1. 

Toto odvolanie, ktorým Európska komisia napáda rozhodnutie Všeobecného súdu vo veci RQ/Komisia ( 2 ) nastoľuje niekoľko dôležitých otázok týkajúcich sa základného práva úradníka inštitúcií EÚ byť vypočutý na svoju vlastnú obranu. Po prvé je rozhodnutie o zbavení imunity osoby úradníka EÚ vo vzťahu k trestnému stíhaniu vo vnútroštátnych trestných konaniach „akt, ktorý má na ňu negatívny účinok“ na účely služobného poriadku? ( 3 ) Po druhé, aké faktory by sa mali zohľadniť pri posudzovaní toho, či by sa mal úradník zbaviť imunity v súlade s protokolom č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie (ďalej len „protokol č. 7“)? Po tretie, ako by sa malo právo byť vypočutý vykladať v súvislosti s právom na dobrú správu vecí verejných zakotveným v článku 41 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“)?

2.

Článok 41 ods. 1 Charty garantuje každému právo, aby inštitúcie Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote. Článok 41 ods. 2 písm. a) stanovuje, že právo na dobrú správu vecí verejných zahŕňa „právo každého na vypočutie pred prijatím akékohoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať“.

3.

Článok 51 ods. 1 stanovuje, že ustanovenia Charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené okrem iných pre inštitúcie Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. Sú povinné rešpektovať práva, dodržiavať zásady a podporovať uplatňovanie Charty v súlade so svojimi príslušnými právomocami.

4.

Podľa článku 52 ods. 1 obmedzenia výkonu práv, akým je právo na dobrú správu vecí verejných, musia byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

5.

Ustanovenia týkajúce sa úradníkov (a ostatných zamestnancov) Európskej únie sú uvedené v kapitole V protokolu č. 7. V rámci tejto kapitoly článok 11 písm. a) stanovuje, že úradníci Únie požívajú imunitu voči právomoci súdov vo vzťahu k činnosti v rámci svojho úradného postavenia.

6.

Článok 17 (súčasť kapitoly VII s názvom „Všeobecné ustanovenia“) stanovuje, že výsady, imunity a výhody sa priznávajú, okrem iných, úradníkom Únie výlučne v záujme Únie. V zmysle druhého pododseku článku 17 sa každý orgán Únie vzdá imunity priznanej úradníkovi alebo inému zamestnancovi, ak tento orgán uzná, že vzdanie sa imunity nie je v rozpore so záujmami Únie.

7.

V zmysle článku 18 sa vyžaduje, aby orgány Únie postupovali pri uplatňovaní protokolu č. 7 v zhode s príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov.

8.

Článok 23 služobného poriadku stanovuje, že výsady a imunity úradníkov sa udeľujú iba v záujme Únie. Pokiaľ protokol č. 7 neustanovuje inak, úradníci nie sú oslobodení od plnenia svojich súkromných povinností ani od dodržiavania platných zákonov a policajných predpisov. Ak sú výsady alebo imunity sporné, dotknutý úradník o tom okamžite informuje menovací orgán.

9.

Článok 24 stanovuje, že Únia pomôže každému úradníkovi, najmä v konaní proti osobe, ktorému čelí z dôvodu svojich povinností.

10.

Článok 90 ods. 2 tvorí súčasť hlavy VII („Opravné prostriedky“) a stanovuje, že úradník môže predložiť sťažnosť na akt, ktorý má na neho negatívny účinok.

11.

V zmysle článku 91 ods. 1 má Súdny dvor právomoc v každom spore medzi úradníkom a Úniou, pokiaľ ide o zákonnosť aktu negatívne ovplyvňujúceho túto osobu v zmysle článku 90 ods. 2.

12.

Nariadenie (EÚ, EURATOM) č. 883/2013 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF) ( 4 ) stanovuje pravidlá vykonávania vyšetrovaní na ochranu finančných záujmov Európskej únie. ( 5 ) S cieľom bojovať proti podvodom, korupcii a akýmkoľvek iným protiprávnym činom poškodzujúcim finančné záujmy EÚ má OLAF úplnú nezávislosť od Komisie, aby mohol vykonávať svoje vyšetrovacie funkcie. ( 6 ) V zmysle článku 17 ods. 1 generálneho riaditeľa OLAF‑u vymenúva Komisia. V zmysle článku 17 ods. 3 generálny riaditeľ vykonáva svoje vyšetrovacie povinnosti alebo povinnosti predkladať správy úplne nezávisle, okrem iného, akejkoľvek vláde alebo inštitúcii. Ak generálny riaditeľ konštatuje, že opatrenie prijaté Komisiou spochybňuje jeho nezávislosť, bezodkladne o tom informuje dozorný výbor a rozhodne sa, či podá žalobu proti Komisii na Súdnom dvore. ( 7 )

13.

Skutkový stav je zhrnutý v bodoch 1 až 6 napadnutého rozsudku.

14.

Skutkový stav vychádza z rovnakých okolností, ktoré viedli ku škandálu, ktorý bol hovorovo známy ako „Dalligate“ ( 8 ). V máji 2012 spoločnosť Swedish Match (výrobca tabakového výrobku známeho ako „snus“) podala sťažnosť Európskej komisii. Swedish Match vzniesla závažné obvinenia týkajúce sa pokusov o korupciu zo strany maltského podnikateľa, pána Zammita, ktorý mal údajne podľa nej telefonický rozhovor s generálnym tajomníkom European Smokeless Tobacco Council (ďalej len „ESTOC“). Swedish Match tvrdila, že počas daného telefonického rozhovoru pán Zammit požadoval zaplatenie „veľmi vysokej sumy“ za sprostredkovanie stretnutia s pánom Johnom Dallim, komisárom Komisie zodpovedného za oblasť zdravia a ochranu spotrebiteľa (ktorého osobne poznal), čím využil svoj vplyv na komisára s cieľom potenciálne ovplyvniť legislatívny návrh v prospech tabakového priemyslu.

15.

Dňa 25. mája 2012 začal OLAF vo veci tejto sťažnosti administratívne vyšetrovanie pod číslom OF/2012/0617. OLAF sa rozhodol pokračovať vo vyšetrovaní tak, že požiadal generálneho tajomníka ESTOC o ďalší telefonický rozhovor s pánom Zammitom, ktorý by mohol priniesť dodatočné dôkazy týkajúce sa pokusov o korupciu. Generálny tajomník ESTOC potvrdil, že je pripravený na spoluprácu s OLAF‑om v tomto zmysle.

16.

Dňa 3. júla 2012 zatelefonoval generálny tajomník ESTOC pánovi Zammitovi z priestorov OLAF‑u a uskutočnil sa medzi nimi druhý rozhovor. Daný telefonický rozhovor sa uskutočnil so súhlasom a v prítomnosti RQ, generálneho riaditeľa OLAF‑u. OLAF tiež nahral tento telefonický rozhovor.

17.

Dňa 15. októbra 2012 prijal OLAF záverečnú správu z vyšetrovania. V danej správe sa odvolával na telefonický rozhovor z 3. júla 2012 medzi generálnym tajomníkom ESTOC a pánom Zammitom.

18.

Dňa 13. decembra 2012 podal pán Dalli trestné oznámenie spolu s uplatnením občianskoprávneho nároku na náhradu škody v akomkoľvek nasledujúcom konaní pred belgickými súdmi. Pán Dalli vo svojom oznámení upozornil na problematiku údajného nezákonného odpočúvania telefonického rozhovoru pána Zammita z 3. júla 2012 zo strany OLAF‑u.

19.

Dňa 19. marca 2013 belgické orgány požiadali Komisiu o zrušenie nedotknuteľnosti spisov súvisiacich s predmetom vyšetrovania a zrušenie povinnosti mlčanlivosti úradníkov, ktorí sa na tomto vyšetrovaní OLAF‑u zúčastnili. Dňa 21. novembra 2013, RQ ako generálny riaditeľ OLAF‑u súhlasil so zbavením povinnosti mlčanlivosti členov vyšetrovacieho tímu a ich vedúceho oddelenia.

20.

Listami z 21. novembra 2014 a zo 6. februára 2015 požiadali belgické orgány Komisiu o zbavenie imunity zainteresovaných agentov OLAF‑u (vrátane RQ) v rámci vyšetrovania zameraného na preukázanie existencie možného nezákonného odpočúvania telefonického rozhovoru pána Zammita z 3. júla 2012. Belgické orgány chceli vypočuť agentov OLAF‑u ako obvinených.

21.

Komisia listami z 19. decembra 2014 a 3. marca 2015 žiadala o podrobné vysvetlenie tejto žiadosti, aby mohla prijať rozhodnutie s plnou znalosťou veci.

22.

Kým belgická federálna prokuratúra následne prebrala prípad, žiadosť o zbavenie imunity sa medzičasom obmedzila iba na RQ. Listom z 23. júna 2015 (ďalej len „list z 23. júna 2015“) belgická federálna prokuratúra poukázala na niektoré skutočnosti, ktoré podľa nej preukazovali, že sa uskutočnilo nezákonné odpočúvanie telefonického rozhovoru.

23.

Dňa 2. marca 2016 Komisia prijala rozhodnutie C(2016) 1449 final o žiadosti o zbavenie RQ imunity voči právomoci súdov (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Týmto rozhodnutím Komisia čiastočne zbavila RQ imunity voči právomoci súdov v súlade s článkom 17 druhým odsekom Protokolu č. 7. ( 9 ) Zbavenie bolo obmedzené na skutkové tvrdenia týkajúce sa odpočúvania telefonického rozhovoru uvedené v liste z 23. júna 2015. Komisia zamietla žiadosť belgických orgánov o zbavenie imunity RQ, pokiaľ ide o ďalšie tvrdenia.

24.

V marci a apríli 2016 Komisia vydala verejné vyhlásenia, v ktorých potvrdila, že RQ naďalej požíva jej dôveru a prezumpciu neviny. Okrem toho tiež zdôraznila, že napadnuté rozhodnutie nemá žiadny vplyv ani na fungovanie OLAF‑u, ani na postavenie RQ v jeho funkcii generálneho riaditeľa OLAF‑u. Dňa 1. apríla 2016 Komisia vyhovela žiadosti RQ na úhradu jeho výdavkov na právne zastúpenie v zmysle článku 24 služobného poriadku.

25.

Listom z 12. apríla 2016 belgická federálna prokuratúra požiadala Komisiu o zbavenie RQ povinnosti mlčanlivosti, aby ho mohli príslušné vnútroštátne orgány vypočuť a umožniť mu, aby bol v rámci vnútroštátneho konania vypočutý ako žalovaný. Komisia tejto žiadosti vyhovela listom z 28. apríla 2016.

26.

Dňa 10. júna 2016 podal RQ sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu v súlade s článkom 90 ods. 2 služobného poriadku. Táto sťažnosť bola zamietnutá rozhodnutím Ares(2016) 5814495 menovacieho orgánu Komisie z 5. októbra 2016.

27.

Odôvodnenia 1 až 8 napadnutého rozhodnutia zaznamenávajú skutkové pozadie žiadosti belgických orgánov o zbavenie imunity RQ. ( 10 )

28.

Nižšie uvádzam zhrnutie dôvodov, z ktorých vychádzala Komisia pri prijatí napadnutého rozhodnutia:

29.

Dňa 17. januára 2017 podal RQ na Všeobecný súd žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia. ( 17 ) Na podporu žaloby RQ uviedol päť žalobných dôvodov. Tvrdil, že došlo k porušeniu: i) článku 23 služobného poriadku a článku 17 druhého odseku protokolu č. 7, ako aj k zjavne nesprávnym posúdeniam týkajúcim sa zbavenia imunity; ii) článku 24 služobného poriadku a povinnosti starostlivosti; iii) povinnosti odôvodnenia; iv) zásady ochrany legitímnej dôvery, a v) práv na obranu.

30.

Komisia v úvode vzniesla dve námietky k prípustnosti žaloby podanej zo strany RQ. Po prvé argumentovala, že podaniu novej žaloby bránila skutočnosť, že konanie týkajúce sa rovnakej veci už na Všeobecnom súde prebiehalo pod spisovou značkou T‑251/16. ( 18 ) Po druhé Komisia tvrdila, že napadnuté rozhodnutie nepredstavovalo akt spôsobujúci ujmu RQ. Na pojednávaní pred Všeobecným súdom Komisia zobrala späť svoju prvú námietku týkajúcu sa neprípustnosti žaloby RQ.

31.

Ako je uvedené v napadnutom rozsudku, Všeobecný súd zrušil napadnuté rozhodnutie a zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. Komisia teraz tento rozsudok napadla vo svojom odvolaní pred Súdnym dvorom.

32.

Komisia žiada, aby Súdny dvor:

33.

Komisia tvrdí, že napadnutý rozsudok je postihnutý nasledujúcimi nesprávnymi právnymi posúdeniami. Po prvé Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že napadnuté rozhodnutie je aktom spôsobujúcim ujmu RQ. Po druhé Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď uviedol veľmi široký výklad práva na vypočutie zakotveného v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty. Po tretie Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri klasifikácii konania Komisie v prejednávanej veci.

34.

Svojím prvým odvolacím dôvodom Komisia napáda rozhodnutie Všeobecného súdu (v bodoch 36 až 45 napadnutého rozsudku), podľa ktorého napadnuté rozhodnutie predstavuje akt, ktorý RQ spôsobuje ujmu.

35.

Všeobecný súd to na úvod pripomenul, že „… aktmi spôsobujúcimi ujmu úradníkovi sú opatrenia, ktoré majú záväzné právne účinky, ktoré priamo a bezprostredne ovplyvňujú záujmy úradníka tak, že podstatne menia jeho právne postavenie“ ( 19 ). Protokol č. 7 priznáva dotknutým osobám individuálne právo, ktorého dodržiavanie je zabezpečené systémom prostriedkov nápravy ustanovených Zmluvou. Imunita voči právomoci súdov stanovená článkom 11 protokolu č. 7 chráni úradníkov a ostatných zamestnancov inštitúcií EÚ pred stíhaniami orgánov členských štátov vo vzťahu k činnosti v rámci ich úradného postavenia. Rozhodnutie o zbavení úradníka imunity teda mení jeho právne postavenie. Zrušením uvedenej ochrany obnoví jeho postavenie ako osoby, ktorá podlieha všeobecnému právu členských štátov, čím ho bez potreby akýchkoľvek sprostredkujúcich ustanovení vystaví opatreniam uvedeného všeobecného práva, najmä obmedzeniu osobnej slobody a súdnemu stíhaniu. ( 20 )

36.

Právomoc voľnej úvahy ponechaná vnútroštátnym orgánom následne po rozhodnutí o zbavení imunity, pokiaľ ide o pokračovanie alebo ukončenie trestného stíhania voči úradníkovi alebo zamestnancovi, nemá vplyv na priamu dotknutosť právneho postavenia tejto osoby. Preto rozhodnutie, ktorým Komisia zbavila RQ imunity, predstavuje akt spôsobujúci mu ujmu. ( 21 )

37.

Všeobecný súd následne zamietol všetky tvrdenia Komisie, ktorých cieľom bolo napadnúť tento záver. Po prvé zamietol tvrdenie Komisie, že rozsudok Súdneho dvora vo veci Humblet/Belgicko ( 22 ), ktorý sa týkal oslobodenia úradníkov a zamestnancov Únie od akejkoľvek vnútroštátnej dane z platov, miezd a požitkov [vyplácaných v tom čase vysokým úradom Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO)], nepotvrdzuje, že úradník môže začať konanie proti rozhodnutiu inštitúcie o zbavení imunity. Po druhé Všeobecný súd konštatoval, že tvrdenie Komisie, že predchádzajúci rozsudok Súdu prvého stupňa vo veci Mote/Parlament ( 23 ) nemôže byť uplatnený analogicky, pretože sa táto vec týkala výsad a imunít člena Európskeho parlamentu („ČEP“), a nie úradníka, nemá žiadnu oporu v práve. Po tretie Všeobecný súd zamietol tvrdenie Komisie, že na rozhodnutie bývalého Súdu pre verejnú službu vo veci A a G/Komisia ( 24 ) by sa nemalo prihliadať, lebo dané rozhodnutie nebolo potvrdené Všeobecným súdom a ani Súdnym dvorom. ( 25 )

38.

Všeobecný súd zamietol námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia, založenú na tomto dôvode. ( 26 )

39.

Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v nasledujúcich ohľadoch. Neexistuje žiadna ustálená judikatúra, pokiaľ ide o to, či rozhodnutie o zbavení imunity úradníka podľa protokolu č. 7 predstavuje akt, ktorý mu spôsobuje ujmu. Nemožno predpokladať, že by Súdny dvor pri výklade článkov 90 a 91 služobného poriadku uplatnil odôvodnenie v staršej veci, akou je napríklad Humblet/Belgicko ( 27 ), ktorá je odlíšiteľná od veci RQ. Pravidlá uvedené v článku 9 protokolu č. 7, ktoré sa vzťahujú na ČEP, poskytujú ochranu, ktorá má silnejšiu a osobnejšiu povahu ako ochrana poskytovaná úradníkom, akým je RQ. Rozsudky citované v napadnutom rozsudku týkajúce sa ČEP teda nie sú relevantné. Všeobecný súd sa tiež nesprávne odvolával na rozsudok Súdu pre verejnú službu, ktorý nie je rozhodujúci, pretože nebol potvrdený rozhodnutím Všeobecného súdu alebo Súdneho dvora.

40.

Komisia tvrdí, že rozhodnutie Všeobecného súdu je založené na nepochopení práva na imunitu ako subjektívneho práva a na nesprávnom výklade znenia článku 11 protokolu č. 7. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že imunita nie je subjektívnym právom dotknutého úradníka. Postavenie úradníka je ovplyvnené iba nepriamo, ak je podľa článku 17 protokolu č. 7 zbavený imunity: iba odsúdenie má skutočný vplyv na právne postavenie úradníka. Účelom imunity je zabrániť prekážkam riadneho fungovania a nezávislosti Európskej únie. Akt, ktorý „spôsobuje ujmu“ úradníkovi, je taký, ktorý má záväzné právne účinky, ktoré priamo a okamžite ovplyvňujú záujmy dotknutej osoby zmenou jej právnej situácie. Bežným postupom Komisie je systematické zbavovanie imunity, aby sa nebránilo vnútroštátnym postupom. Komisia sa tým snaží dodržiavať zásadu lojálnej spolupráce. Na ochranu dotknutého úradníka sa vzťahujú bežné záruky ako napríklad prezumpcia neviny, právo na obhajobu a zvyčajné procesné záruky. Pokiaľ úradník potrebuje prístup k prostriedku nápravy, je vhodné, aby napadol platnosť sporného rozhodnutia v rámci vnútroštátneho konania a aby vnútroštátny súd podal návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ na Súdny dvor Európskej únie.

41.

RQ tvrdí, že prvý odvolací dôvod Komisie by sa mal zamietnuť ako neprípustný alebo nedôvodný.

42.

Účelom odvolania nie je opakovanie rovnakých dôvodov a rovnakých tvrdení ako sú tie, ktoré boli posúdené v prvostupňovom konaní. Komisia však vo svojom odvolaní jednoducho opakuje tvrdenia, ktoré uviedla v prvostupňovom konaní. Preto je potrebné zamietnuť jej prvý odvolací dôvod ako neprípustný.

43.

Alternatívne, Komisia nesprávne tvrdí, že zbavenie imunity nemení právne postavenie úradníka. Pred zbavením imunity je právne a fakticky chránený pred akýmkoľvek vnútroštátnym konaním. Po zbavení imunity je táto ochrana potlačená. Skutočnosť, že rozsudok vo veci Humblet/Belgicko ( 28 ) bol vynesený v kontexte protokolu k Zmluve o ESUO neznamená, že sa nemôže uplatniť na túto vec. Rovnako nie je možné konštatovať, že rozsudok vo veci Mote/Parlament ( 29 ) sa nemôže uplatniť analogicky. Rozsudok vo veci A a G/Komisia ( 30 ) je dobrým príkladom. Komisia sa proti tomuto rozhodnutiu neodvolala a následne sa stalo konečným.

44.

Svojím prvým odvolacím dôvodom Komisia kritizuje výklad Všeobecného súdu, pokiaľ ide o článok 90 ods. 2 a článok 91 ods. 1 služobného poriadku. Dopustil sa Všeobecný súd pri výklade článku 90 ods. 2 služobného poriadku nesprávneho posúdenia, najmä pokiaľ ide o význam slovného spojenia „… akt, ktorý má na ňu negatívny účinok“, a teda aj pri usúdení, že návrh RQ bol neprípustný?

45.

Toto slovné spojenie sa používa tak v článku 90 ods. 2, ako aj v článku 91 ods. 1 služobného poriadku. Článok 91 ods. 1 nebudem posudzovať osobitne: môj záver týkajúci sa článku 90 ods. 2 by sa mal vykladať tak, že sa vzťahuje aj na článok 91 ods. 1 služobného poriadku.

46.

Začnem preskúmaním námietky neprípustnosti RQ.

47.

RQ správne uvádza, že cieľom odvolania proti rozhodnutiu Všeobecného súdu nie je iba opakovanie a opätovné uplatnenie tých istých dôvodov, ktoré boli uplatnené v prvostupňovom konaní. ( 31 ) No ak odvolateľ napadne výklad alebo uplatnenie práva Únie Všeobecným súdom, právne otázky preskúmané v prvostupňovom konaní sa môžu v rámci odvolania opätovne prerokovať.

48.

Komisia vo svojom odvolaní spochybňuje výklad a uplatňovanie zásad zo strany Všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z jeho vlastnej judikatúry a z judikatúry bývalého Súdu pre verejnú službu. Komisia tiež spochybňuje výklad článku 11 písm. a) a článku 17 protokolu č. 7 Všeobecným súdom. Komisia preto jednoznačne spochybňuje odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré musí Súdny dvor preskúmať.

49.

Odmietam preto námietku neprípustnosti vznesenú zo strany RQ.

50.

Pokiaľ ide o vec samu, domnievam sa, že je nesporné, že napadnuté rozhodnutie predstavuje „akt“ v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku. Právne účinky tohto rozhodnutia spočívali v čiastočnom zbavení imunity RQ pred stíhaním údajných trestných činov vnútroštátnymi orgánmi na belgických súdoch, ktorá by mu inak bola poskytnutá podľa článku 11 písm. a) protokolu č. 7. Napadnuté rozhodnutie bolo preto aktom, ktorý mal právne účinky voči tretím stranám (konkrétne belgickým orgánom) vzhľadom na to, že im umožňoval konanie proti RQ. Jeho účinky teda presahovali rámec vnútornej činnosti Komisie.

51.

Podstatou sporu medzi účastníkmi konania je to, či napadnuté rozhodnutie malo negatívny účinok na RQ v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku.

52.

Východiskovým bodom analýzy je ustálená judikatúra, podľa ktorej je potrebné preskúmať znenie, ciele, kontext a štruktúru článku 90 ods. 2 služobného poriadku. ( 32 ) Bežný každodenný význam slovného spojenia „má na ňu negatívny účinok“ je, že musí byť možné preukázať, že napadnutý akt poškodzoval právne postavenie dotknutého úradníka.

53.

Odmietam preto tvrdenie Komisie, podľa ktorého by sa malo zohľadniť iba to, či napadnuté rozhodnutie nepriaznivo ovplyvnilo fungovanie samotnej Európskej únie. Účelom článku 90 je umožniť úradníkom odvolať sa proti odôvodneným rozhodnutiam, ktoré sa ich týkajú. V článku 90 ods. 1 sa uvádza, že úradník môže požiadať príslušný menovací orgán, aby prijal rozhodnutie, ktoré sa ho týka. Slovo „ho“ označuje, že predmetom rozhodnutia je samotný úradník. Článok 90 ods. 2 potom umožňuje úradníkovi podať sťažnosť proti takémuto rozhodnutiu práve preto, že dotknutá osoba (úradník) je negatívne ovplyvnená právnymi dôsledkami aktu. Poznamenávam tiež, že podľa článku 90 ods. 1 a 2 služobného poriadku sa skutočnosť, že menovací orgán neodpovie na sťažnosť v stanovenej lehote, považuje za implicitné rozhodnutie, ktoré dotknutému úradníkovi otvára cestu napadnúť skutočnosť, že menovací orgán neprijal napadnuteľné rozhodnutie. V každom prípade sú tieto články zamerané na to, aby príslušný úradník, ktorého sa týka činnosť menovacieho orgánu (alebo nečinnosť), mohol podať sťažnosť. Výklad uvádzaný Komisiou preto nemôže byť správny.

54.

Zdá sa mi, že existuje nevyhnutná spojitosť medzi imunitou priznanou podľa článku 11 písm. a) protokolu č. 7 a funkciami úradníka ako štátneho zamestnanca EÚ. Toto ustanovenie sa výslovne týka úkonov vykonávaných štátnymi zamestnancami EÚ v rámci ich úradného postavenia. Je to tak preto, že rozsah imunity nie je taký široký, aby sa vzťahoval na úradníkov, ktorí konajú výlučne na základe svojho osobného postavenia.

55.

Vnútroštátne orgány, ktoré sa usilujú pokračovať v trestnom vyšetrovaní, ktoré sa týka úradníka EÚ, alebo ktoré prijmú ďalšie opatrenia po takomto vyšetrovaní, musia požiadať o zbavenie imunity tohto úradníka a získať rozhodnutie, ktorým sa vyhovie tejto žiadosti. Ak takéto rozhodnutie nebude vydané, tieto orgány nemôžu konať proti dotknutému úradníkovi. Dôsledky rozhodnutia o zbavení imunity teda radikálne menia postavenie úradníka. Pred zbavením imunity nemožno proti dotknutému úradníkovi podniknúť žiadne kroky v súvislosti s údajným trestným činom. Po zbavení imunity však môže byť úradník trestne stíhaný podľa vnútroštátnych právnych predpisov.

56.

Bolo by krajne neprirodzené považovať zbavenie imunity za akt, ktorý nijako nemení postavenie úradníka. Práve naopak: ide o významnú zmenu, ktorá má vážne nepriaznivé dôsledky pre tohto úradníka. V každom prípade bude teraz podrobený trestnému vyšetrovaniu, ktorého by inak bol ušetrený. Môže prípadne zistiť, že čelí obvineniam v trestnom konaní a že môže byť zadržaný.

57.

Komisia sa snaží opierať o znenie článku 17 protokolu č. 7, keď uvádza, že imunita pred stíhaním vo vnútroštátnych konaniach nie je priznaná úradníkom ako subjektívne právo a pripomína, že druhý pododsek článku 17 stanovuje podmienky zbavenia ochrany imunity priznanej článkom 11 písm. a) protokolu č. 7. Komisia si v tomto prípade zamieňa dve odlišné veci. Otázka, či je potrebné zbavenie imunity, je samostatnou a odlišnou otázkou ako to, či napadnuté rozhodnutie má negatívny účinok na dotknutého úradníka v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku. Článok 90 ods. 2 sa týka povahy aktu, ktorý úradník napáda, a nie posúdenia správnosti samotného rozhodnutia.

58.

Kľúčovým bodom v tomto prípade je, že článok 11 písm. a) protokolu č. 7 poskytuje úradníkom EÚ priamu výhodu imunity, keď konajú v rámci úradného postavenia. Rozhodnutie o zbavení alebo obmedzení tejto výhody má závažné nepriaznivé následky pre dotknutého úradníka, a preto môže byť napadnuté podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku.

59.

Na účely určenia, či napadnuté rozhodnutie vyvoláva záväzné právne účinky, je potrebné preskúmať jeho podstatu a posúdiť jeho účinky na základe objektívnych kritérií, ako je obsah, pričom sa podľa potreby zohľadní kontext, v ktorom bolo prijaté, a právomoci inštitúcie, ktorá akt prijala. ( 33 )

60.

Predmetné napadnuté rozhodnutie má právne záväzné účinky tak pre RQ, ako aj pre vnútroštátne orgány. Účinky pre RQ sú jasné. Imunita, ktorú požíval podľa článku 11 písm. a) protokolu č. 7 je potlačená. Právne účinky vo vzťahu k belgickým orgánom sú rovnako zrejmé. V prípade neexistencie napadnutého rozhodnutia by nemohli proti RQ začať trestné stíhanie. Po prijatí tohto rozhodnutia už vnútroštátne konanie nebolo imunitou RQ blokované. ( 34 )

61.

Odmietam preto tvrdenie Komisie, že akt, akým je napadnuté rozhodnutie, je iba prípravným aktom, ktorý nemení právne postavenie dotknutého úradníka. Vzhľadom na to, že RQ už nemal výhodu (úplnej) imunity podľa protokolu č. 7, dôsledky, ktoré z tohto rozhodnutia vyplynuli, mali na neho tiež priame a okamžité účinky.

62.

Tento záver nie je spochybnený analýzou judikatúry zo strany Všeobecného súdu v bodoch 42 až 44 napadnutého rozsudku.

63.

Všeobecný súd v nich najskôr preskúmal rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Humblet/Belgicko. ( 35 ) Pán Humblet bol belgický štátny príslušník zamestnaný v Luxemburgu ako úradník ESUO. Bol považovaný za majúceho daňový domicil v Belgicku (kde mal tiež trvalý pobyt) a kde mala jeho manželka príjem. Príjem pani Humbletovej bol priznávaný v Belgicku, kde sa zdaňoval v mene jej manžela ako hlavy rodiny v súlade s vnútroštátnym právom. Belgické orgány následne zmenili predchádzajúcu prax a žiadali pána Humbleta, aby tiež oznámil výšku svojho platu úradníka ESUO, ktorý bol oslobodený od dane podľa Protokolu o výsadách a imunitách k Zmluve o ESUO (ďalej len „protokol ESUO“). Vnútroštátne orgány vydali proti pánovi Humbletovi odhadované výmery za príslušné daňové roky, ktoré potom napadol. Na základe článku 16 protokolu ESUO sa pán Humblet považoval za oprávneného predložiť vec Súdnemu dvoru.

64.

Komisia pred Všeobecným súdom tvrdila, že rozsudok vo veci Humblet/Belgicko ( 36 ) nepotvrdzuje, že úradník EÚ môže podať žalobu proti rozhodnutiu inštitúcie o zbavení imunity. Všeobecný súd toto tvrdenie zamietol a vychádzal z tohto rozsudku.

65.

Zastávam názor, že odôvodnenie Súdneho dvora týkajúce sa otázok právomoci a konania v tomto rozsudku skutočne poskytuje užitočné usmernenie vo vzťahu k veci RQ. Súdny dvor v tejto veci rozhodol, že hoci nemá právomoc zrušiť právne alebo správne opatrenia jedného z členských štátov, nastolená otázka napriek tomu patrí do jeho právomoci, pretože sa týka výkladu a uplatňovania protokolu ESUO, najmä jeho článku 11 písm. b). Súdny dvor vo svojom rozsudku uviedol nasledujúce výroky, ktoré sú osobitne relevantné.

„Autori protokolu [ESUO] sa tým, že poskytli právo na odvolanie podľa článku 16 protokolu [ESUO], jasne usilovali o zabezpečenie dodržiavania výsad a imunít, ktoré sú v ňom stanovené, a to nielen v záujme Spoločenstva a jeho inštitúcií, ale tiež jednotlivcov, ktorým boli tieto výsady a imunity udelené, a na druhej strane v záujme členských štátov a ich správnych orgánov, ktoré je potrebné chrániť pred príliš širokým výkladom týchto výsad a imunít.

…

Hoci výsady a imunity boli priznané‚výlučne v záujme Spoločenstva‘, je potrebné mať na zreteli, že boli výslovne priznané‚úradníkom inštitúcií Spoločenstva‘.

Skutočnosť, že výsady, imunity a výhody boli poskytnuté vo verejnom záujme Spoločenstva, určite odôvodňuje právomoc udelenú Vysokému úradu pre určovanie kategórií úradníkov, na ktoré sa vzťahujú (článok 12), alebo prípadne na zbavenie imunity (článok 13 ods. 2), neznamená to však, že sa tieto výsady udeľujú Spoločenstvu a nie priamo jeho úradníkom. Tento výklad je navyše jednoznačne podporený znením vyššie uvedených ustanovení.“ ( 37 )

66.

Je pravda, že znenie článku 16 protokolu ESUO sa neodráža v článku 90 ods. 2 služobného poriadku. Znamená to, že Všeobecný súd postupoval správne, keď sa rozhodol uplatniť odôvodnenie uvedené v rozsudku vo veci Humblet/Belgicko ( 38 ) analogicky na vec týkajúcu sa RQ?

67.

Podľa môjho názoru áno.

68.

Všeobecný súd vyvodil z rozsudku vo veci Humblet/Belgicko ( 39 ), že hoci úradníci požívajú imunitu, keď konajú pri výkone svojich povinností (čo sa považuje za synonymum konania vo verejnom záujme samotnej Európskej únie), nevyhnutne z toho nevyplýva, že udelenie výsad a imunít prináleží subjektu, ktorým je Únia, a nie priamo úradníkovi samotnému. Na základe toho je potom potrebné určiť, či predmetný akt nepriaznivo ovplyvňuje dotknutého úradníka.

69.

Tvrdenie Komisie, že nepoužívaním znenia článku 16 protokolu ESUO v služobnom poriadku chcel normotvorca vylúčiť možnosť úradníkov uplatniť si tieto nároky, nie je presvedčivé.

70.

Hlava VII služobného poriadku má názov „Opravné prostriedky“. V tejto hlave normotvorca stanovil úplný a komplexný postup pre úradníka na účely napadnutia rozhodnutí, ktoré sa ho týkajú. Vzhľadom na to, že sa zaviedlo osobitné odvolacie konanie, mám za to, že protiargument má väčšiu silu, konkrétne že normotvorca si nemusel požičiavať znenie článku 16 protokolu ESUO, aby vytvoril potrebné právo na odvolanie. Dospela som preto k záveru, že argument Komisie v tejto súvislosti nemôže uspieť.

71.

Ďalej Komisia namieta proti odkazu Všeobecného súdu na rozhodnutia vo veci Mote/Parlament ( 40 ) a Gollnisch/Parlament ( 41 ). Všeobecný súd citoval rozhodnutie vo veci Gollnisch/Parlament na podporu tvrdenia, že výsady a imunity podľa protokolu č. 7 udeľujú dotknutej osobe individuálne právo. Na podporu svojho odôvodnenia sa opieral o predchádzajúce rozhodnutie (založené na rozsudku vo veci Humblet/Belgicko ( 42 ), že výsady a imunity sa udeľujú priamo úradníkom.

72.

Obe veci sa týkali výsad a imunít ČEP, ktoré sa riadia článkami 7 až 9 kapitoly III protokolu č. 7. Znenie týchto ustanovení nie je rovnaké ako článok 11 písm. a), ktorý stanovuje pravidlá pre úradníkov EÚ. To nie je prekvapujúce: úlohy sú veľmi odlišné. V prejednávanej veci však nejde o povahu imunity dotknutej osoby. Preto nie je potrebné porovnávať príslušné pozície ČEP a úradníkov. Otázkou je skôr to, či služobný poriadok poskytuje úradníkovi EÚ prostriedok nápravy v prípade zbavenia jeho imunity. V tejto súvislosti sa vzhľadom na môj záver, že napadnuté rozhodnutie skutočne spôsobuje priame a okamžité právne následky pre RQ, domnievam, že Všeobecný súd správne analogicky uplatnil odôvodnenie v rozsudku vo veci Mote/Parlament ( 43 ) a Gollnisch/Parlament ( 44 ).

73.

Komisia napokon namieta proti tomu, že sa Všeobecný súd opiera o to, čo Komisia označuje za „izolované“ rozhodnutie bývalého Súdu pre verejnú službu, a to rozsudok vo veci A a G/Komisia ( 45 ).

74.

Tento rozsudok sa týkal jedného z viacerých sporov, ktoré vyplynuli zo škandálu okolo Edith Cressonovej, bývalej členky Komisie, a to dvoch žalôb, ktoré proti Komisii podala bývalá „Chef de cabinet“ pani Cressonová. Vzhľadom na závažnosť prípadu Súd pre verejnú službu zasadal v pléne. Pokus Komisie odmietnuť následné rozhodnutie v tomto prípade ako bezvýznamné a úplne irelevantné sa preto javí ako neprimerané. V bode 230 rozsudku vo veci A a G/Komisia ( 46 ) Súd pre verejnú službu zopakoval vyhlásenia uvedené v rozsudku vo veci Humblet/Belgicko ( 47 ) a Mote/Parlament ( 48 ) v tom zmysle, že úradníci sú priamo dotknutí rozhodnutiami, ktoré sa týkajú zbavenia imunity stanovenej v článku 11 písm. a) protokolu č. 7. Preto rozsudok vo veci A a G/Komisia ( 49 ) uvádza odôvodnenie, ktoré je v prejednávanej veci jednoznačne relevantné.

75.

Súdny dvor nemôže byť týmto rozsudkom viazaný, pretože nie je povinný prijať určitý výklad služobného poriadku. Rovnako však neexistuje žiadny dobrý dôvod, prečo Všeobecný súd alebo Súdny dvor nemôžu uplatniť v prejednávanej veci rovnaké odôvodnenie ako Súd pre verejnú službu uplatnil v rozsudku vo veci A a G/Komisia ( 50 ).

76.

Nakoniec sa Komisia snaží tvrdiť, že cesta uvedená v článku 90 ods. 2 služobného poriadku je uzavretá. Komisia navrhuje, aby vhodným opravným prostriedkom pre úradníka bolo napadnutie rozhodnutia o zbavení imunity v rámci vnútroštátneho trestného konania a aby vnútroštátny súd potom položil Súdnemu dvoru otázky týkajúce sa platnosti dotknutého opatrenia podľa postupu uvedeného v článku 267 ZFEÚ.

77.

Podľa môjho názoru sú tvrdenia Komisie nepravdepodobné a mylné.

78.

Po prvé podľa ustálenej judikatúry sa prejudiciálne otázky týkajúce sa platnosti môžu týkať iba právne záväzných aktov EÚ. ( 51 ) Komisia uvádza dve tvrdenia, ktoré sú vzájomne nezlučiteľné. Na jednej strane tvrdí, že napadnutý akt nevytvára záväzné právne účinky, ktoré sa priamo a bezprostredne dotýkajú dotknutého úradníka, takže tento nemôže použiť článok 90 ods. 2 služobného poriadku. Na druhej strane tvrdí, že ten istý čin by mohol byť predmetom konania o vyhlásenie neplatnosti podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý predpokladá, že tento akt má skutočne právne záväzné účinky, ktoré by dotknutý úradník mohol chcieť napadnúť.

79.

Po druhé, aj keby bolo možné ignorovať prirodzený rozpor v tvrdeniach Komisie, konanie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania by nebolo vždy úplným opravným prostriedkom, pretože to, či by sa návrh na začatie prejudiciálneho konania mohol alebo nemohol podať, by sa líšilo podľa povahy predmetného vnútroštátneho konania. ( 52 ) Pripomínam tiež, že hoci účastník môže požiadať vnútroštátny súd, aby podal návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, nemôže vnútroštátnemu súdu uložiť povinnosť, aby tak urobil.

80.

Po tretie konanie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania je určené výlučne na pomoc vnútroštátnym súdom, ak je pre rozhodnutie vo veci, ktorá je predmetom konania, rozhodujúce rozhodnutie o výklade alebo platnosti práva Únie. No v okamihu, keď bude mať rozhodnutie o zbavení imunity účinky (prostredníctvom umožnenia začatia vyšetrovania trestného činu vo vzťahu k dotknutému úradníkovi EÚ), je podľa môjho názoru nepravdepodobné, že bude vedené také konanie pred vnútroštátnym súdom, ktoré by zabezpečilo kontext, v ktorom by bolo možné podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Až v neskoršom štádiu, ak alebo keď sa súd alebo tribunál zapojí do trestného konania začatého proti tomuto úradníkovi ako žalovanému, bude mať dotknutý úradník možnosť požiadať o podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, pokiaľ ide o platnosť rozhodnutia o zbavení imunity. Nezdá sa mi nereálne domnievať sa, že v tomto štádiu by reakcia vnútroštátneho sudcu mohla byť taká, že takýto návrh na začatie prejudiciálneho konania už nie je potrebný na rozhodnutie v trestnej veci, ktorej v tom čase predsedal.

81.

Z vyššie uvedených dôvodov sa domnievam, že prvý odvolací dôvod Komisie je nedôvodný.

82.

Svojím druhým odvolacím dôvodom uvádzaným alternatívne Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď rozhodol, že nezohľadnením záujmov RQ vo vzťahu k snahe vnútroštátnych orgánov zachovať tajnosť ich vyšetrovaní pred rozhodnutím o čiastočnom zbavení imunity úradníka Komisia nerešpektovala právo RQ byť vypočutý.

83.

Relevantné pasáže v rozsudku Všeobecného súdu znejú takto:

„… vo všeobecnosti skutočnosť, že dotknutá osoba sa nevypočuje pred zbaven[ím] imunity, zabezpečuje tajnosť vyšetrovania.

Je však potrebné zdôrazniť, že ak by v riadne odôvodnených prípadoch vnútroštátny orgán bránil tomu, aby sa dotknutej osobe oznámili presné a úplné dôvody, ktoré tvoria základ žiadosti o zbavenie imunity, odvolávaním sa na tajnosť vyšetrovania, Komisia musí v spolupráci s vnútroštátnymi orgánmi, a to v súlade so zásadou lojálnej spolupráce, vykonať opatrenia s cieľom zosúladiť, po prvé, legitimitu utajenia vyšetrovania, a po druhé, potrebu dostatočným spôsobom garantovať dodržiavanie jeho základných práv, akým je napríklad právo na vypočutie…

Vzhľadom na to, že Komisia má povinnosť dodržiavať právo byť vypočutý pri prijímaní aktu spôsobujúceho ujmu, musí veľmi pozorne sledovať, ako môže zosúladiť dodržiavanie tohto práva dotknutej osoby a legitímnych dôvodov uvádzaných zo strany vnútroštátnych orgánov. Toto vyváženie jej umožňuje jednak zabezpečiť ochranu práv, ktoré právny poriadok Únie priznáva úradníkom a zamestnancom Únie, a teda záujmy Únie v súlade s článkom 17 druhým odsekom protokolu č. 7, a jednak funkčný a nerušený priebeh vnútroštátneho trestného konania v súlade so zásadou lojálnej spolupráce“ ( 53 ).

84.

Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď uviedol, že je potrebné uplatniť kritérium vyváženia, aby sa zabezpečila primeranosť každého rozhodnutia o zbavení imunity úradníka. Všeobecný súd sa preto nesprávne domnieval, že Komisia v rámci uplatnenia tohto kritéria nezvážila záujmy RQ. Požiadavka, aby Komisia uplatnila toto kritérium, by porušila zásadu lojálnej spolupráce zakotvenú v článku 4 ods. 3 ZEÚ. Všeobecnou praxou Komisie je dodržiavanie vnútroštátnych predpisov, ktoré ukladajú podmienku prísnej dôvernosti spojenej s tajnosťou vyšetrovania a z toho vyplýva odnímanie imunity bez predchádzajúceho vypočutia dotknutého úradníka.

85.

RQ tvrdí, že druhý odvolací dôvod je neprípustný, pretože Komisia jednoducho opakuje tvrdenia, ktoré uviedla v prvostupňovom konaní. RQ alternatívne tvrdí, že druhý odvolací dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný.

86.

Dôvody zamietnutia námietky neprípustnosti RQ týkajúce sa prvého odvolacieho dôvodu sa rovnako vzťahujú aj na druhý odvolací dôvod. ( 54 ) Dospela som preto k záveru, že druhý odvolací dôvod Komisie je prípustný.

87.

Svojím druhým odvolacím dôvodom Komisia spochybňuje výklad Všeobecného súdu v napadnutom rozsudku, pokiaľ ide o vzťah medzi právom byť vypočutý zakotveným v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty a zásadou lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ. Začnem článkom 41 ods. 2 písm. a) Charty.

88.

Vysvetlivky k článku 41 ( 55 ) potvrdzujú, že tento článok je „založený na existencii Únie, ktorá je založená na zásade právneho štátu, a ktorej charakteristické znaky boli rozvinuté v judikatúre obsahujúcej okrem iného dobrú správu vecí verejných ako všeobecnú právnu zásad“ ( 56 ). Článok 41 ods. 1 a 2 teda podporujú všeobecné zásady ako napríklad právo byť vypočutý a právo na obhajobu.

89.

Pokiaľ ide o právo byť vypočutý, Súdny dvor rozhodol, že dodržiavanie práva na obhajobu je základnou zásadou práva Únie. Toto právo je teraz potvrdené v článkoch 47 a 48 Charty, ktoré zabezpečujú rešpektovanie práva na obhajobu, ako aj práva na spravodlivý proces vo všetkých súdnych konaniach. Súdny dvor vždy potvrdzoval dôležitosť práva byť vypočutý a jeho veľmi široký rozsah v právnom poriadku Únie: Súdny dvor sa preto domnieva, že toto právo sa musí uplatňovať vo všetkých konaniach, ktoré môžu vyvrcholiť opatrením, ktoré má negatívny účinok na dotknutú osobu. ( 57 )

90.

V článku 41 ods. 2 Charty sa (exemplifikatívne) uvádzajú tri oblasti práva na dobrú správu vecí verejných: a) právo každého na vypočutie pred prijatím akékohoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať; b) právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva; a c) povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia. Takto identifikované tri oblasti sú jasne prepojené. Ak sa má rozhodnutie nepriaznivo dotýkať osoby, musí mať táto osoba možnosť predložiť svoje argumenty. Na tento účel potrebuje prístup k celému spisu, s výnimkou tých prvkov, pri ktorých je možné oprávnene požadovať dôvernosť alebo utajenie. Administratíva musí oznámiť dôvody rozhodnutia, ktoré potom prijme, aby osoba, ktorej sa nepriaznivo dotýka rozhodnutie, mohla posúdiť primeranosť odôvodnenia administratívy a rozhodnúť, či sa bude alebo nebude domáhať súdneho preskúmania tohto rozhodnutia príslušným súdom.

91.

Právo byť vypočutý musí byť dodržané, aj keď uplatniteľné právne predpisy takúto procesnú požiadavku výslovne nestanovujú. Ako Súdny dvor vysvetlil v inom kontexte, toto právo zaručuje každej osobe možnosť účinne oznámiť svoje stanoviská počas správneho konania a pred prijatím akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré by mohlo negatívne ovplyvniť jej záujmy. Od orgánov sa tiež vyžaduje, aby venovali náležitú pozornosť pripomienkam, ktoré predložila dotknutá osoba, starostlivo a nestranne preskúmali všetky relevantné aspekty konkrétneho prípadu a podrobne zdôvodnili svoje rozhodnutie. Povinnosť odôvodnenia rozhodnutia, ktoré bude dostatočne špecifické a konkrétne na to, aby umožnilo osobe pochopiť dôvod zamietnutia jej žiadosti, je teda dôsledkom zásady dodržiavania práva na obhajobu. ( 58 )

92.

Komisia vysvetlila, že jej súčasná prax je založená na predpoklade, že rozhodnutie o zbavení imunity úradníka nepredstavuje akt, ktorý má na neho negatívny účinok. Postup prijatia takéhoto rozhodnutia je zjavne nasledujúci. Rozhodnutie prijíma člen Komisie so súhlasom predsedu. Za všetky takéto rozhodnutia je zodpovedné kolégium komisárov. V rámci tohto konania neexistuje systematické ustanovenie umožňujúce vypočutie dotknutého úradníka pred prijatím rozhodnutia o zbavení jeho imunity. Ak sa príslušné vnútroštátne orgány dovolávajú tajnosti vyšetrovania a požiadajú Komisiu, aby upustila od informovania dotknutého úradníka o tom, že žiada o zbavenie imunity, Komisia k tejto žiadosti systematicky pristupuje. Ak takáto žiadosť nebude predložená, Komisia informuje úradníka o zbavení imunity, ale nevypočuje ho v tom zmysle, či by mu mala byť imunita ponechaná.

93.

Pokiaľ ide o prvý odvolací dôvod, dospela som k záveru, že napadnuté rozhodnutie je opatrením, ktoré má negatívny účinok na RQ. Z toho vyplýva, že sa domnievam, že predpoklad Komisie je nesprávny.

94.

Článok 41 ods. 1 Charty stanovuje, že „každý“ má právo „aby inštitúcie… Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote“. Podobne ako všetci ostatní aj úradníci pracujúci v inštitúciách EÚ sa môžu spoľahnúť na právo na dobrú správu vecí verejných. V prípade RQ toto základné právo nevyhnutne znamenalo právo byť vypočutý v súlade s článkom 41 ods. 2 písm. a) Charty predtým, ako Komisia prijala napadnuté rozhodnutie. Preto sa domnievam, že Všeobecný súd správne dospel k záveru, že Komisia bola povinná rešpektovať práva RQ na obhajobu.

95.

Zvážila Komisia porušenie základných práv RQ v súvislosti so žiadosťou o tajnosť vyšetrovania? Inými slovami vykonala posúdenie proporcionality podľa článku 52 ods. 1 Charty?

96.

V zmysle článku 52 ods. 1 akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v Charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných. ( 59 )

97.

Cieľom verejného záujmu alebo všeobecného záujmu v tejto veci je, že belgické orgány vedú vyšetrovanie trestných činov. Všeobecný súd konštatoval, že toto konanie je upravené vnútroštátnym právom. ( 60 ) Ako také patrí priamo do oblasti pôsobnosti vnútroštátnych orgánov a zjavne mimo pôsobnosť Komisie.

98.

Obmedzenie v prejednávanej veci spočíva v tom, že úradníkovi nebolo priznané právo byť vypočutý. V napadnutom rozsudku Všeobecný súd preskúmal, či Komisia vykonala posúdenie proporcionality v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty pred zbavením imunity RQ. Všeobecný súd dospel k záveru, že Komisia neposúdila dopad porušenia základných práv na RQ voči žiadnym výhodám, ktoré by mohli vyplynúť z vyhovenia žiadosti vnútroštátnych orgánov o zachovanie tajnosti vyšetrovania.

99.

Všeobecný súd zjavne dospel k správnemu záveru. Z vlastného opisu postupu Komisie týkajúceho sa žiadostí o zbavenie imunity vyplýva, že táto inštitúcia systematicky nevypočúva dotknutých úradníkov pred prijatím rozhodnutia v súvislosti s touto žiadosťou. Ak sa vnútroštátne orgány odvolávajú na tajný charakter vyšetrovania, dotknutá osoba ani nie je informovaná o tom, že bola podaná takáto žiadosť (ako to bolo v tejto veci).

100.

Podľa názoru Komisie je potrebné skúmať výlučne to, či by mohli byť poškodené záujmy Únie. Preto nemusí brať do úvahy záujmy úradníka. Logickým dôsledkom je, že Komisia nevykonáva posúdenie primeranosti v prípadoch, akým je napríklad prejednávaná vec týkajúca sa RQ.

101.

Podľa môjho názoru tento prístup zjavne porušuje požiadavky článku 52 ods. 1 Charty. Správne posúdenie proporcionality si nevyhnutne vyžaduje vyhodnotenie protichodných záujmov. V tomto prípade ide o záujmy úradníka, vnútroštátnych orgánov a záujmy Európskej únie (najmä jej finančné záujmy), ktoré je potrebné chrániť. Preskúmanie žiadosti o zbavenie imunity zo strany Komisie vôbec nezohľadňuje záujmy úradníka. Predpokladom kritéria vyváženia, ktoré sa má vykonať podľa článku 52 ods. 1 Charty, je však to, že úradník má právo byť vypočutý. Účelom posúdenia, ktoré sa má vykonať podľa článku 52 ods. 1, je potom zhodnotiť, či požadované obmedzenie tohto práva (vyplývajúce z uplatnenia požiadavky zachovania tajnosti vyšetrovania, na ktoré sa odvolávajú vnútroštátne orgány) je odôvodnené a primerané.

102.

Toto posúdenie zahŕňa výklad a uplatnenie práva Únie, konkrétne článku 41 ods. 2 písm. a) Charty a druhého odseku článku 17 protokolu č. 7, a je povinnosťou dotknutej inštitúcie ho uskutočniť. Predmetná inštitúcia nebude schopná preukázať, že jej rozhodnutie o zbavení imunity bolo primerané, ak sa takéto posúdenie nevykoná.

103.

Z toho vyvodzujem záver, že súčasná prax Komisie, tak ako bola vysvetlená Súdnemu dvoru, nezohľadňuje dôležité procesné práva zaručené Chartou a je v rozpore s povinnosťami tejto inštitúcie podľa článku 51 ods. 1 Charty rešpektovať práva a dodržiavať zásady a podporovať uplatňovanie práv v ňom zakotvených.

104.

Komisia tvrdí, že keby Súdny dvor tiež dospel k tomuto záveru a potvrdil napadnutý rozsudok, takéto rozhodnutie by malo významné dôsledky pre administratívu EÚ. Konkrétne by Komisia musela zmeniť svoju doterajšiu prax, ktorá spočívala v zbavení imunity a v konaní v súlade s vnútroštátnymi predpismi, ktoré ukladajú podmienku prísneho vyšetrovacieho tajomstva.

105.

Zásada lojálnej spolupráce stanovená v článku 4 ods. 3 ZEÚ znamená, že sa Únia a členské štáty „vzájomne rešpektujú“ a navzájom si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo Zmlúv. Členské štáty „prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie“. Táto zásada teda vytvára recipročné povinnosti medzi inštitúciami EÚ a členskými štátmi, ako aj medzi samotnými členskými štátmi.

106.

Komisia tvrdí, že ak by bola povinná posúdiť záujmy dotknutého členského štátu vo vzťahu k záujmom úradníka, bola by povinná nahradiť posúdenie vnútroštátneho trestného konania vnútroštátnymi orgánmi vlastným posúdením, čím by porušila článok 4 ods. 3 ZEÚ.

107.

Odmietam toto tvrdenie.

108.

Po prvé v bodoch 66 a 67 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uvádza, že Komisia a vnútroštátne orgány by mali spolupracovať pri hľadaní riešenia, ktoré rešpektuje práva úradníka zaručené článkom 41 ods. 1 a 2 písm. a) Charty. Takáto spolupráca nevyžaduje, aby Komisia zasahovala do oblasti vnútroštátnych orgánov. Po druhé od Komisie sa vyžaduje, aby splnila svoju povinnosť uviesť do účinnosti právo úradníka byť vypočutý. Po tretie Komisia je tiež povinná posúdiť záujmy EÚ podľa článku 17 protokolu č. 7. Vnútroštátne orgány majú preto podľa článku 4 ods. 3 ZEÚ recipročnú povinnosť pomáhať Komisii pri vykonávaní jej úlohy pri posudzovaní ich žiadostí o zbavenie imunity spôsobom, ktorý je v súlade s jej povinnosťami podľa právnych predpisov EÚ.

109.

V súlade so zásadou lojálnej spolupráce, ak vnútroštátne orgány nesúhlasia s presným a úplným zverejnením informácií pre dotknutého úradníka, bude na nich, aby spolupracovali s Komisiou, aby zistili, ako je možné upraviť legitímne obavy týkajúce sa tajnosti vyšetrovania tak, aby vyhovovali povinnosti Komisie rešpektovať procesné práva úradníka. ( 61 )

110.

Komisia tvrdí, že konanie o zbavení imunity má svoj pôvod v údajnom porušení vnútroštátneho práva. Takéto prípady sa preto líšia od prípadov, v ktorých Komisia začína správne konanie proti úradníkovi, a právo úradníka na obhajobu sa takýmto postupom nezavádza.

111.

S týmto tvrdením nemôžem súhlasiť.

112.

Pred Súdnym dvorom vznikla otázka, či boli práva RQ na obhajobu dodržané, keď Komisia prijala napadnuté rozhodnutie, ktorým ho zbavila imunity, ktorú požíval podľa článku 11 písm. a) protokolu č. 7. Výklad ustanovení tohto protokolu a služobný poriadok, ktorý poskytuje právo na opravný prostriedok proti rozhodnutiu Komisie, je vecou práva Únie. Príslušné trestné konanie je vecou vnútroštátneho práva. Vnútroštátne konanie však v prejednávanej veci nie je predmetom sporu.

113.

Komisia napokon tvrdí, že uplatnenie kritéria vyváženia uvedeného Všeobecným súdom v napadnutom rozsudku by viedlo k podrobnému dialógu s vnútroštátnymi orgánmi, čo by spomalilo trestné konanie.

114.

Vzhľadom na to, že pred Súdnym dvorom neexistujú žiadne dôkazy v tomto zmysle, toto tvrdenie predstavuje len konštatovanie. Aj keby bolo pravda, že potrebný dialóg si nevyhnutne vyžaduje určitý čas na prekonanie administratívnych ťažkostí, nie je legitímnym dôvodom na obmedzenie základných práv zaručených Chartou.

115.

Dospela som preto k záveru, že druhý odvolací dôvod je nedôvodný.

116.

Svojím tretím odvolacím dôvodom (ktorý sa uvádza tiež alternatívne) Komisia v podstate tvrdí, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že Komisia pri posudzovaní veci nezohľadnila primerane záujmy RQ. Týmto spôsobom napáda zistenia Všeobecného súdu uvedené v bodoch 69 až 72 napadnutého rozsudku.

117.

Všeobecný súd vo svojom rozsudku uviedol štyri kľúčové vyhlásenia. Po prvé poznamenal, že spis vnútroštátneho súdu neobsahoval žiadny dôkaz o tom, že by Komisia skutočne posúdila protichodné záujmy. Po druhé Všeobecný súd zistil, že Komisia sa pred prijatím svojho rozhodnutia neopýtala vnútroštátnych orgánov, aké riziká môže priniesť vypočutie RQ vo vzťahu k zachovaniu tajného charakteru vyšetrovania, a napokon k riadnemu priebehu trestného konania. Po tretie Všeobecný súd rozhodol, že neexistuje dôkaz o skutočnom riziku, že zachovanie tajného charakteru vyšetrovania by bolo alebo by mohlo byť skutočne ohrozené vypočutím RQ (napríklad preto, že by mohol utiecť alebo zničiť dôkazy alebo preto, že prekvapenie bolo nevyhnutným prvkom pre toto konkrétne vyšetrovanie). Konštatoval, že niektoré informácie týkajúce sa vyšetrovania sú navyše už verejne dostupné. Po štvrté Všeobecný súd rozhodol, že skutočnosť, že Komisia požiadala belgické orgány, či je možné vypočuť RQ v súvislosti s predmetom ich žiadostí o zbavenie imunity (čo bolo potvrdené korešpondenciou pripojenou k vyjadreniu k žalobe), nestačí na urobenie záveru, že Komisia skutočne zvážila záujem RQ na riadnom vypočutí vo vzťahu k zachovaniu tajnosti vyšetrovania. ( 62 )

118.

V prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd nemohol na základe dôkazov, ktoré má k dispozícii, správne vyvodiť záver, že Komisia neposúdila záujmy RQ skôr, ako sa rozhodla zbaviť ho imunity. V druhej časti tohto odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že RQ nepreukázal, že keby bol vypočutý, bolo by rozhodnutie iné. ( 63 )

119.

RQ tvrdí, že tretí odvolací dôvod (alebo prinajmenšom prvá časť tohto odvolacieho dôvodu) je zjavne neprípustný, pretože Komisia sa v skutočnosti snaží dosiahnuť opätovné preskúmanie skutkového stavu. Alternatívne tvrdí, že Komisia nesprávne vyložila napadnutý rozsudok a že jej tretí odvolací dôvod je nedôvodný.

120.

Domnievam sa, že tretí odvolací dôvod je prípustný.

121.

Komisia v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď kvalifikoval konanie Komisie pri prijímaní napadnutého rozhodnutia ako nevyvážené posúdenie žiadosti belgických orgánov o zachovanie tajného charakteru vyšetrovania s právom RQ byť vypočutý. Komisia tvrdí, že belgickým orgánom zaslala niekoľko listov, v ktorých požadovala ďalšie podrobnosti týkajúce sa tajného charakteru vyšetrovania, a že imunita bola čiastočne odňatá až po tom, čo vnútroštátne orgány odpovedali na tieto žiadosti. Podľa nej to zo zákona postačuje na preukázanie, že vykonala potrebné vyvažovanie.

122.

Komisia sa teda nesnaží spochybniť skutkové zistenia Všeobecného súdu. Skôr spochybňuje, či Všeobecný súd z týchto skutočností správne vyvodil záver, že Komisia nevykonala vyváženie. Táto otázka je skutočne otázkou práva, ktorá podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom. ( 64 ) Preto sa vraciam k vecným tvrdeniam týkajúcim sa tohto odvolacieho dôvodu.

123.

V bode 5 napadnutého rozsudku Všeobecný súd poznamenáva, že Komisia pred prijatím napadnutého rozhodnutia požiadala belgické orgány o podrobnejšie informácie. V bode 10 tohto rozhodnutia sa Všeobecný súd odvoláva na odôvodnenie 11 napadnutého rozhodnutia, v ktorom Komisia uviedla, že môže zbaviť RQ imunity iba vtedy, ak bola dostatočne jasne a presne informovaná o dôvodoch, pre ktoré belgické orgány podali žiadosť o zbavenie imunity, a zdôraznila, že v opačnom prípade by sa každej osobe, ktorej sa týka vyšetrovanie OLAF‑u, mohlo tým, že by preukázala zjavne neopodstatnené obvinenia proti jej generálnemu riaditeľovi, podariť zastaviť fungovanie tohto úradu, čo by bolo v rozpore so záujmami Európskej únie. Všeobecný súd poznamenáva, že Komisia ďalej uviedla, že po prijatí listu z 23. júna 2015 získala veľmi jasné a konkrétne náznaky preukazujúce, že belgické orgány mohli dôvodne – a v každom prípade nie svojvoľne alebo s vyvinutím nátlaku – usúdiť, že obvinenia proti RQ odôvodňujú vyšetrovanie. ( 65 )

124.

Komisia užitočne zahrnula do prílohy A.1 svojho odvolania dokumenty, ktoré boli pripojené k vyjadreniu k žalobe pred Všeobecným súdom. Medzi tieto dokumenty patrí list z 19. decembra 2014, ktorý zaslal generálny tajomník Komisie vyšetrujúcemu sudcovi, a žiada o ďalšie podrobnosti o vnútroštátnom vyšetrovaní (ďalej len „list z 19. decembra 2014“). V odseku 2 (na strane 2) tohto listu generálny tajomník uviedol, že na základe osobitného nezávislého postavenia OLAF‑u by Komisia chcela pred rozhodnutím o zbavení imunity vypočuť generálneho riaditeľa OLAF‑u (RQ), s cieľom v plnej miere posúdiť dôsledky, ktoré by takéto zbavenie imunity mohlo mať na nezávislosť a fungovanie OLAF‑u, a tým na záujmy Európskej únie. Komisia potom požiadala belgické orgány, aby spresnili, či je potrebné zachovať tajný charakter vyšetrovania vo vzťahu ku všetkým úradníkom, ktorých sa vyšetrovanie týka, a či by generálny riaditeľ OLAF‑u mohol byť informovaný o vyšetrovaní.

125.

Belgické orgány odpovedali listom zo 6. februára 2015. V odpovedi na otázku Komisie, pokiaľ ide o to, či by RQ mohol byť informovaný o žiadosti o zbavenie imunity, uviedli, že keďže skutkové okolnosti veci ukazujú, že by mohol byť podozrivý v trestnom konaní, nevyhnutnosť rešpektovania zásady tajnosti vyšetrovania vylučuje, že by sa malo požadovať jeho stanovisko k žiadosti o zbavenie imunity. Pokiaľ ide o môj názor, zdá sa, že ide o štandardnú odpoveď na otázku: „Môžeme povedať podozrivému, že je predmetom vyšetrovania?“ a nie konkrétnu odpoveď na (inú) otázku: „Je nevyhnutné rešpektovať zásadu tajnosti vyšetrovania za okolností tohto konkrétneho prípadu?“

126.

Ďalším listom z 3. marca 2015 generálny tajomník zopakoval žiadosť Komisie o ďalšie informácie. Potvrdil tiež, že Komisia „bude“ rešpektovať žiadosť belgických orgánov o zachovanie tajnosti vyšetrovania (ďalej len „list z 3. marca 2015“).

127.

Vyhlásenia Všeobecného súdu v bodoch 69 až 72 napadnutého rozsudku je potrebné vykladať v kontexte tohto úplnejšieho opisu skutočností a dokumentov v spise posledného uvedeného súdu.

128.

Na základe týchto skutočností sa domnievam, že Všeobecný súd mohol z právneho hľadiska správne vyvodiť záver, že Komisia sa skutočne usilovala o objasnenie belgických orgánov, pokiaľ ide o povahu obvinení voči RQ, a to nielen z dôvodu jeho osobitného postavenia riaditeľa OLAF‑u v rozhodnom čase. No čo je podstatné, vykonávanie takýchto dožiadaní nie je to isté ako snaha o zabezpečenie dodržiavania práva RQ byť vypočutý. Na základe dožiadaní, ktoré uskutočnila, sa Komisia ani nesnažila získať potrebné informácie, ktoré by jej umožnili rozhodnúť sa, ako vyvážiť dotknuté protichodné záujmy. Všeobecný súd teda podľa môjho názoru správne usúdil, že Komisia sa pri týchto dožiadaniach nesnažila zistiť, či existujú riziká (nepriaznivý vplyv na základné práva RQ) spojené s rozhodnutím neinformovať RQ obvineniach proti nemu a umožniť mu, aby sa vyjadril pred prijatím rozhodnutia o zbavení imunity, alebo naopak zistiť, či hrozí riziko pre vyšetrovanie belgických orgánov, ak by bol RQ o tom informovaný a ak by mu bolo dovolené predniesť pripomienky. ( 66 ) Namiesto toho Komisia v liste z 3. marca 2015 jednoducho potvrdila, že bude rešpektovať štandardnú žiadosť belgických orgánov o zachovanie tajnosti vyšetrovania. Zvyšok postupu kontroly sa týkal iba toho, či belgické orgány mohli dôvodne usúdiť, že obvinenia proti RQ odôvodňujú jeho stíhanie.

129.

Podstatou rozhodnutia Všeobecného súdu je to, že Komisia zlyhala, pokiaľ ide o posúdenie týchto možných rizík a vyváženie záujmov zachovania tajnosti vyšetrovania s protichodným základným právom RQ byť vypočutý.

130.

Všeobecný súd správne (v bode 71 napadnutého rozsudku) uznal, že v niektorých prípadoch bude úplne správne neoznámiť dotknutej osobe žiadosť o zbavenie imunity skôr, ako sa o nej rozhodne. To zahŕňa prípad, keď existuje skutočné riziko, že táto osoba by mohla zabrániť vnútroštátnemu konaniu tým, že utečie alebo zničí dôkaz, alebo ak je pri vyšetrovaní nevyhnutný prvok prekvapenia. Zo spisu však nevyplýva, že by belgické orgány v prejednávanej veci predložili také tvrdenia.

131.

Všeobecný súd tiež poznamenal, že určité informácie týkajúce sa prebiehajúceho vyšetrovania sú už verejne známe. Môžem len súhlasiť. Z prezentácie skutkových okolností v bodoch 1 až 6 napadnutého rozsudku jasne vyplýva, že škandál okolo bývalého člena Komisie Johna Dalliho (ktorý bol východiskovým bodom pre reťaz udalostí, ktoré viedli k prípadu RQ) už bol predmetom zanietenej pozornosti tlače.

132.

Nakoniec Všeobecný súd (v bode 72 napadnutého rozsudku) uviedol, že skutočnosť, že Komisia požiadala belgické orgány o možnosť vypočuť žalobcu v súvislosti s ich žiadosťou o zbavenie imunity (čo je aj skutočne potvrdené korešpondenciou v prílohe k vyjadreniu Komisie k žalobe) v prejednávanej veci nestačí pre záver, že Komisia správne vyvážila záujem RQ byť vypočutý a dodržanie tajnosti vyšetrovania. Znovu súhlasím s posúdením Všeobecného súdu a s logikou, z ktorej vychádza. Otázka, či Komisia mohla získať pripomienky od RQ ako súčasť procesu prijímania rozhodnutia (v liste z 19. decembra 2014), po ktorom nasleduje potvrdenie, že Komisia bude rešpektovať vôľu belgických orgánov zachovať tajnosť vyšetrovania (v liste z 3. marca 2015), ak sa zoberú do úvahy spolu, neprispievajú k posúdeniu toho, či by v tomto konkrétnom prípade mala byť tajnosť vyšetrovania vyvážená a umožnená, prevažujúc tak základné právo RQ byť vypočutý. K tomuto bodu sa vrátim neskôr. ( 67 )

133.

Všeobecný súd dospel k záveru (v bode 74 napadnutého rozsudku), že neuskutočnenie takéhoto vyváženia Komisiou porušilo požiadavku proporcionality stanovenú v článku 52 ods. 1 Charty vzhľadom na to, že prekročilo rámec nevyhnutný na dosiahnutie cieľa zachovania tajnosti vyšetrovania a nerešpektovalo podstatu práva byť vypočutý v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty. Súhlasím.

134.

Z toho vyvodzujem záver, že prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu je nedôvodná.

135.

Druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu je zložitejšia. Je úradník, ktorý sa chce dovolávať práva byť vypočutý, povinný preukázať, že rozhodnutie o zbavení imunity by bolo iné, ak by bol schopný toto právo uplatniť?

136.

Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol (v bode 76 napadnutého rozsudku), že nemožno vylúčiť, že obsah napadnutého rozhodnutia by bol odlišný „aj keď Komisia umožnila žalobcovi účinne vyjadriť svoj názor, pokiaľ ide o zbavenie imunity voči právomoci súdov, a najmä, ako to aj uvádza žalobca vo svojich písomnostiach, svoj názor, pokiaľ ide o záujem Únie a ochranu jeho nevyhnutnej nezávislosti ako úradníka vo funkcii generálneho riaditeľa OLAF‑u“.

137.

Súdny dvor opakovane uvádza, že dodržiavanie práva na obhajobu má zásadný význam v konaniach, ktorých výsledkom je prijatie aktu, ktorý má negatívny účinok na dotknutú osobu. ( 68 ) Od tejto osoby nemožno požadovať, aby preukázala, že rozhodnutie Komisie by bolo obsahovo odlišné, ale jednoducho to, že takúto možnosť nemožno úplne vylúčiť, pretože by sa mohla lepšie brániť, keby nedošlo k procesnej chybe. ( 69 )

138.

Novšie rozhodnutie Súdneho dvora vo veľmi odlišnom kontexte však uvádza, že porušenie práva na obhajobu, najmä práva byť vypočutý, vedie k zrušeniu napadnutého aktu iba vtedy, ak by táto nezrovnalosť viedla k inému výsledku. ( 70 ) Prípad pána Makhloufa sa týkal prijatia reštriktívnych opatrení, ktoré mu boli uložené. V rámci odvolania Súdny dvor konštatoval, že v prvostupňovom konaní neuviedol, aké argumenty by predložil Rade na napadnutie relevantnosti alebo dôkaznej hodnoty dokumentov, ktoré mu Rada zaslala. Preto zamietol jeho námietku, že nebol vyzvaný, aby predložil svoje pripomienky k uvedeným dokumentom.

139.

Po prvé daná vec je jasne odlíšiteľná od prejednávanej veci. Pán Makhlouf bol v predmetnej veci iniciovanej voči nemu informovaný a umožnil prístup k dokumentom, ktoré Rada vzala do úvahy pri rozhodovaní o reštriktívnych opatreniach voči nemu. V tomto konaní však na žiadnej úrovni nebolo zistené, že pán Makhlouf využil svoje právo na obhajobu pri napadnutí týchto dokumentov. Oproti tomu RQ nebol informovaný o žiadosti o zbavenie imunity skôr, ako bolo prijaté rozhodnutie o zbavení imunity. ( 71 ) Z tohto dôvodu nemal príležitosť vyjadriť sa v rámci správneho konania, ktoré viedlo k tomuto rozhodnutiu, či už ako úradník, alebo ako generálny riaditeľ OLAF‑u. ( 72 )

140.

Po druhé v bode 52 rozsudku vo veci Makhlouf/Rada ( 73 ) Súdny dvor cituje štandardné kritérium stanovené v jeho ustálenej judikatúre, ktoré som uviedla v bode 137 vyššie. ( 74 ) Súdny dvor potom ďalej vykladal právo byť vypočutý veľmi reštriktívne za konkrétnych okolností danej veci. Nemyslím si, že za veľmi odlišných okolností tejto veci je taký prísny výklad a uplatnenie vhodné.

141.

Čo by malo byť od úradníka, akým je RQ, požadované, aby preukázal, že porušenie jeho práva na obhajobu bude mať za následok zrušenie aktu, ktorý má na neho negatívny účinok?

142.

Podľa môjho názoru by bolo neprimerané, aby Súdny dvor bol príliš normatívny. Zdá sa mi, že faktory, ktoré sú relevantné, sa nevyhnutne líšia podľa konkrétnych okolností konkrétnej veci.

143.

Javí sa, že bod 76 napadnutého rozsudku možno vykladať dvoma spôsobmi. Na jednej strane ho možno vykladať tak, že naznačuje, že pred prijatím napadnutého rozhodnutia bolo potrebné zohľadniť stanovisko RQ o záujmoch Európskej únie a ochranu jeho nevyhnutnej nezávislosti ako úradníka, ktorý slúži ako generálny riaditeľ OLAF‑u. Na druhej strane je možné čítať vyhlásenie Všeobecného súdu, ktoré naznačuje, že „takúto hypotézu nemožno úplne vylúčiť“, že ak by RQ dostal príležitosť byť vypočutý, Komisia mohla mať možnosť získať jeho názory na dôsledky každého rozhodnutia o zbavení imunity na hladké fungovanie OLAF‑u. Takéto informácie mohli tvoriť súčasť spontánnych podaní RQ alebo sa mohli objaviť v dôsledku otázok, ktoré mohla Komisia položiť RQ počas správneho konania.

144.

Vo svojich písomných pripomienkach RQ oprávnene zdôrazňuje, že ako úradník pôsobiaci ako generálny riaditeľ OLAF‑u mal pripomienky, ktoré chcel vyjadriť, pokiaľ ide o záujmy Európskej únie a zachovanie nezávislosti potrebnej pre osobu vykonávajúcu tieto osobitné funkcie. Považujem za takmer samozrejmé, že „takúto hypotézu nemožno úplne vylúčiť“ v tom zmysle, že jeho vyjadrenia (informované, ako by to nevyhnutne malo byť na základe jeho výkonu funkcie v úlohe generálneho riaditeľa OLAF‑u) mohli mať vplyv na rozhodnutie, ktoré bolo nakoniec prijaté o zbavení imunity. Opačný postoj by znamenal, že tí, ktorí sú zodpovední za rozhodnutie Komisie, by jednoducho nepočúvali žiadny argument, ktorý by RQ uviedol.

145.

Nie som schopná urobiť taký pejoratívny predpoklad o rozhodovacom procese Komisie. Našťastie v tomto konaní to nie je potrebné. V liste z 19. decembra 2014 bolo belgickým orgánom vysvetlené, že Komisia mala záujem vypočuť RQ, a to nie s cieľom rešpektovať jeho základné právo byť vypočutý, ale preto, že si Komisia želala byť schopná „úplne posúdiť dôsledky, ktoré by takéto zbavenie imunity mohlo mať na nezávislosť a fungovanie OLAF‑u, a tým aj na záujmy Európskej únie“ ( 75 ). Pred Všeobecným súdom teda existovali jasné dôkazy o tom, že samotná Komisia sa domnievala, že stanoviská RQ by boli relevantné a dôležité na dosiahnutie primeraného rozhodnutia o zbavení imunity. V tejto súvislosti sa mi zdá logicky nemožné dospieť k inému záveru, ako je ten, že rešpektovanie práva RQ byť vypočutý by mohlo mať veľmi pravdepodobné účinky na výsledok správneho konania, a teda aj na rozhodnutie, ktoré bolo nakoniec prijaté v súvislosti so zbavením imunity. Z toho však nevyplýva, že dotknutá osoba by mala preukázať, že napadnuté rozhodnutie by bolo iné, ak by bolo dodržané jeho právo byť vypočutý.

146.

Všeobecnejšie povedané základnou zásadou, na ktorej sú založené právo na obhajobu, a najmä právo byť vypočutý je potreba zabezpečiť procesnú spravodlivosť. Bola dotknutá osoba zbavená možnosti predložiť príslušné informácie pred prijatím rozhodnutia, ktoré malo na ňu negatívny účinok? Základnými kritériami podľa môjho názoru sú: i) boli by informácie, ktoré chcel predložiť, relevantné. a ii) zmení sa jeho právna situácia na jeho ujmu, ak bude akt prijatý? Nemyslím si, že by mal byť povinný preukázať viac. Poznamenávam tiež, že právo byť vypočutý úzko súvisí s povinnosťou správneho orgánu odôvodniť svoje rozhodnutia, zakotvenou v článku 41 ods. 2 písm. c) Charty. Pokiaľ správny orgán v plnom rozsahu nezohľadní všetky podstatné skutočnosti, ktoré sa týkajú rozhodnutia, ktoré sa chystá prijať, je pravdepodobné, že túto povinnosť poruší.

147.

Preto sa domnievam, že druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu nie je opodstatnená, a preto je tretí žalobný dôvod nedôvodný.

148.

V súlade s článkom 138 ods. 1 a článkom 140 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora je Komisia ako účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinná nahradiť trovy tohto odvolacieho konania.

149.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor: