1.

Má sa článok 7 ods. 2 písm. i) bod iii) a článok 20 ods. 3 rámcového rozhodnutia Rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie (1) v znení rámcového rozhodnutia Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 (2) vykladať v tom zmysle, že príslušný súd je oprávnený odmietnuť výkon rozhodnutia iného orgánu štátu pôvodu než súdu, ak zistí, že rozhodnutie bolo doručené takým spôsobom, ktorý porušuje právo zúčastnenej osoby na účinnú obhajobu pred súdom?

2.

Konkrétne: Možno toto odmietnutie odôvodniť konštatovaním, že napriek dodržaniu predpisov záväzných v štáte pôvodu o doručovaní a o lehotách pre napadnutie rozhodnutia v zmysle článku 1 písm. a) bodov ii) a iii) rámcového rozhodnutia Rady 2005/214/SVV zúčastnená osoba, ktorá sa zdržiava vo vykonávajúcom štáte, nemala v štádiu konania, ktoré predchádzalo prejednaniu veci súdom, reálnu a účinnú možnosť brániť vlastné práva, keďže lehota na primeranú reakciu na oznámenie o uložení trestu nebola dostatočná?

3.

Môže rozsah právnej ochrany, ktorá sa zaručuje osobám, ktorým má byť uložená peňažná sankcia, v súlade s článkom 3 rámcového rozhodnutia Rady 2005/214/SVV závisieť od toho, či konanie o uložení trestu, resp. pokuty, je správnym, priestupkovým alebo trestným konaní?

4.

Smie sa vo svetle cieľov a zásad, ktoré sú zakotvené okrem iného v článku 3 rámcového rozhodnutia Rady 2005/214/SVV, uskutočniť výkon rozhodnutí iných orgánov než súdov, ktoré boli vydané na základe predpisov štátu pôvodu, ak vyvodzujú zodpovednosť za porušenie pravidiel cestnej premávky voči osobe, na ktorú je vozidlo registrované, teda rozhodnutí, ktoré vychádzajú iba z údajov, ktoré boli získané v rámci cezhraničnej výmeny údajov o registrácii vozidiel, bez toho, aby sa v tejto veci vykonalo akékoľvek vyšetrovanie a najmä bez toho, aby bol vypátraný skutočný páchateľ?