1

Dňa 1. septembra 2011 bola Írsku doručená v súlade s článkom 7 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1107/2009 z 21. októbra 2009 o uvádzaní prípravkov na ochranu rastlín na trh a o zrušení smerníc Rady 79/117/EHS a 91/414/EHS (Ú. v. EÚ L 309, 2009, s. 1) žiadosť o schválenie účinnej látky sulfoxaflor.

2

Írsko 23. novembra 2012 predložilo Európskej komisii návrh hodnotiacej správy, ktorej cieľom bolo posúdiť, či možno očakávať, že účinná látka splní kritériá schválenia stanovené v článku 4 nariadenia č. 1107/2009.

3

Európsky úrad pre bezpečnosť potravín (EFSA) vyzval podľa článku 12 ods. 3 nariadenia č. 1107/2009 žiadateľa o schválenie, aby predložil dodatočné informácie. Írsko v januári 2014 predložilo EFSA posúdenie dodatočných informácií vo forme aktualizovaného návrhu hodnotiacej správy.

4

EFSA 12. mája 2014 zverejnil svoje závery partnerského preskúmania hodnotenia rizika spojeného s účinnou látkou sulfoxaflor z hľadiska jej používania ako pesticídu v rámci nariadenia č. 1107/2009. Nové znenie týchto záverov zverejnil EFSA 11. marca 2015.

5

Komisia 11. decembra 2014 predložila Stálemu výboru pre rastliny, zvieratá, potraviny a krmivá revíznu správu o sulfoxaflore a návrh nariadenia, ktorým sa táto účinná látka schvaľuje.

6

Komisia 27. júla 2015 prijala vykonávacie nariadenie (EÚ) 2015/1295, ktorým sa v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1107/2009 o uvádzaní prípravkov na ochranu rastlín na trh schvaľuje účinná látka sulfoxaflor a ktorým sa mení príloha k vykonávaciemu nariadeniu Komisie (EÚ) č. 540/2011 (Ú. v. EÚ L 199, 2015, s. 8) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

7

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 22. októbra 2015 žalobkyne Pesticide Action Network Europe (PAN Europe), Bee Life European Beekeeping Coordination (Bee Life) a Unione nazionale associazioni apicoltori italiani (Unaapi) podali prejednávanú žalobu.

8

Samostatným podaním podaným do kancelárie Všeobecného súdu 25. januára 2002 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti podľa článku 130 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Žalobkyne predložili svoje pripomienky k tejto námietke 11. marca 2016.

9

Podaniami podanými do kancelárie Všeobecného súdu 31. marca a 5. apríla 2016 European Crop Protection Association (ECPA), ako aj Dow AgroSciences Ltd a Dow AgroSciences Iberica SA podali návrh na vstup vedľajšieho účastníka do tohto konania na podporu návrhov Komisie.

10

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

11

Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

12

Podľa 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu ak žalovaný o to žiada, Všeobecný súd rozhodne o neprípustnosti žaloby alebo nepríslušnosti súdu pred prejednaním veci samej.

13

V tomto prípade podľa článku 130 ods. 7 svojho rokovacieho poriadku Všeobecný súd čo najskôr rozhodne o žiadosti samostatne, alebo ak to odôvodňujú osobitné okolnosti, jej preskúmanie spojí na spoločné konanie o veci samej.

14

V prejednávanej veci sa Všeobecný súd považuje za dostatočne oboznámený so spisovým materiálom a rozhodol, že nie je potrebné pokračovať v konaní.

15

Komisia spochybňuje aktívnu legitimáciu žalobkýň z niekoľkých hľadísk. Tvrdí, že napadnutý akt sa jednak netýka priamo žalobkýň a jednak sa ich netýka osobne a že vyžaduje vykonávacie opatrenia.

16

Podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže za podmienok ustanovených v prvom a druhom odseku podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia.

17

Je zrejmé, že napadnutý akt nie je určený žalobkyniam. Žalobkyne teda môžu mať aktívnu legitimáciu len na základe druhého alebo tretieho predpokladu uvedeného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ. Keďže tieto dva predpoklady vychádzajú z toho, že sa napadnutý akt týka priamo žalobkýň, treba najskôr preskúmať túto podmienku.

18

Pokiaľ ide o priamu dotknutosť, podľa ustálenej judikatúry táto podmienka vyžaduje po prvé, aby predmetné opatrenie priamo ovplyvňovalo právne postavenie jednotlivca, a po druhé, aby neponechávalo nijaký priestor na voľnú úvahu osobám, ktorým je toto opatrenie určené a ktoré sú poverené jeho vykonaním, keďže má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie, a to bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení (rozsudky z 5. mája 1998, Dreyfus/Komisia, C‑386/96 P, EU:C:1998:193, bod 43; z 29. júna 2004, Front national/Parlament, C‑486/01 P, EU:C:2004:394, bod 34, a z 10. septembra 2009, Komisia/Ente per le Ville vesuviane a Ente per le Ville vesuviane/Komisia, C‑445/07 P a C‑455/07 P, EU:C:2009:529, bod 45).

19

Okrem toho hoci je pravda, ako uvádzajú žalobkyne, že článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ nie je kópiou pôvodného článku 230 štvrtého odseku ES, nič to nemení na tom, že sa naďalej uplatní judikatúra uvedená v bode 18 vyššie aj na prejednávanú vec, keďže podmienka priamej dotknutosti stanovená v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ nebola zmenená (pozri v tomto zmysle uznesenie z 9. júla 2013, Regione Puglia/Komisia, C‑586/11 P, neuverejnené, EU:C:2013:459, bod 31; z 15. júna 2011, Ax/Rada, T‑259/10, neuverejnené, EU:T:2011:274, bod 21, a z 12. októbra 2011, GS/Parlament a Rada, T‑149/11, neuverejnené, EU:T:2011:590, bod 19).

20

Komisia v tejto súvislosti po prvé tvrdí, že mechanizmus vytvorený právnym rámcom uplatniteľným v prejednávanej veci vylučuje, že by sa napadnutý akt mohol týkať priamo žalobkýň. Členské štáty predovšetkým nekonajú v rámci povoľovacieho postupu automaticky; naopak, majú značnú diskrečnú právomoc a rozhodovací priestor, najmä pokiaľ ide o komplexné odborné posúdenie a určenie podmienok autorizácie, ktoré sú špecifické pre situáciu na ich území a v oblasti, do ktorej patria.

21

Komisia po druhé uvádza, že aj keby členský štát v budúcnosti udelil autorizáciu pre prípravok na ochranu rastlín obsahujúci sulfoxaflor, možný vplyv tejto autorizácie na postavenie žalobkýň by mal iba faktickú povahu a ich práva a povinnosti, a teda ich právne postavenie by tým neboli nijako dotknuté.

22

Žalobkyne po prvé tvrdia, že schválenie účinnej látky sulfoxaflor napadnutým nariadením má priame právne účinky.

23

Žalobkyne po druhé tvrdia, že z judikatúry súdov Únie vyplýva, že jednotlivcov treba považovať za priamo dotknutých aktom nielen v prípade, ak tento akt priamo ovplyvňuje ich právne postavenie, ale aj vtedy, keď priamo ovplyvňuje ich faktické postavenie.

24

Účelom napadnutého aktu je schválenie – za predpokladu splnenia určitých podmienok – účinnej látky sulfoxaflor ako zložky prípravkov na ochranu rastlín podľa nariadenia č. 1107/2009 a zaradenie tejto látky do prílohy k vykonávaciemu nariadeniu Komisie (EÚ) č. 540/2011 z 25. mája 2011, ktorým sa vykonáva nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1107/2009, pokiaľ ide o zoznam schválených účinných látok (Ú. v. EÚ L 153, 2011, s. 1).

25

Právnym dôsledkom schválenia sulfoxafloru a jeho zaradenia do zoznamu schválených účinných látok za predpokladu splnenia súboru ďalších podmienok stanovených v článku 29 nariadenia č. 1107/2009 je umožniť a povoliť členským štátom uvedenie prípravkov na ochranu rastlín obsahujúcich sulfoxaflor na trh, pokiaľ bola v tomto zmysle podaná žiadosť.

26

Napadnutý akt má teda priamy vplyv v zmysle judikatúry uvedenej v bode 18 vyššie na právne postavenie členských štátov, ako aj na právne postavenie prípadných žiadateľov o povolenie na uvedenie prípravkov na ochranu rastlín obsahujúcich sulfoxaflor na trh.

27

Žiadne z tvrdení žalobkýň však nemôže spochybniť záver, podľa ktorého nie je účelom ani dôsledkom napadnutého aktu priznanie práv alebo uloženie povinností iným subjektom než členským štátom a prípadným žiadateľom o povolenie na uvedenie na trh.

28

Žalobkyne tvrdia, že schválenie účinnej látky sulfoxaflor napadnutým nariadením má priame právne účinky na členov Unaapi tým, že s konečnou platnosťou určuje napríklad prijateľné úrovne expozície a požiadavky na zmiernenie rizika. Vzhľadom na škodlivý účinok sulfoxafloru na včely by tak jeho schválenie predstavovalo hrozbu pre výrobnú činnosť vykonávanú včelármi, a teda by malo právne účinky na ich právo na vlastníctvo a ich právo podnikať.

29

V tejto súvislosti zo spisovej dokumentácie vyplýva, že Unaapi je združenie talianskych včelárov, ktorého cieľom je podporovať, chrániť a v každom ohľade presadzovať talianske včelárstvo pomocou, koordináciou a zastúpením včelárov a včelárskych združení, ktorých sú jeho členmi. Unaapi predovšetkým zastupuje záujmy včelárov pred inštitúciami a správnymi orgánmi na vnútroštátnej a medzinárodnej úrovni.

30

V tomto kontexte treba pripomenúť, že žaloby podané takými reprezentatívnymi združeniami ako Unaapi, sú podľa judikatúry prípustné najmä vtedy, keď tieto združenia zastupujú záujmy svojich členov, ktorí by sami boli oprávnení podať žalobu (pozri v tomto zmysle uznesenie z 30. septembra 1997, Federolio/Komisia, T‑122/96, EU:T:1997:142, bod 61; z 28. júna 2005, FederDoc a i./Komisia, T‑170/04, EU:T:2005:257, bod 49, a rozsudok z 18. marca 2010, Forum 187/Komisia, T‑189/08, EU:T:2010:99, bod 58). V prejednávanej veci treba teda overiť, či sú členovia Unaapi priamo dotknutí napadnutým aktom.

31

Pokiaľ ide ďalej o údajné právne účinky na právo členov Unaapi na vlastníctvo a na právo podnikať, žalobkyne sa odvolávajú na to, že schválenie sulfoxafloru predstavuje hrozbu pre ich výrobnú činnosť.

32

V tejto súvislosti stačí po prvé poukázať na to, že aj keby použitie prípravkov na ochranu rastlín obsahujúcich sulfoxaflor mohlo skutočne ohroziť obchodné činnosti členov Unaapi, tieto hospodárske dôsledky sa netýkajú ich právneho postavenia, ale iba faktického postavenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. júna 2000, Salamander a i./Parlament a Rada, T‑172/98 a T‑175/98 až T‑177/98, EU:T:2000:168, bod 62, a uznesenie z 11. júla 2005, Bonino a i./Parlament a Rada, T‑40/04, EU:T:2005:279, bod 56).

33

Po druhé treba pripomenúť, že táto údajná hrozba predpokladá aj autorizáciu prípravku na ochranu rastlín obsahujúceho sulfoxaflor členským štátom. Ako pritom Komisia správne zdôraznila, udelenie takejto autorizácie nie je automatickým dôsledkom schválenia sulfoxafloru. Členské štáty majú totiž v rámci preskúmavania požiadaviek na autorizáciu stanovených v článku 29 nariadenia č. 1107/2009 značný priestor na voľnú úvahu a rozhodovací priestor. Okrem toho rubrika „Osobitné ustanovenia“ prílohy k vykonávaciemu nariadeniu č. 540/2011, zmenenej a doplnenej napadnutým aktom, obsahuje dodatočné a osobitné kritériá posúdenia členským štátom, ktorému bola predložená žiadosť o autorizáciu. Ako uviedla Komisia, riziko pre včely bude závisieť od podmienok používania daného výrobku, ktoré sa stanovia v povoleniach vydaných členskými štátmi. Dotknutosť práva členov Unaapi na vlastníctvo a dotknutosť ich práva podnikať napadnutým aktom, aj keby sa dotknutosť mala kvalifikovať ako právna, teda v žiadnom prípade nemôže byť kvalifikovaná ako priama.

34

Z rovnakého dôvodu treba takisto odmietnuť vyjadrenia žalobkyne založené na údajnom zohľadnení, najmä judikatúrou týkajúcou sa štátnej pomoci, čisto faktickej dotknutosti v rámci priamej dotknutosti.

35

Rovnaké úvahy platia pre prijateľné úrovne expozície a podmienky zmiernenia rizika, o ktorých žalobkyne tvrdia, že sú napadnutým aktom určené s konečnou platnosťou. Tieto úrovne a tieto podmienky – za predpokladu, že skutočne môžu ohroziť podnikanie a včelstvá patriace členom Unaapi – totiž môžu konkrétne vyvolávať takéto účinky len v prípade, ktorý je neistý, keď členské štáty povolia prípravky na ochranu rastlín obsahujúce sulfoxaflor.

36

Členovia Unaapi sa teda na účely tvrdenia, že sú priamo dotknutí napadnutým aktom, nemôžu opierať o údajný zásah do ich práva na vlastníctvo a práva podnikať.

37

Žalobkyne tvrdia, že napadnutý akt má priamy vplyv na ciele sledované európskou kampaňou na ochranu včiel proti škodlivým insekticídom, ako je sulfoxaflor, ktorú vedú PAN Europe a Bee Life, a z tohto dôvodu sa priamo dotýka týchto dvoch žalobkýň.

38

V tejto súvislosti zo žaloby v prvom rade vyplýva, že PAN Europe je paneurópska organizácia na ochranu životného prostredia, ktorá pôsobí v 24 krajinách, z ktorých 21 sú členmi Únie. Podľa svojich stanov má za cieľ predovšetkým podporovať činnosti zamerané na zníženie alebo zrušenie používania pesticídov. Zo spisu ďalej vyplýva, že Bee Life je organizácia na ochranu životného prostredia. Podľa svojich stanov má tak predovšetkým za cieľ odhaľovať a riešiť environmentálne problémy opeľujúceho hmyzu, osobitne medonosných včiel, a usilovať o lepšiu ochranu životného prostredia, najmä o poľnohospodárstvo zlučiteľné s dobrými životnými podmienkami opeľovačov, a biodiverzity.

39

Okrem toho treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musia mať takéto organizácie na ochranu životného prostredia, ako sú PAN Europe a Bee Life, možnosť účinnej súdnej ochrany práv, ktoré im vyplývajú z právneho poriadku Únie, pričom právo na takúto ochranu nemôže spochybniť podmienky stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ pre všetky fyzické či právnické osoby (pozri uznesenie z 24. septembra 2009, Município de Gondomar/Komisia, C‑501/08 P, neuverejnené, EU:C:2009:580, bod 38 a citovanú judikatúru; uznesenie z 13. marca 2015, European Coalition to End Animal Experiments/ECHA, T‑673/13, EU:T:2015:167, bod 63).

40

V prejednávanej veci stačí konštatovať, že napadnutý akt sa nedotýka práva PAN Europe a Bee Life viesť kampane zamerané na sledovanie akéhokoľvek environmentálneho cieľa, ktorý si môžu zvoliť, a naopak organizácie na ochranu životného prostredia nemajú v právnom poriadku Únie žiadne právo na to, aby ciele ich kampaní neboli ovplyvňované aktmi Únie. Ak má teda napadnutý akt dôsledky pre cieľ kampane vedenej organizáciami PAN Europe a Bee Life, v každom prípade ide len o faktické, a nie právne dôsledky.

41

Na druhej strane ako už bolo uvedené vyššie, keďže skutočné používanie prípravkov na ochranu rastlín obsahujúcich sulfoxaflor závisí na neistej autorizácii takýchto výrobkov členskými štátmi, prípadné dôsledky napadnutého aktu pre ciele kampane organizácií PAN Europe a Bee Life by boli len nepriame.

42

PAN Europe a Bee Life sa teda nemôžu na účely tvrdenia, že sú priamo dotknuté týmto aktom, opierať o údajný priamy vplyv napadnutého aktu na nimi vedenú kampaň.

43

Žalobkyne tvrdia, že Bee Life má aktívnu legitimáciu z dôvodu svojej účasti na rozhodovacom procese. Bee Life totiž podala podľa článku 12 nariadenia č. 1107/2009 písomné pripomienky k návrhu hodnotiacej správy týkajúcej sulfoxafloru.

44

V tejto súvislosti stačí uviesť, že v niektorých prípadoch skutočnosť, že sa žalobca zúčastnil správneho konania, ktoré predchádzalo prijatiu napadnutého aktu, spolu s inými okolnosťami, zaiste umožnila kvalifikovať žalobcu ako osobne dotknutého týmto aktom v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. mája 1994, Air France/Komisia, T‑2/93, EU:T:1994:55, body 44 a 47, a zo 6. júla 1995, AITEC a i./Komisia, T‑447/93 až T‑449/93, EU:T:1995:130, bod 36). Takáto účasť naopak neumožňuje dospieť k záveru, že dotknutý akt sa týka priamo žalobcu.

45

Bee Life sa teda nemôže na tieto účely opierať o skutočnosť pri tvrdení, že je priamo dotknutá napadnutým aktom, pretože podala písomné pripomienky k návrhu hodnotiacej správy týkajúcej sa sulfoxafloru.

46

Žalobkyne tvrdia, že na účely výkladu podmienky priamej dotknutosti treba zohľadniť ich práva na ochranu životného prostredia a na účinnú súdnu ochranu, ktoré sú zakotvené v článkoch 37 a 47 Charty základných práv Európskej únie, ktorá má podľa článku 6 ods. 1 ZEÚ rovnakú právnu silu ako Zmluvy Únie, čo by malo viesť k takému výkladu článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, ktorý by im umožňoval podať žalobu o neplatnosť vo veciach životného prostredia na súdy Únie. Z judikatúry Všeobecného súdu vyplýva, že uplatnenie všeobecných zásad vyššej právnej sily v práve Únie môže v určitých prípadoch viesť k širšiemu výkladu kritérií prípustnosti.

47

Keďže sa žalobkyne dovolávajú článku 37 Charty základných práv, v tejto súvislosti stačí uviesť, že tento článok obsahuje len zásadu, ktorá stanovuje všeobecnú povinnosť Únie týkajúcu sa cieľov, ktoré má sledovať v rámci svojich politík, a nie právo podať žaloby vo veciach životného prostredia na súdy Únie.

48

Charta základných práv totiž rozlišuje medzi zásadami a právami, ako vyplýva napríklad z jej článku 51 ods. 1 druhej vety, ako aj z jej článku 52 ods. 2 a 5. Vysvetlivky k Charte základných práv (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17), ku ktorým podľa článku 52 ods. 7 uvedenej charty „súdy Únie… náležite prihliadajú“, navyše spresňujú, pokiaľ ide o článok 52 ods. 5 Charty základných práv, že zásady možno vykonávať prostredníctvom legislatívnych alebo výkonných aktov prijatých Úniou v rámci jej právomocí a členskými štátmi, výhradne v prípade, že vykonávajú právo Únie, takže nadobúdajú osobitný význam pre súdy len pri výklade alebo preskúmavaní týchto aktov, ale naproti tomu nezakladajú okamžité práva na pozitívne opatrenie zo strany orgánov Únie alebo orgánov členských štátov, čo zodpovedá tak judikatúre Súdneho dvora, ako aj prístupu ústavných systémov členských štátov k „zásadám“. V tejto súvislosti uvedené vysvetlivky citujú na ilustráciu najmä článok 37 Charty základných práv.

49

Pokiaľ ide okrem iného o článok 47 Charty základných práv, z ustálenej judikatúry vyplýva, že cieľom tohto ustanovenia nie je zmena systému súdneho preskúmania upraveného v Zmluvách, a najmä pravidiel o prípustnosti žaloby podanej priamo na súd Únie, čo vyplýva aj z vysvetliviek k tomuto článku, ktoré sa majú podľa článku 6 ods. 1 tretieho pododseku ZEÚ a článku 52 ods. 7 Charty zohľadniť pri jej výklade (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. januára 2013, Sky Österreich, C‑283/11, EU:C:2013:28, bod 42; z 18. júla 2013, Alemo‑Herron a i., C‑426/11, EU:C:2013:521, bod 32, a z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 97).

50

Podmienky prípustnosti upravené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ sa tak musia vykladať so zreteľom na základné právo na účinnú súdnu ochranu bez toho, aby tento výklad viedol k odchýleniu sa od podmienok výslovne upravených v Zmluve o FEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 98 a citovanú judikatúru).

51

Je pravda, ako tvrdia žalobkyne, že neuviedli, že článok 47 Charty základných práv by mal nahradiť článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ, ale že posledné uvedené ustanovenie, a najmä kritérium priamej dotknutosti, by sa malo vykladať menej reštriktívne v súlade s prvým uvedeným ustanovením. Nezdá sa však, že záruka priznaná článkom 47 Charty základných práv presahuje rámec záruk, ktoré už boli priznané právom Únie, ako sú zakotvené najmä v judikatúre citovanej v bode 18 vyššie. Navyše samy žalobkyne netvrdili, že by to tak bolo.

52

Z toho vyplýva, že sa žalobkyne nemôžu dovolávať článkov 37 a 47 Charty základných práv na účely spochybnenia výkladu článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, a najmä kritéria priamej dotknutosti, ako vyplýva z ustálenej judikatúry súdov Únie.

53

Žalobkyne tvrdia, že Všeobecný súd by mal vykladať článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ so zreteľom na Dohovor Európskej hospodárskej komisie Organizácie Spojených národov (EHK OSN) o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, ktorý bol podpísaný 25. júna 1998 v Aarhuse (Dánsko) a v mene Európskeho spoločenstva schválený rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 (Ú. v. EÚ L 124, 2005, s. 1, ďalej len „Aarhuský dohovor“).

54

Žalobkyne sa predovšetkým odvolávajú na článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý stanovuje, že „každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia“. Z tohto ustanovenia vyvodzujú, že podmienka týkajúca sa priamej dotknutosti stanovená v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ sa má vykladať tak, aby zabezpečovala účinnú právnu ochranu a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia v prospech verejnosti a organizácií na ochranu životného prostredia.

55

V tejto súvislosti treba po prvé pripomenúť, že podľa článku 216 ods. 2 ZFEÚ medzinárodné dohody uzavreté Úniou zaväzujú jej inštitúcie a v dôsledku toho majú prednosť pred aktmi sekundárneho práva Únie (rozsudky z 3. júna 2008, Intertanko a i., C‑308/06, EU:C:2008:312, bod 42; z 13. januára 2015, Rada a i./Vereniging Milieudefensie a Stichting Stop Luchtverontreiniging Utrecht, C‑401/12 P až C‑403/12 P, EU:C:2015:4, bod 52, a z 13. januára 2015, Rada a Komisia/Stichting Natuur en Milieu a Pesticide Action Network Europe, C‑404/12 P a C‑405/12 P, EU:C:2015:5, bod 44).

56

Z toho vyplýva, že medzinárodné dohody uzatvorené Úniou, ku ktorým patrí Aarhuský dohovor, nemajú prednosť pred primárnym právom Únie, takže nemožno pripustiť odchýlku od článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ na základe uvedeného dohovoru.

57

Po druhé z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na ustanovenia medzinárodnej dohody, ktorej zmluvnou stranou je Únia, sa subjekty podliehajúce súdnej právomoci môžu priamo odvolávať len pod podmienkou, že jednak povaha a štruktúra uvedenej dohody tomu nebránia, a jednak, že ustanovenia tejto dohody uvádzané na podporu žaloby sa zdajú byť z hľadiska ich obsahu nepodmienené a dostatočne presné (pozri rozsudky zo 14. decembra 2000, Dior a i., C‑300/98 a C‑392/98, EU:C:2000:688, bod 42, a z 13. januára 2015, Rada a i./Vereniging Milieudefensie a Stichting Stop Luchtverontreiniging Utrecht, C‑401/12 P až C‑403/12 P, EU:C:2015:4, bod 54 a citovanú judikatúru).

58

Súdny dvor pritom už skonštatoval, že článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru neobsahuje nijakú nepodmienenú a dostatočne presnú povinnosť takej povahy, aby priamo upravovala právne postavenie jednotlivcov, a v dôsledku toho nezodpovedá týmto podmienkam. Keďže totiž práva stanovené v uvedenom článku 9 ods. 3 majú iba „členovia verejnosti“, len ak „sú splnené podmienky uvedené v vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“, znamená to, že toto ustanovenie podlieha v rámci jeho výkonu alebo jeho účinkov vydaniu neskoršieho aktu (rozsudky z 8. marca 2011, Lesoochranárske zoskupenie, C‑240/09, EU:C:2011:125, bod 45, a z 13. januára 2015, Rada a i./Vereniging Milieudefensie a Stichting Stop Luchtverontreiniging Utrecht, C‑401/12 P až C‑403/12 P, EU:C:2015:4, bod 55).

59

Subjekty podliehajúce súdnej právomoci sa teda pred súdmi Únie nemôžu priamo dovolávať článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

60

Po tretie treba v každom prípade poukázať na to, že žalobkyne nepreukázali, že článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ, ako ho vykladajú súdy Únie, je nezlučiteľný s článkom 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Samotný Aarhuský dohovor totiž formuláciami „členovia verejnosti“, ak „sú splnené podmienky uvedené v vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“, v skutočnosti podmieňuje práva, ktoré jeho článok 9 ods. 3 priznáva členom verejnosti pod podmienkou splnenia kritérií prípustnosti vyplývajúcich z článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

61

Z toho vyplýva, že tvrdenia žalobkýň založené na Aarhuskom dohovore treba odmietnuť.

62

Z vyššie uvedeného vyplýva, že žiadne ustanovenie napadnutého aktu nie je priamo uplatniteľné na žalobkyne v tom zmysle, že by im priznávalo práva alebo ukladalo povinnosti. Napadnutý akt teda nemá žiadny vplyv na ich právne postavenie, takže nie je splnená podmienka priamej dotknutosti, ako vyplýva z druhého a tretieho predpokladu uvedeného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ.

63

Keďže žalobkyne nie sú osobami, ktorým je určený napadnutý akt (pozri bod 17 vyššie), prejednávaná žaloba musí byť zamietnutá ako neprípustná bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné podmienky prípustnosti.

64

Podľa článku 142 ods. 2 rokovacieho poriadku vedľajšie účastníctvo má vo vzťahu k hlavnému konaniu vedľajšiu povahu a ak je žaloba vyhlásená za neprípustnú, stane sa bezpredmetným.

65

Nie je teda už dôvodné rozhodnúť o návrhoch ECPA, Dow AgroSciences a Dow AgroSciences Iberica na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

66

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku sa účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

67

Keďže žalobkyne nemali so svojimi žalobami úspech, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu ich vlastných trov konania, ako aj trov konania Komisie v súlade s jej návrhom.

68

Podľa článku 144 ods. 10 rokovacieho poriadku ak sa hlavné konanie skončí predtým, ako sa rozhodne o návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania, tento navrhovateľ a hlavní účastníci konania znášajú svoje vlastné trovy konania spojené s návrhom.

69

V prejednávanej veci teda žalobkyne, Komisia, ECPA, Dow AgroSciences a Dow AgroSciences Iberica znášajú svoje vlastné trovy konania spojené s návrhmi ECPA, Dow AgroSciences a Dow AgroSciences Iberica na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)

rozhodol: