1.

Článok 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sa dotknutý štátny príslušník tretej krajiny môže proti zmene vykonanej správnym orgánom, pokiaľ ide o cieľovú krajinu uvedenú v skoršom rozhodnutí o návrate, odvolať len prostredníctvom opravného prostriedku podaného na správny orgán bez toho, aby bolo zaručené neskoršie súdne preskúmanie rozhodnutia tohto orgánu. V takomto prípade sa zásada prednosti práva Únie, ako aj právo na účinnú súdnu ochranu zaručené článkom 47 Charty základných práv Európskej únie majú vykladať v tom zmysle, že od vnútroštátneho súdu rozhodujúceho o opravnom prostriedku, ktorým sa z hľadiska práva Únie napáda zákonnosť rozhodnutia o návrate spočívajúceho v takejto zmene cieľovej krajiny, vyžadujú, aby vyhlásil, že má právomoc o tomto opravnom prostriedku rozhodnúť.

2.

Článok 33 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú z dôvodu, že žiadateľ prišiel na územie dotknutého členského štátu cez štát, v ktorom nie je vystavený prenasledovaniu alebo riziku vážneho bezprávia v zmysle vnútroštátneho ustanovenia preberajúceho článok 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany, alebo v ktorom je zaručená primeraná úroveň ochrany.

3.

Smernica 2013/32 v spojení s článkom 18 Charty základných práv Európskej únie a so zásadou lojálnej spolupráce vyplývajúcou z článku 4 ods. 3 ZEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že ak bola žiadosť o azyl predmetom zamietavého rozhodnutia, ktoré bolo potvrdené právoplatným súdnym rozhodnutím predtým, ako bol konštatovaný rozpor uvedeného rozhodnutia o zamietnutí s právom Únie, rozhodujúci orgán v zmysle článku 2 písm. f) smernice 2013/32 nie je povinný túto žiadosť z úradnej moci posúdiť. Článok 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že existencia rozsudku Súdneho dvora, ktorým sa konštatuje, že s právom Únie nie je zlučiteľná vnútroštátna právna úprava umožňujúca zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú z dôvodu, že žiadateľ prišiel na územie dotknutého členského štátu cez štát, v ktorom nie je vystavený prenasledovaniu alebo riziku vážneho bezprávia alebo v ktorom je zaručená primeraná úroveň ochrany, predstavuje novú skutočnosť týkajúcu sa posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu v zmysle tohto ustanovenia. Okrem toho uvedené ustanovenie nie je uplatniteľné na následnú žiadosť v zmysle článku 2 písm. q) tejto smernice v prípade, keď rozhodujúci orgán konštatuje, že právoplatné zamietnutie skoršej žiadosti je v rozpore s právom Únie. Od uvedeného orgánu sa takéto konštatovanie nevyhnutne vyžaduje v prípade, keď tento rozpor vyplýva z rozsudku Súdneho dvora alebo ak ho incidenčne konštatoval vnútroštátny súd.

4.

Smernica 2008/115 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, sa majú vykladať v tom zmysle, že povinnosť štátneho príslušníka tretej krajiny natrvalo sa zdržiavať v tranzitnom priestore, ktorého obvod je ohraničený a uzatvorený, vo vnútri ktorého je pohyb tohto štátneho príslušníka obmedzený a monitorovaný a z ktorého tento štátny príslušník nemôže legálne odísť v žiadnom smere, je zrejmým odňatím slobody, ktoré je charakteristickým znakom „zaistenia“ v zmysle uvedených smerníc.

5.

Článok 43 smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že nedovoľuje zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu v tranzitnom priestore na obdobie dlhšie ako štyri týždne.

6.

Články 8 a 9 smernice 2013/33 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia po prvé tomu, aby bol žiadateľ o medzinárodnú ochranu zaistený len z dôvodu, že nemôže zabezpečiť svoje potreby, po druhé tomu, aby k tomuto zaisteniu došlo bez predchádzajúceho prijatia odôvodneného rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie a bez toho, aby sa preskúmala nevyhnutnosť a primeranosť takéhoto opatrenia, a po tretie tomu, aby neexistovalo žiadne súdne preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie tohto žiadateľa. Naopak, článok 9 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že členským štátom neukladá povinnosť stanoviť maximálnu dobu zaistenia, pokiaľ ich vnútroštátne právo zaručí, že zaistenie potrvá len po dobu trvania dôvodu tohto zaistenia a že správne konanie týkajúce sa tohto dôvodu sa vykoná s náležitou starostlivosťou.

7.

Článok 15 smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni po prvé tomu, aby bol štátny príslušník tretej krajiny zaistený len z dôvodu, že voči nemu bolo vydané rozhodnutie o návrate a že nemôže zabezpečiť svoje potreby, po druhé tomu, aby sa toto zaistenie uskutočnilo bez predchádzajúceho prijatia odôvodneného rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie a bez toho, aby bola preskúmaná nevyhnutnosť a primeranosť takéhoto opatrenia, po tretie tomu, aby neexistovalo žiadne súdne preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie, a po štvrté tomu, aby toto predmetné zaistenie mohlo trvať viac ako osemnásť mesiacov a aby sa v ňom pokračovalo, aj keď prípravy na odsun už neprebiehajú alebo sa už nevykonávajú s náležitou starostlivosťou.

8.

Zásada prednosti práva Únie, ako aj právo na účinnú súdnu ochranu zaručené článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že od vnútroštátneho súdu vyžadujú, aby v prípade, že neexistuje vnútroštátne ustanovenie stanovujúce súdne preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie žiadateľov o medzinárodnú ochranu alebo štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá, vyhlásil, že má právomoc o zákonnosti takéhoto zaistenia rozhodnúť, a tento súd oprávňujú na bezodkladné prepustenie dotknutých osôb, ak sa domnieva, že toto umiestnenie predstavuje zaistenie odporujúce právu Únie.

Článok 26 smernice 2013/33 sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby žiadateľ o medzinárodnú ochranu, ktorého zaistenie sa skončilo a bolo posúdené ako protiprávne, mohol na súde s právomocou podľa vnútroštátneho práva uplatniť svoje právo na získanie buď finančného príspevku, ktorý mu umožní ubytovať sa, alebo ubytovania v materiálnej forme, pričom tento súd má na základe práva Únie možnosť nariadiť predbežné opatrenia do času vydania jeho konečného rozhodnutia.

Zásada prednosti práva Únie a právo na účinnú súdnu ochranu zaručené článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že v prípade, že neexistuje vnútroštátne ustanovenie stanovujúce súdne preskúmanie práva na ubytovanie v zmysle článku 17 smernice 2013/33, vyžadujú, aby vnútroštátny súd vyhlásil, že má právomoc rozhodnúť o opravnom prostriedku, ktorým sa má takéto právo zaručiť.