1

Svojím odvolaním podaným na základe článku 9 prílohy I Štatútu Súdneho dvora Európskej únie odvolateľ, José Luis Ruiz Molina, navrhuje zrušenie rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (tretia komora) z 2. marca 2016, Ruiz Molina/ÚHVT (F‑60/15, ďalej len „napadnutý rozsudok“,EU:F:2016:28), ktorým Súd pre verejnú službu zamietol jeho návrh na zrušenie rozhodnutia výkonného riaditeľa EUIPO zo 4. júna 2014 o skončení jeho zmluvy dočasného zamestnanca po uplynutí šesťmesačnej výpovednej doby.

2

Skutkové okolnosti sú uvedené v bodoch 13 až 29 napadnutého rozsudku takto:

[omissis]

[omissis]

[omissis]

[omissis]

3

Návrhom podaným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 22. apríla 2015 žalobca podal žalobu zaregistrovanú pod číslom F‑60/15, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia výkonného riaditeľa EUIPO zo 4. júna 2014 o ukončení jeho zmluvy dočasného zamestnanca po uplynutí šesťmesačnej výpovednej doby.

4

Napadnutým rozsudkom Súd pre verejnú službu zamietol žalobu a zaviazal žalobcu na náhradu svojich vlastných trov konania a uložil mu povinnosť nahradiť polovicu trov konania, ktoré vznikli EUIPO.

5

Súd pre verejnú službu v prvom rade pripomenul, že „protokol o opätovnom zaradení [, ktorý EUIPO a žalobca podpísali 1. decembra 2011,] stanovoval opätovné zaradenie žalobcu v rámci jeho zmluvy dočasného zamestnanca, zmenenej a doplnenej 1. júna 2005, do platovej triedy a platového stupňa, do ktorých bol zaradený ku dňu, keď mu skončila zmluva, teda k 15. septembru 2009 večer“, a že týmto istým protokolom sa EUIPO „zaviazal od tohto istého dňa obnoviť služobný postup žalobcu a vyplatiť mu rozdiel medzi mzdou, ktorú by dostával medzi 16. septembrom 2009 a 30. novembrom 2011, ak by jeho zmluva nebola ukončená, a mzdou, ktorú skutočne dostával počas toho istého obdobia“. Usúdil, že „za týchto podmienok, ako výslovne vyplýva z článku 1 [uvedeného protokolu], možno konštatovať, že uvedený protokol zrušil rozhodnutie z 12. marca 2009 a žalobca bol so spätným účinkom opätovne zaradený v rámci plnenia jeho zmluvy dočasného zamestnanca, zmenenej a doplnenej 1. júna 2005, odo dňa, keď nadobudlo účinnosť rozhodnutie o ukončení zmluvy, teda od 15. septembra 2009 večer“. Konštatoval teda, že „vzhľadom na to, že zmluva dočasného zamestnanca žalobcu, zmenená a doplnená 1. júna 2005, sa má posudzovať… ako prvé obnovenie jeho zmluvy dočasného zamestnanca na dobu určitú v zmysle článku 2 písm. a) PZOZ, žalobca nemôže tvrdiť, že napadnuté rozhodnutie je rozpore s ustanoveniami článku 8 prvého odseku PZOZ z dôvodu, že [tento protokol] údajne predstavuje druhé obnovenie jeho zmluvy, ktorá ho zaväzuje s [EUIPO]“ (napadnutý rozsudok, bod 39).

6

Súd pre verejnú službu ďalej zdôraznil, že „rámcová dohoda [ETUC, UNICE a CEEP o práci na dobu určitú, uzavretá 18. marca 1999 a vykonaná smernicou Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999,] sa netýka podmienok ukončenia zmlúv na dobu určitú alebo dobu neurčitú, ale podmienok uplatňovania uvedených zmlúv v súlade s doložkou 1 písm. b) tejto dohody“ a že „doložku 5 ods. 1 písm. a) [uvedenej dohody] nemožno priamo uplatniť proti napadnutému aktu, pretože ide o rozhodnutie, ktorého cieľom ani účinkom nebolo obnovenie zamestnania žalobcu v rámci [EUIPO] a nemôže teda byť samo osebe v rozpore s ustanoveniami [tejto] rámcovej dohody“ (napadnutý rozsudok, bod 45).

7

Okrem toho, pokiaľ ide o údajnú nezákonnosť protokolu o opätovnom zaradení, ktorý EUIPO a žalobca podpísali 1. decembra 2011 (ďalej len „protokol o opätovnom zaradení z 1. decembra 2011“), v rozsahu, v akom je údajne v rozpore s ustanoveniami rámcovej dohody ETUC, UNICE a CEEP o práci na dobu určitú, uzavretej 18. marca 1999 a vykonanej smernicou Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 (Ú. v. ES L 175, 1999, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368, ďalej len „rámcová dohoda“), Súd pre verejnú službu pripomenul, že na základe predmetného protokolu bola žalobcovi obnovená jeho zmluva dočasného zamestnanca, zmenená a doplnená 1. júna 2005, a že „táto zmluva… sa posudzuje ako prvé obnovenie jeho zmluvy dočasného zamestnanca na dobu určitú v zmysle článku 2 písm. a) PZOZ, prijaté na základe ustanovení článku 8 uvedeného nariadenia, ktorých cieľom je obmedziť opakované uzatváranie zmlúv dočasných zamestnancov a patria medzi opatrenia uvedené v doložke 5 ods. 1 rámcovej dohody, na základe ktorých možno predchádzať zneužívaniu v súvislosti s využívaním pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú“ (napadnutý rozsudok, bod 46).

8

Napokon Súd pre verejnú službu zdôraznil, že „vzhľadom na to, že Súd pre verejnú službu neruší rozhodnutie o skončení predchádzajúcej zmluvy žalobcu s [EUIPO], k opätovnému zaradeniu žalobcu na základe protokolu o opätovnom zaradení [z 1. decembra 2011] [došlo] len z iniciatívy administratívy“ a že „takéto opätovné zaradenie žalobcu v rámci jednotlivých služieb [EUIPO] nemožno kvalifikovať ako protiprávne konanie v zmysle doložky 1 písm. b) rámcovej dohody, hoci došlo k prerušeniu pracovnoprávneho vzťahu po dobu viac ako dvoch rokov“ (napadnutý rozsudok, bod 46).

9

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 12. mája 2016 odvolateľ podal toto odvolanie.

17

Odvolateľ navrhuje, aby Všeobecný súd:

18

EUIPO navrhuje, aby Všeobecný súd:

21

Prvé dva odvolacie dôvody uvedené odvolateľom sa zakladajú jednak na porušení článku 8 PZOZ a jednak na porušení právnej sily rozhodnutej veci rozsudku z 15. septembra 2011, Bennett a i./ÚHVT (F‑102/09, EU:F:2011:138).

24

Prvé dva odvolacie dôvody majú za cieľ, aby sa po prvé preskúmalo, či sa Súd pre verejnú službu dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že rozhodnutie o skončení zmluvy z 12. marca 2009 bolo zrušené, a po druhé, či správne posúdil právne dôsledky uvedeného zrušenia.

25

V prvom rade treba preskúmať otázku, či zrušenie rozhodnutia o skončení zmluvy z 12. marca 2009 bolo z právneho hľadiska možné.

26

Po prvé z judikatúry vyplýva, že retroaktívne zrušenie správneho právneho aktu, ktorý priznával subjektívne práva alebo podobné výhody, je v rozpore zo všeobecnými zásadami práva (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. septembra 1983, Verli‑Wallace/Komisia, 159/82, EU:C:1983:242, bod 8, a z 5. decembra 2000, Gooch/Komisia, T‑197/99, EU:T:2000:282, bod 52).

10

Po druhé, pokiaľ ide o nezákonné správne akty, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zo všeobecných zásad práva Únie vyplýva, že správny orgán má právomoc so spätným účinkom zrušiť zvýhodňujúci správny akt, ktorý bol prijatý nezákonne (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. novembra 2002, Lagardère a Canal+/Komisia, T‑251/00, EU:T:2002:278, body 138 až 140, a z 15. apríla 2011, IPK International/Komisia, T‑297/05, EU:T:2011:185, bod 118), ale zrušenie určitého aktu so spätným účinkom, ktorý jeho adresátovi priznával práva, vo všeobecnosti podlieha striktným podmienkam (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 1978, Herpels/Komisia, 54/77, EU:C:1978:45, bod 38). Každej inštitúcii Únie, ktorá konštatuje, že akt, ktorý prijala, je nezákonný, treba totiž priznať právo zrušiť tento akt so spätným účinkom v primeranej lehote, pričom toto právo môže byť obmedzené nevyhnutnosťou rešpektovať legitímnu dôveru adresáta aktu, ktorý môže spochybniť jeho zákonnosť (rozsudok z 26. februára 1987, Consorzio Cooperative d’Abruzzo/Komisia, 15/85, EU:C:1987:111, body 12 až 17; z 20. júna 1991, Cargill/Komisia, C‑248/89, EU:C:1991:264, bod 20, a zo 17. apríla 1997, de Compte/Parlament, C‑90/95 P, EU:C:1997:198, bod 35). Takéto rozhodnutie tiež podlieha podmienke, že nemôže byť v rozpore so zásadou právnej istoty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2003, Ineichen/Komisia, T‑293/01, EU:T:2003:55, bod 91).

11

Po tretie z rozsudku zo 16. decembra 2010, Athinaïki Techniki/Komisia (C‑362/09 P, EU:C:2010:783, bod 59), v podstate vyplýva, že striktné podmienky stanovené rozsudkami z 9. marca 1978, Herpels/Komisia (54/77, EU:C:1978:45); z 26. februára 1987, Consorzio Cooperative d’Abruzzo/Komisia (15/85, EU:C:1987:111), a zo 17. apríla 1997, de Compte/Parlament (C‑90/95 P, EU:C:1997:198), na základe ktorých možno zrušiť so spätným účinkom správny akt priznávajúci subjektívne práva, nie sú relevantné za predpokladu, že dotknutý akt vo vzťahu k svojmu adresátovi nepredstavuje akt priznávajúci práva, ale akt, ktorý mu spôsobuje ujmu.

12

S prihliadnutím na túto judikatúru Všeobecný súd konštatuje, že nič nebráni tomu, aby mohol byť nezákonný alebo zákonný správny akt, ktorý vo vzťahu k svojmu adresátovi predstavuje akt, ktorý mu najmä spôsobuje ujmu a ktorý mu subsidiárne priznáva práva, zrušený, ak nedochádza k narušeniu legitímnej dôvery uvedeného adresáta a nie je porušená zásada právnej istoty.

13

V prejednávanej veci treba pritom konštatovať, že rozhodnutie o skončení zmluvy z 12. marca 2009 predovšetkým predstavuje správny akt, ktorý spôsobuje odvolateľovi ujmu a subsidiárne mu priznáva práva.

14

Možno tiež uviesť, že odvolateľ tým, že podpísal protokol o opätovnom zaradení z 1. decembra 2011, súhlasil so zrušením rozhodnutia o skončení zmluvy z 12. marca 2009, a že v dôsledku toho k predmetnému zrušeniu došlo pri dodržaní zásady legitímnej dôvery uvedeného odvolateľa a v súlade so zásadou právnej istoty pripomenutých v judikatúre v bode 27 vyššie. V tejto súvislosti článok 1 uvedeného protokolu jednoznačne uvádza, že uvedené rozhodnutie sa zrušuje.

15

Súd pre verejnú službu teda v bode 39 napadnutého rozsudku z právneho hľadiska správne konštatoval, že rozhodnutie o skončení zmluvy z 12. marca 2009 bolo zrušené protokolom o opätovnom zaradení z 1. decembra 2011.

16

V druhom rade vzhľadom na skutočnosť, že zrušenie rozhodnutia o skončení zmluvy z 12. marca 2009 bolo z právneho hľadiska možné, treba preskúmať, či sa Súd pre verejnú službu nedopustil nesprávneho právneho posúdenia právnych dôsledkov uvedeného zrušenia.

17

Po prvé treba uviesť, že vzhľadom na to, že rozhodnutie o skončení zmluvy z 12. marca 2009 bolo zrušené, prihliada sa naň, ako keby nikdy neexistovalo. Súd pre verejnú službu teda v bode 39 napadnutého rozsudku z právneho hľadiska správne konštatoval, že odvolateľ bol so spätným účinkom od 15. septembra 2009 opätovne zaradený v rámci plnenia jeho zmluvy dočasného zamestnanca, zmenenej a doplnenej 1. júna 2005. Ustanovenia protokolu o opätovnom zaradení z 1. decembra 2011 len v tejto súvislosti konkretizovali opätovné zaradenie odvolateľa na jeho pracovné miesto, na ktoré bol zaradený pred 15. septembrom 2009.

18

Po druhé Súd pre verejnú službu v bode 39 napadnutého rozsudku konštatoval, že zmluva dočasného zamestnanca odvolateľa, zmenená a doplnená dodatkom z 1. júna 2005, sa musí posudzovať ako prvé obnovenie jeho zmluvy dočasného zamestnanca na dobu určitú v zmysle článku 2 písm. a) PZOZ, a zamietol tvrdenie, podľa ktorého protokol o opätovnom zaradení z 1. decembra 2011 predstavoval druhé obnovenie uvedenej zmluvy.

19

V prípade tohto odôvodnenia Súdu pre verejnú službu nejde o nesprávne právne posúdenie. Ako bolo uvedené v bode 33 vyššie, účinkom zrušenia rozhodnutia o skončení zmluvy z 12. marca 2009, konkretizovaného protokolom o opätovnom zaradení z 1. decembra 2011, bolo totiž, aby sa odvolateľ opäť nachádzal v situácii, v akej sa nachádzal pred 15. septembrom 2009, a nie v akej sa nenachádzal pred týmto dátumom, a preto nemohlo ísť o druhé obnovenie jeho zmluvy na dobu určitú.

[omissis]

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (odvolacia komora)

rozhodol a vyhlásil: