1

Komisia uskutočnila v dňoch 23. až 27. novembra 2015 vyšetrovanie, ktoré bolo základom tohto sporu. Toto vyšetrovanie, vedené pod číslom RD 2/2015/023/CZ, sa týkalo realizácie programu rozvoja vidieka EPFRV os 2 (2007 – 2013, opatrenia súvisiace s plochou) Českou republikou, pokiaľ ide o systém riadenia a kontroly používaný v Českej republike, v rámci opatrení na rozvoj vidieka, a to agroenvironmentálnych opatrení alebo opatrení na zmiernenie prírodných znevýhodnení. Toto vyšetrovanie nadväzovalo na predchádzajúce vyšetrovanie Komisie z roku 2011 uskutočnené v Českej republike pod referenčným číslom RD 2/2011/013/CZ.

2

Na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1306/2013 zo 17. decembra 2013 o financovaní, riadení a monitorovaní spoločnej poľnohospodárskej politiky a ktorým sa zrušujú nariadenia Rady (EHS) č. 352/78, (ES) č. 165/94, (ES) č. 2799/98, (ES) č. 814/2000, (ES) č. 1290/2005 a (ES) č. 485/2008 (Ú. v. EÚ L 347, 2013, s. 549), a na základe vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 809/2014 zo 17. júla 2014, ktorým sa stanovujú pravidlá uplatňovania nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1306/2013 v súvislosti s integrovaným administratívnym a kontrolným systémom, opatreniami na rozvoj vidieka a krížovým plnením (Ú. v. EÚ L 227, 2014, s. 69), v znení zmien, Komisia listom zo 16. februára 2016 oznámila Českej republike svoje zistenia týkajúce sa vyšetrovania vedeného v roku 2015, pričom v ňom Komisia okrem iného uviedla, že kontroly na mieste vykonávané rozličnými orgánmi členského štátu u toho istého príjemcu musia byť koordinované tak, aby sa skrátil časový interval medzi jednotlivými návštevami na mieste u toho istého príjemcu a aby v nijakom prípade neprekročil maximálnu dobu štrnástich dní, ktorá je najmä v prípade kontrol na mieste týkajúcich sa žiadostí o pomoc na dobytok alebo žiadostí o platbu na základe podporných opatrení na zvieratá (ďalej len „žiadosti o platbu na zvieratá“) skrátená na 48 hodín, ako stanovuje článok 4 ods. 7 v tom čase platného nariadenia Komisie (EÚ) č. 65/2011 z 27. januára 2011, ktorým sa stanovujú podrobné pravidlá uplatňovania nariadenia Rady (ES) č. 1698/2005, pokiaľ ide o realizáciu kontrolných postupov a krížového plnenia pri opatreniach na podporu rozvoja vidieka (Ú. v. EÚ L 25, 2011, s. 8). Česká republika na tento list odpovedala 14. apríla 2016, na čo jej Komisia 18. mája 2016 opätovne zaslala svoje stanovisko.

3

Dňa 21. júna 2016 sa uskutočnilo bilaterálne stretnutie a 22. júla 2016 Komisia zaslala Českej republike zápisnicu z tohto stretnutia. Česká republika v tejto súvislosti vypracovala svoje stanovisko, ktoré zaslala Komisii 22. septembra 2016, pričom ju informuje hlavne o tom, že napriek tomu, že sa vzájomne nezhodli, prijala 8. augusta 2016 nový metodický pokyn v súlade s požiadavkami Komisie.

4

Následne došlo k intenzívnej výmene korešpondencie medzi Komisiou a Českou republikou, na základe ktorej sa Komisia rozhodla uskutočniť doplňujúce vyšetrovanie (ďalej len „doplňujúce vyšetrovanie“), o čom informovala Českú republiku 13. októbra 2017. Doplňujúce vyšetrovanie sa uskutočnilo v čase od 30. októbra do 3. novembra 2017.

5

V nadväznosti na doplňujúce vyšetrovanie Komisia listom zo 14. marca 2018 zaslala Českej republike formálne oznámenie podľa článku 34 ods. 3 tretieho pododseku a článku 40 ods. 1 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 908/2014 zo 6. augusta 2014, ktorým sa stanovujú pravidlá uplatňovania nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1306/2013 vzhľadom na platobné agentúry a ostatné orgány, finančné hospodárenie, schvaľovanie účtovných závierok, pravidlá kontroly, zábezpeky a transparentnosť (Ú. v. EÚ L 255, 2014, s. 59) (ďalej len „formálne oznámenie“). Komisia v tomto formálnom oznámení potvrdila svoj doterajší postoj v tom zmysle, že české orgány vykonali niekoľko kontrol na mieste u toho istého príjemcu, pričom prvá kontrola sa mala považovať za „implicitné predbežné ohlásenie“ nasledujúcich kontrol, takže sa tieto nasledujúce kontroly mali uskutočniť najneskôr do štrnástich dní alebo dokonca do 48 hodín v prípade žiadostí o platbu na zvieratá, ako stanovuje článok 4 ods. 7 nariadenia č. 65/2011 a článok 25 vykonávacieho nariadenia č. 809/2014. Porušenie tohto pravidla by podľa Komisie znamenalo nedostatok kľúčovej kontroly. Komisia však nenavrhla finančnú opravu za roky 2014 a 2015 z dôvodu, že počas tohto obdobia mohli mať české orgány legitímnu dôveru v súlad vnútroštátneho systému s právom Európskej únie. Naproti tomu, pokiaľ ide o rok 2016, vyčíslila riziko pre fondy Únie na sumu 151116,65 eura, a to na základe paušálnej finančnej opravy vo výške 5 %, z dôvodu nedostatku kľúčovej kontroly (pozri stranu 2 formálneho oznámenia).

6

Dňa 24. apríla 2018 podala Česká republika žiadosť o zmierovacie konanie, ktorú zmierovací orgán zamietol ako neprípustnú z dôvodu, že predmetná suma nepresahovala jeden milión eur a že Česká republika nepreukázala, že išlo o zásadnú otázku týkajúcu sa uplatnenia právnych predpisov Únie.

7

Komisia prijala 13. júna 2018 vykonávacie rozhodnutie (EÚ) 2018/873, ktorým sa z financovania Európskou úniou vylučujú určité výdavky vynaložené členskými štátmi v rámci Európskeho poľnohospodárskeho záručného fondu (EPZF) a v rámci Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV) (Ú. v. EÚ L 152, 2018, s. 29, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

8

Napadnutým rozhodnutím Komisia okrem iného vylúčila z financovania Úniou v prípade Českej republiky celkovú sumu 151116,65 eura, pokiaľ ide o opatrenia patriace do integrovaného správneho a kontrolného systému (IACS) v rámci programu rozvoja vidieka EPFRV (2014 – 2020), ktorý viedol k platbám za rozpočtové roky 2017 a 2018.

9

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 24. augusta 2018 podala Česká republika žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

10

Vyjadrenie k žalobe bolo podané do kancelárie Všeobecného súdu 29. novembra 2018. Dňa 23. januára 2019 bolo predložené korigendum vyjadrenia k žalobe.

11

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im položil Všeobecný súd, boli vypočuté na pojednávaní 3. októbra 2019.

12

Česká republika navrhuje, aby Všeobecný súd:

13

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

14

Na podporu svojej žaloby Česká republika uvádza tri žalobné dôvody založené na porušení, po prvé, článku 52 ods. 1 nariadenia č. 1306/2013, po druhé, zásady ochrany legitímnej dôvery, a po tretie, článku 52 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1306/2013, pokiaľ ide o výšku finančnej opravy stanovenú Komisiou.

15

Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod, Česká republika pripomína, že podľa článku 52 ods. 1 nariadenia č. 1306/2013 Komisia môže vylúčiť určité sumy z financovania Úniou len za predpokladu, že príslušné výdavky neboli vynaložené v súlade s právom Únie. V podstate sa domnieva, že Komisia pochybila, keď uviedla, že prvá kontrola na mieste bola „implicitným predbežným ohlásením“ nasledujúcich kontrol a že v dôsledku toho mali byť tieto kontroly nevyhnutne vykonané v lehotách na ohlásenie stanovených v článku 25 vykonávacieho nariadenia č. 809/2014, a to v lehotách štrnásť dní, resp. 48 hodín, podľa konkrétneho prípadu.

16

Komisia navrhuje tento žalobný dôvod zamietnuť.

17

Na úvod treba uviesť, že ako Komisia pripomína vo vyjadrení k žalobe a ako zdôraznila vo formálnom oznámení, nariadenie č. 65/2011 bolo zrušené s účinnosťou od 1. januára 2015. V dôsledku toho bolo od roku podania žiadosti 2015 uplatniteľným predpisom vykonávacie nariadenie č. 809/2014. V tejto súvislosti je potrebné spresniť, že v prejednávanej veci je sporný iba rok 2016, keďže v prípade rokov podania žiadosti 2014 a 2015 Komisia nevykonala žiadne finančné opravy (pozri bod 5 vyššie). Treba teda skúmať tento spor s ohľadom na relevantné ustanovenia vykonávacieho nariadenia č. 809/2014.

18

Ďalej je potrebné pripomenúť, že rozhodnutia týkajúce sa zúčtovania výdavkov poľnohospodárskych fondov sa prijímajú na základe súhrnnej správy, ako aj korešpondencie medzi Komisiou a dotknutým členským štátom. Za týchto okolností treba odôvodnenie takýchto rozhodnutí považovať za dostatočné, ak štát, ktorému sú určené, bol úzko zapojený do procesu vypracovania uvedených rozhodnutí a poznal dôvody, pre ktoré Komisia dospela k záveru, že nebolo potrebné účtovať spornú sumu na ťarchu fondov Únie (pozri rozsudky z 21. marca 2002, Španielsko/Komisia, C‑130/99, EU:C:2002:192, bod 126 a citovanú judikatúru, a zo 14. apríla 2005, Portugalsko/Komisia, C‑335/03, EU:C:2005:231, bod 84). Zákonnosť napadnutého rozhodnutia preto musí byť preskúmaná s ohľadom najmä na znenie formálneho oznámenia.

19

V prejednávanej veci z formálneho oznámenia vyplýva, že podľa názoru Komisie neboli výdavky v rámci Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV) v súvislosti s rokom podania žiadosti 2016 v Českej republike vynaložené v súlade s článkom 25 vykonávacieho nariadenia č. 809/2014, a preto Komisia na základe článku 52 ods. 1 nariadenia č. 1306/2013 uplatnila paušálnu finančnú opravu, ktorá je predmetom tohto sporu.

20

V tejto súvislosti je nutné pripomenúť, že článok 52 ods. 1 nariadenia č. 1306/2013 najmä stanovuje, že ak výdavky spadajúce do EPFRV neboli vynaložené v súlade s právom Únie, Komisia prijme vykonávacie akty, ktorými sa určia sumy, ktoré sa majú vylúčiť z financovania Úniou.

21

Článok 25 vykonávacieho nariadenia č. 809/2014, nazvaný „Ohlásenie kontrol na mieste“, ktorého porušenie je českým orgánom vytýkané v prejednávanej veci, stanovuje, že „[k]ontroly na mieste sa môžu ohlásiť za predpokladu, že to nie je v rozpore s ich účelom alebo účinnosťou“ a že „[k]aždé ohlásenie sa prísne obmedzí na minimálne potrebné časové obdobie a neprekročí 14 dní“, resp. 48 hodín, pokiaľ ide o ohlásenie kontrol na mieste týkajúcich sa žiadostí o platbu na zvieratá, s výnimkou náležite odôvodnených prípadov.

22

Načasovanie kontrol na mieste sa riadi článkom 26 vykonávacieho nariadenia č. 809/2014, ktorý v odseku 2 spresňuje, že „na účely opatrení na rozvoj vidieka v rozsahu pôsobnosti integrovaného systému sa kontroly na mieste rozvrhnú na celý rok na základe analýzy rizík, ktoré predstavujú rozličné záväzky v rámci každého opatrenia“. Podľa odseku 4 uvedeného článku, ak sa dodržiavanie určitých kritérií záväzkov a iných povinností môže kontrolovať iba počas špecifického časového obdobia, kontroly na mieste si môžu vyžadovať neskoršie dodatočné návštevy. V takomto prípade sa kontroly na mieste koordinujú tak, aby sa obmedzil počet a trvanie takýchto návštev jedného príjemcu na potrebné minimum. Posledná veta toho istého odseku dopĺňa, že „ak sú potrebné dodatočné návštevy, na každú dodatočnú návštevu sa uplatňuje článok 25“.

23

V prejednávanej veci, po prvé, nebolo spochybnené, že kontroly vykonané českými orgánmi, ak sú posudzované samostatne, sa všetky uskutočnili buď bez ohlásenia, alebo s ohlásením v lehote stanovenej v článku 25 vykonávacieho nariadenia č. 809/2014.

24

Po druhé, zo spisu vyplýva, že Česká republika sa rozhodla zaviesť systém „horizontálnej“ kontroly, ktorý umožňuje, aby viacero kontrolných orgánov paralelne uskutočňovalo kontrolu viacerých typov platieb a viacerých podmienok oprávnenosti alebo krížového plnenia, a nie systém „vertikálnej“ kontroly jediného konkrétneho opatrenia. Komisia pritom nenamieta proti súladu takéhoto systému kontroly s právom Únie, a teda priznáva, čo potvrdila na pojednávaní, že delegovanie kontrolných úloh na viacero orgánov nie je v rozpore s právom Únie.

25

Po tretie, Komisia v dôsledku toho nespochybňuje ani skutočnosť, že v takomto systéme kontroly môže byť ten istý príjemca predmetom viacerých kontrol zo strany rôznych vnútroštátnych orgánov.

26

Podľa Komisie však v takomto systéme kontroly sa musí prvá návšteva považovať za „implicitné predbežné ohlásenie“ neskorších návštev u toho istého príjemcu, a teda všetky tieto neskoršie návštevy sa musia vykonať v lehotách na ohlásenie stanovených v článku 25 vykonávacieho nariadenia č. 809/2014. Komisia totiž na pojednávaní uviedla, že sa domnieva, že prvá návšteva „má rovnaké dôsledky“ ako ohlásenie v zmysle uvedeného článku, takže lehoty, ktoré sú v ňom stanovené, sa musia považovať za maximálne lehoty aj pri neexistencii ohlásenia. Článok 25 tohto nariadenia sa podľa názoru Komisie teda uplatní analogicky aj na prípady, keď nedošlo k ohláseniu, ako to uviedla Komisia v odpovedi na otázku Všeobecného súdu. Podľa Komisie preto Česká republika porušila článok 25 uvedeného nariadenia, keďže v situácii, keď uskutočnila viacero kontrol, nevykonala všetky tieto kontroly v lehotách na ohlásenie stanovených v článku 25 uvedeného nariadenia, t. j. umožnila, aby doba medzi prvou a poslednou kontrolou presiahla štrnásť dní, resp. 48 hodín, pokiaľ ide o kontroly na mieste týkajúce sa žiadostí o podporu na zvieratá.

27

Všeobecný súd v tejto súvislosti pripomína, že podľa ustálenej judikatúry je pri výklade ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnymi predpismi, ktorých je súčasťou (rozsudky z 9. marca 2017, Poľsko/Komisia, C‑105/16 P, neuverejnený, EU:C:2017:191, bod 38; zo 7. augusta 2018, Ministru kabinets, C‑120/17, EU:C:2018:638, bod 35, a z 15. mája 2019, Grécko/Komisia, C‑341/17 P, EU:C:2019:409, bod 46).

28

Pokiaľ ide, po prvé, o znenie článku 25 vykonávacieho nariadenia č. 809/2014, je potrebné konštatovať, že toto ustanovenie nestanovuje, že by sa prvá kontrola na mieste mala považovať za „ohlásenie“ neskorších kontrol v budúcnosti. Nestanovuje ani to, že by sa v prípade uskutočňovania viacerých kontrol museli všetky tieto kontroly vykonať do štrnástich dní od okamihu prvej kontroly, resp. do 48 hodín od tohto okamihu, pokiaľ ide o žiadosti o platbu na zvieratá. Žiadne iné ustanovenie vykonávacieho nariadenia č. 809/2014 neobsahuje takéto pravidlo, ako to Česká republika správne uvádza.

29

Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie týkajúce sa možnosti analogického uplatnenia článku 25 vykonávacieho nariadenia č. 809/2014, treba zdôrazniť, že tento článok upravuje možnosť uskutočniť „ohlásenie“ pred vykonaním kontroly na mieste. Česká republika uvádza, že „ohlásenie“ znamená, že príjemca, ktorý bude kontrolovaný, je na to vopred upozornený. Ohlásenie sa teda uskutoční pred konkrétnym dátumom kontroly, ako to jasne potvrdzuje znenie tohto ustanovenia, podľa ktorého „[k]ontroly na mieste sa môžu ohlásiť“. Okrem toho v ohlásení musí byť za bežných okolností príjemcovi oznámený dátum kontroly a skutočnosti, ktoré budú jej predmetom, aby sa tak vopred zabezpečila súčinnosť príjemcu, ak je táto súčinnosť nevyhnutná na zaručenie účinnosti kontroly (pozri tiež body 37 až 38 nižšie). Samotná skutočnosť, že príjemca bol podrobený prvej kontrole, pritom sama osebe neznamená, že príjemca je informovaný o tom, že bude nevyhnutne podrobený dodatočným kontrolám, keďže v závislosti od konkrétneho prípadu môže jediná kontrola postačovať, ani že je informovaný o presnom dátume neskorších kontrol, a ani o skutočnostiach, ktoré sa majú kontrolovať, keď sa kontrola uskutoční. Preto aj za predpokladu, že ohlásenie by mohlo byť „implicitné“, nemožno prvú kontrolu automaticky považovať za „implicitné predbežné ohlásenie“, ktoré by umožňovalo plynutie lehôt stanovené v tom istom článku 25.

30

Navyše analogické uplatnenie článku 25 vykonávacieho nariadenia č. 809/2014 v tom zmysle, že všetky neskoršie kontroly musia byť vykonané do štrnástich dní, resp. 48 hodín, pokiaľ ide o žiadosti o platbu na zvieratá, ako to navrhuje Komisia, je výslovne vylúčené v poslednom pododseku článku 26 ods. 4 tohto nariadenia, podľa ktorého ak sú potrebné dodatočné návštevy, „na každú dodatočnú návštevu sa uplatňuje“ článok 25. Ak by aj prvá kontrola na mieste bola „implicitným predbežným ohlásením“, týkalo by sa takéto ohlásenie vrátane lehoty, ktorá sa naň uplatňuje, iba každej jednotlivej dodatočnej návštevy a nie, ako to tvrdí Komisia, všetkých návštev tohto typu tak, že by všetky kontroly museli byť vykonané v lehotách stanovených v článku 25 vykonávacieho nariadenia č. 809/2014. Analogické uplatnenie tohto článku, ktoré navrhuje Komisia, je teda neopodstatnené.

31

Po druhé, pokiaľ ide o kontext, do ktorého je vložený článok 25 vykonávacieho nariadenia č. 809/2014, a o systematiku tohto nariadenia, je potrebné uviesť, že ustanovením, ktoré upravuje načasovanie kontrol na mieste, je článok 26 vykonávacieho nariadenia č. 809/2014, ktorý vo svojom odseku 2 stanovuje, že na účely opatrení na rozvoj vidieka v rozsahu pôsobnosti integrovaného systému sa kontroly na mieste rozvrhnú na celý rok na základe analýzy rizík, ktoré predstavujú rozličné záväzky v rámci každého opatrenia. Vnútroštátne kontrolné orgány tak môžu určiť jeden alebo niekoľko termínov v roku, v ktorých je možné najlepšie vykonať uvedené kontroly a zabezpečiť ich účinnosť. V závislosti od povahy kontrolovaných skutočností alebo od dotknutého poľnohospodárskeho cyklu totiž návšteva na mieste by mohla byť možná alebo účinná len v určitom období roka. Práve z tohto dôvodu článok 26 ods. 4 uvedeného nariadenia výslovne povoľuje dodatočné návštevy v neskoršom dátume.

32

V tejto súvislosti treba uviesť, že Česká republika predložila ako prílohu A 9 žaloby podrobnú tabuľku, ktorá obsahuje optimálne termíny na vykonanie kontrol na mieste v závislosti od povahy kontrolovaných skutočností a od dotknutého poľnohospodárskeho cyklu, z ktorej vyplýva, že účinnosť viacerých kontrol môže byť v skutočnosti zaručená iba vtedy, ak tieto kontroly budú vykonávané v konkrétnom období roka, ktoré je niekedy aj niekoľko mesiacov časovo vzdialené od optimálneho obdobia kontroly iného elementu, ktorý môže byť predmetom kontroly u toho istého príjemcu. Komisia, ktorej bola na pojednávaní v tejto súvislosti položená otázka, potvrdila, že správnosť týchto údajov nespochybňuje.

33

Z toho treba teda vyvodiť, že tvrdenie Komisie, podľa ktorého všetky rôzne kontroly musia byť vykonané v lehotách na ohlásenie stanovených v článku 25 vykonávacieho nariadenia č. 809/2014, a to v lehotách štrnásť dní a 48 hodín, pričom prvá kontrola je „implicitným predbežným ohlásením“ nasledujúcich kontrol, odporuje takisto kontextu, do ktorého je vložený uvedený článok 25, a systematike tohto nariadenia.

34

Po tretie, aj cieľ článku 25 vykonávacieho nariadenia č. 809/2014 potvrdzuje tento záver. Treba v tejto súvislosti totiž zdôrazniť, že podľa článku 24 ods. 1 toho nariadenia sa kontroly na mieste vykonávajú tak, aby sa zabezpečilo účinné overenie skutočností, ktoré sú predmetom kontroly. Ohlásenie tak možno uskutočniť len vtedy, ak sa neohrozí vykonanie kontrol na mieste (odôvodnenie 27 uvedeného nariadenia), a „za predpokladu, že to nie je v rozpore s účelom [a] účinnosťou [kontrol]“ (článok 25 prvý odsek uvedeného nariadenia). Tieto ustanovenia totiž majú za cieľ zabezpečiť účinnosť kontrol s uprednostnením efektu prekvapenia, a to prostredníctvom vykonania neočakávaných kontrol (bez ohlásenia), alebo ak je to potrebné, s ohlásením, ale len s krátkou lehotou (štrnásť dní alebo 48 hodín pre žiadosti o platbu na zvieratá).

35

Zhodne s Českou republiku pritom treba uviesť, že samotná skutočnosť, že ten istý príjemca je podrobený viacerým kontrolám zo strany rôznych orgánov v rôznych okamihoch jedného roka, pričom všetky kontroly nie sú nevyhnutne zahrnuté do lehôt na ohlásenie stanovených v článku 25 vykonávacieho nariadenia č. 809/2014, nemôže ako taká spochybniť účinnosť kontrol.

36

Na jednej strane totiž príjemca podrobený prvej kontrole si pri neuskutočnení výslovného ohlásenia nemôže byť istý tým, že bude nevyhnutne podrobený ďalším kontrolám zo strany dotknutých orgánov, a tým menej môže vedieť, na ktorý dátum ďalšie kontroly pripadnú a ktoré skutočnosti budú neskôr kontrolované. Takáto prvá kontrola teda nutne neodstraňuje efekt prekvapenia sledovaný ustanoveniami uvedenými v bode 34 vyššie. Ako totiž Česká republika zdôraznila, výklad zastávaný Komisiou by mohol mať opačný účinok v tom zmysle, že by budúcim kontrolám odňal akýkoľvek efekt prekvapenia, lebo ak by sa prvá kontrola mala zakaždým považovať za implicitné predbežné ohlásenie, príjemca by mal istotu, že budú nasledovať dodatočné návštevy v priebehu nasledujúcich štrnástich dní (alebo 48 hodín v závislosti od konkrétneho prípadu), čo by mu umožnilo sa na ne pripraviť.

37

Na druhej strane výklad zastávaný Komisiou nemôže zabezpečiť ani potrebný účinok ohlásenia upravený v článku 25 vykonávacieho nariadenia č. 809/2014. V tejto súvislosti sa účastníci zhodujú na tom, že ohlásenie môže byť nevyhnutné najmä vtedy, ak je predchádzajúca súčinnosť príjemcu nevyhnutná na účinný priebeh kontrol (napríklad zhromažďovanie zvierat pred návštevou na mieste). Ak by pritom bola prvá kontrola „implicitným predbežným ohlásením“, ako to tvrdí Komisia, nezabezpečila by sa tým predchádzajúca súčinnosť príjemcu, keďže vzhľadom na to, že toto predpokladané „ohlásenie“ je „implicitné“, príjemca by nepoznal presný dátum kontroly ani skutočnosti, ktoré budú v jeho prípade kontrolované, aby mohol prípadne poskytnúť príslušným orgánom svoju predchádzajúcu súčinnosť.

38

Nemožno pochopiteľne vylúčiť, že príjemca v závislosti od nadobudnutých skúseností dokáže po prvej kontrole predvídať, či a kedy ešte môže kontrolu očakávať a čo bude jej predmetom. V prejednávanej veci však Komisia Českej republike nevytýka, a už vôbec nepreukazuje, že by Česká republika v určitých konkrétnych prípadoch vykonala kontroly na mieste spôsobom umožňujúcim príjemcom s určitosťou predvídať načasovanie kontrol a rozsah následných kontrol a pripraviť sa na ne, čím by bola narušená účinnosť kontrol. V skutočnosti jediný nesúlad s právom Únie v zmysle článku 52 ods. 1 nariadenia č. 1306/2013, v súvislosti s ktorým bola uplatnená paušálna oprava v tejto veci, tak ako vyplýva z formálneho oznámenia a ako to Komisia potvrdila na pojednávaní, spočíva v tom, že Česká republika nevykonala všetky kontroly v lehotách na ohlásenie stanovených v článku 25 vykonávacieho nariadenia č. 809/2014.

39

Zo všeobecného hľadiska, ako bolo uvedené v bode 31 vyššie a ako to napokon uznáva Komisia, môže nastať situácia, že nebude možné uskutočniť všetky potrebné kontroly súčasne alebo v krátkom čase, keďže niektoré kontroly môžu byť v súlade s článkom 26 ods. 2 a 4 vykonávacieho nariadenia č. 809/2014 uskutočnené iba počas určitého obdobia roka v závislosti od povahy kontrolovaných skutočností alebo od dotknutého poľnohospodárskeho cyklu. Povinným vykonaním takýchto kontrol v lehotách na ohlásenie stanovených v článku 25 uvedeného nariadenia, ako to navrhuje Komisia, by sa mohla ohroziť ich účinnosť, keďže takto vymedzené kontrolné obdobie by nemuselo byť na vykonanie takýchto kontrol vhodné.

40

Po štvrté, je potrebné zdôrazniť, že akákoľvek povinnosť uložená členským štátom, ktorá môže mať pre nich finančné dôsledky, musí byť dostatočne jasná a presná, aby mohli porozumieť jej rozsah a splniť ju. Podľa ustálenej judikatúry totiž zásada právnej istoty, ktorá patrí medzi všeobecné zásady práva Únie, vyžaduje, aby boli právne pravidlá jasné, presné a aby mali predvídateľné účinky s cieľom umožniť dotknutým osobám orientovať sa v situáciách a právnych vzťahoch v pôsobnosti právneho poriadku Únie (pozri rozsudok z 5. mája 2015, Španielsko/Komisia, C‑147/13, EU:C:2015:299, bod 79 a citovanú judikatúru).

41

V prejednávanej veci pritom povinnosť, ktorú chce Komisia uložiť členským štátom, a to povinnosť vykonať všetky príslušné kontroly v lehotách na ohlásenie stanovených v článku 25 vykonávacieho nariadenia č. 809/2014, nevyplýva z uplatniteľného právneho rámca jasným, presným a predvídateľným spôsobom, ako to vyžaduje zásada právnej istoty, aby mohli členské štáty porozumieť jej rozsahu a splniť ju. Platí to o to viac, pokiaľ ide o ustanovenie upravujúce lehoty, keďže tieto lehoty musia byť zo svojej povahy jasne a vopred definované tak, aby členské štáty, ako aj príjemcovia platieb z poľnohospodárskych fondov mohli jednoznačne rozpoznať dosah uvedeného ustanovenia.

42

Preto tvrdenie Komisie, podľa ktorého sa prvá kontrola považuje za „implicitné predbežné ohlásenie“, a teda všetky neskoršie kontroly sa musia uskutočniť do štrnástich dní, resp. do 48 hodín, pokiaľ ide o žiadosti o platbu na zvieratá, odporuje zneniu a cieľu článku 25 vykonávacieho nariadenia č. 809/2014, ako aj kontextu, do ktorého bolo toto ustanovenie zasadené, a tiež systematike uvedeného nariadenia a zásade právnej istoty.

43

Z toho vyplýva, že k porušeniu článku 25 vykonávacieho nariadenia č. 809/2014, ktoré je jediným porušením práva Únie v zmysle článku 52 ods. 1 nariadenia č. 1306/2013, na ktoré sa Komisia odvoláva ako na dôvod na finančnú opravu za rok podania žiadosti 2016, ktorá je predmetom tohto sporu, nedošlo.

44

V dôsledku toho treba bez toho, aby bolo potrebné skúmať druhý a tretí žalobný dôvod, vyhovieť prvému žalobnému dôvodu a následne zrušiť napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom Komisia v tomto rozhodnutí vylúčila platby poskytnuté Českou republikou v rámci EPFRV vo výške 151116,65 eura.

45

Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

46

Keďže Komisia nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Českej republiky.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora)

rozhodol takto: