18.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 260/20

1.

Bránia článok 2 a článok 6 ods. 1 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ (1) z 22. mája 2012 právnemu predpisu členského štátu, podľa ktorého si musí obvinený v trestnom konaní, ktorý v členskom štáte nemá bydlisko, určiť na účely doručenia trestného rozkazu, ktorý mu je adresovaný, splnomocnenca na doručovanie, hoci v dôsledku toho nebude obvinený disponovať celou lehotou na podanie odporu proti trestnému rozkazu, pokiaľ nemá adresu, na ktorej mu môže byť trestný rozkaz preukázateľne doručený, pričom oznámenie konkrétneho splnomocnenca na doručovanie s adresou umožňuje informovanie splnomocnenca, ktorému môže byť trestný rozkaz zaslaný spolu s dôkazom o oznámení.

2.

Bránia článok 2 ods. 1 a článok 6 ods. 1 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 právnemu predpisu členského štátu, podľa ktorého si musí obvinený v trestnom konaní, ktorý v členskom štáte nemá bydlisko, určiť na účely doručenia trestného rozkazu, ktorý mu je adresovaný, splnomocnenca na doručovanie, a na účely počítania lehoty v súvislosti s prípustnosťou podania odporu postačuje doručenie splnomocnencovi, ak obvinený môže pri zmeškaní takto počítanej lehoty požiadať o jej navrátenie a ako odôvodnenie postačuje to, že mu bol trestný rozkaz preposlaný a po preposlaní podal odpor v lehote, ak po navrátení lehoty môže uplatniť neskrátenú lehotu, a to aj vtedy, ak zákon spravidla so zmeškaním lehoty spája vykonateľnosť trestného rozkazu.