. Rovnaká logika platí, pokiaľ ide o žaloby na určenie občianskoprávnej zodpovednosti podané zmluvnými stranami. Vysvetlím teda, prečo na základe týchto zásad taká žaloba o zdržanie sa konania, ako je žaloba podaná spoločnosťou Wikingerhof proti spoločnosti Booking.com, ktorá je založená na porušení právnych noriem hospodárskej súťaže, patrí pod „veci nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle druhého uvedeného ustanovenia.

7.

Odôvodnenie 16 nariadenia Brusel Ia stanovuje:

„Okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho riadneho výkonu súdnictva. Existencia takejto úzkej väzby by mala zaručiť právnu istotu a vylúčiť, že osoba by bola žalovaná na súde členského štátu, s čím [čo – neoficiálny preklad] nemohla rozumne predvídať. …“

8.

Oddiel 2 kapitoly II tohto nariadenia s názvom „Osobitná právomoc“ obsahuje okrem iného článok 7 uvedeného nariadenia. Body 1 a 2 tohto článku znejú:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:

9.

Wikingerhof, spoločnosť založená podľa nemeckého práva, so sídlom v Kroppe (Nemecko), prevádzkuje hotel, ktorý sa nachádza v spolkovej krajine Šlezvicko‑Holštajnsko (Nemecko). Booking.com, ktorej sídlo sa nachádza v Amsterdame (Holandsko), prevádzkuje rovnomennú platformu na online rezerváciu ubytovania.

10.

V marci 2009 podpísala Wikingerhof vzorovú zmluvu poskytnutú spoločnosťou Booking.com. Táto zmluva stanovuje, že jej podstatnou súčasť tvoria všeobecné obchodné podmienky uplatňované spoločnosťou Booking.com. Uvedená zmluva ďalej stanovuje, že jej podpísaním prevádzkovateľ hotela potvrdzuje, že dostal rovnopis týchto všeobecných podmienok a potvrdzuje, že ich prečítal, porozumel im a že sa ich zaväzuje dodržiavať.

11.

Všeobecné podmienky spoločnosti Booking.com okrem iného stanovujú, že táto spoločnosť poskytuje prevádzkovateľom hotelov registrovaným na jej platforme k dispozícii internetový systém nazvaný „Extranet“, ktorý im umožňuje aktualizovať informácie o ich zariadeniach a získať prístup k informáciám, ktoré sa týkajú rezervácií uskutočnených prostredníctvom tejto platformy. Tieto všeobecné podmienky okrem toho obsahujú dohodu o voľbe právomoci, ktorá v zásade priznáva súdom v Amsterdame výlučnú právomoc rozhodovať spory vyplývajúce zo zmluvy.

12.

Booking.com svoje všeobecné podmienky viackrát zmenila. Listom z 30. júna 2015 Wikingerhof namietala proti jednej z týchto zmien. Následne podala táto spoločnosť na Landgericht Kiel (Krajinský súd Kiel, Nemecko) žalobu o zdržanie sa konania proti spoločnosti Booking.com založenú na porušení nemeckých právnych noriem v oblasti hospodárskej súťaže. ( 13 ) V uvedenom rámci zastáva Wikingerhof názor, že takí menší prevádzkovatelia hotelov, ako je táto spoločnosť, sú odkázaní na uzatvorenie zmluvy so spoločnosťou Booking.com, a to z dôvodu dominantného postavenia uvedenej spoločnosti na trhu sprostredkovateľských služieb a hotelových rezervačných portálov. Wikingerhof sa domnieva, že niektoré postupy, ktoré uplatňuje Booking.com pri prenose údajov o hotelových rezerváciách, sú nespravodlivé a predstavujú zneužitie tohto postavenia v rozpore s právom hospodárskej súťaže. Wikingerhof teda navrhla, aby uvedený súd pod hrozbou pokuty zakázal spoločnosti Booking.com:

13.

Booking.com namieta nedostatok medzinárodnej a miestnej právomoci Landgericht Kiel (Krajinský súd Kiel). Rozsudkom z 27. januára 2017 uvedený súd rozhodol, že žaloba spoločnosti Wikingerhof je z uvedeného dôvodu neprípustná. Konkrétne sa domnieval, že dohoda o voľbe právomoci obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach spoločnosti Booking.com, ktorá priznáva výlučnú právomoc súdom v Amsterdame, bola medzi účastníkmi platne uzavretá v súlade s článkom 25 nariadenia Brusel Ia a uplatňuje sa na takúto žalobu.

14.

V odvolacom konaní Oberlandesgericht Schleswig (Vyšší krajinský súd Šlezvicko, Nemecko) rozsudkom z 12. októbra 2018 potvrdil rozsudok vydaný v prvej inštancii, pričom sa opieral o odlišné dôvody. Tento súd sa v podstate domnieval, že Landgericht Kiel (Krajinský súd Kiel) nemôže založiť svoju právomoc na pravidle týkajúcom sa „vec[í] nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ upravenom v článku 7 bode 2 nariadenia Brusel Ia, keďže žaloba podaná spoločnosťou Wikingerhof patrí do „zmluvných vec[í]“ v zmysle článku 7 bodu 1 tohto nariadenia. Právomoc súdu, na ktorý bola podaná žaloba, nemožno založiť ani na uvedenom článku 7 bode 1, pretože „miest[o] zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby“, sa v zmysle tohto ustanovenia nenachádza v obvode tohto súdu. ( 14 ) V dôsledku toho nepovažoval odvolací súd za nevyhnutné rozhodovať o otázke, či bola dohoda o voľbe právomoci obsiahnutá vo všeobecných podmienkach spoločnosti Booking.com medzi účastníkmi konania vo veci samej platne uzavretá.

15.

Wikingerhof podala proti tomuto rozsudku opravný prostriedok „Revision“ na Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor), ktorý tento opravný prostriedok povolil. V rámci toho uvedená spoločnosť tvrdí, že odvolací súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď na žalobu podanú uvedenou spoločnosťou vylúčil uplatnenie pravidla právomoci vo „veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ upraveného v článku 7 bode 2 nariadenia Brusel Ia.

16.

Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) poznamenáva, že opravný prostriedok „Revision“, ktorý mu bol podaný, nesmeruje proti záveru odvolacieho súdu, podľa ktorého Landgericht Kiel (Krajinský súd Kiel) nemal na základe článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia právomoc rozhodovať o žalobe podanej spoločnosťou Wikingerhof. Otázka platnosti dohody o voľbe právomoci obsiahnutej vo všeobecných podmienkach spoločnosti Booking.com taktiež nie je predmetom tohto opravného prostriedku. ( 15 ) Úspech uvedeného opravného prostriedku závisí výlučne od odpovede na otázku, či taká žaloba môže spadať pod článok 7 bod 2 tohto nariadenia.

17.

Za týchto podmienok Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 7 bod 2 [nariadenia Brusel Ia] vykladať v tom zmysle, že žalobu o zdržanie sa určitých konaní možno podať na súde, ktorý má právomoc vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti, ak je možné, že vytýkané správanie je upravené zmluvnými ustanoveniami, ale žalobca tvrdí, že tieto ustanovenia sú založené na zneužití dominantného postavenia žalovanej na trhu?“

18.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania z 11. decembra 2018 bol doručený Súdnemu dvoru 29. januára 2019. Booking.com, česká vláda a Európska komisia predložili Súdnemu dvoru písomné pripomienky. Wikingerhof, Booking.com a Komisia boli zastúpené na pojednávaní, ktoré sa konalo 27. januára 2020.

19.

Pozadím prejednávanej veci je konanie o žalobe na určenie občianskoprávnej zodpovednosti za porušenie práva hospodárskej súťaže podanej súkromnými subjektmi, ktoré je charakteristické pre to, čo sa bežne nazýva „private enforcement“. Žaloba podaná spoločnosťou Wikingerhof proti spoločnosti Booking.com je založená konkrétne na porušení právnych noriem nemeckého práva, ktoré podobne ako článok 102 ZFEÚ zakazujú zneužitie dominantného postavenia, pravidiel. Wikingerhof v podstate tvrdí, že Booking.com zneužíva svoje dominantné postavenie, ktoré údajne má na trhu sprostredkovateľských služieb a portálov hotelových rezervácií tým, že malým prevádzkovateľom hotelov registrovaným na jej platforme ukladá nespravodlivé obchodné podmienky. ( 16 ) V tomto kontexte sa od Súdneho dvora nežiada, aby spresnil pôsobnosť uvedeného článku 102. Naopak, je mu položená otázka týkajúca sa pravidiel právomoci uplatniteľných na takúto žalobu.

20.

Súdny dvor už rozhodol, že žaloby na určenie občianskoprávnej zodpovednosti založené na porušení právnych noriem práva hospodárskej súťaže patria medzi „občianske a obchodné veci“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia Brusel Ia a že preto patria do vecnej pôsobnosti tohto nariadenia. ( 17 )

21.

Článok 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia stanovuje ako všeobecné pravidlo právomoc súdov členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko. V prejednávanej veci je nesporné, že sídlo spoločnosti Booking.com sa v zmysle tohto nariadenia ( 18 ) nachádza v Holandsku, a teda že Wikingerhof nemohla na základe tohto ustanovenia podať žalobu na nemecký súd.

22.

Nariadenie Brusel Ia však stanovuje pravidlá, ktoré za určitých predpokladov umožňujú žalobcovi, aby žaloval žalovaného na súdoch iného členského štátu. ( 19 ) Toto nariadenie obsahuje konkrétne úpravu osobitnej právomoci vzťahujúcej sa na rozličné „veci“, ktorá poskytuje žalobcovi možnosť podľa žalobu na jednom alebo viacerých ďalších súdoch.

23.

Takáto osobitná právomoc existuje konkrétne v „zmluvných veciach“ a vo „veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“. Pre žaloby, ktoré patria do prvej kategórie článok 7 bod 1 nariadenia Brusel Ia žalobcovi umožňuje podať žalobu na súde „miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby“. Pre žaloby, ktoré patria do druhej kategórie článok 7 bod 2 tohto nariadenia stanovuje, že ich možno podať na súde „miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok“.

24.

Možnosť voľby právomoci ponúknutá žalobcovi sa tak líši v závislosti od kvalifikácie predmetnej žaloby. V prejednávanej veci sa však účastníci konania rozchádzajú v otázke, do ktorej z uvedených kategórii patrí žaloba, ktorú podala Wikingerhof. Úspech námietky nedostatku právomoci, ktorú vzniesla Booking.com, v skutočnosti závisí od tejto kvalifikácie: zatiaľ čo „miest[o], kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok“ v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia Brusel Ia sa môže nachádzať v obvode nemeckého súdu, na ktorý sa obrátila žalobkyňa vo veci samej, ( 20 ) v odvolacom konaní bolo preukázané, že to nie je prípad „miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby“ v zmysle článku 7 bodu 1 tohto nariadenia. ( 21 )

25.

Ako poznamenáva vnútroštátny súd, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v zásade žaloby na určenie občianskoprávnej zodpovednosti založené na porušení právnych noriem práva hospodárskej súťaže patria do „vec[í] nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia Brusel Ia. ( 22 )

26.

Žaloba, o ktorú ide v prejednávanej veci, má však osobitný význam v tom, že je podaná zmluvnou stranou a že údajné protisúťažné konanie, ktoré Wikingerhof vytýka spoločnosti Booking.com, sa prejavuje v ich zmluvnom vzťahu, pretože spočíva v tom, že druhá uvedená spoločnosť vyžaduje od prvej uvedenej spoločnosti v rámci tohto vzťahu nespravodlivé obchodné podmienky. Okrem toho je možné, že sa na niektoré, ba dokonca na všetky ( 23 ) vytýkané praktiky vzťahujú ustanovenia všeobecných podmienok uplatniteľných na predmetnú zmluvu. Ide teda o to, či za takýchto okolností „zmluvná“ kvalifikácia prevažuje nad kvalifikáciou „mimozmluvnej zodpovednosti“ na účely nariadenia Brusel Ia.

27.

Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) sa domnieva, že na túto otázku treba odpovedať záporne. Rovnako ako Wikingerhof a Komisia sa stotožňujem s týmto názorom. Opačné stanovisko, ktoré zastáva Booking.com a česká vláda, podľa môjho názoru odráža pochybnosti obklopujúce v judikatúre Súdneho dvora hranicu medzi „zmluvný[mi] vec[ami]“ a „vec[ami] nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“. Ako som uviedol v úvode týchto návrhov, táto vec ponúka Súdnemu dvoru dobrú príležitosť zhrnúť uvedenú judikatúru a tieto pochybnosti odstrániť. Pripomeniem teda jej hlavné črty (časť A) a potom osobitne preskúmam prípad kvalifikácie žaloby na určenie občianskoprávnej zodpovednosti, o ktorej sa koná medzi zmluvnými stranami (časť B). V rámci toho rozviniem určité úvahy, s ktorými som začal v mojich návrhoch prednesených vo veci Bosworth a Hurley ( 24 ). Napokon uplatním analytický rámec vyplývajúci z uvedenej judikatúry na prípad takej žaloby na určenie zodpovednosti založenej na porušení právnych noriem práva hospodárskej súťaže, ako je žaloba podaná v prejednávanej veci spoločnosťou Wikingerhof proti spoločnosti Booking.com (časť C).

28.

Na úvod treba pripomenúť, že nariadenie Brusel Ia neobsahuje definíciu pojmu „zmluvn[é] vec[i]“ uvedeného v článku 7 bode 1 tohto nariadenia alebo pojmu „vec[i] nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ uvedeného v jeho článku 7 bode 2. Obsah týchto pojmov má však ďaleko k tomu, aby bol zrejmý. Hoci odrážajú pojmy, ktoré sú v občianskom práve dobre známe – „zmluva“ a „protiprávne konanie“ –, obrysy týchto pojmov sa v jednotlivých členských štátoch líšia. Okrem toho existujú významné rozdiely medzi rôznymi jazykovými verziami uvedeného nariadenia, ktoré sa týkajú jedného ( 25 ) aj druhého ( 26 ) ustanovenia.

29.

V tejto súvislosti Súdny dvor opakovane rozhodol, že „zmluvn[é] vec[i]“ a „vec[i] nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle nariadenia Brusel Ia predstavujú autonómne pojmy práva Únie, ktoré treba vykladať najmä s odkazom na systém a ciele uvedeného nariadenia, a to s cieľom zaručiť vo všetkých členských štátoch jednotné uplatňovanie pravidiel právomoci, ktoré nariadenie upravuje. ( 27 ) Väzba návrhu s jednou alebo druhou kategóriou teda nezávisí konkrétne od riešení predpokladaných vnútroštátnym právom súdu, na ktorý bola podaná žaloba (tzv. lex fori).

30.

Pokiaľ ide o systém nariadenia Brusel Ia, Súdny dvor opakovane rozhodol, že toto nariadenie vychádza zo všeobecného pravidla právomoci súdov členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko, stanoveného v článku 4 bode 1 tohto nariadenia, a že osobitné právomoci stanovené v jeho článku 7 predstavujú výnimky z tohto všeobecného pravidla, ktoré sa ako také majú vykladať reštriktívne. ( 28 )

31.

Pokiaľ ide o ciele nariadenia Brusel Ia, treba pripomenúť, že vo všeobecnosti majú pravidlá právomoci stanovené v tomto nariadení za cieľ zabezpečiť právnu istotu a v tomto rámci posilniť právnu ochranu osôb usadených na území členských štátov. Z tohto dôvodu musia byť tieto pravidlá dobre predvídateľné: žalobca musí mať možnosť ľahko určiť súdy, na ktorých môže podať žalobu a žalovaný musí mať možnosť rozumne predvídať súdy, na ktorých môže byť žalovaný. Okrem toho je cieľom uvedených pravidiel zabezpečiť riadny výkon spravodlivosti. ( 29 )

32.

Osobitné právomoci v „zmluvných veciach“ a vo „veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ stanovené v článku 7 bode 1 a v článku 7 bode 2 nariadenia Brusel Ia sledujú osobitne cieľ blízkosti, ktorý konkretizuje dve požiadavky uvedené v predchádzajúcom bode. V tejto súvislosti Súdny dvor opakovane rozhodol, že možnosť ponúknutá žalobcovi týmito ustanoveniami bola zavedená so zohľadnením existencie, vo „veciach“, ktorých sa tieto ustanovenia týkajú, osobitne úzkej väzby medzi žalobou a súdom, na ktorý by mohla byť žaloba podaná, a to z hľadiska hospodárnej organizácie konania. ( 30 ) V „zmluvných veciach“ sa totiž súd „miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby“, považuje za najlepšie spôsobilý rozhodnúť, najmä z dôvodov blízkosti sporu a jednoduchšieho vykonávania dôkazov. To isté platí vo „veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ o súde „miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok“. ( 31 ) Existencia tejto úzkej väzby zároveň zaručuje právnu istotu tým, že vylučuje možnosť, aby bola osoba žalovaná na súde členského štátu, ktorý nemohla rozumne predvídať.

33.

Vo svetle týchto všeobecných úvah Súdny dvor vo svojej judikatúre postupne formuloval autonómne definície pojmu „zmluvn[é] vec[i]“ a „vec[i] nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“. Tieto definície preskúmam postupne v nasledujúcich dvoch pododdieloch.

34.

Prvý náčrt definície „zmluvných vec[í]“ v zmysle článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia bol formulovaný Súdnym dvorom v rozsudku Handte, podľa ktorého tento pojem „nemožno chápať tak, že sa vzťahuje na situáciu, v ktorej neexistuje nijaký záväzok prevzatý slobodne jednou stranou voči druhej“ ( 32 ).

35.

Súdny dvor túto definíciu skonsolidoval v rozsudku Engler ( 33 ). Vychádzajúc z konštatovania, podľa ktorého je identifikácia záväzku nevyhnutná na uplatnenie uvedeného článku 7 bodu 1, pretože súdna právomoc sa podľa tohto ustanovenia určuje podľa miesta, v ktorom bol alebo mal byť splnený „záväzok, ktorý je predmetom žaloby“, Súdny dvor rozhodol, že uplatnenie uvedeného ustanovenia „predpokladá určenie právnej povinnosti, s ktorou slobodne súhlasila jedna osoba vo vzťahu k druhej osobe a o ktorú sa opiera žaloba žalobcu“ ( 34 ).

36.

Z tejto definície vyplývajú dve kumulatívne podmienky, ktoré sú odvtedy ustálené v judikatúre Súdneho dvora: ( 35 ) žaloba spadá pod „zmluvné veci“ v zmysle článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia vtedy, keď (1) sa týka „zmluvného záväzku“ chápaného ako „právn[a] povinnos[ť], s ktorou slobodne súhlasila jedna osoba vo vzťahu k druhej osobe“ ( 36 ) a (2) konkrétnejšie, táto žaloba je založená na tomto „záväzku“.

37.

Pokiaľ ide o prvú podmienku, Súdny dvor spresnil, že „zmluvné záväzky“ zahŕňajú predovšetkým záväzky, ktoré majú svoj prameň ( 37 ) v zmluve ( 38 ), to znamená – v zásade – v súhlasnom prejave vôle dvoch osôb. ( 39 ) Následne Súdny dvor analogicky zahrnul do „zmluvných vec[í]“ vzťahy, ktoré sú príbuzné zmluvám, keďže vytvárajú medzi dotknutými osobami „úzke väzby toho istého typu“ ako sú tie, ktoré sa vytvárajú medzi zmluvnými stranami. Platí to tak najmä pre vzťahy medzi združením a jeho členmi ako aj vzťahy medzi členmi združenia navzájom, ( 40 ) vzťahy medzi akcionármi spoločnosti ako aj vzťahy medzi akcionármi a nimi vytváranou spoločnosťou, ( 41 ) vzťahy medzi štatutárom spoločnosti a ním riadenou spoločnosťou, ako sú upravené v práve obchodných spoločností, ( 42 ) alebo tiež záväzky, ktoré v súlade so zákonom preberajú spoluvlastníci nehnuteľnosti vo vzťahu k spoluvlastníctvu. ( 43 ) Napokon keďže uplatnenie článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia „nevyžaduje uzatvorenie zmluvy“, ale len „identifikáciu záväzku“, ( 44 ) Súdny dvor rozhodol, že „zmluvn[é] vec[i]“ zahŕňajú tiež záväzky, ktoré vznikajú nie z dôvodu obdobného súhlasného prejavu vôle, ale z dobrovoľného jednostranného záväzku osoby voči druhej osobe. Tak je to najmä v prípade prísľubu výhry urobeného obchodníkom voči spotrebiteľovi ( 45 ) a záväzku zmenkového ručiteľa zmenky voči veriteľovi tejto zmenky. ( 46 )

38.

Stručne povedané, Súdny dvor uplatňuje „pružný“ výklad pojmu „zmluvný záväzok“ v zmysle článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia. ( 47 ) Toto konštatovanie by mohlo na prvý pohľad prekvapiť vzhľadom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej toto ustanovenie treba vykladať reštriktívne. V skutočnosti podľa môjho názoru táto požiadavka reštriktívneho výkladu len zakazuje Súdnemu dvoru odchýliť sa od jasných pojmov uvedeného ustanovenia a dať mu širší význam ako vyžaduje jeho cieľ. ( 48 ) V tejto súvislosti je teda možné a podľa mňa opodstatnené vykladať kategóriu, ktorá pozostáva zo „zmluvných vec[í]“ takým spôsobom, aby do nej boli zahrnuté inštitúty príbuzné zmluvám, a to v záujme riadneho výkonu spravodlivosti pri rozhodovaní sporov s medzinárodným prvkom. ( 49 )

39.

Pokiaľ ide o druhú podmienku, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že návrh nespadá pod „zmluvn[é] vec[i]“ v zmysle článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia z toho jediného dôvodu, že sa týka viac menej „zmluvného záväzku“. Okrem toho je potrebné, aby základom takého návrhu bol takýto záväzok. Uplatnenie tohto ustanovenia teda závisí, ako nedávno rozhodol Súdny dvor, na „právnom dôvode“. ( 50 ) Inými slovami, navrhovateľ sa na taký záväzok musí odvolávať, aby odôvodnil uvedený návrh. ( 51 )

40.

Touto podmienkou Súdny dvor podľa môjho názoru správne vyhradzuje uplatnenie pravidla právomoci v „zmluvných veciach“ upraveného v článku 7 bode 1 nariadenia Brusel Ia na návrhy, ktoré sú zmluvnej povahy, to znamená na tie, ktoré vo svojom základe nastoľujú hlavne otázky práva zmlúv ( 52 ) alebo inak povedané otázky, ktoré patria do oblasti rozhodného práva zmluvy (tzv. lex contractus) v zmysle nariadenia Rím I. ( 53 ) Súdny dvor takto v súlade s cieľom blízkosti sledovaného týmto ustanovením zaisťuje, aby sa súd s právomocou rozhodovať o zmluve, tak ako je označený týmto ustanovením, vyjadroval v zásade k podobným otázkam. ( 54 ) Ešte podstatnejšie Súdny dvor zaručuje vnútornú súdržnosť „zmluvných vec[í]“ tak, ako je predpokladaná, pokiaľ ide o pravidlá právomoci, v tomto článku 7 bode 1 a, pokiaľ ide o kolízne normy, v nariadení Rím I. ( 55 )

41.

Konkrétne tieto dve kritériá spĺňajú, a preto patria do „zmluvných vec[í]“ v zmysle uvedeného článku 7 bodu 1, najmä tieto žaloby: žaloby o nútený výkon „zmluvného záväzku“ ( 56 ) alebo žaloby na určenie občianskoprávnej zodpovednosti alebo žaloby o ukončenie platnosti zmluvy v dôsledku nesplnenia takého záväzku. ( 57 ) Vo všetkých týchto prípadoch predmetný záväzok zodpovedá „zmluvnému právu“, ktoré odôvodňuje žalobu. Určenie dôvodnosti tejto žaloby vyžaduje, aby sa konajúci súd v podstate zaoberal otázkami zmluvnej povahy – ako sú otázky obsahu predmetného záväzku, spôsobu, akým má byť tento záväzok splnený, dôsledkov jeho nesplnenia atď. ( 58 ) Do „zmluvných vec[í]“ patria tiež žaloby o neplatnosť zmluvy, keďže takáto žaloba je založená na porušení pravidiel upravujúcich uzavretie zmluvy a vyžaduje od súdu vyjadriť sa predovšetkým k platnosti „zmluvných záväzkov“, ktoré z nej vyplývajú. ( 59 ) Čitateľa, ktorý by si želal viac podrobností k pojmu „zmluvn[é] vec[i]“ odkazujem na rozsiahle diela právnej vedy v tejto oblasti. ( 60 )

42.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ktorá vychádza z rozsudku Kalfelis, zahŕňa pojem „vec[i] nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia Brusel Ia „akýkoľvek nárok, ktorého cieľom je uplatniť zodpovednosť žalovaného a ktorý nesúvisí so ‚zmluvný[mi] vec[ami]‘“ v zmysle článku 7 bodu 1 tohto nariadenia. ( 61 )

43.

Z tejto definície vyplývajú dve kumulatívne podmienky: jedna pozitívna, podľa ktorej návrh musí uplatniť občianskoprávnu zodpovednosť žalovaného, druhá negatívna, podľa ktorej tento návrh nesmie súvisieť so „zmluvný[mi] vec[ami]“.

44.

Prvá podmienka sa týka predmetu návrhu. Tento musí v zásade smerovať k zaviazaniu žalovaného, teda k tomu, aby bol súdnou cestou donútený ukončiť konanie, ktoré môže spôsobiť škodu – prípad takého návrhu na zdržanie sa konania, ako je návrh podaný v prejednávanej veci spoločnosťou Wikingerhof – alebo nahradiť škodu, ak k nej došlo – prípad návrhu o uplatnenie nároku na náhradu škody. ( 62 )

45.

Aj v tomto prípade však Súdny dvor prijal „pružný“ výklad tejto podmienky. Určovacie žaloby, ktorými sa žalobca domáha určenia, že žalovaný porušil zákonnú povinnosť, alebo aj negatívne určovacie žaloby, ktorými sa žalobca domáha určenia, že sa nedopustil konania alebo opomenutia zakladajúceho jeho mimozmluvnú zodpovednosť voči žalovanému, môžu tiež patriť do pôsobnosti článku 7 bodu 2 nariadenia Brusel Ia. ( 63 )

46.

Druhá podmienka je, podľa môjho názoru, zrkadlovým obrazom podmienky, ktorú Súdny dvor stanovil v rámci svojej judikatúry týkajúcej sa „zmluvných vec[í]“. Aj tu ide o určenie základu návrhu na určenie zodpovednosti. Aby patril medzi „vec[i] nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“, tento návrh sa musí zakladať nie na „slobodne prevzatom právnom záväzku“, ale na „záväzku vyplývajúcom z mimozmluvnej zodpovednosti“, to znamená nedobrovoľnom záväzku, ktorý existuje bez toho, aby mal žalovaný v úmysle prevziať voči žalobcovi akýkoľvek záväzok a ktorý vyplýva zo skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody a ktorá spočíva v porušení všeobecnej povinnosti uloženej zákonom. ( 64 ) Touto podmienkou Súdny dvor v súlade s cieľom blízkosti, na ktorom je založený článok 7 bod 2 nariadenia Brusel Ia, zabezpečuje, aby súd rozhodujúci vo veciach mimozmluvnej zodpovednosti rozhodoval iba o žalobách mimozmluvnej povahy, to znamená o tých, ktoré sa meritórne týkajú najmä aspektov súvisiacich s právnymi predpismi ukladajúcimi také povinnosti. Súdny dvor zaručuje aj vnútornú súdržnosť „vec[í] nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ tak, ako je predpokladaná, pokiaľ ide o pravidlá právomoci, v článku 7 bode 2 nariadenia Brusel Ia, a pokiaľ ide o kolízne normy, v nariadení Rím II. ( 65 )

47.

Nemožno sa teda domnievať, ako sa to niekedy uvádza, že článok 7 bod 2 nariadenia Brusel Ia predstavuje čisto „zostatkové“ ustanovenie, ktoré zahŕňa všetky návrhy, ktoré nepatria pod „zmluvn[é] vec[i]“ v zmysle článku 7 bodu 1 tohto nariadenia. Naopak existujú návrhy, na ktoré sa nevzťahuje ani jedno z týchto dvoch ustanovení z toho dôvodu, že sú založené na záväzkoch, ktoré nie sú ani „zmluvné“ ani vyplývajúce z „mimozmluvnej zodpovednosti“. ( 66 )

48.

Vo zvyšnej časti Súdny dvor rozhodol, že článok 7 bod 2 nariadenia Brusel Ia zahŕňa veľkú rozmanitosť druhov zodpovednosti ( 67 ) – so zavinením, bez zavinenia, atď. Okrem už zmienenej žaloby na určenie občianskoprávnej zodpovednosti za porušenie práva hospodárskej súťaže ide najmä o žalobu na určenie zodpovednosti za nekalosúťažné konanie, ( 68 ) porušenie práv duševného vlastníctva ( 69 ) alebo aj na náhradu škody spôsobenej vadným výrobkom. ( 70 ) Aj tu odkazujem čitateľa, ktorý by si želal získať viac podrobností k „veciam nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ na rozsiahle diela právnej vedy v tejto oblasti. ( 71 )

49.

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že niektoré žaloby na určenie občianskoprávnej zodpovednosti patria medzi „zmluvn[é] vec[i]“ v zmysle článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia, a iné vo „vec[iach] nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 7 bodu 2 tohto nariadenia. Z toho tiež vyplýva, že z teoretického hľadiska závisí priradenie takého návrhu k jednej alebo druhej kategórii od jeho základu chápanom ako záväzok, na ktorom žaloba spočíva. Ak je takýto záväzok založený na zmluve alebo inej forme dobrovoľného záväzku jednej osoby voči druhej osobe, návrh je „zmluvný“. Ak naopak predmetný záväzok vyplýva z porušenia všeobecnej povinnosti uloženej zákonom nezávisle od akéhokoľvek dobrovoľného záväzku, ide o návrh týkajúci sa „nároku z mimozmluvnej zodpovednosti“. ( 72 )

50.

Ak sú však dve osoby viazané zmluvou a jedna z nich podá návrh na určenie občianskoprávnej zodpovednosti proti druhej, môže byť v praxi chúlostivé rozlišovať medzi „zmluvn[ými] vec[ami]“ a „vec[ami] nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“.

51.

V tomto ohľade táto žaloba nepatrí nutne medzi „zmluvn[é] vec[i]“ v zmysle článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia. ( 73 ) Medzi zmluvnými stranami môže dôjsť aj k podaniu „mimozmluvných“ návrhov. Táto situácia je zrejmá pri návrhoch, ktoré sú úplne nesúvisiace so zmluvou viažucou účastníkov ( 74 ) a pri ktorých sa zjavne uplatní článok 7 bodu 2 tohto nariadenia.

52.

Veci sú však menej zrejmé vtedy, keď, tak ako je to v spore vo veci samej, návrh vykazuje určitú súvislosť so zmluvou najmä preto, lebo sa týka skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody a ktorá nastala pri plnení zmluvy. V tomto kontexte sa najmä stáva, že táto skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, predstavuje zároveň nesplnenie „zmluvnej povinnosti“ a zároveň porušenie všeobecnej povinnosti uloženej zákonom. V takom prípade dochádza k súbehu nárokov zo zodpovednosti alebo inak povedané k súbehu záväzkov, ktoré sú „zmluvné“ a „z mimozmluvnej zodpovednosti“), z ktorých každý prípadne môže slúžiť ako základ žaloby. ( 75 )

53.

Množstvo situácií, v ktorých môže rovnaká skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, vyvolať obdobný súbeh, sa líši v závislosti od vnútroštátnych právnych poriadkov, podľa spôsobu, akým vymedzujú zmluvnú zodpovednosť a mimozmluvnú zodpovednosť. ( 76 ) Žaloby na určenie občianskoprávnej zodpovednosti uvedené v bode 48 vyššie – za porušenie práva hospodárskej súťaže, skutky spadajúce pod nekalosúťažné konanie, škody spôsobené vadnými výrobkami, porušenie práv duševného vlastníctva – a priori môžu, keďže sa o nich koná medzi zmluvnými stranami, spadať do kontextu takého súbehu zodpovedností.

54.

Napríklad odmietnutie predaja dodávateľom voči jeho distribútorovi by mohlo predstavovať nielen zneužitie dominantného postavenia ale tiež porušenie záväzkov vyplývajúcich z ich rámcovej zmluvy, ako to veľmi správne uviedla Wikingerhof. To isté by platilo v situácii, v ktorej by dodávateľ uprednostňoval svoju vlastnú sieť na úkor distribútora, pričom toto konanie by mohlo predstavovať zároveň porušenie zmluvného záväzku, zneužitie dominantného postavenia alebo aj konanie v rámci nekalej súťaže. ( 77 ) Ďalej vada výrobku, ktorý predáva jeho výrobca a ktorý spôsobil kupujúcemu škodu, by mohla patriť tak do mimozmluvnej zodpovednosti – z dôvodu porušenia zákonnej povinnosti v oblasti bezpečnosti výrobkov – ako aj zmluvnej zodpovednosti – z dôvodu porušenia zmluvnej povinnosti dodať výrobok bez vád alebo zmluvnej prevenčnej povinnosti vo vzťahu k protistrane. Napokon, keď osoba oprávnená z licenčnej zmluvy týkajúcej sa používania diela chráneného autorským právom prekročí rámec tejto licencie, táto skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, môže súčasne predstavovať protiprávne porušenie práv duševného vlastníctva – pretože nadobúdateľ licencie porušuje výlučné práva druhej zmluvnej strany – ako aj porušenie tejto zmluvy. ( 78 )

55.

Zoči voči takémuto súbehu nárokov zo zodpovednosti určité vnútroštátne právne poriadky, medzi ktoré patrí anglické a nemecké právo, ponechávajú navrhovateľovi možnosť rozhodnúť sa založiť svoj návrh na mimozmluvnej zodpovednosti alebo na zmluvnej zodpovednosti, v závislosti od toho, čo najviac zodpovedá jeho záujmom, ( 79 ) či dokonca možnosť „kumulovať“ návrhy na týchto dvoch právnych základoch. ( 80 )

56.

Iné právne poriadky, medzi ktoré patrí francúzske právo a belgické právo, naopak stanovujú pravidlo rozdelenia zodpovedností nazývané „non‑cumul“ (zamedzenie kumulácie), ktoré navrhovateľovi neponecháva možnosť voľby: navrhovateľ môže založiť svoju žalobu na mimozmluvnej zodpovednosti, ak uvádzaná skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, predstavuje tiež nesplnenie zmluvnej povinnosti. Inými slovami, v týchto poriadkoch má „zmluvná prednosť pred mimozmluvnou zodpovednosťou“ ( 81 ).

57.

V rámci nariadenia Brusel Ia ide o to, či, a prípadne v akom rozsahu, má na pravidlo právomoci vplyv rozhodnutie navrhovateľa odvolávať sa pri tej istej skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody na mimozmluvnú zodpovednosť a/alebo zmluvnú zodpovednosť svojej zmluvnej protistrany. ( 82 ) V tomto ohľade pripomeniem rozhodnutia až doteraz prijaté Súdnym dvorom v jeho judikatúre (pododdiel 1) a potom preskúmam výklad, ktorý podľa môjho názoru treba v danej záležitosti použiť (pododdiel 2 a 3).

58.

Súdny dvor sa touto otázkou prvýkrát zaoberal v rozsudku Kalfelis. Vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok fyzická osoba žalovala svoju banku s cieľom získať náhradu škody, ktorú utrpela pri obchodoch na burze, pričom na tento účel uviedla kumulatívne návrhy vychádzajúce z rôznych právnych noriem nemeckého práva, z ktorých niektoré sa týkali zmluvnej zodpovednosti, iné sa týkali mimozmluvnej zodpovednosti a napokon ďalšie bezdôvodného obohatenia – kvázi zmluvného rázu. Vznikla najmä otázka, či súd, ktorý mal právomoc na základe článku 5 bodu 3 Bruselského dohovoru – teraz článku 7 bodu 2 nariadenia Brusel Ia – rozhodnúť o návrhoch založených na mimozmluvnej zodpovednosti ju mal tiež, doplnkovo, pokiaľ ide o návrhy na zmluvných a kvázi zmluvných základoch.

59.

Vo svojich návrhoch generálny advokát Darmon navrhol, aby pravidlo právomoci v „zmluvných veciach“ pojalo celú žalobu, vrátane návrhov na právnych základoch mimozmluvnej zodpovednosti alebo kvázi zmluvných právnych základoch, a to s cieľom racionalizácie právomoci a centralizácie sporu na súde s právomocou rozhodovať o zmluve, ktorý je podľa generálneho advokáta najviac spôsobilý pochopiť jej kontext a všetky jej sporné dôsledky. ( 83 )

60.

Súdny dvor sa v tomto ohľade s návrhmi generálneho advokáta nestotožnil. Je pravda, že Súdny dvor rozhodol, ako som uviedol v bode 42 vyššie, že pojem „vec[i] nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ zahŕňajú všetky návrhy, ktoré smerujú k uplatneniu zodpovednosti žalovaného a ktoré sa netýkajú „zmluvných vec[í]“. Súdny dvor však hneď, s poukázaním na odchylnú povahu pravidiel osobitnej právomoci, spresnil, že „súd, ktorý má na základe [článku 7 bodu 2 nariadenia Brusel Ia] právomoc rozhodovať o tej časti [žaloby], ktorá spočíva na základe mimozmluvnej zodpovednosti nemá právomoc rozhodovať o ostatných častiach tej istej [žaloby], ktoré spočívajú na iných základoch ako je mimozmluvná zodpovednosť“ ( 84 ).

61.

Napriek trochu nejednoznačnej povahe tejto odpovede nemal Súdny dvor v rozsudku Kalfelis v úmysle uviesť, že článok 7 bod 1 nariadenia Brusel Ia „má prednosť“ pred článkom 7 bodom 2. Naopak, Súdny dvor sa domnieval, že žaloba na určenie zodpovednosti za tú istú skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody môže patriť do právomoci súdu rozhodujúceho v zmluvných veciach a/alebo súdu rozhodujúceho vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti, v závislosti od právnych základov, na ktoré sa odvoláva žalobca, to znamená hmotnoprávnych noriem, ktorých sa žalobca dovoláva vo svojej žalobe. Pokiaľ sú v rámci jednej žaloby formulované kumulatívne návrhy, pod „zmluvné veci“ alebo „veci nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ tak treba zaradiť nie žalobu v jej celosti, ale každý z jej návrhov podľa jeho základu – pričom rovnaký návrh/základ nemôže patriť zároveň do oboch kategórií. ( 85 ) V rámci toho má súd s právomocou rozhodovať v zmluvných veciach právomoc rozhodovať o zmluvných základoch, zatiaľ čo súd s právomocou rozhodovať vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti má právomoc rozhodovať o základoch vyplývajúcich z mimozmluvnej zodpovednosti. Žiaden z týchto súdov navyše nemá akcesorickú právomoc na rozhodovanie o tom, čo nepatrí do jeho „veci“. ( 86 )

62.

Zdôrazňujem, že na účely nariadenia Brusel Ia sa nepoužije kvalifikácia hmotnoprávnych pravidiel, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, vnútroštátnym právom, ktorého sú súčasťou. V štádiu rozhodovania o právomoci napokon súd, ktorému bola vec predložená, doposiaľ neurčil rozhodné právo. Nie je teda isté, že by bolo o žalobe rozhodnuté vzhľadom na tieto pravidlá. Hmotnoprávne pravidlá uplatnené na podporu žaloby poskytujú však potrebné usmernenia na určenie charakteristík „záväzku“ v autonómnom zmysle tohto výrazu, ktorého sa navrhovateľ dovoláva. Ako vyplýva z bodu 49 vyššie, práve tento „záväzok“ musí byť so zreteľom na svoje vlastnosti v súlade s kritériami zakotvenými Súdnym dvorom v jeho judikatúre kvalifikovaný ako „zmluvný“ alebo „z mimozmluvnej zodpovednosti“ a určuje tak pravidlo na určenie právomoci použiteľné na túto žalobu ( 87 ). Keď navrhovateľ formuluje kumulatívne návrhy založené na hmotnoprávnych normách odlišnej povahy, potenciálne sa dovoláva týchto dvoch druhov „záväzkov“ ( 88 ), ktoré spadajú do právomoci rôznych súdov.

63.

Stručne povedané, súdna právomoc podľa nariadenia Brusel Ia na rozhodovanie o návrhu na určenie zodpovednosti podanom vo vzťahoch medzi zmluvnými stranami sa môže meniť v závislosti od hmotnoprávnych noriem, na ktoré sa odvoláva žalobca. Okrem toho poznamenávam, že v rozsudku Melzer ( 89 ), ktorý sa týkal obdobného návrhu, Súdny dvor tento prístup sledoval. V tomto rozsudku sa obmedzil na výklad pravidla právomoci vo „veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“, ako ho žiadal vnútroštátny súd, bez toho, aby preskúmaval pravidlo právomoci v „zmluvných veciach“, na ktoré sa odvolával žalovaný a to z toho dôvodu, že predmetný návrh „sa zakladá výlučne na práve z mimozmluvnej zodpovednosti“ ( 90 ).

64.

Súdny dvor však túto problematiku opätovne preskúmal v rozsudku Brogsitter. Vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, uzatvoril predajca hodiniek s bydliskom v Nemecku zmluvu s hodinárom s bydliskom vo Francúzsku, ktorá sa týkala vývoja hodinového strojčeka, ktorý mal byť uvádzaný na trh prvým uvedeným podnikom. Súbežne so svojou činnosťou pre uvedeného predajcu vyvinul hodinár iné hodinové strojčeky, ktoré predával na svoj vlastný účet. Keďže uvedený predajca považoval túto súbežnú činnosť za porušenie záväzku exkluzívnosti vyplývajúceho zo zmluvy, zažaloval svojho zmluvného partnera na nemeckom súde. V rámci toho predajca požadoval ukončenie sporných činností ako aj priznanie náhrady škody, pričom sa opieral o kumulatívne návrhy založené na zmluvnej a mimozmluvnej zodpovednosti, presnejšie na právnych normách nemeckého práva v oblasti nekalej hospodárskej súťaže a zodpovednosti za zavinenie. Keďže vnútroštátny súd váhal rozdeliť spor podľa právnych základov uvádzaných žalobcom, vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru otázku, akú kvalifikáciu má v zmysle nariadenia Brusel I priznať návrhom, ktoré majú základ v mimozmluvnej zodpovednosti, a to vzhľadom na zmluvu, ktorá viazala účastníkov.

65.

Vychádzajúc z dictum rozsudku Kalfelis, podľa ktorého „vec[i] nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ zahŕňajú akýkoľvek návrh, ktorý smeruje k uplatneniu zodpovednosti žalovaného a ktorý sa netýka „zmluvných vec[í]“, sa Súdny dvor domnieval, že na účely spojenia týchto návrhov s jednou alebo druhou z týchto kategórií treba overiť, „či sú bez ohľadu na ich kvalifikáciu vo vnútroštátnom práve zmluvnej povahy“ ( 91 ).

66.

Podľa Súdneho dvora to platí, „ak vytýkané správanie možno považovať za nedodržanie zmluvných povinností, ktoré môžu byť určené s ohľadom na predmet zmluvy“. Súdny dvor v tejto súvislosti spresnil, že „tak by to bolo a priori v prípade, ak sa výklad zmluvy medzi žalovaným a žalobcom javí ako nevyhnutný na preukázanie, či je správanie v súlade s právom, alebo naopak na preukázanie protiprávneho charakteru vytýkaného správania žalovaného žalobcom“. Preto prináleží vnútroštátnemu súdu „určiť, či predmetom žalôb podaných žalobcom vo veci samej je návrh na náhradu škody, pri ktorej sa možno odôvodnene domnievať, že jej príčinou bolo porušenie zmluvných práv a povinností medzi stranami…, čo by bolo nevyhnutné zohľadniť pri rozhodnutí žaloby“ ( 92 ).

67.

Rozsudok Brogsitter podľa môjho názoru predstavuje určitý vývoj v prístupe uplatnenom v rozsudku Kalfelis. Zdá sa totiž, že Súdny dvor zmenil metódu pri kvalifikácii návrhov na účely nariadenia Brusel Ia. Nie je zjavné, že by Súdny dvor nadviazal na hmotnoprávne predpisy uvádzané žalobcom v jeho žalobe a zdá sa, že chcel použiť objektívnejšiu kvalifikáciu skutkových okolností.

68.

Presný dosah rozsudku Brogsitter je však neistý. Otvorené a abstraktné odôvodnenie uvedené v tomto rozsudku totiž umožňuje dva rôzne výklady.

69.

Podľa prvého výkladu rozsudku Brogsitter, ktorý by som označil ako „maximalistický“, spočíva „test“ vyplývajúci z tohto rozsudku v tvrdení, podľa ktorého je návrh patrí do „zmluvných vecí“ v zmysle článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia „ak vytýkané správanie možno považovať za nedodržanie zmluvných povinností“. Toto tvrdenie treba chápať v tom zmysle, že návrh, ktorý má základ v mimozmluvnej zodpovednosti, treba zaradiť do „zmluvných vecí“ vtedy, keď sa týka skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, ktorá by (rovnako) mohla predstavovať porušenie „zmluvnej povinnosti“. Konkrétne by išlo o to, aby konajúci súd overil, či by žalobca mohol hypoteticky podať svoj návrh na základe porušenia zmluvných záväzkov, čo by znamenalo preskúmať, či vlastne existuje potenciálny vzájomný vzťah medzi údajnou skutočnosťou, ktorá zakladá nárok na náhradu údajnej škody a obsahom týchto záväzkov. Z toho by vyplývalo, že vo všetkých situáciách, v ktorých rovnaká skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, môže predstavovať protiprávne konanie a zároveň porušenie zmluvy, by „zmluvná“ kvalifikácia mala prednosť pred kvalifikáciou ako „mimozmluvnej zodpovednosti“ na účely tohto nariadenia. ( 93 )

70.

Podľa druhého výkladu rozsudku Brogsitter, ktorý by som označil ako „minimalistický“, by v skutočnosti „test“ vyplývajúci z tohto rozsudku spočíval v tvrdení, podľa ktorého návrh spadá pod „zmluvné veci“ v zmysle článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia vtedy, keď sa „výklad zmluvy medzi žalovaným a žalobcom javí ako nevyhnutný na preukázanie, či je správanie v súlade s právom, alebo naopak na preukázanie protiprávneho charakteru vytýkaného správania žalovaného žalobcom“. Súdny dvor by tak zamýšľal kvalifikovať ako „zmluvné“ návrhy tie návrhy, ktoré sa opierajú o mimozmluvnú zodpovednosť a ktorých dôvodnosť sa posudzuje z hľadiska zmluvných záväzkov, ktoré viažu účastníkov sporu. ( 94 )

71.

Táto nejednoznačnosť nebola napravená následnou judikatúrou Súdneho dvora, ktorá sa v podstate obmedzovala na zopakovanie niektorých častí rozsudku Brogsitter bez poskytnutia ďalších vysvetlení. ( 95 ) Podľa môjho názoru teda prináleží Súdnemu dvoru v tejto veci objasniť svoju judikatúru v oblasti možného súbehu nárokov zo zodpovednosti. Prináleží mu totiž, aby v tejto oblasti definoval jasné a predvídateľné kritériá takej povahy, ktorá zabráni akejkoľvek právnej neistote strán sporu.

72.

Hneď na úvod zdôrazňujem, že výzvy súvisiace s riešením prípadného súbehu nárokov zo zodpovednosti nie sú nevyhnutne rovnaké v hmotnom práve ( 96 ) a v medzinárodnom práve súkromnom. Výklad článku 7 bodu 1 a článku 7 bodu 2 nariadenia Brusel Ia vo vzťahu k tejto otázke teda musí byť vymedzený iba vzhľadom na ciele právnej istoty, blízkosti, predvídateľnosti a riadneho výkonu spravodlivosti, ktoré sú vlastné tomuto nariadeniu. ( 97 )

73.

Vzhľadom na tieto ciele preto navrhujem, aby Súdny dvor zamietol „maximalistický“ výklad rozsudku Brogsitter (pododdiel 2). Podľa môjho názoru by mal namiesto toho prijať „minimalistický“ výklad tohto rozsudku a zároveň k nemu poskytnúť určité nevyhnutné spresnenia (pododdiel 3).

74.

Rovnako ako Komisia zastávam názor, že „maximalistický“ výklad rozsudku Brogsitter okrem toho, že je sotva zlučiteľný s rozsudkom Kalfelis, nemožno v žiadnom prípade prijať.

75.

Predovšetkým pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora cieľ právnej istoty sledovaný nariadením Brusel Ia vyžaduje, aby súd, ktorému bola vec predložená, mohol jednoducho rozhodnúť o jeho vlastnej právomoci bez toho, aby bol povinný meritórne preskúmať vec samu. ( 98 )

76.

Pritom „test“ vyplývajúci z „maximalistického“ výkladu rozsudku Brogsitter je podľa mňa v rozpore s touto požiadavkou jednoduchosti. Požadovať od súdu, na ktorý bola podaná žaloba, aby určil, či by skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu údajnej škody na základe mimozmluvnej zodpovednosti mohla (rovnako) predstavovať porušenie zmluvy, by znamenalo zaviazať tento súd k vykonaniu rozsiahlej analýzy merita návrhu v štádiu rozhodovania o právomoci. ( 99 ) Overovať v tomto štádiu prípadnú vzájomnú súvislosť skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody a obsahu zmluvných záväzkov by vôbec nebola jednoduchá záležitosť. Okrem (zriedkavých) prípadov, v ktorých sa účastníci konania zhodujú na existencii možného súbehu nárokov zo zodpovednosti, ( 100 ) by bolo pre súd mimoriadne náročné určiť obsah týchto záväzkov v uvedenom štádiu.

77.

Ako som totiž vysvetlil v bode 53 vyššie, oblasť zmluvnej zodpovednosti sa v jednotlivých právnych poriadkoch značne líši. V určitých vnútroštátnych právnych poriadkoch sa prevenčná povinnosť vo vzťahu k protistrane považuje za výlučne záväzok zo zákona, pričom v iných tvorí súčasť niektorých zmlúv. ( 101 ) To isté platí pre požiadavku plnenia dohôd v dobrej viere na základe viacerých právnych poriadkov, ale ktorá sa v iných právnych poriadkoch nenachádza. Konkrétne v značnom množstve prípadov súd nebude môcť vedieť alebo si dokonca ani predstaviť, či existuje možný súbeh nárokov zo zodpovednosti bez toho, aby určil právo uplatniteľné na predmetnú zmluvu, ktoré bude jediným, ktoré ho bude môcť skutočne informovať o záväzkoch, ktoré z predmetnej zmluvy vyplývajú. ( 102 ) Okrem toho sa stane, že dokonca v rámci toho istého zákona nemožno rozsah týchto záväzkov zistiť s určitosťou. Touto zložitosťou by mohla utrpieť predvídateľnosť pravidiel právomoci. ( 103 ) Otvorila by účastníkom konania obrovský priestor pre diskusiu a zároveň s tým by ponechala súdu širokú mieru voľnej úvahy, zatiaľ čo nariadenie Brusel Ia má za cieľ priznať súdom právomoci s určitosťou. ( 104 )

78.

Ďalej, ako uviedli Wikingerhof a Komisia v odpovedi na otázky Súdneho dvora na pojednávaní, podľa mňa nič neodôvodňuje, aby pravidlo právomoci v „zmluvných veciach“ upravené v článku 7 bode 1 nariadenia Brusel Ia malo mať prednosť pred pravidlom týkajúcim sa „vec[í] nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ uvedeným v článku 7 bode 2.

79.

Takáto prednosť nie je vzhľadom na systém tohto nariadenia odôvodnená. Ako totiž zdôraznila žalobkyňa vo veci samej, zatiaľ čo uvedené nariadenie predpokladá vzťah subsidiarity medzi určitými jeho článkami, ( 105 ) súdy s právomocou rozhodovať v zmluvných veciach a súdy s právomocou rozhodovať vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti sa v ňom nachádzajú na rovnakej hierarchickej úrovni. Nič teda nenasvedčuje tomu, že by mal normotvorca Únie v úmysle vylúčiť možnosť, aby tieto dve právomoci súdov koexistovali súbežne, vo vzťahu k tej istej skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody.

80.

Táto prednosť by nebola odôvodnená ani vzhľadom na cieľ blízkosti sledovaný v článku 7 bode 1 a v článku 7 bode 2 nariadenia Brusel Ia. Ako totiž uviedli Wikingerhof a Komisia a ako to vyplýva z bodov 40 a 46 vyššie, blízkosť sa chápe vo vzťahu k hlavným právnym otázkam uvedeným v danom návrhu. V rámci toho návrh založený na porušení všeobecnej povinnosti uloženej zákonom nastoľuje hlavne mimozmluvné otázky a táto ich povaha sa v zásade nemení vtedy, keď je návrh podaný vo vzťahoch medzi zmluvnými stranami a keď toto porušenie nastalo pri príležitosti plnenia tejto zmluvy.

81.

Napokon uplatnenie „maximalistického“ výkladu rozsudku Brogsitter by vyvolalo nešťastnú nesúdržnosť na jednej strane článku 7 bodu 1 a článku 7 bodu 2 nariadenia Brusel Ia a na druhej strane nariadení Rím I a Rím II. Rôzne ustanovenia tohto neskôr uvedeného nariadenia ( 106 ) totiž uznávajú, implicitne ale nevyhnutne, že tá istá skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody sa môže zároveň vzťahovať na „zmluvný záväzok“ v zmysle nariadenia Rím I a aj viesť k vzniku „mimozmluvného záväzku“ v zmysle nariadenia Rím II, bez toho, aby prvé nariadenie malo prednosť pred druhým.

82.

Ak by sa takáto logika prednosti naopak mala uplatniť aj v rámci nariadení Rím I a Rím II, vyplynuli by z toho riešenia, ktoré si normotvorca Únie nemohol želať. Normotvorca Únie napríklad v článku 6 nariadenia Rím II stanovil kolízne normy, ktoré sa osobitne týkajú nekalej súťaže a konania obmedzujúceho hospodársku súťaž. Hraničné ukazovatele upravené týmto článkom – teda právny poriadok štátu, na území ktorého došlo alebo by mohlo dôjsť k poškodeniu konkurenčných vzťahov respektíve právny poriadok štátu, na ktorého trhu má obmedzenie účinok alebo by mohlo mať účinok – odrážajú verejný záujem. V tomto kontexte uvedený článok logicky v odseku 4 účastníkom zakazuje, aby si zvolili uplatnenie iného právneho poriadku na ich spor. ( 107 ) Ak by však žaloba na určenie zodpovednosti založená na nekalej súťaži alebo konaní obmedzujúcom slobodnú súťaž mala patriť do pôsobnosti nariadenia Rím I, ktoré upravuje ako hlavný hraničný ukazovateľ pravidlo autonómie strán ( 108 ) – z toho dôvodu, že konanie o nej prebieha medzi zmluvnými stranami a že skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody by mohla (rovnako) predstavovať porušenie zmluvy, tento článok nariadenia Rím II by stratili značnú časť svojho potrebného účinku. ( 109 )

83.

Navyše pripomínam, že v „zmluvných veciach“ v rámci článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia má právomoc súd podľa miesta, v ktorom bol alebo mal byť splnený záväzok, ktorý je predmetom žaloby. Kladiem si teda otázku, akým spôsobom by sa toto pravidlo malo uplatniť v prípade, ak by sa návrh nezakladal na „zmluvnom záväzku“ a tento návrh by napriek tomu spadal do týchto „vecí“ iba z dôvodu, že by hypoteticky mohol byť na ňom založený. ( 110 )

84.

Moje presvedčenie, pokiaľ ide o nevyhnutnosť odmietnuť „maximalistický“ výklad rozsudku Brogsitter, nie je oslabené argumentom uvádzaným v právnej vede ( 111 ), podľa ktorého by toto riešenie zabezpečilo riadny výkon spravodlivosti. V tejto súvislosti nikto nespochybňuje, že toto riešenie by predstavovalo výhodu koncentrácie všetkých sporov, ktoré vznikli pri príležitosti plnenia zmluvy na súde s právomocou rozhodovať o zmluve. Naopak, ak by mala byť súdna právomoc závislá od právneho základu uvádzaného navrhovateľom, v zhode s prístupom uvedeným v rozsudku Kalfelis, mohlo by to viesť k rozdeleniu sporových vecí, keďže tá istá skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody a chápaná žalobcom z hľadiska rôznych základov by teoreticky mohla patriť do právomoci odlišných súdov.

85.

Na jednej strane treba význam problému opísaného v predchádzajúcom bode predsa uviesť do širších súvislostí. Za predpokladu, že súd s právomocou rozhodovať v zmluvných veciach a súd s právomocou rozhodovať vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti nie sú v predmetnej situácii rovnaké ( 112 ), by totiž navrhovateľ mohol vždy podať svoju žalobu na súdoch členského štátu bydliska žalovaného v súlade s článkom 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, ktoré by potom mali právomoc rozhodnúť o celej žalobe. ( 113 ) Na druhej strane tvrdenie týkajúce sa riadneho výkonu spravodlivosti má dva aspekty. Hoci by riešenie „maximalistickým“ výkladom rozsudku Brogsitter umožnil spojiť na súde s právomocou rozhodovať v zmluvných veciach spory, ktoré vznikli pri plnení zmluvy, toto riešenie by naopak mohlo vyvolať roztrieštenie sporu týkajúceho sa toho istého protiprávneho konania: ak sa napríklad toho istého protiprávneho konania dopustili spoločne tri osoby, ktoré by mohli byť za toto konanie zodpovedné spoločne a nerozdielne a jedna z týchto osôb je navyše zmluvným partnerom poškodeného, poškodenému by hrozilo, že by nemohol podať jedinú žalobu proti všetkým spolupáchateľom na súde s právomocou rozhodovať vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti, na základe článku 7 bodu 2. ( 114 )

86.

„Maximalistický“ výklad rozsudku Brogsitter nemožno odôvodniť ani úvahami týkajúcimi sa boja proti forum shopping. Je pravda, že podmienenie súdnej právomoci, v prípade možného súbehu nárokov zo zodpovednosti, jedným alebo viacerými hmotnoprávnymi základmi uvádzanými žalobcom, takýto forum shopping umožňuje. Na jednej strane žalobca disponuje nielen jedným súdom s právomocou rozhodovať v zmluvných veciach, ale aj súdom s právomocou rozhodovať vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti, teda potenciálne dvoma dodatočnými súdmi. ( 115 ) Na druhej strane si môže v určitej miere „zvoliť svoj súd“ tým, že svoju žalobu bude formulovať na základe vhodných pravidiel. ( 116 )

87.

Skutočnosť, že si navrhovateľ môže vybrať medzi viacerými súdmi, nie je v rámci nariadenia Brusel Ia ničím nezvyčajná. Sám normotvorca Únie umožnil určitý forum shopping tým, že stanovil možnosti právomoci. V tomto kontexte nemožno kritizovať samotnú skutočnosť, že si navrhovateľ vyberie spomedzi dostupných súdov ten, ktorý najlepšie zodpovedá jeho záujmom, a to vzhľadom na ponúkané procesné alebo hmotnoprávne výhody. ( 117 )Forum shopping je podľa môjho názoru problematický len vtedy, keď sa zvrhne na zneužitie. ( 118 )

88.

Riziko takéhoto zneužívajúceho forum shopping je obmedzené skutočnosťou, že ako zdôraznila Wikingerhof, príslušné právomoci súdu s právomocou rozhodovať v zmluvných veciach a súdu s právomocou rozhodovať vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti sú v súlade s rozsudkom Kalfelis obmedzené na návrhy patriace do ich „veci“. Okrem toho, ako uviedla Komisia na pojednávaní, prípadné zneužitie v spôsobe, akým navrhovateľ odôvodní svoj návrh, by pre neho nezostalo bez následkov. Ak by navrhovateľ odôvodnil svoj návrh v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti s jediným cieľom obísť súd s právomocou rozhodovať v zmluvných veciach a ak by sa ukázalo, že uplatniteľné právo ( 119 ) zakazuje, obdobne ako francúzske a belgické právo, takú voľbu, tento návrh by bol z vecného hľadiska zamietnutý. Okrem toho, ak by navrhovateľ podal návrh založený na mimozmluvnej zodpovednosti zjavne neopodstatnený a čisto s cieľom spôsobiť prieťahy v konaní, jeho správanie by mohlo patriť do pôsobnosti pravidiel v oblasti zneužitia konania stanovených lex fori.

89.

Napokon pripomínam, že zmluvné strany, ktoré sa chcú vyhnúť možnosti forum shopping, môžu uzavrieť dohodu o voľbe právomoci, ktorá prípadne prizná určenému súdu výlučnú právomoc, tak ako je táto dohoda upravená v článku 25 nariadenia Brusel Ia. Pokiaľ totiž bude takáto dohoda platná a jej formulácia bude dostatočne široká, taká dohoda sa uplatní na všetky spory, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s ich zmluvným vzťahom, vrátane žalôb vo „veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ súvisiacich s týmto vzťahom. ( 120 )

90.

Ako vyplýva z predchádzajúceho pododdielu, jediným platným výkladom rozsudku Brogsitter je podľa môjho názoru „minimalistický“ výklad, uvedený v bode 70 vyššie. Rovnako ako Komisia zastávam názor, že tento výklad je zlučiteľný s rozsudkom Kalfelis. Pokiaľ totiž prijmeme uvedený výklad, tieto dva rozsudky vychádzajú v podstate z rovnakej logiky: zaradenie do „zmluvn[ých] vec[í]“ v zmysle článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia alebo do „vec[í] nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 7 bod 2 tohto nariadenia; návrh na určenie zodpovednosti medzi zmluvnými stranami závisí od záväzku – „zmluvného“ alebo „mimozmluvného“, na ktorom je návrh založený. ( 121 ) V prípade súbežných návrhov založených na odlišných „záväzkoch“, musí byť každý samostatne zaradený do jednej alebo druhej kategórie.

91.

Pokiaľ ide o také návrhy, nie je totiž nijaký dôvod na odchýlenie sa od prístupu zhrnutého v bode 49 vyššie. Vo všeobecnosti základ návrhu predloženého súdu vymedzuje otázky, o ktorých má tento súd rozhodnúť, a teda jeho „zmluvnú“, alebo „mimozmluvnú“ povahu“.

92.

Rozsudky Kalfelis a Brogsitter sa totiž v skutočnosti líšia, len pokiaľ ide o metódu umožňujúcu identifikovať „záväzok“ slúžiaci ako základ návrhu. V prvom rozsudku Súdny dvor vychádzal z hmotnoprávnych noriem, na ktoré sa odvoláva navrhovateľ vo svojej žalobe. V druhom sa snažil navrhnúť metódu kvalifikácie, ktorá chcela byť objektívnejšia a ktorá spočíva na „nevyhnutnej“ povahe „výkladu“ alebo na „zohľadnení“ zmluvy na „preukázanie, či je správanie v súlade s právom, alebo naopak na preukázanie protiprávneho charakteru vytýkaného správania“ žalovaného žalobcom. ( 122 )

93.

Tieto metódy sú podľa môjho názoru zlučiteľné, ba dokonca sa dopĺňajú.

94.

Na účely overenia svojej právomoci podľa článku 7 bodu 1 alebo článku 7 bodu 2 nariadenia Brusel Ia je teda logické, aby sa súd v prvom rade opieral o hmotnoprávne normy uvádzané žalobcom v jeho žalobe. Ako som uviedol v bode 62 vyššie, uvedené pravidlá sú kľúčom pre interpretáciu skutkových okolností a „záväzku“, ktorý navrhovateľ z toho vyvodzuje. Obdobná logika spočívajúca preskúmaní hmotnoprávnych pravidiel na podporu návrhu s cieľom určenia jeho kvalifikácie sa okrem toho nachádza v judikatúre týkajúcej sa ďalších ustanovení tohto nariadenia. ( 123 )

95.

Konkrétne, ak sa navrhovateľ dovoláva ustanovení zmluvy a/alebo právnych predpisov, ktoré sú uplatniteľné len na základe tejto zmluvy, ako sú napríklad ustanovenia týkajúce sa záväzného účinku dohôd a zodpovednosti dlžníka za nesplnenie jeho zmluvných záväzkov ( 124 ), vyvodzuje sa z toho, že návrh je založený na „zmluvnom záväzku“ v zmysle judikatúry Súdneho dvora. Naopak, ak sa navrhovateľ dovoláva právnych predpisov, ktoré sa uplatňujú nezávisle od akéhokoľvek dobrovoľného záväzku, návrh sa v zmysle tejto judikatúry v zásade zakladá na „záväzku z mimozmluvnej zodpovednosti“.

96.

V prípade, že sa žalobca vo svojej žalobe na hmotnoprávne normy neodvoláva, ( 125 ) táto metóda sa zásadne nemení. Ako som totiž uviedol, tieto normy nie sú samy osebe predmetom kvalifikácie. Poskytujú iba hľadisko pre chápanie skutkových okolností a naznačujú právne dôsledky, ktoré z nich žalobca vyvodzuje. Konkrétne, ak žaloba neuvádza hmotnoprávne normy, súd musí vyvodiť z jej ďalších prvkov – ako je opis skutkového stavu alebo žalobné návrhy – „záväzok“, na ktorý sa odvoláva žalobca.

97.

V tomto kontexte „test“ vyplývajúci z rozsudku Brogsitter môže súdu v prípade pochybností umožniť, aby identifikoval záväzok, ktorý slúži ako základ návrhu, z inej perspektívy. Ak sa mu „výklad“ alebo „zohľadnenie“ zmluvy (alebo inej formy dobrovoľného záväzku) zdajú byť „nevyhnutné“ na „preukázanie, či je správanie v súlade s právom, alebo naopak na preukázanie protiprávneho charakteru vytýkaného správania“, ktoré žalobca vytýka žalovanému, súd bude musieť dospieť k záveru, že žaloba sa v podstate zakladá na porušení „zmluvného záväzku“: vytýkané správanie v takom návrhu je protiprávne a zakladá zodpovednosť žalovaného, pokiaľ porušuje taký „záväzok“, čo závisí od ustanovení dotknutej zmluvy a na ňu použiteľného práva. Naopak, pokiaľ sa žaloba zakladá na porušení všeobecnej povinnosti uloženej zákonom, nebude nutné uskutočniť „výklad“ alebo „zohľadnenie“ zmluvy na určenie, či žalobou vytýkané správanie je protiprávne, keďže povinnosť existuje nezávisle od zmluvy: protiprávnosť takého správania bude závisieť od právnych predpisoch stanovujúcich takú povinnosť. ( 126 )

98.

Ako uviedla Komisia, rozsudok Brogsitter umožňuje súdu kvalifikovať návrh ako „zmluvný“ alebo vyplývajúci z „mimozmluvnej zodpovednosti“ v závislosti od kritéria, vo vzťahu ku ktorému bude musieť posúdiť zákonnosť údajného konania, ktoré žalobca žalovanému vytýka, a podľa toho, či ide o zmluvu a na ňu uplatniteľné právo alebo o právnu normu ukladajúcu všeobecnú povinnosť nezávisle od takej zmluvy. Podľa môjho názoru takto vyložená metóda vychádzajúca z rozsudku Kalfelis, ako aj metóda vychádzajúca z rozsudku Brogsitter povedú vo veľkej väčšine prípadov k rovnakému výsledku, keďže sporné správanie a kritérium na posúdenie zákonnosti v zásade závisia od toho, čo uvádza navrhovateľ v žalobe.

99.

Rozsudok Brogsitter môže však korigovať osobitné prípady, v ktorých sa navrhovateľ dovoláva predpisov, ktoré sú vo vnútroštátnom práve považované za predpisy v oblasti deliktov, a ukladajú dodržovanie zmluvných záväzkov, takže ich porušenie predpokladá porušenie zmluvy. Konkrétne mám na mysli prípady, v ktorých porušenie „zmluvného záväzku“ predstavuje samo osebe delikt. ( 127 ) V týchto prípadoch rozhodnutie o žalobe predpokladá predovšetkým „výklad“ alebo „zohľadnenie“ dotknutej zmluvy na účely konštatovania takého porušenia a v dôsledku toho aj existencie tvrdeného deliktu. Taká žaloba teda v skutočnosti vyvoláva predovšetkým otázky zmluvnej povahy. Treba teda usudzovať, že taká žaloba sa zakladá v podstate na porušení „zmluvného záväzku“, keďže „záväzok z mimozmluvnej zodpovednosti“, na ktorý sa navrhovateľ odvoláva, neexistuje samostatne.

100.

Z toho vyplýva, že keď sa navrhovateľ vo svojej žalobe odvoláva na hmotnoprávne pravidlá ukladajúce všeobecnú povinnosť a nezdá sa, že by bolo „nevyhnutné“ určiť obsah zmluvy na účely posúdenia zákonného či nezákonného charakteru vytýkaného správania, návrh je založený na „záväzku z mimozmluvnej zodpovednosti“, a teda patrí do „vecí nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 7 bod 2 nariadenia Brusel Ia. ( 128 )

101.

Naopak, ak nezávisle od uvádzaných právnych noriem môže súd posúdiť zákonnosť vytýkaného správania odkazom na zmluvu, návrh je v podstate založený na „zmluvnom záväzku“, a teda patrí do „zmluvných vec[í]“ v zmysle článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia.

102.

Treba však uviesť dve spresnenia. V prvom rade poznamenávam, že pri doslovnom výklade by rozsudok Brogsitter mohol naznačovať, že „výklad“ alebo „zohľadnenie“ zmluvy by v žiadnom okamihu nemali vstupovať do preskúmania protiprávneho konania, ak má návrh na určenie zodpovednosti patriť do „vec[í] nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“.

103.

V tejto súvislosti sa často môže stať, že v rámci návrhu na určenie mimozmluvnej zodpovednosti, sa vyskytne tiež predbežná alebo incidenčná otázka zmluvného rázu. Ako spresním v bode 123 nižšie, v prejednávanej veci ide o takýto prípad. V prejednávanej veci je totiž potrebné najprv vyložiť zmluvu zaväzujúcu Wikingerhof a Booking.com s cieľom preukázať existenciu niektorých skutočností vytýkaných jednou spoločnosťou druhej z hľadiska práva hospodárskej súťaže. ( 129 )

104.

Pritom podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora na účely nariadenia Brusel Ia musí byť návrh kvalifikovaný vzhľadom na hlavné právne otázky, ktoré sú v ňom nastolené. Existencia jednoduchej predbežnej alebo incidenčnej otázky zmluvného rázu, o ktorej musí súd rozhodnúť pre vyriešenie sporu, nemôže prevážiť nad kvalifikáciou predmetného návrhu. ( 130 ) Ak by to tak nebolo, znamenalo by to súdu s právomocou rozhodovať v zmluvných veciach priznať právomoc na prejednávanie návrhu, ktorý v podstate nenastoľuje zmluvné otázky a ktorý preto nevykazuje osobitne úzku väzbu s týmto súdom. Taký výsledok by bol v rozpore s cieľom blízkosti a s cieľom riadneho výkonu spravodlivosti. ( 131 ) Rozsudok Brogsitter teda nemožno vykladať v opačnom zmysle.

105.

V druhom rade z rozsudku Brogsitter jasne nevyplýva, či sa „nevyhnutnosť“ výkladu alebo zohľadnenia zmluvy na účely určenia, či návrh na určenie zodpovednosti patrí do „zmluvných vecí“ alebo do „vecí nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“, posudzuje výlučne vzhľadom na uvedené nároky formulované žalobcom alebo aj vo vzťahu k prípadnému prostriedku obrany vznesenému žalovaným na konajúcom súde s cieľom namietať proti týmto nárokom.

106.

Mám na mysli napríklad situáciu, v ktorej by osoba podala žalobu na určenie mimozmluvnej zodpovednosti za porušenie autorského práva a v rámci ktorej by žalovaný namietol existenciu licenčnej zmluvy medzi stranami. Keďže predpokladom protiprávneho konania spočívajúceho v porušovaní práv duševného vlastníctva je, aby tretia osoba využívala chránené dielo, na ktoré sa vzťahujú výlučné práva, ktoré k nemu zákon priznáva nositeľovi týchto práv a to bez jeho predchádzajúceho súhlasu, ( 132 ) súd by na účely rozhodnutia o dôvodnosti tejto žaloby musel vyložiť zmluvu s cieľom určiť, či táto zmluva povoľuje vytýkané používanie diela alebo nie. Možno tiež uviesť príklad návrhu na určenie mimozmluvnej zodpovednosti podaný osobou, ktorej bola spôsobená ujma na zdraví, ku ktorej došlo pri používaní športového vybavenia, proti prenajímateľovi tohto vybavenia, proti ktorej by sa žalovaný bránil klauzulou nájomnej zmluvy, ktorej cieľom je údajne čiastočne alebo v celom rozsahu zbaviť ho zodpovednosti za takúto škodu.

107.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v štádiu skúmania svojej právomoci súd, na ktorý bola podaná žaloba, nemá posudzovať prípustnosť alebo dôvodnosť návrhu, ale má sa obmedziť na identifikáciu väzby so štátom sídla súdu, ktorá odôvodňuje jeho právomoc podľa jedného ustanovenia nariadenia Brusel Ia. Na tento účel môže uvedený súd považovať za preukázané príslušné tvrdenia žalobcu. ( 133 ) Inými slovami súd, na ktorý bola podaná žaloba, musí určiť svoju právomoc z hľadiska návrhu formulovaného žalobcom, pričom dôvody obrany uvádzané žalovaným sú v tomto ohľade irelevantné. ( 134 )

108.

V zhode s touto logikou Súdny dvor uviedol, že súd, na ktorý bola podaná žaloba o vykonanie zmluvy, má na základe článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia právomoc dokonca aj vtedy, keď žalovaný namieta, ako prostriedok obrany, neexistenciu (alebo neplatnosť) tejto zmluvy. ( 135 ) Analogicky súd, na ktorý bol podaný návrh založený na „záväzku z mimozmluvnej zodpovednosti“, nemôže dospieť k záveru, že patrí do „zmluvných vec[í]“ z toho jediného dôvodu, že žalovaný namietol, ako prostriedok obrany, existenciu zmluvy medzi účastníkmi. Ani v tomto prípade nemožno rozsudok Brogsitter vykladať v opačnom zmysle. Otázka prípadného odôvodnenia nároku alebo zbavenia zodpovednosti tu tiež predstavuje jednoduchú incidenčnú otázku v rámci skúmania existencie protiprávneho konania.

109.

Takýto výklad podľa môjho názoru zaručuje právnu istotu, keďže umožňuje konajúcemu súdu overiť jeho právomoc ab initio, vzhľadom na návrh bez toho, aby bol nútený pristupovať k dôkladnej meritórnej analýze a nezávisle od toho, či sa žalovaný zúčastňuje konania. ( 136 ) Naopak, bolo by v rozpore so zásadou právnej istoty a v rozpore s cieľom vysokej úrovne predvídateľnosti pravidiel právomoci, ak by sa uplatniteľnosť článku 7 bodu 1 alebo článku 7 bodu 2 nariadenia Brusel Ia mohla meniť v závislosti od existencie takéhoto prostriedku obrany, ktorý môže žalovaný predniesť oneskorene. ( 137 ) Okrem toho by to znamenalo, že na negovanie právomoci vo „veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ upravenej v uvedenom článku 7 bode 2 by žalovanému stačilo uplatniť existenciu zmluvy viažucej ho so žalobcom. ( 138 )

110.

Tento výklad, ktorý navrhujem, je podľa môjho názoru potvrdený rozsudkom Hi Hotel HCF ( 139 ). Vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, vyhlásený krátko po rozsudku Brogsitter, sa navrhovateľ v súlade s článkom 7 bodom 2 nariadenia Brusel Ia obrátil na súd so žalobou na určenie mimozmluvnej zodpovednosti založenou na porušení jeho autorských práv. Žalovaný proti tejto žalobe uplatnil zmluvu, ktorá bola predtým uzavretá medzi účastníkmi a ktorá podľa jeho názoru upravovala prevod autorských práv v jeho prospech a z tohto dôvodu namietal proti existencii protiprávneho konania a namietal, že by bolo uvedené ustanovenie relevantné. Súdny dvor však v podstate pripomenul, že súd, na ktorý bola žaloba podaná, musí určiť svoju právomoc vzhľadom na mimozmluvnú povahu žaloby formulovanú žalobcom, pričom prostriedok obrany spočívajúci na zmluve a uplatnený žalovaným je irelevantný. ( 140 )

111.

Pred dokončením tejto časti treba ešte preskúmať dva body. V prvom rade, ako uviedla Komisia na pojednávaní, táto kvalifikácia návrhu sa nepoužije uvedeným spôsobom vtedy, keď strany uzatvorili poistnú zmluvu, spotrebiteľskú zmluvu alebo pracovnú zmluvu. Na rozdiel od pravidiel osobitnej právomoci článku 7 nariadenia Brusel Ia ( 141 ) totiž oddiely 3, 4 a 5 kapitoly II tohto nariadenia, ktoré sa týkajú návrhov „vo veciach poistenia“, „vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom“ a „vo veciach individuálnych pracovných zmlúv“ sledujú cieľ ochrany slabšej strany zmluvy – poisteného, spotrebiteľa alebo zamestnanca – ( 142 ) a majú kogentnú povahu. Ide teda o to, aby sa zabránilo tomu, aby druhá zmluvná strana mohla obchádzať pravidlá týchto oddielov nariadenia tým, že založí svoj nárok na mimozmluvnej zodpovednosti. Okrem toho uvedené oddiely ako také nesledujú cieľ blízkosti a určenie zmluvného záväzku, na ktorom je založený návrh žalobcu, nie je nevyhnutné na fungovanie kritérií právomoci, ktoré uvedené oddiely upravujú. Všetky návrhy podané zmluvnými stranami podobných zmlúv, ktoré sa týkajú sporu vzniknutého pri plnení takýchto zmlúv, teda v zásade patria do pôsobnosti uvedených oddielov nariadenia bez ohľadu na ich právny základ. ( 143 )

112.

V druhom rade ide o to, či, ako to navrhuje časť právnej vedy, ( 144 ) treba priznať súdu, ktorý má na základe článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia právomoc prejednávať nároky v „zmluvných veciach“ tiež akcesorickú právomoc na prejednávanie nárokov z „mimozmluvnej zodpovednosti“, ktoré sú úzko spojené so zmluvnými nárokmi, a to najmä v sporoch, z ktorých vyplýva možný súbeh nárokov zo zodpovedností. Konkrétne ide o to, či sa v tomto ohľade má spresniť rozsudok Kalfelis.

113.

Zdôrazňujem, že táto otázka sa odlišuje od otázky kvalifikácie, o ktorej sa diskutovalo v predchádzajúcich bodoch. Ak sa totiž návrh spočívajúci na právnych základoch mimozmluvnej zodpovednosti podľa vnútroštátneho práva má na základe rozsudku Brogsitter kvalifikovať ako „zmluvný“ v zmysle článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia, nemožno ho už vzhľadom na túto kvalifikáciu podať na súd s právomocou rozhodovať vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti podľa článku 7 bodu 2 tohto nariadenia. Naopak, ak by sa pripustila právomoc súdu rozhodujúceho o zmluve na prejednanie nárokov „z mimozmluvnej zodpovednosti“, v autonómnom zmysle tohto pojmu, ktoré sú akcesorické k „zmluvným“ nárokom, nebránilo by to žalobcovi, aby sa rozhodol uplatniť nároky z „mimozmluvnej zodpovednosti“ na tom istom súde s právomocou rozhodovať vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti, v súlade s uvedeným článkom 7 bod 2. Jednoducho by mal tiež možnosť predložiť všetko na súd s právomocou rozhodovať spory zo zmluvy.

114.

Je pravda, že zásada, podľa ktorej vedľajší nárok sa riadi rovnakou úpravou ako hlavný nárok, nie je judikatúre týkajúcej sa nariadenia Brusel Ia úplne cudzia. ( 145 ) Okrem toho pripustiť takú vedľajšiu právomoc by opätovne predstavovalo výhody z hľadiska riadneho výkonu spravodlivosti, keďže by to umožnilo najmä prispieť v určitom rozsahu k hospodárnosti konania.

115.

Podľa môjho názoru však platí, že v súčasnom znení nariadenie Brusel I takéto riešenie neumožňuje. Pripomínam totiž, že pravidlá osobitnej právomoci stanovené nariadením Brusel Ia závisia od „veci“, o ktorú ide v spore. Článok 7 bod 1 a článok 7 bod 2 tohto nariadenia jasne rozlišujú medzi „zmluvný[mi]“ návrhmi a návrhmi týkajúcimi sa „nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“. Nie je teda možné spojiť návrhy, ktoré patria do druhej kategórie s týmto článkom 7 bodom 1 bez toho, aby došlo k nesprávnemu výkladu tohto systému a rozširovať pôsobnosť tohto ustanovenia – ktoré v zásade treba vykladať reštriktívne – nad rámec toho, čo vyžaduje jeho cieľ, teda zaistiť, aby mohol spory týkajúce sa v podstate zmluvných otázok preskúmavať, podľa voľby žalobcu, súd, ktorý má k spornému zmluvnému záväzku najbližšie. ( 146 ) Prináležalo by podľa môjho názoru normotvorcovi Únie, aby takú vedľajšiu právomoc upravil buď tým, že v tomto zmysle zmení uvedený článok 7 bod 1, alebo tým, že premení pravidlo súvislosti upravené v článku 30 nariadenia Brusel Ia na pravidlo určenia právomoci. ( 147 ) Medzičasom, ako som uviedol v bode 85 vyššie, má žalobca, ktorý má záujem o hospodárnosť konania, možnosť predniesť všetky svoje návrhy na súdoch členského štátu bydliska žalovaného, v súlade s článkom 4 ods. 1 tohto nariadenia.

116.

So zreteľom na judikatúru Súdneho dvora, ako bolo objasnené v dvoch predchádzajúcich častiach týchto návrhov, je podľa môjho názoru málo pochýb o kvalifikácii takého návrhu na určenie občianskoprávnej zodpovednosti, aký v prejednávanej veci podala Wikingerhof proti spoločnosti Booking.com.

117.

Pripomínam, že skutočnosť, že tieto dve spoločnosti sú viazané zmluvou, nestačí pre záver, že tento návrh patrí do „zmluvných vec[í]“ v zmysle článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia. Otázka, či by žalobca vo veci samej mohol hypoteticky založiť svoj návrh na porušení tejto zmluvy, ( 148 ) tiež nie je v tomto ohľade rozhodujúca.

118.

Ako som totiž uvádzal v celom texte týchto návrhov, na to, aby sa taký návrh, ako je návrh spoločnosti Wikingerhof, zaradil do „zmluvn[ých] vec[í]“ v zmysle článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia alebo do „vec[í] nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 7 bodu 2 tohto nariadenia, je závislé od jeho základu, teda od záväzku, na ktorom je tento návrh (skutočne) založený.

119.

V prejednávanej veci sa Wikingerhof v žalobe dovoláva nemeckých právnych noriem práva hospodárskej súťaže. Tieto ustanovenia majú chrániť trh a na tento účel ukladajú všetkým spoločnostiam povinnosti. Bez ohľadu na to, či je nemecké právo skutočne na túto žalobu uplatniteľné, čo nie je v predbežnom štádiu skúmania právomoci s konečnou platnosťou určené, ( 149 ) odvolávanie sa na predmetné pravidlá znamená, že uvedená spoločnosť vo svojej žalobe tvrdí porušenie všeobecnej povinnosti uloženej zákonom nezávisle od zmluvy alebo iného dobrovoľného záväzku, ktorého sa dopustila Booking.com. Táto žaloba je teda založená na „záväzku z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia Brusel Ia. ( 150 )

120.

Povaha záväzku ako záväzku „z mimozmluvnej zodpovednosti“ je ešte potvrdená, ako to správne uviedla Wikingerhof a Komisia, rozsudkom CDC Hydrogen Peroxide ( 151 ). V tomto rozsudku, ktorý ako pripomínam, sa týkal žaloby o náhradu škody, ktorú na základe právnych noriem práva hospodárskej súťaže podali kupujúci ( 152 ) chemického výrobku proti podnikom vyrábajúcim tento výrobok, keďže tieto podniky sa zúčastnili na dohode obmedzujúcej súťaž, v rámci ktorej najmä stanovovali ceny predmetného výrobku, Súdny dvor rozhodol, že hoci je pravda, že kupujúci sa zásobovali v rámci zmluvných vzťahov s rozličnými účastníkmi dotknutého kartelu, „udalosť, ktorá spôsobila údajnú škodu, nespočíva v prípadnom porušení zmluvných povinností, ale v obmedzení zmluvnej slobody z dôvodu tohto kartelu, pričom toto obmedzenie spôsobovalo nemožnosť kupujúceho zásobovať sa za cenu určenú na základe pravidiel trhu“ ( 153 ).

121.

Podobne sa v prejednávanom prípade Wikingerhof nedovoláva porušenia zmluvy, ktorá ju viaže so spoločnosťou Booking.com, zo strany tejto spoločnosti, ale skutočnosti, že sa Booking.com dopustila zneužitia dominantného postavenia tým, že jej nanucuje nespravodlivé obchodné podmienky, najmä prostredníctvom všeobecných podmienok, ktoré uplatňuje v rámci ich vzťahu.

122.

Ako totiž zdôrazňuje Komisia, na „preukázanie, či je správanie v súlade s právom, alebo naopak na preukázanie protiprávneho charakteru vytýkaného správania“, sa nezdá „nevyhnutné“ vykladať zmluvu, ktorá zaväzuje účastníkov konania vo veci samej, v zmysle rozsudku Brogsitter, aj keď sa uvádzané údajné protisúťažné konanie prejavuje v ich zmluvnom vzťahu. ( 154 )

123.

Je pravda, že keďže k rôznym postupom vytýkaným spoločnosťou Wikingerhof spoločnosti Booking.com ( 155 ) dochádza v rámci ich zmluvného vzťahu, na preukázanie existencie týchto postupov môže byť nevyhnutné určiť presný obsah ich záväzkov. V tejto súvislosti poznamenávam, že Wikingerhof tvrdí, že keď Booking.com predstavuje ceny jej hotela ako výhodnejšie, neexistuje zmluvný základ pre tento postup. Keďže sa účastníci konania v tejto otázke nezhodujú, ( 156 ) súd možno bude musieť vyložiť všeobecné podmienky spoločnosti Booking.com s cieľom určiť ich obsah, čo by nepopierateľne predstavovalo otázku zmluvného práva, ktorá patrí do lex contractus.

124.

Išlo by tu však o jednoduchú predbežnú otázku, ktorá sama osebe nevedie ku kvalifikácii návrhu. Po vyriešení tejto predbežnej otázky a preukázaní existencie vytýkaných postupov bude musieť súd rozhodnúť o hlavnej otázke zákonnosti týchto postupov, ktorá určuje základ a rozsah nároku na náhradu škody. ( 157 )

125.

Pritom rozhodujúcim hľadiskom na posudzovanie zákonnosti tohto postupu nie je zmluva alebo normy, ktoré sa na ňu vzťahujú, ale, opakujem, pravidlá práva hospodárskej súťaže. Hlavná otázka, či postupy spoločnosti Booking.com zakladajú jej zodpovednosť, závisí od kritérií zákazu zneužívania dominantného postavenia, ako ich stanovujú tieto pravidlá.

126.

Ako uvádza vnútroštátny súd a ako tvrdí Wikingerhof a Komisia, otázka, či sa Booking.com dopustila zneužitia dominantného postavenia v zmysle uvedených ustanovení práva hospodárskej súťaže, sa ďalej delí na viaceré podotázky, a to v podstate, po prvé, aké je vymedzenie relevantného trhu, po druhé, aký je pomer síl medzi podnikmi na tomto trhu – s cieľom zistiť, či má Booking.com na ňom dominantné postavenie – ako aj po tretie, aké sú prípadné účinky postupov vytýkaných tejto spoločnosti na tento trh – s cieľom zistiť, či táto spoločnosť zneužíva toto prípadné postavenie.

127.

Tu však ide čisto iba o otázky práva hospodárskej súťaže, o ktorých treba rozhodnúť z hľadiska vnútroštátneho práva určeného na základe článku 6 bodu 3 nariadenia Rím II.

128.

Zmluva je o to menej určujúca na rozhodnutie o tom, či sú postupy namietané spoločnosťou Wikingerhof zákonné alebo nezákonné vzhľadom na to, že, ako zdôrazňuje Komisia, táto zmluva v tejto súvislosti dokonca ani nepredstavuje prostriedok obrany spoločnosti Booking.com ( 158 ). Na rozdiel od prípadu žaloby pre porušenie práv duševného vlastníctva, voči ktorej by žalovaný namietal licenčnú zmluvu, uvedeného v bode 106 vyššie, vytýkané postupy, aj keby boli nezákonné, by sa nestali zákonným z toho dôvodu, že sa na ne vzťahujú, sčasti alebo celkom, ustanovenia zmluvy alebo všeobecné podmienky, ktoré sa uplatňujú na zmluvu, keďže zmluva nemôže „povoliť“ konanie, ktoré je v rozpore s právom hospodárskej súťaže.

129.

So zreteľom na vyššie uvedené zastávam názor, že taká žaloba, ako je žaloba podaná spoločnosťou Wikingerhof, spadá pod „veci mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia Brusel Ia.

130.

Ako zdôraznili Wikingerhof a Komisia, tento výklad je v súlade s cieľom blízkosti sledovaným článkom 7 bodom 2 nariadenia Brusel Ia. Súd s právomocou rozhodovať vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti je totiž najvhodnejší na to, aby rozhodol o hlavných otázkach položených v rámci tejto žaloby, najmä pokiaľ ide o zhromažďovanie a posúdenie dôkazov, ktoré sú v tejto súvislosti relevantné, či už ide o relevantný trh, pomer síl na tomto trhu alebo o účinky vytýkaných postupov na uvedenom trhu. ( 159 )

131.

Okrem toho uvedený výklad umožňuje zabezpečiť súlad medzi vecnou pôsobnosťou článku 7 bodu 2 nariadenia Brusel Ia a článku 6 ods. 3 nariadenia Rím II.

132.

Výklad navrhovaný v týchto návrhoch nie je spochybnený tvrdením spoločnosti Booking.com a českej vlády, podľa ktorého taká žaloba, akou je žaloba spoločnosti Wikingerhof, patrí do „zmluvných vec[í]“ v zmysle článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia z toho dôvodu, že Wikingerhof sa podaním žaloby o zdržanie sa údajne protisúťažných postupov v skutočnosti usilovala o zmenu všeobecných podmienok spoločnosti Booking.com vo svoj prospech, a tým aj získať nové práva vyplývajúce zo zmluvy.

133.

Keďže má totiž Wikingerhof svojou žalobou v úmysle nie ukončiť zmluvný vzťah, ktorý ju spája so spoločnosťou Booking.com, ale zabezpečiť, aby tento pretrval pri dodržaní pravidiel práva hospodárskej súťaže, Booking.com bude musieť, za predpokladu, že táto žaloba je dôvodná, zásadne prispôsobiť svoje správanie voči žalobkyni vo veci samej, vrátane všeobecných podmienok, ktoré uplatňuje v rámci tohto vzťahu, medziam stanovených týmto právom. V tomto ohľade nie je v tejto oblasti podľa mojich vedomostí neobvyklé, že ukončenie zneužívania dominantného postavenia založí nové práva pre navrhovateľa, napríklad ak zneužitie spočíva v odmietnutí predaja alebo stanovení zneužívajúcich cien. V prvom prípade by ukončenie zneužívania konkrétne znamenalo, že podnik v dominantnom postavení by bol nútený uzatvoriť zmluvu s navrhovateľom a v druhom prípade – trochu zjednodušene – znížiť svoje ceny v prospech navrhovateľa.

134.

Uvedený výklad nie je spochybnený ani tvrdením spoločnosti Booking.com, podľa ktorého cieľom návrhu spoločnosti Wikingerhof je dosiahnutie čiastočnej neplatnosti zmluvy, ktorou sú viazané tieto dve spoločnosti, keďže vyžaduje overenie toho, či sú určité ustanovenia všeobecných podmienok v rozpore s právom hospodárskej súťaže a v dôsledku toho neplatné.

135.

Je pravda, že žaloba na určenie neplatnosti zmluvy spadá pod článok 7 bod 1 nariadenia Brusel Ia. ( 160 ) Ako však uviedla Wikingerhof na pojednávaní v odpovedi na otázku Súdneho dvora, jej žaloba nie je žalobou o určenie neplatnosti zmluvy, ktorá ju viaže k spoločnosti Booking.com na základe pravidiel zmluvného práva týkajúcich sa podmienok uzatvárania zmlúv vo svojej žalobe nedomáha neplatnosti. V tejto súvislosti by protiprávnosť predmetných ustanovení všeobecných podmienok predstavovala nanajvýš nepriamy dôsledok tohto návrhu. ( 161 )

136.

Tento výklad nie je spochybnený ani tvrdením spoločnosti Booking.com, podľa ktorého návrh spoločnosti Wikingerhof patrí do „zmluvných vec[í]“ v zmysle článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia, keďže uvedená spoločnosť „slobodne súhlasila“ v zmysle judikatúry týkajúcej sa tohto ustanovenia so všeobecnými podmienkami spoločnosti Booking.com, a to dokonca aj za predpokladu, že táto spoločnosť má dominantné postavenie.

137.

Tvrdenie spoločnosti Booking.com by podľa môjho názoru bolo dôvodné, ak by bol procesný kontext obrátený. Ak by táto spoločnosť podala na súd žalobu o plnenie záväzkov vyplývajúcich zo všeobecných podmienok a Wikingerhof by ako prostriedok obrany popierala, že „slobodne súhlasila“ s týmito všeobecnými podmienkami, ktorých presadzovanie spoločnosťou Booking.com je prejavom zneužitia jej postavenia nezlučiteľného s právom hospodárskej súťaže, táto žaloba by patrila do „zmluvných vec[í]“ v zmysle článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia. ( 162 ) Ako som totiž uviedol, táto kvalifikácia závisí od návrhu žalobcu, a nie od prostriedkov obrany uplatnených žalovaným.

138.

V prejednávanej veci to však tak nie je. Wikingerhof sa ako navrhovateľ dovoláva „záväzku z mimozmluvnej zodpovednosti“ vyplývajúcej z údajného porušenia právnych noriem práva hospodárskej súťaže. V tomto procesnom kontexte musí konajúci súd na účely určenia svojej právomoci považovať tvrdenia spoločnosti Wikingerhof za preukázané, a to vrátane skutočnosti, že bola nútená odsúhlasiť sporné všeobecné podmienky z dôvodu dominantného postavenia spoločnosti Booking.com. Táto uvedená spoločnosť teda nemôže zmeniť kvalifikáciu návrhu žalobkyne vo veci samej tým, že na svoju obranu uvádza tvrdenie, že Wikingerhof „slobodne súhlasila“ s uvedenými všeobecnými podmienkami.

139.

Napokon výklad navrhovaný v týchto návrhoch nie je spochybnený rozsudkom Apple Sales International a i. ( 163 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že dohoda o voľbe právomoci v zmysle článku 25 nariadenia Brusel Ia obsiahnutá v zmluve medzi distribútorom a jeho dodávateľom sa môže uplatniť na žalobu o náhradu škody podanú prvým uvedeným podnikom proti druhému uvedenému podniku na základe článku 102 ZFEÚ vtedy, keď sa údajné zneužitie dominantného postavenia prejaví, ako v prejednávanej veci, v ich zmluvných vzťahoch. ( 164 )

140.

Ako som totiž uviedol v bode 89 vyššie, dohoda o voľbe právomoci sa môže v závislosti od jej znenia týkať všetkých sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom. ( 165 ) Tento „test“ nevyžaduje nič viac ani nič menej ako (dostatočne priamu) väzbu medzi dotknutou zmluvou a spornou žalobou. Právny základ predmetnej žaloby nie je v tomto kontexte rozhodujúci. Podobná dohoda sa teda môže uplatniť, tak pokiaľ ide o žalobu v „zmluvných veciach“ v zmysle článku 7 bodu 1 nariadenia Brusel Ia, ako aj na žalobu vo „veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 7 bod 2 tohto nariadenia, pokiaľ taká väzba existuje. ( 166 ) V dôsledku toho je výklad, podľa ktorého taká žaloba na určenie občianskoprávnej zodpovednosti, ako je žaloba podaná spoločnosťou Wikingerhof proti spoločnosti Booking.com, patrí do „vec[í] nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“, úplne zlučiteľný s rozsudkom Apple Sales International a i. ( 167 )

141.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku, ktorú položil Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) vo veci C‑59/19, takto:

Článok 7 bod 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že žaloba na určenie občianskoprávnej zodpovednosti založená na porušení právnych noriem práva hospodárskej súťaže patrí do „vec[í] nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle tohto ustanovenia, vrátane prípadu, keď sú žalobca a žalovaný stranami jednej zmluvy a údajné protisúťažné konanie, ktoré žalobca vytýka žalovanému, sa prejavuje v ich zmluvnom vzťahu.