1. 

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania z 23. mája 2017, ktorý do kancelárie Súdneho dvora podal 29. mája 2017 Gerechtshof Arnhem‑Leeuwarden (Odvolací súd Arnhem‑Leeuwarden, Holandsko), sa týka výkladu článkov 2 až 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti ( 2 ).

2. 

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Levola Hengelo BV (ďalej len „Levola“) a spoločnosťou Smilde Foods BV (ďalej len „Smilde“), dvoma potravinárskymi podnikmi, vo veci údajného porušenia autorského práva spoločnosti Levola k chuti nátierky so smotanovým syrom a čerstvými bylinkami s názvom „Heksenkaas“ alebo „Heks’nkaas“ (ďalej len „Heksenkaas“) ( 3 ), ktorého sa dopustila spoločnosť Smilde.

3. 

Vnútroštátny súd zastáva názor, že pre rozhodnutie o spore, ktorý prejednáva, je potrebné predovšetkým zistiť, či právo Únie, a konkrétne smernica 2001/29, bráni ochrane chuti potraviny podľa autorského práva.

4.

Článok 2 Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel podpísaného v Berne 9. septembra 1886 (Parížsky akt z 24. júla 1971) v znení zmien z 28. septembra 1979 (ďalej len „Bernský dohovor“) stanovuje:

„1.   Výraz ‚literárne a umelecké diela‘ zahŕňa všetky výtvory z literárnej, vedeckej a umeleckej oblasti bez ohľadu na spôsob alebo formu ich vyjadrenia, ako: knihy, brožúry a iné písomné diela; prednášky, preslovy, kázne a iné diela takej istej povahy; dramatické alebo hudobno‑dramatické diela; choreografické diela a pantomímy; hudobné skladby s textom alebo bez textu; filmové diela, ktorým sú na roveň postavené diela vyjadrené spôsobom obdobným filmu; kresliarske, maliarske, architektonické, sochárske, rytecké, litografické diela; fotografické diela, ktorým sú na roveň postavené diela vyjadrené spôsobom obdobným fotografii; diela úžitkového umenia; ilustrácie, zemepisné mapy; plány, náčrtky a plastické zemepisné, miestopisné, architektonické alebo vedecké diela.

2.   Zákonodarstvám štátom Únie sa však vyhradzuje možnosť ustanoviť, že literárne a umelecké diela alebo jedna alebo viac kategórií z nich nie sú chránené, ak nie sú zachytené na hmotný záznam.

…

5.   Zborníky literárnych alebo umeleckých diel, ako sú encyklopédie a antológie, ktoré sú spôsobom výberu a usporiadaním obsahu duševnými výtvormi, sú samostatne chránené bez ujmy na autorskom práve ku každému z diel, ktoré tvoria časti takých zborníkov.

6.   Diela uvedené v tomto článku požívajú ochranu vo všetkých štátoch Únie. Táto ochrana pôsobí v prospech autora a jeho právnych nástupcov.

…“

5.

Článok 9 ods. 1 Bernského dohovoru stanovuje:

„Autori literárnych a umeleckých diel chránených týmto dohovorom majú výlučné právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie týchto diel akýmkoľvek spôsobom alebo v akejkoľvek podobe.“

6.

Svetová organizácia duševného vlastníctva (WIPO) prijala 20. decembra 1996 v Ženeve Zmluvu WIPO o autorskom práve (ďalej len „zmluva WIPO o autorskom práve“), ktorá nadobudla platnosť 6. marca 2002 a bola v mene Európskeho spoločenstva schválená rozhodnutím 2000/278/ES ( 4 ).

7.

Článok 1 ods. 4 zmluvy WIPO o autorskom práve s názvom „Vzťah k Bernskému dohovoru“ uvádza:

„Zmluvné strany sú povinné dodržiavať ustanovenia článkov 1 až 21 a ustanovenia prílohy Bernského dohovoru.“

8.

Článok 2 zmluvy WIPO o autorskom práve s názvom „Rozsah autorskoprávnej ochrany“ stanovuje:

„Autorskoprávna ochrana sa vzťahuje na vyjadrenia a nie na myšlienky, spôsoby, pracovné postupy alebo matematické koncepty ako také.“

9.

Článok 4 zmluvy WIPO o autorskom práve s názvom „Počítačové programy“ stanovuje:

„Počítačové programy sú chránené ako literárne diela podľa článku 2 Bernského dohovoru. Takáto ochrana sa uplatní na počítačové programy bez ohľadu na spôsob alebo formu ich vyjadrenia.“

10.

Článok 5 zmluvy WIPO o autorských právach s názvom „Kompilácie dát (databázy)“ uvádza:

„Kompilácie dát alebo iných materiálov v akejkoľvek forme, ktoré sú z dôvodu výberu alebo usporiadania svojho obsahu duševnými výtvormi, sú chránené samy osebe. Táto ochrana sa nevzťahuje na samotné dáta alebo materiály a nie je na ujmu autorského práva k dátam alebo materiálom obsiahnutým v kompilácii.“

11.

Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (TRIPS) z 15. apríla 1994 (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 214; Mim. vyd. 11/021, s. 305, ďalej len „dohoda TRIPS“), ktorá tvorí prílohu 1 C Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie (WTO) (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 3, ďalej len „dohoda WTO“), bola schválená rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) ( 5 ).

12.

Článok 9 dohody TRIPS s názvom „Vzťah k Bernskému dohovoru“ stanovuje:

„1.   Členovia [WTO] budú dodržiavať ustanovenia článkov 1 až 21 Bernského dohovoru (1971) a jeho príloh…

2.   Ochrana autorských práv sa bude vzťahovať na vyjadrenie, a nie na myšlienky, postupy, metódy činnosti alebo matematické pojmy ako také.“

13.

Článok 10 dohody TRIPS s názvom „Počítačové programy a súbory dát“ stanovuje:

„1.   Počítačové programy, či už v zdrojovom alebo v strojovom kóde, budú chránené ako literárne diela podľa Bernského dohovoru (1971).

2.   Súbor dát alebo iného materiálu, či už schopné spracovania počítačom alebo v inej forme, ktoré z dôvodu výberu alebo usporiadania svojho obsahu predstavujú duševné výtvory, budú chránené ako také. Táto ochrana, ktorá sa nevzťahuje na dáta alebo materiál, sa nebude týkať žiadneho autorského práva uplatneného na dáta alebo materiál.“

14.

Článok 2 smernice 2001/29 s názvom „Právo rozmnožovania“ stanovuje:

„Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:

…“

15.

Článok 3 smernice 2001/29 s názvom „Právo verejného prenosu diel a právo sprístupňovania predmetov ochrany verejnosti“ stanovuje:

„1.   Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.

…“

16.

Článok 4 smernice 2001/29 s názvom „Právo šírenia“ uvádza:

„1.   Členské štáty poskytnú autorom vo vzťahu k originálu ich diela alebo k jeho rozmnoženinám výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akúkoľvek formu verejného šírenia predajom alebo iným spôsobom.

…“

17.

§ 1 Auteurswet (holandský zákon o autorskom práve, ďalej len „zákon o autorskom práve“) stanovuje:

„Autorské právo je s výhradou zákonných obmedzení výlučné právo autora literárneho, vedeckého alebo umeleckého diela alebo jeho právnych nástupcov uverejňovať toto dielo alebo ho rozmnožovať.“

18.

§ 10 zákona o autorskom práve znie:

„1.   Literárnymi, vedeckými alebo umeleckými dielami v zmysle tohto zákona sú:

a vo všeobecnosti akýkoľvek výtvor z literárnej, vedeckej a umeleckej oblasti bez ohľadu na spôsob alebo formu jeho vyjadrenia.

…“

19.

Heksenkaas je nátierka so smotanovým syrom a bylinkami. Vytvoril ju v roku 2007 holandský obchodník so zeleninou a čerstvými výrobkami. Zmluvou uzatvorenou v roku 2011 previedol jej tvorca na spoločnosť Levola svoje práva duševného vlastníctva k tomuto výrobku za protihodnotu spojenú s obratom, ktorý mal byť dosiahnutý z jeho predaja.

20.

Dňa 10. júla 2012 bol udelený patent na výrobný postup výrobku Heksenkaas a v polovici roka 2010 bola prihlásená slovná ochranná známka „Heksenkaas“.

21.

Spoločnosť Smilde začala od januára 2014 vyrábať pre reťazec supermarketov v Holandsku výrobok nazvaný „Witte Wievenkaas“.

22.

Keďže sa Levola domnievala, že výroba a predaj výrobku Witte Wievenkaas porušuje jej autorské práva na „chuť“ Heksenkaas, podala proti spoločnosti Smilde žalobu na Rechtbank Gelderland (súd v Gelderlande, Holandsko). Levola vymedzila autorské právo k chuti ako „celkový dojem, ktorý vyvoláva konzumácia potraviny na chuťové zmysly, vrátane pocitu v ústach vnímaného dotykom“.

23.

Levola požadovala, aby Rechtbank Gelderland (súd v Gelderlande) konštatoval na jednej strane, že chuť Heksenkaas predstavuje vlastnú duševnú tvorbu jej výrobcu, a teda jej ako dielu v zmysle § 1 zákona o autorskom práve prináleží autorskoprávna ochrana, a na strane druhej, že chuť výrobku, ktorý vyrába Smilde, predstavuje rozmnoženinu tohto „diela“. Ďalej žiadala, aby tento súd uložil spoločnosti Smilde povinnosť zdržať sa akéhokoľvek zásahu do jej autorského práva, vrátane zákazu výroby, nákupu, predaja a akéhokoľvek iného uvádzania na trh výrobku s názvom „Witte Wievenkaas“.

24.

V rozsudku z 10. júna 2015 Rechtbank Gelderland (súd v Gelderlande) konštatoval, že bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o otázke, či chuť Heksenkaas môže byť chránená na základe autorského práva, musia byť nároky spoločnosti Levola v každom prípade zamietnuté, keďže táto spoločnosť neuviedla, na základe akých prvkov alebo akej kombinácie prvkov možno tomuto výrobku priznať jemu vlastný pôvodný charakter a osobitosť.

25.

Levola podala proti tomuto rozsudku odvolanie na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

26.

Vnútroštátny súd zastáva názor, že hlavnou otázkou v prejednávanej veci je, či chuť určitej potraviny možno chrániť podľa autorského práva. Dodáva, že v prejednávanej veci zastávajú účastníci konania diametrálne odlišné postoje k tejto otázke.

27.

Podľa spoločnosti Levola možno chuť potraviny kvalifikovať ako literárne, vedecké alebo umelecké dielo chránené podľa autorského práva. Levola sa odvoláva predovšetkým na rozsudok Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) zo 16. júna 2006, Lancôme (ECLI:NL:HR:2006:AU8940), v ktorom tento súd v zásade pripustil možnosť priznať autorské právo k vôni parfumu.

28.

Naopak podľa spoločnosti Smilde nie je ochrana chutí v súlade so systémom autorského práva, ktoré sa týka iba výtvorov, ktoré možno vnímať zrakom alebo sluchom. Okrem toho sklon potraviny podliehať skaze a subjektívna povaha vnímania chuti bránia tomu, aby bola chuť potraviny klasifikovaná ako dielo, ktoré je chránené podľa autorského práva. Navyše výlučné práva autora diela duševného vlastníctva a ich obmedzenia sú na chute prakticky nepoužiteľné.

29.

Vnútroštátny súd uvádza, že Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko) kategoricky vylúčil možnosť priznať vôni ochranu podľa autorského práva, najmä vo svojom rozsudku z 10. decembra 2013 ( 6 ). Judikatúra najvyšších vnútroštátnych súdov v rámci Únie je preto nejednotná, pokiaľ ide o otázku ochrany vône podľa autorského práva porovnateľnú s otázkou, ktorá je základom sporu pred vnútroštátnym súdom.

30.

Za týchto okolností Gerechtshof Arnhem‑Leeuwarden (Odvolací súd Arnhem‑Leeuwarden) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

31.

Písomné pripomienky predložila Levola, Smilde, francúzska a talianska vláda, vláda Spojeného kráľovstva a Európska komisia. Levola, Smilde, holandská a francúzska vláda, vláda Spojeného kráľovstva a Komisia predniesli ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 4. júna 2018.

32.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či chuť potraviny predstavuje „dielo“ a či môže byť chránená podľa autorského práva smernicou 2001/29. ( 7 )

33.

Smilde tvrdí, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný. Domnieva sa, že okrem skutočnosti, že Levola si vo veci samej nesplnila argumentačnú povinnosť a dôkaznú povinnosť, môže byť táto vec ukončená už len na základe skutočnosti, že chuť výrobku Heksenkaas nie je pôvodná.

34.

Námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Smilde, nemožno podľa môjho názoru prijať z nasledujúcich dôvodov.

35.

Len vnútroštátnym súdom, ktoré v spore rozhodujú a ktoré nesú zodpovednosť za vydané rozhodnutie, prináleží so zreteľom na osobitosti každej veci posúdiť, či je na to, aby mohli vyhlásiť rozsudok, potrebné rozhodnutie v prejudiciálnom konaní, ako aj či sú otázky, ktoré kladú Súdnemu dvoru, relevantné. Preto ak sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podanom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočné zodpovedanie položených otázok. ( 8 )

36.

Je potrebné zdôrazniť, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu práva Únie a najmä výkladu článkov 2 až 5 smernice 2001/29. Vzhľadom na neexistenciu dôkazu či dokonca tvrdenia, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadny vzťah k realite alebo predmetu sporu vo veci samej alebo že ide o hypotetický problém, zastávam názor, že otázky položené vnútroštátnym súdom týkajúce sa výkladu tejto smernice a pojmu „dielo“ nemožno považovať za neprípustné z dôvodu, že sa jeden z účastníkov vo veci samej domnieva, že vo veci samej sa musí rozhodnúť na základe iných dôvodov a tvrdení.

37.

Pojem „dielo“ v zmysle článku 2 písm. a), článku 3 ods. 1 a článku 4 ods. 1 smernice 2001/29 nie je touto smernicou vymedzený. ( 9 ) Okrem toho, pokiaľ ide o pojem „dielo“, tieto ustanovenia neobsahujú žiadny odkaz na vnútroštátne právo. ( 10 )

38.

Za takejto okolnosti podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora z požiadaviek jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah, musí mať obvykle v celej Únii autonómny a jednotný výklad, ktorý treba hľadať s prihliadnutím na kontext ustanovenia a cieľ sledovaný predmetnou právnou úpravou. ( 11 )

39.

Z tejto judikatúry vyplýva, že výraz „dielo“ musí byť považovaný za samostatný pojem práva Únie, ktorého zmysel a rozsah musia byť totožné vo všetkých členských štátoch. Súdnemu dvoru teda prináleží dať tomuto výrazu v právnom poriadku Únie jednotný výklad. ( 12 )

40.

Z toho vyplýva, že pojem „dielo“ ako samostatný pojem práva Únie neumožňuje členským štátom stanoviť v tejto súvislosti dodatočné alebo odlišné normy. Právo Únie tak bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá by nad rámec stanovený smernicou 2001/29, ( 13 ) stanovila možnosť chrániť chute potravín na základe autorského práva. ( 14 )

41.

Francúzska vláda sa domnieva, že na určenie, či môže mať chuť potraviny nárok na ochranu podľa autorského práva priznanú smernicou 2001/29 je potrebné určiť, či ju možno považovať za dielo, teda predmet, ktorý je pôvodný v tom zmysle, že je vlastným duševným výtvorom jeho autora.

42.

Súdny dvor v bode 34 rozsudku zo 16. júla 2009, Infopaq International (C‑5/08, EU:C:2009:465), uviedol, že „zo všeobecnej štruktúry Bernského dohovoru vyplýva, najmä z jeho článku 2 piateho a ôsmeho odseku, že ochrana určitých predmetov ako literárnych alebo umeleckých diel predpokladá, že sú duševnou tvorbou“ ( 15 ). Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že autorské právo podľa článku 2 písm. a) smernice 2001/29 možno uplatniť len na predmety, ktoré sú pôvodné v tom zmysle, že sú výsledkom autorovej vlastnej duševnej tvorby. ( 16 )

43.

V bode 88 rozsudku z 1. decembra 2011, Painer (C‑145/10, EU:C:2011:798), Súdny dvor rozhodol, že o vlastný duševný výtvor autora ide vtedy, ak odráža jeho osobnosť. Podľa bodu 39 rozsudku z 1. marca 2012, Football Dataco a i. (C‑604/10, EU:C:2012:115), kritérium originality nie je splnené, ak vytvorenie databázy určujú technické posúdenia, pravidlá alebo ťažkosti, ktoré neponechávajú nijaké miesto pre tvorivú slobodu. Okrem toho v bode 42 uvedeného rozsudku Súdny dvor rozhodol, že skutočnosť, že si vytvorenie databázy vyžadovalo nezávisle na tvorbe údajov, ktoré obsahuje, podstatné úsilie a schopnosti jej autora, nemôže ako taká odôvodniť jej ochranu autorským právom, ak toto úsilie a tieto schopnosti nevyjadrujú nijakú originalitu vo výbere alebo usporiadaní týchto údajov.

44.

Domnievam sa však, že to, aby bol predmet pôvodný, je síce nevyhnutnou, ale nie dostatočnou podmienkou na získanie autorskoprávnej ochrany. Okrem požiadavky, aby bol dotknutý predmet pôvodný, musí ísť aj o „dielo“.

45.

V bode 33 rozsudku zo 16. júla 2009, Infopaq International (C‑5/08, EU:C:2009:465), Súdny dvor rozhodol, že „článok 2 písm. a) smernice 2001/29 stanovuje, že autori majú výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie svojich diel v celku alebo v časti. Z toho vyplýva, že predmetom ochrany práva autora udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie je ‚dielo‘“ ( 17 ).

46.

Z tejto judikatúry jasne vyplýva, že článok 2 písm. a) smernice 2001/29 vyžaduje na jednej strane existenciu „diela“ ( 18 ) a na strane druhej, aby toto dielo bolo pôvodné. Je dôležité nespájať alebo nezamieňať tieto dva pojmy, ktoré sú odlišné.

47.

V dôsledku toho sa rovnako ako Komisia domnievam, že skutočnosť, že „dielo môže byť chránené podľa autorského práva na základe článku 2 písm. a) smernice 2001/29, len ak spĺňa toto kritérium originality, sa však nemôže vykladať v tom zmysle, že znamená, že naopak každý predmet, ktorý spĺňa toto kritérium, by sa tak mal ‚automaticky‘ považovať za ‚dielo‘ chránené autorským právom v zmysle tejto smernice“ ( 19 ).

48.

Keďže smernica 2001/29 nedefinuje pojem dielo, považujem za vhodné zohľadniť ustanovenia Bernského dohovoru. Bez ohľadu na to, že Únia nie je zmluvnou stranou Bernského dohovoru, je však povinná „podľa článku 1 ods. 4 zmluvy WIPO o autorskom práve, ktorej je zmluvnou stranou, a ktorá teda tvorí súčasť jej právneho poriadku a vykonáva ju smernica 2001/29, dodržiavať články 1 až 21 Bernského dohovoru“ ( 20 ).

49.

V dôsledku toho je Únia povinná dodržiavať predovšetkým článok 2 ods. 1 Bernského dohovoru, ktorý určuje rozsah „literárnych a umeleckých diel“, ktoré môžu byť chránené podľa autorského práva. Podľa tohto ustanovenia výraz „literárne a umelecké diela“„zahŕňa všetky výtvory z literárnej, vedeckej a umeleckej oblasti bez ohľadu na spôsob alebo formu ich vyjadrenia“. Okrem toho článok 2 ods. 1 Bernského dohovoru obsahuje demonštratívny výpočet ( 21 )„literárnych a umeleckých“ diel, ktoré sú chránené. ( 22 )

50.

V tomto výpočte však nie je zmienka o chutiach ani o chutiam podobných dielach, ako sú vône alebo parfumy, ale výslovne ich nevylučuje.

51.

Zdôrazňujem však, že bez ohľadu na skutočnosť, že podľa článku 2 ods. 1 Bernského dohovoru „výraz ‚literárne a umelecké diela‘ zahŕňa všetky výtvory z literárnej, vedeckej a umeleckej oblasti bez ohľadu na spôsob alebo formu ich vyjadrenia“, toto ustanovenie odkazuje len na diela, ktoré možno vnímať zrakom alebo sluchom, ako sú knihy alebo hudobné skladby, ale nie na výtvory, ktoré možno vnímať inými zmyslami, ako je chuť, čuch alebo hmat.

52.

Navyše v prípade pretrvávajúcich pochybností o ochrane určitých výtvorov autorským právom sa medzinárodné spoločenstvo pravidelne podieľa na jasnom stanovení, že tieto „diela“ sú chránené autorským právom – za predpokladu, že sú pôvodné – buď prostredníctvom zmien Bernského dohovoru, alebo prijatím iných mnohostranných dohôd. ( 23 )

53.

Takto bola prijatá zmluva WIPO o autorskom práve, ktorá je osobitným dojednaním v zmysle Bernského dohovoru, najmä na účely ochrany diel v digitálnom prostredí ( 24 ), ako sú počítačové programy a súbory údajov alebo iných prvkov (databázy). ( 25 )

54.

Chuť potraviny nemožno prirovnať k žiadnemu z „diel“ chránených touto zmluvou, a pokiaľ viem, žiadne iné ustanovenie medzinárodného práva nechráni autorským právom chuť potraviny. ( 26 )

55.

Okrem toho sa v súlade s pripomienkami francúzskej vlády a Komisie domnievam, že ak si proces tvorby chute, resp. vône vyžaduje určité úsilie a schopnosti, tie by mohli byť predmetom autorskoprávnej ochrany, len ak by boli pôvodné. ( 27 ) Ochrana autorských práv sa vzťahuje na pôvodné vyjadrenia a nie na myšlienky, postupy, spôsoby prevádzkovania alebo matematické koncepcie ako také. ( 28 ) Domnievam sa, že aj keď forma, v ktorej je receptúra vyjadrená (vyjadrenie), môže byť chránená autorským právom, ak je toto vyjadrenie pôvodné, receptúru ako takú (myšlienka) autorské právo nechráni. Toto rozlišovanie sa v angličtine nazýva „idea/expression dichotomy“.

56.

Navyše by mali byť tieto pôvodné vyjadrenia s dostatočnou presnosťou a objektívnosťou identifikovateľné. Preto v rozsudku z 12. decembra 2002, Sieckmann (C‑273/00, EU:C:2002:748, bod 55), ktorý sa týka otázky, či určité označenie, v danom prípade vône, ktoré samo osebe nie je vnímateľné zrakom, môže tvoriť ochrannú známku, Súdny dvor rozhodol, že je to možné „za predpokladu, že môže byť predmetom grafického stvárnenia, najmä pomocou obrázkov, čiar alebo znakov, ktoré musí byť jasné, presné, ucelené a byť ľahko dostupné, zrozumiteľné a objektívne“ ( 29 ).

57.

Zdá sa však, že vzhľadom na súčasný stav techniky je presná a objektívna identifikácia chuti, resp. vône v súčasnosti nemožná. V tejto súvislosti talianska vláda uvádza, že „aj napriek doterajšiemu vedeckému úsiliu vynaloženému na jednoznačné vymedzenie organoleptických vlastností potravín je v súčasnej situácii ‚chuť‘ hlavne otázkou kvality súvisiacej so subjektívnou povahou chuťového zážitku. Organoleptické vlastnosti potravín sú totiž vnímané a hodnotené zmyslovými orgánmi, predovšetkým chuťou a čuchom, ale aj hmatom na základe subjektívnej skúsenosti a dojmov, ktoré tieto potraviny vyvolávajú v zmyslových orgánoch. Objektívna charakteristika takýchto skúseností doposiaľ neexistuje“ ( 30 ). Nevylučujem, že v budúcnosti môžu techniky pre presnú a objektívnu identifikáciu chuti alebo vône prejsť určitým vývojom, čo by mohlo viesť zákonodarcu k tomu, že zasiahne a bude ich chrániť podľa autorského práva alebo inými prostriedkami.

58.

Podľa môjho názoru možnosť zveriť identifikáciu chuti sudcovi alebo ním určenému znalcovi, ako to navrhuje Levola vo svojich písomných pripomienkach, nič nemení na tom, že táto identifikácia ( 31 ) by svojou povahou zostala subjektívnou záležitosťou. ( 32 ) Možnosť identifikovať s dostatočnou presnosťou a objektívnosťou dielo, a teda rozsah jeho autorskoprávnej ochrany, je však nevyhnutná na to, aby sa rešpektovala zásada právnej istoty v záujme držiteľa autorského práva, a najmä tretích strán, ktoré môžu byť vystavené súdnym konaniam, vrátane trestných žalôb alebo žalôb pre porušenie práv ( 33 ), z dôvodu porušenia autorského práva.

59.

Tvrdenie, že potraviny majú sklon podliehať skaze, nie je samo osebe presvedčivé. Treba totiž zdôrazniť, že okrem toho, že smernica 2001/29 nestanovuje žiadnu povinnosť zachytiť dielo ( 34 ), predmetom autorského práva nie je nosič, na ktorom, resp. v ktorom je dielo zachytené, ale dielo samotné.

60.

No skutočnosť, že samotné chute sú prchavé, premenlivé a nestále, hovorí podľa môjho názoru proti ich presnej a objektívnej identifikácii, a teda aj proti ich kvalifikácii ako diela na účely autorského práva.

61.

V dôsledku toho sa domnievam, že chuť potraviny nepredstavuje „dielo“ v zmysle smernice 2001/29. Z toho vyplýva, že na chuť sa nemôže vzťahovať právo na rozmnožovanie ( 35 ), právo verejného prenosu diel a právo sprístupňovania predmetov ochrany verejnosti ( 36 ) a právo šírenia ( 37 ) v zmysle smernice 2001/29, ktoré sa týkajú výlučne diel. Okrem toho treba uviesť, že výnimky a obmedzenia stanovené v článku 5 smernice 2001/29 sa týkajú výlučne diel chránených týmito právami.

62.

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že smernica 2001/29 bráni ochrane chuti potraviny na základe autorského práva. Keďže druhá prejudiciálna otázka bola položená iba v prípade, že smernica 2001/29 nebráni ochrane chuti na základe autorského práva a týka sa najmä podmienok pre nárok na túto ochranu a rozsahu tejto ochrany, nie je potrebné na ňu odpovedať.

63.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Gerechtshof Arnhem‑Leeuwarden (Odvolací súd Arnhem‑Leeuwarden, Holandsko), takto:

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti bráni ochrane chuti potraviny autorským právom.