1.

Majú sa články 27 a 32 smernice 2004/38/ES (1) v spojení s článkami 45 a 49 ZFEÚ a s ohľadom na procesnú autonómiu členských štátov, ako aj na zásady legitímnej dôvery a riadnej správy vecí verejných, vykladať v tom zmysle, že ukladajú povinnosť – alebo tak, že umožňujú – zrušiť potvrdenie o registrácii osoby ako občana Európskej únie, ktoré sa štátnemu príslušníkovi iného členského štátu vydalo na základe § 8 ods. 1 prezidentského dekrétu č. 106/2007, a prijať vo vzťahu k predmetnej osobe rozhodnutie o návrate z územia hostiteľského štátu, v prípade, že tento občan Únie sa napriek zápisu do vnútroštátneho zoznamu nežiaducich osôb, a to na základe opatrenia zákazu vstupu z dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti, vrátil do dotknutého členského štátu a začal v ňom podnikať, pričom nepožiadal o zrušenie zákazu vstupu v súlade s postupom podľa článku 32 smernice 2004/38, a to pri zohľadnení skutočnosti, že uvedené rozhodnutie (zákaz vstupu) je samostatným dôvodom týkajúcim sa verejného poriadku, odôvodňujúcim zrušenie potvrdenia o registrácii štátneho príslušníka členského štátu?

2.

V prípade kladnej odpovede na predchádzajúcu prejudiciálnu otázku, možno na uvedenú situáciu hľadieť rovnako ako na nelegálny pobyt občana Európskej únie na území hostiteľského štátu, s tým dôsledkom, že v súlade s článkom 6 ods. 1 smernice 2008/115/ES (2) daná skutková podstata umožňuje, aby príslušný orgán prijal rozhodnutie o návrate a zrušil tak potvrdenie o registrácii dotknutej osoby ako občana Únie, a to napriek tomu, že potvrdenie o registrácii nepredstavuje podľa všeobecne prijímaného názoru právny titul na legálny pobyt v krajine a tiež napriek skutočnosti, že smernica 2008/115 sa, pokiaľ ide o jej osobnú pôsobnosť, vzťahuje výlučne na štátnych príslušníkov tretích krajín?

3.

V prípade zápornej odpovede na prvú prejudiciálnu otázku, možno zrušenie potvrdenia o registrácii osoby ako občana Únie z dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti, t. j. potvrdenia, ktoré nie je právnym titulom na legálny pobyt v krajine, a prijatie rozhodnutia o návrate tejto osoby – ktoré príslušné vnútroštátne orgány nariadili súčasne v rámci výkonu procesnej autonómie hostiteľského členského štátu – považovať na základe správneho právneho výkladu za jeden správny akt administratívneho vyhostenia v zmysle článkov 27 a 28 smernice 2004/38, podliehajúci súdnemu preskúmaniu za podmienok uvedených v týchto článkoch, ktoré pre prípad potreby stanovujú jediný spôsob administratívneho vypovedania občanov EÚ z územia hostiteľského členského štátu?

4.

V prípade kladnej, rovnako ako v prípade zápornej odpovede na prvú a druhú prejudiciálnu otázku, je v rozpore so zásadou efektivity taký postup vnútroštátnych súdov, ktorý bráni správnym orgánom a následne aj príslušným dotknutým súdom, aby v súvislosti so zrušením potvrdenia o registrácii osoby ako občana Európskej únie alebo s prijatím rozhodnutia o vyhostení z územia hostiteľského členského štátu z dôvodu, že na dotknutého štátneho príslušníka iného členského štátu sa vzťahuje platný zákaz vstupu do uvedeného (prvého) členského štátu, preskúmali, či boli pri prijatí predmetného rozhodnutia o zákaze vstupu splnené procesné záruky podľa článkov 30 a 31 smernice 2004/38?

5.

V prípade kladnej odpovede na predchádzajúcu prejudiciálnu otázku, vyplýva z článku 32 smernice 2004/38 povinnosť príslušných správnych orgánov členského štátu doručiť v každom prípade dotknutému štátnemu príslušníkovi iného členského štátu rozhodnutie o vyhostení vyhotovené v jazyku, ktorému rozumie, s cieľom umožniť mu, aby účinne uplatnil jeho procesné práva vyplývajúce z predchádzajúcich ustanovení smernice, a to aj v prípade, že o to nepožiadal?