1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania je pre Súdny dvor prvou príležitosťou na poskytnutie výkladu pravidla o prekážke začatej veci uvedeného v článku 109 ods. 1 nariadenia (ES) č. 207/2009 ( 2 ), ktoré sa uplatňuje v prípade súčasne prebiehajúcich konaní o žalobách podaných na základe ochranných známok Európskej únie a národných ochranných známok.

2.

Tento návrh, ktorý je len prvým dejstvom právnej bitky medzi dvoma svetovo známymi podnikmi o používanie názvu „Merck“, bol predložený v rámci žaloby pre porušenie ochrannej známky, ktorú podala spoločnosť Merck KGaA na nemecký súd konajúci v postavení súdu pre ochranné známky Európskej únie.

3.

Žalujúca spoločnosť sa voči trom žalovaným vo veci samej – Merck & Co. Inc., Merck Sharp & Dohme Corp a MSD Sharp & Dohme GmbH – domáha zákazu používania slova „Merck“, chráneného ochrannou známkou Európskej únie, na internetových stránkach prístupných v Európskej únii, ako aj na webových platformách Facebook, Twitter a Youtube.

4.

V čase podania žaloby na nemecký súd už prebiehalo konanie medzi tými istými žalovanými spoločnosťami okrem jednej z nich na súde Spojeného kráľovstva. Toto súčasne prebiehajúce konanie súvisí najmä so žalobou pre porušenie práv používaním slova „Merck“ chráneného národnými ochrannými známkami.

5.

Jadro problému predloženého v rámci návrhu, ktorým sa začalo toto konanie, spočíva vo výklade podmienok uplatnenia článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 v prípade, keď má prvý súd rozhodnúť spor týkajúci sa porušenia práv z národných ochranných známok na území členského štátu, a súdom, ktorý nebol príslušný ako prvý, je súd pre ochranné známky Európskej únie s právomocou pre celú Úniu.

6.

Článok 109 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 stanovuje:

„Ak sa podajú žaloby o porušenie práv zahŕňajúce rovnaký dôvod žaloby a medzi rovnakými účastníkmi konania na súdoch rôznych členských štátov, jedna na základe ochrannej známky [Európskej únie] a druhá na základe národnej ochrannej známky:

7.

Žalobkyňou vo veci samej je spoločnosť stojaca na čele nemeckej skupiny Merck, ktorá vyvíja činnosť v chemickom a farmaceutickom odvetví; jej história siaha až do 17. storočia.

8.

Žalované vo veci samej – dve americké spoločnosti a nemecká dcérska spoločnosť jednej z nich – patria do skupiny Merck & Co (Merck Sharp & Dohme), ktorá je jedným z najväčších svetových farmaceutických podnikov. Z hľadiska svojej histórie vznikla táto skupina z bývalej americkej dcérskej spoločnosti nemeckej skupiny Merck. Od roku 1919 sú obe skupiny úplne ekonomicky nezávislé.

9.

Po tomto rozdelení došlo medzi nemeckou a americkou skupinou k uzavretiu viacerých dohôd o koexistencii, pokiaľ ide o používanie ochranných známok, ktoré chránia názov „Merck“. K týmito dohodám patrí aj dohoda z 1. januára 1970 uzavretá medzi žalobkyňou vo veci samej a Merck & Co.

10.

Žalobkyňa vo veci samej je majiteľkou niekoľkých ochranných známok chrániacich uvedený názov, okrem iného národných ochranných známok chránených v Spojenom kráľovstve a slovnej ochrannej známky Európskej únie „Merck“ zapísanej pre výrobky zaradené do tried 5, 9 a 16 a služby zaradené do triedy 42 v zmysle Niceskej dohody o medzinárodnom triedení výrobkov a služieb pre zápis známok z 15. júna 1957 v revidovanom a doplnenom znení.

11.

Žalované prevádzkujú niekoľko internetových stránok používajúcich názov „Merck“. V rámci činnosti týchto internetových stránok nebolo rozširovanie informácií geograficky cielené, takže rovnaké internetové obsahy boli dostupné celosvetovo, a tým aj v rámci celej Únie. Žalované vo veci samej použili aj ďalšie spôsoby šírenia internetových obsahov, a to na webových platformách Facebook, Twitter a Youtube.

12.

Dňa 8. marca 2013 žalobkyňa vo veci samej podala na High Court of Justice (England and Wales), Chancery Division [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie Chancery Division, Spojené kráľovstvo] žalobu proti prvým dvom žalovaným vo veci samej a trom ďalším spoločnostiam patriacim do tej istej skupiny. Táto žaloba smeruje jednak proti porušeniu dohody z 1. januára 1970 a jednak proti porušeniu národných a medzinárodných ochranných známok, ktoré sú predmetom ochrany v Spojenom kráľovstve, a to z dôvodu používania názvu „Merck“ na internete žalovanými vo veci samej.

13.

Dňa 11. marca 2013 žalobkyňa vo veci samej podala takisto na vnútroštátny súd Landgericht Hamburg (Krajinský súd Hamburg, Nemecko) žalobu pre porušenie práv na základe ochrannej známky Európskej únie „Merck“ proti žalovaným vo veci samej z dôvodu používania názvu „Merck“ na ich internetových stránkach a platformách Facebook, Twitter a Youtube.

14.

Žalobkyňa vo veci samej vyjadreniami z 11. novembra 2014 a z 12. marca, 10. septembra a 22. decembra 2015 vzala svoju žalobu späť, pokiaľ ide o územie Spojeného kráľovstva. Žalované vo veci samej toto späťvzatie žaloby spochybnili.

15.

Žalované vo veci samej sa domnievajú, že uvedená žaloba, ktorú prejednáva vnútroštátny súd, je z hľadiska článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 neprípustná prinajmenšom v rozsahu, v akom sa týka žalobného dôvodu založeného na porušení práv žalobkyne vo veci samej, vyplývajúcich z ochrannej známky Európskej únie, na celom území Únie. Čiastočné späťvzatie žaloby žalobkyňou vo veci samej je podľa ich názoru v tomto ohľade irelevantné.

16.

Žalobkyňa vo veci samej zasa tvrdí, že keďže si v druhom konaní uplatňuje práva, ktoré jej vyplývajú z ochrannej známky Európskej únie a platia pre celú Úniu, článok 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 sa neuplatní, pričom toto ustanovenie už v každom prípade ani nie je uplatniteľné z dôvodu, že žalobu čiastočne vzala späť vo vzťahu k územiu Spojeného kráľovstva.

17.

Vnútroštátny súd má vzhľadom na okolnosti prípadu pochybnosti, pokiaľ ide o výklad článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009. Prikláňa sa k názoru, že sa obe uvedené konania prekrývajú a že toto ustanovenie neumožňuje, vzhľadom na to, ako je sformulované, vyhlásenie čiastočného nedostatku právomoci obmedzené iba na jeden členský štát. Okrem toho má pochybnosti týkajúce sa voľby medzi uplatnením článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 a uplatnením ods. 1 písm. b) uvedeného článku, pričom zdôrazňuje, že ochranná známka Európskej únie, ktorá je predmetom žaloby, o ktorej koná, sa vzťahuje na širší zoznam výrobkov a služieb, ako národná ochranná známka, ktorá je predmetom žaloby, o ktorej koná súd Spojeného kráľovstva.

18.

Za týchto okolností Landgericht Hamburg (Krajinský súd Hamburg) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

19.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 25. apríla 2016. Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej a Európska komisia. Účastníci konania vo veci samej a Komisia sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 15. februára 2017.

20.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania v tejto veci bude pre Súdny dvor príležitosťou posúdiť viaceré neobvyklé aspekty pravidla o prekážke začatého konania, ktoré sa uplatňuje v práve Európskej únie v oblasti ochranných známok podľa článku 109 ods. 1 nariadenia č. 207/2009.

21.

Po prvé, ako vyplýva z písomných pripomienok Komisie a výmeny názorov medzi účastníkmi konania na pojednávaní, okolnosti opísané v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyvolávajú pochybnosti o podmienke totožnosti účastníkov konania. Žaloba na vnútroštátny súd bola totiž podaná voči nemeckej dcérskej spoločnosti americkej skupiny, ktorá nie je účastníkom prvého konania. Domnievam sa, že hoci táto otázka nie je v prejudiciálnych otázkach zahrnutá, je potrebné ju preskúmať a vnútroštátnemu súdu objasniť všetky relevantné aspekty článku 109 ods. 1 nariadenia č. 207/2009.

22.

Po druhé vykonám analýzu hlavnej problematiky prejednávanej veci, ktorá sa týka výkladu zhodnosti žalôb v zmysle článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009. Táto analýza sa bude týkať aj otázky povinnosti súdu, ktorý nebol príslušný ako prvý, čiastočne odmietnuť svoju právomoc pre časť územia Únie (prvá až štvrtá prejudiciálna otázka).

23.

Po tretie aj pre prípad, že by odpovede na predchádzajúce otázky mali vnútroštátnemu súdu umožniť rozhodnúť otázku námietky prekážky začatej veci, subsidiárne preskúmam ďalšie dva aspekty návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Tieto aspekty sa týkajú jednak zohľadnenia čiastočného späťvzatia žaloby pri posudzovaní prekážky začatej veci (piata a šiesta prejudiciálna otázka) a jednak vymedzenia pôsobnosti písmen a) a b) článku 109 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 (siedma prejudiciálna otázka).

24.

Článok 94 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 všeobecne odkazuje na ustanovenia nariadenia (ES) č. 44/2001 ( 3 ).

25.

Tento odkaz je uvedený s výhradou osobitných pravidiel. Článok 109 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 stanovuje takéto osobitné pravidlo v súvislosti s prekážkou začatej veci pri súčasne prebiehajúcich konaniach o občianskych žalobách podaných na základe ochranných známok Európskej únie a národných ochranných známok.

26.

Toto pravidlo má svoje opodstatnenie v koexistencii ochrannej známky Európskej únie a národných ochranných známok, ktorá je charakteristickou črtou systému ochrany ochranných známok v Únii.

27.

Cieľ pravidla uvedeného v článku 109 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 je v podstate v súlade s cieľom pravidiel týkajúcich sa prekážky začatej veci uvedených v článku 27 nariadenia Brusel I ( 4 ). Týmto cieľom je zabrániť protichodným rozsudkom v paralelných žalobách, ktoré sa týkajú rovnakých účastníkov konania a rovnakého predmetu a rovnakého žalobného dôvodu ( 5 ).

28.

Článok 109 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 upravuje problematiku prekážky začatej veci vo veľmi obmedzenom kontexte, a to v kontexte dvoch paralelných žalôb pre porušenie práv, jednej na základe porušenia ochrannej známky Európskej Únie a druhej na základe porušenia zhodnej národnej ochrannej známky.

29.

Pokiaľ teda ide o právnu úpravu, ktorá priamo vychádza z pravidiel o prekážke začatej veci obsiahnutých v Bruselskom dohovore ( 6 ) a neskôr prebratých do nariadenia Brusel I, judikatúra týkajúca sa výkladu uvedeného dohovoru a nariadenia je stále plne relevantná. ( 7 )

30.

Túto úvahu potvrdzuje skutočnosť, že nariadenie č. 207/2009 sa nevzťahuje na všetky situácie prekážky začatej veci, ktorá sa týka ochrannej známky Európskej únie. Paralelné žaloby podané na súdoch rôznych členských štátov na základe tej istej ochrannej známky Európskej únie podliehajú najmä pravidlám o prekážke začatej veci, ktoré sú upravené v nariadení Brusel I (alebo ak ide o žaloby podané v období od 10. januára 2015, v nariadení č. 1215/2012) ( 8 ).

31.

Z toho vyplýva, že pojem „prekážka začatej veci“ založený na článku 109 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, musí byť nevyhnutne rovnaký ako tento pojem založený na článku 27 ods. 1 nariadenia Brusel I.

32.

Pojmy použité v článku 27 nariadenia Brusel I na určenie situácie prekážky začatej veci sú autonómne vzhľadom na analogické pojmy, ktoré vo vnútroštátnom práve existovali už predtým. ( 9 )

33.

Súdny dvor vyložil pojem prekážka začatej veci s použitím testu, ktorý obsahuje tri prvky: totožnosť účastníkov konania, zhodnosť dôvodu a predmetu návrhu. V tejto súvislosti Súdny dvor vychádzal zo znenia článku 21 Bruselského dohovoru vo francúzskej verzii, ako aj v ďalších jazykových verziách bez ohľadu na to, že v nemeckej a anglickej verzii sa nerozlišuje medzi pojmami „predmet“ a „dôvod“ návrhov. ( 10 )

34.

Podobný jazykový problém je spojený s výkladom článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009. V anglickom jazykovom znení článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 je totiž použitý rovnaký slovný zvrat ako v článku 27 ods. 1 nariadenia Brusel I ( 11 ), zatiaľ čo vo francúzskej a nemeckej verzii týchto dvoch ustanovení sú použité rozdielne slovné zvraty. ( 12 )

35.

So zreteľom na skutočnosť, že ide jednoznačne o pravidlo založené na pravidlách o prekážke začatej veci stanovených v kontexte Bruselského dohovoru, nie je podľa môjho názoru potrebné prihliadať na rozdiel medzi jazykovými verziami. Pri výklade článku 109 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 by sa malo vychádzať z predpokladu, že toto ustanovenie je založené na tom istom pojme prekážka začatej veci ako článok 27 ods. 1 nariadenia Brusel I – zahŕňajúci trojstupňový test totožnosti účastníkov konania, zhodnosti dôvodu a predmetu návrhov. ( 13 )

36.

Rozdiel medzi pravidlami týkajúcimi sa prekážky začatej veci v uvedenom článku 109 a týmito pravidlami v nariadení Brusel I spočíva v tom, že v prvom prípade je podmienka týkajúca sa zhodnosti žalôb, napriek rozdielnemu právnemu základu týchto žalôb – jednej podanej na základe ochrannej známky Európskej únie a druhej podanej na základe národnej ochrannej známky – splnená tam, kde sú príslušné ochranné známky zhodné a platné pre rovnaké tovary alebo služby.

37.

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že účastníkom druhého konania začatého v tejto veci je žalovaná, ktorá nebola žalovanou v prvom konaní, konkrétne nemecká dcérska spoločnosť skupiny tvorenej žalovanými vo veci samej v prvom a druhom rade.

38.

Treba teda preskúmať, či boli obe žaloby podané proti rovnakým účastníkom konania.

39.

Ak sa totiž účastníci súčasne prebiehajúcich konaní prekrývajú len čiastočne, je súd, ktorý nebol príslušný ako prvý, povinný odmietnuť svoju právomoc len v rozsahu, v akom sú účastníci oboch konaní rovnakí, takže konanie medzi ostatnými účastníkmi môže pokračovať. ( 14 )

40.

Totožnosť účastníkov konania v zásade predpokladá, že ide o rovnaké osoby.

41.

V určitých výnimočných prípadoch však môže byť táto podmienka splnená dokonca aj vtedy, keď sú účastníkmi súčasne prebiehajúcich konaní rozdielne osoby.

42.

Súdny dvor totiž uznal, že nemožno vylúčiť, že záujmy dvoch účastníkov konania možno považovať za zhodné a neoddeliteľné vo vzťahu k predmetu dvoch sporov do takej miery, že na účely uplatnenia pravidiel týkajúcich sa prekážky začatej veci je týchto účastníkov potrebné považovať za jedného a toho istého účastníka. ( 15 )

43.

Domnievam sa, že takýto výnimočný prípad nastáva v prípade dvoch paralelne podaných žalôb pre porušenie práv, ako sú žaloby v prejednávanej veci, ktoré sa týkajú rovnakého označenia používaného ekonomicky prepojenými spoločnosťami.

44.

V rámci skupiny spoločností musí byť totiž kontrolou na právami duševného vlastníctva vrátane práv z ochranných známok poverená niektorá z právnických osôb, často spoločnosť stojaca na čele skupiny, hoci v praxi môžu označenia jednotným spôsobom používať všetky spoločnosti v skupine.

45.

Za daných okolností sa záujmy dotknutých spoločností, hoci ide o rozdielne osoby, vyznačujú takou jednotnosťou, že z hľadiska cieľa zabrániť protichodným rozsudkom vo veciach ochranných známok sa príslušné spoločnosti môžu považovať za jedného a toho istého účastníka konania. ( 16 )

46.

Domnievam sa preto, že za okolností, ako sú okolnosti v prejednávanej veci, by sa dve paralelné žaloby pre porušenie práv – jedna proti materskej spoločnosti a druhá proti tej istej spoločnosti a jej dcérskej spoločnosti – mali považovať za žaloby podané proti tým istým účastníkom tam, kde je predmetom týchto žalôb používanie rovnakého označenia ekonomicky prepojenými spoločnosťami. Uplatnenie týchto úvah na spor vo veci samej bude samozrejme prináležať vnútroštátnemu súdu.

47.

Ako som už uviedol, článok 109 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 je založený na tom istom pojme „prekážka začatej veci“ ako článok 27 ods. 1 nariadenia Brusel I.

48.

Z judikatúry týkajúcej sa tohto posledného uvedeného nariadenia vyplýva, že žaloby spadajúce pod pravidlo o prekážke začatej veci musia mať rovnaký „dôvod“, čiže rovnaký vecný a právny základ ( 17 ), a rovnaký „predmet“, čiže musia sledovať rovnaký cieľ ( 18 ).

49.

Žaloby tak nemusia byť „zhodné“ v pravom zmysle slova, ale pokiaľ ide o ich dôvod a predmet, musia sa prekrývať. ( 19 )

50.

Podľa môjho názoru sa článok 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 zakladá na rovnakých kritériách v rozsahu, v akom stanovuje, že sa uplatňuje na žaloby pre porušenie práv zahŕňajúce rovnaký dôvod žaloby a podané na základe zhodných národných ochranných známok a ochranných známok Európskej únie.

51.

Pokiaľ ide v prejednávanej veci o dôvody žalôb, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že obe žaloby spočívajú na právnych základoch, ktoré sú prispôsobené účelom pravidla o prekážke začatej veci uvedeného v článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009, a teda na výlučných právach vyplývajúcich z národných ochranných známok a ochrannej známky Európskej únie, ktoré sú zhodné.

52.

Okrem toho sú predmetom oboch konaní rovnaké skutkové okolnosti, ktoré sa do určitej miery prekrývajú tým, že súvisia s používaním označenia „Merck“ na rovnakých internetových stránkach.

53.

Ťažkosti s výkladom spojené s prejednávaným sporom sa týkajú územného aspektu uvedených žalôb.

54.

Hoci obe žaloby smerujú k zákazu používania rovnakého označenia, rozsah zistenia porušenia práv pri oboch žalobách, ako aj územné účinky zákazov sa prekrývajú iba čiastočne.

55.

Za okolností prejednávanej veci je tak právomoc súdu konajúceho o prvej žalobe, ktorá bola podaná na základe národnej ochrannej známky, obmedzená na Spojené kráľovstvo, kým druhá žaloba bola podaná na súd pre ochranné známky Európskej únie na základe článku 97 ods. 1 až 4 nariadenia č. 207/2009, pričom tento súd má právomoc posúdiť existenciu porušenia práv na území ktoréhokoľvek členského štátu a vydať zákaz vzťahujúci sa na celú Úniu.

56.

Aký dopad má tento rozdiel na posúdenie toho, či je dôvod a predmet oboch žalôb zhodný?

57.

Názory účastníkov konania sú v tomto smere rovnaké. Žalobkyňa vo veci samej sa domnieva, že rozdiel v územnom rozsahu medzi oboma žalobami vylučuje, aby sa mohlo dospieť k záveru, že ich dôvod a predmet sú zhodné. Žalované vo veci samej zasa tvrdia, že daná situácia je predmetom dvoch žalôb, ktoré sú na účely uplatnenia článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 zhodné.

58.

Komisia uvádza, že podmienka zhodnosti „dôvodu žaloby“ sa musí vzťahovať na porušenie rovnakých ochranných známok na území rovnakých členských štátov. Pojem „zahŕňajúce rovnaký dôvod žaloby“ by sa podľa jej názoru mal vykladať v kontexte článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 ako vzťahujúci sa na obe žaloby, v ktorých sa uvádza nielen porušenie zhodných ochranných známok, ale aj rovnaké územie.

59.

Podotýkam, že otázka, ktorá vznikla v súvislosti s prejednávaným sporom, sa týka problematiky, na ktorú existujú v právnickej literatúre dva názory.

60.

Podľa prvého názoru článok 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 bráni druhej žalobe pre porušenie zhodnej ochrannej známky, a to nezávisle od územných aspektov oboch žalôb. Inými slovami, toto ustanovenie vyžaduje, aby súd, ktorý nezačal konať ako prvý o žalobe na základe ochrannej známky Európskej únie, odmietol svoju právomoc aj vtedy, keď je prvá žaloba založená na národnej ochrannej známke, a týka sa teda konštatovania porušenia práv obmedzeného na územie dotknutého členského štátu. ( 20 )

61.

Podľa druhého názoru sú dva akty porušenia uvádzané v rámci simultánnych žalôb, jednej na základe národnej ochrannej známky a druhej na základe ochrannej známky Európskej únie, identické len vtedy, keď sa skutkové okolnosti týkajú rovnakého územia. Súd pre ochranné známky Európskej únie nie je povinný odmietnuť svoju právomoc v rozsahu, v akom je územný rozsah sporu, ktorý prejednáva, širší ako rozsah sporu prejednávaného pred vnútroštátnym súdom, ktorý bol príslušný ako prvý. ( 21 ) Rovnaké pochybnosti týkajúce sa oboch výkladov článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 sa premietajú tiež do niektorých vnútroštátnych rozsudkov. ( 22 )

62.

Oba uvedené názory sa zhodujú v tom, že formulácia článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 je problematická. Ponímaná v širšom zmysle odhaľuje medzeru v právnej ochrane majiteľa ochrannej známky Európskej únie. Majiteľovi takejto ochrannej známky znemožňuje podať žalobu smerujúcu k ochrane jeho práv na európskej úrovni z dôvodu súčasne prebiehajúceho konania o žalobe podanej na základe národnej ochrannej známky, o ktorej koná súd, ktorý má právomoc rozhodnúť o porušení práv obmedzenom na územie iba jedného členského štátu. ( 23 )

63.

Podľa môjho názoru je na rozptýlenie pochybností týkajúcich sa výkladu uvedeného ustanovenia potrebné vychádzať z jeho logiky.

64.

Cieľ sledovaný článkom 109 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 vyplýva zo vzťahu súvislosti medzi dvoma zásadami, a síce zásadou jednotného charakteru ochrannej známky Európskej únie a zásadou koexistencie tejto ochrannej známky s národnými ochrannými známkami, ktorý vedie k potrebe zabrániť protichodným rozsudkom.

65.

Súvislosť medzi týmito zásadami je zrejmá z cieľov opísaných v odôvodneniach 16 a 17 nariadenia č. 207/2009. Podľa týchto odôvodnení sa účinky rozhodnutí o platnosti ochranných známok Európskej únie a porušení práv z nich vyplývajúcich musia vzťahovať na celé územie Únie. Treba však zabrániť tomu, aby dochádzalo k vyhlasovaniu protichodných rozsudkov o žalobách, ktoré sa podávajú z dôvodu tých istých skutkov na základe ochrannej známky Európskej únie a paralelných národných ochranných známok. ( 24 )

66.

Súvislosť medzi uvedenými dvoma cieľmi by však bola ohrozená, ak by sa musel uplatňovať široký výklad článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 v tom zmysle, že by majiteľovi ochrannej známky Európskej únie bránil domáhať sa celoeurópskeho účinku takejto ochrannej známky z dôvodu existencie súčasne prebiehajúcej žaloby, podanej na základe národnej ochrannej známky, ktorá sa týka porušenia práv na užšie vymedzenom území. Takýto výklad by dozaista prispel k presadzovaniu cieľa zabrániť protichodným rozsudkom, ale ohrozil by cieľ zabezpečiť, aby sa účinky rozhodnutí o porušení ochrannej známky Európskej únie vzťahovali na celé územie Únie.

67.

Naopak rovnováha medzi uvedenými dvoma cieľmi sa môže zabezpečiť v plnom rozsahu, ak sa bude článok 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje iba na súčasne prebiehajúce konania o žalobách, ktorých územné aspekty sa prekrývajú. Takýto výklad totiž zaručuje jednak to, že majiteľ ochrannej známky Európskej únie bude môcť chrániť svoje práva na celoeurópskej úrovni, a to aj v prípade existencie súčasne prebiehajúceho konania o žalobe podanej na základe národnej ochrannej známky. Okrem toho umožňuje zabrániť aj protichodným rozsudkom vzhľadom na to, že územnú právomoc súdov konajúcich o žalobách na základe národných ochranných známok a ochrannej známky Európskej únie možno jasne vymedziť.

68.

Preto sa domnievam, že ak je prvá žaloba podaná na základe národnej ochrannej známky pre porušenie práv na území príslušného členského štátu a druhá na základe ochrannej známky Európskej únie pre porušenie práv v tomto členskom štáte, ale tiež na iných častiach územia Únie, tak sa obe žaloby prekrývajú len čiastočne, pokiaľ ide o porušenie práv na území, na ktorom je táto ochranná známka predmetom ochrany.

69.

Táto úvaha je podľa môjho názoru podporená všeobecnejším prístupom, na ktorom je založené uplatňovanie článku 27 nariadenia Brusel I.

70.

V kontexte článku 27 uvedeného nariadenia je totožnosť dôvodu a predmetu veci potrebné preskúmať najmä z hľadiska potenciálnych účinkov budúceho rozhodnutia súdu, ktorý začal konať ako prvý. Treba si teda položiť otázku, či účastník v prvom konaní môže ešte niečo získať v druhom konaní, ak v prvom konaní vyhrá alebo prehrá. ( 25 )

71.

Odmietnutie svojej právomoci z dôvodu prekážky začatej veci je teda vhodné len vtedy, keď sa potenciálne účinky rozsudkov v oboch konaniach prekrývajú. Ak táto zásada platí pre článok 27 nariadenia Brusel I, musí platiť aj pre článok 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009. ( 26 )

72.

Ak súd, ktorý rovnako ako v prejednávanej veci začal konať ako prvý, rozhoduje o porušení národnej ochrannej známky, tak skutočnosť, že majiteľ ochrannej známky Európskej únie vyhral v prvom konaní, mu nezabezpečí tak širokú ochranu ako je ochrana, ktorej sa domáha v druhom konaní na základe ochrannej známky Európskej únie.

73.

Článok 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 má samozrejme takisto za cieľ predísť situáciám, keď by majiteľ paralelných ochranných známok – ochrannej známky Európskej únie a zhodnej národnej ochrannej známky – mohol podať žalobu na dva súdy v rôznych členských štátoch pre rovnaké porušenie svojich práv.

74.

Podotýkam však, že nemožno vychádzať z predpokladu takéhoto zneužitia konaní. Okrem toho nemožno vylúčiť, že majiteľ paralelných ochranných známok bude v určitých situáciách objektívne nútený domáhať sa svojich práv v dvoch súčasne prebiehajúcich konaniach. Tak je to podľa všetkého aj v prejednávanej veci, pretože porušenie práv týkajúce sa územia Spojeného kráľovstva sa musí preskúmať spoločne so sporom vyplývajúcim zo zmluvy, ktorý vznikol na základe dohody o koexistencii z 1. januára 1970.

75.

Nakoniec výklad, ktorý navrhujem, je podľa môjho názoru podporený ešte zásadnejšími úvahami, ktoré sú založené na zásade účinnej súdnej ochrany zakotvenej v článku 47 Charty základných práv Európskej únie.

76.

V tejto súvislosti som si vedomý toho, že odvolávanie sa na Chartu základných práv v zásade nemôže vyústiť do zmeny pôsobnosti pravidiel o prekážke začatej veci alebo všeobecne pravidiel určenia príslušného súdu. ( 27 ) Ak však dotknuté ustanovenie možno vykladať dvoma spôsobmi, podľa môjho názoru si treba zvoliť taký spôsob, ktorý umožní zabezpečiť riešenie vychádzajúce zo zásady účinnej súdnej ochrany. Ak by sa mal však článok 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 vykladať tak, že od súdu pre ochranné známky Európskej únie vyžaduje, aby v prípade súčasne prebiehajúceho konania na súde s užšou územnou právomocou odmietol svoju právomoc, súdna ochrana práv majiteľa ochrannej známky Európskej únie by mohla byť ohrozená.

77.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody sa domnievam, že článok 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 treba vykladať v tom zmysle, že predmet a dôvod oboch žalôb pre porušenie práv v tej istej veci, pričom prvá bola podaná na základe národnej ochrannej známky pre porušenie práv na území členského štátu a druhá na základe ochrannej známky Európskej únie pre porušenie práv na celom území Únie, sa prekrývajú len čiastočne vo vzťahu k územiu členského štátu, v ktorom je táto národná ochranná známka predmetom ochrany.

78.

Akú povinnosť má podľa článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 súd, ktorý nebol príslušný ako prvý, za predpokladu, že sa žaloby pre porušenie práv prekrývajú len čiastočne?

79.

V prípadoch čiastočného prekrývania dvoch konaní je súd, ktorý nebol príslušný ako prvý, v zásade povinný odmietnuť svoju právomoc len vtedy, keď je to potrebné na zabránenie takémuto prekrývaniu. ( 28 )

80.

To samozrejme predpokladá, že takéto čiastočné odmietnutie právomoci je so zreteľom na povahu druhého konania možné.

81.

V tejto súvislosti poznamenávam, že Súdny dvor už stanovil zásady, ktoré umožňujú súdu pre ochranné známky Európskej únie vo výnimočných prípadoch obmedziť územné účinky rozsudku v konaní o porušení práv, a to v dvoch prípadoch, po prvé v prípade, keď žalobca zúžil územnú pôsobnosť svojej žaloby v rámci vykonávania svojho práva stanoviť rozsah žaloby, a po druhé v prípade, keď súd pre ochranné známky Európskej únie na základe dôkazov, ktoré mu žalovaný v zásade musí predložiť, dospel k záveru, že pri používaní dotknutého označenia neexistuje pravdepodobnosť zámeny s ochrannou známkou Európskej únie na presne vymedzenej časti územia Únie. ( 29 )

82.

Pripadá mi vhodné doplniť tretí prípad obmedzenia územnej pôsobnosti rozsudku vydaného v konaní o porušení ochrannej známky Európskej únie. Tento prípad nastáva vtedy, keď súd pre ochranné známky Európskej únie, ktorý nebol príslušný ako prvý, musel čiastočne odmietnuť svoju právomoc, aby obmedzil rozsah súčasne prebiehajúcich konaní o žalobách podaných na základe národných ochranných známok a ochranných známok Európskej únie.

83.

Okrem toho sa domnievam, že zodpovednosť za vymedzenie svojej územnej právomoci s cieľom predísť situácii prekážky začatej veci prináleží súdu, ktorý nebol príslušný ako prvý, a nie účastníkom sporov.

84.

Táto úvaha vyplýva tak z úlohy súdu pri určení územnej právomoci, ako aj z mechanizmu pravidiel o prekážke začatej veci, ktoré stanovujú prerušenie konania a následne odmietnutie právomoci, ak nastala prekážka začatej veci. Takisto sa premietla do znenia článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009, ktorý vyžaduje, aby súd, ktorý nebol príslušný ako prvý, aj bez návrhu odmietol svoju právomoc.

85.

Vzhľadom na uvedené sa domnievam, že článok 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 treba vykladať v tom zmysle, že ak sa súčasne prebiehajúce konania o žalobách podaných na základe národnej ochrannej známky a ochrannej známky Európskej únie čiastočne prekrývajú z hľadiska územia, na ktorom je národná ochranná známka chránená, musí súd pre ochranné známky Európskej únie, pokiaľ nebol príslušný ako prvý, aj bez návrhu odmietnuť svoju právomoc pre časť žaloby týkajúcej sa územia, v prípade ktorého sa žaloby prekrývajú.

86.

So zreteľom na predchádzajúcu analýzu nie je potrebné odpovedať na piatu až šiestu prejudiciálnu otázku. Tieto otázky subsidiárne v krátkosti preskúmam pre prípad, že by Súdny dvor považoval za užitočné na ne odpovedať.

87.

Svojou piatou a šiestou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či čiastočné späťvzatie žaloby pre porušenie práv na území Spojeného kráľovstva žalobkyňou možno zohľadniť s cieľom uplatnenia článku 109 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009.

88.

Na úvod by som chcel poznamenať, že žalované vo veci samej uvádzajú, že predmetné späťvzatie nie je účinné z hľadiska vnútroštátnych procesných pravidiel, podľa ktorých ak má mať späťvzatie jednostranný účinok, musí k nemu dôjsť ešte pred pojednávaním. Je to však vec vnútroštátneho procesného práva, ktorá nepatrí do pôsobnosti Súdneho dvora. Obmedzím sa preto na preskúmanie účinkov späťvzatia z hľadiska článku 109 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009.

89.

Žalobkyňa vo veci samej v tejto súvislosti tvrdí, že späťvzatie žaloby v prejednávanej veci odstraňuje prekrývanie oboch konaní, takže už neexistuje situácia prekážky začatej veci. Žalované vo veci samej zasa tvrdia, že situácia prekážky začatej veci sa musí posúdiť na začiatku konania, takže späťvzatie v priebehu konania nemožno vziať do úvahy.

90.

Podľa mojich znalostí Súdny dvor ešte nemal príležitosť rozhodovať o dôsledkoch späťvzatia žaloby pre uplatnenie pravidiel o prekážke začatej veci. ( 30 )

91.

Je síce pravda, že keďže sa pravidlá o prekážke začatej veci týkajú právomoci konajúceho súdu, rozhodnutie v tomto ohľade musí byť v zásade prijaté so zreteľom na situáciu v čase podania žaloby.

92.

Táto úvaha by však mala byť v súlade s cieľom príslušných pravidiel, ktoré majú zamedziť protichodným rozsudkom. Ak v dôsledku prekážky, ktorá vznikla v priebehu konania, už neexistuje riziko rozporu, treba na ňu prihliadnuť pri uplatňovaní pravidiel o prekážke začatej veci. ( 31 )

93.

Preto sa domnievam, že ak sa vzhľadom na čiastočné späťvzatie, ku ktorému právoplatne došlo v rámci druhého konania, nemôžu súčasne podané žaloby pre porušenie považovať za zhodné, treba na to prihliadnuť pri uplatňovaní článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009.

94.

Siedmou prejudiciálnou otázkou chce vnútroštátny súd požiadať o objasnenie rozlišovania prípadov uvedených v článku 109 ods. 1 písm. a) a b) nariadenia č. 207/2009.

95.

Hoci relevantnosť tohto aspektu nie je v rozhodnutí vnútroštátneho súdu jasne formulovaná, tvrdenia účastníkov konania vo veci samej vedú k diskusii o tom, či sa článok 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 uplatní v prípade, že ochranná známka Európskej únie, ktorá je predmetom konania na súde, ktorý nebol príslušný ako prvý, bola zapísaná tiež pre doplnkové výrobky a služby vo vzťahu k národnej ochrannej známke, ktorá je predmetom prvého konania.

96.

V tejto súvislosti by bolo zrejme vhodné, ako správne poznamenáva Komisia, zistiť na účely uplatnenia článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009, či sa žaloby, o ktorých konajú oba súdy, týkajú v príslušných prípadoch porušenia národnej ochrannej známky a ochrannej známky Európskej únie vo vzťahu k rovnakým výrobkom alebo službám. Hoci porušenie práv súvisiacich s doplnkovými výrobkami alebo službami je namietané len pred súdom, ktorý nebol príslušný ako prvý, predmet oboch vecí sa prekrýva len čiastočne, takže musí pripadať do úvahy čiastočné odmietnutie právomoci.

97.

Ako som už uviedol, tento aspekt nie je relevantný v prípade, že Súdny dvor prijme moje návrhy na odpovede na prvé štyri prejudiciálne otázky.

98.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Landgericht Hamburg (Krajinský súd Hamburg, Nemecko), takto:

Článok 109 ods. 1 písm. a) nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva treba vykladať v tom zmysle, že ak sú dve žaloby pre porušenie práv podané na súdoch rôznych členských štátov, jedna na základe národnej ochrannej známky pre porušenie práv na území členského štátu a druhá na základe ochrannej známky Európskej únie pre porušenie práv vo vzťahu k celému územiu Únie, tak sa tieto žaloby prekrývajú len čiastočne v rozsahu, v akom sa týkajú územia tohto členského štátu.

Ak súd pre ochranné známky Európskej únie nebol príslušný ako prvý, musí aj bez návrhu odmietnuť svoju právomoc vo vzťahu k časti žaloby týkajúcej sa územia, v prípade ktorého sa žaloby prekrývajú.