1.

Má sa článku 3 ods. 2 smernice 2013/11 (1), v časti, kde sa stanovuje, že táto smernica sa uplatňuje „bez toho, aby bola dotknutá smernica 2008/52/ES (2)“, rozumieť v tom zmysle, že týmto ustanovením nie je dotknutá možnosť jednotlivých členských štátov stanoviť povinnú mediáciu iba pre prípady, na ktoré sa smernica 2013/11 nevzťahuje, t. j. prípady podľa článku 2 ods. 2 smernice 2013/11, zmluvné spory vyplývajúce z iných ako z kúpnych zmlúv alebo zmlúv o službách a spory, ktoré sa netýkajú spotrebiteľov?

2.

Má sa článok 1 … smernice 2013/11, v časti, v ktorej zaručuje spotrebiteľom možnosť predkladať sťažnosti na obchodníkov príslušným subjektom alternatívneho riešenia sporov, vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie bráni vnútroštátnemu právnemu predpisu stanovujúcemu pre jeden z prípadov uvedených v článku 2 ods. 1 smernice 2013/11 povinnú mediáciu, a to ako podmienku prípustnosti žaloby podanej následne účastníkom, ktorého možno označiť za spotrebiteľa, a v každom prípade bráni vnútroštátnemu predpisu, ktorý vo vzťahu k spotrebiteľovi, účastníkovi mediácie týkajúcej sa jedného z uvedených sporov, stanovuje povinnosť využiť služby advokáta, vrátane príslušných nákladov, ako aj právo nezúčastniť sa mediácie iba v prípade existencie oprávneného dôvodu?