1

Európska komisia svojou žalobou navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Helénska republika si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú:

2

Šestnáste, sedemnáste a dvadsiate odôvodnenie smernice 92/83 znejú:

„keďže je možné povoliť členským štátom aplikáciu zredukovaných [znížených – neoficiálny preklad] sadzieb alebo oslobodení od daní pre niektoré výrobky regionálnej a tradičnej povahy;

keďže v prípadoch, keď členské štáty majú povolenú aplikáciu zredukovaných [znížených – neoficiálny preklad] sadzieb, nesmú tieto zredukované [znížené – neoficiálny preklad] sadzby spôsobiť deformáciu konkurenčných podmienok v rámci vnútorného trhu;

…

keďže je možné povoliť členským štátom uplatňovať oslobodenie od daní súvisiacich s konečnou spotrebnou v rámci ich územia [v závislosti od konečného použitia na ich území – neoficiálny preklad]“.

3

Článok 19 tejto smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty musia uplatňovať spotrebnú daň na etanol v súlade s touto smernicou.

2.   Členské štáty musia pevne stanoviť svoje sadzby v súlade so smernicou 92/84/EHS.“

4

Článok 20 smernice 92/83 stanovuje:

„Na účely tejto smernice platí, že pojem ‚etanol‘ predstavujú:

…“

5

Článok 21 tejto smernice stanovuje:

„Spotrebná daň pre etanol sa musí pevne stanoviť na hektoliter čistého etanolu pri 20 °C a vypočíta sa vzhľadom na počet hektolitrov čistého etanolu. S výhradou ustanovení článku 22 musia členské štáty uplatňovať rovnakú sadzbu spotrebnej dane na všetky výrobky podliehajúce dani pre etanol.“

6

Článok 22 uvedenej smernice spresňuje:

„1.   Členské štáty môžu uplatňovať zredukované [znížené – neoficiálny preklad] sadzby spotrebnej dane na etanol vyrábaný v malých liehovaroch v rámci nasledovných limitov:

2.   Na účely zredukovaných daní pojem ‚malý liehovar‘ predstavuje liehovar, ktorý je právne a hospodársky nezávislý od akéhokoľvek iného liehovaru a ktorý nepracuje na základe licencie.

…

4.   Členské štáty môžu zaviesť ustanovenia, na základe ktorých sa bude etanol vyrábaný malými výrobcami vypúšťať do voľného obehu ihneď po jeho získaní (za predpokladu, že samotní výrobcovia nerealizujú žiadne transakcie v rámci spoločenstva) bez jeho podrobenia daňovým skladovacím mechanizmom a bude sa zdaňovať na základe plošnej sadzby.

…“

7

Článok 23 tej istej smernice stanovuje:

„Nasledujúce členské štáty môžu uplatňovať zredukované [znížené – neoficiálny preklad] sadzby, ktoré sú nižšie ako minimálna sadzba, ale ktoré nie sú o viac ako o 50 % nižšie ako štandardná štátna daňová sadzba pre etanol, a to na nasledujúce produkty:

…

8

Nariadenie č. 1576/89 bolo zrušené a nahradené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 110/2008 z 15. januára 2008 o definovaní, popise, prezentácii, označovaní a ochrane zemepisných označení liehovín a o zrušení nariadenia č. 1576/89 (Ú. v. EÚ L 39, 2008, s. 16).

9

Článok 4 nariadenia č. 110/2008 stanovuje:

„Liehoviny sa klasifikujú do kategórií podľa definícií ustanovených v prílohe II.“

10

Podľa prílohy II tohto nariadenia:

„…

…

11

Podľa článku 15 ods. 2 uvedeného nariadenia sú zemepisné označenia liehovín zapísané v prílohe III tohto nariadenia. Body 6 a 29 tejto prílohy znejú:

12

Článok 3 ods. 1 prvý pododsek smernice 92/84 stanovuje:

„Od 1. januára 1993 bude minimálna sadzba spotrebnej dane na alkohol… stanovená na 550 [eur] na hektoliter čistého alkoholu.“

13

§ 4 ods. 3 písm. b) zákona 3845/2010 (FEK A’ 65/6.5.2010) stanovuje:

„Spotrebná daň z etanolu v sadzbe zníženej o päťdesiat percent (50 %) oproti platnej štandardnej sadzbe sa uplatňuje na etanol, ktorý je určený na výrobu ouza alebo ktorý obsahujú tsipouro a tsikoudiu. Táto znížená sadzba je stanovená na tisícdvestodvadsaťpäť (1225) eur na hektoliter bezvodého etanolu.“

14

§ 82 zákona 2960/2001 (FEK A’265/22.11.2001) v znení zákona 2969/2001 (FEK A’281/18.12.2001), nazvaný „Zdanenie tsipoura alebo tsikoudie od ‚príležitostných‘ liehovarníkov prvej kategórie“, znie:

„1.   Tsipouro a tsikoudia, ktoré vyrábajú malí (príležitostní) liehovarníci z destilátov z hroznových výliskov a ďalších povolených látok v súlade s § 7 ods. E zákona 2969/2001, podliehajú paušálnej dani vo výške päťdesiatdeväť centov eura (0,59) na kilogram konečného výrobku.

2.   Platba dane sa uskutoční pri vydaní povolenia na výrobu liehu na základe vyhlásenia oprávnenej osoby v súvislosti s množstvom hroznových výliskov alebo ďalších povolených látok, ktoré zamýšľa použiť, a na základe množstva tsipoura alebo tsikoudie, ktoré bude vyrábať.

3.   Uvoľnenie vyššie uvedeného výrobku na spotrebu sa uskutoční bez územného a časového obmedzenia prostredníctvom vydania daňových dokladov, ktoré stanovuje zákon.“

15

§ 7 ods. E body 1, 3 a 8 zákona 2969/2001 stanovuje:

…

…

16

Komisii bola predložená sťažnosť týkajúca sa sadzby spotrebnej dane, ktorá sa podľa gréckej právnej úpravy uplatňuje na alkoholické nápoje označené ako tsipouro a tsikoudia. Komisia po tom, čo preskúmala túto sťažnosť, zaslala 28. októbra 2011 Helénskej republike výzvu, v ktorej ju informovala, že si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú jednak zo smerníc 92/83 a 92/84 a jednak z článku 110 ZFEÚ.

17

Helénska republika odpovedala listom z 11. apríla 2012, v ktorom Komisiu informovala najmä o svojom zámere zmeniť vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa malých liehovarníkov.

18

Vzhľadom na to, že neboli predložené žiadne informácie o oznámených legislatívnych zmenách, tak ako sa to vyžaduje v liste z 20. júna 2012 adresovanom Helénskej republike, Komisia zaslala 27. septembra 2013 dodatočnú výzvu, na ktorú Helénska republika odpovedala 11. apríla 2014.

19

Keďže Komisia nepovažovala odpoveď Helénskej republiky za dostatočnú, zaslala tomuto členskému štátu 25. septembra 2015 odôvodnené stanovisko, v ktorom trvala na výhradách, ktoré boli uvedené v jej výzve a dodatočnej výzve. Vyzvala uvedený členský štát, aby prijal potrebné opatrenia na dosiahnutie súladu s odôvodneným stanoviskom v lehote dvoch mesiacov od jeho doručenia.

20

Helénska republika vo svojej odpovedi z 21. januára 2016 uviedla, že má v úmysle zmeniť existujúcu vnútroštátnu právnu úpravu jednak tým, že sadzbu spotrebnej dane v prípade tsipoura a tsikoudie, ktorá je v porovnaní so štandardnou vnútroštátnou sadzbou znížená o 50 %, rozšíri na iné destiláty z hroznových výliskov pochádzajúce z iných členských štátov, a jednak tým, že pokiaľ ide o výrobu tsipoura a tsikoudie malými liehovarníkmi, bude túto sadzbu zníženú o 50 % uplatňovať tak, že výroba sa obmedzí na 120 kilogramov ročne na výrobcu a bude určená výlučne na súkromnú spotrebu, pričom akékoľvek uvádzanie na trh sa zakáže.

21

Dňa 11. februára 2016 Komisia oznámila Helénskej republike, že tento legislatívny návrh nemôže viesť k splneniu povinností, ktoré tomuto členskému štátu vyplývajú jednak zo smerníc 92/83 a 92/84 a jednak z článku 110 ZFEÚ.

22

Vzhľadom na to, že Komisia nezískala od Helénskej republiky žiadnu dodatočnú informáciu, podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

23

Na podporu svojej žaloby Komisia uvádza dve výhrady založené jednak na porušení článkov 19 a 21 smernice 92/83 v spojení s jej článkom 23 ods. 2, ako aj článku 110 ZFEÚ, a jednak na porušení článkov 19 a 21 smernice 92/83 v spojení s jej článkom 22 ods. 1 a článkom 3 ods. 1 smernice 92/84, ako aj článku 110 ZFEÚ.

24

Prvá výhrada Komisie má dve časti.

25

V rámci prvej časti tejto výhrady Komisia tvrdí, že grécka právna úprava týkajúca sa spotrebnej dane uplatniteľnej na tsipouro a tsikoudiu, ktoré vyrábajú liehovarské podniky, tzv. „stále liehovary“, nie je zlučiteľná s článkami 19 a 21 smernice 92/83 v spojení s jej článkom 23 ods. 2.

26

Komisia v tejto súvislosti tvrdí, že podľa článkov 19 a 21 smernice 92/83 je Helénska republika povinná uplatňovať na tsipouro a tsikoudiu štandardnú spotrebnú daň a nie spotrebnú daň, ktorá je oproti štandardnej spotrebnej dani znížená o 50 %. Akákoľvek výnimka z tejto zásady je prípustná len vtedy, ak to výslovne umožňuje právo Únie. Článok 23 tejto smernice však pripúšťa výnimky len v prípade dvoch výrobkov, medzi ktorými sa tsipouro a tsikoudia nenachádzajú.

27

Extenzívny výklad článku 23 smernice 92/83, ktorý je ustanovením upravujúcim výnimku, je vylúčený. V súlade s nariadením č. 1576/89, ktoré bolo nahradené nariadením č. 110/2008, tsipouro a tsikoudia totiž patria do kategórie liehovín, ktorá je úplne odlišná od kategórie, do ktorej patrí ouzo, na ktoré sa vzťahuje článok 23 ods. 2 smernice 92/83. Ak je Helénska republika presvedčená, že vzhľadom na podobnosť dotknutých výrobkov by mali byť tsipouro a tsikoudia zahrnuté pod výnimku, ktorú predstavuje článok 23 tejto smernice, z rovnakého dôvodu ako ouzo, mala by vykonať kroky, ktoré sú na tento účel potrebné na legislatívnej úrovni.

28

Komisia v tomto kontexte okrem iného uvádza, že podľa judikatúry Súdneho dvora zámerom normotvorcu Únie nebolo umožniť členským štátom, aby podľa vlastného uváženia zaviedli režimy, ktoré sa odchyľujú od režimov stanovených v smernici 92/83 (rozsudok z 10. apríla 2014, Komisia/Maďarsko, C‑115/13, neuverejnený, EU:C:2014:253, bod 35).

29

V rámci druhej časti prvej výhrady Komisia vytýka Helénskej republike, že si nesplnila svoje povinnosti vyplývajúce tak z článku 110 prvého odseku ZFEÚ, ako aj z článku 110 druhého odseku ZFEÚ.

30

Pokiaľ ide o článok 110 prvý odsek ZFEÚ, ktorý stanovuje, že „[ž]iaden členský štát nezdaní výrobky z iných členských štátov nijakou priamou alebo nepriamou… daňou prevyšujúcou dane ukladané priamo či nepriamo na podobné domáce výrobky“, Komisia uvádza, že pojem podobnosť treba vykladať extenzívne.

31

Komisia v tejto súvislosti tvrdí, že na účely posúdenia podobnosti dvoch výrobkov treba preskúmať najmä ich objektívne vlastnosti. Vlastnostiam uvedeným v prílohe II bode 6 nariadenia č. 110/2008, ktoré sa týkajú destilátov z hroznových výliskov alebo matolinovice, však takisto zodpovedajú tsipouro a tsikoudia. Tieto dva výrobky sa tak prinajmenšom podobajú na všetky dovážané liehoviny, ktoré patria do kategórie „destiláty z hroznových výliskov (matolín) alebo matolinovica“ v zmysle nariadenia č. 110/2008.

32

Komisia v tomto kontexte spresňuje, že podľa jej názoru spôsob konzumácie nápoja nemožno považovať za kritérium, na základe ktorého sa odlišujú dva nápoje, keďže zvyky spotrebiteľov sa menia, a preto nemajú povahu stáleho kritéria.

33

Pokiaľ ide o článok 110 druhý odsek ZFEÚ, podľa ktorého „žiaden členský štát nezdaní výrobky iných členských štátov nijakou vnútroštátnou daňou, ktorá nepriamo ochraňuje iné výrobky“, Komisia zastáva názor, že týmto ustanovením sa zakazuje akákoľvek forma nepriameho daňového protekcionizmu v prípade dovážaných výrobkov, ktoré hoci nie sú podobné domácim výrobkom, sú napriek tomu v konkurenčnom, či už čiastočnom, nepriamom alebo potenciálnom, vzťahu s niektorými z nich.

34

Komisia v tejto súvislosti zdôrazňuje, že tsipouro a tsikoudia sa môžu nachádzať v konkurenčnom vzťahu s takými liehovinami, akými sú whisky, gin a vodka.

35

Komisia napokon uvádza, že podľa jej názoru došlo od roku 2010 k poklesu predaja liehovín dovezených do Grécka v porovnaní s predajom liehovín domácej výroby, čo je dôkazom o ochrannom účinku gréckej právnej úpravy o spotrebných daniach, ktorej sa týka táto žaloba.

36

Po prvé Helénska republika v súvislosti s tvrdením Komisie, že grécka právna úprava týkajúca sa spotrebných daní, ktorá je uplatniteľná na tsipouro a tsikoudiu, vyrábané liehovarskými podnikmi známymi ako „stále liehovary“, nie je zlučiteľná s článkami 19 a 21 smernice 92/83 v spojení s článkom 23 ods. 2 tejto smernice, uznáva, že ouzo, ako aj tsipouro a tsikoudia patria podľa nariadenia č. 110/2008 do odlišných kategórií alkoholických nápojov, t. j. ouzo do kategórie „destilovaný anis“ a tsipouro a tsikoudia do kategórie „destilát z hroznových výliskov (matolín) alebo matolinovica“.

37

Podľa Helénskej republiky to však nevyhnutne neznamená, že tieto liehoviny majú odlišné znaky a vlastnosti. Uplatnenie rovnakej sadzby spotrebnej dane, ktorá je znížená o 50 %, na tsipouro a tsikoudiu, ako aj na ouzo by sa tak mohlo opierať o článok 23 ods. 2 smernice 92/83, a to bez ohľadu na skutočnosť, že uvedené ustanovenie sa má vykladať reštriktívne.

38

Na podporu svojho prístupu Helénska republika tvrdí, že článok 23 ods. 2 smernice 92/83 sa má vykladať v zmysle požiadaviek vyplývajúcich z noriem s vyššou právnou silou, v tomto prípade z požiadaviek stanovených v článku 110 ZFEÚ. Cieľom tohto ustanovenia primárneho práva je podľa nej zakázať akúkoľvek daňovú diskrimináciu.

39

Helénska republika, ktorá odmieta tvrdenie Komisie, že cieľom článku 110 ZFEÚ je chrániť výrobky pochádzajúce z iných členských štátov, hoci výrobkom, na ktorý tento členský štát odkazuje v rámci svojho preskúmania článku 23 ods. 2 smernice 92/83, je ouzo, ktoré pochádza z domácej výroby, takisto odmieta výhradu Komisie, že si nesplnila svoje povinnosti vyplývajúce z článku 110 ZFEÚ.

40

Po druhé Helénska republika tak tvrdí, že grécka právna úprava týkajúca sa dotknutých spotrebných daní nie je v rozpore s článkom 110 prvým odsekom ZFEÚ, ktorý členským štátom zakazuje zdaňovať výrobky z iných členských štátov vyššou daňou, než je daň, ktorej podliehajú podobné domáce výrobky. Podľa tohto členského štátu sa tsipouro a tsikoudia bez ohľadu na to, či sú aromatizované alebo nie, odlišujú od iných dovážaných liehovín, ako sú napríklad nielen whisky, gin alebo vodka, ale aj grappa alebo zivania, a vo všeobecnosti od liehovín patriacich do kategórie destilátu z hroznových výliskov.

41

Helénska republika v tomto kontexte uvádza, že podmienky stanovené v prílohe II bode 6 nariadenia č. 110/2008, ktoré musí spĺňať destilát z hroznových výliskov, sú formulované veľmi všeobecne a neopisujú základné kvalitatívne vlastnosti výrobku. Neprihliadlo sa tak najmä k použitej surovine, ktorou je matolín, ani k použitej destilačnej metóde, pričom obe majú rozhodujúci vplyv na organoleptické vlastnosti získaného destilátu.

42

Po tretie v rámci článku 110 druhého odseku ZFEÚ, podľa ktorého členské štáty nesmú zdaňovať výrobky iných členských štátov nijakou vnútroštátnou daňou, ktorá nepriamo ochraňuje iné výrobky, Helénska republika tiež spochybňuje existenciu konkurenčného vzťahu medzi tsipourom a tsikoudiou na jednej strane a inými liehovinami, ako sú whisky, gin alebo vodka, ako aj liehoviny, ktoré patria do kategórie destilátu z hroznových výliskov, na druhej strane.

43

V tomto kontexte Helénska republika napokon odmieta tvrdenia Komisie týkajúce sa poklesu spotreby dovážaných liehovín. V tejto súvislosti uvádza, že roky 2010 až 2012 boli poznačené obdobím krízy, a preto ich nemožno zohľadniť na účely vyvodenia jednoznačných a spoľahlivých záverov, pokiaľ ide o spotrebu rôznych kategórií liehovín. Ochranná povaha gréckej daňovej právnej úpravy v prospech tsipoura a tsikoudie, na ktorú poukazuje Komisia, nebola preukázaná.

44

Na úvod treba uviesť, že pokiaľ je určitá otázka predmetom úplnej harmonizácie na úrovni Únie, každé vnútroštátne opatrenie, ktoré sa jej týka, treba posúdiť s ohľadom na ustanovenia tohto opatrenia, ktorým sa vykonáva úplná harmonizácia, a nie s ohľadom na ustanovenia Zmluvy o FEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. marca 2013, Komisia/Francúzsko, C‑216/11, EU:C:2013:162, bod 27, ako aj citovanú judikatúru, a z 10. apríla 2014, Komisia/Maďarsko, C‑115/13, neuverejnený, EU:C:2014:253, bod 38).

45

V tejto súvislosti treba konštatovať, že prostredníctvom smernice 92/83 bola vykonaná úplná harmonizácia štruktúr spotrebných daní z alkoholu a alkoholických nápojov v rámci Únie. Podľa článkov 19 a 21 tejto smernice členské štáty stanovia v súlade so smernicou 92/84 v zásade rovnakú sadzbu spotrebnej dane na všetky výrobky podliehajúce spotrebnej dani z etanolu, pričom výnimky, ktoré umožňujú členským štátom za určitých podmienok stanoviť uvedenú sadzbu na nižšej úrovni, než je minimálna sadzba, sú podrobne vymedzené v článkoch 22 a 23 smernice 92/83 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. apríla 2014, Komisia/Maďarsko, C‑115/13, neuverejnený, EU:C:2014:253, body 38 a 39).

46

Z toho vyplýva, že Súdny dvor sa musí v rámci svojho posúdenia výhrad, ktoré uviedla Komisia, obmedziť na výklad smerníc 92/83 a 92/84.

47

V prejednávanej veci dotknutá vnútroštátna právna úprava uplatňuje na tsipouro a tsikoudiu vyrábané liehovarskými podnikmi, tzv. „stálymi liehovarmi“, sadzbu spotrebnej dane, ktorá je oproti štandardnej vnútroštátnej spotrebnej dani znížená o 50 %, zatiaľ čo alkoholické nápoje dovezené z iných členských štátov podliehajú štandardnej spotrebnej dani.

48

Pokiaľ ide o výnimku zo zásady vyplývajúcej z článkov 19 a 21 smernice 92/83, a to zásady uplatňovania rovnakej sadzby spotrebnej dane na všetky výrobky podliehajúce spotrebnej dani z etanolu, stanovenú v článku 23 uvedenej smernice, táto výnimka sa v súvislosti s Helénskou republikou jednoznačne týka výlučne „anízových liehových nápojov“, konkrétne ouza.

49

Ako ustanovenie, ktorým sa stanovuje režim výnimky zo všeobecnej zásady určovania sadzieb spotrebných daní, treba článok 23 ods. 2 uvedenej smernice vykladať reštriktívne.

50

Pokiaľ však ide o oslobodenia alebo zníženia špecifických sadzieb spotrebných daní, ktoré pre určité kategórie nápojov stanovuje smernica 92/83, Súdny dvor už rozhodol, že vzhľadom na ciele tejto smernice a znenie jej sedemnásteho odôvodnenia, ktoré odkazuje na zákaz deformácie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu, normotvorca Únie nemal v úmysle umožniť členským štátom, aby podľa vlastného uváženia zaviedli režimy, ktoré sa odchyľujú od režimov stanovených v smernici 92/83 (rozsudok z 10. apríla 2014, Komisia/Maďarsko, C‑115/13, neuverejnený, EU:C:2014:253, bod 35).

51

Hoci z uvedeného vyplýva, že články 19 a 21 smernice 92/83 v spojení s jej článkom 23 ods. 2 sa majú vykladať v tom zmysle, že tsipouro a tsikoudia, ktoré v súčasnom štádiu právnej úpravy Únie nepatria medzi výrobky, na ktoré sa vzťahuje režim výnimiek stanovený v článku 23 ods. 2 tejto smernice, podliehajú rovnakej sadzbe spotrebnej dane ako všetky výrobky z etanolu, ktoré patria do pôsobnosti uvedenej smernice, treba napriek tomu overiť, či je tento výklad v rozpore s posúdením uvedených ustanovení vzhľadom na článok 110 ZFEÚ. Helénska republika totiž uvádza, že na základe tohto prístupu by sa článok 23 ods. 2 smernice 92/83 mal vykladať extenzívne, pričom tsipouro a tsikoudia by mali patriť do jeho pôsobnosti.

52

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je cieľom článku 110 ZFEÚ zabezpečiť voľný pohyb tovaru medzi členskými štátmi za normálnych podmienok hospodárskej súťaže. Na tento účel je cieľom tohto článku vylúčiť akúkoľvek formu ochrany, ktorá by mohla vyplývať z uplatnenia diskriminačného vnútroštátneho zdanenia výrobkov, ktoré pochádzajú z iných členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. apríla 2011, Tatu, C‑402/09, EU:C:2011:219, bod 34 a citovanú judikatúru).

53

V tomto kontexte Súdny dvor rozhodol, že cieľom článku 110 prvého odseku ZFEÚ je zabezpečiť úplnú neutralitu vnútroštátneho zdaňovania z hľadiska hospodárskej súťaže medzi výrobkami, ktoré sa už nachádzajú na domácom trhu, a dovezenými výrobkami (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. apríla 2011, Tatu, C‑402/09, EU:C:2011:219, bod 35 a citovanú judikatúru).

54

Zo znenia článku 110 ZFEÚ tak jasne vyplýva, že zásada daňovej neutrality, na ktorú sa odvoláva Helénska republika, odkazuje výlučne na rovnosť zaobchádzania medzi domácimi výrobkami a dovážanými výrobkami. Výrobky, na ktoré odkazuje Helénska republika v rámci článku 23 ods. 2 smernice 92/83, v tomto prípade ouzo, ako aj tsipouro a tsikoudia, sú však výrobkami pochádzajúcimi z domácej výroby.

55

Napriek tomu treba pripomenúť, že hoci Súdny dvor uznal, že zásada daňovej neutrality môže v inom kontexte zahŕňať zásadu rovnosti zaobchádzania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. novembra 2011, The Rank Group, C‑259/10 a C‑260/10, EU:C:2011:719, bod 61 a citovanú judikatúru), spresnil, že zásada daňovej neutrality sama osebe neumožňuje rozšíriť pôsobnosť určitej výnimky. Táto zásada nie je totiž pravidlom primárneho práva, ale výkladovou zásadou, ktorá sa má uplatňovať súčasne so zásadou doslovného výkladu výnimiek (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júla 2012, Deutsche Bank, C‑44/11, EU:C:2012:484, bod 45).

56

Ako však bolo konštatované v bode 48 tohto rozsudku, článok 23 ods. 2 smernice 92/83 je ustanovením upravujúcim výnimku, ktoré je jasné a presné.

57

Prístup Helénskej republiky, ktorý spočíva v extenzívnom výklade tohto ustanovenia vzhľadom na článok 110 ZFEÚ a zahŕňa doň tsipouro a tsikoudiu, treba preto zamietnuť.

58

Za takýchto podmienok treba prvej výhrade vyhovieť.

59

Druhá výhrada Komisie má dve časti.

60

V rámci prvej časti tejto výhrady Komisia tvrdí, že grécka právna úprava týkajúca sa spotrebnej dane uplatniteľnej na tsipouro a tsikoudiu, ktoré vyrábajú malí tzv. „príležitostní“ liehovarníci, nie je zlučiteľná s článkami 19 a 21 smernice 92/83 v spojení s jej článkom 22 ods. 1, ako aj článkom 3 ods. 1 smernice 92/84.

61

Komisia v tejto súvislosti pripomína, že podľa článkov 19 a 21 smernice 92/83 je Helénska republika povinná uplatňovať v zásade rovnakú sadzbu spotrebnej dane, stanovenú v súlade so smernicou 92/84, na všetky výrobky podliehajúce spotrebnej dani z etanolu. Len vo výnimočných prípadoch a v rámci obmedzení stanovených v článku 22 tejto smernice môžu členské štáty uplatňovať znížené sadzby spotrebnej dane na uvedený alkohol, ak ho vyrábajú malé liehovary.

62

Komisia na jednej strane uvádza, že podľa gréckej právnej úpravy týkajúcej sa dotknutej spotrebnej dane tsipouro a tsikoudia vyrábané malými liehovarníkmi podliehajú zdaneniu vo výške 0,59 eura na kilogram, čo zodpovedá 59 eurám na hektoliter. Toto zdanenie však v porovnaní s minimálnou štandardnou sadzbou spotrebnej dane, ktorá je v súlade s článkom 3 ods. 1 smernice 92/84 stanovená na 550 eur na hektoliter čistého alkoholu, výrazne prekračuje zníženie o 50 %, ktoré povoľuje článok 22 ods. 1 smernice 92/83.

63

Na druhej strane podľa Komisie uvedená grécka právna úprava nestanovuje v prípade malých tzv. „príležitostných“ liehovarov výrobné stropy, ktoré sa nachádzajú v rámci limitov stanovených v článku 22 ods. 1 smernice 92/83, v tom prípade výrobu menej ako desať hektolitrov čistého alkoholu ročne.

64

V rámci druhej časti druhej výhrady Komisia Helénskej republike vytýka, že v súvislosti s právnou úpravou spotrebnej dane uplatniteľnou na tsipouro a tsikoudiu vyrábané malými tzv. „príležitostnými“ liehovarníkmi si nesplnila svoje povinnosti vyplývajúce tak z článku 110 prvého odseku ZFEÚ, ako aj z článku 110 druhého odseku ZFEÚ. Komisia v tejto súvislosti odkazuje na svoju argumentáciu uvedenú v bodoch 29 až 35 tohto rozsudku.

65

Helénska republika uvádza, že malí tzv. „príležitostní“ liehovarníci vyrábajúci tsipouro a tsikoudia pôsobia v osobitnom vnútroštátnom rámci, ktorý zohľadňuje dlhodobú tradičnú prax. Predaj tsipoura a tsikoudie vyrábaných v mimoriadne jednoduchých zariadeniach sa uskutočňoval len voľne, medzi jednotlivcami, a nikdy nebol predmetom transakcií v rámci Spoločenstva.

66

Pokiaľ ide o takú uplatnenú presnú a paušálnu daň, akú stanovuje článok 22 ods. 4 smernice 92/83, táto daň má symbolickú povahu, keďže jej cieľom je predovšetkým kontrolovať dodržiavanie veľmi striktného rámca, v ktorom musia vykonávať činnosť malí tzv. príležitostní“ liehovarníci.

67

V tomto kontexte Helénska republike okrem iného odkazuje na zápisnicu zo zasadnutia Rady „Ecofin“ z 19. októbra 1992, podľa ktorej členské štáty, ktoré tradične oslobodzujú od dane výrobu malých množstiev alkoholu určeného na súkromnú spotrebu, môžu naďalej uplatňovať tieto výnimky.

68

Ako bolo pripomenuté v bode 45 tohto rozsudku, štruktúry spotrebných daní z alkoholu a alkoholických nápojov sú v rámci Únie harmonizované, najmä pokiaľ ide o podmienky, za ktorých môžu členské štáty stanoviť sadzbu spotrebnej dane, ktorá je nižšia ako minimálna sadzba. V dôsledku toho treba druhú výhradu preskúmať výlučne vzhľadom na ustanovenia smerníc 92/83 a 92/84, ktoré sú predmetom jej prvej časti.

69

Komisia tvrdí, že grécka právna úprava spotrebných daní stanovuje v prípade tsipoura a tsikoudie, ktoré vyrábajú malí tzv. „príležitostní“ liehovarníci, zdanenie vo výške 59 eur na hektoliter, ktoré v porovnaní s minimálnou štandardnou sadzbou spotrebnej dane, ktorá je v súlade s článkom 3 ods. 1 smernice 92/84 stanovená na 550 eur na hektoliter čistého alkoholu, výrazne prekračuje zníženie o 50 %, povolené podľa článku 22 ods. 1 smernice 92/83.

70

Vzhľadom na túto argumentáciu treba najskôr pripomenúť, že je nesporné, že grécka právna úprava spotrebnej dane týkajúca sa tsipoura a tsikoudie, ktoré vyrábajú malí tzv. „príležitostní“ liehovarníci, nie je v súlade s minimálnymi sadzbami spotrebnej dane z etanolu stanovenými v článkoch 19 a 21 smernice 92/83 v spojení s článkom 3 smernice 92/84.

71

Následne treba uviesť, že smernica 92/83 nepochybne upravuje výnimky alebo zníženia týkajúce sa špecifických spotrebných daní, pokiaľ ide o určité kategórie nápojov alebo určité členské štáty. Vzhľadom na ciele tejto smernice a znenie jej sedemnásteho odôvodnenia a pripomínajúc, že prípadné znížené sadzby nesmú viesť k narušeniu hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu, je však potrebné dospieť k záveru, že normotvorca Únie nemal v úmysle umožniť členským štátom, aby podľa vlastného uváženia zaviedli režimy, ktoré sa odchyľujú od režimov stanovených v smernici 92/83.

72

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v súvislosti s účinkami oslobodení malých množstiev etanolu na vnútornom trhu, pokiaľ je určitá otázka upravená harmonizovaným spôsobom na úrovni Únie, každé vnútroštátne opatrenie, ktoré sa jej týka, treba posudzovať vo vzťahu k ustanoveniam tohto harmonizačného opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. apríla 2014, Komisia/Maďarsko, C‑115/13, neuverejnený, EU:C:2014:253, bod 38 a citovanú judikatúru).

73

V tomto kontexte smernice 92/83 a 92/84 stanovujú minimálne sadzby spotrebnej dane z etanolu bez toho, aby podmieňovali uplatňovanie týchto sadzieb účinkom, ktorý by výroba a súkromná spotreba tohto alkoholu mohli mať na trhu. V dôsledku toho argumentácia Helénskej republiky, podľa ktorej nebol predaj tsipoura a tsikoudie medzi jednotlivcami nikdy predmetom transakcií v rámci Spoločenstva, nie je relevantná.

74

Napokon, pokiaľ ide o argumentáciu Helénskej republiky, podľa ktorej malí tzv. „príležitostní“ liehovarníci vyrábajúci tsipouro a tsikoudiu pôsobia v osobitnom vnútroštátnom rámci, ktorý zohľadňuje dlhodobú tradičnú prax, je potrebné zdôrazniť, že hoci šestnáste odôvodnenie smernice 92/83 stanovuje, že členské štáty sú oprávnené uplatňovať znížené sadzby spotrebnej dane alebo oslobodenia od dane v prípade určitých regionálnych alebo tradičných výrobkov, neznamená to, že národná tradícia môže sama osebe oslobodiť uvedené členské štáty od povinností, ktoré im vyplývajú z práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. apríla 2014, Komisia/Maďarsko, C‑115/13, neuverejnený, EU:C:2014:253, bod 44 a citovanú judikatúru).

75

V záujme úplnosti zostáva spresniť, že vyhlásenie nachádzajúce sa v zápisnici zo zasadnutia Rady „Ecofin“ nemôže spochybniť analýzu vykonanú v bodoch 71 až 74 tohto rozsudku. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že vyhlásenia urobené v štádiu prípravných prác, ktoré vedú k prijatiu určitej smernice, nemožno použiť na jej výklad, pokiaľ nie je ich obsah v texte predmetného ustanovenia vôbec vyjadrený, a preto nemajú nijaký právny dosah (rozsudok z 10. apríla 2014, Komisia/Maďarsko, C‑115/13, neuverejnený, EU:C:2014:253, bod 36 a citovaná judikatúra).

76

Z uvedeného vyplýva, že Helénska republika si tým, že prijala a uplatňovala právnu úpravu stanovujúcu, že za podmienok ňou vymedzených podlieha výroba tsipoura a tsikoudie, ktorú uskutočňujú malí tzv. „príležitostní“ liehovarníci, sadzbe spotrebnej dane vo výške 59 eur na hektoliter, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článkov 19 a 21 smernice 92/83 v spojení s jej článkom 22 ods. 1 a článkom 3 ods. 1 smernice 92/84.

77

Z týchto skutočností vyplýva, že druhej výhrade treba vyhovieť.

78

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že Helénska republika si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú:

79

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla uložiť Helénskej republike povinnosť nahradiť trovy konania a Helénska republika nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto: