1. 

Nebezpečný odpad, ktorý pochádza predovšetkým z chemického priemyslu, nepredstavuje veľkú časť celkového objemu odpadu vyprodukovaného v EÚ, ale jeho vplyv na životné prostredie môže byť veľmi veľký, ak sa nakladanie s týmto odpadom a jeho kontrola nevykonávajú správne. Nebezpečné látky sa môžu vyskytnúť najmä v odpade pochádzajúcom z mechanického spracovania komunálneho odpadu, ako je to v konaniach, v ktorých boli podané prejednávané návrhy na začatie prejudiciálneho konania.

2. 

Pokiaľ sa nemýlim, Súdny dvor sa má v tomto konaní po prvý raz vyjadriť ku klasifikácii odpadu pomocou takzvaných zrkadlových kódov ( 2 ) európskeho zoznamu odpadov (ďalej len „EZO“), ktorý sa nachádza v rozhodnutí 2000/532/ES ( 3 ). Bude potrebné spresniť, ako sa má postupovať v takom prípade, aby vnútroštátny súd mohol objasniť, či sa obžalovaní v jednotlivých trestných konaniach v Taliansku dopustili trestného činu nezákonného obchodovania s odpadom tým, že zaobchádzali s nebezpečným odpadom tak, ako keby nebol nebezpečný.

3.

Podľa článku 3:

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

…“

4.

Článok 7, nazvaný „Zoznam odpadov“, stanovuje:

„1.   Opatrenia zamerané na zmenu a doplnenie nepodstatných prvkov tejto smernice, týkajúce sa aktualizácie zoznamu odpadov ustanoveného rozhodnutím 2000/532/ES, sa prijmú v súlade s regulačným postupom s kontrolou uvedeným v článku 39 ods. 2 Zoznam odpadov zahŕňa nebezpečný odpad a zohľadňuje pôvod a zloženie odpadu a v potrebných prípadoch i limitné hodnoty koncentrácie nebezpečných látok. Zoznam odpadov je záväzný z hľadiska určenia odpadu, ktorý sa má považovať za nebezpečný odpad. Zahrnutie látky alebo veci do zoznamu neznamená, že je odpadom za každých okolností. Látka alebo vec sa považuje za odpad, iba ak zodpovedá vymedzeniu pojmu v článku 3 bode 1.

2.   Členský štát môže považovať odpad za nebezpečný odpad, i keď sa na zozname odpadov neuvádza ako nebezpečný, ak má jednu alebo viaceré vlastnosti uvedené v prílohe III. Členský štát bezodkladne oznámi Komisii akékoľvek takéto prípady. Zaznamená ich v správe ustanovenej v článku 37 ods. 1 a poskytne jej všetky príslušné informácie. Na základe prijatých oznámení sa zoznam preskúma, aby sa rozhodlo o jeho úprave.

3.   Ak členský štát môže predložiť dôkaz, že konkrétny odpad, ktorý je uvedený na zozname ako nebezpečný, nemá žiadnu z vlastností uvedených v prílohe III, môže považovať tento odpad za odpad, ktorý nie je nebezpečný. Členský štát bezodkladne oznámi Komisii akékoľvek takéto prípady a poskytne jej potrebné dôkazy. Na základe prijatých oznámení sa zoznam preskúma, aby sa rozhodlo o jeho úprave.

4.   Zmena klasifikácie nebezpečného odpadu na odpad, ktorý nie je nebezpečný, sa nesmie dosiahnuť riedením ani zmiešaním odpadu s cieľom znížiť pôvodnú koncentráciu znečisťujúcich látok na úroveň, ktorá je nižšia ako hranica na označenie odpadu za nebezpečný.

…

6.   Členské štáty môžu za odpad, ktorý nie je klasifikovaný ako nebezpečný, považovať odpad, ktorý je v súlade so zoznam[om] uvedeným v odseku 1.

…“

5.

Príloha III smernice 2008/98, zmenená nariadením (EÚ) č. 1357/2014 ( 5 ), obsahuje zoznam jednotlivých vlastností, pre ktoré sa odpad považuje za nebezpečný. V súvislosti s testovacími metódami sa v nej uvádza:

„Metódy, ktoré sa majú používať, sa uvádzajú v nariadení Komisie (ES) č. 440/2008… a iných príslušných dokumentoch [Európskeho výboru pre normalizáciu (CEN)] alebo v iných medzinárodne uznávaných testovacích metódach a usmerneniach.“

6.

V časti prílohy tohto rozhodnutia, nazvanej „Posúdenie a klasifikácia“, sa nachádza bod 2 („Klasifikácia odpadu ako nebezpečného odpadu“), podľa ktorého:

„Každý odpad, ktorý je v zozname odpadov označený hviezdičkou (*), sa považuje za nebezpečný odpad podľa smernice 2008/98/ES, pokiaľ sa neuplatňuje článok 20 danej smernice.

Na odpad, ktorému možno priradiť kódy nebezpečného odpadu, prípadne odpadu, ktorý nie je nebezpečný, sa vzťahujú tieto požiadavky:

7.

Článok 184 legislatívneho dekrétu č. 152/2006 ( 6 ) upravoval klasifikáciu odpadov, ktoré sa podľa pôvodu delili na komunálny odpad a osobitný odpad. Osobitný odpad sa v závislosti od stupňa nebezpečnosti klasifikuje ako nebezpečný odpad a odpad, ktorý nie je nebezpečný. Za nebezpečný odpad sa považoval odpad nepochádzajúci z domácností, ktorý bol výslovne označený ako nebezpečný hviezdičkou v zozname uvedenom v prílohe D.

8.

Príloha D, ktorá sa nachádza v štvrtej časti, upravovala vytvorenie zoznamu odpadov v súlade s právnymi predpismi Európskej únie.

9.

Článok 184 ods. 4 v pôvodnom znení stanovoval, že prostredníctvom medzirezortného dekrétu sa vypracuje zoznam odpadov v súlade so smernicou 75/442/EHS ( 7 ), smernicou 91/689/EHS ( 8 ) a rozhodnutím 2000/532. Navyše v ňom bolo uvedené, že až do vydania budúceho dekrétu sa budú uplatňovať ustanovenia usmernenia Ministro dell’Ambiente e della Tutela del Territorio (minister pre životné prostredie a ochranu územia, Taliansko) z 9. apríla 2002, ktoré sa nachádzali v spomenutej prílohe D.

10.

Príloha D bola neskôr viackrát zmenená:

11.

Týmto posledným uvedeným zákonom bola zmenená preambula prílohy D, pričom boli doplnené ustanovenia, ktoré preskúmam neskôr. ( 12 )

12.

Článkom 9 zákonného dekrétu č. 91/2017 z 20. júna 2017 (Naliehavé ustanovenia pre hospodársky rast v južných regiónoch Talianska) ( 13 ), účinného od 21. júna 2017, ktorý však v čase podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania nebol zmenený na zákon, boli body 1 až 7 prílohy D štvrtej časti legislatívneho dekrétu č. 152/2006 zrušené a nahradené nasledujúcim znením:

„Klasifikáciu odpadov vykoná pôvodca, ktorý im priradí príslušný kód [európskeho katalógu odpadov (EKO)], na základe ustanovení rozhodnutia 2014/955/EÚ a nariadenia Komisie (EÚ) č. 1357/2014 z 18. decembra 2014.“

13.

Prejudiciálne otázky vznikli v troch trestných konaniach začatých proti viac ako tridsiatim osobám obžalovaným zo spáchania trestného činu založenia zločineckej skupiny na nezákonné obchodovanie s odpadom, ktoré je vymedzené v článku 260 legislatívneho dekrétu č. 152/2006.

14.

Medzi uvedenými obžalovanými sa nachádzajú prevádzkovatelia skládok odpadu, spoločnosti zaoberajúce sa ukladaním odpadu, odborníci a analytické laboratóriá. Prokuratúra im kladie za vinu, že na nezákonné účely klasifikovali pomocou čiastkových, účelových a nevyčerpávajúcich analýz odpad označený zrkadlovým kódom ako odpad, ktorý nie je nebezpečný. Tento odpad bol spracovaný v skládkach odpadu určených pre odpad, ktorý nie je nebezpečný.

15.

V dňoch 22. novembra 2016 a 16. januára 2017 vyšetrujúci sudca v Ríme na návrh prokuratúry nariadil, aby sa na vykonanie dôkazov zaistili (aj keď sa mohli využívať) viaceré skládky odpadu, na ktorých sa spracovával predmetný odpad. Tiež nariadil predbežné zaistenie majetku vlastníkov týchto skládok a na obdobie šiestich mesiacov vymenoval súdneho komisára, ktorý mal spravovať tieto skládky odpadu a miesta vzniku a zberu odpadu.

16.

Dňa 28. februára 2017 Tribunale di Roma – Sezione per il riesame dei provvedimenti di sequestro (Súd prvého stupňa v Ríme – Senát pre preskúmavanie rozhodnutí o zaistení majetku, Taliansko) rozhodol o žiadostiach o preskúmanie, ktoré podali niektorí obžalovaní. Prostredníctvom troch rozhodnutí zrušil opatrenia nariadené vyšetrovacím sudcom, lebo nesúhlasil s výkladom, ktorý podala prokuratúra, založeným na domnienke nebezpečnosti odpadu.

17.

Procuratore della Repubblica presso il Tribunale di Roma – Direzione distrettuale antimafia (prokurátor pri Súde prvého stupňa v Ríme – okresné riaditeľstvo boja proti mafii, Taliansko) napadol uvedené rozhodnutia na Corte suprema di Cassazione (Kasačný súd, Taliansko), pričom tvrdil, že prvostupňový súd tým, že sa stotožnil s tvrdeniami obžalovaných, nesprávne vyložil vnútroštátne predpisy a právne predpisy Únie týkajúce sa kvalifikácie odpadu označeného zrkadlovým kódom.

18.

Vnútroštátny súd poznamenáva, že na to, aby došlo k spáchaniu trestného činu, a teda na určenie, či bol sporný odpad označený zrkadlovými kódmi správne rozlíšený a klasifikovaný, je nevyhnutné objasniť rozsah pôsobnosti rozhodnutia 2014/955 a nariadenia č. 1357/2014. Len tak možno určiť, aké (chemické, mikrobiologické atď.) analýzy sú potrebné na zistenie prítomnosti nebezpečných látok v tomto odpade, a to na účely jeho rozlíšenia a následnej klasifikácie priradením kódu určeného pre nebezpečný odpad alebo kódu určeného pre odpad, ktorý nie je nebezpečný.

19.

Vnútroštátny súd ďalej uvádza, že klasifikácia odpadu označeného zrkadlovým kódom vyvolala v Taliansku rozsiahlu diskusiu:

20.

Corte suprema di Cassazione (Kasačný súd) poukazuje na svoju vlastnú judikatúru týkajúcu sa zmien vykonaných zákonom č. 116/2014. V tejto judikatúre stanovil zásadu, podľa ktorej je pôvodca alebo držiteľ odpadu označeného zrkadlovým kódom na účely rozlíšenia tohto odpadu a pridelenia kódu určeného pre nebezpečný odpad alebo kódu odpadu určeného pre odpad, ktorý nie je nebezpečný, povinný vykonať potrebné analýzy zamerané na zistenie prítomnosti nebezpečných látok a prekročenie prahových hodnôt koncentrácie. Iba v prípade, ak sa v konkrétnom prípade potvrdí neprítomnosť predmetných látok alebo neprekročenie uvedených prahových hodnôt, možno odpad klasifikovať ako odpad, ktorý nie je nebezpečný. ( 16 )

21.

Na odstránenie svojich pochybností o predpisoch Únie v tejto oblasti sa vnútroštátny súd rozhodol predložiť Súdnemu dvoru tri návrhy na začatie prejudiciálneho konania, v ktorých mu položil nasledujúce otázky, ktoré sú vo všetkých troch veciach rovnaké:

22.

Písomné pripomienky predložil Procuratore generale della Republica presso la Corte Suprema di Cassazione (generálny prokurátor pri Kasačnom súde), Vetreco Srl, pán Francesco Rando, MAD Srl, pán Alfonso Verlezza, páni Antonio a Enrico Giuliano, vláda Talianskej republiky a Európska komisia.

23.

Na pojednávaní konanom 6. septembra 2018 predniesli pripomienky zástupcovia pána Francesca Randa, spoločností E. Giovi Srl, Vetreco Srl a MAD Srl, vlády Talianskej republiky a Komisie, ako aj Procuratore della Repubblica presso il Tribunale di Roma (prokurátor pri Súde prvého stupňa v Ríme).

24.

Prokurátor pri Najvyššom súde, pán Rando a Vetreco Srl uviedli viaceré tvrdenia, podľa ktorých sú prejudiciálne otázky neprípustné.

25.

Podľa pána Randa sú uvedené otázky neprípustné, lebo sú založené na uplatňovaní zákona č. 116/2014, ktorý je technickým predpisom v zmysle článku 8 smernice 98/34/ES ( 17 ), ktorý sa nevzťahuje na jednotlivcov, lebo nebol oznámený Komisii.

26.

S touto námietkou nesúhlasím. Talianska právna úprava týkajúca sa klasifikácie odpadu označeného zrkadlovým kódom obsiahnutá v zákone č. 116/2014 bola prijatá na účely prebratia a vykonania právnej úpravy Únie týkajúcej sa klasifikácie odpadu. Bez ohľadu na to, či je uvedený zákon technickým predpisom v zmysle smernice 98/34, podľa článku 8 ods. 1 a článku 10 ods. 1 tejto smernice netreba Komisii oznamovať vnútroštátne technické predpisy prijaté na vykonanie harmonizačných predpisov Únie. V každom prípade na určenie, či je tento taliansky zákon technickým predpisom, by bolo potrebné poskytnúť meritórnu odpoveď, čo nie je možné vo fáze posudzovania prípustnosti prejudiciálnych otázok.

27.

Ostatné námietky sa týkajú opisu skutkových a právnych okolností konaní (ktorý je podľa právnych zástupcov dotknutých subjektov nedostatočný):

28.

Domnievam sa, že žiadna z týchto námietok nepostačuje na vyhlásenie predmetných troch návrhov na začatie prejudiciálneho konania za neprípustné. Súdny dvor vo svojej judikatúre opakovane konštatoval, že môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke len vtedy, ak je zjavné, že výklad alebo posúdenie platnosti právnej normy Únie nijako nesúvisí s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi nevyhnutnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu položili. ( 19 )

29.

Prináleží vnútroštátnemu súdu, a nie účastníkom konania na tomto súde položiť Súdnemu dvoru otázky, o ktorých má vnútroštátny súd výkladové pochybnosti. Preto sa tento súd v konaní týkajúcom sa pána Randa nemusí opýtať na smernicu 1999/31 a rozhodnutie 2003/33, ak to nepovažuje za nevyhnutné. Rovnako môže položiť ďalšie otázky, ak sa domnieva, že odpoveď na prejudiciálnu otázku môže spresniť jeho doterajšiu judikatúru alebo že táto judikatúra môže uvedenej odpovedi odporovať. Súdny dvor môže v každom prípade vychádzať z iných predpisov Únie, než aké sú spomenuté v rozhodnutí vnútroštátneho súdu, ak to považuje za relevantné pre zodpovedanie položených prejudiciálnych otázok.

30.

Otázky položené v prejednávanej veci nepochybne súvisia s predmetom sporu a z vysvetlení, ktoré poskytol vnútroštátny súd, vyplýva potreba podať výklad predpisov Únie. V návrhoch na začatie prejudiciálneho konania sú v podstate uvedené skutkové a právne okolnosti prebiehajúceho trestného konania a nachádza sa v nich aj dosť podrobný opis uplatniteľných talianskych predpisov. Je nesporné, že v opise skutkového stavu mohli byť vyjadrené doplňujúce informácie o druhoch odpadov a vykonaných analýzach. Účastníkom konania však nič nebránilo v predložení pripomienok a domnievam sa, že Súdny dvor má k dispozícii dostatok podkladov na to, aby mohol poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď.

31.

V konečnom dôsledku sú splnené požiadavky stanovené v článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

32.

Klasifikácia odpadu má rozhodujúci význam vo všetkých fázach jeho existencie, od vzniku až po konečné spracovanie. Závisia od nej tak rozhodnutia o nakladaní s odpadom, ako aj praktická uskutočniteľnosť a ekonomická rentabilnosť jeho zberu, výber medzi recykláciou a zneškodnením a prípadne metóda recyklácie.

33.

S označením odpadu za nebezpečný sú spojené viaceré významné právne následky ( 20 ), keďže smernica 2008/98 ukladá prísne podmienky, pokiaľ ide o nakladanie s takým odpadom. Okrem iného vyžaduje predloženie dôkazov na jeho sledovanie v závislosti od systému zavedeného členským štátom (článok 17), zakazuje zmiešavanie (článok 18), ukladá osobitné povinnosti v oblasti označovania a balenia (článok 19) a stanovuje, že nebezpečný odpad možno spracovávať len v osobitne určených zariadeniach, pre ktoré bolo vydané osobitné povolenie (v súlade s článkami 23 až 25). ( 21 )

34.

Vo svojich prvých troch otázkach, na ktoré možno odpovedať spoločne, sa vnútroštátny súd pýta, ako smernica 2008/98 (zmenená nariadením č. 1357/2014) a rozhodnutie 2000/532 (zmenené rozhodnutím 2014/955) upravujú postup klasifikácie odpadov, ktorým možno priradiť zrkadlové kódy. Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či zásada predchádzania škodám vyžaduje, aby sa v prípade pochybnosti alebo nemožnosti s určitosťou overiť prítomnosť nebezpečných látok v odpade pri jeho klasifikácii použil zrkadlový kód nebezpečného odpadu.

35.

Tieto otázky majú zmysel vzhľadom na tvrdenia uvedené v konaniach vedených na vnútroštátnom súde:

36.

Podľa informácií obsiahnutých v spise a písomných a ústnych pripomienok účastníkov konania sa spory týkajú jedine odpadu pochádzajúceho z biomechanického spracovania komunálneho odpadu ( 23 ), v súvislosti s ktorým existujú pochybnosti, pokiaľ ide o jeho nebezpečnosť, a preto tomuto odpadu možno priradiť zrkadlové kódy. Ak tento odpad obsahuje nebezpečné látky alebo látky, ktoré majú nebezpečné vlastnosti, priradí sa mu zrkadlový kód nebezpečného odpadu 19 12 11*, zatiaľ čo v prípade, ak nemá tieto nebezpečné vlastnosti, priradí sa mu zrkadlový kód 19 12 12 určený pre odpad, ktorý nie je nebezpečný. ( 24 )

37.

Treba poukázať na to, že otázky položené vnútroštátnym súdom sa netýkajú klasifikácie zmesového komunálneho odpadu, v prípade ktorého platí podľa článku 20 smernice 2008/98 domnienka, že nie je nebezpečný, v dôsledku čoho je tento odpad vyňatý z pôsobnosti základných obmedzení, ktoré sa vzťahujú na nebezpečný odpad. ( 25 )

38.

Pochybnosti vnútroštátneho súdu teda súvisia len s klasifikáciou odpadu, ktorý vznikol pri mechanickom spracovaní komunálneho odpadu, ktorý si nemožno zamieňať so zmesovým komunálnym odpadom, ktorý sa ukladá na skládkach odpadu. Z tohto rozdielu vyplývajú podľa môjho názoru dva následky:

39.

Svoju analýzu preto obmedzím na odpad, v prípade ktorého existujú pochybnosti o jeho nebezpečnosti a ktorému z tohto dôvodu možno priradiť zrkadlové kódy, osobitne na odpad pochádzajúci z biomechanického spracovania komunálneho odpadu, o ktorý ide v sporoch vo veciach samých.

40.

Článok 3 smernice 2008/98 vymedzuje „odpad“ ako „každ[ú] látk[u] alebo vec, ktorej sa držiteľ zbavuje, chce sa jej zbaviť, alebo je povinný sa jej zbaviť“, a „nebezpečný odpad“ ako odpad, ktorý má jednu alebo viac vlastností uvedených v prílohe III smernice 2008/98, ktoré boli prispôsobené vedeckému pokroku nariadením č. 1357/2014 účinným od 1. júna 2015. ( 27 )

41.

Na základe ťažkostí spojených s klasifikáciou odpadu a rozlišovaním, kedy ide o nebezpečný odpad, normotvorca Únie vypracoval zoznam odpadov s cieľom uľahčiť rozhodovanie pôvodcov a držiteľov tohto druhu tovaru.

42.

Článok 7 ods. 1 smernice 2008/98 stanovuje, že uvedený zoznam zahŕňa nebezpečný odpad a zohľadňuje pôvod a zloženie odpadu a v potrebných prípadoch i limitné hodnoty koncentrácie nebezpečných látok. V tomto ustanovení sa navyše uvádza, že tento zoznam je v zásade ( 28 ) záväzný z hľadiska určenia odpadu, ktorý sa má považovať za nebezpečný odpad. Tento zoznam je preto záväzný pre členské štáty, ale nie je konečný ani absolútny, keďže smernicou 2008/98 nebola vykonaná úplná harmonizácia. ( 29 )

43.

EZO bol zavedený rozhodnutím 2000/532 ( 30 ), ktoré bolo v súlade s článkom 7 ods. 1 smernice 2008/98 revidované rozhodnutím 2014/955 ( 31 ) s cieľom prispôsobiť ho vedeckému pokroku a zosúladiť ho s novými právnymi predpismi v oblasti chemikálií ( 32 ).

44.

V rámci klasifikácie podľa EZO sa každému odpadu priradí šesťmiestne číslo, tzv. „európsky kód odpadu“ („EKO“) ( 33 ), z ktorého vyplýva, či odpad je alebo nie je nebezpečný. V tejto súvislosti EZO rozlišuje tri druhy kódov:

45.

Ak je zloženie odpadu známe, pôvodca mu v súlade s EZO priradí kód AH alebo kód ANH. Klasifikácia odpadu je však zložitejšia v prípade, ak ide o odpad, ktorý možno zatriediť pod zrkadlové kódy, lebo jeho pôvodca alebo držiteľ musí vykonať doplňujúce analýzy, aby mu mohol napokon priradiť kód MH alebo kód MNH. Vnútroštátny súd musí posúdiť tento posledný uvedený prípad.

46.

Ako totiž Corte Suprema de Cassazione (Kasačný súd) uvádza, má uplatniť body 4, 5 a 6 prílohy D štvrtej časti legislatívneho dekrétu č. 152/2006, zmeneného zákonom č. 116/2014, ktorými bol v Taliansku zavedený postup na určovanie nebezpečnosti odpadu, ktorému možno priradiť zrkadlové kódy. Uvedená nebezpečnosť sa mala overiť v troch fázach (v chronologickom poradí):

47.

Táto právna úprava navyše stanovovala, že ak chemické analýzy neumožnili zistiť všetky konkrétne zložky odpadu, pri posudzovaní nebezpečnosti odpadu sa na základe zásady predchádzania škodám malo vychádzať z najškodlivejších zložiek. Ak tento postup nebol dodržaný alebo ak neumožnil zistiť zložky odpadu alebo jeho nebezpečnosť, odpad treba považovať za nebezpečný, teda treba mu priradiť zrkadlový kód nebezpečného odpadu (MH) [s hviezdičkou (*)].

48.

Vnútroštátny súd chce v podstate vedieť, či je takto sformulovaná vnútroštátna právna úprava zlučiteľná so smernicou 2008/98, zmenenou nariadením č. 1357/2014, a s rozhodnutím 2000/532, ktoré bolo zmenené rozhodnutím 2014/955.

49.

Domnievam sa, že talianska právna úprava je v zásade zlučiteľná s právom Únie, a to z dôvodov, ktoré hneď uvediem.

50.

V zmysle článku 3 bodu 2 smernice 2008/98 je pri hodnotení nebezpečnosti potrebné v prvom rade poznať zloženie odpadu s cieľom zistiť nebezpečné látky, ktoré odpad obsahuje a na základe ktorých mu možno pripísať jednu alebo viaceré z pätnástich vlastností, pre ktoré sa odpad považuje za nebezpečný (HP 1 až HP 15), uvedených v prílohe III. Ak nie je zloženie odpadu známe, prináleží pôvodcovi alebo držiteľovi odpadu vykonať potrebné zisťovanie.

51.

Pri skúmaní zloženia odpadu treba mať na zreteli, že v rámci EZO bola vypracovaná klasifikácia založená na zdroji, z ktorého odpad pochádza (konkrétny proces alebo činnosť, pri ktorých odpad vzniká), a „druhu odpadu“ (alebo viaceré druhy, ak ide o zmes). Postupy zamerané na zistenie zloženia odpadu musia umožniť zistiť zdroj a/alebo druh odpadu, čím sa uľahčí jeho klasifikácia v rámci jedného z kódov EZO.

52.

Existuje niekoľko metód, pomocou ktorých môže pôvodca alebo držiteľ odpadu získať informácie o zložení odpadu, o nebezpečných látkach, ktoré sú jeho súčasťou, a o jeho potenciálnych nebezpečných vlastnostiach. K týmto metódam patria: ( 34 )

53.

Po získaní informácií o zložení odpadu musí pôvodca zistiť, či obsah predstavuje látku, ktorá je označená ako nebezpečná (čo nie je obvyklé), alebo či obsahuje látky s nebezpečnými vlastnosťami (to je obvyklý prípad, o ktorý ide aj v prejednávaných veciach). Klasifikácia látok sa vykoná v súlade s nariadením (ES) č. 1272/2008 ( 36 ), zatiaľ čo prítomnosť nebezpečných látok v odpade sa posúdi podľa prílohy III smernice 2008/98 ( 37 ).

54.

Nariadenie č. 1272/2008, ktorým sa pre Európsku úniu prispôsobuje medzinárodný systém OSN na klasifikáciu chemikálií [globálny harmonizovaný systém (GHS)], poskytuje podrobné kritériá na hodnotenie látok a určenie stupňa ich nebezpečnosti.

55.

Podľa článku 1 ods. 3 tohto nariadenia odpad nie je látkou, zmesou ani výrobkom, a preto sa povinnosti uložené týmto nariadením nevzťahujú na pôvodcov alebo držiteľov odpadu. V prílohe VI tohto nariadenia je však uvedený súbor harmonizovaných klasifikácií nebezpečných látok, ktoré sa majú používať pri klasifikácii odpadu, keďže mnohé zo zrkadlových kódov sa týkajú konkrétne „nebezpečných látok“ ( 38 ).

56.

Prítomnosť nebezpečných látok musí posúdiť pôvodca alebo držiteľ odpadu v súlade s prílohou III smernice 2008/98, v ktorej je – ako som už poznamenal – uvedených 15 vlastností odpadu, pre ktoré sa odpad považuje za nebezpečný. ( 39 ) Toto posúdenie sa môže vykonať: a) výpočtom, či látky, ktoré sú prítomné v posudzovanom odpade, dosahujú alebo prekračujú prahové limitné hodnoty založené na kódoch výstražných upozornení (individuálne v závislosti od vlastností HP4 až HP14), a b) testovaním, či odpad má alebo nemá nebezpečné vlastnosti (toto testovanie je vhodné najmä v prípade vlastností HP 1 až HP 4). ( 40 )

57.

V časti prílohy rozhodnutia 2000/532 týkajúcej sa posúdenia nebezpečných vlastností odpadu (bod 1 in fine) sa uvádza, že „v prípade posúdenia nebezpečnej vlastnosti odpadu na základe testu, ako aj pomocou koncentrácií nebezpečných látok, ako sa uvádza v prílohe II k smernici 2008/98/ES, majú prednosť výsledky testu“.

58.

Ak odpad vykazuje jednu alebo viaceré z pätnástich nebezpečných vlastností, pôvodca alebo držiteľ mu musí priradiť zrkadlový kód nebezpečného odpadu (MH). Ak odpad nemá také vlastnosti, tiež ho možno klasifikovať týmto spôsobom, pokiaľ obsahuje niektorú z perzistentných organických znečisťujúcich látok ( 41 ) uvedených v prílohe EZO (bod 2 tretia zarážka), ktoré presahujú limitné hodnoty koncentrácie uvedené v prílohe IV k nariadeniu (ES) č. 850/2004 ( 42 ).

59.

Na základe vyššie uvedených úvah môžem zamietnuť teóriu, ktorú vnútroštátny súd označuje ako teóriu pravdepodobnosti, podľa ktorej má pôvodca odpadu voľnú úvahu pri klasifikácii odpadu, ktorý možno zatriediť pod zrkadlové kódy, ako nebezpečného odpadu alebo ako odpadu, ktorý nie je nebezpečný, lebo nie je možné vykonať testy na zistenie všetkých látok nachádzajúcich sa v odpade, pričom takému odpadu sa napokon vždy musí priradiť kód MH.

60.

Ak som už vysvetlil, právna úprava Únie vyžaduje, aby pôvodca alebo držiteľ vykonal primeranú identifikáciu zloženia odpadu a aby následne overil prípadnú nebezpečnosť identifikovaných látok s cieľom zaradiť ich podľa ich hodnôt koncentrácie do prílohy III smernice 2008/98 alebo do prílohy IV nariadenia č. 850/2004. To znamená tiež zamietnutie „teórie istoty alebo predpokladanej nebezpečnosti“, ktorú uvádza vnútroštátny súd a ktorá by vyžadovala komplexné skúmanie zloženia odpadu a všetkých potenciálnych nebezpečných látok, ako aj stupňa ich koncentrácie ako jediný spôsob umožňujúci neklasifikovať odpad ako nebezpečný.

61.

Vnútroštátny súd má pochybnosti o výklade dvoch pojmov uvedených v bode 2 časti prílohy rozhodnutia 2000/532, nazvanej „Posúdenie a klasifikácia“, zmeneného rozhodnutím 2014/955. Podľa talianskeho znenia tohto ustanovenia „… l’iscrizione di una voce nell’elenco armonizzato di rifiuti contrassegnata come pericolosa, con un riferimento specifico o generico a ‚sostanze pericolose‘, è opportuna solo quando questo rifiuto contiene sostanze pericolose pertinenti che determinano nel rifiuto una o più delle caratteristiche di pericolo…“. Vnútroštátny súd uvádza, že podľa niektorých výkladov použitie pojmov „opportuna“ („vhodné“) a „pertinenti“ („príslušné“) v súvislosti so zrkadlovými kódmi potvrdzuje možnosť použiť pri posudzovaní voľnú úvahu a že skúmanie nebezpečnosti je obmedzené na zložky odpadu, ktoré sú príslušné v závislosti od ich nebezpečnosti.

62.

Podľa judikatúry Súdneho dvora ( 43 ) je potrebné zohľadniť ďalšie jazykové verzie tohto ustanovenia s cieľom overiť, či sa zistia rozdiely, a ak sa zistia, vyložiť ho podľa všeobecnej systematiky a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou.

63.

Zo španielskej ( 44 ), portugalskej ( 45 ), francúzskej ( 46 ) a anglickej ( 47 ) jazykovej verzie tohto ustanovenia pritom zhodne vyplýva, že zápis odpadov so zrkadlovými kódmi označených ako nebezpečný odpad do harmonizovaného zoznamu odpadov je opodstatnený alebo vhodný jedine „… v prípade odpadu obsahujúceho… nebezpečné látky, ktoré spôsobujú, že odpad vykazuje jednu alebo viacero nebezpečných vlastností…“. Odpadu, na ktorý sa vzťahuje zrkadlový kód, sa priradí kód MH len vtedy, ak obsahuje látky, ktoré spôsobujú, že tento odpad vykazuje jednu alebo viacero z pätnástich nebezpečných vlastností uvedených v prílohe III smernice 2008/98. V tejto súvislosti preto neexistuje priestor na voľnú úvahu alebo posúdenie vhodnosti. Domnievam sa, že tieto jazykové verzie verne zodpovedajú účelu a celkovej systematike uvedeného predpisu.

64.

Pokiaľ ide o analytické a testovacie metódy, ktoré môže použiť pôvodca alebo držiteľ pri posudzovaní toxicity alebo nebezpečnosti odpadu a jeho zatriedení pod určitý zrkadlový kód (druhá prejudiciálna otázka), smernica 2008/98 ani rozhodnutie 2000/532 neobsahujú v tejto súvislosti konkrétne a priame usmernenia, lebo v práve Únie nedošlo k harmonizácii metód. Napriek tomu príloha III in fine smernice 2008/98, zmenená nariadením č. 1357/2014, v súvislosti s testovacími metódami spresňuje, že sa majú použiť tie metódy, ktoré „sa uvádzajú v nariadení Komisie (ES) č. 440/2008… a iných príslušných dokumentoch CEN alebo v iných medzinárodne uznávaných testovacích metódach a usmerneniach“.

65.

Bod 2 časti prílohy rozhodnutia 2000/532, nazvanej „Posúdenie a klasifikácia“, tiež poskytuje určité doplňujúce usmernenia týkajúce sa analýz a testovacích metód:

66.

Oba odkazy poskytujú určité usmernenia, pokiaľ ide o druhy testov a chemických analýz ( 49 ), ktoré môžu pôvodcovia alebo držitelia odpadu použiť pri analýze nebezpečnosti látok, ktoré odpad obsahuje. Samozrejme možno použiť testovacie metódy uplatniteľné na chemické látky v rámci nariadenia REACH, ktoré sú stanovené v nariadení č. 440/2008. Rovnako možno použiť testovacie metódy a metódy výpočtu nebezpečných vlastností odpadu, ktoré opísala Komisia v prílohe III svojho oznámenia z roku 2018 ( 50 ).

67.

V prílohe 4 uvedeného oznámenia sú zasa vymenované metódy a normy CEN na charakterizáciu odpadu pomocou rôznych typov chemických analýz. ( 51 )

68.

Domnievam sa však, že na určenie, či látky, ktoré sa nachádzajú v určitom odpade, sú alebo nie sú nebezpečné, možno použiť aj akýkoľvek iný druh testu uznaný medzinárodnými predpismi, predpismi Únie alebo vnútroštátnymi predpismi. ( 52 ) Tak v prílohe III in fine smernice 2008/98, zmenenej nariadením č. 1357/2014, ako aj v bode 2 druhej zarážke časti prílohy rozhodnutia 2000/532, nazvanej „Posúdenie a klasifikácia“, sa uvádza, že možno použiť aj „in[é] medzinárodne uznávan[é] testovac[ie] metód[y] a usmernen[ia]“. Opäť pripomínam, že podľa bodu 1 in fine časti prílohy rozhodnutia 2000/523, nazvanej „Posúdenie a klasifikácia“, majú výsledky testu prednosť pred metódou výpočtu týchto nebezpečných látok.

69.

Pokiaľ ide o rozsah týchto testov a chemických analýz, v súlade s tým, čo som doteraz uviedol, sa domnievam, že tieto analýzy možno vykonať pomocou odberu vzoriek, pričom však musí byť v plnom rozsahu zaručená efektivita a reprezentatívnosť. Možno ich zaručiť napríklad použitím noriem a technických špecifikácií o charakterizácii odpadu – odbere vzoriek odpadových materiálov, ktoré vypracoval CEN. ( 53 )

70.

S prihliadnutím na vyššie uvedené úvahy sa článok 7 a príloha III smernice 2008/98 a bod 2 („Klasifikácia odpadu ako nebezpečného odpadu“) časti prílohy rozhodnutia 2000/532, nazvanej „Posúdenie a klasifikácia“, majú vykladať v tom zmysle, že pôvodca alebo držiteľ odpadu označeného zrkadlovým kódom je povinný zistiť zloženie tohto odpadu a následne pomocou výpočtu alebo testu overiť, či tento odpad obsahuje nejakú nebezpečnú látku alebo látku, ktorá má niektorú z nebezpečných vlastností vymenovaných v prílohe III smernice 2008/98 alebo v prílohe IV nariadenia č. 850/2004. Na tento účel možno použiť odbery vzoriek, chemické analýzy a testy uvedené v nariadení č. 440/2008 alebo akékoľvek odbery vzoriek, chemické analýzy a testy, ktoré sú medzinárodne uznané alebo ktoré uznáva vnútroštátne právo členského štátu.

71.

Vnútroštátny súd chce vedieť, či zásada predchádzania škodám vyžaduje, aby sa v prípade pochybnosti alebo nemožnosti s určitosťou overiť prítomnosť nebezpečných látok v odpade tomuto odpadu priradil zrkadlový kód nebezpečného odpadu MH.

72.

Zásada predchádzania škodám alebo obozretnosti zakotvená v článku 191 ods. 2 ZFEÚ je popri zásade prevencie, zásade odstránenia znečistenia pri zdroji a zásade, že náhradu škody hradí znečisťovateľ, jednou zo zásad, z ktorých vychádza politika Únie v oblasti životného prostredia. Táto zásada predchádzania škodám je nástrojom na riadenie rizika, ktorý možno použiť v prípade vedeckých pochybností o možnom riziku pre zdravie ľudí alebo pre životné prostredie a ktorý umožňuje prijať preventívne opatrenia, kým sa tieto pochybnosti nevyjasnia. ( 54 )

73.

Zásada predchádzania škodám (alebo obozretnosti) je spomenutá spolu s ďalšími zásadami v článku 4 ods. 2 poslednom pododseku smernice 2008/98 ( 55 ), zatiaľ čo články 1 a 13 tej istej smernice odkazujú na povinnosť členských štátov prijať potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby sa nakladanie s odpadom vykonávalo bez ohrozovania zdravia ľudí a poškodzovania životného prostredia.

74.

Ako som už poznamenal, s klasifikáciou odpadu pomocou zrkadlového kódu MH sú spojené významné následky týkajúce sa ďalšieho nakladania s ním (opätovné použitie, recyklácia, možné zhodnotenie a zneškodnenie). Ako uvádza Komisia, zásada predchádzania škodám automaticky nevyžaduje uvedenú klasifikáciu, ak existuje len pochybnosť o prítomnosti látok, ktoré majú niektoré z nebezpečných vlastností uvedených v prílohe III smernice 2008/98 alebo v prílohe IV nariadenia č. 850/2004.

75.

Na objasnenie otázky, či sa má takému odpadu priradiť kód MH alebo kód MNH, musí majiteľ alebo držiteľ odpadu použiť postup na klasifikáciu odpadu označeného zrkadlovým kódom, pričom musí najprv určiť zloženie tohto odpadu a v prípade, ak zistí látky, ktoré majú nebezpečné vlastnosti, musí vypočítať ich hodnoty a vykonať príslušné testy.

76.

Pôvodca alebo držiteľ odpadu však nemôže použiť zásadu obozretnosti ako zámienku na neuplatnenie postupu na klasifikáciu odpadu označeného zrkadlovým kódom stanoveného v smernici 2008/98 a v rozhodnutí 2000/532. Podľa článku 7 ods. 2 a 3 smernice 2008/98 sú členské štáty oprávnené zmeniť klasifikáciu odpadu a považovať ho za nebezpečný odpad alebo ho prestať považovať za nebezpečný odpad, ale musia to oznámiť Komisii, aby prípadne zmenila EZO. Ak toto obmedzenie platí pre členské štáty, uvedená zásada neoprávňuje jednotlivcov klasifikovať odpad mimo postupu, ktorý je upravený v uvedených predpisoch Únie.

77.

Domnievam sa, že to potvrdzuje aj judikatúra Súdneho dvora. ( 56 ) Z nej totiž vyplýva, že „správne uplatnenie zásady prevencie na prvom mieste predpokladá identifikáciu možných negatívnych následkov dotknutých látok alebo potravín na zdravie a na druhom mieste celkové vyhodnotenie zdravotného rizika založené na najdôveryhodnejších dostupných vedeckých údajoch a najnovších výsledkoch medzinárodného výskumu“. ( 57 ) Preto „ochranné opatrenia… nemôžu byť riadne odôvodnené čisto hypotetickým rizikom založeným len na predpokladoch, ktoré ešte neboli vedecky overené. Naopak, takéto ochranné opatrenia, napriek ich dočasnosti a preventívnej povahe, môžu byť prijaté, len ak sa zakladajú na čo najúplnejšom posúdení rizík pri zohľadnení osobitných okolností predmetného prípadu, ktoré preukazujú, že tieto opatrenia sú nevyhnutné“. ( 58 )

78.

Na priradenie kódu MH s odvolaním sa na zásadu predchádzania škodám tiež nestačí uviesť samotnú pochybnosť o nebezpečnosti odpadu. Ak by to bolo tak, všetky zrkadlové kódy by viedli k tomu, že odpad by sa klasifikoval ako nebezpečný. Pripomínam však, že uvedená klasifikácia vyžaduje individuálnu analýzu zloženia odpadu a následné overenie prípadnej nebezpečnosti látok, ktoré sú jeho súčasťou. Postup podľa smernice 2008/98 a rozhodnutia 2000/532 ukladá požiadavky podobné tým, ktoré uvádza Súdny dvor na účely uplatnenia zásady predchádzania škodám.

79.

Súhlasím s talianskou vládou v tom, že pôvodca alebo držiteľ nie je povinný vykonať komplexnú analýzu odpadu s cieľom identifikovať všetky nebezpečné látky podľa nariadenia č. 1272/2008, ktoré sa v ňom môžu nachádzať, a všetky potenciálne nebezpečné vlastnosti, ktoré môže odpad vykazovať, na základe prílohy III smernice 2008/98. S týmto názorom súhlasí aj vnútroštátny súd, podľa ktorého nie je potrebné neobmedzené vyhľadávanie všetkých látok, ktoré by odpad mohol teoreticky obsahovať, ale primeraná identifikácia tohto odpadu založená na posúdení jeho presného zloženia a následnom overení nebezpečnosti identifikovaných látok.

80.

Zásada technickej uskutočniteľnosti a ekonomickej životaschopnosti, zakotvená v článku 4 ods. 2 poslednom pododseku smernice 2008/98, navyše odporuje tomu, aby bol pôvodca odpadu povinný vykonať úplne vyčerpávajúcu analýzu zloženia odpadu a všetkých nebezpečných vlastností látok, ktoré sú jeho súčasťou. Takáto povinnosť by bola tiež neprimeraná.

81.

Zastávam však názor, že zásada predchádzania škodám by odôvodňovala klasifikáciu odpadu pomocou zrkadlového kódu MH, ak by sa ukázalo, že analýza jeho zloženia a/alebo nebezpečných vlastností jeho zložiek nie je možná z dôvodov, za ktoré nezodpovedá pôvodca alebo držiteľ odpadu. V tomto prípade by existovalo skutočné riziko pre zdravie ľudí alebo pre životné prostredie, ktoré by odôvodňovalo zatriedenie odpadu pod zrkadlový kód MH ako obmedzujúce opatrenie na „neutralizáciu“ jeho nebezpečnosti. ( 59 )

82.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na prejudiciálne otázky, ktoré položil Corte suprema di Cassazione (Kasačný súd, Taliansko), takto:

Článok 7 a príloha III smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/98/ES z 19. novembra 2008 o odpade a o zrušení určitých smerníc, zmenené nariadením (EÚ) č. 1357/2014, a bod 2 „Klasifikácia odpadu ako nebezpečného odpadu“ časti prílohy rozhodnutia Komisie 2000/352/ES z 3. mája 2000 nahradzujúceho rozhodnutie 94/3/ES, ktorým sa vydáva zoznam odpadov podľa článku 1 písm. a) smernice Rady 75/442/EHS o odpadoch, a rozhodnutie Rady 94/904/ES, ktorým sa vydáva zoznam nebezpečných odpadov podľa článku 1 ods. 4 smernice Rady 91/689/EHS o nebezpečných odpadoch, zmenené rozhodnutím 2014/955/EÚ, nazvanej „Posúdenie a klasifikácia“, sa majú vykladať v tom zmysle, že: