1.

V roku 2016 majiteľ vkladu na bežnom účte vedenom na jeho meno v Korporativna Tărgovska Banka (ďalej len „KTB“) podal na bulharskom súde ( 2 ) žalobu, ktorou sa domáhal, aby mu Bălgarska Narodna Banka (Bulharská národná banka; ďalej len „BNB“) nahradila škodu, ktorú utrpel z dôvodu oneskoreného vyplatenia uvedeného vkladu.

2.

Žalobca v uvedenom konaní tvrdil, že BNB mala rozhodnúť, že vklady uložené v KTB sú nedostupné, v lehote stanovenej smernicou 94/19/ES. ( 3 ) Keďže to neurobila, zodpovedala za oneskorené vyplatenie a musela zaplatiť úroky z omeškania za obdobie do vrátenia výšky vkladu žalobcovi.

3.

Príslušný súd podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, o ktorom Súdny dvor rozhodol rozsudkom zo 4. októbra 2018, Kantarev ( 4 ).

4.

Ešte pred vydaním rozsudku Kantarev ďalší bulharský súd, Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd mesta Sofia, Bulharsko), podal návrh na začatie prejudiciálneho konania v podobnom konaní, ktorého predmetom bol tiež nárok na náhradu škody voči BNB založený na čiastočne zhodných tvrdeniach.

5.

Po vydaní rozsudku Kantarev Súdny dvor o ňom upovedomil Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd mesta Sofia), aby sa vyjadril, či trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, čo tento súd potvrdil.

6.

Na základe pokynu Súdneho dvora sa tieto návrhy týkajú len dvoch z otázok položených v tomto konaní, ktoré v rozsudku Kantarev buď neboli rozobraté, alebo boli rozobraté z iného pohľadu: a) pojem „vklad, ktorý je… splatný a má byť vyplatený“ v zmysle článku 1 ods. 3 bodu i) smernice 94/19 a b) vplyv odporúčania Európskeho orgánu pre bankovníctvo (ďalej len „EBA“) zo 17. októbra 2014 ( 5 ).

7.

Môj rozbor bude obmedzený na uvedené dve otázky, pričom pri opise právneho rámca, skutkových okolností, ktoré viedli k vyplateniu finančných prostriedkov uložených v KTB, a mojom posúdení týchto otázok v prípade potreby odkážem na rozsudok Kantarev.

8.

Pokiaľ ide o relevantné odôvodnenia a články tejto smernice, odkazujem na body 3 až 6 rozsudku Kantarev.

9.

Odôvodnenia 27 až 29 znejú takto:

10.

Článok 1 ods. 2 stanovuje:

„Orgán pre bankovníctvo koná v rozsahu právomocí udelených týmto nariadením a v rozsahu pôsobnosti smerníc 2006/48/ES, 2006/49/ES, 2002/87/ES nariadenia (ES) č. 1781/2006 smernice 94/19/ES a v rozsahu, v ktorom sa tieto akty uplatňujú na úverové a finančné inštitúcie a príslušné orgány, ktoré nad nimi vykonávajú dohľad, v rozsahu príslušných častí smernice 2005/60/ES smernice 2002/65/ES smernice 2007/64/ES a smernice 2009/110/ES vrátane všetkých smerníc, nariadení a rozhodnutí vychádzajúcich z týchto aktov a všetkých ostatných právne záväzných aktov Únie, ktorými sa zverujú úlohy orgánu pre bankovníctvo.“

11.

V článku 4 ods. 2 bode iii) sú „príslušné orgány“ vymedzené takto:

„pokiaľ ide o systémy ochrany vkladov, subjekty, ktoré spravujú systémy ochrany vkladov podľa smernice 94/19/ES, alebo v prípade, ak prevádzku systému ochrany vkladov spravuje súkromná spoločnosť, orgán verejnej moci, ktorý vykonáva dohľad nad týmito systémami podľa uvedenej smernice“.

12.

V článku 16 sa uvádza:

„1.   Orgán pre bankovníctvo vydáva usmernenia a odporúčania určené príslušným orgánom alebo finančným inštitúciám s cieľom vytvoriť konzistentné, účinné a efektívne postupy dohľadu v rámci ESFS a zaistiť spoločné, jednotné a konzistentné uplatňovanie práva Únie.

…

3.   Príslušné orgány a finančné inštitúcie vynaložia všetko úsilie na dodržanie týchto usmernení a odporúčaní.

Do dvoch mesiacov od vydania usmernenia alebo odporúčania každý príslušný orgán potvrdí, či toto usmernenie alebo odporúčanie dodržal alebo má v úmysle dodržať. Ak ho príslušný orgán nedodržal ani ho nemá v úmysle dodržať, informuje o tom orgán pre bankovníctvo a uvedie dôvody.

Orgán pre bankovníctvo skutočnosť, že príslušný orgán nedodržal ani nemá v úmysle dodržať príslušné usmernenie alebo odporúčanie, uverejní. Orgán pre bankovníctvo sa môže tiež v individuálnych prípadoch rozhodnúť uverejniť dôvody nedodržania uvedeného usmernenia alebo odporúčania uvedené príslušným orgánom. Príslušný orgán je o tomto uverejnení vopred informovaný.

Ak to uvedené usmernenie alebo odporúčanie vyžaduje, podávajú finančné inštitúcie jasnú a podrobnú správu o tom, či ho dodržiavajú.

…“

13.

Článok 17 stanovuje:

„1.   Ak príslušný orgán neuplatňuje akty uvedené v článku 1 ods. 2 alebo ak ich uplatňuje spôsobom, ktorý sa javí ako porušenie práva Únie vrátane regulačných technických predpisov a vykonávacích technických predpisov stanovených v súlade s článkami 10 až 15, najmä ak nezaistí, aby finančná inštitúcia spĺňala požiadavky ustanovené v týchto aktoch, orgán pre bankovníctvo koná v súlade s právomocami uvedenými v odsekoch 2, 3 a 6 tohto článku.

2.   Na žiadosť jedného alebo viacerých príslušných orgánov, Európskeho parlamentu, Rady, Komisie, Skupiny zainteresovaných strán v bankovníctve alebo z vlastného podnetu a po informovaní dotknutého príslušného orgánu môže orgán pre bankovníctvo preskúmať údajné porušenie alebo neuplatňovanie práva Únie.

…

3.   Orgán pre bankovníctvo môže najneskôr do dvoch mesiacov od začatia vyšetrovania adresovať dotknutému príslušnému orgánu odporúčanie, v ktorom uvedie opatrenia potrebné na dodržanie práva Únie.

Príslušný orgán do desiatich pracovných dní od prijatia odporúčania informuje orgán pre bankovníctvo o krokoch, ktoré prijal alebo plánuje prijať na zaistenie dodržiavania práva Únie.

4.   Ak príslušný orgán nedodržal právo Únie v lehote jedného mesiaca od prijatia odporúčania orgánu pre bankovníctvo, Komisia môže na základe informácií orgánu pre bankovníctvo alebo z vlastného podnetu vydať formálne stanovisko, ktorým príslušný orgán vyzve, aby prijal opatrenia potrebné na dodržiavanie práva Únie. Vo formálnom stanovisku Komisia zohľadní odporúčanie orgánu pre bankovníctvo.

Komisia vydá takéto formálne stanovisko najneskôr do troch mesiacov od prijatia odporúčania. Komisia môže túto lehotu predĺžiť o jeden mesiac.

Orgán pre bankovníctvo a príslušné orgány poskytnú Komisii všetky potrebné informácie.

5.   Príslušný orgán do desiatich pracovných dní od doručenia formálneho stanoviska uvedeného v odseku 4 informuje Komisiu a orgán pre bankovníctvo o krokoch, ktoré prijal alebo plánuje prijať, aby formálnemu stanovisku vyhovel.

6.   Bez toho, aby boli dotknuté právomoci Komisie podľa článku 258 ZFEÚ, ak príslušný orgán nevyhovie formálnemu stanovisku uvedenému v odseku 4 v lehote v ňom uvedenej a ak je to potrebné na včasnú nápravu nedodržiavania predpisov s cieľom zachovať alebo opätovne nastoliť neutrálne podmienky hospodárskej súťaže na trhu alebo zaistiť riadne fungovanie a integritu finančného systému, orgán pre bankovníctvo môže v prípade, že sú príslušné požiadavky aktov uvedených v článku 1 ods. 2 priamo uplatniteľné na finančné inštitúcie, prijať individuálne rozhodnutie určené finančnej inštitúcii, v ktorom sa požadujú opatrenia potrebné na dodržanie jej povinností vyplývajúcich z práva Únie vrátane zastavenia akejkoľvek činnosti.

Rozhodnutie orgánu pre bankovníctvo musí byť v súlade s formálnym stanoviskom, ktoré vydala Komisia podľa odseku 4.

7.   Rozhodnutia prijaté na základe odseku 6 majú prednosť pred všetkými predchádzajúcimi rozhodnutiami, ktoré príslušné orgány prijali v rovnakej veci.

Pri prijímaní opatrení súvisiacich so záležitosťami, ktoré sú predmetom formálneho stanoviska podľa odseku 4 alebo rozhodnutia podľa odseku 6, zabezpečujú príslušné orgány súlad s príslušným formálnym stanoviskom, resp. rozhodnutím.

…“

14.

V článku 26 ods. 2 sa uvádza:

„Článok 16 týkajúci sa právomocí orgánu pre bankovníctvo prijímať usmernenia a odporúčania sa uplatňuje na systémy na ochranu vkladov.“

15.

Odkazujem na znenie bulharských zákonov citované v bodoch 8 až 25 rozsudku Kantarev.

16.

Zdôrazním len to, že článok 23 ods. 1 a 5 zakona za garantirane na vlogovete v bankite (zákon o ochrane bankových vkladov) ( 8 ) znie:

„1.   Fond vyplatí vkladateľom záväzky dotknutej banky do chránenej výšky, ak [BNB] odňala komerčnej banke bankové povolenie.

…

5.   Fond začne vyplácať náhrady najneskôr do 20 pracovných dní od okamihu, keď [BNB] prijala rozhodnutie o odňatí bankového povolenia.“

17.

V rokoch 2008, 2010 a 2011 žalobkyňa BT a KTB podpísali tri zmluvy o vkladoch na dobu neurčitú v eurách a bulharských levoch (BGN), ktoré boli chránené Fondom na ochranu bankových vkladov (ďalej len „Fond“) do výšky 196000 BGN na osobu.

18.

Situácia, v ktorej sa nachádzala KTB v roku 2014, a postup vnútroštátnych orgánov boli opísané v rozsudku Kantarev (body 27 a 28) takto:

„Keďže banke KTB hrozila v dôsledku hromadného výberu vkladov, ktoré držala, kríza likvidity, 20. júna 2014 jej zástupcovia požiadali BNB o nariadenie výnimočného dohľadu nad touto úverovou inštitúciou. Listom z toho istého dňa BNB tiež informovali, že boli pozastavené všetky platby a bankové operácie uvedenej úverovej inštitúcie. Rozhodnutím BNB z toho istého dňa správna rada BNB nariadila nad bankou KTB výnimočný dohľad po dobu troch mesiacov. Plnenie záväzkov tejto úverovej inštitúcie bolo pozastavené a jej činnosť bola obmedzená. Boli vymenovaní správcovia, ktorých BNB poverila úlohou zaistiť ocenenie aktív a dlhov uvedenej inštitúcie externým audítorom.

…Z tohto ocenenia vyplynulo, že finančný výsledok banky KTB je záporný a táto banka nespĺňa požiadavky v oblasti vlastného kapitálu stanovené právnou úpravou Únie. Rozhodnutím zo 6. novembra 2014 BNB odňala banke KTB bankové povolenie, uložila jej povinnosť podať návrh na začatie konkurzného konania a rozhodla, že o tejto skutočnosti treba informovať Fond.“

19.

Rozhodnutím správnej rady BNB z 30. júna 2014 sa s účinnosťou od 1. júla 2014 znížili úrokové sadzby vkladov v KTB na obvyklú priemernú výšku na bankovom trhu a bolo zavedené odstupňovanie štandardných úrokových sadzieb. ( 9 )

20.

Európska komisia zaslala ministrovi financií Bulharska 1. augusta 2014 v rámci postupu podľa článku 258 ZFEÚ výzvu z dôvodu nesprávneho prebratia smernice 94/19 a porušenia článku 63 ZFEÚ. ( 10 )

21.

Správna rada BNB rozhodnutím zo 16. septembra 2014 predĺžila opatrenia dohľadu do 20. novembra 2014.

22.

EBA vydal 17. októbra 2014 odporúčanie EBA/2014/02 podľa článku 17 ods. 3 nariadenia č. 1093/2010, ktoré bolo určené BNB a Fondu. Bolo v ňom uvedené, že BNB porušila právo Únie tým, že nepodnikla všetky potrebné kroky na to, aby konštatovala nedostupnosť vkladov podľa článku 1 ods. 3 bodu i) smernice 94/19, rozhodla o pozastavení plnenia všetkých záväzkov a vkladateľom odmietla sprístupniť chránené vklady.

23.

Podľa odôvodnenia 27 tohto odporúčania sa rozhodnutie BNB z 20. júna 2014 o nariadení výnimočného dohľadu nad KTB a pozastavení plnenia jej záväzkov rovnalo konštatovaniu nedostupnosti vkladov v zmysle článku 1 ods. 3 bodu i) smernice 94/19 a v dôsledku toho mal Fond vyplatiť chránené sumy nedostupných vkladov.

24.

Žalobkyni boli vklady vrátené podobným spôsobom, aký je opísaný v rozsudku Kantarev ( 11 ), aj keď podľa informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, Fond vyplatil žalobkyni chránené vklady v KTB v hodnote 196000 BGN spolu s príslušnými úrokmi od 30. júna 2014 do 6. novembra 2014. Ostatné vklady, ktorých majiteľkou bola žalobkyňa, vo výške 44070 BGN (približne 22500 eur), boli zapísané do zoznamu uznaných pohľadávok v rámci konkurzného konania podľa poradia, ktoré stanovujú uplatniteľné bulharské právne predpisy.

25.

Sofijski apelativen săd (Odvolací súd Sofia, Bulharsko) 7. marca 2015 určil začiatok platobnej neschopnosti KTB na 20. júna 2014, lebo k tomuto dňu sa čisté aktíva KTB zmenili na záporné.

26.

Konanie o nesplnení povinnosti, ktoré Komisia začala proti Bulharsku, bolo zastavené 10. decembra 2015.

27.

BT podala na vnútroštátnom súde žalobu o náhradu škody ( 12 ), ktorá priamo a nepriamo vyplýva z konaní a opomenutí BNB, ktoré sú podľa jej názoru v rozpore s právom Únie, v súvislosti so zásahom KTB.

28.

Táto žaloba zahŕňa dva nároky:

29.

Na účely rozhodnutia o uvedených nárokoch Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd mesta Sofia) predložil Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorého súčasťou sú viaceré otázky, z ktorých citujem len tie, ktorých sa bude týkať môj rozbor:

„…

…

30.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 6. augusta 2018.

31.

BNB a Komisia predložili písomné pripomienky, pričom nariadenie pojednávania sa nepovažovalo za potrebné.

32.

Vnútroštátny súd 9. novembra 2018 v odpovedi na otázku Súdneho dvora po vyhlásení rozsudku Kantarev uviedol, že trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, lebo má naďalej pochybnosti týkajúce sa okrem iného povinnosti zohľadniť odporúčanie EBA/2014/02.

33.

Vnútroštátny súd chce v podstate vedieť, či sa ochrana zakotvená v smernici 94/19 [článok 1 ods. 3 bod i) v spojení s jej článkom 7 ods. 6 a článkom 10] vzťahuje aj na vkladateľov,

34.

V prípade kladnej odpovede sa vnútroštátny súd pýta, či sa pri skúmaní žaloby o náhradu škody spôsobenej oneskoreným vyplatením vkladov v chránenej výške v zmysle smernice 94/19 musí zdržať uplatnenia takejto zmluvnej podmienky.

35.

Predmetom rozsudku Kantarev bol len nárok na náhradu škody spôsobenej osobe, ktorej vklady v KTB nepochybne mali byť vyplatené (boli vymáhateľné) už v čase rozhodnutia o nedostupnosti vkladov. V prejednávanej veci ide naopak o to, či tie isté ustanovenia smernice 94/19 chránia aj vkladateľa, ktorého vklady v KTB v tom čase nemali byť vyplatené.

36.

Podrobný rozbor mechanizmu ochrany vkladov zavedeného smernicou 94/19 podľa môjho názoru umožňuje vysvetliť a primerane použiť judikatúru Kantarev.

37.

K zásahu vnútroštátnych systémov ochrany vkladov (ďalej len „SOV“) dochádza prostredníctvom postupu, ktorého základné znaky upravuje smernica 94/19. Jej cieľ je dvojaký: chrániť vkladateľov ( 13 ) a zaručiť stabilitu bankového systému ( 14 ).

38.

V záujme lepšieho pochopenia postupu na zabezpečenie ochrany bankových vkladov je potrebné rozlíšiť tri fázy:

39.

Príslušný vnútroštátny orgán musí rozhodnúť, či sú vklady určitej finančnej inštitúcie dostupné alebo nie. Na prijatie tohto rozhodnutia je podľa článku 1 ods. 3 bodu i) smernice 94/19 potrebné, aby

40.

Lehota, v ktorej musí príslušný vnútroštátny orgán prijať toto počiatočné rozhodnutie, je veľmi krátka: „nie neskôr ako päť pracovných dní po tom, čo sa po prvýkrát presvedč[í], že úverová inštitúcia nevyplatila vklady, ktoré sú splatné“.

41.

V rozsudku Kantarev boli objasnené viaceré prvky právnej úpravy týkajúcej sa tejto počiatočnej etapy, ktoré treba pripomenúť:

42.

Súdny dvor sa však v rozsudku Kantarev nezaoberal otázkou, ktorú teraz kladie vnútroštátny súd: či pod definíciu „nedostupného vkladu“ spadá vklad, ktorý v dôsledku zmluvnej podmienky nie je splatný ani nemá byť vyplatený, lebo zmluva odkazuje na vnútroštátnu právnu úpravu, podľa ktorej je vklad vymožiteľný len v prípade odňatia bankového povolenia.

43.

Zastávam názor, že vklad, ktoré má tieto vlastnosti, nemožno v tejto prvej fáze konania označiť za „nedostupný vklad“. Príslušný vnútroštátny orgán nemôže považovať vklad, ktorý v zmysle zákonných a zmluvných podmienok, ktoré sa naň podľa vnútroštátneho práva vzťahujú, nie je splatný ani nemá byť vyplatený, za nedostupný vklad.

44.

Odpoveď na otázku, kedy je vklad splatný a má byť vyplatený, spočíva predovšetkým v zmluvnom vzťahu medzi finančnou inštitúciou a jej klientom. Ak sa obe strany dohodnú, že finančná inštitúcia je povinná vrátiť klientovi sumu vkladu až v určitom okamihu, nemožno hovoriť o splatnosti ani vymožiteľnosti, ak uvedený okamih ešte nenastal.

45.

Vklad, ktorý má tieto vlastnosti, preto ako taký nemôže priviesť úverovú inštitúciu do „finančnej situácie“ spomenutej v článku 1 ods. 3 bode i) smernice 94/19, ktorá spôsobuje, že táto inštitúcia nie je schopná vrátiť vklady.

46.

Popri vkladom, ktoré v určitom okamihu nie sú splatné a nemajú byť vyplatené, má však finančná inštitúcia viaceré vklady, ktoré sú splatné a majú byť vyplatené. Ak by to bolo tak, „na vyhlásenie o nedostupnosti všetkých vkladov držaných úverovou inštitúciou stačí, ak sa konštatuje, že uvedená úverová inštitúcia nevyplatila niektoré vklady a že podmienky stanovené v článku 1 ods. 3 [bode] i) smernice 94/19 sú splnené“. ( 24 )

47.

Stručne povedané, konštatovanie nedostupnosti „je spojené s objektívnou finančnou situáciou úverovej inštitúcie a vzťahuje sa všeobecne na všetky vklady v držbe tejto inštitúcie, a nie na každý z vkladov, ktorý drží“. ( 25 )

48.

V druhej fáze konania musí príslušný vnútroštátny orgán rozhodnúť, ktoré vklady musí SOV vrátiť. ( 26 )

49.

Smernica 94/19 na tento účel stanovuje, že

50.

SOV musí vrátiť (prirodzene v sumách, do ktorých sú chránené) všetky vklady bankovej inštitúcie, ktorej sa týka rozhodnutie o nedostupnosti, pokiaľ sa na tieto vklady nevzťahuje niektorý z dôvodov vylúčenia. Z tohto predpokladu vyplývajú viaceré dôsledky pre prejednávaný spor.

51.

V prvom rade, ako som už uviedol, konštatovanie nemožnosti vrátenia závisí výlučne od splnenia podmienok stanovených v článku 1 ods. 3 bode i) smernice 94/19. Toto ani žiadne iné z jej ustanovení nedovoľuje podmieniť uvedené konštatovanie splnením ďalších alebo odlišných podmienok.

52.

Súdny dvor v rozsudku Kantarev rozhodol, že konštatovanie nedostupnosti vkladov nemôže byť podmienené predchádzajúcou neúspešnou žiadosťou o výber finančných prostriedkov (bod 81), platobnou neschopnosťou úverovej inštitúcie alebo odňatím jej bankového povolenia (bod 51) alebo predchádzajúcim nariadením výnimočného dohľadu zo strany orgánov pre bankovníctvo (bod 60).

53.

Vnútroštátna právna úprava, ktorá by ukladala uvedené alebo ďalšie podmienky okrem tých, ktoré sú uvedené v článku 1 ods. 3 bode i), by bola v rozpore s týmto ustanovením, ako aj s článkom 10 ods. 1 smernice 94/19.

54.

V druhom rade o konštatovaní nedostupnosti rozhoduje príslušný orgán po zistení ťažkostí s vrátením vkladov, ktoré má úverová inštitúcia v dôsledku svojej finančnej situácie. Hoci – ako som už tiež uviedol – by nebolo logické, aby sa pri prijímaní uvedeného rozhodnutia zohľadnili ako také vklady, ktoré sa majú vrátiť v budúcnosti, posúdenie príslušného orgánu sa po tom, čo sa zmení na rozhodnutie, dotýka všetkých vkladov, ktoré drží uvedená úverová inštitúcia. ( 28 )

55.

Od uvedeného okamihu teda všeobecne platí, že sa vrátia všetky vklady finančnej inštitúcie nezávisle od ich splatnosti a vymožiteľnosti (okrem tých, ktoré sú taxatívne vymenované v článku 2 smernice 94/19).

56.

Inak povedané, ak sa inštitúcia dostala do objektívnej finančnej situácie, v ktorej nie je schopná plniť si záväzky týkajúce sa vrátenia, možno vrátiť tak vklady, ktoré sú splatné a majú byť vyplatené, ako aj vklady, ktoré nie sú splatné a nemajú byť vyplatené. Uvedená situácia sa dotýka tak jej minulých a súčasných záväzkov (vkladov, ktoré sú splatné a majú byť vyplatené), ako aj jej budúcich záväzkov (vkladov, ktoré nie sú splatné a nemajú byť vyplatené).

57.

Príslušný orgán teda v prechodnej etape musí identifikovať všetky vklady inštitúcie, aby ich SOV prípadne následne mohol vrátiť. Tento výklad článku 1 ods. 3 bodu i) a článku 10 ods. 1 smernice 94/19 najviac zodpovedá cieľom smernice 94/19 (ochrana vkladateľov a zaručenie stability finančného systému).

58.

Ak by vklady úverovej inštitúcie spadajúcej pod SOV, ktoré nie sú splatné a nemajú byť vyplatené, v uvedenom okamihu nebolo možné vrátiť prostredníctvom ochranného mechanizmu, vkladateľom by hrozilo, že v budúcnosti nebudú môcť získať späť svoje úspory v konaniach týkajúcich sa ozdravenia a likvidácie úverovej inštitúcie, ktorá má ťažkosti. Navyše by sa narušila stabilita finančného systému v dôsledku nedôvery klientov v bezpečnosť ich strednodobých a dlhodobých vkladov.

59.

V tejto fáze SOV vracia alebo vypláca vklady. Podľa článku 7 ods. 1a prvého pododseku smernice 94/19 suma, ktorej vrátenie členské štáty zaručujú, predstavuje 100000 eur.

60.

Vrátenie treba vykonať v krátkej lehote (20 dní) ( 29 ), aby vkladatelia mohli disponovať so svojimi úsporami a mohli predovšetkým zabezpečiť pokrytie každodenných výdavkov. Stabilita bankového systému tiež vyžaduje, aby bolo vyplácanie rýchle. ( 30 )

61.

Vyplatenie vkladov zo strany SOV nie je viazané na prípadné konania týkajúce sa ozdravenia a likvidácie úverovej inštitúcie, lebo len takto sa môže uskutočniť rýchlo, v lehote dvadsiatich dní od prijatia rozhodnutia o nedostupnosti. ( 31 ) Pochybnosti, ktoré by v tejto súvislosti mohlo vyvolať odôvodnenie 12 smernice 2009/14 ( 32 ), Súdny dvor rozptýlil v tom zmysle, že uvedené konania nemajú vplyv na nedostupnosť vkladov alebo na ich výplatu. ( 33 )

62.

Vrátenie vkladov nemožno podmieniť ani existenciou predchádzajúcej neúspešnej žiadosti vkladateľa. ( 34 ) Článok 10 ods. 3 smernice 94/19 spresňuje, že SOV sa nemôže odvolávať na dvadsaťdňovú lehotu na vyplatenie s cieľom odoprieť prospech z ochrany ktorémukoľvek vkladateľovi, ktorý nemohol načas vzniesť svoj nárok vyplývajúci z ochrany.

63.

Ak SOV nedodrží dvadsaťdňovú lehotu na vrátenie chránených vkladov, vkladatelia môžu navyše žiadať o vyplatenie príslušných úrokov. ( 35 )

64.

V článku 7 ods. 6 smernice 94/19 sa uvádza, že „členské štáty zabezpečia, aby vkladatelia mohli uplatniť svoje práva na náhradu voči systému ochrany vkladov v súdnom konaní“.

65.

Vkladatelia preto môžu využiť prostriedky nápravy, ktoré im poskytujú ich vnútroštátne právne poriadky, na podanie návrhu na určenie neplatnosti rozhodnutí a opomenutí SOV a na uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorú im SOV spôsobili.

66.

Pripomínam, že podľa Súdneho dvora článok 1 ods. 3 bod i) smernice 94/19 „má priamy účinok a predstavuje právnu normu, ktorá priznáva práva jednotlivcom“. ( 36 )

67.

Vo svojich žalobách podaných na vnútroštátnych súdoch sa vkladatelia môžu odvolávať na zásadu prednosti práva Únie. Na základe nej sa musí vnútroštátny súd zdržať uplatnenia akéhohokoľvek vnútroštátneho predpisu, ktorý je v rozpore so smernicou 94/19: ( 37 ) v rozsahu relevantnom pre prejednávanú vec sa musí zdržať uplatnenia vnútroštátneho ustanovenia odporujúceho článku 1 ods. 3 bodu i) smernice ( 38 ).

68.

Uvedená povinnosť nezávisí od toho, či bulharský zákonodarca prebral alebo neprebral uvedené ustanovenie smernice 94/19 do vnútroštátneho vykonávacieho predpisu. ( 39 )

69.

Zo zásady prednosti tiež vyplýva, že ak sa vnútroštátne ustanovenie, ktoré je nezlučiteľné s právom Únie, začlení do obsahu zmluvnej podmienky, vnútroštátny súd môže rozšíriť na túto podmienku dôsledky, ktoré sú spojené s nezlučiteľnosťou uvedeného ustanovenia s právom Únie. Nezáleží na tom, či účastníci konania uvedú túto skutočnosť v konaní o žalobe o náhradu vzniknutej škody alebo v iných súdnych konaniach.

70.

Za okolností prejednávanej veci nič nebráni tomu, aby vnútroštátny súd uplatnil zásadu prednosti, ak: a) vnútroštátny predpis podmieňuje povinnosť SOV vyplatiť náhradu majiteľom vkladov, ktoré ešte nie sú splatné a nemajú byť vyplatené, predchádzajúcim odňatím povolenia finančnej inštitúcii, ktorej vklady boli vyhlásené za nedostupné, a b) tá istá právna úprava sa prenesie do zmluvnej podmienky, ktorá je podľa vnútroštátneho práva prípustná.

71.

Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem odpovedať na štvrtú prejudiciálnu otázku takto:

Článok 1 ods. 3 bod i) smernice 94/19 v spojení s jej článkom 7 ods. 6 a článkom 10 sa majú vykladať tom v zmysle, že

72.

Druhá prejudiciálna otázka sa týka odporúčania EBA/2014/02, ktoré bolo vydané na základe článku 17 ods. 3 nariadenia č. 1093/2010. Vnútroštátny súd tiež chce vedieť, a) či sa naň môžu vkladatelia odvolávať v konaní o žalobe o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie napriek tomu, že im nie je určené, a b) či je platné.

73.

EBA má podľa článku 1 ods. 2 nariadenia č. 1093/2010 ( 40 ) právomoc zasahovať do uplatňovania smerníc Únie týkajúcich sa SOV.

74.

Pri plnení tejto úlohy sa EBA môže obracať na „príslušné [vnútroštátne] orgány“ v oblasti ochrany vkladov. ( 41 ) Podľa odôvodnenia 20 nariadenia č. 1093/2010 to musí robiť s cieľom propagovať konzistentný prístup a zabezpečiť vhodné podmienky a spravodlivé zaobchádzanie s vkladateľmi v celej Únii.

75.

Právomoci EBA v súvislosti s SOV spočívajú v možnosti:

76.

Odporúčania EBA nie sú právne záväzné. Ako vyplýva z ich označenia, neobsahujú príkaz, ale len výzvu konať. Spadajú do kategórie uvedenej v článku 288 piatom odseku ZFEÚ. ( 47 )

77.

Článok 16 ods. 3 prvý pododsek nariadenia č. 1093/2010 však vyžaduje, aby príslušné orgány a finančné inštitúcie vynaložili všetko úsilie na dodržanie týchto odporúčaní.

78.

Uvedené odporúčania v tomto zmysle majú určitý, aj keď nie záväzný právny účinok: príslušné vnútroštátne orgány musia do dvoch mesiacov potvrdiť, či toto odporúčanie dodržiavajú, či ho majú v úmysle dodržať alebo či ho nedodržia. V tomto poslednom uvedenom prípade musia oznámiť EBA dôvody, o ktoré sa opierajú (článok 16 ods. 3 druhý pododsek nariadenia č. 1093/2010), a EBA uverejní tak informáciu o tomto nedodržaní, ako aj uvedené dôvody. ( 48 )

79.

Odporúčania EBA založené na článku 17 ods. 3 nariadenia č. 1093/2010 majú viaceré znaky, ktoré ich odlišujú od odporúčaní podľa článku 16:

80.

Vnútroštátnemu orgánu, ktorému sú určené odporúčania podľa článku 17 ods. 3, v prípade, ak ich nedodrží ( 50 ), hrozí, že sa proti nemu bude viesť konanie o nedodržaní, ktoré spomeniem nižšie. Uvedené odporúčania do určitej miery sú (alebo sa môžu stať) prvou etapou uvedeného konania, ( 51 ) ktoré EBA vedie s podporou Komisie.

81.

Dotknuté osoby navyše môžu napadnúť odporúčania podľa článku 17 ods. 3 na Odvolacej rade európskych orgánov dohľadu na základe článku 60 nariadenia č. 1093/2010.

82.

Skutočnosť, že odporúčania EBA podľa článku 17 ods. 3 nariadenia č. 1093/2010 nie sú konečné a nemajú záväzné právne účinky, má vplyv na možnosť odvolávať sa na a na ich súdne preskúmanie. Konkrétne znemožňujú priame preskúmanie zákonnosti týchto odporúčaní na základe žaloby o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ.

83.

Je to tak preto, lebo podľa judikatúry Súdneho dvora možno žalobou o neplatnosť napadnúť len záväzné právne akty ( 52 ) v závislosti od ich skutočného obsahu, okolností ich prijatia a právomocí inštitúcie, ktorá je ich autorom ( 53 ).

84.

Na odporúčania EBA sa však možno odvolávať v konaní na vnútroštátnom súde, v ktorom treba podať výklad záväzných predpisov Únie, s ktorými uvedené odporúčania súvisia. ( 54 )

85.

Skôr než sa budem zaoberať touto otázkou, musím spomenúť konanie upravené v článku 17 ods. 1 až 8 nariadenia č. 1093/2010 ( 55 ), ktorého účelom je zmena odporúčaní EBA na záväzné rozhodnutia za účasti Komisie.

86.

Keď EBA zistí údajne nesprávne alebo nedostatočné uplatňovanie ustanovení práva Únie zo strany vnútroštátneho orgánu, zašle mu odporúčanie, v ktorom uvedie opatrenia, ktoré má tento orgán prijať.

87.

Ak príslušný vnútroštátny orgán nevyhovie uvedenému odporúčaniu a naďalej porušuje právo Únie, môže zasiahnuť Komisia. Zásah Komisie má podobu formálneho stanoviska, v ktorom Komisia vyzve uvedený orgán, aby prijal opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na dodržanie práva Únie.

88.

V záverečnej etape konania môže EBA prijať individuálne rozhodnutie určené finančnej inštitúcii, v ktorom ju vyzve, aby prijala opatrenia potrebné na dodržanie povinností vyplývajúcich z práva Únie vrátane zastavenia akejkoľvek činnosti, pokiaľ ide o priamo uplatniteľné predpisy. ( 56 )

89.

Rozhodnutia EBA v tejto poslednej etape musia byť v súlade s formálnym stanoviskom Komisie a majú prednosť pred všetkými predchádzajúcimi rozhodnutiami prijatými v rovnakej veci. Ide preto o právne akty, ktoré sú záväzné pre finančné inštitúcie, ktorým sú odporúčania určené, a tiež pre príslušné vnútroštátne orgány, ktoré sú viazané formálnym stanoviskom Komisie. ( 57 )

90.

Vnútroštátny súd sa pýta, či sa vkladateľ (v tejto veci BT) môže odvolávať na odporúčanie EBA/2014/02 v konaní o žalobe, ktorú podal proti BNB.

91.

Odporúčanie EBA/2014/02, prijaté na základe článku 17 ods. 3 nariadenia č. 1093/2010, bolo určené – ako som už uviedol – BNB a Fondu, pričom im bolo oznámené, aké relevantné opatrenia majú prijať na dodržanie smernice 94/19 a ukončenie porušenia článku 1 ods. 3 bodu i) tejto smernice.

92.

Ešte pred vydaním odporúčania EBA/2014/02 Komisia začala konanie o nesplnení povinnosti (podľa článku 258 ZFEÚ) proti Bulharsku a (1. augusta 2014) zaslala tomuto členskému štátu výzvu, pričom konanie o nesplnení povinnosti ďalej nepokračovalo. ( 58 )

93.

Po odporúčaní EBA/2014/02 teda nenasledovalo formálne stanovisko Komisie, v dôsledku čoho EBA tiež nevydal nijaké rozhodnutie na základe článku 17 ods. 6 nariadenia č. 1093/2010. ( 59 )

94.

Podľa vnútroštátneho súdu je zlučiteľnosť odporúčania EBA/2014/02 s právom Únie (smernicou 94/19 a nariadením č. 1093/2010) sporná. Aby som reagoval na uvedené pochybnosti, poukážem tak na možnosť odvolávať sa na odporúčania EBA v konaní na vnútroštátnych súdoch vo všeobecnosti, ako aj na možnosť odvolávať sa na odporúčanie, o ktoré ide v prejednávanej veci, v konaní na vnútroštátnych súdoch.

95.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že „hoci odporúčania nie sú záväzné, vnútroštátne súdy sú povinné prihliadnuť na odporúčania na účely rozhodnutia sporov, ktoré sú im predložené, najmä ak objasňujú výklad vnútroštátnych ustanovení prijatých s cieľom zabezpečiť ich vykonanie alebo ak majú za cieľ doplniť záväzné ustanovenia práva Únie“. ( 60 )

96.

Súhlasím so záverom, ku ktorému dospel generálny advokát Bobek ( 61 ), že povinnosť vnútroštátnych súdov „zohľadniť“ odporúčania pri rozhodovaní sporov, v ktorých uplatňujú záväzné predpisy Únie, ktoré súvisia s odporúčaniami, sa nezhoduje s povinnosťou „konformného výkladu“ v zmysle judikatúry Von Colson a Kamann ( 62 ).

97.

Ak vnútroštátne súdy pri uplatňovaní záväzných predpisov Únie v členských štátoch musia venovať pozornosť odporúčaniam (vrátane odporúčaní, ktoré vydá EBA), je logické, že môžu predkladať Súdnemu dvoru návrhy na začatie prejudiciálneho konania týkajúce sa výkladu obsahu týchto odporúčaní. ( 63 ) Môžu mu však predložiť návrh na začatie prejudiciálneho konania s cieľom spochybniť ich platnosť?

98.

Keďže nie je prípustné priame preskúmanie zákonnosti odporúčania na základe žaloby o neplatnosť, na prvý pohľad by bolo možné domnievať sa, že nie je prípustné ani nepriame preskúmanie jeho zákonnosti, teda preskúmanie na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania týkajúceho sa posúdenia platnosti. Malo by zmysel vyhlásiť akt, ktorý nemá záväzné právne účinky, za neplatný?

99.

Ak sa nemýlim, Súdny dvor doteraz ( 64 ) jednoznačne nerozhodol o tejto otázke. Zdá sa, že v rozsudku Grimaldi implicitne uznal možnosť podávať návrhy na začatie prejudiciálneho konania týkajúce sa posúdenia platnosti odporúčaní, ( 65 ) a generálny advokát Bobek výslovne uznal túto možnosť ( 66 ).

100.

Podľa môjho názoru je najkoherentnejšie uznať prípustnosť návrhov na začatie prejudiciálneho konania týkajúcich sa posúdenia platnosti odporúčaní, ak sa vychádza z predpokladu, že vnútroštátny súd pri výklade záväzného právneho predpisu Únie musí prihliadať na odporúčania. Nebolo by logické, ak by tento vnútroštátny súd na účely výkladu zohľadnil odporúčanie, o ktorého platnosti pochybuje, lebo sa správne domnieva, že je nezlučiteľné s právom Únie, pričom nemá právomoc rozhodnúť o tejto nezlučiteľnosti. ( 67 )

101.

Odporúčania EBA založené na článku 17 ods. 3 nariadenia č. 1093/2010 sú – opakujem – jedným z prvkov, na ktoré musí vnútroštátny súd prihliadať pri rozhodovaní sporu. Pripomínam, že v tomto spore treba rozhodnúť, či je porušenie právnej úpravy Únie dostatočne závažné, a preto spĺňa jednu z troch podmienok, od ktorých závisí zodpovednosť členského štátu za porušenie práva Únie. ( 68 )

102.

Vnútroštátny súd môže vziať do úvahy odporúčanie EBA pri rozhodovaní sporu len v prípade, ak je jeho obsah v súlade s právnymi predpismi Únie, ktorých uplatňovanie môže uľahčiť. Ak sa vnútroštátny súd domnieva – tak ako v tomto prípade –, že to nie je tak, je oprávnený predložiť návrh na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru, ktorý má ako jediný právomoc rozhodnúť o uvedenej nezlučiteľnosti.

103.

Podľa vnútroštátneho súdu je zlučiteľnosť odporúčania EBA/2014/02 s právom Únie sporná, lebo: a) toto odporúčanie je určené vnútroštátnemu orgánu (BNB), ktorý nie je orgánom príslušným rozhodnúť o nedostupnosti vkladov vo vzťahu k banke KTB, pričom nie je určené finančným inštitúciám, a b) mohlo by odporovať odôvodneniu 27 nariadenia č. 1093/2010, keďže článok 1 ods. 3 bod i) smernice 94/19 nestanovuje jasné a nepodmienečné povinnosti.

104.

V súlade s článkom 4 ods. 2 bodom iii) nariadenia č. 1093/2010 „príslušné orgány“ sú „pokiaľ ide o systémy ochrany vkladov, subjekty, ktoré spravujú systémy ochrany vkladov podľa smernice 94/19/ES, alebo v prípade, ak prevádzku systému ochrany vkladov spravuje súkromná spoločnosť, orgán verejnej moci, ktorý vykonáva dohľad nad týmito systémami podľa uvedenej smernice“.

105.

Medzi týmito orgánmi sa môže nachádzať okrem SOV aj orgán poverený rozhodovaním o nedostupnosti vkladov, ktorým je v mnohých členských štátoch národná centrálna banka. ( 69 )

106.

Článok 1 ods. 3 bod i) smernice 94/19 zasa „ponecháva členským štátom určitú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o určenie orgánu, ktorý je príslušný rozhodnúť o nedostupnosti vkladov“. ( 70 )

107.

Vo veci Kantarev vnútroštátny súd a Súdny dvor vychádzali z toho, že BNB bola orgánom, ktorý je príslušný rozhodnúť o nedostupnosti vkladov podľa článku 1 ods. 3 bodu i) smernice 94/19. ( 71 ) V tejto veci sa naopak vnútroštátny súd podľa všetkého prikláňa k tvrdeniam BNB v opačnom zmysle. ( 72 )

108.

Od 25. marca 2014, keď nadobudla účinnosť zmena zakon za kreditnite institucii ( 73 ), je BNB podľa článku 1 ods. 2 bodu 1 tohto zákona orgánom, ktorý je v Bulharskej republike príslušný vykonávať dohľad nad bankovými inštitúciami, v zmysle článku 4 ods. 1 bodu 40 nariadenia (EÚ) č. 575/2013. ( 74 )

109.

Novým zakon za garantirane na vlogovete v bankite (zákon o ochrane bankových vkladov) z roku 2015 sa do bulharského právneho poriadku preberá smernica 2014/49, podľa ktorej je orgánom príslušným rozhodovať o nedostupnosti vkladov orgán poverený vykonávaním prudenciálneho dohľadu na základe nariadenia č. 575/2013. ( 75 ) Od 14. augusta 2015 je preto nepochybné, že BNB je orgánom, ktorý je v Bulharsku príslušný rozhodnúť o nedostupnosti vkladov.

110.

Podľa Komisie mal orgán dohľadu tiež právomoc rozhodovať o nedostupnosti vkladov, a to aj pred 14. augustom 2015.

111.

Domnievam sa však, že do prijatia smernice 2014/49 žiadny predpis Únie nestanovoval tento súbeh právomocí. V odôvodnení 50 uvedenej smernice sa konštatuje, že „vzhľadom na rozdiely v administratívnych postupoch týkajúce sa systémov ochrany vkladov v členských štátoch by členské štáty mali mať možnosť rozhodnúť, ktorý orgán určuje nedostupnosť vkladov“.

112.

Za týchto okolností prináleží vnútroštátnemu súdu rozhodnúť, či BNB podľa bulharských právnych predpisov uplatniteľných v čase jej postupu voči KTB bola alebo nebola orgánom príslušným rozhodovať o nedostupnosti vkladov.

113.

Netreba zabúdať na to, že Súdny dvor v rozsudku Kantarev už rozhodol, že nekonštatovanie nedostupnosti vkladov v prípade banky KTB bulharskými orgánmi predstavovalo dostatočne závažné porušenie článku 1 ods. 3 bodu i) smernice 94/19. ( 76 )

114.

Pokiaľ ide o potrebu, aby sa odporúčanie EBA/2014/02 týkalo priamo uplatniteľných požiadaviek práva Únie (v tomto prípade smernice 94/19), článok 17 ods. 6 nariadenia č. 1093/2010 stanovuje túto požiadavku len na účely prijímania rozhodnutí EBA, ktoré sú určené finančným inštitúciám a ktorými ich EBA vyzýva na dodržanie povinností vyplývajúcich z predpisov Únie.

115.

V poslednej vete odôvodnenia 27 nariadenia č. 1093/2010 ( 77 ) sú spomenuté tieto konečné rozhodnutia EBA, ale nie odporúčania, ktoré môže EBA prijať na začiatku konania. Je logické, že je to tak, ak ide o záväzné rozhodnutie EBA, ale nie o odporúčanie, ktoré nemá záväzné právne účinky.

116.

V každom prípade, ako som už uviedol, článok 1 ods. 3 bod i) smernice 94/19 má podľa rozsudku Kantarev priamy účinok, a preto sa jednotlivci v konaní na vnútroštátnom súde môžu odvolávať tak na uvedené ustanovenie, ako aj na odporúčanie, ktoré sa ho týka. ( 78 ) Z tohto dôvodu sú pochybnosti o tejto časti odporúčania EBA/2014/02 neopodstatnené.

117.

Podľa odporúčania EBA/2014/02 ( 79 ) BNB porušila článok 1 ods. 3 bod i) smernice 94/19, lebo nerozhodla, že vklady sú nedostupné, v lehote piatich dní od okamihu, keď KTB prestala byť schopná vrátiť vklady, ktoré sú splatné a majú byť vyplatené.

118.

EBA sa domnieval, že rozhodnutie BNB o nariadení výnimočného dohľadu nad KTB a dočasnom pozastavení plnenia jej záväzkov sa rovnalo konštatovaniu nedostupnosti vkladov v zmysle článku 1 bodu 3 písm. i) smernice 94/19.

119.

Rozsudok Kantarev nepripúšťa uvedené stotožnenie. Naopak Súdny dvor v ňom rozhodol, že nedostupnosť vkladov musí byť konštatovaná výslovným aktom príslušného vnútroštátneho orgánu, pričom nemôže byť vyvodená z iných aktov vnútroštátnych orgánov (ako napríklad rozhodnutie BNB o nariadení výnimočného dohľadu nad bankou KTB) alebo predpokladaná na základe okolností, akými sú tie vo veci samej. ( 80 )

120.

Vnútroštátny súd preto nemusí zohľadniť túto časť odporúčania EBA/2014/02 pri výklade práva Únie, keďže je nezlučiteľná s článkom 1 ods. 3 bodom i) smernice 94/19.

121.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd mesta Sofia, Bulharsko), takto: