1.

Dotknuté návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa v podstate prekrývajú. Preto budú k týmto dvom veciam, ktoré sú príležitosťou pre Súdny dvor priniesť ďalší príspevok k právu na účinný prostriedok nápravy vo veciach azylu, predložené spoločné návrhy generálneho advokáta.

2.

V tomto prípade je otázkou, či sa právo Európskej únie, ktoré zaručuje právo na účinný prostriedok nápravy, má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátne právne predpisy musia priznať automatický odkladný účinok odvolacím konaniam upraveným vo vzťahu k rozhodnutiam o zamietnutí žiadostí o azyl a o uložení povinnosti návratu, ak existuje riziko porušenia zásady zákazu vrátenia alebo vyhostenia dotknutej osoby. V týchto veciach sa Súdny dvor vyzýva, aby sa vyjadril k výkladu ustanovení článku 39 smernice 2005/85/ES ( 2 ), článku 13 smernice 2008/115/ES ( 3 ) a článku 46 smernice 2013/32/ES ( 4 ) v spojení s článkami 4 a 18, článkom 19 ods. 2 a článkom 47 Charty základných práv Európskej únie ( 5 ).

3.

Po uskutočnení svojej analýzy navrhnem Súdnemu dvoru, aby rozhodol, že ani ustanovenia smernice 2005/85, smernice 2008/115, smernice 2013/32, ani ustanovenia Charty neukladajú členským štátom povinnosť stanoviť automatický odkladný účinok odvolania podaného v rámci súdneho konania začatého z dôvodu zamietnutia žiadosti o azyl zahŕňajúceho rozhodnutie o návrate, a to ani vtedy, ak osoba, na ktorú sa vzťahuje toto opatrenie, namieta, že hrozí riziko porušenia zásady zákazu vrátenia alebo vyhostenia. Právo na účinný prostriedok nápravy, vyplývajúce z týchto ustanovení, však bráni tomu, aby právne účinky zamietnutia azylu a rozhodnutia o návrate boli zachované aj napriek zrušeniu týchto opatrení v prvostupňovom súdnom konaní a vyžaduje, aby v takejto situácii odvolanie malo automatický odkladný účinok.

4.

Článok 33 Ženevského dohovoru ( 6 ), nazvaný „Zákaz vyhostenia alebo vrátenia (‚refoulement‘)“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov.“

5.

Článok 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( 7 ), nazvaný „Zákaz mučenia“, stanovuje:

„Nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“

6.

Článok 13 EDĽP s názvom „Právo na účinný právny prostriedok nápravy“ znie:

„Každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď k tomuto porušeniu došlo pri plnení úradných povinností.“

7.

Článok 3 smernice 2005/85, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Táto smernica sa uplatňuje na všetky žiadosti o azyl podané na území členských štátov, vrátane hraníc a tranzitných zón, a na odňatie postavenia utečenca.“

8.

Článok 39 tejto smernice s názvom „Právo na účinný opravný prostriedok“ znie:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby každý žiadateľ o azyl mal právo na účinný opravný prostriedok pred súdnym orgánom proti:

2.   Členské štáty ustanovia lehoty a iné potrebné pravidlá, podľa ktorých môže žiadateľ uplatňovať svoje práva na účinný opravný prostriedok podľa odseku 1.

3.   Tam, kde je to vhodné, členské štáty zavedú pravidlá v súlade s ich medzinárodnými záväzkami, týkajúce sa:

…“

9.

Článok 13 smernice 2008/115, nazvaný „Opravné prostriedky“, stanovuje:

„1.   Dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa poskytne účinný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje príslušný súdny alebo správny orgán, alebo príslušný orgán zložený z členov, ktorí sú nestranní a majú zaručenú nezávislosť, na odvolanie sa proti rozhodnutiam vzťahujúcim sa na návrat uvedeným v článku 12 ods. 1 alebo na ich preskúmanie.

2.   Orgán uvedený v odseku 1 má právomoc preskúmať rozhodnutia vzťahujúce sa na návrat uvedené v článku 12 ods. 1 vrátane možnosti dočasného pozastavenia ich výkonu, pokiaľ sa dočasné pozastavenie výkonu už neuplatňuje na základe vnútroštátnych právnych predpisov.

…“

10.

Článok 46 smernice 2013/32, nazvaný „Právo na účinný opravný prostriedok“, stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby žiadatelia mali právo na účinný opravný prostriedok pred súdom proti:

…

3.   V záujme dosiahnutia súladu s odsekom 1 členské štáty zabezpečia, aby účinný opravný prostriedok zahŕňal posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc vrátane prípadného posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany podľa smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 2011/95/EÚ [z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany ( 8 )], a to aspoň v rámci konania o opravnom prostriedku pred súdom prvého stupňa.

…

5.   Bez toho, aby bol dotknutý odsek 6, umožnia členské štáty žiadateľom zostať na území dovtedy, kým neuplynie lehota na uplatnenie ich práva na účinný opravný prostriedok, a ak sa takéto právo uplatnilo, dovtedy, kým sa o opravnom prostriedku nerozhodne.

6.   V prípade rozhodnutia:

má súd právomoc rozhodnúť, či žiadateľ môže alebo nemôže zostať na území členského štátu, a to buď na žiadosť žiadateľa alebo z úradnej moci, ak takéto rozhodnutie zrušuje právo žiadateľa zostať v členskom štáte a ak v takýchto prípadoch nie je vo vnútroštátnom práve stanovené právo zostať v členskom štáte dovtedy, kým nebude rozhodnuté o opravnom prostriedku.

…“

11.

V holandskom práve má žaloba podaná v prvostupňovom konaní na rechtbank (súd) proti rozhodnutiu Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie (Štátny tajomník pre bezpečnosť a spravodlivosť, Holandsko) vo veciach azylu automatický odkladný účinok. Aj keď je možné podať odvolanie proti rozsudku vydanému rechtbank (súd), ktorým sa potvrdzuje rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o azyl a ukladá sa povinnosť návratu, odvolacie konanie nemá automatický odkladný účinok. Je však možné požiadať voorzieningenrechter (sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení) na Afdeling bestuursrechtspraak van de Raad van State (Oddelenie správneho súdnictva Štátnej rady, Holandsko) o vydanie predbežného opatrenia, ktorým by sa zabránilo vyhosteniu až do výsledku odvolacieho konania. Tento návrh na nariadenie predbežného opatrenia sám osebe nemá automatický odkladný účinok. Tak prvostupňové súdne konania, ako aj odvolacie konania sú z vecného hľadiska preskúmaniami v rámci neobmedzenej právomoci.

12.

Aj keď sú oba podané návrhy na začatie prejudiciálneho konania v podstate totožné, nemajú rovnaký skutkový základ a neboli vnútroštátnym súdom sformulované rovnako. Preto je potrebné ich v tomto štádiu mojich návrhov odlíšiť napriek tomu, že analýza bude spoločná pre obidve veci.

13.

X, iracký štátny príslušník, získal 11. februára 2008 dočasné povolenie na pobyt ako žiadateľ o azyl so spätným účinkom odo dňa podania svojej žiadosti, konkrétne od 3. októbra 2007, na základe politiky ochrany konkrétnej skupiny osôb. ( 9 ) Minister voor Immigratie, Integratie en Asiel (Minister pre prisťahovalectvo, integráciu a azyl, Holandsko) dnes nahradený štátnym tajomníkom pre bezpečnosť a spravodlivosť, 19. januára 2011 odobral žalobcovi vo veci samej toto povolenie na pobyt, pretože sa skončila ochrana konkrétnej skupiny osôb pre štátnych príslušníkov v oblasti stredného Iraku, a to so spätným účinkom od 22. novembra 2008. Toto rozhodnutie z 19. januára 2011 tiež obsahovalo rozhodnutie o návrate, ktorým bola dotknutá osoba vyzvaná, aby opustila územie Holandska ešte pred uplynutím lehoty na podanie opravného prostriedku. X napadol toto rozhodnutie na Rechtbank Den Haag (súd v Haagu, Holandsko), ktorý ho zrušil pre nedostatok odôvodnenia.

14.

Minister pre prisťahovalectvo, integráciu a azyl 1. júla 2011 opätovne odňal žalobcovi vo veci samej právo na pobyt, pričom mu odmietol priznať postavenie utečenca alebo poskytnutie doplnkovej ochrany. X podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu. Rozsudkom z 5. júna 2012 rechtbank Den Haag (súd v Haagu) opäť vyhlásil, že žaloba je dôvodná a zrušil rozhodnutie z 1. júla 2011, pričom zachoval jeho účinky, ako to stanovuje holandské právo, ktoré dáva správnemu súdu právomoc určiť, či právne účinky zrušeného rozhodnutia sú čiastočne alebo úplne zachované.

15.

X podal proti rozsudku z 5. júna 2012 odvolanie bez toho, aby požiadal o vydanie predbežného nariadenia, ktorým by sa rozhodlo o zákaze jeho vyhostenia až do rozhodnutia o podanom odvolaní. Rozsudkom z 25. februára 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť, Afdeling bestuursrechtspraak van de Raad van State (Oddelenie správneho súdnictva Štátnej rady) vyhlásilo odvolanie X za nedôvodné, ktorý tak od 22. novembra 2008 nemal žiadne právo na pobyt na území Holandska.

16.

Súbežne s týmito konaniami o práve na pobyt dotknutej osoby požiadala táto osoba 11. apríla a 5. júna 2009 o príspevky na náklady spojené s prenájmom a zdravotnou starostlivosť. Rozhodnutím z 29. decembra 2011 Belastingdienst/Toeslagen (daňový úrad – oddelenie príspevkov, Holandsko) priznalo dotknutej osobe preddavky na príspevky požadované na rok 2012. Rozhodnutím z 12. apríla 2013 však daňový úrad – oddelenie príspevkov určil výšku skôr priznaných preddavkov na sumu 0 eur, vzhľadom na skutočnosť, že X od 22. novembra 2008 nemá žiadne právo na pobyt v Holandsku. Rozhodnutím z 28. marca 2014 daňový úrad – oddelenie príspevkov s konečnou platnosťou stanovil výšku preddavkov na príspevky na náklady spojené s prenájmom a zdravotnou starostlivosťou v sume 0 eur.

17.

Rozsudkom z 27. októbra 2015, proti ktorému bolo podané odvolanie na Afdeling bestuursrechtspraak van de Raad van State (Oddelenie správneho súdnictva Štátnej rady), ktorý je vnútroštátnym súdom podávajúcim návrhy na prejudiciálne konanie, rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko) rozhodol, že žalobca vo veci samej nemal za rok 2012 nárok na poskytnutie príspevkov na náklady spojené s prenájmom a zdravotnou starostlivosťou, keďže sa v Holandsku zdržiaval legálne len v období od 1. júla 2011 do rozsudku z 5. júna 2012, a preto ich musí vrátiť. Podľa rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame) totiž toto obdobie legálneho pobytu nemôže využiť na účely svojej žiadosti o príspevky na náklady spojené s prenájmom a zdravotnou starostlivosťou. V tejto súvislosti uvedený súd poukazuje na to, že holandské právo vyžaduje, aby takéto obdobie legálneho pobytu z dôvodov prebiehajúceho konania nasledovalo bezprostredne po období legálneho pobytu na základe povolenia na dočasný alebo trvalý pobyt. V tejto veci však nejde o takýto následný pobyt, pretože sa X v čase od 22. novembra 2008 do 1. júla 2011 nezdržiaval oprávnene na území Holandska v dôsledku spätného odňatia udeleného povolenia na pobyt.

18.

Konanie vo veci samej sa týka tohto druhého konania, ktoré začal X pred vnútroštátnym súdom podaním opravného prostriedku proti rozsudku rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame), ktorý potvrdil povinnosť vrátiť predmetné príspevky. Vnútroštátny súd sa domnieva, že X nemusí vrátiť príspevky prijaté do rozsudku rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame) vydaného v rámci konania týkajúceho sa jeho povolenia na pobyt, pretože automatický odkladný účinok tohto opravného prostriedku robí jeho pobyt legálnym a priznáva mu nárok na tieto príspevky. Tento súd uvádza, že ak by odvolacie konanie o tomto odňatí povolenia na pobyt malo mať tiež automatický odkladný účinok, znamenalo by to, že v rámci vnútroštátneho systému by dotknutá osoba počas odvolacieho konania mala naďalej nárok na tieto príspevky.

19.

Vnútroštátny súd poukazuje na to, že podľa vnútroštátneho práva závisí povinnosť vrátiť príspevky v tomto prípade od posúdenia, či odvolacie konanie na podnet X voči prvostupňovému rozsudku, ktorý potvrdil zamietnutie jeho žiadosti o azyl, má alebo nemá automatický odkladný účinok. Vnútroštátny súd spresňuje, že konanie, ktorým bolo X odňaté povolenie na pobyt, viedlo k rozhodnutiu o žiadosti o azyl v zmysle článku 3 smernice 2005/85 a že toto rozhodnutie zahŕňa aj rozhodnutie o návrate v zmysle smernice 2008/115.

20.

Hoci sa domnieva, že ani vnútroštátne právo, ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúca sa článkov 3 a 13 EDĽP nevyžadujú, aby odvolania proti prvostupňovým rozsudkom, ktoré potvrdzujú zamietnutie žiadosti o azyl a ukladajú povinnosť návratu, mali automatický odkladný účinok, vnútroštátny súd si v oboch preskúmavaných veciach kladie otázku, či právo Únie ukladá takýto automatický odkladný účinok, a to najmä vzhľadom na článok 39 smernice 2005/85, článok 13 smernice 2008/115 a článok 46 smernice 2013/32 v spojení s článkami 4 a 18, článkom 19 ods. 2 a článkom 47 Charty.

21.

Pokiaľ ide o zamietnutie žiadosti o medzinárodnú ochranu, vnútroštátny súd sa domnieva, že s odkazom na rozsudok Súdneho dvora z 28. júla 2011, Samba Diouf ( 10 ), z článku 39 smernice 2005/85 nevyplýva požiadavka na právnu úpravu odvolacieho konania. Podľa jeho názoru to však nevylučuje, že dôvody, pre ktoré má prvostupňové konanie automatický odkladný účinok, môžu odôvodniť to, že sa členský štát rozhodne priznať aj odvolaciemu konaniu takýto automatický odkladný účinok, keďže až do doby rozhodnutia o odvolaní nemožno preukázať, že žiadateľovi v prípade návratu do jeho krajiny pôvodu nehrozí žiadne riziko v zmysle článku 4 Charty.

22.

Pokiaľ ide o povinnosť návratu, vnútroštátny súd sa domnieva, že článok 13 smernice 2008/115 nevyžaduje automatický odkladný účinok. Súdny dvor však vo svojich rozsudkoch z 18. decembra 2014, Abida ( 11 ), a zo 17. decembra 2015, Tall ( 12 ), už rozhodol, že opravný prostriedok musí mať nevyhnutne automatický odkladný účinok, ak sa uplatňuje proti rozhodnutiu o návrate, ktorého vykonanie môže žiadateľa vystaviť vážnemu riziku trestu smrti, mučenia alebo iného ponižujúceho trestu alebo zaobchádzania, čím sa zabezpečí súlad s požiadavkami článku 19 ods. 2 a článku 47 Charty. Vnútroštátny súd zastáva názor, že hoci sa odvolacie konanie nevyžaduje, nemožno vylúčiť, že mu bude priznaný automatický odkladný účinok, ak je takéto konanie upravené vnútroštátnym právom.

23.

Za týchto okolností Afdeling bestuursrechtspraak van de Raad van State (Oddelenie správneho súdnictva Štátnej rady) rozhodlo prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

24.

X a Y, ruskí štátni príslušníci, predložili žiadosti o azyl, v ktorých poukazujú na riziko prenasledovania, ktoré im hrozí v Ruskej federácii z dôvodu ich homosexuálnej orientácie. Štátny tajomník pre bezpečnosť a spravodlivosť vo svojich rozhodnutiach z 11. novembra 2016 síce uznal dôveryhodnosť týchto tvrdení, ale ich žiadosti o azyl zamietol, keďže sa domnieval, že údajné riziká nesúviseli s ich homosexuálnou orientáciou, a tak nemohli odôvodniť udelenie povolenia na pobyt z dôvodu azylu. Tieto rozhodnutia obsahujú aj rozhodnutia o návrate, podľa ktorých sa dotknutým osobám nariaďuje dobrovoľne opustiť územie Holandska pred uplynutím lehoty na podanie opravného prostriedku proti uvedeným rozhodnutiam. Dňa 15. decembra 2016 rechtbank Den Haag (súd v Haagu) vyhlásil žaloby proti rozhodnutiam z 11. novembra 2016, ktoré podali žalobcovia vo veci samej, za nedôvodné. Dotknuté osoby podali proti rozhodnutiam rechtbank Den Haag (súd v Haagu) odvolanie na Afdeling bestuursrechtspraak van de Raad van State (Oddelenie správneho súdnictva Štátnej rady) a tiež podali návrhy na nariadenie predbežného opatrenia o zákaze ich vyhostenia až do rozhodnutia o ich odvolaní.

25.

Voorzieningenrechter (sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení) v rámci Afdeling bestuursrechtspraak van de Raad van State (Oddelenie správneho súdnictva Štátnej rady), ktorý posudzoval návrh na nariadenie predbežného opatrenia, 11. januára 2017 rozhodol, že dotknuté osoby nemôžu byť vyhostené predtým, ako sa rozhodne o odvolaní, ktoré podali. Toto rozhodnutie vychádzalo zo skutočnosti, že Raad van State (Štátna rada, Holandsko) rozhodnutím z 20. decembra 2016 preskúmala dôsledky rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 5. júla 2016, A. M. v. Holandsko ( 13 ) na holandský systém odkladného účinku vo veciach azylu. Rozhodnutie z 11. januára 2017 sa inšpirovalo najmä snahou vyhnúť sa vyhosteniu žalobcov predtým, ako bude mať Súdny dvor možnosť rozhodnúť o prejudiciálnych otázkach, ktoré je potrebné predložiť na účely rozhodnutia v prejednávanej veci.

26.

Vnútroštátny súd ďalej v podstate prevzal argumentáciu uvedenú v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci X (C‑175/17) uvedenú v bodoch 19 až 21 vyššie.

27.

Za týchto okolností Afdeling bestuursrechtspraak van de Raad van State (Oddelenie správneho súdnictva Štátnej rady) rozhodlo prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

28.

V prvom rade bude potrebné, aby Súdny dvor zamietol otázku prípustnosti, ktorú predkladá belgická vláda, z dôvodu, že ustanovenia, ktorých výklad sa požaduje, nie sú uplatniteľné vo veci samej a že zavedenie odvolacieho konania patrí do výlučnej právomoci členských štátov.

29.

V tejto súvislosti navrhujem Súdnemu dvoru, aby rozhodol, že návrhy na začatie prejudiciálnych konaní sa týkajú práve rozsahu práva na prostriedok nápravy podľa ustanovení smerníc 2005/85 a 2008/115, ktoré predstavujú právny základ žiadostí podaných v prejednávaných veciach, a to s prihliadnutím na ustanovenia Charty. Preto je potrebné domnievať sa, že Súdny dvor skutočne má právomoc rozhodovať o takto položených otázkach. ( 14 )

30.

Vnútroštátny súd sa prostredníctvom svojich prejudiciálnych otázok v podstate Súdneho dvora pýta, či odvolacie konania podľa vnútroštátneho práva proti rozhodnutiam o zamietnutí žiadosti o azyl a o povinnosti návratu musia mať automatický odkladný účinok, ak sa uplatní právo na zákaz vrátenia alebo vyhostenia.

31.

Na úvod treba pripomenúť, že konania zavedené smernicou 2005/85 predstavujú minimálne štandardy a že členské štáty majú vo viacerých smeroch určitú mieru voľnej úvahy na vykonanie týchto ustanovení, najmä s ohľadom na osobitosti vnútroštátneho práva. Okrem toho je cieľom tejto smernice stanoviť spoločný rámec záruk umožňujúcich zaručiť úplné dodržiavanie Ženevského dohovoru a základných práv, ktorých súčasťou je aj právo na účinný prostriedok nápravy. ( 15 )

32.

V tejto súvislosti však treba konštatovať, že žiadna právna norma Únie neukladá, aby existovalo dvojstupňové súdne konanie proti rozhodnutiam o zamietnutí žiadosti o azyl a/alebo o uložení povinnosti návratu. Právo Únie totiž stanovuje iba to, že osobám, ktorých sa týkajú tieto opatrenia, musí byť priznané právo na prostriedok nápravy proti zamietnutiu ich žiadostí o azyl, čo sa chápe len tak, že musí existovať možnosť podania žaloby v prvostupňovom konaní proti správnym rozhodnutiam, ktoré sa voči nim prijali.

33.

Súdny dvor už mal možnosť vo svojom rozsudku z 28. júla 2011, Samba Diouf ( 16 ), rozhodnúť, že požiadavky týkajúce sa práva na účinný prostriedok nápravy na súde vyžadujú len existenciu možnosti podať opravný prostriedok pred súdnym orgánom. ( 17 ) Podľa tejto judikatúry tak zásada účinnej súdnej ochrany poskytuje len právo na prístup k súdu, a nie právo na viacstupňové konanie. ( 18 )

34.

Hoci sa táto judikatúra formálne zaoberá iba ustanoveniami článku 39 smernice 2005/85, je napriek tomu použiteľná aj na ustanovenia článku 13 smernice 2008/115, ktoré v zásade podobným spôsobom garantujú právo na účinnú súdnu ochranu osôb dotknutých opatrením o vyhostení, bez ohľadu na to, či toto opatrenie súvisí so zamietnutím žiadosti o azyl alebo nie.

35.

Preto je potrebné uviesť, že ak neexistujú právne predpisy Únie v tejto oblasti, zavedenie druhého stupňa súdneho konania a stanovenie jeho automatického odkladného účinku, patrí výlučne do procesnej autonómie členských štátov, ktoré disponujú určitou mierou voľnosti, ako to vyplýva zo znenia ustanovení, ktorých výklad sa požaduje.

36.

Článok 39 ods. 3 smernice 2005/85 tak ponecháva členským štátom možnosť zaviesť pravidlá v súlade s ich medzinárodnými záväzkami týkajúcimi sa práva žiadateľov o azyl zostať na území členského štátu až do súdneho rozhodnutia o opravnom prostriedku podľa odseku 1 tohto článku podaného proti prvotnému zamietnutiu ich žiadosti. Právo žiadateľa o azyl zdržiavať sa na území príslušného členského štátu je tak stanovené len dovtedy, kým jeho prvotná žiadosť nebude zamietnutá. ( 19 )

37.

Pokiaľ ide o článok 13 ods. 2 smernice 2008/115, ten stanovuje, že orgán alebo príslušný súd, ktoré rozhodujú o tomto druhu opravného prostriedku, môžu dočasne pozastaviť výkon napadnutého rozhodnutia o návrate, pokiaľ sa dočasné pozastavenie výkonu už neuplatňuje na základe vnútroštátnej právnej úpravy. Toto ustanovenie teda nijako nevyžaduje, aby členské štáty stanovili, že opravný prostriedok podľa jeho odseku 1 musí mať odkladný účinok. ( 20 )

38.

Pokiaľ ide o článok 46 ods. 5 smernice 2013/32, ten stanovuje, že členské štáty umožnia žiadateľom o azyl zostať na území dovtedy, kým neuplynie lehota na uplatnenie ich práva na účinný prostriedok nápravy proti rozhodnutiu zamietajúcemu ich žiadosť, a ak sa takéto právo v stanovenej lehote uplatnilo, dovtedy, kým sa nerozhodne o opravnom prostriedku. ( 21 ) Konanie o návrate voči žiadateľovi nemožno začať len vtedy, ak vnútroštátny právny poriadok upravuje existenciu odvolacieho alebo kasačného konania a z tohto titulu mu umožňuje zostať na území tohto štátu. ( 22 )

39.

Okrem toho, ak z návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa stanovuje spoločné konanie o medzinárodnej ochrane v Únii a zrušuje smernica 2013/32 ( 23 ), ktorý predložila Európska komisia 13. júla 2016, vyplýva, že právo na účinný prostriedok nápravy by malo zahŕňať automatický odkladný účinok, je vylúčené, aby sa tento účinok uplatňoval aj na odvolacie konania. ( 24 ) V článku 54 ods. 5 tohto návrhu nariadenia sa preto uvádza, že žiadateľ, ktorý podá ďalší opravný prostriedok proti rozhodnutiu o prvom alebo následnom opravnom prostriedku, nemá právo zostať na území členského štátu, pokiaľ súd na žiadosť žiadateľa alebo z úradnej moci nerozhodne inak.

40.

Právo na druhostupňové súdne konanie teda závisí len od konania upraveného vnútroštátnym právom a a fortiori sa nemožno domnievať, že toto právo na odvolanie musí nevyhnutne mať automatický odkladný účinok.

41.

Okrem toho ani znenie, ani systematika smerníc 2005/85 a 2008/115 neumožňujú domnievať sa, že normotvorca Únie požadoval, aby v prípade, že členský štát upravil druhostupňové súdne konanie proti týmto rozhodnutiam, museli mať nevyhnutne automatický odkladný účinok, ( 25 ) aby boli splnené požiadavky práva na účinný prostriedok nápravy na súde. ( 26 )

42.

Preto je na členských štátoch, či zavedú alebo nezavedú dvojstupňové súdne konanie, a to s odkladným účinkom alebo bez neho.

43.

Pri uplatňovaní tohto práva však musia členské štáty zabezpečiť, aby boli dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, ( 27 ) ako aj základné práva zaručené Chartou. ( 28 )

44.

Je zrejmé, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že opravný prostriedok proti rozhodnutiu o návrate musí mať automatický odkladný účinok, pokiaľ toto rozhodnutie môže dotknutú osobu vystaviť reálnemu riziku zaobchádzania, ktoré je v rozpore s článkom 19 ods. 2 Charty v spojení s článkom 33 Ženevského dohovoru. Nepochybne teda opravný prostriedok musí mať v každom prípade odkladný účinok, ak je podaný proti rozhodnutiu o návrate, ktorého vykonanie môže dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny vystaviť riziku, že bude vystavený trestu smrti, mučeniu alebo inému neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, čím sa vo vzťahu k tomuto štátnemu príslušníkovi tretej krajiny zabezpečí splnenie požiadaviek stanovených v článku 19 ods. 2 a článku 47 Charty. ( 29 )

45.

Táto judikatúra, ktorá vychádza z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa článkov 3 a 13 EDĽP, ( 30 ) sa však uplatňuje len na rozhodnutia o návrate, ktoré boli prijaté na základe smernice 2008/115, a nie na rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o azyl vydané na základe smernice 2005/85, hoci obsahujú okrem iného aj opatrenie vyhostenia.

46.

Okrem toho z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa článkov 3 a 13 EDĽP vyplýva, že zmluvné štáty nie sú povinné vo svojom vnútroštátnom práve stanoviť dvojstupňové súdne konanie. Hoci Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku z 5. júla 2016, A. M. v. Holandsko ( 31 ), citovanom vnútroštátnym súdom, uviedol, že odvolacie konanie, tak ako ho upravuje holandské právo, nepredstavovalo účinný prostriedok nápravy, a preto nemohlo byť zohľadnené pri posudzovaní vyčerpania vnútroštátnych opravných prostriedkov, ako to vyžaduje článok 35 ods. 1 EDĽP, skutočnosť, že druhostupňové súdne konanie zavedené vnútroštátnym právom nemá automatický odkladný účinok, nezakladá porušenie práva na účinný prostriedok nápravy, ktoré je zaručené článkami 3 a 13 EDĽP, vzhľadom na existenciu prvostupňového súdneho konania, ktoré má automatický odkladný účinok. ( 32 )

47.

Ani táto judikatúra nemôže byť chápaná tak, že vyžaduje automatický odkladný účinok na viac než jednom stupni súdneho konania. Nemožno sa teda domnievať, že existencia automatického odkladného účinku sa vzťahuje na všetky súdne opravné prostriedky dostupné podľa vnútroštátneho práva proti zamietnutiu žiadosti o azyl, ktoré obsahuje aj opatrenie vyhostenia, a to aj v prípade, ak navrhovateľ namieta pred odvolacím súdom reálne riziko, že bude vystavený zaobchádzaniu v rozpore s ustanoveniami Charty a EDĽP.

48.

Okrem toho, pokiaľ z judikatúry Súdneho dvora a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že rešpektovanie práva na účinný prostriedok nápravy sa musí posúdiť v závislosti od celkovej organizácie verejnej správy a systému súdnictva v danom členskom štáte, ( 33 ) absencia automatického odkladného účinku odvolania sama osebe nie je schopná narušiť súlad systému súdnej ochrany podľa vnútroštátneho práva s právom na účinný prostriedok nápravy.

49.

Právo na účinný prostriedok nápravy, tak ako ho chápe právo Únie a ako vyplýva z EDĽP, preto nevyžaduje existenciu dvojstupňového súdneho konania. Na to, aby boli splnené požiadavky spojené s právom na účinný prostriedok nápravy, stačí, ak sa povinnosti vyplývajúce z týchto práv budú rešpektovať aspoň na jednom stupni súdneho konania stanoveného vnútroštátnym právom.

50.

V prejednávanej veci je zrejmé, že táto podmienka je naozaj splnená, keďže holandské právo priznáva žalobe podanej v prvostupňovom konaní na rechtbank (súd) odkladný účinok a navyše stanovuje možnosť, aby žiadateľ k svojmu odvolaniu pripojil žiadosť o nariadenie predbežného opatrenia, smerujúcu k tomu, aby sa rozhodnutie o vyhostení vydané voči nemu zároveň so zamietnutím jeho žiadosti o azyl nevykonalo skôr ako bude rozhodnuté o tomto opravnom prostriedku.

51.

Tieto pripomienky však platia len za predpokladu, že odkladný účinok žaloby v prvostupňovom konaní nie je zmarený možnosťou príslušného prvostupňového súdu zrušiť sporné rozhodnutie, ale zároveň zachovať jeho účinky, takže dotknutá osoba môže byť vyhostená, hoci v spore bola úspešná. V prípade neznalosti tejto osobitosti konania spočívajúcej v tom, že odvolanie proti rozhodnutiu s odkladným účinkom samo osebe odkladný účinok nemá, by sa navrhovateľ mohol ocitnúť v tak nepochopiteľnej situácii, v akej sa nachádza X.

52.

Vo veci X (C‑175/17) tak prvostupňový súd v súlade s vnútroštátnym právom a napriek vyhlásenému zrušeniu zachoval účinky rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá žiadosť dotknutej osoby o azyl, pričom jeho súčasťou bolo aj rozhodnutie o návrate. Za týchto podmienok sa nemožno domnievať, že v konaní vo veci samej boli splnené požiadavky práva na účinný prostriedok nápravy pred súdom vyplývajúce z analyzovaných ustanovení, ako aj z judikatúry Súdneho dvora a Európskeho súdu pre ľudské práva.

53.

Skutočnosť, že boli zachované právne účinky zrušeného rozhodnutia aj napriek tomu, že bolo v konečnom dôsledku vyhovené podanej žalobe, zbavuje túto žalobu účinku. To znamená, že odvolateľ nemá právo na účinný prostriedok nápravy. Ak sa teda právne účinky zrušeného rozhodnutia zachovajú, odvolanie musí mať automatický odkladný účinok, aby vnútroštátny procesný systém spĺňal požiadavky na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

54.

Preto je potrebné vzniesť závažnú výhradu, pokiaľ ide o dodržiavanie požiadaviek spojených s právom na účinný prostriedok nápravy pred súdom, za takých okolností, o aké ide vo veci X (C‑175/17), s cieľom chrániť navrhovateľa, ktorý dosiahne v prvostupňovom konaní zrušenie napadnutého rozhodnutia, pred vyhostením, pokiaľ podá odvolanie práve na tie účely, aby zabránil výkonu zrušeného rozhodnutia.

55.

Napokon výklad uvedený v týchto návrhoch zodpovedá cieľom rýchleho vybavovania žiadostí o medzinárodnú ochranu ( 34 ) a účinnej politiky vyhosťovania a repatriácie ( 35 ) uvedených v predmetných smerniciach, keďže opačné tvrdenie by osobám, ktorých sa týkajú rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o azyl a/alebo o vyhostení, umožnilo znásobiť opravné prostriedky s cieľom zabrániť výkonu týchto opatrení, čo by spomalilo proces vyhostenia osôb, ktorých žiadosti o povolenie na pobyt boli zamietnuté.

56.

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že navrhujem Súdnemu dvoru, aby rozhodol, že ustanovenia článku 39 smernice 2005/85, článku 13 smernice 2008/115 a článku 46 smernice 2013/32 v spojení s článkami 4 a 18, článkom 19 ods. 2 a článkom 47 Charty nemožno vykladať v tom zmysle, že právo Únie ukladá, aby odvolacie konanie, pokiaľ ho vnútroštátne právo v rámci konaní proti opatreniam zahŕňajúcim rozhodnutie o návrate, malo automatický odkladný účinok, a to i keď štátny príslušník tretej krajiny tvrdí, že v prípade vykonania rozhodnutia o návrate mu hrozí vážne nebezpečenstvo porušenia zásady zákazu vyhostenia. Právo na účinný prostriedok nápravy, tak ako vyplýva z týchto ustanovení, však bráni tomu, aby právne účinky zamietnutia žiadosti o udelenie azylu a rozhodnutia o návrate boli zachované aj napriek zrušeniu týchto opatrení v prvostupňovom konaní, a vyžaduje, aby v takejto situácii odvolanie malo automatický odkladný účinok.

57.

So zreteľom na odpoveď na prvé dve otázky položené v oboch analyzovaných návrhoch na začatie prejudiciálneho konania, nebude nutné preskúmať tretiu otázku predloženú Súdnemu dvoru vnútroštátnym súdom vo veci X a Y (C‑180/17).

58.

S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky, ktoré položilo Afdeling bestuursrechtspraak van de Raad van State (Oddelenie správneho súdnictva Štátnej rady, Holandsko), odpovedal takto:

Ustanovenia článku 39 smernice Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca v spojení s článkom 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, a článkom 46 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany, ako aj s článkami 4 a 18, článkom 19 ods. 2 a článkom 47 Charty základných práv Európskej únie nemožno vykladať v tom zmysle, že právo Únie ukladá, aby odvolacie konanie, pokiaľ ho vnútroštátne právo v rámci konaní proti opatreniam zahŕňajúcim rozhodnutie o návrate, malo automatický odkladný účinok, a to i keď štátny príslušník tretej krajiny tvrdí, že v prípade vykonania rozhodnutia o návrate mu hrozí vážne nebezpečenstvo porušenia zásady zákazu vyhostenia. Právo na účinný prostriedok nápravy, tak ako vyplýva z týchto ustanovení, však bráni tomu, aby právne účinky zamietnutia žiadosti o udelenie azylu a rozhodnutia o návrate boli zachované aj napriek zrušeniu týchto opatrení v prvostupňovom konaní, a vyžaduje, aby v takejto situácii odvolanie malo automatický odkladný účinok.